Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 341/2018
PDF · 238.34 KB
No categories available
IV. ÚS 341/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, správkyne konkurznej podstaty úpadcu – ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Trokanom, Májkova 3,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 13 C 47/2015-176 z 9. novembra 2017
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , správkyne konkurznej podstaty úpadcu
– , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. januára 2018 doručená sťažnosť , správkyne konkurznej
podstaty úpadcu – (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 47/2015-176 z 9. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie okresného súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná účastníčkou
konania na okresnom súde, v ktorom sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Na základe späťvzatia žalobného návrhu žalobcov v celom rozsahu
okresný súd uznesením č. k. 13 C 47/2015-144 z 24. januára 2017 konanie zastavil
a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania. O trovách konania rozhodol okresný súd
uznesením č. k. 13 C 47/2015-156 z 9. augusta 2017, vydaným vyšším súdnym úradníkom,
tak, že žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy
vo výške 985,25 €. Proti tomuto uzneseniu podali žalobcovia v zákonnej lehote sťažnosť,
o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že jej vyhovel a trovy konania,
ktoré boli žalobcovia povinní spoločne a nerozdielne nahradiť znížil na sumu 113,58 €.
3. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že pri podaní sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 13 C 47/2015-156 z 9. augusta 2017 boli žalobcovia zastúpení
. V predmetnom konaní ale išlo o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a nie o spotrebiteľský spor, preto sa sťažovateľka
domnieva, že ak boli žalobcovia zastúpení spotrebiteľským združením, sťažnosť bola
podaná neoprávnenou osobou. Sťažovateľka poukázala aj na § 89 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný sporový
poriadok“ alebo „CSP“) a na možnú nespôsobilosť zastúpenia spotrebiteľským združením
mimo spotrebiteľských sporov vzhľadom na obavu z možného pokútnictva v prípade
zastupovania vo viacerých konaniach. Sťažovateľka preto zastáva názor, že sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 47/2015-156 z 9. augusta 2017 mala byť okresným
súdom zamietnutá ako nedôvodná v zmysle § 250 ods. 1 CSP.
2
4.1 Druhým okruhom námietok sťažovateľka napáda názor okresného súdu, podľa
ktorého v danom prípade bolo možné predmet konania oceniť alebo zistiť iba
s nepomernými ťažkosťami, preto určil výšku náhrady trov právneho zastúpenia v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého je základná sadzba
tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami. Podľa sťažovateľky bola hodnota predmetu sporu konajúcemu súdu
jednoznačne relevantne preukázaná predložením znaleckého posudku č. 63/2008 z 24. júna
2008 znalca z odboru stavebníctva, odvetvia pozemných stavieb
a odhadu hodnoty nehnuteľností, ktorým bola hodnota dotknutých nehnuteľností ocenená
sumou 109 539,93 € (3 300 000 Sk).
4.2 V prípade, pokiaľ mal okresný súd pochybnosti o možnosti použitia žalovanou
predloženého znaleckého posudku na určenie hodnoty predmetu sporu a zároveň by
nepovažoval vyhotovenie nového znaleckého posudku za účelné, sťažovateľka poukazuje
na možnosť postupu podľa § 264 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak možno hodnotu nárokov
alebo hodnotu, ktorá má byť základom na výpočet súdneho poplatku, zistiť len
s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojho
odhadu.
5. Sťažovateľka tvrdí, že postup okresného súdu pri určení trov konania bol v rozpore
so zákonom, napadnuté rozhodnutie bolo arbitrárne, nespravodlivé a v rozpore s judikatúrou
ústavného súdu (I. ÚS 119/2012, II. ÚS 478/2014). Tým, že napadnuté uznesenie okresného
súdu malo za následok výrazné zníženie priznanej náhrady trov právneho zastúpenia,
sťažovateľke bola spôsobená finančná ujma, a preto okrem porušenia svojho základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľka namietala aj
porušenie ústavného práva vlastniť majetok.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Okresný súd Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/47/2015
Uznesením sp. zn. 13C/47/2015-176 zo dňa 9. 11. 2017 porušil základné práva sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Ústavného
zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 13C/47/2015-176
zo dňa 9. 11. 2017 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v konaní pred
Ústavným súdom SR vo výške 312,34 Eur (v zmysle § 11 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov t.j. 147,33 Eur za 1 úkon právnej služby + režijný paušál vo výške 8,84 Eur, čo
predstavuje za dva úkony v roku 2017: prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie
spolu celkom 312,34 Eur), ktoré je Okresný súd Rimavská Sobota povinný vyplatiť na účet
advokátskej kancelárie právneho zástupcu sťažovateľa. JUDr. Jurajovi Trokanovi do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
4
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo
prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.
Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
16. Podľa § 89 ods. 1 CSP strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom,
ktorého si zvolí. Zvolený zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje
inak.
17. Podľa § 89 ods. 2 CSP ak zvoleným zástupcom podľa odseku 1 nie je advokát,
súd uznesením, ktoré doručí zastúpenej strane, rozhodne, že zastúpenie podľa odseku 1
nepripúšťa, ak zástupca zjavne nie je spôsobilý na riadne zastupovanie alebo ak ako
zástupca vystupuje vo viacerých konaniach.
18. Podľa § 264 ods. 1 CSP ak možno hodnotu nárokov alebo hodnotu, ktorá má byť
základom na výpočet súdneho poplatku, zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju
nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojho odhadu.
19. Podľa § 264 ods. 2 CSP rovnako sa postupuje aj vtedy, ak hodnotu podľa odseku
1 síce možno zistiť znaleckým posudkom, avšak náklady na jeho vypracovanie sú
v zjavnom nepomere k predmetu sporu, alebo ak má byť znalecký posudok vykonaný len na
účely vyrubenia súdneho poplatku.
20. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť
6
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
21. K porušeniu už označených práv došlo podľa sťažovateľky tým, že okresný súd
rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o trovách konania, ktorú podala
protistrana sťažovateľky v predmetnom konaní nezákonne zastúpená združením na ochranu
spotrebiteľov, hoci nešlo o spotrebiteľský spor, a tiež tým, že okresný súd pri rozhodovaní
o náhrade trov konania neprihliadol na sťažovateľkou predložený znalecký posudok a ani
neurčil hodnotu nehnuteľností (predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam) odhadom podľa § 264 ods. 1 CSP, ale pri určení výšky náhrady trov
konania postupoval podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.
22. Ústavný súd na posúdenie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky preskúmal
odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:
«Znalecký posudok je platný pre dátum, v ktorom bol vyhotovený. Znamená to, že
závery znaleckého posudku (v tomto prípade všeobecnú hodnotu nehnuteľností) nie je
možné použiť pre preukázanie hodnoty nehnuteľností, t.j. hodnoty sporu nekonečne dlho.
Možno konštatovať, že všeobecná hodnota stanovená v znaleckom posudku je „platná“ v
tom období, v ktorom nedošlo k zmene faktorov, ktoré vplývajú na stanovenie hodnoty
nehnuteľnosti. Keďže faktorov, ktoré vplývajú na všeobecnú hodnotu je veľa, nebude
platnosť všeobecnej hodnoty a tým aj znaleckého posudku dlhá. Táto doba je skôr závislá
od času, ktorý akceptuje inštitúcia (orgán verejnej moci, fyzické a právnické osoby...), pre
ktorej potreby je znalecký posudok vypracovaný (samozrejme pri stave, keď nedošlo
k výrazným zmenám na nehnuteľnosti alebo na trhu s nehnuteľnosťami). Bežne sa tato doba
pohybuje do 1 roka. Z hľadiska výpočtov, ktoré sú potrebné na stanovenie všeobecnej
hodnoty by aj v prípade „zmrazenia“ technického stavu nehnuteľnosti (tzn. nedošlo by
k stavebným zmenám a pod.) a trhu s nehnuteľnosťami (čo je prakticky v dnešnej dobe
nemožné) je najdlhšia doba, počas ktorej by sa výpočet nezmenil doba rovná perióde
aktualizácie koeficientu vývoja cien stavebných prác a materiálov v stavebníctve (vydáva
štatistický úrad Slovenskej republiky), pričom tento sa aktualizuje po kvartáloch
(s 3 mesačným oneskorením). Súd pri určovaní odmeny za jeden úkon právnej služby
postupoval teda v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. MS SR č 655/2004 Z. z.
priznal právnemu zástupcovi žalovanej za jeden úkon právnej služby odmenu vo výške
jednej trinástiny výpočtového základu. Táto je daná v prípade, ak nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami
Nepomernými ťažnosťami pri zisťovaní hodnoty veci alebo práva v peniazoch sa tu má na
mysli taký stav, kedy by z dôvodu stanovovania hodnoty veci či práva došlo k vzniku
neprimeraných nákladov. V tomto štádiu konania by bolo neúčelné, aby bol vypracovaný
ďalší znalecký posudok za účelom oceňovania nehnuteľnosti, keďže konanie v predmetnej
veci je už právoplatne skončené.»
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
24. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu trov konania nedosahuje spravidla sám
osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa
môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008,
III. ÚS 125/2010, I. ÚS 134/2016) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred
všeobecnými súdmi je zásadne vecou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich
nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov
konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania
sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle.
8
25. Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľka sa uchádzala o ústavnú
ochranu svojich práv sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v právnej veci, ktorej
predmetom je zníženie priznanej náhrady trov konania o sumu 871,67 €. Z tohto hľadiska
ide nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 písm. a) CSP, z ktorého vyplýva neprípustnosť
dovolania, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje
desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada (obdobné
ustanovenie obsahoval aj Občiansky súdny poriadok v prvej vete § 238 ods. 5, podľa ktorej
dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy). Za okolností, keď Civilný sporový poriadok (obdobne ako predtým Občiansky
sporový poriadok) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných
druhostupňovými súdmi, je proti logike pripustiť, aby porovnateľná vec bola predmetom
ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto
veciach prichádza do úvahy taktiež iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov
uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré by mohli mať za následok
porušenie ústavou garantovaných základných práv (m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014,
III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015, I. ÚS 56/2017), resp. v prípadoch, ak
pôjde o takú intenzitu zásahu, ktorá koliduje s podstatou a zmyslom základných práv
a slobôd (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27).
26. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto
neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd pri
interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu,
či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce
požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny
názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom
(procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť
ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
27. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to obzvlášť v situácii,
keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
IV. ÚS 287/2011). V danej veci preto ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv, ktorých
vyslovenia sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.
Tvrdenie o porušení iných ustanovení (konkrétne práv podľa čl. 11 dohovoru, čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 37
ods. 2 listiny priamo označených v texte sťažnosti), ktoré sťažovateľka uvádza v texte
sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné
považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07,
28. Okresný súd v napadnutom uznesení dostatočne zdôvodnil, prečo neprihliadol pri
ocenení predmetu sporu pre účely náhrady trov konania na sťažovateľkou predložený
znalecký posudok. Predmetný posudok bol neaktuálny, keďže bol vyhotovený v roku 2008
a spor na okresnom súde, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, sa začal podaním
žaloby 5. decembra 2014. Medzitým bol sporný pozemok predmetom stavebnej uzávery
a ďalšej obmedzujúcej regulácie podľa medzičasom prijatého zákona č. 131/2010 Z. z.
o pohrebníctve (sporné nehnuteľnosti sa nachádzajú v ochrannom pásme priľahlého
pohrebiska). Okresný súd podľa názoru ústavného súdu neignoroval ani sťažovateľkou
uvedenú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 119/2012, II. ÚS 478/2014), pretože
nespochybňoval, že v spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam predstavuje
10
hodnota sporných nehnuteľností základ pre určenie tarifnej hodnoty náhrady trov právneho
zastúpenia. Avšak s ohľadom na stav konania vo veci samej (konanie bolo zastavené pre
späťvzatie žaloby), pričom v konaní nebol vyhotovený aktuálny znalecký posudok na
hodnotu predmetných nehnuteľností, okresný súd nemal k dispozícii relevantne určenú
hodnotu sporných nehnuteľností, a teda nemohol podľa nej stanoviť ani sadzbu tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby. Okresný súd preto pri určení sadzby tarifnej odmeny
pri určení náhrady trov právneho zastúpenia postupoval podľa § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky. Je síce pravda, že okresný súd neuviedol, prečo pre účely určenia výšky náhrady
trov konania právneho zastúpenia neurčil hodnotu sporného nároku odhadom podľa § 264
ods. 1 CSP, ale táto skutočnosť podľa ústavného súdu nepredstavuje také pochybenie, ktoré
by vyvolalo potrebu ingerencie ústavného súdu do rozhodnutia o náhrade trov konania. Išlo
by totiž o odhad v komplikovanej situácii (stavebná uzávera, ochranné pásmo pohrebiska)
a okresný súd v konečnom dôsledku aplikoval právnu úpravu, ktorá bola relevantná v danej
procesnej situácii (ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju
možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami). Navyše predpoklad sťažovateľky, že súd by
odhadom určil hodnotu sporu, ktorá by sa prejavila vo vyššej priznanej náhrade trov
právneho zastúpenia, je ničím nepodložená fabulácia. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (II. ÚS 122/05). Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd v napadnutom
uznesení takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.
29. Ďalšia námietka sťažovateľky, že sťažnosť proti rozhodnutiu o náhrade trov
konania bola podaná neoprávnenou osobou, taktiež neobstojí, pretože samotný zástupca
žalobcov v predmetnom konaní nie je stranou konania. Bez ohľadu na pochybnosti týkajúce
sa zastúpenia protistranou sťažovateľky v predmetnom konaní boli žalobcovia, ktorí podali
žalobu, a to aj v konaní o opravnom prostriedku (sťažnosti podľa § 239 CSP) proti
rozhodnutiu o náhrade trov konania. Ak súd zistí, že zástupca, ktorý nie je advokát, zjavne
nie je spôsobilý na riadne zastupovanie v konaní pred súdom, alebo ak ako zástupca
vystupuje vo viacerých konaniach (pričom sťažovateľka nepreukázala, že by jedna z týchto
podmienok bola naplnená), následkom je rozhodnutie súdu o nepripustení zastupovania
sporovej strany takýmto zástupcom a ďalšie konanie súdu priamo s touto sporovou stranou,
a nie zamietnutie sťažnosti podľa § 239 CSP ako nedôvodnej v zmysle § 250 ods. 1 CSP,
ako naznačovala sťažovateľka.
30. Skutočnosť, že okresný súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným
porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením okresného súdu
a konaním, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo, nie je príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala porušenie označených základných práv a slobôd a možnosť vyslovenia ich
porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
32. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ako následok toho, že okresný súd sa dopustil porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 5).
33. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi
napadnutým uznesením okresného súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť jeho porušenie,
neprichádza v tomto prípade do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľky vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 ústavy.
34. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
12
35. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018