Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 83/2021
PDF · 179.64 KB
No categories available
II. ÚS 83/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného
advokátkou JUDr. Andreou Vladárovou, Veľká okružná 17, Žilina, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Žilina č. k. 46 C 54/2020-220 zo 7. decembra 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. februára 2021 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 46 C 54/2020-220 zo 7. decembra 2020 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Okresný súd na základe návrhu sťažovateľa rozhodol platobným rozkazom
č. k. 46 C 54/2020-122 z 22. júla 2020 (ďalej len „platobný rozkaz“) tak, že uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi – sťažovateľovi sumu 1 672,20 €
s príslušenstvom a tiež nahradiť trovy konania.
Vyšší súdny úradník rozhodnutím č. k. 46 C 54/2020-154 z 10. septembra 2020
(ďalej len „rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka“) platobný rozkaz v celom rozsahu,
na podklade odporu podaného žalovaným, zrušil. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka podal následne sťažnosť žalobca (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ).
O sťažnosti rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že sťažnosť zamietol.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, ako aj v sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka namietal, že pokiaľ odpor podala mandatárka v mene právneho zástupcu
žalovaného, ktorý nebol v listinnej podobe doplnený samotným advokátom, nie je možné
považovať takto podaný odpor za podaný oprávnenou osobou.
Sťažovateľ prezentuje názor, že okresný súd nesprávne právne posúdil postavenie
mandatárky vo vzťahu k právnemu zástupcovi v nadväznosti na § 16 ods. 2 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov,
resp. k definícii pojmu zamestnanec v zmysle Zákonníka práce. Sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti uviedol, že postavenie mandatára nie je možné stotožňovať s postavením
zamestnanca advokáta.
4. Sťažovateľ namietal aj porušenie princípu kontradiktórnosti konania, ktoré
odôvodnil tvrdením, že okresný súd mu nedoručil vyjadrenie žalovaného (spolu s dôkazmi,
ktoré v jeho rámci predložil) k sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka.
5. Porušenie majetkových práv (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu)
sťažovateľ odôvodnil tým, že nielenže nedisponuje žalovanou sumou, ale keďže sa v konaní
pokračuje, zvyšujú sa jeho náklady, čím dochádza k nedôvodnému zmenšeniu majetku.
6. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za „rozporuplné, nepresvedčivé
a arbitrárne“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:
„Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu uznesením
Okresného súdu Žilina 46C/54/2020- 220 zo dňa 7.12.2020, ktorým zamietol
sťažnosť žalobcu podanú dňa 6.10.2020 proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka
č. k. 46C/54/2020-164 zo dňa 10.9.2020 porušené boli.
Uznesenie Okresného súdu Žilina 46C/54/2020-220 zo dňa 7.12.2020, ktorým
zamietol sťažnosť žalobcu podanú dňa 6.10.2020 proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka č. k. 46C/54/2020-154 zo dňa 10.9.2020, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom je
zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
15. Sťažovateľ namieta porušenie práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny) a spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým uznesením
okresného súdu, ktorým bola sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka
zamietnutá. Dôsledkom napadnutého uznesenia je pokračovanie v konaní o zaplatenie
sumy 1 672,20 € s príslušenstvom, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca. Sťažovateľ
nesúhlasí s posúdením podaného odporu z hľadiska vyhodnotenia oprávnenej osoby na taký
úkon. V dôsledku pokračovania v konaní bolo zasiahnuté aj do majetkových práv (čl. 20
ods. 1 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu) sťažovateľa.
16. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). V zásade preto nie je oprávnený
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych
predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
17. Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom
výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnú sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovaného právneho predpisu, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018,
18. Námietky sťažovateľa o arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu je
potrebné považovať za zjavne neopodstatnené.
19. Sťažovateľ svojej výhrady vo vzťahu k napadnutému uzneseniu v ústavnej
sťažnosti adresovanej ústavnému súdu koncipoval, akoby išlo o ďalšie odvolanie, a de facto
len zopakoval svoje argumenty, ktoré uplatnil v sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka. Už len táto samotná skutočnosť bez ďalšieho svedčí o nedostatku
ústavnoprávneho rozmeru jeho námietok.
20. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd na podklade
sťažovateľom podanej sťažnosti preskúmal okolnosti oprávnenia na podanie odporu.
Na základe predložených listín (mandátnej zmluvy) okresný súd považoval za preukázané,
že „osoba poverená právnym zástupcom žalovaného... v zmysle § 16 ods. 2 zákona
o advokácii je oprávnenou osobou na elektronické podanie odporu... keďže konala ako
mandatár právneho zástupcu žalovaného na základe mandátnej zmluvy zo dňa 01.06.2020
na účet právneho zástupcu žalovaného...“.
21. Ústavný súd považuje za vhodné dať do pozornosti sťažovateľovi, že predmetom
mandátnej zmluvy je zariadenie dohodnutej obchodnej záležitosti pre mandanta, ktorá má
vzťah k jeho podnikateľskej činnosti. Zákon umožňuje, aby si zmluvné strany dohodli dva
spôsoby zariadenia dohodnutej obchodnej záležitosti – uskutočnením právnych úkonov
v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti, ktorá nemá náležitosti právneho úkonu.
Zákon neobmedzuje zmluvné strany v dojednaní druhu zariaďovanej obchodnej záležitosti,
preto je pri jej špecifikácii nutné dbať jedine na dodržanie zákonného kritéria „obchodného
charakteru“ záležitosti, ktorú možno interpretovať v kontexte s podnikateľskou činnosťou
mandanta.
22. Okresný súd sa námietkami sťažovateľa riadne zaoberal a konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Navyše, ani názor kontroverzný (s ktorým možno aj nesúhlasiť), ak je
riadne odôvodnený, nemá intenzitu ústavného porušenia základného práva
(I. ÚS 511/2016). Ústavný súd v danej veci nemá teda žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie právnych a skutkových záverov tohto súdu, ktoré sú opísané
v napadnutom uznesení.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04,
23. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom uznesení okresného súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom
napadnutého uznesenia nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
24. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že okresný súd pochybil, keď mu
pred rozhodnutím o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka nedoručil
vyjadrenie žalovaného k sťažnosti, ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného
orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu
(m. m. IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013, III. ÚS 156/2020).
25. Ustanovenia § 239 a nasledujúce Civilného sporového poriadku o sťažnosti
explicitne nezakotvujú povinnosť konajúceho súdu doručiť sťažnosť, prípadné vyjadrenie
k sťažnosti alebo iné, ďalšie podanie protistrane ani povinnosť umožniť stranám vyjadriť sa
k takýmto podaniam. Absencia výslovnej právnej úpravy o potrebe vytvorenia priestoru
sporovým stranám na oboznámenie sa s podaniami protistrany a možnosti vyjadriť sa
automaticky neznamená, že v sťažnostnom konaní sa princíp kontradiktórnosti neuplatňuje.
Pokiaľ však ide o dôsledky opomenutia konajúceho súdu doručiť vyjadrenie
k sťažnosti sťažovateľovi, tu ústavný súd poukazuje na to, že takéto pochybenie v postupe
súdu nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie dosahujúce ústavnoprávny rozmer, ale
je potrebné vyhodnotiť ho s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.
26. Z obsahu ústavnej sťažnosti aj napadnutého uznesenia vyplýva, že žalovaný
vo vyjadrení neuviedol také okolnosti (tu ústavný súd zohľadnil aj námietky prednesené
sťažovateľom), ktoré by si nevyhnutne vyžadovali vytvorenie priestoru pre konfrontáciu
argumentov medzi sporovými stranami.
V konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu súdneho úradníka podľa ustanovení Civilného
sporového poriadku nejde o rozhodovanie vo veci samej (teda o predmete hmotnoprávneho
sporu) a v dôsledku toho intenzita pochybenia okresného súdu, ktorý sťažovateľovi
nedoručil vyjadrenie žalovaného, nedosahuje ústavno-právne relevantnú úroveň.
27. Vo vzťahu k námietkam o porušení majetkových práv ústavný súd konštatuje, že
pokiaľ sťažovateľ sám inicioval konanie o zaplatenie konkrétnej sumy podaním na súde,
musí rátať aj s eventuálnym neúspechom či s tým, že odporca využije všetky zákonné
prostriedky vo svoj prospech, a preto ani argumentáciu o zmenšení majetku v dôsledku
pokračovania v konaní ústavný súd nevyhodnotil ako opodstatnenú.
28. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne
neopodstatnená, a z tohto dôvodu ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu