Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 511/2016
PDF · 255.87 KB
No categories available
I. ÚS 511/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Odškodnenie, s. r. o.,
Radlinského 1716, Dolný Kubín, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska
kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Martin Vasiľ, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 29/2015 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2016
vo výroku o náhrade trov (prvostupňového) konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Odškodnenie, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Odškodnenie, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 29/2015
a jeho rozsudkom z 19. apríla 2016 vo výroku o náhrade trov (prvostupňového) konania
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení
žalobkyne v konaní o zaplatenie 165 eur s príslušenstvom, bola účastníčkou konania
vedeného na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 85/2014
a následne v dôsledku podaného odvolania na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 29/2015.
V úvode sťažnosti sťažovateľka poukazuje na skutkové okolnosti posudzovanej veci
a uvádza, že „... vo veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 10 Ro 52/2014
a 8 C 85/2014 sa žalobca - sťažovateľ... doručenou žalobou domáhal voči žalovanému...
zaplatenia sumy 165 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Suma 165 eur
predstavovala nezákonne odpočítanú spoluúčasť uskutočnenú žalovaným na základe
dopravnej nehody, účastníkom ktorej bol sťažovateľ.
Okresný súd Michalovce vydal v konaní vedenom ním pod sp. zn. 10 Ro 52/2014 dňa
10.03.2014 Platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 165,-
EUR... spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 165,- EUR od
21.09.2013 do zaplatenia a tiež priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej výške
75,64 EUR.
Voči predmetnému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor zo dňa 25.03.2014,
doručený Okresnému súdu Michalovce dňa 31.03.2014. V nadväzujúcom súdnom konaní
vedenom Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. 8 C 85/2014 vyhlásil konajúci súd dňa
29.04.2014 Rozsudok, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie sťažovateľovi sumy
vo výške 165,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 165,- EUR
od 21.09.2013 do zaplatenia a zároveň priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
v celkovej výške 660,01 EUR pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku vo výške
16,50 EUR a trov právneho zastúpenia vo výške 643,51 EUR. Súčasťou priznaných trov
právneho zastúpenia, bola s ohľadom na § 15 písm. b) a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti č. 655/2004 Z. z., tiež náhrada za stratu času stráveného cestou na súdne
pojednávanie z Košíc do Michaloviec a späť dňa 24.06.2014 vo výške 53,60 EUR... dňa
28.07.2014 vo výške 53,60 EUR... dňa 19.09.2014 vo výške 53,60 EUR a... dňa 29.09.2014
vo výške 53,60 EUR.
2
Voči uvedenému rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 29.04.2014 sp. zn.
8 C 85/2014 podal žalovaný dňa 07.11.2014 odvolanie zo dňa 07.11.2014, ktorým žiadal
aby Krajský súd Košice zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 29.09.2014
sp. zn. 8C/85/2014 a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Okrem toho uvedeným odvolaním
žiadal žalovaný, aby Krajský súd Košice rozsudok Okresného súdu Michalovce o trovách
konania sp. zn. 8 C 85/2014 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Michalovce na ďalšie
konanie, a to z dôvodu, že trovy konania sú podľa žalovaného neprimerane vysoké voči
sťažovateľom uplatňovanej pohľadávke.
Dňa 19.04.2014 bol vyhlásený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6 Co 29/2015, ktorým Krajský sud v Košiciach potvrdil rozsudok Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 8 C 85/2014 okrem výroku o náhrade trov konania, ktorý zmenil tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 16,50 EUR titulom
zaplateného súdneho poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 386,23 EUR.
Predmetný rozsudok Krajského súdu v Košiciach nadobudol právoplatnosť dňa
04.05.2016.“.
3. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím, ktorým zmenil
rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 8 C 85/2014 z 29. septembra 2014 vo výroku o náhrade
trov konania, „... porušil základné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdmi
podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a tiež základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd
sťažovateľovi nepriznal náhradu za stratu času stráveného cestou na vyššie uvedené súdne
pojednávania a späť do miesta sídla kancelárie, a to z dôvodu, že súdnych pojednávaní,
v súvislosti s ktorými sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu náhradu za
stratu času uplatňoval, sa nezúčastnil advokát, ale advokátski koncipienti.
Krajský súd v Košiciach toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že účelom citovaného
ustanovenia § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je poskytnutie určitej kompenzácie za to,
že advokát z objektívnych dôvodov nemôže poskytovať právne služby, pretože v danom čase
sa premiestňuje z miesta svojho sídla do miesta poskytovania právnej služby. Ako súd ďalej
konštatoval, náhrada za stratu času je výlučne viazaná na advokáta, pretože iba v prípade
3
poskytovania právnej služby osobne advokátom je splnená podmienka existujúceho
objektívneho dôvodu, pre ktorú nemôže poskytovať (inú) právnu službu. Nakoľko sa
predmetných súdnych pojednávaní zúčastnili advokátski koncipienti, neboli podľa názoru
Krajského súdu v Košiciach dané žiadne dôvody, pre ktoré by právny zástupca
JUDr. Martin Vasiľ nemohol poskytovať inú právnu službu, a teda niet dôvodu pre
kompenzáciu, spočívajúcu v náhrade za stratu času právneho zástupcu.
S názorom konajúceho súdu nie je možné súhlasiť, pričom máme za to, že ide
o nesprávny, príliš formalistický a reštriktívny výklad ustanovenia § 17 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., ktorý nie je možné akceptovať a ktorý zasahuje do základných práv
sťažovateľa.“.
4. Poukazujúc sa rozdielnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov týkajúcu sa
priznávania/nepriznávania náhrady za stratu času pri úkonoch advokátskeho koncipienta,
sťažovateľka zastáva názor, že advokátsky koncipient, ktorý sa presúva na úkon mimo sídla
advokátskej kancelárie, rovnako ako advokát nemôže poskytovať právne služby klientom
advokáta. Z časového hľadiska je advokátsky koncipient rovnako limitovaný ako advokát.
Názor prezentovaný odporcom postihuje v konečnom dôsledku samotného klienta advokáta
a zasahuje do jeho základných práv.
Sťažovateľka následne zastáva názor, že takýto príliš reštriktívny a formalistický
výklad ustanovenia § 17 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov by vo viacerých prípadoch nútil klientov, teda osoby
domáhajúce sa ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, pri svojom
rozhodovaní v rámci výberu právneho zástupcu zohľadňovať ekonomickú otázku, ktorá by
prevýšila otázku kvality poskytnutých právnych služieb, skúseností či špecializácie
advokátov.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a následne rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej práv (bod 1)
napadnutým rozhodnutím krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania, napadnuté
4
rozhodnutie krajského súdu v predmetnej časti zruší, vec vráti na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná úhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým rozhodnutím
krajského súdu vo výroku o náhrade trov (prvostupňového) konania došlo zo strany
krajského súdu k porušeniu sťažovateľkou označených práv zaručených ústavou, ako aj
dohovorom (bod 1).
5
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
11. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný
súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).
V nadväznosti na namietané porušenie základných práv sťažovateľky zaručených
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď
namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila navrhovateľka, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
6
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby
určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľkou odhalí existenciu porušenia
niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
13. Ústavný súd argumentáciu krajského súdu v napadnutom rozhodnutí nepovažuje
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú a vo svetle všetkých konkrétnych skutočností, na
ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukázala, sa nejaví táto argumentácia ani ako ústavne
neudržateľná.
14. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd
konštatoval:
7
„Čiastočne dôvodné je však odvolanie žalovaného čo do výroku o jeho povinnosti
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, pretože aj keď súd prvého stupňa pri rozhodovaní
o trovách konania aplikoval ustanovenie správneho právneho predpisu, t. j. § 142 ods. 1
OSP, toto nesprávne interpretoval na prejednávanú vec, ak priznal žalobcovi aj náhradu za
stratu času vo výške 4 x 53,60 € a daň z pridanej hodnoty z tejto náhrady.
Advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu za stratu času (§ 15 vyhl.
č. 655/2004 Z. z.).
Pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za
čas trávený cestou do tohto miesta a späť, patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške
1/60-tiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu (§ 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004
Z. z.).
V prejednávanej veci právny zástupca žalobcu účtoval náhradu za stratu času za čas
strávený cestou z miesta sídla advokátskej kancelárie v Košiciach do miesta pojednávania
v Michalovciach a späť za cesty na pojednávania dňa 24.6.2014, 28.7.2014, 19.9.2014
a 29.9.2014 v celkovej výške 214,40 €, ktorých sa však nezúčastnil osobne právny zástupca
žalobcu JUDr. Martin Vasiľ, ale advokátski koncipienti ,
a .
Účelom citovaného ustanovenia § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. je poskytnutie
určitej kompenzácie za to, že advokát z objektívnych dôvodov nemôže poskytovať právnu
službu, pretože v danom čase sa premiestňuje z miesta svojho sídla do miesta poskytovania
právnej služby.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že náhrada za stratu času je výlučne viazaná na
advokáta, pretože iba v prípade poskytovania právnej služby osobne advokátom je splnená
podmienka existujúceho objektívneho dôvodu, pre ktorý nemôže poskytovať (inú) právnu
službu.
V prejednávanej veci na pojednávaní dňa 24.6.2014, 28.7.2014, 19.9.2014
a 29.9.2014 sa zúčastnili advokátski koncipienti, a teda neboli tu žiadne dôvody, pre ktoré
by právny zástupca JUDr. Martin Vasiľ nemohol poskytovať inú právnu službu, a teda niet
dôvodu pre kompenzáciu, spočívajúcu v náhrade za stratu času právneho zástupcu. V čase
týchto pojednávaní právny zástupca mohol poskytovať inú právnu službu, a preto mu
náhrada za stratu času nepatrí.
8
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd právnemu zástupcovi žalobcu nepriznal
náhradu za stratu času vo výške 214,14 eur, ani DPH 20 % z tejto náhrady.
Pokiaľ ide o ostatné súdom prvého stupňa priznané trovy právneho zastúpenia,
vzhľadom na úspech žalobcu vo veci patrí mu náhrada trov potrebných na účelné
uplatňovanie jeho práva, a preto odvolací súd posudzoval, či ostatné trovy konania boli
účelne vynaložené.
Účelnosť vynaložených trov je potrebné posudzovať individuálne v každej veci.
Pritom vynaložené trovy účastníka konania musia byť v príčinnej súvislosti s jeho
procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné
presadzovanie uplatneného nároku alebo, ako v tomto prípade, procesná obrana proti
takémuto nároku.
Odvolací súd v danom prípade je toho názoru, že úkony právnej služby zástupcu
žalobcu v konaní prispeli k procesnému úspechu žalobcu v konaní boli vykonané efektívne
a v príčinnej súvislosti so zamietnutím žaloby súdom prvého stupňa, preto žalobcovi patrí
ich náhrada v rozsahu, ako boli zmenené odvolacím súdom.
K odvolacej námietke žalovaného o aplikovaní § 150 ods. 2 O. s. p. odvolací súd
uvádza nasledovné:
Ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd
nepriznať alebo znížiť (§ 150 ods. 2 O. s. p.).
V ust. § 150 ods. 2 O. s. p. je zakotvené moderačné právo súdu, ktoré ho oprávňuje
v drobných sporoch trovy konania účastníka znížiť alebo mu ich vôbec nepriznať, ak sú tieto
neprimerané voči pohľadávke. Aplikácia tohto práva prichádza do úvahy tak proti
žalobcovi, ako aj proti žalovanému podľa toho, ktorý z nich by mal nárok na náhradu trov
konania. Musí však byť splnená podmienka, že trovy konania sú neprimerané voči
pohľadávke a že ide o drobný spor. Aký pomer výšky trov k výške pohľadávky treba
považovať za neprimeraný, zákon neustanovuje. Záver, že ide o neprimeranosť trov konania
voči pohľadávke, je výsledkom voľnej úvahy súdu v prejednávanom prípade. Tak isto je
ponechané na voľnú úvahu súdu, či trovy zníži alebo ich vôbec neprizná. Jediným kritériom
však ani v tomto prípade nie je porovnanie výšky uplatnených trov vo vzťahu k pohľadávke.
Povinnosťou súdu je vždy prihliadať aj na charakter uplatnenej pohľadávky, na okolnosti,
ktoré žalobcu viedli k uplatneniu práva na súde, na postoj účastníka a tiež na okolnosti
9
poskytnutia právnej pomoci. Súd nemôže nepriznať nárok na náhradu trov konania iba na
základe všeobecného zdôvodnenia, že výška trov právneho zastúpenia je neprimeraná voči
výške pohľadávky bez zohľadnenia vyššie uvedených kritérií. Pokiaľ teda súd pristúpi
k nepriznaniu alebo zníženiu náhrady trov konania, jeho rozhodnutie musí byť vždy
odôvodnené a legitímne.
Toto ustanovenie je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou
ponechávajúcou na zvážení súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke
neprimerané, resp. čo vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť. Ide teda o také
ustanovenie, ktoré dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, respektíve
sudcovský zmysel pre spravodlivosť.
V prejednávanej veci ide o poskytnutie právnej pomoci v individuálnom spore na
základe individuálneho plnomocenstva, a teda okolnosti poskytovania právnej pomoci nie
sú totožné ako v prípade podávaných hromadných žalôb, kde sa zastupovanie spravidla
vykonáva za paušálnu odmenu. Žalovaný mimosúdne nebol ochotný uspokojiť nárok
žalobcu, tento svoj postoj nezmenil ani v priebehu prvostupňového konania a napriek
Stanovisku občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3.6.2014
Cpj 5/2014, ktoré už bolo uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov v SR v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa, podal odvolanie proti rozsudku a trval na stanovisku, že
vymrštenie kameňa nie je okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke, čo vylučuje
zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla u neho poisteného. Za danej situácie
žalobca nemal inú možnosť, než domáhať sa svojho nároku na súde, využil svoje právo na
právnu pomoc v konaní pred súdom, pričom úkony právnej služby jeho právneho zástupcu
viedli k úspechu žalobcu v spore, preto trovy spojené s týmito úkonmi, okrem náhrady za
stratu času, sú nepochybne účelne vynaloženými na uplatnenie jeho práv.
Odvolací súd dospel k záveru, že nie sú dané dôvody využitia moderačného práva
zakotveného v § 150 ods. 2 O. s. p. a vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj na okolnosti
poskytnutia právnej pomoci by bola aplikácia tohto moderačného práva vo vzťahu
k žalobcovi nespravodlivá.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o trovách
konania v zmysle ust. § 220 ods. 1 O. s. p. tak, že priznal žalobcovi náhradu trov
(prvostupňového) konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške
10
16,50 € a z trov právneho zastúpenia vo výške 386,23 €. Trovy právneho zastúpenia
pozostávajú z odmeny za 8 úkonov právnej služby po 16,60 eur v zmysle § 10 ods. 1 a 13
a ods. 1 písm. a/,c/,d/ vyhl. č. 655/2004 Z. z., ako sú tieto úkony špecifikované v odôvodnení
napadnutého rozsudku, z režijného paušálu za každý z týchto úkonov po 8,04 € v zmysle ust.
§ 16 ods. 3 cit. vyhl., z náhrady za spotrebované pohonné hmoty za cesty z Košíc do
Michaloviec a späť na pojednávania dňa 24.6.2014 vo výške 9,45 € a dňa 28.7.2014,
19.9.2014 a 29.9.2014 po 9,15 € v zmysle špecifikácie týchto náhrad uvedenej v odôvodnení
rozsudku a zo základnej náhrady vo výške 0,183 € za 1 km jazdy pri každej z vyššie
uvedených ciest po 21,96 € v zmysle § 15 a vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Spolu trovy právneho
zastúpenia takto predstavujú 321,86 € a po pripočítaní 20 % DPH tieto predstavujú 386,23
€.“
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje,
že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre
posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne,
právne akceptovateľné a ústavne konformné. Navyše ani názor kontroverzný, s ktorým
možno aj nesúhlasiť, ak je riadne odôvodnený, nemá intenzitu ústavného porušenia.
Ústavný súd v danej veci nemá teda žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
právnych a skutkových záverov tohto súdu, ktoré sú podrobne opísané na s. 11 až s. 14
v napadnutom rozhodnutí.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je
napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania vecne správne
a náležite odôvodnené.
16. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, že v iných prípadoch týkajúcich sa
obdobnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne
záväzných právnych predpisov, ústavný súd zastáva názor, že nie je úlohou ústavného súdu
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej
praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Uvedený názor platí o to viac, ak predmetom ústavnej
11
sťažnosti je posúdenie bagateľnej veci, ktorý sa navyše netýka rozhodnutia vo veci samej,
ale náhrady trov konania (obdobne I. ÚS 157/08).
17. V súvislosti so sťažovateľkou napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný
súd zároveň konštatuje, že predmetom konania o sťažnosti sťažovateľky je preskúmanie
rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 29/2015 z 19. apríla 2016 vo výroku o náhrade trov
konania, ktorým krajský súd zmenil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn.
8 C 85/2014 z 29. septembra 2014 tak, že žalovaného zaviazal na úhradu náhrady trov
konania vo výške 16,50 € z titulu zaplateného súdneho poplatku a na náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 386,23 €, všetko k rukám právneho zástupcu žalobcu do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
Hoci krajský súd v napadnutom rozhodnutí moderačné právo súdu pri rozhodovaní
o trovách konania v zmysle toho času platného a účinného ustanovenia § 150 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku vzhľadom na okolnosti prípadu, ako aj na okolnosti
poskytnutia právnej pomoci nevyužil, rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 85/2014
z 29. septembra 2014 zmenil vo výroku o náhrade trov konania tak, že súdom priznanú
náhradu trov konania v prípade náhrady trov právneho zastúpenia znížil zo sumy 643,51 eur
na sumu 386,23 eur vrátane DPH.
Rozdiel medzi pôvodnou a krajským súdom (zmenovým výrokom napadnutého
rozhodnutia, pozn.) priznanou krátenou a sťažovateľkou (ústavnou sťažnosťou, pozn.)
spochybňovanou výškou náhrady trov právneho zastúpenia, a teda i predmet konania na
ústavnom súde predstavuje sumu 257,28 eur (rozdiel medzi sumou 643,51 eur a 386,23 eur,
pozn.).
18. V nadväznosti na uvedenú skutočnosť ústavný súd poukazuje na dikciu
ustanovenia § 422 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“), z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie nie je prípustné, ak napadnutý výrok
súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, resp. v sporoch
s ochranou slabšej strany, ak napadnutý výrok o peňažnom plnení neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy. Na príslušenstvo pohľadávky sa ani v jednom prípade neprihliada.
Dovolanie tiež nie je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, ak je predmetom dovolania len
12
príslušenstvo pohľadávky a jeho výška neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, resp.
dvojnásobok minimálnej mzdy v sporoch s ochranou slabšej strany.
Aj v novej právnej úprave Civilného sporového poriadku je teda zavedené kritérium
hodnoty sporu, tzv. bagateľný cenzus. Táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného
súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na
to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).
19. Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak platná a účinná právna
úprava vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými
súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny
ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,
poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľovi len v celkom výnimočných prípadoch, a to
v prípade, ak sťažnosť signalizuje, že k zásahu do základných práv alebo slobôd došlo
v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (napr. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,
IV. ÚS 251/2011, II. ÚS 757/2014).
20. Ústavný súd v závere taktiež poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2
zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na
zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa
musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd
v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom
inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom
splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,
v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Splnomocnenie doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo
i vadu neurčitosti, keďže v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným
súdom) týka, a teda bol tu daný dôvod i na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
13
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu v časti
o náhrade trov konania a vrátenie veci na ďalšie konanie, ako i návrhom na priznanie trov
konania) už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016
14