Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 77/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

116

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Mag. Ján Čarnogurský, vo veci namietaného porušenia

základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena podľa , základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

a základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trnave sp. zn. z 15. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. októbra 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 15. mája 2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. októbra 2014 p o r u š e n é b o l o .

3. Ústavný súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 15. mája 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. októbra 2014 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave

na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 354,88 € (slovom tristopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet

Advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

z 11. februára 2015 prijal v časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojich základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa a základných práv domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 23. októbra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 13. augusta 2009 obrátil

na Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) žalobou o ochranu osobnosti

a o poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch proti spoločnosti W Press, a. s.,

Bratislava (ďalej len „žalovaný“). Porušenie svojich práv sťažovateľ videl v obsahu troch

článkov uverejnených v čísle 21/2009 týždenníka „Týždeň“ z 25. mája 2009, v ktorých mali

byť uvedené o sťažovateľovi nepravdivé, osočujúce a hrubým spôsobom do jeho občianskej

cti a ľudskej dôstojnosti zasahujúce informácie.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 28. marca 2012 žalobu

sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom

namietal, že odôvodnenie rozsudku bolo arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože nespĺňalo

náležitosti podľa (ďalej len „OSP“). Podľa

neho okresný súd dospel v rozsudku k viacerým nesprávnym a nepravdivým skutkovým

zisteniam, ktoré z dôkazov buď vôbec nevyplývajú, alebo z vykonaných dôkazov vyplýva

úplný opak (napr. problém úhrady kúpnej ceny za pozemky, pravdivosť informácie

o prevode 500 miliónov Sk pre a podobne).

4. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 15. mája 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukazuje na to, že krajský súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia

pojednávania, hoci s poukazom na ustanovenie mohol a mal nariadiť

pojednávanie, keďže mu všeobecné súdy nedoručili vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu

(túto skutočnosť taktiež namieta, pozn.). V neposlednom rade krajský súd nepovažoval

za potrebné zaoberať sa argumentáciou sťažovateľa v odvolaní a v celom rozsahu sa iba

stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného súdu. Podľa sťažovateľa

konajúce súdy tiež nedodržali „rovnováhu medzi verejným záujmom a individuálnym

záujmom na ochranu súkromia, pričom sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia

dobrého mena“.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 23. októbra 2014 odmietol ako neprípustné, pričom

konštatoval, že postupmi okresného súdu a krajského súdu „nemohlo dôjsť k odňatiu

možnosti sťažovateľa konať pred súdom“. Najvyšší súd v dovolacom konaní vec posudzoval

„výlučne po procesnej stránke, čo však v tak spoločensky významných kauzách nie je podľa

názoru sťažovateľa postačujúce, v neposlednom rade aj nesprávne spôsobom, ktorý viedol

k popretiu účelu a významu najmä dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku“.

6. Podstata námietok sťažovateľa v sťažnosti spočívala ďalej najmä v arbitrárnom

posúdení vzťahu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti a absolútnej

ochrany poskytnutej novinárom v prípade zverejnenia nepravdivých skutkových tvrdení, ak

pochádzajú z dôveryhodného zdroja, pretože okresný súd, ale aj krajský súd preferovali

absolútnym spôsobom iba právo na slobodu prejavu „v súboji s právom na rešpektovanie

súkromného a rodinného života“. Sťažovateľ okrem toho namieta aj spôsob, akým okresný

súd i krajský súd hodnotili unesenie dôkazného bremena účastníkmi konania, ako aj ich

posúdenie spôsobilosti sporných článkov zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti.

Na podporu svojich tvrdení uvádza aj konkrétnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“), ústavného súdu a najvyššieho súdu k označeným článkom

a dohovoru, ktorých porušenie namieta, prípadne aj k čl. 8 a čl. 10 dohovoru, odlišnú

od právneho názoru okresného súdu o absolútnej ochrane práva na slobodu prejavu a tiež

od názorov krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré nekorešpondujú s judikatúrou týchto

súdov, že „nedoručenie podaní účastníka v sporovom konaní“ sa považuje za porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: „Keďže sa...

pojednávanie neuskutočnilo, odvolací súd rozhodol na základe písomných podaní

účastníkov konania. S obsahom vyjadrenia žalovaného (k odvolaniu, pozn.) sa však

sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť, nakoľko sťažovateľovi nebolo nikdy doručené, je však

zrejmé, že sa s vyjadrením a jeho dôvodmi stotožnil.“ V doplnení sťažnosti sťažovateľ v tejto

súvislosti konkrétne poukázal na rozhodnutie ESĽP v kauze Trančíková proti Slovenskej

republike.

7. Sťažovateľ po rozsiahlej skutkovej a právnej argumentácii prípadu (62 strán textu

sťažnosti) v závere navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„... Krajský súd v Trnave, rozsudkom č. k. 1052 zo dňa 28.03.2012

a rozsudkom č. k. 1176 zo dňa 15.05.2013 porušil právo sťažovateľa

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle článku 19 ods. 1

a 2 ... v spojení s právom domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde v spojení s právnom na súdnu ochranu zakotvených

v článku 46 ods. 1 a spravodlivé súdne konanie chránené článkom 6 ods. 1

Dohovoru...

... Najvyšší súd... uznesením č. k. zo dňa 24.10.2014... porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú v článku 46, ods. 1 ... a spravodlivé

súdne konanie chránené článkom 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok Krajského súdu... č. k. 1176 zo dňa 07.03.2013 sa týmto

ruší a vec sa vracia Krajskému súdu...na ďalšie konanie.

Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 23.10.2014 sa týmto ruší

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd... sú povinní nahradiť sťažovateľovi náklady

právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR v sume 354,88 EUR na účet právneho

zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd podaním

sp. zn. Spr. 183/2015 z 24. marca 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 30. marca

2015. Vo svojom vyjadrení krajský súd zopakoval priebeh súdneho preskúmania žaloby

sťažovateľa, doslova odcitoval časť odôvodnenia svojho rozhodnutia sp. zn.

z 15. mája 2013 (s. 6 až s. 9) a v závere uviedol: „Na základe v zákonnej lehote podaného

dovolania zo strany žalobcu Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn.

zo dňa 23. októbra 2014 dovolanie odmietol, keď nepovažoval nedoručenie

vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu žalobcovi za procesnú vadu spočívajúcu v

odňatí možnosti konať pred súdom. Dovolací súd skonštatoval, že postupom odvolacieho

súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu sťažovateľa konať pred súdom, na základe čoho

dovolanie odmietol.

Sme toho názoru, že tak Okresný súd Trnava, ako aj Krajský súd v Trnave a Najvyšší

súd SR v predmetnej právnej veci postupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi

predpismi, svoje rozhodnutia odôvodnili v súlade s ust. a postupom

súdov nedošlo k namietanému porušeniu práv sťažovateľa, a preto navrhujeme sťažnosť

sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.“

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril aj najvyšší súd

podaním sp. zn. KP 3/2015 () zo 17. apríla 2015, ktoré bolo doručené

ústavnému súdu 27. apríla 2015. Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd... uznesením z 23. októbra 2014 sp. zn. odmietol

dovolanie žalobcu ( v spojení s ) z dôvodu,

že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný

(dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa). Najvyšší súd... skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru,

že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti

dovolania podľa

Žalobca v dovolaní namietal, že v konaní došlo k vade v zmysle

So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti

tohto tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať.

Pokiaľ žalobca namietal, že mu bola odňatá možnosť konať ( ) tým, že

odvolací súd rozhodol bez pojednávania, resp. že postupoval v rozpore s ustanoveniami

upravujúcimi dokazovanie, vykonávanie jednotlivých

dôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, dovolací súd nepovažoval jeho námietky

za opodstatnené z dôvodov, ktoré vysvetlil vo svojom uznesení. Podľa názoru dovolacieho

súdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením (nešlo o žiadny

z prípadov, kedy je v zmysle potrebné nariadiť na prejednanie odvolania

proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie). Zo spisu nevyplynulo, že by rozsudok

odvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne.

Dovolací súd k námietke žalobcu týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia žalovaného

k jeho odvolaniu poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu..., v zmysle ktorej

porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom konania

môže mať za následok vadu konania podľa (m. m. uznesenie

Najvyššieho súdu... z 9. novembra 2010 sp. zn. , z 31. júla 2012 sp. zn.

, z 28. mája 2013 sp. zn. ). Avšak o vadu v zmysle citovaného

ustanovenia ide len v tom prípade, pokiaľ sa v dôsledku tohto nesprávneho procesného

postupu súdu účastníkovi konania odňala možnosť uplatnenia jeho vplyvu na konečný

výsledok konania (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu... uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 39/1993). Záver, či a kedy

mala daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí preto vždy od posúdenia

okolností konkrétneho prípadu. Ústavný súd... tiež zaujal názor, že nedoručenie vyjadrenia

účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov

v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti

zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. , ,

), zároveň ale tiež pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska

k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania irelevantná. O taký

prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie

na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku

nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V tejto súvislosti dovolací

súd tiež poukázal na uznesenie ústavného súdu z 20. decembra 2010 sp. zn.

. Povinnosťou súdu prvého stupňa je v zmysle doručiť

odvolanie protistrane spolu s výzvou o vyjadrenie. Nie je však procesnou povinnosťou súdu

doručovať následne vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania

odvolateľovi. Je však v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a rovnosťou zbraní,

aby vyjadrenie k odvolaniu bolo predložené odvolateľovi najmä v tom prípade, ak jeho

obsah má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu najmä pokiaľ obsahuje také

argumenty, dôkazy, či právnu kvalifikáciu veci, ktorá nebola v doterajšom priebehu konania

protistrane známa, ku ktorej nemal možnosť sa vyjadriť a ktorá môže mať za následok

zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ teda je vyjadrenie protistrany len

zopakovaním prípadne sumarizáciou predchádzajúcich argumentov, ktoré sú odvolateľovi

známe z konania na súde prvého stupňa a vyjadrenie k odvolaniu nemá svojim obsahom

takmer žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádzal dovolací súd z názoru, že

odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle nezakladá iba sama

skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho

odvolaniu (obdobne uznesenia Najvyššieho súdu... sp. zn. , ,

).

Namietaná (údajná) neúplnosť alebo nesprávnosť zistení skutkového stavu veci súdmi

nižších stupňov môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/

), nie však vadu v zmysle Ťažisko dokazovania je totiž v konaní

pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať

len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( )

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez

ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého

stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o odvolaní tieto

dôkazy sám vykonávať. Okrem toho platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá

vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených

skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného

sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu a preto nemôže byť

predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj R 42/1993).

Napokon sa zaoberal aj námietkou žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo porušené ani ustanovenie

Svoj záver dovolací súd náležíte v odôvodnení sťažnosťou napadnutého

rozhodnutia právne vyargumentoval. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by

potvrdili tvrdenia žalobcu (dovolateľa) v dovolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné

s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

... v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd sa mal napriek procesnej neprípustnosti jeho

dovolania zaoberať uplatnenými dovolacími dôvodmi, Najvyšší súd... opakuje, že

prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených v § 237

, výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že

dovolanie nie je prípustné podľa ani podľa , neskúmal

opodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle a , lebo tie môže

skúmať, len ak je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že z procesných dôvodov sa

nezaoberal vecou samou, nezaujal stanovisko ani k námietke žalobcu o porušení

prezumpcie neviny, o zásahu do jeho osobnostných práv a pod.

Podľa názoru Najvyššieho súdu... nedošlo predmetným uznesením dovolacieho súdu

k zásahu do ústavných práv sťažovateľa.

Najvyšší súd... ponecháva rozhodnutie o sťažnosti žalobcu na úvahe Ústavného

súdu...“

10. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko právny

zástupca sťažovateľa podaním zo 14. mája 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu

18. mája 2015. V podaní okrem skutočností už známych zo samotnej sťažnosti uviedol:

«Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. zo dňa 28. marca 2012

žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto rozsudku bolo v zákonnej lehote zo strany sťažovateľa podané rozsiahle

odvolanie, ktorým bolo poukazované na nesprávnosť, nezákonnosť a arbitrárnosť

prvostupňového rozhodnutia, ku ktorému súd prvého stupňa dospel po viacerých

nesprávnych a nepravdivých skutkovým zisteniach, ako aj nesprávnych právnych záveroch,

preto je podľa nášho názoru dôvodné konštatovať, že nie je akceptovateľné, aby o boli

o osobe sťažovateľa rozširované nepravdivé informácie bez skutkového základu

a neprimeraným spôsobom a nebolo ani správne, ani spravodlivé a zákonné rozhodnutie

prvostupňového súdu, ktorým nebola poskytnutá požadovaná miera ochrany práva

sťažovateľa na ochranu osobnosti garantovanú článkom 19 ..., keď bezdôvodne

a arbitrárne bolo uprednostnené právo vydavateľa časopisu .týždeň na slobodu prejavu.

Prvostupňový súd podľa nášho názoru v tomto prípade ďalej pochybil, keď dospel

k záveru, že pokiaľ autori informácií konali v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou

ohľadne osoby verejného záujmu a o informáciách verejného záujmu, nemôžu byť

postihovaní v prípade, ak nie je možné preukázať pravdivosť tejto informácie, ako aj

konštatovaním, že novinári nezneužili svoje postavenie a uverejnili informácie, ktoré by

nemali zo zdrojov, ktoré považovali za spoľahlivé a v neposlednom rade aj to, že nebolo

spravodlivé požadovať, aby si predmetné informácie overili v celom rozsahu...

S ohľadom na uvedené podotýkame v kontexte s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva, že „čím sú tvrdenia závažnejšie, tým musí byť tento skutkový základ

spoľahlivejší (dôveryhodnejší)“ (rozhodnutie Tonsbergs Blad AS a Haukom vs. Nórsko)...

Sťažovateľ teda opätovne uvádza, že rozhodujúca skutočnosť v prejednávanej veci,

pravdivosť informácie o prevode 500 miliónov , nebola preukázaná, a to

ani len čiastočne...

Vzhľadom na túto skutočnosť, bolo povinnosťou vydavateľa pri uverejňovaní

informácií rešpektovať princíp prezumpcie neviny, o to viac, že sami autori článkov

uvádzali, že vo veci nebolo nikdy začaté trestné stíhanie.

Zásada prezumpcie neviny chráni každého pred vyslovením výroku o vine bez toho,

aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (Nölkenbockhoff vs. Nemecko,

rozsudok z roku 1997). Prezumpcia neviny nemôže zabrániť tomu, aby bola verejnosť

informovaná o trestnom vyšetrovaní, resp. o podozrení z protiprávneho konania, vyžaduje

ale, aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou.

Podozrenie z homosexuality sťažovateľa uvedené v článku je veľmi závažným

konštatovaním o sťažovateľovi a bolo zverejnené bez toho, aby bola sťažovateľovi

poskytnutá možnosť vyjadrenia sa o skutočnosti ktorá je chránená právom na súkromie.

Podozrenie z homosexuality sťažovateľa môže vyvrátiť len ťažko. V konaní však

predložil dôkaz, prehlásenie v článku spomínaného farára , že táto informácia nie je

pravdivá. Je zrejmé, že súd sa s týmto dôkazom žiadnym spôsobom nevyporiadal pri

hodnotení dôkazov, čo možno označiť za odňatie možnosti konať pred súdom.

Akékoľvek informovanie o sexuálnej orientácii osoby, uverejnené bez jej súhlasu, je

vážnym zásahom do osobnostných práv, ktoré nie je ani potrebné ďalej dokazovať.

Sťažovateľ aj na základe uvedených dôvodov a predložením dôkazov nepravdy

v konaní považoval, vzhľadom na dôsledky spôsobilosti takýchto skutkových tvrdení

zasiahnuť do osobnostnej sféry sťažovateľa, konanie novinárov vydavateľa časopisu .týždeň

a jeho šéfredaktora pred ich zverejnením za nedobromyseľné, osočujúce,

odporujúce pravidlám etiky žurnalistiky preverovať pravdivosť akýchkoľvek poskytnutých

informácií, či už zo známych alebo anonymných zdrojov, ktoré zároveň ich formuláciou

nepripúšťali aspoň čiastočnú nepravdivosť prezentovaných skutkových tvrdení, hoci

preukázateľné podklady na takéto skutkové tvrdenia pred ich zverejnením poskytnuté neboli,

o čom vydavateľ časopisu .týždeň vedomosť mal.

Vydavateľ časopisu .týždeň v konaní tvrdil a súd sa s touto argumentáciou stotožnil,

že autori článkov čerpali svoje informácie z dôveryhodných zdrojov.

Sme toho názoru, že novinári si neoverili dôveryhodnosť zdrojov.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre sa k otázke dôveryhodnosti

zdroja vyjadril, že pre dôveryhodnosť ťažko verifikovateľnej informácie je potrebné, aby

bolo zrejmé, čo novinársky zdroj novinárovi uviedol, prípadne aká je jeho funkcia.

Európsky súd pre ľudské práva sa v tejto súvislosti súčasne stotožnil s názorom, že

keďže pri zverejnení tvrdení pochádzajúcich z anonymného zdroja nemožno preskúmať

mieru spoľahlivosti tohto zdroja, na ktorý sa novinár spoľahol (nemožno preskúmať, či sa

na tento zdroj novinár spoľahol dôvodne), tvrdenia pochádzajúce z anonymného zdroja

musia byť pripísané samotnému novinárovi a novinám. V prípade, ak noviny zverejnia

takéto tvrdenie, pôjde teda predovšetkým o riziko týchto novín, v danom prípade vydavateľa

časopisu .týždeň, ak budú tvrdenia nepravdivé...

Vzhľadom na objektívny charakter občianskoprávnej zodpovednosti nie je možná

liberácia (exceptio veritatis) v prípade nepreukázania pravdivosti zverejnenej informácie.

Dobrá viera, starostlivosť pri získavaní informácií, dôveryhodné zdroje môžu mať

vplyv len na rozhodovanie o prípadnej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

O dobrej viere, miere náležitej starostlivosti pri získavaní informácií

a dôveryhodnosti zdrojov možno mať vzhľadom na históriu vzťahov redakcie časopisu

.týždeň k osobe sťažovateľa, verejného vyjadrenia šéfredaktora tohto časopisu, obsahu

týchto článkov a obsah výpovede jediného známeho „dôveryhodného“ zdroja informácií

vážne pochybnosti.

Kritika sťažovateľa vychádzala z nepravdivého skutkového tvrdenia, bola

neprimeraná, škandalizujúca a nepripúšťala možnosť vytvorenia vlastného úsudku pre

čitateľa...

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj celkový mimoriadne negatívny dojem

plynúci voči sťažovateľovi jednak z jednotlivých článkov, nadpisov, ako aj z kontextov

celého vydania časopisu .týždeň č. 21/2009, a to s predpokladom dlhotrvajúcej mimoriadne

negatívnej odozvy v spoločnosti, prakticky až do konca jeho fyzického života, s významným

znevážením celého jeho doterajšieho cirkevného pôsobenia.

Vzhľadom na rozsah zásahu uverejnených informácií do práva na ochranu osobnosti

sťažovateľa, nemá záver súdu, že ich uverejnením nedošlo k zásahu do práva na ochranu

osobnosti racionálny základ.

Sme toho názoru, že nie je legitímnym záujmom štátu, aby chránil slobodu prejavu

v prípade, kde nepravdivosťou tvrdení zasahuje nielen do ochrany osobnosti, dôstojnosti

a ľudského súkromia sťažovateľa ako vrcholného predstaviteľa cirkvi, ale negatívnymi,

nepodloženými a nepravdivými tvrdeniami preniká aj do náboženstva a celkového pohľadu

na cirkev.

Preto by mali súdy skúmať, či články boli publikované v dobrej viere za účelom

poskytnutia presných a spoľahlivých informácií v súlade s novinárskou etikou, zároveň je

kľúčové, aby súdy starostlivo posúdili existenciu a stupeň verejného záujmu na publikovaní

inkriminovaných informácií a aby dodržali rovnováhu medzi týmto verejným záujmom

a záujmami dotknutého jednotlivca a v širšej súvislosti záujmami štátu na zabezpečení

ochrany záujmov cirkvi, rešpektujúc jej spoločenské postavenie a význam.

Sťažovateľ namietal, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu nezohľadnil všetky

aspekty ochrany práv garantovaných ..., hlavne Dohovoru... a rozhodol v rozpore

s platnou judikatúrou ESĽP, bez vyčerpávajúceho posúdenia práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života v konflikte s právom na slobodu prejavu.

Súd dospel bez opory v dokazovaní k právnemu názoru, že uverejnenie informácie

vo verejnom záujme, v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou, ktorej pravdivosť sa

nepodarí preukázať, nie je protiprávne a nevyvoláva občianskoprávnu zodpovednosť.

Súd takýmto právnym posúdením v tejto veci poskytol neprimeranú, extenzívnu až

absolútnu ochranu slobode prejavu.

Pri akceptovaní takéhoto výkladu by akákoľvek informácia publikovaná v tlači

o osobe alebo skutočnosti verejného záujmu za podmienky dobrej viery a odbornej

starostlivosti autora článku v prípade nepreukázania jej pravdivosti nezakladala žiadnu

občianskoprávnu zodpovednosť. Takéto právne posúdenie súdom považujeme za nesprávne.

Ďalej... Krajský súd... rozsudkom č.k. 1176 zo dňa 15. mája 2013

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil

so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými

v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkázal (§ 219 ods. 2

).

Krajský súd... po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového

materiálu teda dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom postupom súdu prvého stupňa

nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nakoľko napadnutý rozsudok bol odôvodnený

v súlade s ust.

Keďže Krajský súd... vo svojom vyjadrení...uvádza, že právny úprava obsiahnutá

v nie je vždy pre aplikačnú prax dostačujúca, pri aplikácii

ustanovení zákona upravujúcich ochranu osobnosti treba upriamiť pozornosť najmä

na a nasl. SR, ktorá garantuje základné práva a slobody a za kľúčovú otázku

pre aplikáciu ust. a nasl. považuje za správny výklad

Dohovoru, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu, sťažovateľ

k tomuto záveru opätovne poukazuje aj na nasledovné dôvody nesprávnosti jeho záveru

v tejto veci.

K predmetnej problematike ESĽP v dostatočnej miere vyjadril hraničné korektívy,

na základe ktorých je možné dospieť k inému názoru, ako dospel súd pri posúdení

predmetného nároku. Príkladom je rozhodnutie Lindon, Otchakovsky Laurens a July proti

Francúzsku, v ktorom ESĽP v § 45 uvádza: „Sloboda prejavu predstavuje jeden

zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok pre jej

ďalší rozvoj a sebanaplnenie každého jednotlivca. Podľa čl. 10 ods. 2 sa sloboda prejavu

vzťahuje nielen na informácie či myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo nie sú

vnímané ako urážlivé či neutrálne, ale tiež na tie, ktoré sa niekoho dotýkajú, šokujú alebo

znepokojujú... Ako vyplýva z čl. 10, táto sloboda podlieha určitým výnimkám, ktoré je však

treba vykladať reštriktívne a akékoľvek jej obmedzenie musí byť presvedčivo odôvodnené“.

Z nepravdivosti skutkových tvrdení sťažovateľa je zrejmé, že obmedzenie čl. 10

Dohovoru bolo v dostatočnej miere odôvodnené a tým pádom prvostupňový a odvolací súd

mohol, a aj mal pristúpiť k reštriktívnemu výkladu práva na slobodu prejavu v súboji

s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval v rozhodnutí Pedersen and Baagdsgaard

proti Dánsku2, že „tlač nesmie prekročiť hranice stanovené na ochranu povestí druhých,

ktorá zahŕňa požiadavky konať v dobrej viere a na základe presných skutkových zistení

a poskytovať spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou“, čo v tomto

prípade nastalo a vydavateľ časopisu .týždeň prekročil stanovené hranice na ochranu

povesti.

Judikatúra ESĽP taktiež odkazuje v rozhodnutí Hachette Filipacchi Associes proti

Francúzsku, že pri overovaní toho, či vnútroštátne orgány dosiahli spravodlivú rovnováhu

medzi dvoma hodnotami vyplávajúcimi z Dohovoru, ktoré sa môžu dostať do konfliktu

v takomto type prípadov, musí súd porovnať verejný záujem na uverejnení fotografie

a potrebu ochrany súkromia.

K predmetnému porovnaniu súdy nepristúpili a uchýlili sa skôr k subjektívnemu

posúdeniu čl. 10, neberúc do úvahy právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života

a práva na česť.

Je potrebné uviesť, že v závere uvedeného rozhodnutia ESĽP dospel k názoru, že

„uverejnenie fotografií a článkov, jediným cieľom, ktorého je uspokojiť zvedavosť určitej

skupiny čitateľov o detailoch súkromného života verejnej známej osoby, nemôže byť

považované za prispenie k debate všeobecného spoločenského záujmu, napriek tomu, že ide

o osobu verejne známu. V takýchto prípadoch je slobodu prejavu potrebné vykladať v užšom

zmysle“, čo sa však nestalo.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach uvádza, že posudzuje každý

zásah do slobody prejavu „vo svetle prípadu ako celku a to vrátane konkrétnych tvrdení,

kontextu, v ktorom boli urobené a tiež konkrétnych okolností, v ktorých sa nachádzali

zainteresované osoby“, že zisťuje „či dôvody predložené vnútroštátnymi orgánmi na

ospravedlnenie zásahu sú relevantné a dostatočné“, či bola „nevyhnutnosť“ zásahu do

slobody prejavu „presvedčivo preukázaná“, či zásah bol „primeraný sledovanému

legitímnemu cieľu“, či vnútroštátne orgány vychádzali z „akceptovateľného vyhodnotenia

relevantných faktov“ a či „aplikovali zásady, ktoré sú v súlade s princípmi obsiahnutými

v článku 10 Dohovoru“ (napr. rozhodnutia Steel a Morris vs. Spojené kráľovstvo, Thorgeir

Thorgeirson vs. Island alebo Feldek vs. Slovensko).

Sám prvostupňový súd vo svojom odôvodnení vo vzťahu k vysokej miere ochrany

novinárov konštatoval, že „zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne

nepravdivé alebo pravdu skresľujúce“.

Vzhľadom na skutočnosť, že pravdivosť jednotlivých tvrdení nebola preukázaná,

možno teda jednoznačne konštatovať, že išlo o neopodstatnený, ničím nepodložený útok

média na sťažovateľa a taktiež možno konštatovať, že išlo o útok mimoriadnej sily a intenzity

a sťažovateľ súdu dostatočným spôsobom preukázal rozsah zásahu do svojho práva na

ochranu osobnosti.

Prvostupňový súd, s ktorého názorom sa Krajský súd... stotožnil pri posudzovaní

nároku vychádzal z Dohovoru, konkrétne čl. 10 Dohovoru dospel k názoru, že „médiá môžu

používať aj silnejšie výrazy a sloboda prejavu sa vzťahuje aj na také informácie

a myšlienky, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo určitú časť obyvateľstva“.

Odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s argumentáciou sťažovateľa

uvedenou v odvolaní. Konštatoval len, že v prípade konfliktu práva na slobodu prejavu

s právom na ochranu osobnosti má právo na slobodu prejavu s poukazom na Článok 10

ods. 2 Dohovoru prednosť.

Avšak v rámci svojej argumentácie opomenul aplikáciu čl. 8 Dohovoru, ktorý má

v predmetnej veci zásadný vplyv, keďže právo na slobodu prejavu (čl. 10) v kontexte

ochrany ľudských práv súperí s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života

(čl. 8).

Absenciu porovnania a určenia hraníc, kedy právo na slobodu prejavu požíva väčšiu

právnu ochranu ako právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, sťažovateľ

považuje za vážne pochybenie zo strany súdu...

Pri výklade a aplikácií rozsudkov ESĽP prvostupňový súd v predmetnej veci

odkazuje iba na rozsudky, ktoré sú späté s porušením čl. 10 Dohovoru. Podľa sťažovateľa

pre správne posúdenie predmetného nároku nie je možné upustiť od aplikácie ustanovenia

čl. 8 Dohovoru, keďže zásah do práv sťažovateľa predstavuje porušenie práva na

rešpektovanie súkromného a rodinného života.

Rozhodnutie Krajského súdu... zohráva a aj prvostupňového súdu v oblasti ochrany

osobnosti významnú úlohu, keďže v praxi sa môže stať, že súdy budú odkazovať na

predmetné rozhodnutie, ktoré však absolútne nepredstavuje vyčerpávajúci výklad

základných ľudských práv garantovaných medzinárodnými a vnútroštátnymi normami

práva, ale skôr exces v rámci rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky.

S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania je zrejmé, že vydavateľ časopisu

Týždeň nemal žiadne relevantné a dostatočné dôvody, aby o sťažovateľovi zverejnil

informácie uvedeného charakteru. Klebeta, ústne podaná a nepreverená pochybná

informácia nemôže zakladať dostatočný dôvod zverejnenia osočujúcich informácií

o sťažovateľovi a je podľa nášho názoru zrejmé, že novinári v tomto prípade nesledovali ani

legitímny cieľ.

Je preto vo verejnom záujme, aby česť a povesť osôb pôsobiacich vo verejnom živote,

ako aj cirkevných predstaviteľov nebola diskutovaná v skutkovo posunutých rovinách bez

reálneho základu a dôkazu.

Sťažovateľ teda má za to, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu sú v tomto

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s ... a že odôvodnenie

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok nespĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ) tak z formálneho, ako aj z obsahového hľadiska a preto

ho možno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené a zjavne arbitrárne (svojvoľné).

Aj z dôvodu nesprávneho a nedôvodného postupu odvolacieho súdu podľa § 219

ods. 2 a opomenutím postupu podľa , ako aj z dôvodu nedostatku

a nezrozumiteľnosti dôvodov nepresvedčivého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým de

facto odvolací súd nedal odpovede na žiadny podstatný argument sťažovateľa, došlo

k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.

Krajský súd... sa nezaoberal ani odvolacou námietkou právneho posudzovania testu

proporcionality.

Krajský súd mal takto postupovať aj vzhľadom na ústavný princíp proporcionality,

ktorý sa podľa ustálenej praxe používa pri posudzovaní, či zásah do jedného ústavného

práva vykonaný pre účely ochrany iného ústavného práva bol ústavne oprávnený

a primeraný (napr. Holländer, P.: Filosofie práva. Plzeň: Aleš Čenék 2006, s. 160 173;

Melzer, F.: Metodológie nalézání práva. Brno: Tribún EU 2008, s. 40 44), čo sa však

nestalo a čo sťažovateľ opakovane namietal.

Ďalej podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola dodržaná zásada

spravodlivej rovnováhy a išlo zo strany vydavateľa časopisu .týždeň o neproporcionálny

zásah bez dodržania hranie slušnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov teda rovnako tak došlo aj v odňatiu možnosti

sťažovateľa náležité argumentovať proti nedostatočne odôvodnenému rozhodnutiu

odvolacieho súdu...

Tlač nie je oprávnená svojvoľne škandalizovať subjekty ich záujmu, teda verejne

známe osoby. Uverejnené články neboli len kritikou cirkvi, oprávnenou už vôbec, ale boli

neoprávneným a nezákonným zverejnením nepravdivých informácií o sťažovateľovi.

Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa tiež vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta postup

Krajského súdu..., ktorý sťažovateľovi nezaslal vyjadrenie protistrany; a tiež postup

Najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý svojím rozhodnutím podľa názoru

sťažovateľa svojvoľne a neodôvodnene zamietol jeho dovolanie a tým poprel účel a zmysel

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Najvyšší súd... v napádanom rozhodnutí, riadiac sa názorom, že nedoručenie

vyjadrenia sťažovateľovi nie je vadou konania a porušením práva na spravodlivý proces,

neskúmal hmotnoprávnu stránku veci, hoci s poukazom na závažnosť predmetnej kauzy ako

už bolo uvedené mohol a mal...

Najvyšší súd... vyslovil názor, že nedoručenie vyjadrenia sťažovateľovi nezakladá

vadu konania.

Sťažovateľ si touto cestou dovoľuje upriamiť pozornosť Ústavného súdu

na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci TRANČÍKOVÁ proti Slovenskej

republike...

Vo väzbe uvedeného konštatovania k názoru ESĽP v prípade Soltész proti Slovenskej

republike, ktorým ESĽP podrobil kritike prílišný formalizmus rozhodovania Ústavného

súdu SR, má sťažovateľ za to, že je potrebné, aby Ústavný súd SR s poukazom na

argumentáciu sťažovateľa, vyjadril názor, či Najvyšší súd... mal dovolanie sťažovateľa

skúmať po vecnej, právnej a skutkovej stránke.

Dovolací súd arbitrárne posúdil za nedôvodnú námietku dovolateľa, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu boli nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené, ako

aj námietku, že sa súdy nevysporiadali s jeho argumentáciou v priebehu konania a v rámci

odvolania...

Argumentácia sťažovateľa v konaní na odvolacom aj dovolacom súde však v žiadnom

prípade nebola bezvýznamná.

Európsky súd pre ľudské práva opakovane vo svojich rozhodnutiach (napr. Szabovicz

vs. Švédsko, Milatová a ostatní vs. Česká republika), konštatoval, že je elementárnym

právom účastníka konania mať možnosť oboznámiť sa s podaniami protistrany, keď uviedol:

„Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle Článku 6 ods. 1 ods. 1 Dohovoru je jeho

kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy

a argumenty, ktoré považuje za potrebné, aby jej požiadavkám bolo vyhovené, ale i

zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie

a vyjadriť sa k nim“.

Obdobný názor zaujal i Najvyšší súd... sp. zn. zo dňa 21.10.2010,

ďalší podobný záver zaujal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa

11.04.2011.

Najvyšší súd ako dovolací aj v uznesení č. k. zo dňa 25.08.2011 zaujal

názor, že v prípade, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu bez pojednávania, bolo by žiaduce doručovať odvolateľovi vyjadrenia

ostatných účastníkov konania k ním podanému odvolaniu, aby mu nebola odňatá možnosť

zaujať k týmto vyjadreniam stanovisko.

Len sprievodne sťažovateľ poukazuje na fakt, že v odvolacom konaní v tejto právnej

veci Krajský súd... pojednávanie nenariadil, vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi nedoručil

a rozhodol iba na základe písomných podaní bez pojednávania. Je preto viac než zrejmé, že

postupom Krajského súdu... došlo k procesnej vade konania, ktorú Najvyšší súd SR

vo svojom rozhodnutí neposúdil ako odňatie možnosti konať pred súdom...

Z uvedených dôvodov bolo podľa nášho názoru Najvyšším súdom... porušené právo

sťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú článkom 46

a spravodlivé súdne konanie dané článkom 6 Dohovoru.»

12. Ústavný súd podľa so súhlasom účastníkov

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základných práv

podľa a dohovoru.

II.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa má každý právo na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

15. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť

správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie

je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je

v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj

z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné

súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,

ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva

na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov

sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na

niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , , , I. ÚS

313/2012).

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr.

z a a dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP. Ústavný

súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol, že formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

17. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je teda – okrem práva domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ). Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu

všeobecného súdu musí predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého

súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade

s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností

zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej

súvislosti ustanovení a c ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra

k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné

výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov

práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ,

a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania

jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. , ,

).

18. Sťažovateľ ako nosné dôvody svojej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu krajskému súdu uviedol tiež to, že tento rozhodol bez nariadenia pojednávania

a bez toho, aby mal príležitosť vyjadriť sa k stanovisku žalovaného k podanému odvolaniu,

nedal mu žiadnu konkrétnu odpoveď na jeho podstatné námietky uvedené v odvolaní proti

rozsudku prvostupňového súdu, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo

porušené jeho základné právo (aj) podľa a právo podľa

dohovoru. Uvedené výhrady v podstate adresoval sťažovateľ tiež najvyššiemu súdu v rámci

podaného dovolania, ktorý odmietol jeho dovolanie ako neprípustné.

19. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutých súdnych rozhodnutí krajského

súdu a najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrení účastníkov

k podanej sťažnosti dospel ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí k záveru, že

sťažnosť je podaná dôvodne.

20. Z obsahu spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov konania je nepochybné,

že tak okresný súd, ako aj krajský súd (pred svojím rozhodnutím) nedoručili strane

sťažovateľa stanovisko žalovaného k podanému odvolaniu, ktoré bolo doručené okresnému

súdu 23. júla 2012 (č. l. 1152 až č. l. 1154 spisu). Rovnako krajský súd v podstate ani inak

neumožnil sťažovateľovi (jeho právnemu zástupcovi), aby sa k tomuto stanovisku vyjadril,

keďže krajský (odvolací) súd o veci rozhodol „od stola“, bez nariadenia pojednávania

za prítomnosti dotknutých účastníkov súdneho sporu. Je tak isto zrejmé, že krajský súd

včlenil vyjadrenie (stanovisko) žalovaného do svojho rozhodnutia (pozri s. 5 jeho

odôvodnenia).

21. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP (pozri bod 16

in fine) z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12),

v ktorom ESĽP konštatoval, že tým, že účastníčke ako žalobkyni nebolo oznámené

vyjadrenie protistrany k jej odvolaniu (nepostúpením kópie písomného vyjadrenia

žalovaného), došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Tieto právne závery sú aplikovateľné aj na prípad sťažovateľa.

V citovanom rozhodnutí ESĽP tiež uviedol, že aj keď predmetné vyjadrenie odporcu

neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa sťažovateľka už

nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a podľa vlády nemalo vplyv na

rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna a skutková argumentácia

a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním. Keďže to tak nebolo, došlo

k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veci

Ringier Axel Springer proti Slovenskej republike č. 35090/07 zo 4. 10. 2011, body 84 – 86

s ďalšími odkazmi, a Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike č. 23083/05

z 27. 4. 2010, bod 29, podľa ktorých požiadavka, že účastníci v súdnom konaní musia mať

možnosť dozvedieť sa a reagovať na všetky predložené dôkazy a vyjadrenia, sa v ich prípade

uplatňuje na odvolacie konanie, ako aj na konanie na prvom stupni bez ohľadu

na skutočnosť, že odvolanie nemusí obsahovať nové tvrdenia. Podobne napr.

.

22. Sťažovateľ túto skutočnosť v podanom dovolaní (č. l. 1184 spisu) aj výslovne

namietal, pričom sa opieral aj o inú judikatúru ESĽP vyplývajúcu z jeho sťažnosti alebo

vyjadrenia k nej, a je neprehliadnuteľné, že najvyšší súd, ktorý dovolanie sťažovateľa

odmietol ako neprípustné, sám postupoval v zmysle tejto judikatúry ESĽP, keď po vyjadrení

žalovaného k dovolaniu 24. septembra 2013 (č. l. 1201 až č. l. 1206) vydal 26. septembra

2013 pokyn (č. l. 1208) na to, aby vyjadrenie žalovaného k dovolaniu bolo postúpené aj

sťažovateľovi, hoci vyjadrenie žalovaného k dovolaniu podľa obsahu nemalo už zásadný

vplyv na prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu o príslušnom opravnom prostriedku. Tu je

potrebné uviesť, že sťažovateľ výzvu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k stanovisku

žalovaného, prevzal prostredníctvom svojho právneho zástupcu 7. októbra 2013, ale na ňu

vôbec nereagoval.

23. Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom krajského súdu v odvolacom

konaní a následne aj najvyšší súdom v dovolacom konaní (keď pochybenie krajského súdu

neodstránil) bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to

kontradiktórnosť konania, keďže sťažovateľovi nebolo umožnené zaujať stanovisko

k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu.

24. Rovnako je z obsahu spisu okresného súdu zrejmé i to, že krajský súd podané

odvolanie sťažovateľa prerokoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2

. pozn.). Z akého dôvodu sa rozhodol krajský súd takto postupovať a v čom videl

nepotrebnosť nariadiť pojednávanie, z odôvodnenia jeho rozhodnutia bližšie zistiť nemožno.

Okrem toho, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, na ktoré

odkázal ( ), iba všeobecne pomenoval jednotlivé zásahy do osobnosti

fyzickej osoby vyplývajúce z a a , ich znaky

a konkrétne formy a upriamil pozornosť na a nasl. a dohovoru, v závere

iba konštatoval, že okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami

uplatnenými sťažovateľom, ktorý „neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo

potrebné zhodnotiť, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť...“.

25. Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie o tom, či o podanom odvolaní krajský

súd bude rozhodovať s nariadením pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov, alebo

rozhodne bez nariadenia pojednávania, je vecou úvahy krajského súdu. Na druhej strane je

však žiaduce takýto postup krajského súdu účastníkom aj primerane odôvodniť, čo v danej

veci nebolo splnené. Čo je však významnejšie, rozhodnúť bez nariadenia pojednávania

prichádza do úvahy iba v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek pochybností nebude na

ujmu procesných práv účastníkov a ich právu na spravodlivý proces. V tejto veci je prima

facie zrejmé, že krajský súd nedal sťažovateľovi konkrétne odpovede na jeho podstatné

námietky uvedené v rozsiahlom odvolaní, ktoré sa nachádza v súdnom spise (č. l. 1085 až

č. l. 1133), resp. dostatočným spôsobom sa nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami

sťažovateľa a jeho právneho zástupcu, ktoré vzniesol v odvolacom konaní. Takisto

prehliadol to, že v konaní nebol vypočutý kľúčový svedok, ktorému mali byť sporné

finančné prostriedky poukázané, hoci prvostupňový súd jeho svedectvo považoval za

závažné. Preto je v okolnostiach danej veci jeho rozsudok z ústavného hľadiska tiež

spochybniteľný, hoci procesný kódex krajskému súdu formálne umožňoval stotožniť sa

s právnymi a skutkovými závermi prvostupňového súdu a ústavný súd nie je v konečnom

dôsledku oprávnený hodnotiť vykonané dokazovanie a právne a skutkové závery okresného

súdu v tejto veci.

26. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia

v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z

21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre

rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

27. Ústavný súd už vo veci uviedol, že (v okolnostiach tam

posudzovanej veci, pozn.) „nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumenty

sťažovateľov bola zo strany krajského súdu poskytnutá vecne správna odpoveď, ale či

nastolené otázky relevantného charakteru krajský súd zodpovedal, a ak áno, či odpoveď

mala dostatočne vyčerpávajúci charakter“. V okolnostiach danej veci treba zdôrazniť, že

v prípade rozhodnutí súdov opravnej inštancie si môže opravný súd osvojiť dôvody

napadnutého rozhodnutia pod podmienkou, že napadnuté rozhodnutie skutočne preskúmal

v intenciách dôvodov predostretých uplatneným opravným prostriedkom. Európsky súd pre

ľudské práva v tomto smere judikoval: „Súd podčiarkuje, že pojem spravodlivý proces

vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý odôvodnil svoje rozhodnutie stručne buď tak, že

odkázal na dôvody nižšej inštancie, alebo iným spôsobom, skutočne preskúmal rozhodujúce

otázky, ktoré boli pred ním vznesené, a neuspokojil sa tým, že jednoducho prevzal závery

nižšieho súdu“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Helle c. Fínsko z 19. 12. 1997). Keď sa konajúci

súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho

právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý proces garantované dohovoru ().

28. Vzhľadom na to, že krajský súd nedal odpovede na podstatné námietky

sťažovateľa uvedené v odvolaní a potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bola zamietnutá

žaloba sťažovateľa bez náležitého odôvodnenia a bez uvedenia, z akých dôvodov nezobral

na zreteľ tvrdenia strany sťažovateľa, že niektoré informácie o ňom boli napokon

nepravdivé, resp. sa vôbec nepreukázali, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil

právo sťažovateľa na súdnu ochranu ( v spojení s dohovoru).

Za zvláštny považuje ústavný súd aj záver okresného súdu, s ktorým sa krajský súd

stotožnil, že sťažovateľ nepreukázal výšku požadovanej nemajetkovej ujmy, keďže

rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy totiž zákon ponecháva na voľnú úvahu

súdu [„Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však

nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na dve

hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu

došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol. .

Komentár a súvisiace predpisy. V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava:

Eurounion, 2004, s. 46)]. Navrhovateľa preto v tomto smere zaťažuje predovšetkým

povinnosť v žalobe uviesť výšku náhrady, ktorú požaduje.

29. V dôsledku uvedených zistení, východísk a záverov ústavného súdu je potrebné

konštatovať, že napadnuté rozhodnutie svojimi účinkami porušilo sťažovateľom označené

práva, a preto bolo potrebné rozhodnúť o ich porušení tak, ako to je vo vzťahu ku krajskému

súdu uvedené v 1. bode výrokovej časti tohto rozhodnutia. Obdobne potom ústavný súd

konštatoval, že aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. októbra 2014

došlo k porušeniu označených práv, pretože odmietol dovolanie sťažovateľa iba

z procesných dôvodov pre neprípustnosť, pričom nepovažoval sťažovateľom namietané

nedoručenie vyjadrenia (stanoviska) žalovaného k odvolaniu sťažovateľa tejto strane

konania za právne významnú vadu, hoci takouto vadou uvedený procesný nedostatok

nepochybne bol (body 20 až 23), a navyše tento nedostatok nenapravil ani v priebehu

dovolacieho konania. Preto aj jeho uznesením došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto

rozhodnutia.

30. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozhodnutím

a najvyšší súd porušili označené práva sťažovateľa, otvára sa po vrátení veci na ďalšie

konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti

s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva sťažovateľa podľa

a 2 , a to novým (ďalším) rozhodnutím hmotnoprávneho charakteru.

Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia

základného práva podľa a 2 , nevyhovel (bod 5 výroku nálezu),

uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv

účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom, ktoré mali spočívať

v tom, že „konajúce súdy neposúdili vec v zmysle štandardov Dohovoru a nedodržali

rovnováhu medzi verejným záujmom a individuálnym záujmom na ochranu súkromia,

pričom sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia dobrého mena. Všeobecné súdy

takýmto spôsobom neposkytli právu sťažovateľa na ochranu osobnosti garantovanú

článkom 19 ... požadovanú mieru ochrany, keď bezdôvodne a arbitrárne

uprednostnili právo žalovaného na slobodu prejavu.“.

III.

31. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu

porušil, aby vo veci konal.

32. V záujme ochrany garantovaných práv podľa a dohovoru, ktoré

boli u sťažovateľa porušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. mája

2013 a následne aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. októbra 2014,

bolo potrebné tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako

to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia. Krajský súd je viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí ( ).

33. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Sťažovateľovi,

ktorý bol vo veci namietaných porušení jeho práv úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu

jeho právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Advokát vykonal 2 úkony právnych služieb, a to prevzatie

a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti v roku 2015. Odmena za jeden právny

úkon vykonaný v roku 2015 je 139,83 €, spolu s režijným paušálom 8,39 € predstavuje

sumu 148,22 €. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom

(za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 296,44 €.

Keďže advokát je platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa

vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov, pričom požadované trovy právneho zastúpenia sťažovateľom vrátane

započítania DPH a režijného paušálu sú nižšie, ako to vypočítal ústavný súd, a teda

neodporujú tejto vyhláške. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume

je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu ( ) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto

rozhodnutia.

34. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015