Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)I. ÚS 77/2015
PDF · 683.06 KB
No categories available
I. ÚS 77/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 77/2015 116
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Mag. Ján Čarnogurský, vo veci namietaného porušenia
základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 p o r u š e n é b o l o .
2. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 p o r u š e n é b o l o .
3. Ústavný súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave
na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 354,88 € (slovom tristopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet
Advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 77/2015 77 z 11. februára 2015 prijal v časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojich základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a základných práv domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 278/2012
z 15. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 13. augusta 2009 obrátil
na Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) žalobou o ochranu osobnosti
a o poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch proti spoločnosti W Press, a. s.,
Bratislava (ďalej len „žalovaný“). Porušenie svojich práv sťažovateľ videl v obsahu troch
článkov uverejnených v čísle 21/2009 týždenníka „Týždeň“ z 25. mája 2009, v ktorých mali
byť uvedené o sťažovateľovi nepravdivé, osočujúce a hrubým spôsobom do jeho občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti zasahujúce informácie.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 226/2009 z 28. marca 2012 žalobu
sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom
namietal, že odôvodnenie rozsudku bolo arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože nespĺňalo
náležitosti podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa
neho okresný súd dospel v rozsudku k viacerým nesprávnym a nepravdivým skutkovým
zisteniam, ktoré z dôkazov buď vôbec nevyplývajú, alebo z vykonaných dôkazov vyplýva
úplný opak (napr. problém úhrady kúpnej ceny za pozemky, pravdivosť informácie
o prevode 500 miliónov Sk pre a podobne).
4. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 278/2012
z 15. mája 2013 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ v tejto
súvislosti poukazuje na to, že krajský súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia
pojednávania, hoci s poukazom na ustanovenie § 214 OSP mohol a mal nariadiť
pojednávanie, keďže mu všeobecné súdy nedoručili vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu
(túto skutočnosť taktiež namieta, pozn.). V neposlednom rade krajský súd nepovažoval
za potrebné zaoberať sa argumentáciou sťažovateľa v odvolaní a v celom rozsahu sa iba
stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi okresného súdu. Podľa sťažovateľa
konajúce súdy tiež nedodržali „rovnováhu medzi verejným záujmom a individuálnym
záujmom na ochranu súkromia, pričom sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia
dobrého mena“.
5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014 odmietol ako neprípustné, pričom
konštatoval, že postupmi okresného súdu a krajského súdu „nemohlo dôjsť k odňatiu
možnosti sťažovateľa konať pred súdom“. Najvyšší súd v dovolacom konaní vec posudzoval
„výlučne po procesnej stránke, čo však v tak spoločensky významných kauzách nie je podľa
názoru sťažovateľa postačujúce, v neposlednom rade aj nesprávne spôsobom, ktorý viedol
k popretiu účelu a významu najmä dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku“.
6. Podstata námietok sťažovateľa v sťažnosti spočívala ďalej najmä v arbitrárnom
posúdení vzťahu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti a absolútnej
ochrany poskytnutej novinárom v prípade zverejnenia nepravdivých skutkových tvrdení, ak
pochádzajú z dôveryhodného zdroja, pretože okresný súd, ale aj krajský súd preferovali
absolútnym spôsobom iba právo na slobodu prejavu „v súboji s právom na rešpektovanie
súkromného a rodinného života“. Sťažovateľ okrem toho namieta aj spôsob, akým okresný
súd i krajský súd hodnotili unesenie dôkazného bremena účastníkmi konania, ako aj ich
posúdenie spôsobilosti sporných článkov zasiahnuť do práv na ochranu osobnosti.
Na podporu svojich tvrdení uvádza aj konkrétnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“), ústavného súdu a najvyššieho súdu k označeným článkom ústavy
a dohovoru, ktorých porušenie namieta, prípadne aj k čl. 8 a čl. 10 dohovoru, odlišnú
od právneho názoru okresného súdu o absolútnej ochrane práva na slobodu prejavu a tiež
od názorov krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré nekorešpondujú s judikatúrou týchto
súdov, že „nedoručenie podaní účastníka v sporovom konaní“ sa považuje za porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: „Keďže sa...
pojednávanie neuskutočnilo, odvolací súd rozhodol na základe písomných podaní
účastníkov konania. S obsahom vyjadrenia žalovaného (k odvolaniu, pozn.) sa však
sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť, nakoľko sťažovateľovi nebolo nikdy doručené, je však
zrejmé, že sa s vyjadrením a jeho dôvodmi stotožnil.“ V doplnení sťažnosti sťažovateľ v tejto
súvislosti konkrétne poukázal na rozhodnutie ESĽP v kauze Trančíková proti Slovenskej
republike.
7. Sťažovateľ po rozsiahlej skutkovej a právnej argumentácii prípadu (62 strán textu
sťažnosti) v závere navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„... Krajský súd v Trnave, rozsudkom č. k. 16C 226/2009 1052 zo dňa 28.03.2012
a rozsudkom č. k. 11Co 278/2012 1176 zo dňa 15.05.2013 porušil právo sťažovateľa
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle článku 19 ods. 1
a 2 Ústavy... v spojení s právom domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde v spojení s právnom na súdnu ochranu zakotvených
v článku 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie chránené článkom 6 ods. 1
Dohovoru...
... Najvyšší súd... uznesením č. k. 5 Cdo 343/2013 zo dňa 24.10.2014... porušil právo
sťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú v článku 46, ods. 1 Ústavy... a spravodlivé
súdne konanie chránené článkom 6 ods. 1 Dohovoru...
Rozsudok Krajského súdu... č. k. 11Co 278/2012 1176 zo dňa 07.03.2013 sa týmto
ruší a vec sa vracia Krajskému súdu...na ďalšie konanie.
Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 5 Cdo 343/2013 zo dňa 23.10.2014 sa týmto ruší
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd... sú povinní nahradiť sťažovateľovi náklady
právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR v sume 354,88 EUR na účet právneho
zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
8. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd podaním
sp. zn. Spr. 183/2015 z 24. marca 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 30. marca
2015. Vo svojom vyjadrení krajský súd zopakoval priebeh súdneho preskúmania žaloby
sťažovateľa, doslova odcitoval časť odôvodnenia svojho rozhodnutia sp. zn. 11 Co/278/2012
z 15. mája 2013 (s. 6 až s. 9) a v závere uviedol: „Na základe v zákonnej lehote podaného
dovolania zo strany žalobcu Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn.
5Cdo/343/2013 zo dňa 23. októbra 2014 dovolanie odmietol, keď nepovažoval nedoručenie
vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu žalobcovi za procesnú vadu spočívajúcu v
odňatí možnosti konať pred súdom. Dovolací súd skonštatoval, že postupom odvolacieho
súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu sťažovateľa konať pred súdom, na základe čoho
dovolanie odmietol.
Sme toho názoru, že tak Okresný súd Trnava, ako aj Krajský súd v Trnave a Najvyšší
súd SR v predmetnej právnej veci postupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, svoje rozhodnutia odôvodnili v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a postupom
súdov nedošlo k namietanému porušeniu práv sťažovateľa, a preto navrhujeme sťažnosť
sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.“
9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril aj najvyšší súd
podaním sp. zn. KP 3/2015 (Cpj 11/2015) zo 17. apríla 2015, ktoré bolo doručené
ústavnému súdu 27. apríla 2015. Vo vyjadrení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
„Najvyšší súd... uznesením z 23. októbra 2014 sp. zn. 5 Cdo 343/2013 odmietol
dovolanie žalobcu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) z dôvodu,
že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný
(dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa). Najvyšší súd... skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru,
že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti
dovolania podľa § 238 O. s. p.
Žalobca v dovolaní namietal, že v konaní došlo k vade v zmysle §237 písm. f/ O.s.p.
So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti
tohto tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať.
Pokiaľ žalobca namietal, že mu bola odňatá možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že
odvolací súd rozhodol bez pojednávania, resp. že postupoval v rozpore s ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi dokazovanie, vykonávanie jednotlivých
dôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, dovolací súd nepovažoval jeho námietky
za opodstatnené z dôvodov, ktoré vysvetlil vo svojom uznesení. Podľa názoru dovolacieho
súdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p. (nešlo o žiadny
z prípadov, kedy je v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. potrebné nariadiť na prejednanie odvolania
proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie). Zo spisu nevyplynulo, že by rozsudok
odvolacieho súdu nebol vyhlásený verejne.
Dovolací súd k námietke žalobcu týkajúcej sa nedoručenia vyjadrenia žalovaného
k jeho odvolaniu poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu..., v zmysle ktorej
porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom konania
môže mať za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (m. m. uznesenie
Najvyššieho súdu... z 9. novembra 2010 sp. zn. 5Cdo 200/2010, z 31. júla 2012 sp. zn.
1 Cdo 35/2012, z 28. mája 2013 sp. zn. 4 Cdo 235/2012). Avšak o vadu v zmysle citovaného
ustanovenia ide len v tom prípade, pokiaľ sa v dôsledku tohto nesprávneho procesného
postupu súdu účastníkovi konania odňala možnosť uplatnenia jeho vplyvu na konečný
výsledok konania (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu... uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 39/1993). Záver, či a kedy
mala daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí preto vždy od posúdenia
okolností konkrétneho prípadu. Ústavný súd... tiež zaujal názor, že nedoručenie vyjadrenia
účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov
v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti
zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04,
I. ÚS 335/06), zároveň ale tiež pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska
k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania irelevantná. O taký
prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie
na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku
nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V tejto súvislosti dovolací
súd tiež poukázal na uznesenie ústavného súdu z 20. decembra 2010 sp. zn.
IV. ÚS 462/2010. Povinnosťou súdu prvého stupňa je v zmysle § 209a ods. 1 O.s.p. doručiť
odvolanie protistrane spolu s výzvou o vyjadrenie. Nie je však procesnou povinnosťou súdu
doručovať následne vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania
odvolateľovi. Je však v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a rovnosťou zbraní,
aby vyjadrenie k odvolaniu bolo predložené odvolateľovi najmä v tom prípade, ak jeho
obsah má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu najmä pokiaľ obsahuje také
argumenty, dôkazy, či právnu kvalifikáciu veci, ktorá nebola v doterajšom priebehu konania
protistrane známa, ku ktorej nemal možnosť sa vyjadriť a ktorá môže mať za následok
zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ teda je vyjadrenie protistrany len
zopakovaním prípadne sumarizáciou predchádzajúcich argumentov, ktoré sú odvolateľovi
známe z konania na súde prvého stupňa a vyjadrenie k odvolaniu nemá svojim obsahom
takmer žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádzal dovolací súd z názoru, že
odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá iba sama
skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho
odvolaniu (obdobne uznesenia Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 23/2011, 1 Cdo 17/2011,
Namietaná (údajná) neúplnosť alebo nesprávnosť zistení skutkového stavu veci súdmi
nižších stupňov môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), nie však vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní
pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať
len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.)
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého
stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o odvolaní tieto
dôkazy sám vykonávať. Okrem toho platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá
vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného
sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu a preto nemôže byť
predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj R 42/1993).
Napokon sa zaoberal aj námietkou žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo porušené ani ustanovenie
§ 157 ods. 2 O.s.p. Svoj záver dovolací súd náležíte v odôvodnení sťažnosťou napadnutého
rozhodnutia právne vyargumentoval. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by
potvrdili tvrdenia žalobcu (dovolateľa) v dovolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné
s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy... v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd sa mal napriek procesnej neprípustnosti jeho
dovolania zaoberať uplatnenými dovolacími dôvodmi, Najvyšší súd... opakuje, že
prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených v § 237
O.s.p., výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že
dovolanie nie je prípustné podľa § 238 O.s.p. ani podľa § 237 O.s.p., neskúmal
opodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., lebo tie môže
skúmať, len ak je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že z procesných dôvodov sa
nezaoberal vecou samou, nezaujal stanovisko ani k námietke žalobcu o porušení
prezumpcie neviny, o zásahu do jeho osobnostných práv a pod.
Podľa názoru Najvyššieho súdu... nedošlo predmetným uznesením dovolacieho súdu
k zásahu do ústavných práv sťažovateľa.
Najvyšší súd... ponecháva rozhodnutie o sťažnosti žalobcu na úvahe Ústavného
súdu...“
10. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko právny
zástupca sťažovateľa podaním zo 14. mája 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu
18. mája 2015. V podaní okrem skutočností už známych zo samotnej sťažnosti uviedol:
«Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 16C/226/2009 1052 zo dňa 28. marca 2012
žalobu v celom rozsahu zamietol.
Proti tomuto rozsudku bolo v zákonnej lehote zo strany sťažovateľa podané rozsiahle
odvolanie, ktorým bolo poukazované na nesprávnosť, nezákonnosť a arbitrárnosť
prvostupňového rozhodnutia, ku ktorému súd prvého stupňa dospel po viacerých
nesprávnych a nepravdivých skutkovým zisteniach, ako aj nesprávnych právnych záveroch,
preto je podľa nášho názoru dôvodné konštatovať, že nie je akceptovateľné, aby o boli
o osobe sťažovateľa rozširované nepravdivé informácie bez skutkového základu
a neprimeraným spôsobom a nebolo ani správne, ani spravodlivé a zákonné rozhodnutie
prvostupňového súdu, ktorým nebola poskytnutá požadovaná miera ochrany práva
sťažovateľa na ochranu osobnosti garantovanú článkom 19 Ústavy..., keď bezdôvodne
a arbitrárne bolo uprednostnené právo vydavateľa časopisu .týždeň na slobodu prejavu.
Prvostupňový súd podľa nášho názoru v tomto prípade ďalej pochybil, keď dospel
k záveru, že pokiaľ autori informácií konali v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou
ohľadne osoby verejného záujmu a o informáciách verejného záujmu, nemôžu byť
postihovaní v prípade, ak nie je možné preukázať pravdivosť tejto informácie, ako aj
konštatovaním, že novinári nezneužili svoje postavenie a uverejnili informácie, ktoré by
nemali zo zdrojov, ktoré považovali za spoľahlivé a v neposlednom rade aj to, že nebolo
spravodlivé požadovať, aby si predmetné informácie overili v celom rozsahu...
S ohľadom na uvedené podotýkame v kontexte s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva, že „čím sú tvrdenia závažnejšie, tým musí byť tento skutkový základ
spoľahlivejší (dôveryhodnejší)“ (rozhodnutie Tonsbergs Blad AS a Haukom vs. Nórsko)...
Sťažovateľ teda opätovne uvádza, že rozhodujúca skutočnosť v prejednávanej veci,
pravdivosť informácie o prevode 500 miliónov , nebola preukázaná, a to
ani len čiastočne...
Vzhľadom na túto skutočnosť, bolo povinnosťou vydavateľa pri uverejňovaní
informácií rešpektovať princíp prezumpcie neviny, o to viac, že sami autori článkov
uvádzali, že vo veci nebolo nikdy začaté trestné stíhanie.
Zásada prezumpcie neviny chráni každého pred vyslovením výroku o vine bez toho,
aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (Nölkenbockhoff vs. Nemecko,
rozsudok z roku 1997). Prezumpcia neviny nemôže zabrániť tomu, aby bola verejnosť
informovaná o trestnom vyšetrovaní, resp. o podozrení z protiprávneho konania, vyžaduje
ale, aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou.
Podozrenie z homosexuality sťažovateľa uvedené v článku je veľmi závažným
konštatovaním o sťažovateľovi a bolo zverejnené bez toho, aby bola sťažovateľovi
poskytnutá možnosť vyjadrenia sa o skutočnosti ktorá je chránená právom na súkromie.
Podozrenie z homosexuality sťažovateľa môže vyvrátiť len ťažko. V konaní však
predložil dôkaz, prehlásenie v článku spomínaného farára , že táto informácia nie je
pravdivá. Je zrejmé, že súd sa s týmto dôkazom žiadnym spôsobom nevyporiadal pri
hodnotení dôkazov, čo možno označiť za odňatie možnosti konať pred súdom.
Akékoľvek informovanie o sexuálnej orientácii osoby, uverejnené bez jej súhlasu, je
vážnym zásahom do osobnostných práv, ktoré nie je ani potrebné ďalej dokazovať.
Sťažovateľ aj na základe uvedených dôvodov a predložením dôkazov nepravdy
v konaní považoval, vzhľadom na dôsledky spôsobilosti takýchto skutkových tvrdení
zasiahnuť do osobnostnej sféry sťažovateľa, konanie novinárov vydavateľa časopisu .týždeň
a jeho šéfredaktora pred ich zverejnením za nedobromyseľné, osočujúce,
odporujúce pravidlám etiky žurnalistiky preverovať pravdivosť akýchkoľvek poskytnutých
informácií, či už zo známych alebo anonymných zdrojov, ktoré zároveň ich formuláciou
nepripúšťali aspoň čiastočnú nepravdivosť prezentovaných skutkových tvrdení, hoci
preukázateľné podklady na takéto skutkové tvrdenia pred ich zverejnením poskytnuté neboli,
o čom vydavateľ časopisu .týždeň vedomosť mal.
Vydavateľ časopisu .týždeň v konaní tvrdil a súd sa s touto argumentáciou stotožnil,
že autori článkov čerpali svoje informácie z dôveryhodných zdrojov.
Sme toho názoru, že novinári si neoverili dôveryhodnosť zdrojov.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre sa k otázke dôveryhodnosti
zdroja vyjadril, že pre dôveryhodnosť ťažko verifikovateľnej informácie je potrebné, aby
bolo zrejmé, čo novinársky zdroj novinárovi uviedol, prípadne aká je jeho funkcia.
Európsky súd pre ľudské práva sa v tejto súvislosti súčasne stotožnil s názorom, že
keďže pri zverejnení tvrdení pochádzajúcich z anonymného zdroja nemožno preskúmať
mieru spoľahlivosti tohto zdroja, na ktorý sa novinár spoľahol (nemožno preskúmať, či sa
na tento zdroj novinár spoľahol dôvodne), tvrdenia pochádzajúce z anonymného zdroja
musia byť pripísané samotnému novinárovi a novinám. V prípade, ak noviny zverejnia
takéto tvrdenie, pôjde teda predovšetkým o riziko týchto novín, v danom prípade vydavateľa
časopisu .týždeň, ak budú tvrdenia nepravdivé...
Vzhľadom na objektívny charakter občianskoprávnej zodpovednosti nie je možná
liberácia (exceptio veritatis) v prípade nepreukázania pravdivosti zverejnenej informácie.
Dobrá viera, starostlivosť pri získavaní informácií, dôveryhodné zdroje môžu mať
vplyv len na rozhodovanie o prípadnej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
O dobrej viere, miere náležitej starostlivosti pri získavaní informácií
a dôveryhodnosti zdrojov možno mať vzhľadom na históriu vzťahov redakcie časopisu
.týždeň k osobe sťažovateľa, verejného vyjadrenia šéfredaktora tohto časopisu, obsahu
týchto článkov a obsah výpovede jediného známeho „dôveryhodného“ zdroja informácií
vážne pochybnosti.
Kritika sťažovateľa vychádzala z nepravdivého skutkového tvrdenia, bola
neprimeraná, škandalizujúca a nepripúšťala možnosť vytvorenia vlastného úsudku pre
čitateľa...
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj celkový mimoriadne negatívny dojem
plynúci voči sťažovateľovi jednak z jednotlivých článkov, nadpisov, ako aj z kontextov
celého vydania časopisu .týždeň č. 21/2009, a to s predpokladom dlhotrvajúcej mimoriadne
negatívnej odozvy v spoločnosti, prakticky až do konca jeho fyzického života, s významným
znevážením celého jeho doterajšieho cirkevného pôsobenia.
Vzhľadom na rozsah zásahu uverejnených informácií do práva na ochranu osobnosti
sťažovateľa, nemá záver súdu, že ich uverejnením nedošlo k zásahu do práva na ochranu
osobnosti racionálny základ.
Sme toho názoru, že nie je legitímnym záujmom štátu, aby chránil slobodu prejavu
v prípade, kde nepravdivosťou tvrdení zasahuje nielen do ochrany osobnosti, dôstojnosti
a ľudského súkromia sťažovateľa ako vrcholného predstaviteľa cirkvi, ale negatívnymi,
nepodloženými a nepravdivými tvrdeniami preniká aj do náboženstva a celkového pohľadu
na cirkev.
Preto by mali súdy skúmať, či články boli publikované v dobrej viere za účelom
poskytnutia presných a spoľahlivých informácií v súlade s novinárskou etikou, zároveň je
kľúčové, aby súdy starostlivo posúdili existenciu a stupeň verejného záujmu na publikovaní
inkriminovaných informácií a aby dodržali rovnováhu medzi týmto verejným záujmom
a záujmami dotknutého jednotlivca a v širšej súvislosti záujmami štátu na zabezpečení
ochrany záujmov cirkvi, rešpektujúc jej spoločenské postavenie a význam.
Sťažovateľ namietal, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu nezohľadnil všetky
aspekty ochrany práv garantovaných Ústavou..., hlavne Dohovoru... a rozhodol v rozpore
s platnou judikatúrou ESĽP, bez vyčerpávajúceho posúdenia práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života v konflikte s právom na slobodu prejavu.
Súd dospel bez opory v dokazovaní k právnemu názoru, že uverejnenie informácie
vo verejnom záujme, v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou, ktorej pravdivosť sa
nepodarí preukázať, nie je protiprávne a nevyvoláva občianskoprávnu zodpovednosť.
Súd takýmto právnym posúdením v tejto veci poskytol neprimeranú, extenzívnu až
absolútnu ochranu slobode prejavu.
Pri akceptovaní takéhoto výkladu by akákoľvek informácia publikovaná v tlači
o osobe alebo skutočnosti verejného záujmu za podmienky dobrej viery a odbornej
starostlivosti autora článku v prípade nepreukázania jej pravdivosti nezakladala žiadnu
občianskoprávnu zodpovednosť. Takéto právne posúdenie súdom považujeme za nesprávne.
Ďalej... Krajský súd... rozsudkom č.k. 11 Co/278/2012 1176 zo dňa 15. mája 2013
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil
so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými
v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkázal (§ 219 ods. 2
O.s.p.).
Krajský súd... po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového
materiálu teda dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nakoľko napadnutý rozsudok bol odôvodnený
v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
Keďže Krajský súd... vo svojom vyjadrení...uvádza, že právny úprava obsiahnutá
v Občianskom zákonníku nie je vždy pre aplikačnú prax dostačujúca, pri aplikácii
ustanovení zákona upravujúcich ochranu osobnosti treba upriamiť pozornosť najmä
na čl. 14 a nasl. Ústavy SR, ktorá garantuje základné práva a slobody a za kľúčovú otázku
pre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka považuje za správny výklad čl. 10
Dohovoru, ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu, sťažovateľ
k tomuto záveru opätovne poukazuje aj na nasledovné dôvody nesprávnosti jeho záveru
v tejto veci.
K predmetnej problematike ESĽP v dostatočnej miere vyjadril hraničné korektívy,
na základe ktorých je možné dospieť k inému názoru, ako dospel súd pri posúdení
predmetného nároku. Príkladom je rozhodnutie Lindon, Otchakovsky Laurens a July proti
Francúzsku, v ktorom ESĽP v § 45 uvádza: „Sloboda prejavu predstavuje jeden
zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok pre jej
ďalší rozvoj a sebanaplnenie každého jednotlivca. Podľa čl. 10 ods. 2 sa sloboda prejavu
vzťahuje nielen na informácie či myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo nie sú
vnímané ako urážlivé či neutrálne, ale tiež na tie, ktoré sa niekoho dotýkajú, šokujú alebo
znepokojujú... Ako vyplýva z čl. 10, táto sloboda podlieha určitým výnimkám, ktoré je však
treba vykladať reštriktívne a akékoľvek jej obmedzenie musí byť presvedčivo odôvodnené“.
Z nepravdivosti skutkových tvrdení sťažovateľa je zrejmé, že obmedzenie čl. 10
Dohovoru bolo v dostatočnej miere odôvodnené a tým pádom prvostupňový a odvolací súd
mohol, a aj mal pristúpiť k reštriktívnemu výkladu práva na slobodu prejavu v súboji
s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Európsky súd pre ľudské práva konštatoval v rozhodnutí Pedersen and Baagdsgaard
proti Dánsku2, že „tlač nesmie prekročiť hranice stanovené na ochranu povestí druhých,
ktorá zahŕňa požiadavky konať v dobrej viere a na základe presných skutkových zistení
a poskytovať spoľahlivé a presné informácie v súlade s novinárskou etikou“, čo v tomto
prípade nastalo a vydavateľ časopisu .týždeň prekročil stanovené hranice na ochranu
povesti.
Judikatúra ESĽP taktiež odkazuje v rozhodnutí Hachette Filipacchi Associes proti
Francúzsku, že pri overovaní toho, či vnútroštátne orgány dosiahli spravodlivú rovnováhu
medzi dvoma hodnotami vyplávajúcimi z Dohovoru, ktoré sa môžu dostať do konfliktu
v takomto type prípadov, musí súd porovnať verejný záujem na uverejnení fotografie
a potrebu ochrany súkromia.
K predmetnému porovnaniu súdy nepristúpili a uchýlili sa skôr k subjektívnemu
posúdeniu čl. 10, neberúc do úvahy právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života
a práva na česť.
Je potrebné uviesť, že v závere uvedeného rozhodnutia ESĽP dospel k názoru, že
„uverejnenie fotografií a článkov, jediným cieľom, ktorého je uspokojiť zvedavosť určitej
skupiny čitateľov o detailoch súkromného života verejnej známej osoby, nemôže byť
považované za prispenie k debate všeobecného spoločenského záujmu, napriek tomu, že ide
o osobu verejne známu. V takýchto prípadoch je slobodu prejavu potrebné vykladať v užšom
zmysle“, čo sa však nestalo.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach uvádza, že posudzuje každý
zásah do slobody prejavu „vo svetle prípadu ako celku a to vrátane konkrétnych tvrdení,
kontextu, v ktorom boli urobené a tiež konkrétnych okolností, v ktorých sa nachádzali
zainteresované osoby“, že zisťuje „či dôvody predložené vnútroštátnymi orgánmi na
ospravedlnenie zásahu sú relevantné a dostatočné“, či bola „nevyhnutnosť“ zásahu do
slobody prejavu „presvedčivo preukázaná“, či zásah bol „primeraný sledovanému
legitímnemu cieľu“, či vnútroštátne orgány vychádzali z „akceptovateľného vyhodnotenia
relevantných faktov“ a či „aplikovali zásady, ktoré sú v súlade s princípmi obsiahnutými
v článku 10 Dohovoru“ (napr. rozhodnutia Steel a Morris vs. Spojené kráľovstvo, Thorgeir
Thorgeirson vs. Island alebo Feldek vs. Slovensko).
Sám prvostupňový súd vo svojom odôvodnení vo vzťahu k vysokej miere ochrany
novinárov konštatoval, že „zákonná ochrana je daná len ak vytýkané prejavy sú zásadne
nepravdivé alebo pravdu skresľujúce“.
Vzhľadom na skutočnosť, že pravdivosť jednotlivých tvrdení nebola preukázaná,
možno teda jednoznačne konštatovať, že išlo o neopodstatnený, ničím nepodložený útok
média na sťažovateľa a taktiež možno konštatovať, že išlo o útok mimoriadnej sily a intenzity
a sťažovateľ súdu dostatočným spôsobom preukázal rozsah zásahu do svojho práva na
ochranu osobnosti.
Prvostupňový súd, s ktorého názorom sa Krajský súd... stotožnil pri posudzovaní
nároku vychádzal z Dohovoru, konkrétne čl. 10 Dohovoru dospel k názoru, že „médiá môžu
používať aj silnejšie výrazy a sloboda prejavu sa vzťahuje aj na také informácie
a myšlienky, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo určitú časť obyvateľstva“.
Odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s argumentáciou sťažovateľa
uvedenou v odvolaní. Konštatoval len, že v prípade konfliktu práva na slobodu prejavu
s právom na ochranu osobnosti má právo na slobodu prejavu s poukazom na Článok 10
ods. 2 Dohovoru prednosť.
Avšak v rámci svojej argumentácie opomenul aplikáciu čl. 8 Dohovoru, ktorý má
v predmetnej veci zásadný vplyv, keďže právo na slobodu prejavu (čl. 10) v kontexte
ochrany ľudských práv súperí s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života
(čl. 8).
Absenciu porovnania a určenia hraníc, kedy právo na slobodu prejavu požíva väčšiu
právnu ochranu ako právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, sťažovateľ
považuje za vážne pochybenie zo strany súdu...
Pri výklade a aplikácií rozsudkov ESĽP prvostupňový súd v predmetnej veci
odkazuje iba na rozsudky, ktoré sú späté s porušením čl. 10 Dohovoru. Podľa sťažovateľa
pre správne posúdenie predmetného nároku nie je možné upustiť od aplikácie ustanovenia
čl. 8 Dohovoru, keďže zásah do práv sťažovateľa predstavuje porušenie práva na
rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Rozhodnutie Krajského súdu... zohráva a aj prvostupňového súdu v oblasti ochrany
osobnosti významnú úlohu, keďže v praxi sa môže stať, že súdy budú odkazovať na
predmetné rozhodnutie, ktoré však absolútne nepredstavuje vyčerpávajúci výklad
základných ľudských práv garantovaných medzinárodnými a vnútroštátnymi normami
práva, ale skôr exces v rámci rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky.
S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania je zrejmé, že vydavateľ časopisu
Týždeň nemal žiadne relevantné a dostatočné dôvody, aby o sťažovateľovi zverejnil
informácie uvedeného charakteru. Klebeta, ústne podaná a nepreverená pochybná
informácia nemôže zakladať dostatočný dôvod zverejnenia osočujúcich informácií
o sťažovateľovi a je podľa nášho názoru zrejmé, že novinári v tomto prípade nesledovali ani
legitímny cieľ.
Je preto vo verejnom záujme, aby česť a povesť osôb pôsobiacich vo verejnom živote,
ako aj cirkevných predstaviteľov nebola diskutovaná v skutkovo posunutých rovinách bez
reálneho základu a dôkazu.
Sťažovateľ teda má za to, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu sú v tomto
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy... a že odôvodnenie
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok nespĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) tak z formálneho, ako aj z obsahového hľadiska a preto
ho možno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené a zjavne arbitrárne (svojvoľné).
Aj z dôvodu nesprávneho a nedôvodného postupu odvolacieho súdu podľa § 219
ods. 2 O.s.p. a opomenutím postupu podľa § 213 ods. 3 O.s.p., ako aj z dôvodu nedostatku
a nezrozumiteľnosti dôvodov nepresvedčivého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým de
facto odvolací súd nedal odpovede na žiadny podstatný argument sťažovateľa, došlo
k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.
Krajský súd... sa nezaoberal ani odvolacou námietkou právneho posudzovania testu
proporcionality.
Krajský súd mal takto postupovať aj vzhľadom na ústavný princíp proporcionality,
ktorý sa podľa ustálenej praxe používa pri posudzovaní, či zásah do jedného ústavného
práva vykonaný pre účely ochrany iného ústavného práva bol ústavne oprávnený
a primeraný (napr. Holländer, P.: Filosofie práva. Plzeň: Aleš Čenék 2006, s. 160 173;
Melzer, F.: Metodológie nalézání práva. Brno: Tribún EU 2008, s. 40 44), čo sa však
nestalo a čo sťažovateľ opakovane namietal.
Ďalej podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola dodržaná zásada
spravodlivej rovnováhy a išlo zo strany vydavateľa časopisu .týždeň o neproporcionálny
zásah bez dodržania hranie slušnosti.
Z vyššie uvedených dôvodov teda rovnako tak došlo aj v odňatiu možnosti
sťažovateľa náležité argumentovať proti nedostatočne odôvodnenému rozhodnutiu
odvolacieho súdu...
Tlač nie je oprávnená svojvoľne škandalizovať subjekty ich záujmu, teda verejne
známe osoby. Uverejnené články neboli len kritikou cirkvi, oprávnenou už vôbec, ale boli
neoprávneným a nezákonným zverejnením nepravdivých informácií o sťažovateľovi.
Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa tiež vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta postup
Krajského súdu..., ktorý sťažovateľovi nezaslal vyjadrenie protistrany; a tiež postup
Najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý svojím rozhodnutím podľa názoru
sťažovateľa svojvoľne a neodôvodnene zamietol jeho dovolanie a tým poprel účel a zmysel
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
Najvyšší súd... v napádanom rozhodnutí, riadiac sa názorom, že nedoručenie
vyjadrenia sťažovateľovi nie je vadou konania a porušením práva na spravodlivý proces,
neskúmal hmotnoprávnu stránku veci, hoci s poukazom na závažnosť predmetnej kauzy ako
už bolo uvedené mohol a mal...
Najvyšší súd... vyslovil názor, že nedoručenie vyjadrenia sťažovateľovi nezakladá
vadu konania.
Sťažovateľ si touto cestou dovoľuje upriamiť pozornosť Ústavného súdu
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci TRANČÍKOVÁ proti Slovenskej
republike...
Vo väzbe uvedeného konštatovania k názoru ESĽP v prípade Soltész proti Slovenskej
republike, ktorým ESĽP podrobil kritike prílišný formalizmus rozhodovania Ústavného
súdu SR, má sťažovateľ za to, že je potrebné, aby Ústavný súd SR s poukazom na
argumentáciu sťažovateľa, vyjadril názor, či Najvyšší súd... mal dovolanie sťažovateľa
skúmať po vecnej, právnej a skutkovej stránke.
Dovolací súd arbitrárne posúdil za nedôvodnú námietku dovolateľa, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu boli nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené, ako
aj námietku, že sa súdy nevysporiadali s jeho argumentáciou v priebehu konania a v rámci
odvolania...
Argumentácia sťažovateľa v konaní na odvolacom aj dovolacom súde však v žiadnom
prípade nebola bezvýznamná.
Európsky súd pre ľudské práva opakovane vo svojich rozhodnutiach (napr. Szabovicz
vs. Švédsko, Milatová a ostatní vs. Česká republika), konštatoval, že je elementárnym
právom účastníka konania mať možnosť oboznámiť sa s podaniami protistrany, keď uviedol:
„Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle Článku 6 ods. 1 ods. 1 Dohovoru je jeho
kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy
a argumenty, ktoré považuje za potrebné, aby jej požiadavkám bolo vyhovené, ale i
zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie
a vyjadriť sa k nim“.
Obdobný názor zaujal i Najvyšší súd... sp. zn. 4Cdo 141/2010 zo dňa 21.10.2010,
ďalší podobný záver zaujal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo/187/2010 zo dňa
11.04.2011.
Najvyšší súd ako dovolací aj v uznesení č. k. ObdoV/1/2010 zo dňa 25.08.2011 zaujal
názor, že v prípade, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu bez pojednávania, bolo by žiaduce doručovať odvolateľovi vyjadrenia
ostatných účastníkov konania k ním podanému odvolaniu, aby mu nebola odňatá možnosť
zaujať k týmto vyjadreniam stanovisko.
Len sprievodne sťažovateľ poukazuje na fakt, že v odvolacom konaní v tejto právnej
veci Krajský súd... pojednávanie nenariadil, vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi nedoručil
a rozhodol iba na základe písomných podaní bez pojednávania. Je preto viac než zrejmé, že
postupom Krajského súdu... došlo k procesnej vade konania, ktorú Najvyšší súd SR
vo svojom rozhodnutí neposúdil ako odňatie možnosti konať pred súdom...
Z uvedených dôvodov bolo podľa nášho názoru Najvyšším súdom... porušené právo
sťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky
a spravodlivé súdne konanie dané článkom 6 Dohovoru.»
12. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základných práv
podľa ústavy a dohovoru.
II.
13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy má každý právo na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
15. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Pokiaľ
ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť
správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie
je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je
v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj
z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné
súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,
ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva
na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov
sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na
niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS
313/2012).
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako
primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky
rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku
rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich napr.
z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP. Ústavný
súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97,
17. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, je teda – okrem práva domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie
kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04). Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu
všeobecného súdu musí predchádzať postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého
súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej
zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade
s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností
zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej
súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra
k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné
výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov
práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy,
a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania
jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03,
18. Sťažovateľ ako nosné dôvody svojej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu krajskému súdu uviedol tiež to, že tento rozhodol bez nariadenia pojednávania
a bez toho, aby mal príležitosť vyjadriť sa k stanovisku žalovaného k podanému odvolaniu,
nedal mu žiadnu konkrétnu odpoveď na jeho podstatné námietky uvedené v odvolaní proti
rozsudku prvostupňového súdu, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo
porušené jeho základné právo (aj) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Uvedené výhrady v podstate adresoval sťažovateľ tiež najvyššiemu súdu v rámci
podaného dovolania, ktorý odmietol jeho dovolanie ako neprípustné.
19. Po podrobnom posúdení sťažnosti, napadnutých súdnych rozhodnutí krajského
súdu a najvyššieho súdu, obsahu vyžiadaného súdneho spisu a vyjadrení účastníkov
k podanej sťažnosti dospel ústavný súd na svojom neverejnom zasadnutí k záveru, že
sťažnosť je podaná dôvodne.
20. Z obsahu spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov konania je nepochybné,
že tak okresný súd, ako aj krajský súd (pred svojím rozhodnutím) nedoručili strane
sťažovateľa stanovisko žalovaného k podanému odvolaniu, ktoré bolo doručené okresnému
súdu 23. júla 2012 (č. l. 1152 až č. l. 1154 spisu). Rovnako krajský súd v podstate ani inak
neumožnil sťažovateľovi (jeho právnemu zástupcovi), aby sa k tomuto stanovisku vyjadril,
keďže krajský (odvolací) súd o veci rozhodol „od stola“, bez nariadenia pojednávania
za prítomnosti dotknutých účastníkov súdneho sporu. Je tak isto zrejmé, že krajský súd
včlenil vyjadrenie (stanovisko) žalovaného do svojho rozhodnutia (pozri s. 5 jeho
odôvodnenia).
21. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP (pozri bod 16
in fine) z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 17127/12),
v ktorom ESĽP konštatoval, že tým, že účastníčke ako žalobkyni nebolo oznámené
vyjadrenie protistrany k jej odvolaniu (nepostúpením kópie písomného vyjadrenia
žalovaného), došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Tieto právne závery sú aplikovateľné aj na prípad sťažovateľa.
V citovanom rozhodnutí ESĽP tiež uviedol, že aj keď predmetné vyjadrenie odporcu
neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa sťažovateľka už
nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a podľa vlády nemalo vplyv na
rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna a skutková argumentácia
a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním. Keďže to tak nebolo, došlo
k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veci
Ringier Axel Springer proti Slovenskej republike č. 35090/07 zo 4. 10. 2011, body 84 – 86
s ďalšími odkazmi, a Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike č. 23083/05
z 27. 4. 2010, bod 29, podľa ktorých požiadavka, že účastníci v súdnom konaní musia mať
možnosť dozvedieť sa a reagovať na všetky predložené dôkazy a vyjadrenia, sa v ich prípade
uplatňuje na odvolacie konanie, ako aj na konanie na prvom stupni bez ohľadu
na skutočnosť, že odvolanie nemusí obsahovať nové tvrdenia. Podobne napr.
22. Sťažovateľ túto skutočnosť v podanom dovolaní (č. l. 1184 spisu) aj výslovne
namietal, pričom sa opieral aj o inú judikatúru ESĽP vyplývajúcu z jeho sťažnosti alebo
vyjadrenia k nej, a je neprehliadnuteľné, že najvyšší súd, ktorý dovolanie sťažovateľa
odmietol ako neprípustné, sám postupoval v zmysle tejto judikatúry ESĽP, keď po vyjadrení
žalovaného k dovolaniu 24. septembra 2013 (č. l. 1201 až č. l. 1206) vydal 26. septembra
2013 pokyn (č. l. 1208) na to, aby vyjadrenie žalovaného k dovolaniu bolo postúpené aj
sťažovateľovi, hoci vyjadrenie žalovaného k dovolaniu podľa obsahu nemalo už zásadný
vplyv na prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu o príslušnom opravnom prostriedku. Tu je
potrebné uviesť, že sťažovateľ výzvu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k stanovisku
žalovaného, prevzal prostredníctvom svojho právneho zástupcu 7. októbra 2013, ale na ňu
vôbec nereagoval.
23. Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom krajského súdu v odvolacom
konaní a následne aj najvyšší súdom v dovolacom konaní (keď pochybenie krajského súdu
neodstránil) bola nepochybne porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to
kontradiktórnosť konania, keďže sťažovateľovi nebolo umožnené zaujať stanovisko
k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu.
24. Rovnako je z obsahu spisu okresného súdu zrejmé i to, že krajský súd podané
odvolanie sťažovateľa prerokoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
OSP. pozn.). Z akého dôvodu sa rozhodol krajský súd takto postupovať a v čom videl
nepotrebnosť nariadiť pojednávanie, z odôvodnenia jeho rozhodnutia bližšie zistiť nemožno.
Okrem toho, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, na ktoré
odkázal (§ 219 ods. 2 OSP), iba všeobecne pomenoval jednotlivé zásahy do osobnosti
fyzickej osoby vyplývajúce z § 11 a § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ich znaky
a konkrétne formy a upriamil pozornosť na čl. 14 a nasl. ústavy a čl. 10 dohovoru, v závere
iba konštatoval, že okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami
uplatnenými sťažovateľom, ktorý „neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo
potrebné zhodnotiť, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť...“.
25. Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie o tom, či o podanom odvolaní krajský
súd bude rozhodovať s nariadením pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov, alebo
rozhodne bez nariadenia pojednávania, je vecou úvahy krajského súdu. Na druhej strane je
však žiaduce takýto postup krajského súdu účastníkom aj primerane odôvodniť, čo v danej
veci nebolo splnené. Čo je však významnejšie, rozhodnúť bez nariadenia pojednávania
prichádza do úvahy iba v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek pochybností nebude na
ujmu procesných práv účastníkov a ich právu na spravodlivý proces. V tejto veci je prima
facie zrejmé, že krajský súd nedal sťažovateľovi konkrétne odpovede na jeho podstatné
námietky uvedené v rozsiahlom odvolaní, ktoré sa nachádza v súdnom spise (č. l. 1085 až
č. l. 1133), resp. dostatočným spôsobom sa nevysporiadal s relevantnými tvrdeniami
sťažovateľa a jeho právneho zástupcu, ktoré vzniesol v odvolacom konaní. Takisto
prehliadol to, že v konaní nebol vypočutý kľúčový svedok, ktorému mali byť sporné
finančné prostriedky poukázané, hoci prvostupňový súd jeho svedectvo považoval za
závažné. Preto je v okolnostiach danej veci jeho rozsudok z ústavného hľadiska tiež
spochybniteľný, hoci procesný kódex krajskému súdu formálne umožňoval stotožniť sa
s právnymi a skutkovými závermi prvostupňového súdu a ústavný súd nie je v konečnom
dôsledku oprávnený hodnotiť vykonané dokazovanie a právne a skutkové závery okresného
súdu v tejto veci.
26. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia
v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z
21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu
vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre
rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
27. Ústavný súd už vo veci III. ÚS 44/2011 uviedol, že (v okolnostiach tam
posudzovanej veci, pozn.) „nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumenty
sťažovateľov bola zo strany krajského súdu poskytnutá vecne správna odpoveď, ale či
nastolené otázky relevantného charakteru krajský súd zodpovedal, a ak áno, či odpoveď
mala dostatočne vyčerpávajúci charakter“. V okolnostiach danej veci treba zdôrazniť, že
v prípade rozhodnutí súdov opravnej inštancie si môže opravný súd osvojiť dôvody
napadnutého rozhodnutia pod podmienkou, že napadnuté rozhodnutie skutočne preskúmal
v intenciách dôvodov predostretých uplatneným opravným prostriedkom. Európsky súd pre
ľudské práva v tomto smere judikoval: „Súd podčiarkuje, že pojem spravodlivý proces
vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý odôvodnil svoje rozhodnutie stručne buď tak, že
odkázal na dôvody nižšej inštancie, alebo iným spôsobom, skutočne preskúmal rozhodujúce
otázky, ktoré boli pred ním vznesené, a neuspokojil sa tým, že jednoducho prevzal závery
nižšieho súdu“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Helle c. Fínsko z 19. 12. 1997). Keď sa konajúci
súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťažovateľa nevysporiada s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho
právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 402/08).
28. Vzhľadom na to, že krajský súd nedal odpovede na podstatné námietky
sťažovateľa uvedené v odvolaní a potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bola zamietnutá
žaloba sťažovateľa bez náležitého odôvodnenia a bez uvedenia, z akých dôvodov nezobral
na zreteľ tvrdenia strany sťažovateľa, že niektoré informácie o ňom boli napokon
nepravdivé, resp. sa vôbec nepreukázali, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil
právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Za zvláštny považuje ústavný súd aj záver okresného súdu, s ktorým sa krajský súd
stotožnil, že sťažovateľ nepreukázal výšku požadovanej nemajetkovej ujmy, keďže
rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy totiž zákon ponecháva na voľnú úvahu
súdu [„Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však
nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom na dve
hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu
došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti.“ (SVOBODA, J. a kol. Občiansky zákonník.
Komentár a súvisiace predpisy. V. doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava:
Eurounion, 2004, s. 46)]. Navrhovateľa preto v tomto smere zaťažuje predovšetkým
povinnosť v žalobe uviesť výšku náhrady, ktorú požaduje.
29. V dôsledku uvedených zistení, východísk a záverov ústavného súdu je potrebné
konštatovať, že napadnuté rozhodnutie svojimi účinkami porušilo sťažovateľom označené
práva, a preto bolo potrebné rozhodnúť o ich porušení tak, ako to je vo vzťahu ku krajskému
súdu uvedené v 1. bode výrokovej časti tohto rozhodnutia. Obdobne potom ústavný súd
konštatoval, že aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014
došlo k porušeniu označených práv, pretože odmietol dovolanie sťažovateľa iba
z procesných dôvodov pre neprípustnosť, pričom nepovažoval sťažovateľom namietané
nedoručenie vyjadrenia (stanoviska) žalovaného k odvolaniu sťažovateľa tejto strane
konania za právne významnú vadu, hoci takouto vadou uvedený procesný nedostatok
nepochybne bol (body 20 až 23), a navyše tento nedostatok nenapravil ani v priebehu
dovolacieho konania. Preto aj jeho uznesením došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto
rozhodnutia.
30. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozhodnutím
a najvyšší súd porušili označené práva sťažovateľa, otvára sa po vrátení veci na ďalšie
konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti
s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva sťažovateľa podľa
čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, a to novým (ďalším) rozhodnutím hmotnoprávneho charakteru.
Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, nevyhovel (bod 5 výroku nálezu),
uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv
účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom, ktoré mali spočívať
v tom, že „konajúce súdy neposúdili vec v zmysle štandardov Dohovoru a nedodržali
rovnováhu medzi verejným záujmom a individuálnym záujmom na ochranu súkromia,
pričom sa nesústredili na dokazovanie miery poškodenia dobrého mena. Všeobecné súdy
takýmto spôsobom neposkytli právu sťažovateľa na ochranu osobnosti garantovanú
článkom 19 Ústavy... požadovanú mieru ochrany, keď bezdôvodne a arbitrárne
uprednostnili právo žalovaného na slobodu prejavu.“.
III.
31. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu
porušil, aby vo veci konal.
32. V záujme ochrany ústavou garantovaných práv podľa ústavy a dohovoru, ktoré
boli u sťažovateľa porušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 278/2012 z 15. mája
2013 a následne aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 343/2013 z 23. októbra 2014,
bolo potrebné tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako
to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia. Krajský súd je viazaný právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri
rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Sťažovateľovi,
ktorý bol vo veci namietaných porušení jeho práv úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu
jeho právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Advokát vykonal 2 úkony právnych služieb, a to prevzatie
a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti v roku 2015. Odmena za jeden právny
úkon vykonaný v roku 2015 je 139,83 €, spolu s režijným paušálom 8,39 € predstavuje
sumu 148,22 €. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom
(za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 296,44 €.
Keďže advokát je platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa
§ 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov, pričom požadované trovy právneho zastúpenia sťažovateľom vrátane
započítania DPH a režijného paušálu sú nižšie, ako to vypočítal ústavný súd, a teda
neodporujú tejto vyhláške. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume
je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto
rozhodnutia.
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015