Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 79/2021
PDF · 420.54 KB
No categories available
II. ÚS 79/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , právne zastúpenej advokátskou
kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene
ktorej koná JUDr. Klaudia Azariová, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 22 Cb 134/2017 z 8. decembra 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. januára 2021 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 Cb 134/2017
z 8. decembra 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení
žalobkyne v konaní o zaplatenie sumy 2 484,85 €. Okresný súd sťažovateľkinej žalobe
vyhovel a zároveň jej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Sťažovateľka vyčíslila
trovy konania na sumu 6 462,99 € pozostávajúcu zo súdneho poplatku (suma 149 €),
trov právneho zastúpenia (suma 2 262,10 €), náhrady za stratu času (suma 2 334,53 €)
a náhrady cestovných výdavkov (suma 1 717,36 €).
Okresný súd prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol uznesením
sp. zn. 22 Cb 134/2017 z 12. novembra 2020 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho
úradníka“) tak, že žalovaný je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 2 495,50 €.
3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej
okresný súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti kritizovala krátenie jednotlivých úkonov
a nepriznanie náhrady za stratu času.
Odôvodnenie krátenia pri právnom úkone prípravy a účasti na pojednávaní
(tri pojednávania) z dôvodu, že nedošlo k prejednaniu vo veci samej, sťažovateľka
nepovažuje za správne. V tejto súvislosti uviedla, že pojednávania sa síce riadne uskutočnili
a boli prejednané aj jednotlivé skutkové a právne okolnosti prípadu, no zároveň namietala,
že okresný súd neprihliadol na všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré predložila v rámci
podanej sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. V tejto súvislosti uviedla:
„Okresný súd rovnako tak pri vyhodnocovaní Žalobcovej sťažnosti konal priamo v rozpore
s § 245 C. s. p., čím výslovne porušil Sťažovateľovo základné právo na spravodlivý proces...
... sa rovnako tak domnieva, že súd ak mal pochybnosti o vyčíslených trovách
konania mal najprv vyzvať Žalobcu na doplnenie ním tvrdených skutočností a nie alibisticky
rozhodnúť v rozpore so samotnými ustanoveniami C. s. p. a to v neprospech Sťažovateľa.“
4. Sťažovateľka s nepriznaním náhrady za stratu času z dôvodu, že pojednávaní sa
zúčastnil advokátsky koncipient (nie advokát), striktne nesúhlasí. V tejto súvislosti
poukázala na § 15 a § 17 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov, § 16 a § 64 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov a na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov. Podľa názoru
sťažovateľky „Vzhľadom na postavenie advokátskeho koncipienta je nepochybné, že úkon
právnej služby, ktorý vykonal advokátsky koncipient, je v konečnom dôsledku úkonom
právnej služby advokáta, za ktorý zodpovedá samotný advokát. Zároveň zo žiadneho
ustanovenia zákona o advokácii, vyhlášky, ani CSP nevyplýva, že nemožno priznať náhradu
trov súdneho konania za úkony právnej služby, ktoré uskutočnil advokátsky koncipient
(napr. za účasť na pojednávaní), resp. že pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania
treba rozlišovať, či daný úkon právnej služby vykonal advokát alebo advokátsky
koncipient.“.
Postup okresného súdu označila za porušujúci princíp právnej istoty, „nakoľko jeho
právne závery sú protichodné, resp. v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít a všeobecných súdov.“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa , domáhať sa ochrany svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné
právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej
pod sp. zn. 22Cb/134/2017 bolo porušené.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej
pod sp. zn. 22Cb/134/2017. a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania...“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom je
zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
12. Sťažovateľka namieta porušenie práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)
a spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým uznesením okresného súdu,
ktorým jej bola podstatným spôsobom krátená náhrada trov konania. Sťažovateľka vyslovila
nesúhlas s odôvodnením krátenia priznanej náhrady za jednotlivé úkony, pričom tvrdila,
že okresný súd postupoval v rozpore s právnymi predpismi, ako aj rozhodovacou praxou
všeobecných súdov.
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd
nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
14. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza
do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania
(I. ÚS 56/2017, I. ÚS 188/2018, II. ÚS 420/2020).
15. Vzhľadom na vznesené námietky sťažovateľky úlohou ústavného súdu bolo
posúdiť, či v prerokovávanej veci ide o takýto prípad.
III.1 Ku kráteniu za jednotlivé úkony
16. Ku kráteniu za účasť na pojednávaniach okresný súd v relevantnej časti
napadnutého uznesenia uviedol: „Pokiaľ ide o odmenu za účasť na pojednávaniach
dňa 30.04.2018, 26.11.2018 a 23.10.2019, ktoré boli odročené bez prejednania veci samej,
súd ju priznal vo všetkých troch prípadoch v štvrtinovej výške, nakoľko v prvom prípade
zástupca žalobcu len navrhol odročiť pojednávanie za účelom prediskutovania veci
s klientom s tým, že do 30 dní založí do spisu výsledok rokovania. V druhom prípade sa
zástupca žalobcu len pridržiaval svojich doterajších tvrdení a žiadal dopytovať poisťovňu,
aby založila do spisu závery likvidácie poistných udalostí (uvedené žalobca žiadal
už v podaní z 16.04.2018). V treťom prípade sporové strany zhodne uviedli len jednu vetu,
že vyjadrenie poisťovne nie je kompletné, keďže uvádza len sumu plnenia...
... pojednávanie z dôvodu evakuácie budovy pre šírenie poplašnej správy
neuskutočnilo a žalobca súdu zdokladoval až vo svojej sťažnosti svoje tvrdenia o tom,
že jeho právny zástupca sa dostavil pred budovu súdu (urobil tak prostredníctvom čestného
vyjadrenia svojho koncipienta). Toto čestné vyhlásenie koncipienta je však irelevantné
vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu o výške trov konania v súdnom spise
chýbalo...
V súvislosti s nepriznanými odmenami za porady s klientom súd postupoval v súlade
so zákonom, keď mal pochybnosti ohľadom ich autentickosti, keďže 22Cb/134/2017 v čase
vydania napadnutého uznesenia boli záznamy o ich vykonaní podpísané len generickými
totožnými podpismi nakopírovanými počítačom. Skutočnosť, že žalobca až k podanej
sťažnosti priložil čestné vyhlásenie žalobkyne, že sa tieto reálne uskutočnili nie je dôvodom
na vyhovenie jeho žiadosti, nakoľko mal vierohodnosť týchto záznamov preukázať ešte
predtým, ako súd rozhodol o výške trov konania.“
17. Poukazujúc na citovanú časť napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje,
že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu
nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Okresný súd poskytol jasné, zrozumiteľné a dostatočné argumenty
zodpovedajúce zásadám spravodlivosti pre prijaté rozhodnutie.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať do interpretácie okresného súdu
a nahradzovať jeho prijaté právne závery. Závery okresného súdu v napadnutom rozhodnutí
sú riadne uvedené, presvedčivé a netrpia absenciou logiky.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi okresného súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov.
III.2 K nepriznaniu náhrady za stratu času
18. Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vyjadrila nesúhlas s postupom
okresného súdu, ktorý jej právnemu zástupcovi nepriznal náhradu za stratu času z dôvodu,
že úkonu sa zúčastnil advokátsky koncipient, ústavný súd uvádza, že právnemu zástupcovi
sťažovateľky nie je postoj ústavného súdu k danej otázke neznámy. Rovnaká
otázka totiž bola predmetom konania pred ústavným súdom v konaní vedenom
pod sp. zn. IV. ÚS 117/2020 (totožnosť právneho zástupcu je zachovaná).
Rovnako ako v uvedenom konaní aj v aktuálne prerokúvanej veci je relevantné,
že sťažovateľke bola priznaná náhrada trov konania, sťažovateľka sa ale domnieva, že táto
náhrada mala byť vyššia, ide teda o otázku, ktorá spadá pod aplikáciu jednoduchého práva
upravujúceho spôsob výpočtu výšky trov právneho zastúpenia, preto nemožno primárne
uvažovať o ústavnoprávnom rozmere tejto veci. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že vo svojich
skorších rozhodnutiach (III. ÚS 596/2015, I. ÚS 511/2016, IV. ÚS 117/2020) už posudzoval
ústavnú udržateľnosť právneho posúdenia predmetnej otázky, a pritom tieto sťažnosti
odmietol ako zjavne neopodstatnené.
19. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k nepriznaniu
náhrady za stratu času uviedol: «Hoci zo zákona o advokácii je zrejmé, že advokát
je oprávnený poveriť advokátskeho koncipienta vykonaním úkonov právnych služieb, ktoré
advokátsky koncipient vykonáva samostatne, zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva,
že náhrada za stratu času patrí aj koncipientovi (resp. advokátovi za úkony vykonané
koncipientom). Podľa názoru súdu je tento inštitút viazaný výlučne len na osobu advokáta,
čo jasne vyplýva z ustanovenia § 15 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., v zmysle ktorého len
„advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu za stratu času“. Podľa názoru
súdu nedošlo k strate času na strane advokáta tým, že jeho advokátsky koncipient cestoval
na pojednávanie z Košíc do Bratislavy. Práve naopak, advokát tento čas „ušetril“, súd
preto žalobcovi nepriznal náhradu trov konania za stratu času cestou advokátskeho
koncipienta na jednotlivé pojednávania, keďže opačný postup by predstavoval nedôvodné
navyšovanie trov konania.»
20. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci,
keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,
jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne
konformné.
Navyše, ani kontroverzný názor (uvedený v bode 19), s ktorým možno aj nesúhlasiť,
ak je riadne odôvodnený, nemá intenzitu ústavného porušenia základného práva
(I. ÚS 511/2016). Ústavný súd v danej veci nemá teda žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie právnych a skutkových záverov tohto súdu, ktoré sú podrobne opísané
v napadnutom uznesení.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení
je napadnuté rozhodnutie okresného súdu v časti výroku o náhrade trov konania náležite
odôvodnené.
III.3 K porušeniu princípu právnej istoty
21. V kontexte sťažovateľkinej argumentácie, ktorou odôvodňuje porušenie princípu
právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ústavný súd s poukazom
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [napr. Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007] zdôrazňuje, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
22. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na iné rozhodnutia, ktoré posúdili otázku náhrady
trov konania rozdielne, ústavný súd v tomto kontexte pripomína, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré sa
podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zveruje primárne Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky, ktorému sa okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
(m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, II. ÚS 752/2016, II. ÚS 861/2016, III. ÚS 205/2017).
Nástroje na zjednocovanie judikatúry sú v zmysle zákona o súdoch dostupné aj na úrovni
okresných súdov prostredníctvom grémií a predsedov grémií alebo na úrovni krajských
súdov prostredníctvom kolégií a predsedov kolégií.
23. Z uvedených skutočností vyplýva, že len na základe toho, že okresný súd
v napadnutom uznesení otázku nároku na náhradu za stratu času posúdil rozdielne ako iné
súdy v systéme všeobecného súdnictva, nemožno v tomto prípade uvažovať o porušení
označených práv podľa ústavy a dohovoru. Je primárne vecou všeobecných súdov,
aby svoju judikatúru v tejto otázke zjednotili riadnym využívaním dostupných prostriedkov
v zmysle zákona o súdoch.
24. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je zjavne
neopodstatnená, a preto ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu