Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 79/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , právne zastúpenej advokátskou

kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene

ktorej koná JUDr. Klaudia Azariová, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. z 8. decembra 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. januára 2021 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 8. decembra 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

žalobkyne v konaní o zaplatenie sumy 2 484,85 €. Okresný súd sťažovateľkinej žalobe

vyhovel a zároveň jej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Sťažovateľka vyčíslila

trovy konania na sumu 6 462,99 € pozostávajúcu zo súdneho poplatku (suma 149 €),

trov právneho zastúpenia (suma 2 262,10 €), náhrady za stratu času (suma 2 334,53 €)

a náhrady cestovných výdavkov (suma 1 717,36 €).

Okresný súd prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol uznesením

sp. zn. z 12. novembra 2020 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho

úradníka“) tak, že žalovaný je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 2 495,50 €.

3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej

okresný súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti kritizovala krátenie jednotlivých úkonov

a nepriznanie náhrady za stratu času.

Odôvodnenie krátenia pri právnom úkone prípravy a účasti na pojednávaní

(tri pojednávania) z dôvodu, že nedošlo k prejednaniu vo veci samej, sťažovateľka

nepovažuje za správne. V tejto súvislosti uviedla, že pojednávania sa síce riadne uskutočnili

a boli prejednané aj jednotlivé skutkové a právne okolnosti prípadu, no zároveň namietala,

že okresný súd neprihliadol na všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré predložila v rámci

podanej sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. V tejto súvislosti uviedla:

„Okresný súd rovnako tak pri vyhodnocovaní Žalobcovej sťažnosti konal priamo v rozpore

s , čím výslovne porušil Sťažovateľovo základné právo na spravodlivý proces...

... sa rovnako tak domnieva, že súd ak mal pochybnosti o vyčíslených trovách

konania mal najprv vyzvať Žalobcu na doplnenie ním tvrdených skutočností a nie alibisticky

rozhodnúť v rozpore so samotnými ustanoveniami a to v neprospech Sťažovateľa.“

4. Sťažovateľka s nepriznaním náhrady za stratu času z dôvodu, že pojednávaní sa

zúčastnil advokátsky koncipient (nie advokát), striktne nesúhlasí. V tejto súvislosti

poukázala na § 15 a § 17 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov, a o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov a na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov. Podľa názoru

sťažovateľky „Vzhľadom na postavenie advokátskeho koncipienta je nepochybné, že úkon

právnej služby, ktorý vykonal advokátsky koncipient, je v konečnom dôsledku úkonom

právnej služby advokáta, za ktorý zodpovedá samotný advokát. Zároveň zo žiadneho

ustanovenia zákona o advokácii, vyhlášky, ani nevyplýva, že nemožno priznať náhradu

trov súdneho konania za úkony právnej služby, ktoré uskutočnil advokátsky koncipient

(napr. za účasť na pojednávaní), resp. že pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania

treba rozlišovať, či daný úkon právnej služby vykonal advokát alebo advokátsky

koncipient.“.

Postup okresného súdu označila za porušujúci princíp právnej istoty, „nakoľko jeho

právne závery sú protichodné, resp. v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších

súdnych autorít a všeobecných súdov.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa , domáhať sa ochrany svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde podľa SR a základné

právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej

pod sp. zn. bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej

pod sp. zn. . a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania...“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom je

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci

ústavným súdom

12. Sťažovateľka namieta porušenie práva na súdnu ochranu ( )

a spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým uznesením okresného súdu,

ktorým jej bola podstatným spôsobom krátená náhrada trov konania. Sťažovateľka vyslovila

nesúhlas s odôvodnením krátenia priznanej náhrady za jednotlivé úkony, pričom tvrdila,

že okresný súd postupoval v rozpore s právnymi predpismi, ako aj rozhodovacou praxou

všeobecných súdov.

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Ústavný súd je oprávnený

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ).

14. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania

(, , ).

15. Vzhľadom na vznesené námietky sťažovateľky úlohou ústavného súdu bolo

posúdiť, či v prerokovávanej veci ide o takýto prípad.

III.1 Ku kráteniu za jednotlivé úkony

16. Ku kráteniu za účasť na pojednávaniach okresný súd v relevantnej časti

napadnutého uznesenia uviedol: „Pokiaľ ide o odmenu za účasť na pojednávaniach

dňa 30.04.2018, 26.11.2018 a 23.10.2019, ktoré boli odročené bez prejednania veci samej,

súd ju priznal vo všetkých troch prípadoch v štvrtinovej výške, nakoľko v prvom prípade

zástupca žalobcu len navrhol odročiť pojednávanie za účelom prediskutovania veci

s klientom s tým, že do 30 dní založí do spisu výsledok rokovania. V druhom prípade sa

zástupca žalobcu len pridržiaval svojich doterajších tvrdení a žiadal dopytovať poisťovňu,

aby založila do spisu závery likvidácie poistných udalostí (uvedené žalobca žiadal

už v podaní z 16.04.2018). V treťom prípade sporové strany zhodne uviedli len jednu vetu,

že vyjadrenie poisťovne nie je kompletné, keďže uvádza len sumu plnenia...

... pojednávanie z dôvodu evakuácie budovy pre šírenie poplašnej správy

neuskutočnilo a žalobca súdu zdokladoval až vo svojej sťažnosti svoje tvrdenia o tom,

že jeho právny zástupca sa dostavil pred budovu súdu (urobil tak prostredníctvom čestného

vyjadrenia svojho koncipienta). Toto čestné vyhlásenie koncipienta je však irelevantné

vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu o výške trov konania v súdnom spise

chýbalo...

V súvislosti s nepriznanými odmenami za porady s klientom súd postupoval v súlade

so zákonom, keď mal pochybnosti ohľadom ich autentickosti, keďže v čase

vydania napadnutého uznesenia boli záznamy o ich vykonaní podpísané len generickými

totožnými podpismi nakopírovanými počítačom. Skutočnosť, že žalobca až k podanej

sťažnosti priložil čestné vyhlásenie žalobkyne, že sa tieto reálne uskutočnili nie je dôvodom

na vyhovenie jeho žiadosti, nakoľko mal vierohodnosť týchto záznamov preukázať ešte

predtým, ako súd rozhodol o výške trov konania.“

17. Poukazujúc na citovanú časť napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje,

že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu

nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Okresný súd poskytol jasné, zrozumiteľné a dostatočné argumenty

zodpovedajúce zásadám spravodlivosti pre prijaté rozhodnutie.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať do interpretácie okresného súdu

a nahradzovať jeho prijaté právne závery. Závery okresného súdu v napadnutom rozhodnutí

sú riadne uvedené, presvedčivé a netrpia absenciou logiky.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi okresného súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov.

III.2 K nepriznaniu náhrady za stratu času

18. Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vyjadrila nesúhlas s postupom

okresného súdu, ktorý jej právnemu zástupcovi nepriznal náhradu za stratu času z dôvodu,

že úkonu sa zúčastnil advokátsky koncipient, ústavný súd uvádza, že právnemu zástupcovi

sťažovateľky nie je postoj ústavného súdu k danej otázke neznámy. Rovnaká

otázka totiž bola predmetom konania pred ústavným súdom v konaní vedenom

pod sp. zn. (totožnosť právneho zástupcu je zachovaná).

Rovnako ako v uvedenom konaní aj v aktuálne prerokúvanej veci je relevantné,

že sťažovateľke bola priznaná náhrada trov konania, sťažovateľka sa ale domnieva, že táto

náhrada mala byť vyššia, ide teda o otázku, ktorá spadá pod aplikáciu jednoduchého práva

upravujúceho spôsob výpočtu výšky trov právneho zastúpenia, preto nemožno primárne

uvažovať o ústavnoprávnom rozmere tejto veci. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že vo svojich

skorších rozhodnutiach (, , ) už posudzoval

ústavnú udržateľnosť právneho posúdenia predmetnej otázky, a pritom tieto sťažnosti

odmietol ako zjavne neopodstatnené.

19. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k nepriznaniu

náhrady za stratu času uviedol: «Hoci zo zákona o advokácii je zrejmé, že advokát

je oprávnený poveriť advokátskeho koncipienta vykonaním úkonov právnych služieb, ktoré

advokátsky koncipient vykonáva samostatne, zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva,

že náhrada za stratu času patrí aj koncipientovi (resp. advokátovi za úkony vykonané

koncipientom). Podľa názoru súdu je tento inštitút viazaný výlučne len na osobu advokáta,

čo jasne vyplýva z ustanovenia vyhlášky č. , v zmysle ktorého len

„advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu za stratu času“. Podľa názoru

súdu nedošlo k strate času na strane advokáta tým, že jeho advokátsky koncipient cestoval

na pojednávanie z Košíc do Bratislavy. Práve naopak, advokát tento čas „ušetril“, súd

preto žalobcovi nepriznal náhradu trov konania za stratu času cestou advokátskeho

koncipienta na jednotlivé pojednávania, keďže opačný postup by predstavoval nedôvodné

navyšovanie trov konania.»

20. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,

jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne

konformné.

Navyše, ani kontroverzný názor (uvedený v bode 19), s ktorým možno aj nesúhlasiť,

ak je riadne odôvodnený, nemá intenzitu ústavného porušenia základného práva

(). Ústavný súd v danej veci nemá teda žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie právnych a skutkových záverov tohto súdu, ktoré sú podrobne opísané

v napadnutom uznesení.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení

je napadnuté rozhodnutie okresného súdu v časti výroku o náhrade trov konania náležite

odôvodnené.

III.3 K porušeniu princípu právnej istoty

21. V kontexte sťažovateľkinej argumentácie, ktorou odôvodňuje porušenie princípu

právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ústavný súd s poukazom

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [napr. Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. 12. 2007] zdôrazňuje, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

22. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na iné rozhodnutia, ktoré posúdili otázku náhrady

trov konania rozdielne, ústavný súd v tomto kontexte pripomína, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré sa

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zveruje primárne Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, ktorému sa okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(m. m. , , , , ).

Nástroje na zjednocovanie judikatúry sú v zmysle zákona o súdoch dostupné aj na úrovni

okresných súdov prostredníctvom grémií a predsedov grémií alebo na úrovni krajských

súdov prostredníctvom kolégií a predsedov kolégií.

23. Z uvedených skutočností vyplýva, že len na základe toho, že okresný súd

v napadnutom uznesení otázku nároku na náhradu za stratu času posúdil rozdielne ako iné

súdy v systéme všeobecného súdnictva, nemožno v tomto prípade uvažovať o porušení

označených práv podľa a dohovoru. Je primárne vecou všeobecných súdov,

aby svoju judikatúru v tejto otázke zjednotili riadnym využívaním dostupných prostriedkov

v zmysle zákona o súdoch.

24. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je zjavne

neopodstatnená, a preto ju podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu