Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 205/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca)

a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Stanislavom Hutňanom, Advokátska

kancelária, Moskovská 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , 2 a 4 a a 2 v spojení s

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. novembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4

a a 2 (ďalej len „“) v spojení s

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

1.1 Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že vec sťažovateľa pôvodne napadla

III. senátu ústavného súdu a bola pridelená sudkyni Jane Baricovej. Sťažovateľ vzniesol

5. decembra 2016 proti sudkyni Jane Baricovej námietku zaujatosti, o ktorej rozhodol

I. senát ústavného súdu uznesením č. k. -10 z 25. januára 2017 tak, že

sudkyňu Janu Baricovú vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie vo veci. V zmysle čl. III bodu

1 písm. b) rozvrhu práce ústavného súdu platného do 28. februára 2017 vylúčenú sudkyňu

Janu Baricovú ako v tom čase (čase jej vylúčenia z výkonu funkcie sudcu v danej veci, t. j.

25. januára 2017) predsedníčku III. senátu ústavného súdu zastupuje predseda II. senátu

ústavného súdu, ktorým bol v tom čase sudca Lajos Mészáros. Vec bola následne pridelená

sudcovi Lajosovi Mészárosovi ako sudcovi spravodajcovi náhodným výberom

a prerokovaná v zákonnom III. senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto

rozhodnutia.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na základe žiadosti

o sprístupnenie informácie z 15. septembra 2013 (ďalej len „žiadosť“) domáhal

sprístupnenia informácie od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ‒migračného úradu

(ďalej aj „ministerstvo vnútra“), konkrétne rozhodnutia Migračného úradu ministerstva

vnútra z 21. februára 2013, ktoré sa týka žiadateľa o azyl .

2.1 Dňa 24. septembra 2013 vydalo ministerstvo vnútra rozhodnutie č. KM-T02-

2013/3009 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým žiadosti sťažovateľa nevyhovelo a ním

požadovanú informáciu nesprístupnilo. O rozklade sťažovateľa rozhodol minister vnútra

Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) rozhodnutím z 13. novembra 2013, ktorým

rozklad sťažovateľa zamietol.

2.2 Medzi účastníkmi bola spornou otázka počítania lehoty na rozhodnutie

žalovaného o rozklade, preto proti rozhodnutiu o rozklade podal sťažovateľ žalobu, o ktorej

rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tak, že uznesením č. k.

-51 z 26. februára 2015 zastavil konanie o žalobe sťažovateľa. Proti uzneseniu

krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie krajského súdu a v odôvodnení uviedol:

„Zo [súvisiacich] zákonných ustanovení vyplýva, že ak proti prvostupňovému

rozhodnutiu o odmietnutí požadovanej informácie podá žiadateľ odvolanie, odvolací orgán

rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Proti rozhodnutiu

žalovaného ako ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje

vedúci ústredného orgánu štátnej správy, teda minister. Odvolací súd poukazuje na

subsidiárne použitie ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku, nakoľko toto ustanovenie

rieši situáciu, ktorá nie je upravená zákonom o slobodnom prístupe k informáciám. Zároveň

odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 61 ods. 3 správneho poriadku, v zmysle ktorého

ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade. Preto ak

v zmysle ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií má odvolací orgán na

rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku zákonnú lehotu len 15 dní a táto mu plynie

až od doručenia odvolania prvostupňovým správnym orgánom, je potrebné aj podľa názoru

odvolacieho súdu rátať aj s lehotou 30 dní podľa § 57 ods. 2 správneho poriadku, a to aj

napriek tomu, že v § 2 ods. 1 zákon o slobode informácií všeobecne definuje, že povinnou

osobou je štátny orgán. Takýto výklad má oporu aj v znení § 19 zákona o slobode

informácií, ktorý obsahuje špecifickú úpravu procesného postupu štátneho orgánu pri

vybavovaní žiadosti o poskytnutie informácie a ktorý rozlišuje v prípade rozhodnutia

ústredného orgánu štátnej správy povinnú osobu, ktorá je prvostupňovým správnym

orgánom a vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhoduje o odvolaní.

Odvolací súd konštatuje, že § 19 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám

predpokladá doručenie i odvolania povinnou osobou a nie priamo žiadateľom aj v prípade,

ak ide o ústredný orgán štátnej správy. Senát odvolacieho súdu zdôrazňuje, že rozkladová

komisia ako kolektívny orgán musí mať primeranú lehotu vec preskúmať a pripraviť.

Z podkladov súdneho spisu, súčasťou ktorého bol aj administratívny spis žalovaného

správneho orgánu, je zrejmé, že rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu bol

žalovanému doručený dňa 3. októbra 2013 a Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, ktorý o žiadosti o sprístupnenie informácií rozhodoval v prvom stupni, predložil

rozklad Osobitnej komisii ministra vnútra na prípravu návrhov a rozhodnutí ministra

o rozkladoch dňa 31. októbra 2013. V súlade s § 19 ods. 2 zákona o slobode informácii

o rozklade rozhodol minister vnútra ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy, a to dňa

13. novembra 2013, teda v zákonnej pätnásťdňovej lehote v súlade s § 19 ods. 3 zákona

o slobode informácií.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnou argumentáciou krajského

súdu týkajúcou sa začiatku plynutia lehoty na rozhodnutie o rozklade v tom smere, že

k vydaniu fiktívneho rozhodnutia v prejednávanom prípade nedošlo, nakoľko žalovaný

rozhodol o rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonnej lehote 15 dní, čím boli

naplnené podmienky pre zastavenie konania z dôvodu chýbajúceho predmetu súdneho

prieskumu.

Za stavu, že vymedzenie žalobných dôvodov v rámci správnej žaloby je prísne časovo

limitované ( v spojení s ), nie je možné konštatovať,

že procesným postupom prvostupňového súdu - ktorý nerozhodol o žalobcom navrhovanej

zmene petitu žaloby (došlej na krajský súd 9. decembra 2013), ktorú žalobca navrhol

v podaní zo 14. januára 2015 - t.j. nevydaním rozhodnutia o úprave petitu by došlo

k ukráteniu žalobcu na jeho právach. Z obsahu napadnutého uznesenia je zrejmé, že

predmetom konania prvostupňového súdu bolo fiktívne rozhodnutie žalovaného vydané

v konaní č. KM-T02-2013/3009, MU-OPO-2013/000304-006 z 18. októbra 2013, tak ako

požadoval žalobca.

Pokiaľ žalobca nesúhlasil s rozhodnutím žalovaného č. KM-OLVS-111/2013

z 13. novembra 2013, ktorým žalovaný správny orgán rozhodol o rozklade žalobcu proti

prvostupňovému rozhodnutiu č. KM-TO2-2013/3009 z 24. septembra 2013, mal zákonnú

možnosť domáhať sa súdneho prieskumu uvedeného rozhodnutia samostatnou žalobou.

Pokiaľ žalobca namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s judikatúrou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky - čo malo podľa

žalobcu za následok nesprávne právne posúdenie veci a zároveň došlo k odňatiu možnosti

žalobcu konať pred súdom - senát odvolacieho súdu vo vzťahu k judikatúre Najvyššieho

správneho súdu Českej republiky uvádza, že rozhodnutiami Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky nie je viazaný. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. marca 2014 odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že s týmto

rozhodnutím - vychádzajúcim z judikatúry Najvyššieho správneho súdu Českej republiky -

sa nestotožnil, a to s poukazom na prevažujúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, napr. rozhodnutia sp. zn. z 30. januára 2013, sp. zn. 2SŽo-

z 28. septembra 2005 a sp. zn. z 21. marca 2012, na ktorú

poukázal krajský súd vo svojom rozhodnutí a tiež žalovaný, ale aj rozhodnutia sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. .

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že nepochybil krajský súd, keď konanie z dôvodu

neexistencie spôsobilého predmetu súdneho prieskumu postupom podľa § 104 ods. 1 vety

prvej v spojení s zastavil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov, stotožniac sa s dôvodmi

uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -51 z 26. februára 2015 podľa , v spojení s

ods. 1 veta prvá ako vecne správne potvrdil.

Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že

skutočnosti uvádzané žalobcom v jeho podaní z 18. júna 2015, opisujúce procesný postup

prvostupňového súdu po podaní odvolania žalobcu proti uzneseniu v predmetnej veci,

nebolo možné v odvolacom konaní zohľadniť. Vecnú správnosť napadnutého uznesenia totiž

nemohli ovplyvniť.“

3. Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na súdnu ochranu, práva na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom, práva na informácie a práva na

spravodlivý proces:

a) v dôsledku dlhodobo viac než 12-ročnej rozdielnej a protichodnej rozhodovacej

praxe najvyššieho súdu pri výklade začiatku plynutia lehoty na rozhodnutie o rozklade (nie

odvolaní) pri aplikácii o slobodnom prístupe k informáciám

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších

predpisov, ktorú doteraz ani po 12 rokoch neodstránil spôsobom predpokladaným zákonom,

b) v dôsledku ústavne nekonformného výkladu zákona o slobode informácií

týkajúceho sa začiatku plynutia lehoty na rozhodnutie o rozklade.

3.1 Podľa sťažovateľa v napadnutom uznesení najvyšší súd uviedol, že 15-dňová

lehota na rozhodnutie o rozklade podaného v zmysle zákona o slobode informácií začína

plynúť odo dňa doručenia povinnou osobou (podľa najvyššieho súdu je ním migračný úrad

ako organizačná súčasť ministerstva vnútra), a to ministrovi vnútra ako vedúcemu

ústredného orgánu štátnej správy. Najvyšší súd v napadnutom uznesení teda podľa

sťažovateľa považoval ministerstvo vnútra ‒migračný úrad za samostatnú povinnú osobu

(prvostupňový správny orgán), aj keď migračný úrad je podľa názoru sťažovateľa

organizačná súčasť ministerstva vnútra. Preto k 15-dňovej lehote sa pripočítava 30-dňová

lehota podľa ustanovenia o správnom konaní (Správny

poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorá sa týka podania odvolania (nie rozkladu).

Lehota na rozhodnutie o rozklade bola preto podľa najvyššieho súdu v prípade sťažovateľa

dodržaná a nedošlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia. Sťažovateľ uvádza, že počas celého

súdneho konania tvrdil, že 15-dňová lehota na rozhodnutie o rozklade podaného v zmysle

zákona o slobode informácií začína plynúť ústrednému orgánu štátnej správy doručením

rozkladu ústrednému orgánu štátnej správy, ktorého rozhodnutie rozkladom napáda, a ide

teda o jednu a tú istú povinnú osobu a nie dve samostatné povinné osoby, medzi ktorými je

vzťah nadriadenosti o podriadenosti.

3.2 Sťažovateľ v čase podania žaloby (november/december 2013) pri svojom názore

vychádzal (i) z názoru uznávanej právnej doktríny z roku 2012, ktorá podľa odkazu

sťažovateľa výslovne uvádzala, že 15-dňová lehota na rozhodnutie o rozklade začína plynúť

ústrednému orgánu štátnej správy doručením rozkladu ústrednému orgánu štátnej správy,

pričom sa odvolávala na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, (ii)

z aplikačnej praxe Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“) v roku 2013, ktoré o rozklade sťažovateľa rozhodovalo v lehote 15 dní od

jeho doručenia.

3.3 Sťažovateľ tak legitímne očakával, že sa mu v súdnom konaní dostane riadnej

súdnej ochrany a jeho žalobe bude vyhovené.

3.4 Správnosť výkladu zákona o slobode informácií, na ktorý sa odvolával

sťažovateľ, bola teda opakovane potvrdená podľa jeho presvedčenia najvyššími súdnymi

autoritami, aplikačnou praxou aj právnou doktrínou. Sťažovateľ preto v súlade s princípom

právnej istoty legitímne očakával, že na rovnakú právnu otázku najvyšší súd dá pri jej

opakovaní rovnakú odpoveď, čo so však v napadnutom uznesení podľa námietky

sťažovateľa nestalo.

3.5 Sťažovateľ dáva do pozornosti viaceré skutočnosti, ktoré podľa jeho mienky

podstatne spochybňujú relevantnosť judikatúry najvyššieho súdu uvedenej v napadnutom

uznesení, s ktorou má byť jeho právny názor v rozpore:

a) žiadne z rozhodnutí najvyššieho súdu uvedených v napadnutom uznesení nebolo

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,

b) viaceré z rozhodnutí najvyššieho súdu uvedených v napadnutom uznesení neboli

vôbec uverejnené na webovej stránke najvyššieho súdu,

c) viaceré z rozhodnutí najvyššieho súdu uvedených v napadnutom uznesení sa týkali

skutkovo a právne odlišných prípadov,

d) v žiadnom z rozhodnutí najvyššieho súdu uvedených v napadnutom uznesení

nevyužil ani raz zákonom predpokladané mechanizmy na zjednotenie odlišnej rozhodovacej

praxe, čím by prispel k princípu právnej istoty.

3.6 Sťažovateľ považuje výklad ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií

za ústavne nekonformný, pretože sa zjavne odklonil od účelu, zmyslu aj znenia zákona

o slobode informácií, vrátane ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií.

3.7 Podľa mienky sťažovateľa ak najvyšší súd v napadnutom uznesení tvrdí, že

rozkladová komisia ako kolektívny orgán musí mať primeranú lehotu vec preskúmať

a pripraviť, nie je sťažovateľovi zrejmé, prečo rozkladová komisia ministerstva

spravodlivosti dokáže podklady k podanému rozkladu pripraviť tak, aby o ňom minister

spravodlivosti rozhodol v lehote 15 dní od doručenia rozkladu. Sťažovateľ v tejto súvislosti

ďalej dáva do pozornosti ústavného súdu zjavnú protirečivosť, účelovosť a nepravdivosť

tohto argumentu. Sťažovateľov rozklad bol doručený ministerstvu vnútra ‒migračnému

úradu 3. októbra 2013, ktoré predložilo rozklad sťažovateľa tzv. rozkladovej komisii

ministra vnútra až 31. októbra 2013, teda takmer na konci 30-dňovej lehoty v zmysle

ustanovenia § 57 ods. 2 Správneho poriadku. To znamená, že rozklad sťažovateľa mohol

byť tzv. rozkladovej komisii ministra vnútra doručený najskôr v tento deň (31. októbra

2013). Minister vnútra rozhodol o rozklade sťažovateľa rozhodnutím z 13. októbra 2013. Je

podľa presvedčenia sťažovateľa zjavné, že samotnej tzv. rozkladovej komisii ministra

vnútra postačovalo 15 dní na preskúmanie rozkladu a prípravu návrhu rozhodnutia ministra

vnútra a 30-dňová lehota slúžila iba na postúpenie administratívneho spisu tzv. rozkladovej

komisii, t. j. na jednoduchý administratívny úkon. Teda, táto lehota podľa názoru

sťažovateľa v skutočnosti neslúžila tzv. rozkladovej komisii ministra vnútra na preskúmanie

rozkladu, ako tvrdí najvyšší súd v napadnutom uznesení.

3.8 Okrem toho sťažovateľ dodáva, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vôbec

nerešpektoval to, že podanie rozkladu nemá devolutívny účinok, a v takom prípade nemôže

plynúť 30-dňová lehota podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Správneho poriadku.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s , v spojení s

Slovenskej republiky, , 2 a 4 a

Dohovoru, uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 27.07.2016,

porušené bolo.

3. Základné právo podľa

Slovenskej republiky, SR. , 2 a 4 Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn.

zo dňa 27.07.2016. porušené bolo.

4. ., sa priznávajú trovy konania/právneho

zastúpenia...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Bez potreby uvádzania bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným

právam sťažovateľa je potrebné konštatovať, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

7.1 Sťažovateľ vo svojej argumentácii ani náznakom nenamieta hmotnoprávne

posúdenie jeho žiadosti o sprístupnenie informácie orgánmi ministerstva vnútra alebo

všeobecnými súdmi. Celý spor, na ktorý upriamil sťažovateľ pozornosť vo svojej sťažnosti

(a napokon i v konaní pred správnymi súdmi), sa týka sporu o počítanie zákonnej lehoty na

rozhodnutie orgánu verejnej správy o rozklade vo veciach týkajúcich sa zákona o slobode

informácií (spornou je otázka, od akého momentu sa počíta 15-dňová lehota na rozhodnutie

príslušného orgánu verejnej správy o podanom rozklade).

7.2 Ústavný súd uvádza, že tento spor nemá v tomto prípade ústavnoprávnu

relevanciu (rozmer), keďže sa týka výkladu a aplikácie procesnoprávnych ustanovení

o počítaní lehôt na rozhodnutie v správnom konaní. Ide o výklad a aplikáciu jednoduchého

práva, ktoré sa netýka hmotných či procesných ústavných práv (počítanie zákonných lehôt

na rozhodnutie v správnom konaní nemožno subsumovať pod ochranu procesných práv

v zmysle ), ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti označil.

7.3 Navyše závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení sú jasné, presvedčivé

a vyčerpávajúce, nemožno im z pohľadu ústavného súdu a z pohľadu práva na nearbitrárne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia nič vytknúť.

7.4 Čo sa týka poukázania sťažovateľa na rozchádzajúcu sa judikatúru najvyššieho

súdu k otázke počítania zákonnej lehoty na rozhodnutie o rozklade podľa zákona o slobode

informácií, ústavný súd po prvé uvádza, že nepatrí ústavnému súdu zjednocovať judikatúru

najvyššieho súdu v otázkach výkladu a aplikácie zákonných ustanovení, a po druhé, stále

ide o právnu otázku, ktorá je otázkou výkladu a aplikácie zákonných procesných ustanovení

o počítaní lehôt na rozhodnutie v správnom konaní, ktorá nemá v tomto prípade

ústavnoprávny rozmer (pozri predchádzajúce body).

7.5 Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017