Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)II. ÚS 563/2020
PDF · 264.77 KB
No categories available
II. ÚS 563/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátskou
kanceláriou A | K | J | K s. r. o., Športová 2071/39, Nové Mesto nad Váhom, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Jakub Križan, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 24 Cpr 13/2018 z 22. mája 2020 a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 24 Cpr 13/2018
z 22. mája 2020 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 24 Cpr 13/2018 z 22. mája 2020
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 450,29 €
(slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov), ktorú j e Okresný súd Bratislava III
p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátskej kancelárie A | K | J | K
s. r. o., Športová 2071/39, Nové Mesto nad Váhom, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
II. ÚS 563/2020 z 15. decembra 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy,
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 Cpr 13/2018
z 22. mája 2020 ( ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalobcu sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 Cpr 13/2018 domáhal určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 24 Cpr 13/2018 z 20. septembra 2019 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) žalobe vyhovel a zároveň sťažovateľovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.
3. Okresný súd následne uznesením z 5. decembra 2019 rozhodol o povinnosti
žalovaného zaplatiť sťažovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania
vo výške 601 € do troch dní od doručenia tohto uznesenia. Sťažovateľ odoslal 18. decembra
2019 okresnému súdu vyčíslenie a špecifikáciu náhrady trov konania spolu s prílohami.
Uznesenie vyššieho súdneho úradníka z 5. decembra 2019 bolo sťažovateľovi doručené
23. januára 2020. Sťažovateľ napadol uznesenie vyššieho súdneho úradníka včas podanou
sťažnosťou, ktorou namietal, že súd pri výpočte tarifnej odmeny v rámci určenia výšky
náhrady trov právneho zastúpenia aplikoval nesprávne ustanovenia vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
nepriznal mu náhradu cestovného podľa § 15 písm. a) vyhlášky a náhradu za stratu času
podľa § 15 písm. b) vyhlášky.
4. Okresný súd napadnutým uznesením z 22. mája 2020 zmenil uznesenie vyššieho
súdneho úradníka tak, že rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi k rukám
jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 1 050,79 € do troch dní od doručenia
tohto uznesenia.
5. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa ústavy, listiny
a práva podľa dohovoru došlo tým, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia
z 22. mája 2020 nedostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
6. Sťažovateľ namieta, že okresný súd sa nevysporiadal s otázkou týkajúcou sa
stanovenia základnej sadzby tarifnej odmeny. Pri výpočte sa síce stotožnil s názorom
sťažovateľa, že v danej veci išlo o dva samostatné nároky (neplatnosť skončenia pracovného
pomeru a náhrada mzdy), avšak nedostatočne sa vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa,
podľa ktorej pri stanovení základnej sadzby tarifnej odmeny je potrebné pri vyčíslení
hodnoty jedného úkonu právnej služby vychádzať z tarifnej hodnoty celkovej náhrady mzdy
za obdobie, za ktoré bola priznaná. Okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci
predstavuje výška peňažného plnenia náhradu mzdy pri začatí poskytovania právnej služby
v sume priemerného mesačného zárobku vo výške 2 656,27 € brutto, a preto považoval
za nesprávny výpočet tarifnej odmeny zo sumy 47 813,04 € tak, ako to požadoval
sťažovateľ. Sťažovateľ považuje uvedený záver okresného súdu za nelogický
a argumentuje, že by si mohol teoreticky uplatniť svoj nárok na náhradu mzdy v konaní
samostatne a za každý vyhraný spor by mu boli priznané trovy právneho zastúpenia v plnom
rozsahu. Po ich sčítaní by sa sťažovateľ dostal k rovnakej sume ako v prípade, ak uvedené
nároky uplatnil na súde spoločne (keďže ide jednoznačne o tzv. opakujúce sa plnenie).
Sťažovateľ sa odvoláva na obdobné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6 CoPr 19/2014 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6 CoPr 3/2014 a namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu
princípu právnej istoty, ktorý je založený na predvídateľnosti práva.
7. Za arbitrárny považuje sťažovateľ i postup okresného súdu pri výpočte náhrady
trov právneho zastúpenia len z úkonov, ktoré boli zrejmé zo samotného spisu, keďže
sťažovateľ nevyčíslil nárok na náhradu trov konania včas.
8. Sťažovateľ považuje za spravodlivé vzhľadom na to, že neexistuje lehota, v rámci
ktorej by malo dôjsť k rozhodnutiu o výške náhrady trov konania v prípade, že existuje
pochybnosť o výške trov právneho zastúpenia – ktorá v danom prípade existuje, keďže sídlo
advokáta nie je totožné s miestom sídla okresného súdu, vyzvať úspešnú stranu v konaní
k tomu, aby v stanovenej lehote predložila doklady preukazujúce vynaložené výdavky.
Sťažovateľ si v konaní uplatnil i náhradu cestovného podľa § 15 vyhlášky a náhradu
za stratu času podľa § 17 vyhlášky, pričom v sťažnosti argumentoval, že mal počas celého
priebehu konania sídlo na adrese k . Z uvedeného je
zrejmé, že na všetky pojednávania na okresnom súde dochádzal právny zástupca
sťažovateľa z uvedenej adresy, za čo mu celkom jednoznačne patrí i nárok na náhradu
cestovného a nárok na náhradu za stratu času. Podľa názoru sťažovateľa aj keby vo vzťahu
k výške cestovných nákladov okresný súd rozhodnúť objektívne nevedel, keďže v spisovom
materiáli absentujú doklady, ktoré by preukazovali odôvodnené náklady v súvislosti
s cestovnými náhradami právneho zástupcu sťažovateľa, čo sa týka náhrady za stratu času –
tak túto súd mohol priznať aj bez potreby iných dokladov, ktoré by preukazovali ich nárok.
9. Sťažovateľ tiež namieta, že spôsob, akým okresný súd rozhodol o náhrade trov
konania, je zjavne účelový. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že rozsudok vo veci samej
nadobudol právoplatnosť 22. novembra 2019. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu vyčíslil nárok na náhradu trov konania, pričom toto vyčíslenie spolu
so špecifikáciou a jednotlivými prílohami podal okresnému súdu 18. decembra 2019. Až
následne 23. januára 2020 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie
o priznaní trov právneho zastúpenia, pričom toto uznesenie bolo datované k 5. decembru
2019. Sťažovateľ je toho názoru, že takýto postup okresného súdu navodzuje dojem, že
vyčíslenie trov právneho zastúpenia spolu s prílohami, ktoré boli podané zo strany právneho
zástupcu sťažovateľa, mal súd v čase rozhodovania o trovách právneho zastúpenia
k dispozícii, a teda pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu trov konania mal k dispozícii
i listiny, o ktorých vo svojom uznesení tvrdil, že v čase rozhodovania v predmetnom spise
absentovali. V prípade, ak by k takémuto účelovému konaniu zo strany okresného súdu
nedošlo, nie je sťažovateľovi zrejmé, prečo už vydané uznesenie zasielal sťažovateľovi viac
ako mesiac po jeho údajnom vyhotovení.
10. Sťažovateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie
jeho označených základných práv podľa ústavy a listiny, ako i práva podľa dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenia účastníkov konania
11. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
okresného súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a zároveň ho vyzval, aby oznámil, či trvá
na ústnom pojednávaní vo veci. Okresnému súdu doručil i uznesenie o prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie sp. zn. II. ÚS 563/2020 z 15. decembra 2020.
12. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu podaním sp. zn.
Spr. 3/2021 zo 7. januára 2021, ktorého súčasťou je vyjadrenie zákonného sudcu k ústavnej
sťažnosti. Zákonný sudca uviedol, že považuje napadnuté uznesenie za zákonné,
spravodlivé a dostatočne odôvodnené, preto sa necíti kompetentný sa k ústavnej sťažnosti
podrobnejšie vyjadrovať. Predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní
veci ústavným súdom.
13. Ústavný súd upovedomil podľa § 126 zákona o ústavnom súde obchodnú
spoločnosť AERZEN SLOVAKIA, s. r. o., Pezinská 18, Malacky, ako zúčastnenú osobu
v konaní pred ústavným súdom a žalovanú v konaní pred okresným súdom o prijatí ústavnej
sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, zaslal jej sťažnosť a uznesenie o prijatí sp. zn.
II. ÚS 563/2020 z 15. decembra 2020 na prípadné vyjadrenie v lehote 10 dní od doručenia
upovedomenia. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.
14. Ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu
sp. zn. Spr. 3/2021 zo 7. januára 2021. Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniu
predsedu okresného súdu nezaujala stanovisko.
15. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde (berúc do úvahy aj
predchádzajúce stanoviská účastníkov konania podľa právnej úpravy, účinnej
do 31. decembra 2020) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,
keďže na základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
22. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
23. Podľa § 239 ods. 1 Civilného sporového poriadku proti uzneseniu súdu prvej
inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným
súdom
24. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
25. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie
možno preskúmavať spoločne.
26. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je súčasťou obsahu práva
na spravodlivé súdne konanie aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Ani judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.
1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
27. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,
pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu
rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
28. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
29. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. medzi mnohými napr.
II. ÚS 303/2017, II. ÚS 383/2017, II. ÚS 566/2018, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 105/2018,
II. ÚS 178/2019) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdnictva.
30. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom
výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovaného právneho predpisu, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018,
31. Skutočnosť, že ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava
iba výnimočne, ešte neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu
práv sťažovateľov. Ústavný súd už v minulosti rozhodol o porušení práv sťažovateľov
rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania, a to napríklad v prípadoch
nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky (II. ÚS 82/09,
I. ÚS 119/2012, II. ÚS 536/2018), a tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych
záverov všeobecného súdu (I. ÚS 423/2010).
32. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nesprávnou aplikáciou právnych predpisov upravujúcich rozhodovanie
o výške trov konania a nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia, v ktorom sa
nevysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti proti
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.
33. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa spočívajúcej v nesprávnom určení tarifnej
hodnoty za jeden úkon právnej služby okresným súdom poukazuje ústavný súd na tú časť
odôvodnenia napadnutého uznesenia z 22. mája 2020, v ktorom sa uvádza:
„V predmetnej veci došlo k spojeniu dvoch konaní, nakoľko konanie o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru a konanie o náhrade mzdy je možné viesť ako dve
samostatné konania. V zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky sa za tarifnú hodnotu považuje výška
peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa služba týka, určená pri začatí
poskytovania právnej služby. Pri začatí poskytovania právnej služby predstavuje výška
peňažného plnenia náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku vo výške
2.656,27 eur brutto, preto je nesprávny výpočet tarifnej odmeny zo sumy 47.813,04 eur, tak
ako to požaduje žalobca. Tarifná hodnota za jeden úkon právnej služby zo sumy 2.656.27
eur je 111,21 eur.“
34. Z už citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd
pri určení tarifnej hodnoty za jeden úkon právnej pomoci vychádzal z toho, že v konaní boli
uplatnené dva nároky – určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárok
na náhradu mzdy. Čo sa týka tarifnej hodnoty nároku na určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, ide bezpochyby o prípad, keď hodnotu veci nemožno vyjadriť
v peniazoch, preto bude tarifnou hodnotou podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
1/13 výpočtového základu.
35. V súvislosti s určením tarifnej hodnoty nároku na náhradu mzdy aplikoval
okresný súd ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého za tarifnú hodnotu sa považuje
výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa služba týka, určená
pri začatí poskytovania právnej služby, teda v posudzovanej veci zo sumy priemerného
mesačného zárobku vo výške 2 656,27 €.
36. Ústavný súd z výroku rozsudku okresného súdu týkajúceho sa nároku na náhradu
mzdy zistil, že žalovanému bola uložená povinnosť poskytnúť sťažovateľovi „náhradu
mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku vo výške 2 656,27 € brutto, a to odo dňa
8. 6. 2018 až do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v práci“. Podľa názoru
ústavného súdu z citovaného výroku rozsudku okresného súdu vyplýva, že ide o opakujúce
sa plnenie a bude potrebné postupovať podľa § 10 ods. 3 vyhlášky, podľa ktorého tarifná
hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov
alebo o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia.
V právnej veci sťažovateľa nepovažuje ústavný súd aplikáciu § 10 ods. 2 okresným súdom
za ústavne konformnú a poukazuje na to, že predmetné ustanovenie sa uplatňuje
v prípadoch, keď počas konania došlo (z rôznych dôvodov) k zmene výšky žalobou
uplatneného peňažného plnenia, ceny veci či práva, čo ale nie je prípad sťažovateľa.
37. Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, akými úvahami
sa okresný súd riadil pri určovaní tarifnej hodnoty pri nároku na náhradu mzdy a čo ho
viedlo k záveru, že nejde o opakujúce sa plnenie, a naopak, ako dospel k záveru, že je
potrebné aplikovať § 10 ods. 2 vyhlášky. Preto túto časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia považuje ústavný súd za arbitrárnu a nepreskúmateľnú, v rozpore s požiadavkami
kladenými na kvalitu odôvodnenia súdnych rozhodnutí.
38. V súvislosti s námietkou arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu
z 22. mája 2020, ktorú vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd vychádzal pri výpočte náhrady
trov právneho zastúpenia len z úkonov, ktoré boli zrejmé zo samotného spisu, keďže
sťažovateľ nevyčíslil nárok na náhradu trov konania včas, poukazuje ústavný súd
na relevantnú časť tohto rozhodnutia, kde okresný súd uvádza:
„Súd môže rozhodovať len o náhrade trov konania, ktoré vyšli v konaní najavo.
Pokiaľ strana konania v priebehu sporu nepreukázala svoje trovy, pri určení ich výšky súd
prihliada len na údaje známe z konania, dodatočné účtovanie nie je prípustné. Pokiaľ ide
o úkony právnej služby, ktoré zo spisu nevplývajú, tieto bude treba iniciatívne preukazovať.
Špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov je potrebné z vlastnej iniciatívy predložiť pred
vydaním uznesenia o výške náhrady trov konania, k čomu v predmetnej veci nedošlo, preto
vyšší súdny úradník správne pri vyčíslení vychádzal z trov vyplývajúcich zo súdneho spisu.“
39. Ústavný súd tu predovšetkým dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už
v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len
bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne
zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas
a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým
vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či
zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí
obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane včasnej špecifikácie
uplatňovaných trov konania. Ústavný súd zastáva názor, že trovy konania nie je nevyhnutné
vyčísliť ihneď pri každom procesnom úkone, ktorý predchádzal vyhláseniu, resp. vydaniu
rozhodnutia, avšak špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov (najmä tých, ktoré nevyplývajú
zo spisu) je potrebné z vlastnej iniciatívy (teda nie na výzvu súdu, ako sa domnieva
sťažovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa) predložiť pred vydaním uznesenia o výške
náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového konania. Pokiaľ strana
v priebehu sporu ešte neuplatnila svoje trovy alebo ich nepreukázala, pri určení ich výšky
súd prihliada len na údaje známe z konania; dodatočné účtovanie nie je prípustné.
40. Z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 24 Cpr 13/2018 ústavný súd zistil, že
v čase, keď vyšší súdny úradník uznesením rozhodol o výške trov konania (5. decembra
2019), nebolo jeho súčasťou vyčíslenie trov sťažovateľa (doručené okresnému súdu
19. decembra 2019). Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd postupoval správne, keď
prihliadal len na údaje známe z konania. Vo vzťahu k náhrade cestových výdavkov
advokáta to znamená, že ich nepriznal, keďže ich zo spisu nebolo možné určiť. Iná situácia
je podľa názoru ústavného súdu pri rozhodovaní o náhrade za stratu času, ktorú bolo možné
v prípade sťažovateľa priznať, keďže zo spisu vyplýva, že miesto sídla okresného súdu je
odlišné od sídla advokátskej kancelárie a tiež je možné približne určiť, ako dlho trvá presun
medzi týmito miestami.
41. Námietku sťažovateľa, ktorou poukazuje na časový odstup medzi vydaním
napadnutého uznesenia okresného súdu z 5. decembra 2019 a jeho doručením 23. januára
2020, považuje ústavný súd za účelovú, nemajúcu v okolnostiach posudzovanej veci
ústavnoprávnu relevanciu, preto sa ňou pri posudzovaní ústavnej sťažnosti nezaoberal.
42. Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd v právnej veci sťažovateľa natoľko
odchýlil od ustanovení dotknutých právnych predpisov, že zásadne poprel ich účel
a význam, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie okresného súdu neakceptovateľné,
neudržateľné a jeho nedostatočné odôvodnenie je zároveň príčinou vyslovenia záveru o jeho
arbitrárnosti.
43. V dôsledku už uvedených nedostatkov poskytnutej súdnej ochrany zo strany
okresného súdu, ktorá nezodpovedá právu sťažovateľa na ústavne konformný výklad
a aplikáciu zákonných noriem a na riadne odôvodnenie rozhodnutia v jeho právnej veci ako
významných súčastí práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ústavný súd vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
44. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené
základné práva a slobody sťažovateľa. Ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie.
45. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu (predovšetkým dôvody uvedené v bodoch 36 až 40), bolo
pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2
ústavy, resp. podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd
zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
46. Pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 5. decembra 2019
vydanému vyšším súdnym úradníkom bude povinnosťou okresného súdu predovšetkým
náležite ju posúdiť, ustáliť spôsob určenia základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta,
aplikovať relevantnú právnu úpravu ústavne konformným spôsobom, a následne jasne
a zrozumiteľne odôvodniť právne závery, ku ktorým dospel a na ktorých založil svoje
rozhodnutie.
47. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Okresný súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V.
Náhrada trov konania
48. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
49. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu
vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou.
50. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Za prvé dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania a podanie
ústavnej sťažnosti, vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1062 €, keďže išlo o úkony právnej
služby vykonané v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2020
v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky predstavovala sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu
s režijným paušálom 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 € za jeden
úkon uskutočnený v roku 2020, t. j. za dva úkony 375,24 €. Keďže právny zástupca
sťažovateľa predložil ústavnému súdu osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty,
uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3
vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd teda priznal úspešnému sťažovateľovi náhradu trov konania v sume
450,29 € (bod 3 výroku nálezu).
51. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu