Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 563/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátskou

kanceláriou A | K | J | K s. r. o., Športová 2071/39, Nové Mesto nad Váhom, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Jakub Križan, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa v spojení s

, podľa Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 22. mája 2020 a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky v spojení s , podľa Listiny

základných práv a slobôd, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

z 22. mája 2020 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 22. mája 2020

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 450,29 €

(slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava III

p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátskej kancelárie A | K | J | K

s. r. o., Športová 2071/39, Nové Mesto nad Váhom, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 15. decembra 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť , , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s ,

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 22. mája 2020 ( ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. domáhal určenia

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 20. septembra 2019 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) žalobe vyhovel a zároveň sťažovateľovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

3. Okresný súd následne uznesením z 5. decembra 2019 rozhodol o povinnosti

žalovaného zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania

vo výške 601 € do troch dní od doručenia tohto uznesenia. Sťažovateľ odoslal 18. decembra

2019 okresnému súdu vyčíslenie a špecifikáciu náhrady trov konania spolu s prílohami.

Uznesenie vyššieho súdneho úradníka z 5. decembra 2019 bolo sťažovateľovi doručené

23. januára 2020. Sťažovateľ napadol uznesenie vyššieho súdneho úradníka včas podanou

sťažnosťou, ktorou namietal, že súd pri výpočte tarifnej odmeny v rámci určenia výšky

náhrady trov právneho zastúpenia aplikoval nesprávne ustanovenia vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

nepriznal mu náhradu cestovného podľa § 15 písm. a) vyhlášky a náhradu za stratu času

podľa § 15 písm. b) vyhlášky.

4. Okresný súd napadnutým uznesením z 22. mája 2020 zmenil uznesenie vyššieho

súdneho úradníka tak, že rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi k rukám

jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 1 050,79 € do troch dní od doručenia

tohto uznesenia.

5. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa , listiny

a práva podľa dohovoru došlo tým, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia

z 22. mája 2020 nedostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

6. Sťažovateľ namieta, že okresný súd sa nevysporiadal s otázkou týkajúcou sa

stanovenia základnej sadzby tarifnej odmeny. Pri výpočte sa síce stotožnil s názorom

sťažovateľa, že v danej veci išlo o dva samostatné nároky (neplatnosť skončenia pracovného

pomeru a náhrada mzdy), avšak nedostatočne sa vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa,

podľa ktorej pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny je potrebné pri vyčíslení

hodnoty jedného úkonu právnej služby vychádzať z tarifnej hodnoty celkovej náhrady mzdy

za obdobie, za ktoré bola priznaná. Okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci

predstavuje výška peňažného plnenia náhradu mzdy pri začatí poskytovania právnej služby

v sume priemerného mesačného zárobku vo výške 2 656,27 € brutto, a preto považoval

za nesprávny výpočet tarifnej odmeny zo sumy 47 813,04 € tak, ako to požadoval

sťažovateľ. Sťažovateľ považuje uvedený záver okresného súdu za nelogický

a argumentuje, že by si mohol teoreticky uplatniť svoj nárok na náhradu mzdy v konaní

samostatne a za každý vyhraný spor by mu boli priznané trovy právneho zastúpenia v plnom

rozsahu. Po ich sčítaní by sa sťažovateľ dostal k rovnakej sume ako v prípade, ak uvedené

nároky uplatnil na súde spoločne (keďže ide jednoznačne o tzv. opakujúce sa plnenie).

Sťažovateľ sa odvoláva na obdobné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

a namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu

princípu právnej istoty, ktorý je založený na predvídateľnosti práva.

7. Za arbitrárny považuje sťažovateľ i postup okresného súdu pri výpočte náhrady

trov právneho zastúpenia len z úkonov, ktoré boli zrejmé zo samotného spisu, keďže

sťažovateľ nevyčíslil nárok na náhradu trov konania včas.

8. Sťažovateľ považuje za spravodlivé vzhľadom na to, že neexistuje lehota, v rámci

ktorej by malo dôjsť k rozhodnutiu o výške náhrady trov konania v prípade, že existuje

pochybnosť o výške trov právneho zastúpenia – ktorá v danom prípade existuje, keďže sídlo

advokáta nie je totožné s miestom sídla okresného súdu, vyzvať úspešnú stranu v konaní

k tomu, aby v stanovenej lehote predložila doklady preukazujúce vynaložené výdavky.

Sťažovateľ si v konaní uplatnil i náhradu cestovného podľa § 15 vyhlášky a náhradu

za stratu času podľa § 17 vyhlášky, pričom v sťažnosti argumentoval, že mal počas celého

priebehu konania sídlo na adrese k . Z uvedeného je

zrejmé, že na všetky pojednávania na okresnom súde dochádzal právny zástupca

sťažovateľa z uvedenej adresy, za čo mu celkom jednoznačne patrí i nárok na náhradu

cestovného a nárok na náhradu za stratu času. Podľa názoru sťažovateľa aj keby vo vzťahu

k výške cestovných nákladov okresný súd rozhodnúť objektívne nevedel, keďže v spisovom

materiáli absentujú doklady, ktoré by preukazovali odôvodnené náklady v súvislosti

s cestovnými náhradami právneho zástupcu sťažovateľa, čo sa týka náhrady za stratu času –

tak túto súd mohol priznať aj bez potreby iných dokladov, ktoré by preukazovali ich nárok.

9. Sťažovateľ tiež namieta, že spôsob, akým okresný súd rozhodol o náhrade trov

konania, je zjavne účelový. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že rozsudok vo veci samej

nadobudol právoplatnosť 22. novembra 2019. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu vyčíslil nárok na náhradu trov konania, pričom toto vyčíslenie spolu

so špecifikáciou a jednotlivými prílohami podal okresnému súdu 18. decembra 2019. Až

následne 23. januára 2020 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie

o priznaní trov právneho zastúpenia, pričom toto uznesenie bolo datované k 5. decembru

2019. Sťažovateľ je toho názoru, že takýto postup okresného súdu navodzuje dojem, že

vyčíslenie trov právneho zastúpenia spolu s prílohami, ktoré boli podané zo strany právneho

zástupcu sťažovateľa, mal súd v čase rozhodovania o trovách právneho zastúpenia

k dispozícii, a teda pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu trov konania mal k dispozícii

i listiny, o ktorých vo svojom uznesení tvrdil, že v čase rozhodovania v predmetnom spise

absentovali. V prípade, ak by k takémuto účelovému konaniu zo strany okresného súdu

nedošlo, nie je sťažovateľovi zrejmé, prečo už vydané uznesenie zasielal sťažovateľovi viac

ako mesiac po jeho údajnom vyhotovení.

10. Sťažovateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho základných práv podľa

v spojení s , podľa listiny, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie

jeho označených základných práv podľa a listiny, ako i práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenia účastníkov konania

11. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu

okresného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či trvá

na ústnom pojednávaní vo veci. Okresnému súdu doručil i uznesenie o prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie sp. zn. z 15. decembra 2020.

12. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu podaním sp. zn.

Spr. 3/2021 zo 7. januára 2021, ktorého súčasťou je vyjadrenie zákonného sudcu k ústavnej

sťažnosti. Zákonný sudca uviedol, že považuje napadnuté uznesenie za zákonné,

spravodlivé a dostatočne odôvodnené, preto sa necíti kompetentný sa k ústavnej sťažnosti

podrobnejšie vyjadrovať. Predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní

veci ústavným súdom.

13. Ústavný súd upovedomil podľa obchodnú

spoločnosť AERZEN SLOVAKIA, s. r. o., Pezinská 18, Malacky, ako zúčastnenú osobu

v konaní pred ústavným súdom a žalovanú v konaní pred okresným súdom o prijatí ústavnej

sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť a uznesenie o prijatí sp. zn.

z 15. decembra 2020 na prípadné vyjadrenie v lehote 10 dní od doručenia

upovedomenia. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.

14. Ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu

sp. zn. Spr. 3/2021 zo 7. januára 2021. Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniu

predsedu okresného súdu nezaujala stanovisko.

15. Ústavný súd podľa (berúc do úvahy aj

predchádzajúce stanoviská účastníkov konania podľa právnej úpravy, účinnej

do 31. decembra 2020) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,

keďže na základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

22. Podľa o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Podľa proti uzneseniu súdu prvej

inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným

súdom

24. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

25. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

26. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je súčasťou obsahu práva

na spravodlivé súdne konanie aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Ani judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

27. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu

rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

28. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

29. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. medzi mnohými napr.

, , , , ,

) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva.

30. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom

výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovaného právneho predpisu, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , , , ,

).

31. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava

iba výnimočne, ešte neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu

práv sťažovateľov. Ústavný súd už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov

rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, a to napríklad v prípadoch

nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky (,

, ), a tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych

záverov všeobecného súdu ().

32. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , podľa listiny, ako aj právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nesprávnou aplikáciou právnych predpisov upravujúcich rozhodovanie

o výške trov konania a nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia, v ktorom sa

nevysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti proti

rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.

33. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa spočívajúcej v nesprávnom určení tarifnej

hodnoty za jeden úkon právnej služby okresným súdom poukazuje ústavný súd na tú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia z 22. mája 2020, v ktorom sa uvádza:

„V predmetnej veci došlo k spojeniu dvoch konaní, nakoľko konanie o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru a konanie o náhrade mzdy je možné viesť ako dve

samostatné konania. V zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky sa za tarifnú hodnotu považuje výška

peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa služba týka, určená pri začatí

poskytovania právnej služby. Pri začatí poskytovania právnej služby predstavuje výška

peňažného plnenia náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku vo výške

2.656,27 eur brutto, preto je nesprávny výpočet tarifnej odmeny zo sumy 47.813,04 eur, tak

ako to požaduje žalobca. Tarifná hodnota za jeden úkon právnej služby zo sumy 2.656.27

eur je 111,21 eur.“

34. Z už citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd

pri určení tarifnej hodnoty za jeden úkon právnej pomoci vychádzal z toho, že v konaní boli

uplatnené dva nároky – určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárok

na náhradu mzdy. Čo sa týka tarifnej hodnoty nároku na určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, ide bezpochyby o prípad, keď hodnotu veci nemožno vyjadriť

v peniazoch, preto bude tarifnou hodnotou podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

1/13 výpočtového základu.

35. V súvislosti s určením tarifnej hodnoty nároku na náhradu mzdy aplikoval

okresný súd ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého za tarifnú hodnotu sa považuje

výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa služba týka, určená

pri začatí poskytovania právnej služby, teda v posudzovanej veci zo sumy priemerného

mesačného zárobku vo výške 2 656,27 €.

36. Ústavný súd z výroku rozsudku okresného súdu týkajúceho sa nároku na náhradu

mzdy zistil, že žalovanému bola uložená povinnosť poskytnúť sťažovateľovi „náhradu

mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku vo výške 2 656,27 € brutto, a to odo dňa

8. 6. 2018 až do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v práci“. Podľa názoru

ústavného súdu z citovaného výroku rozsudku okresného súdu vyplýva, že ide o opakujúce

sa plnenie a bude potrebné postupovať podľa § 10 ods. 3 vyhlášky, podľa ktorého tarifná

hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov

alebo o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia.

V právnej veci sťažovateľa nepovažuje ústavný súd aplikáciu § 10 ods. 2 okresným súdom

za ústavne konformnú a poukazuje na to, že predmetné ustanovenie sa uplatňuje

v prípadoch, keď počas konania došlo (z rôznych dôvodov) k zmene výšky žalobou

uplatneného peňažného plnenia, ceny veci či práva, čo ale nie je prípad sťažovateľa.

37. Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, akými úvahami

sa okresný súd riadil pri určovaní tarifnej hodnoty pri nároku na náhradu mzdy a čo ho

viedlo k záveru, že nejde o opakujúce sa plnenie, a naopak, ako dospel k záveru, že je

potrebné aplikovať § 10 ods. 2 vyhlášky. Preto túto časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia považuje ústavný súd za arbitrárnu a nepreskúmateľnú, v rozpore s požiadavkami

kladenými na kvalitu odôvodnenia súdnych rozhodnutí.

38. V súvislosti s námietkou arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu

z 22. mája 2020, ktorú vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd vychádzal pri výpočte náhrady

trov právneho zastúpenia len z úkonov, ktoré boli zrejmé zo samotného spisu, keďže

sťažovateľ nevyčíslil nárok na náhradu trov konania včas, poukazuje ústavný súd

na relevantnú časť tohto rozhodnutia, kde okresný súd uvádza:

„Súd môže rozhodovať len o náhrade trov konania, ktoré vyšli v konaní najavo.

Pokiaľ strana konania v priebehu sporu nepreukázala svoje trovy, pri určení ich výšky súd

prihliada len na údaje známe z konania, dodatočné účtovanie nie je prípustné. Pokiaľ ide

o úkony právnej služby, ktoré zo spisu nevplývajú, tieto bude treba iniciatívne preukazovať.

Špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov je potrebné z vlastnej iniciatívy predložiť pred

vydaním uznesenia o výške náhrady trov konania, k čomu v predmetnej veci nedošlo, preto

vyšší súdny úradník správne pri vyčíslení vychádzal z trov vyplývajúcich zo súdneho spisu.“

39. Ústavný súd tu predovšetkým dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už

v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len

bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne

zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas

a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým

vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či

zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí

obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane včasnej špecifikácie

uplatňovaných trov konania. Ústavný súd zastáva názor, že trovy konania nie je nevyhnutné

vyčísliť ihneď pri každom procesnom úkone, ktorý predchádzal vyhláseniu, resp. vydaniu

rozhodnutia, avšak špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov (najmä tých, ktoré nevyplývajú

zo spisu) je potrebné z vlastnej iniciatívy (teda nie na výzvu súdu, ako sa domnieva

sťažovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa) predložiť pred vydaním uznesenia o výške

náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového konania. Pokiaľ strana

v priebehu sporu ešte neuplatnila svoje trovy alebo ich nepreukázala, pri určení ich výšky

súd prihliada len na údaje známe z konania; dodatočné účtovanie nie je prípustné.

40. Z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že

v čase, keď vyšší súdny úradník uznesením rozhodol o výške trov konania (5. decembra

2019), nebolo jeho súčasťou vyčíslenie trov sťažovateľa (doručené okresnému súdu

19. decembra 2019). Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd postupoval správne, keď

prihliadal len na údaje známe z konania. Vo vzťahu k náhrade cestových výdavkov

advokáta to znamená, že ich nepriznal, keďže ich zo spisu nebolo možné určiť. Iná situácia

je podľa názoru ústavného súdu pri rozhodovaní o náhrade za stratu času, ktorú bolo možné

v prípade sťažovateľa priznať, keďže zo spisu vyplýva, že miesto sídla okresného súdu je

odlišné od sídla advokátskej kancelárie a tiež je možné približne určiť, ako dlho trvá presun

medzi týmito miestami.

41. Námietku sťažovateľa, ktorou poukazuje na časový odstup medzi vydaním

napadnutého uznesenia okresného súdu z 5. decembra 2019 a jeho doručením 23. januára

2020, považuje ústavný súd za účelovú, nemajúcu v okolnostiach posudzovanej veci

ústavnoprávnu relevanciu, preto sa ňou pri posudzovaní ústavnej sťažnosti nezaoberal.

42. Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd v právnej veci sťažovateľa natoľko

odchýlil od ustanovení dotknutých právnych predpisov, že zásadne poprel ich účel

a význam, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie okresného súdu neakceptovateľné,

neudržateľné a jeho nedostatočné odôvodnenie je zároveň príčinou vyslovenia záveru o jeho

arbitrárnosti.

43. V dôsledku už uvedených nedostatkov poskytnutej súdnej ochrany zo strany

okresného súdu, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľa na ústavne konformný výklad

a aplikáciu zákonných noriem a na riadne odôvodnenie rozhodnutia v jeho právnej veci ako

významných súčastí práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ústavný súd vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľa podľa v spojení s

, listiny a práva podľa dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

44. Podľa v spojení s a zákona

o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené

základné práva a slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

45. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa v spojení s a

listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu (predovšetkým dôvody uvedené v bodoch 36 až 40), bolo

pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2

, resp. podľa a , a preto ústavný súd

zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

46. Pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 5. decembra 2019

vydanému vyšším súdnym úradníkom bude povinnosťou okresného súdu predovšetkým

náležite ju posúdiť, ustáliť spôsob určenia základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta,

aplikovať relevantnú právnu úpravu ústavne konformným spôsobom, a následne jasne

a zrozumiteľne odôvodniť právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje

rozhodnutie.

47. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Okresný súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

V.

Náhrada trov konania

48. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

49. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu

vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou.

50. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Za prvé dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie

ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1062 €, keďže išlo o úkony právnej

služby vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2020

v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky predstavovala sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu

s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 € za jeden

úkon uskutočnený v roku 2020, t. j. za dva úkony 375,24 €. Keďže právny zástupca

sťažovateľa predložil ústavnému súdu osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty,

uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3

vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov. Ústavný súd teda priznal úspešnému sťažovateľovi náhradu trov konania v sume

450,29 € (bod 3 výroku nálezu).

51. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu