Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 596/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný

Kubín, pre namietané porušenie základného práva podľa

v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako

aj porušenie základného práva podľa uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. -263 z 29. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané

porušenie základného práva podľa (ďalej len „“)

v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj porušenie základného práva podľa uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -263 z 29. júna 2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, v konaní vedenom na Okresnom súde

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. rozsudkom okresného súdu

č. k. -206 z 11. novembra 2013 a rozsudkom krajského súdu č. k.

-245 z 30. októbra 2014 súdy rozhodli v merite žaloby, ktorou sa sťažovateľ

domáhal náhrady škody v zmysle o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov z titulu nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní tak, že mu voči Slovenskej

republike priznali právo na náhradu škody v sume 491,83 eur s 9 % úrokom z omeškania

ročne od 26. júla 2010 do zaplatenia.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv však malo dôjsť v časti

konania o trovách konania, o ktorých okresný súd rozhodol samostatným rozhodnutím –

uznesením č. k. -252 zo 16. februára 2013. Sťažovateľovi priznal ich náhradu

v sume 584,74 eur. Nepriznal mu však časť trov právneho zastúpenia spočívajúcu v náhrade

za stratu času spojenú s účasťou na pojednávaniach konaných „02.08.2012, 04.10.2012,

a 11.11.2013“, pretože bol toho názoru, že v zmysle § 17 ods. 1

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

právo na ňu nevzniká advokátskemu koncipientovi, ale výlučne advokátovi. Napadnutým

uznesením krajský súd toto uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ si celkovo

uplatňoval náhradu trov konania vo výške 741,69 eur.

Podľa sťažovateľa je odôvodnenie napadnutého uznesenia, že ak by súd priznal

„náhradu za stratu času aj za čas strávený cestou zo sídla advokáta do sídla súdu a späť

vykonanou advokátskym koncipientom, potom by za tento čas získal advokát (vo svojej

podstate duplicitný) príjem, tak z výkonu vlastnej odbornej práce (ktorú vykonával, lebo on

sám necestoval), ako aj z náhrady za stratu času, ktorá však má byť práve kompenzáciou

nutnosti cestovania“, nesprávne, arbitrárne a nemá oporu v zákone. Tento názor súdu

označil sťažovateľ za ojedinelý a rozhodne nevychádza z ustálenej rozhodovacej praxe,

o čom svedčí aj ním pripojené uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 8. októbra 2013.

Naopak, za úkon právnej služby vykonaný v mieste mimo sídla advokáta má podľa

sťažovateľa advokát nárok na náhradu za stratu času bez ohľadu na skutočnosť, či úkon

právnej služby vykoná osobne alebo na základe jeho poverenia ho vykoná jeho zástupca̶

advokátsky koncipient, ktorý je u advokáta zamestnaný. Zdôraznil, že „zo žiadnych

ustanovení a ani zo zákona o advokácii nevyplýva, že by pri

rozhodovaní o trovách konania účastníka, ktorého zastupoval advokát, sa mal uplatniť iný

právny režim zohľadňujúci okolnosť, či posudzovaný úkon vykonal advokát, alebo jeho

koncipient“.

Sťažovateľ dodal, že rozhodnutie súdu o náhrade trov konania môže zasiahnuť

do základného práva vlastniť majetok garantovaného .

Na podporu svojich argumentov poukázal sťažovateľ na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2004, v ktorom ústavný súd zdôraznil zmysel a účelu inštitútu

náhrady trov konania ako náhrady tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti

s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť,

ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom, pričom výnimky z tohto pravidla musí

ustanoviť zákon ( a ) a musia sa uplatňovať reštriktívne.

Nemôže podľa sťažovateľa obstáť ani odôvodnenie krajského súdu, že náhrada za

stratu času advokáta je za 1 hodinu približne 28 eur a priemerná hodinová mzda v národnom

hospodárstve je len niečo vyše 5 eur, a teda v prípade vycestovania advokátskeho

koncipienta na pojednávanie, ktoré nie je v mieste sídla kancelárie, by do úvahy prichádzala

len náhrada cestovných výdavkov v zmysle o cestovných

náhradách v znení neskorších predpisov. Postoj súdov v zásade znevažuje a neguje

postavenie advokátskeho koncipienta a vyžaduje vykonávanie úkonov právnej služby

advokátom osobne.

Skutkové a právne závery krajského súdu označil sťažovateľ tiež za odporujúce

a dohovoru, pretože sú nepreskúmateľné, svojvoľné, vybočujúce

z rámca citovaných zákonných ustanovení, nerešpektujúce požiadavku, aby úspešný

účastník len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel

majetkovú ujmu v dôsledku platenia trov konania, ktoré mu boli vyúčtované zo strany

advokáta. Vyjadril názor, že v dôsledku napadnutého uznesenia okresného súdu v spojení

s potvrdzujúcim uznesením porušovateľa došlo nielen k znehodnoteniu plného úspechu

sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o trovách

konania bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry sťažovateľa.

Napadnuté uznesenie krajského súdu predstavuje podľa sťažovateľa nebezpečný

precedens a môže tiež viesť k narušeniu postavenia advokátskych koncipientov, ak advokát

prípadne usúdi, že jeho zamestnávanie je nerentabilné vzhľadom na to, že súdy za ním

uskutočnené úkony nepriznávajú klientom náhradu trov zastúpenia.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. -263 zo dňa

29.06.2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúce

v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok, a základné právo podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na

spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline

-263 zo dňa 29.06.2015 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu

v Žiline na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľka (správne sťažovateľ, pozn.) žiada priznať náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 355,72 Eur a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej.

Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na právnu pomoc podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania v časti trov právneho zastúpenia

spočívajúcich v náhrade za stratu času náhradu spojenú s účasťou na piatich

pojednávaniach.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľa, aj keď smerujú proti porušeniu princípov

spravodlivého súdneho konania (procesu), sa týkajú len jeho časti, a to rozhodovania

okresného súdu a krajského súdu o trovách konania. V konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci môže mať na sťažovateľa negatívne dôsledky, avšak podľa názoru

ústavného súdu tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu dávať na rovnakú

úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako prípadným námietkam proti procesnému

postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. v okolnostiach prípadu voči

samotnému rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a v nadväznosti na to zároveň

o jej zastavení (m. m. , ).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania

nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré

by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez

ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne,

napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces)

extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné

právo (m. m. , , , , ).

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej podstate sťažovateľ namieta,

že krajský súd postupoval arbitrárne pri výklade a aplikácii právnych noriem, keď mu

nepriznal časť náhrady trov konania v sume 156,95 eur, a preto napadnutým uznesením mal

byť o uvedenú sumu ukrátený (oprávnenosť tejto sumy uplatnenej náhrady trov konania

ústavný súd neposudzoval, pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripúšťa, že odôvodnenie sťažovateľom napadnutej

časti uznesenia krajského súdu by mohlo byť z hľadiska kritérií logického výkladu sporné,

avšak v danom prípade považoval za nevyhnuté zohľadniť aj to, či namietané pochybenie

krajského súdu je také závažné, že jeho intenzita má ústavnoprávnu relevanciu a mohla by

odôvodňovať vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Suma, o ktorú sťažovateľ bol, resp. mal byť ukrátený, zjavne nedosahuje ani trojnásobok

minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná

za bagateľnú (pozri , ktorý ustanovuje

trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným

rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Okrem toho predmetom sporu bola náhrada škody v sume 491,83 eur, čo z hľadiska

ustanovenia (a to aj v znení do 1. januára 2013)

predstavuje tzv. drobný spor, v ktorom v zmysle § 150 ods. 2 platí, že ak sú trovy konania v

drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Sťažovateľ v konaní uplatňoval náhradu trov konania v sume 741,69 eur a bola mu priznaná

suma 584,74 eur, teda suma aj tak prevyšujúca istinu.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovil, že ak sťažnosť

smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie

ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych

prípadoch, keď relevancia jeho námietok smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu

v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý

odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(m. m. , , , ).

V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá by

dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

a práva podľa dohovoru, ako aj porušenie základného práva podľa

ods. 1 výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým mu nepriznal

náhradu trov právneho zastúpenia v časti náhrady za stratu času právneho zástupcu, je

zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa

z tohto dôvodu odmietol, čím odpadol dôvod zaoberať sa súvisiacimi návrhmi sťažovateľa

(náhrada trov konania pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1 .decembra 2015