Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 596/2015
PDF · 185.31 KB
No categories available
III. ÚS 596/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný
Kubín, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 260/2015-263 z 29. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 260/2015-263 z 29. júna 2015.
Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, v konaní vedenom na Okresnom súde
Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C/12/2012 rozsudkom okresného súdu
č. k. 7 C/12/2012-206 z 11. novembra 2013 a rozsudkom krajského súdu č. k.
10 Co/624/2013-245 z 30. októbra 2014 súdy rozhodli v merite žaloby, ktorou sa sťažovateľ
domáhal náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov z titulu nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní tak, že mu voči Slovenskej
republike priznali právo na náhradu škody v sume 491,83 eur s 9 % úrokom z omeškania
ročne od 26. júla 2010 do zaplatenia.
K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv však malo dôjsť v časti
konania o trovách konania, o ktorých okresný súd rozhodol samostatným rozhodnutím –
uznesením č. k. 7 C/12/2012-252 zo 16. februára 2013. Sťažovateľovi priznal ich náhradu
v sume 584,74 eur. Nepriznal mu však časť trov právneho zastúpenia spočívajúcu v náhrade
za stratu času spojenú s účasťou na pojednávaniach konaných „02.08.2012, 04.10.2012,
22.10.2013,25.10.2012 a 11.11.2013“, pretože bol toho názoru, že v zmysle § 17 ods. 1
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
právo na ňu nevzniká advokátskemu koncipientovi, ale výlučne advokátovi. Napadnutým
uznesením krajský súd toto uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ si celkovo
uplatňoval náhradu trov konania vo výške 741,69 eur.
Podľa sťažovateľa je odôvodnenie napadnutého uznesenia, že ak by súd priznal
„náhradu za stratu času aj za čas strávený cestou zo sídla advokáta do sídla súdu a späť
vykonanou advokátskym koncipientom, potom by za tento čas získal advokát (vo svojej
podstate duplicitný) príjem, tak z výkonu vlastnej odbornej práce (ktorú vykonával, lebo on
sám necestoval), ako aj z náhrady za stratu času, ktorá však má byť práve kompenzáciou
nutnosti cestovania“, nesprávne, arbitrárne a nemá oporu v zákone. Tento názor súdu
označil sťažovateľ za ojedinelý a rozhodne nevychádza z ustálenej rozhodovacej praxe,
o čom svedčí aj ním pripojené uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/186/2013
z 8. októbra 2013.
Naopak, za úkon právnej služby vykonaný v mieste mimo sídla advokáta má podľa
sťažovateľa advokát nárok na náhradu za stratu času bez ohľadu na skutočnosť, či úkon
právnej služby vykoná osobne alebo na základe jeho poverenia ho vykoná jeho zástupca̶
advokátsky koncipient, ktorý je u advokáta zamestnaný. Zdôraznil, že „zo žiadnych
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ani zo zákona o advokácii nevyplýva, že by pri
rozhodovaní o trovách konania účastníka, ktorého zastupoval advokát, sa mal uplatniť iný
právny režim zohľadňujúci okolnosť, či posudzovaný úkon vykonal advokát, alebo jeho
koncipient“.
Sťažovateľ dodal, že rozhodnutie súdu o náhrade trov konania môže zasiahnuť
do základného práva vlastniť majetok garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy.
Na podporu svojich argumentov poukázal sťažovateľ na nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 31/04 zo 17. decembra 2004, v ktorom ústavný súd zdôraznil zmysel a účelu inštitútu
náhrady trov konania ako náhrady tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti
s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť,
ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom, pričom výnimky z tohto pravidla musí
ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) a musia sa uplatňovať reštriktívne.
Nemôže podľa sťažovateľa obstáť ani odôvodnenie krajského súdu, že náhrada za
stratu času advokáta je za 1 hodinu približne 28 eur a priemerná hodinová mzda v národnom
hospodárstve je len niečo vyše 5 eur, a teda v prípade vycestovania advokátskeho
koncipienta na pojednávanie, ktoré nie je v mieste sídla kancelárie, by do úvahy prichádzala
len náhrada cestovných výdavkov v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách v znení neskorších predpisov. Postoj súdov v zásade znevažuje a neguje
postavenie advokátskeho koncipienta a vyžaduje vykonávanie úkonov právnej služby
advokátom osobne.
Skutkové a právne závery krajského súdu označil sťažovateľ tiež za odporujúce
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru, pretože sú nepreskúmateľné, svojvoľné, vybočujúce
z rámca citovaných zákonných ustanovení, nerešpektujúce požiadavku, aby úspešný
účastník len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel
majetkovú ujmu v dôsledku platenia trov konania, ktoré mu boli vyúčtované zo strany
advokáta. Vyjadril názor, že v dôsledku napadnutého uznesenia okresného súdu v spojení
s potvrdzujúcim uznesením porušovateľa došlo nielen k znehodnoteniu plného úspechu
sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o trovách
konania bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry sťažovateľa.
Napadnuté uznesenie krajského súdu predstavuje podľa sťažovateľa nebezpečný
precedens a môže tiež viesť k narušeniu postavenia advokátskych koncipientov, ak advokát
prípadne usúdi, že jeho zamestnávanie je nerentabilné vzhľadom na to, že súdy za ním
uskutočnené úkony nepriznávajú klientom náhradu trov zastúpenia.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/260/2015-263 zo dňa
29.06.2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce
v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok, a základné právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na
spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline
10 Co/260/2015-263 zo dňa 29.06.2015 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu
v Žiline na ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovateľka (správne sťažovateľ, pozn.) žiada priznať náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 355,72 Eur a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej.
Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia
krajského súdu, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania v časti trov právneho zastúpenia
spočívajúcich v náhrade za stratu času náhradu spojenú s účasťou na piatich
pojednávaniach.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľa, aj keď smerujú proti porušeniu princípov
spravodlivého súdneho konania (procesu), sa týkajú len jeho časti, a to rozhodovania
okresného súdu a krajského súdu o trovách konania. V konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci môže mať na sťažovateľa negatívne dôsledky, avšak podľa názoru
ústavného súdu tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu dávať na rovnakú
úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako prípadným námietkam proti procesnému
postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. v okolnostiach prípadu voči
samotnému rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a v nadväznosti na to zároveň
o jej zastavení (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania
nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré
by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez
ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne,
napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces)
extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné
právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej podstate sťažovateľ namieta,
že krajský súd postupoval arbitrárne pri výklade a aplikácii právnych noriem, keď mu
nepriznal časť náhrady trov konania v sume 156,95 eur, a preto napadnutým uznesením mal
byť o uvedenú sumu ukrátený (oprávnenosť tejto sumy uplatnenej náhrady trov konania
ústavný súd neposudzoval, pozn.).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripúšťa, že odôvodnenie sťažovateľom napadnutej
časti uznesenia krajského súdu by mohlo byť z hľadiska kritérií logického výkladu sporné,
avšak v danom prípade považoval za nevyhnuté zohľadniť aj to, či namietané pochybenie
krajského súdu je také závažné, že jeho intenzita má ústavnoprávnu relevanciu a mohla by
odôvodňovať vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Suma, o ktorú sťažovateľ bol, resp. mal byť ukrátený, zjavne nedosahuje ani trojnásobok
minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná
za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje
trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným
rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Okrem toho predmetom sporu bola náhrada škody v sume 491,83 eur, čo z hľadiska
ustanovenia § 200ea Občianskeho súdneho poriadku (a to aj v znení do 1. januára 2013)
predstavuje tzv. drobný spor, v ktorom v zmysle § 150 ods. 2 platí, že ak sú trovy konania v
drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.
Sťažovateľ v konaní uplatňoval náhradu trov konania v sume 741,69 eur a bola mu priznaná
suma 584,74 eur, teda suma aj tak prevyšujúca istinu.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovil, že ak sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie
ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych
prípadoch, keď relevancia jeho námietok smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu
v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý
odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011).
V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá by
dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým mu nepriznal
náhradu trov právneho zastúpenia v časti náhrady za stratu času právneho zástupcu, je
zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z tohto dôvodu odmietol, čím odpadol dôvod zaoberať sa súvisiacimi návrhmi sťažovateľa
(náhrada trov konania pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1 .decembra 2015