Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 117/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

QUIES, s. r. o., Kmeťova 26, Košice, IČO 36 171 506, zastúpenej advokátskou kanceláriou

AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prievidza

sp. zn. z 23. marca 2017, uznesením Okresného súdu Prievidza

sp. zn. z 26. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti QUIES, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti QUIES, s. r. o.,

Kmeťova 26, Košice, IČO 36 171 506 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 23. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného

súdu z 23. marca 2017“), uznesením okresného súdu sp. zn. z 26. apríla

2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu z 26. apríla 2017“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením

z 23. marca 2017 sťažovateľovi ako úspešnému žalobcovi v spore priznal právo na náhradu

trov konania, a pritom mu nepriznal náhradu trov konania spočívajúcu „v náhrade za stratu

času za účasť na uskutočnenom pojednávaní s odôvodnením, že náhrada za stratu času

prináleží len advokátovi, a nie advokátskemu koncipientovi.“. Proti tomuto uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd

napadnutým uznesením z 26. apríla 2017 tak, že ju zamietol.

3. Sťažovateľ podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora podľa § 458

a nasl. v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“). Generálny prokurátor na základe podnetu sťažovateľa podal dovolanie

podľa . O dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súd napadnutým

uznesením z 25. septembra 2019 tak, že ho odmietol.

4. Sťažovateľ argumentuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu porušuje

základné právo podľa , právo podľa dohovoru, princíp

právnej istoty a je v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou samotného najvyššieho

súdu a taktiež s judikatúrou ústavného súdu. Napadnuté uznesenie je podľa sťažovateľa

nedostatočne odôvodnené, osobitne v časti, v ktorej odkazuje na neprípustnosť dovolania

proti rozhodnutiam odvolacieho súdu o trovách konania ( až ) a taktiež

na neprípustnosť dovolania v tzv. bagateľných veciach z dôvodov ratione valoris

( ). Podľa sťažovateľa v tomto prípade ide o dovolanie generálneho prokurátora,

preto nemožno argumentovať bagateľnou sumou, keďže cieľom tohto dovolania „nebolo

dosiahnuť vyplatenie náhrady trov, ktoré patria advokátskemu koncipientovi za stratu času,

ale domáhať sa primárne nápravy, keďže... došlo k porušeniu princípu právnej istoty

a s tým spojenej hodnoty predvídateľnosti práva, respektíve súdnych rozhodnutí, čo je jedna

z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu.

Odôvodnenie Najvyššieho súdu SR však považujeme za nedostatočné, v rozpore

s aktuálnou rozhodovacou praxou súdov v otázke náhrady trov konania - náhrady za stratu

času advokátskemu koncipientovi. V žiadnom prípade tak nemôže ísť len o odlišný názor

na interpretáciu práva, ide o rozpor s rozvinutou rozhodovacou praxou súdov v predmetnej

otázke, taktiež rozpor s platnou právnou úpravou.“.

5. Sťažovateľ následne na podporu svojej argumentácie, podľa ktorej z judikatúry

všeobecných súdov stabilne vyplýva právny záver, že právo na náhradu trov právneho

zastúpenia prislúcha strane sporu bez ohľadu na to, či ich vykonal advokát sám alebo

v zastúpení advokátskym koncipientom, poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu

(sp. zn. , , ), judikatúru krajských súdov

(uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. marca 2016,

uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. mája 2015), závery

vyplývajúce z odbornej literatúry [FIAČAN, I. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa): komentár. C. H. Beck,

2015] a tiež na stanovisko Slovenskej advokátskej komory uverejnené v Bulletine

slovenskej advokácie č. 4/2013 na s. 67.

6. S poukazom na a vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), na a a

Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“)

sťažovateľ argumentuje, že ak tieto právne predpisy «priznávajú advokátovi

za uskutočnenie úkonov právnej služby právo na tarifnú odmenu a právo na rôzne druhy

náhrad, uvedené právo je potrebné priznať aj advokátskemu koncipientovi...

Advokátsky koncipient predstavuje súčasť personálneho aparátu v advokátskej

kancelárii, kde pri jeho neúčasti z dôvodu jeho presunu rovnako tak nemôže pripravovať

podklady a vybavovať právnu agendu pre advokáta, preto je plne na mieste kompenzovať

stratu času náhradou v peniazoch.

Zastávame názor, že Okresný súd Prievidza rozhodol v rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou v predmetnej otázke, ako sme aj uviedli vyššie, pričom nemožno

v žiadnom prípade pripustiť výklad Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého by išlo len

o „odlišný názor na interpretáciu práva.“».

7. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, ako aj z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), sťažovateľ uvádza, že aj na rozhodovanie o trovách

konania sa vzťahujú garancie vyplývajúce z , resp. dohovoru,

preto aj rozhodnutie o trovách konania je potrebné riadne odôvodniť.

8. Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa SR a základné právo na spravodlivé

prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky rozhodnutím, sp. zn.: zo dňa 25. 09. 2019 a jemu

predchádzajúcimi rozhodnutiami Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. 3. 2017, sp. zn.:

-73 a sp. zn.: -83 zo dňa 26. 4. 2019 boli porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

zn.: zo dňa 25. 09. 2019 a jemu predchádzajúce rozhodnutia Okresného

súdu Prievidza zo dňa 23. 3. 2017, sp. zn.: -73 a sp. zn.: -83

zo dňa 26. 4. 2017, a vec vracia Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v celkovej sume 415,52 €, ktoré je

Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu... a to do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,

lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

17. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti vychádzal zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu),

ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (). Uvedený

právny názor možno primerane aplikovať aj na uznesenie súdu prvej inštancie vydané

sudcom, ktorým tento preskúmal sťažnosť strany sporu podľa podanú

proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 25. septembra 2019

20. Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je riadne

odôvodnené. V predmetnej veci nešlo iba o rozdielny právny názor, ale išlo o otázku

právnej istoty a predvídateľnosti práva, keďže najvyšší súd rozhodol v rozpore so svojou

vlastnou judikatúrou a s judikatúrou všeobecných súdov.

21. Najvyšší súd v napadnutom uznesení v bodoch 8 až 12 podrobne poukázal

na judikatúru ESĽP, ústavného súdu, ako aj na vlastnú judikatúru týkajúcu sa dovolania,

resp. dovolania podaného generálnym prokurátorom, a pritom zdôraznil podstatné právne

závery, ktoré vyplývajú z rozhodovacej činnosti týchto súdnych orgánov. Najvyšší súd

uviedol, že rozhodnutia súdov by mimo odvolacieho konania mali podliehať ďalšiemu

súdnemu prieskumu len výnimočne, zásadne je potrebné rešpektovať princíp právnej istoty.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nemá byť skrytým odvolaním a existencia

dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na zrušenie právoplatného

rozhodnutia. Právoplatné rozhodnutia súdov by sa mali zrušiť len vtedy, ak ide o nápravu

fundamentálnych chýb, napr. omyl v právomoci, vážne porušenie súdneho procesu alebo

zneužitie právomoci. Podmienky, za ktorých možno prelomiť záväznosť a nezmeniteľnosť

právoplatných rozhodnutí, je potrebné vykladať reštriktívne. V prípade dovolania podaného

iným subjektom, ako je strana sporu (napr. generálnym prokurátorom), je reštriktívny

výklad viac opodstatnený, a to pre súvis s princípom právnej istoty a princípom rovnosti

strán.

22. Následne najvyšší súd poukázal na to, že dovolanie generálneho prokurátora

namieta vecnú správnosť uznesenia okresného súdu o výške priznanej náhrady trov konania

úspešnému sťažovateľovi ako žalobcovi v časti, v ktorej mu okresný súd nepriznal náhradu

za stratu času právneho zástupcu vo výške 235,68 € z dôvodu, že na pojednávaniach

zastupoval právneho zástupcu sťažovateľa advokátsky koncipient, a nie advokát. Najvyšší

súd v tomto kontexte zdôraznil, že posúdenie prípustnosti dovolania patrí do jeho

právomoci, osobitne je jeho úlohou „uvážiť, či so zreteľom na individuálne okolnosti toho

ktorého prípadu sú dané výnimočné dôvody na to, aby princíp právnej istoty ustúpil

požiadavke vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia súdu. Táto úvaha dovolacieho súdu

však nemôže byť založená na jeho ľubovôli. Na druhej strane sa ale táto úvaha dovolacieho

súdu nemôže riadiť premisou, že v prípade každého vecne nesprávneho rozhodnutia je vždy

daný dôvod na jeho zrušenie.“.

23. Najvyšší súd pri svojej úvahe podľa prihliadol na zmysel a účel

ustanovení , „ktoré zohľadňujúc určitú stránku konania alebo

jeho predmet vylúčením prípustnosti dovolania uprednostňujú princíp právnej istoty pred

požiadavkou správnosti alebo spravodlivosti súdnych rozhodnutí. Dovolací súd pri tom

zastával názor, že pokiaľ zákonodarca úpravou niektorých prípadov (ne)prípustnosti

dovolania (mimoriadneho opravného prostriedku procesnej strany) favorizoval princíp

právnej istoty, o to viac sa musí tento princíp ako preferenčný uplatniť v prípade dovolania

generálneho prokurátora (teda toho, kto nie je procesnou stranou). Dovolací súd

ustanovenia , z ktorých vyplýva neprípustnosť dovolania,

priamo neaplikoval, v individuálnych okolnostiach daného prípadu ich mal na zreteli len

ako podklad pre svoju úvahu (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. ).

16. Za účelom bližšieho vysvetlenia podstaty svojej úvahy dovolací súd poukazuje

na až , ktoré nepripúšťajú dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

o trovách konania (napr. , , , ,

). Obdobne dovolací súd poukazuje na ustanovenie , ktoré

na základe zásady ratione valoris vyjadruje tzv. majetkový cenzus a upravuje

(ne)prípustnosť dovolania v tzv. bagateľných veciach. Dovolací súd uzatvára, že pokiaľ

zákon týmito ustanoveniami vyjadruje prevahu princípu právnej istoty nad požiadavkou

zákonnosti rozhodnutí v prípade podania dovolania, o to viac treba pripísať dominantný

význam princípu právnej istoty vtedy, keď je v obdobných prípadoch podané dovolanie

generálnym prokurátorom.

17. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nezodpovedá záverom vyjadreným

v doterajšej, vyššie uvedenej judikatúre ESĽP a ústavného súdu, aby bol na podklade

dovolania generálneho prokurátora uskutočnený mimoriadny prieskum vecnej správnosti

právneho posúdenia vyjadreného v uznesení súdu prvej inštancie o náhrade trov konania

vyčíslených (tzv. bagateľnou) sumou 235,68 €, ktorá suma je podstatne nižšia ako je

hranica prípustnosti dovolania v konaniach o peňažnom plnení podľa .

18. Na podklade vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v individuálnych

okolnostiach predmetného prípadu potreba zrušiť generálnym prokurátorom napadnuté

rozhodnutie v záujme toho, kto v spore vystupoval v procesnom postavení žalobkyne, nemá

prevahu nad záujmom zachovania nezmeniteľnosti tohto rozhodnutia a neprevyšuje princíp

právnej istoty ( ).“.

24. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že právne

závery najvyššieho súdu – vo vzťahu k splneniu podmienok prípustnosti dovolania

generálneho prokurátora v predmetnej veci – sú logické, rešpektujú účel aplikovaných

ustanovení . Odôvodnenie napadnutého uznesenia je

dostatočným podkladom pre výrok, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie generálneho

prokurátora, preto právne závery najvyššieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a sú tak

ústavne akceptovateľné.

25. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia zreteľne vyplýva, že najvyšší súd úvahy

týkajúce sa predmetu konania – t. j. náhrady trov právneho zastúpenia a hodnoty, teda

peňažnej sumy, ktorej sa dovolanie generálneho prokurátora týka – použil len podporne

v rámci úvahy, či je splnená podmienka podľa , teda či potreba zrušiť

rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a princípom právnej

istoty. Ústavnému súdu sa odôvodnenie napadnutého uznesenia aj v tejto časti javí

ako zrozumiteľné a presvedčivé. Úvahy najvyššieho súdu vychádzajú nepochybne z kritérií

pre prípustnosť dovolania generálneho prokurátora vymedzených v a

a právne závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, predstavujú ústavne akceptovateľné

riešenie veci, o ktorú v predmetnom dovolacom konaní išlo.

26. Skutočnosť, že najvyšší súd v iných veciach posúdil otázku nároku na náhradu

za stratu času odlišne, nie je takým argumentom, ktorý by v prerokúvanej veci bol spôsobilý

spochybniť ústavnú udržateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu. Je totiž potrebné

zohľadniť konanie, v rámci ktorého uvedenú otázku (nárok na náhradu za stratu času)

najvyšší súd posudzuje. Jurisdikcia najvyššieho súdu sa uplatňuje inak, keď napr. najvyšší

súd rozhoduje ako odvolací súd v systéme správneho súdnictva, a inak v prípade,

keď najvyšší súd rozhoduje ako dovolací súd o dovolaní generálneho prokurátora. V prvom

prípade uvedená otázka (nárok na náhradu za stratu času) bude spravidla vždy spôsobilým

predmetom príslušného (odvolacieho) konania, kedykoľvek účastník konania túto otázku

namietne. V druhom prípade bude vecou úvahy najvyššieho súdu vychádzajúcou

z podmienok prípustnosti dovolania generálneho prokurátora vymedzených v § 458 ods. 1

a 2 , či predmetná otázka (nárok na náhradu za stratu času) je v individuálnom prípade

spôsobilým predmetom uvedeného (dovolacieho) konania.

27. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

z 23. marca 2017

28. V tejto časti ústavná sťažnosť smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu z 23. marca 2017 o náhrade trov konania vydanému vyšším súdnym úradníkom.

29. Z vyplýva, že proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym

úradníkom možno podať sťažnosť, ktorú síce nemožno považovať za riadny opravný

prostriedok, ale len prostriedok procesnej obrany, zároveň je však sťažnosť efektívnym

prostriedkom procesnej nápravy špecifikovaných uznesení a predstavuje účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru (porovnaj ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J.,

MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, s. 869 a nasl.).

30. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 23. marca 2017 bola prípustná

sťažnosť podľa , ktorú sťažovateľ podal. O sťažnosti rozhodol okresný súd

napadnutým uznesením z 26. apríla 2017.

31. Uplatnenie právomoci okresného súdu vylučuje, aby v uvedenej veci rozhodoval

ústavný súd, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. a) a podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

z 26. apríla 2017

32. Ústavný súd preskúmal námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu z 26. apríla 2017, vychádzajúc z § 124 štvrtej vety zákona

o ústavnom súde, podľa ktorej lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto uzneseniu

začala plynúť sťažovateľovi doručením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

z 25. septembra 2019. Obdobne ústavný súd posúdil ústavnú udržateľnosť právnych

záverov okresného súdu v napadnutom uznesení z 26. apríla 2017 aj so zohľadnením

právnych záverov v uznesení okresného súdu z 23. marca 2017 v súlade s právnym záverom

vymedzeným v časti II bode 17 tohto uznesenia.

33. Okresný súd napadnutým uznesením z 26. apríla 2017 zamietol sťažnosť

sťažovateľa vzhľadom na to, že „náhrada za stratu času je výlučne viazaná na advokáta,

pretože iba v prípade poskytovania právnej služby osobne advokátom je splnená podmienka

existujúceho objektívneho dôvodu, pre ktorý nemôže poskytovať inú právnu službu.

Súd zároveň opätovne odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne uznesenie

č. k. -59 zo dňa 22. 07. 2015.“.

34. Okresný súd v napadnutom uznesení z 23. marca 2017 uviedol, že zmyslom

náhrady za stratu času podľa „je paušálnym spôsobom

kompenzovať príjem, ktorý by advokát za uvedený čas mohol dosiahnuť poskytovaním

právnych služieb. Naopak advokátsky koncipient, ktorý sa nachádza v pracovnom pomere

cestou na pojednávanie žiadne finančné prostriedky, ktoré by mu bolo nutné nahradiť,

nestráca, nakoľko jeho príjem - mzda nie je priamo závislá od množstva vykonaných

úkonov, ale je pevne dojednaná v pracovnej zmluve. Je zrejmé, že advokát nebol v dôsledku

nevyhnutnosti prepravy svojej osoby na miesto konania pojednávania z objektívnych

dôvodov limitovaný vo výkone svojej advokátskej praxe a aj v čase, ktorý substitučne

splnomocnený advokátsky koncipient strávil cestou na pojednávanie, mohol vykonávať iné

úkony právnej služby. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že náhrada

za stratu času je výlučne viazaná na advokáta, pretože iba v prípade poskytovania právnej

služby osobne advokátom je splnená podmienka existujúceho objektívneho dôvodu,

pre ktorý nemôže poskytovať inú právnu službu.“.

35. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že právne

závery okresného súdu – vo vzťahu k nároku na náhradu za stratu času – sú logické,

rešpektujú účel vo veci aplikovaných právnych noriem – predovšetkým príslušných

ustanovení vyhlášky č. a zákona o advokácii. Okresný súd aplikoval

na predmetnú vec vyhlášku č. spôsobom, ktorý nemožno označiť

za arbitrárny, ale za jeden z možných a prípustných výkladov. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia obsahuje také úvahy, ktoré sú ako celok konzistentné, neodporujú si a umožňujú

spätne preskúmať spôsob, akým okresný súd dospel k svojmu právnemu záveru. Právne

závery okresného súdu preto nie sú zjavne neodôvodnené a sú tak ústavne akceptovateľné.

36. Vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti a námietky sťažovateľa, ktoré smerujú

výlučne proti rozhodnutiu okresného súdu o náhrade trov konania, ústavný súd poukazuje

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je ratione

materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom. Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa

možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej

priznanie ( ).

37. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie všeobecného súdu

o trovách konania považuje za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou

všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého

práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom

výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Problematika náhrady

trov konania by takto mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , , ,

, , z novšej judikatúry pozri , ,

, , ).

38. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky

vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš

zdržanlivo a k zrušeniu napádaného rozhodnutia o trovách konania sa uchýli iba výnimočne,

napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo

že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

, , , ).

39. V aktuálne prerokúvanej veci je relevantné, že sťažovateľovi bola priznaná

náhrada trov konania, sťažovateľ sa ale domnieva, že táto náhrada mala byť vyššia, ide teda

o otázku, ktorá spadá pod aplikáciu jednoduchého práva upravujúceho spôsob výpočtu

výšky trov právneho zastúpenia, preto nemožno primárne uvažovať o ústavnoprávnom

rozmere tejto veci. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že vo svojich skorších rozhodnutiach

(, ) už posudzoval ústavnú udržateľnosť právneho

posúdenia predmetnej otázky, a pritom tieto sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené.

40. V kontexte sťažovateľovej argumentácie, ktorou odôvodňuje porušenie princípu

právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ústavný súd s poukazom

na judikatúru ESĽP (napr. Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007) zdôrazňuje,

že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva).

41. V otázke, ktorá tvorí predmet prerokúvanej veci, nemožno jednoznačne uvažovať

o ustálenej, prípadne prevažujúcej judikatúre. Sťažovateľ poukazuje na tri rozhodnutia

najvyššieho súdu, v ktorých tento posúdil uvedenú otázku rozdielne. Tieto rozhodnutia boli

vydané jednak v odvolacom konaní v systéme správneho súdnictva, resp. v odvolacom

konaní v konkurznej veci. Sťažovateľ tiež poukázal na dve rozhodnutia krajských súdov.

Na druhej strane okresný súd v napadnutých uzneseniach poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 22. júla 2015, v ktorom tento posúdil

uvedenú otázku zhodne ako okresný súd. Ústavnému súdu sú známe ďalšie rozhodnutia

krajských súdov, v ktorých je uvedená otázka posúdená zhodne s posúdením okresného

súdu (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 25. augusta

2016, Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 29. júna 2015, Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 3. marca 2014).

42. Ústavný súd v tomto kontexte tiež pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré sa podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zveruje primárne najvyššiemu súdu, ktorému sa

okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ,

, , ). Nástroje na zjednocovanie judikatúry

sú v zmysle zákona o súdoch dostupné aj na úrovni okresných súdov prostredníctvom

grémií a predsedov grémií alebo na úrovni krajských súdov prostredníctvom kolégií

a predsedov kolégií.

43. Z uvedených skutočností vyplýva, že len na základe toho, že okresný súd

v napadnutých uzneseniach otázku nároku na náhradu za stratu času posúdil rozdielne

ako iné súdy v systéme všeobecného súdnictva, nemožno v tomto prípade uvažovať

o porušení označených práv podľa a dohovoru. Je primárne vecou všeobecných

súdov, aby svoju judikatúru v tejto otázke zjednotili riadnym využívaním dostupných

prostriedkov v zmysle zákona o súdoch.

44. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

45. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu