Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)III. ÚS 205/2017
PDF · 211.32 KB
No categories available
III. ÚS 205/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca)
a Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Stanislavom Hutňanom, Advokátska
kancelária, Moskovská 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Sžo 102/2015 z 27. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. novembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4
a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 102/2015 z 27. júla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
1.1 Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že vec sťažovateľa pôvodne napadla
III. senátu ústavného súdu a bola pridelená sudkyni Jane Baricovej. Sťažovateľ vzniesol
5. decembra 2016 proti sudkyni Jane Baricovej námietku zaujatosti, o ktorej rozhodol
I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 41/2017-10 z 25. januára 2017 tak, že
sudkyňu Janu Baricovú vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie vo veci. V zmysle čl. III bodu
1 písm. b) rozvrhu práce ústavného súdu platného do 28. februára 2017 vylúčenú sudkyňu
Janu Baricovú ako v tom čase (čase jej vylúčenia z výkonu funkcie sudcu v danej veci, t. j.
25. januára 2017) predsedníčku III. senátu ústavného súdu zastupuje predseda II. senátu
ústavného súdu, ktorým bol v tom čase sudca Lajos Mészáros. Vec bola následne pridelená
sudcovi Lajosovi Mészárosovi ako sudcovi spravodajcovi náhodným výberom
a prerokovaná v zákonnom III. senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto
rozhodnutia.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na základe žiadosti
o sprístupnenie informácie z 15. septembra 2013 (ďalej len „žiadosť“) domáhal
sprístupnenia informácie od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ‒migračného úradu
(ďalej aj „ministerstvo vnútra“), konkrétne rozhodnutia Migračného úradu ministerstva
vnútra z 21. februára 2013, ktoré sa týka žiadateľa o azyl .
2.1 Dňa 24. septembra 2013 vydalo ministerstvo vnútra rozhodnutie č. KM-T02-
2013/3009 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým žiadosti sťažovateľa nevyhovelo a ním
požadovanú informáciu nesprístupnilo. O rozklade sťažovateľa rozhodol minister vnútra
Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) rozhodnutím z 13. novembra 2013, ktorým
rozklad sťažovateľa zamietol.
2.2 Medzi účastníkmi bola spornou otázka počítania lehoty na rozhodnutie
žalovaného o rozklade, preto proti rozhodnutiu o rozklade podal sťažovateľ žalobu, o ktorej
rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tak, že uznesením č. k.
1 S 292/2013-51 z 26. februára 2015 zastavil konanie o žalobe sťažovateľa. Proti uzneseniu
krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie krajského súdu a v odôvodnení uviedol:
„Zo [súvisiacich] zákonných ustanovení vyplýva, že ak proti prvostupňovému
rozhodnutiu o odmietnutí požadovanej informácie podá žiadateľ odvolanie, odvolací orgán
rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Proti rozhodnutiu
žalovaného ako ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje
vedúci ústredného orgánu štátnej správy, teda minister. Odvolací súd poukazuje na
subsidiárne použitie ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku, nakoľko toto ustanovenie
rieši situáciu, ktorá nie je upravená zákonom o slobodnom prístupe k informáciám. Zároveň
odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 61 ods. 3 správneho poriadku, v zmysle ktorého
ustanovenia o odvolacom konaní sa primerane vzťahujú aj na konanie o rozklade. Preto ak
v zmysle ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií má odvolací orgán na
rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku zákonnú lehotu len 15 dní a táto mu plynie
až od doručenia odvolania prvostupňovým správnym orgánom, je potrebné aj podľa názoru
odvolacieho súdu rátať aj s lehotou 30 dní podľa § 57 ods. 2 správneho poriadku, a to aj
napriek tomu, že v § 2 ods. 1 zákon o slobode informácií všeobecne definuje, že povinnou
osobou je štátny orgán. Takýto výklad má oporu aj v znení § 19 zákona o slobode
informácií, ktorý obsahuje špecifickú úpravu procesného postupu štátneho orgánu pri
vybavovaní žiadosti o poskytnutie informácie a ktorý rozlišuje v prípade rozhodnutia
ústredného orgánu štátnej správy povinnú osobu, ktorá je prvostupňovým správnym
orgánom a vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhoduje o odvolaní.
Odvolací súd konštatuje, že § 19 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám
predpokladá doručenie i odvolania povinnou osobou a nie priamo žiadateľom aj v prípade,
ak ide o ústredný orgán štátnej správy. Senát odvolacieho súdu zdôrazňuje, že rozkladová
komisia ako kolektívny orgán musí mať primeranú lehotu vec preskúmať a pripraviť.
Z podkladov súdneho spisu, súčasťou ktorého bol aj administratívny spis žalovaného
správneho orgánu, je zrejmé, že rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu bol
žalovanému doručený dňa 3. októbra 2013 a Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, ktorý o žiadosti o sprístupnenie informácií rozhodoval v prvom stupni, predložil
rozklad Osobitnej komisii ministra vnútra na prípravu návrhov a rozhodnutí ministra
o rozkladoch dňa 31. októbra 2013. V súlade s § 19 ods. 2 zákona o slobode informácii
o rozklade rozhodol minister vnútra ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy, a to dňa
13. novembra 2013, teda v zákonnej pätnásťdňovej lehote v súlade s § 19 ods. 3 zákona
o slobode informácií.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnou argumentáciou krajského
súdu týkajúcou sa začiatku plynutia lehoty na rozhodnutie o rozklade v tom smere, že
k vydaniu fiktívneho rozhodnutia v prejednávanom prípade nedošlo, nakoľko žalovaný
rozhodol o rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu v zákonnej lehote 15 dní, čím boli
naplnené podmienky pre zastavenie konania z dôvodu chýbajúceho predmetu súdneho
prieskumu.
Za stavu, že vymedzenie žalobných dôvodov v rámci správnej žaloby je prísne časovo
limitované (§ 250b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250h ods. 1 O.s.p.), nie je možné konštatovať,
že procesným postupom prvostupňového súdu - ktorý nerozhodol o žalobcom navrhovanej
zmene petitu žaloby (došlej na krajský súd 9. decembra 2013), ktorú žalobca navrhol
v podaní zo 14. januára 2015 - t.j. nevydaním rozhodnutia o úprave petitu by došlo
k ukráteniu žalobcu na jeho právach. Z obsahu napadnutého uznesenia je zrejmé, že
predmetom konania prvostupňového súdu bolo fiktívne rozhodnutie žalovaného vydané
v konaní č. KM-T02-2013/3009, MU-OPO-2013/000304-006 z 18. októbra 2013, tak ako
požadoval žalobca.
Pokiaľ žalobca nesúhlasil s rozhodnutím žalovaného č. KM-OLVS-111/2013
z 13. novembra 2013, ktorým žalovaný správny orgán rozhodol o rozklade žalobcu proti
prvostupňovému rozhodnutiu č. KM-TO2-2013/3009 z 24. septembra 2013, mal zákonnú
možnosť domáhať sa súdneho prieskumu uvedeného rozhodnutia samostatnou žalobou.
Pokiaľ žalobca namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky - čo malo podľa
žalobcu za následok nesprávne právne posúdenie veci a zároveň došlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom - senát odvolacieho súdu vo vzťahu k judikatúre Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky uvádza, že rozhodnutiami Najvyššieho správneho súdu
Českej republiky nie je viazaný. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Sži/6/2013 z 19. marca 2014 odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že s týmto
rozhodnutím - vychádzajúcim z judikatúry Najvyššieho správneho súdu Českej republiky -
sa nestotožnil, a to s poukazom na prevažujúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, napr. rozhodnutia sp. zn. 8Sži/4/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 2SŽo-
KS/259/2004 z 28. septembra 2005 a sp. zn. 2Sži/7/2011 z 21. marca 2012, na ktorú
poukázal krajský súd vo svojom rozhodnutí a tiež žalovaný, ale aj rozhodnutia sp. zn.
6Sži/5/2011, sp. zn. 5Sži/13/2013, sp. zn. 5Sži/8/2012, sp. zn. 3Sži/1/2013, sp. zn.
2Sži/3/2013, sp. zn. 6Sži/3/2013, sp. zn. 2Sži/7/2012, sp. zn. 5Sži/21/2013.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že nepochybil krajský súd, keď konanie z dôvodu
neexistencie spôsobilého predmetu súdneho prieskumu postupom podľa § 104 ods. 1 vety
prvej O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. zastavil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov, stotožniac sa s dôvodmi
uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1 S/292/2013-51 z 26. februára 2015 podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Záverom Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že
skutočnosti uvádzané žalobcom v jeho podaní z 18. júna 2015, opisujúce procesný postup
prvostupňového súdu po podaní odvolania žalobcu proti uzneseniu v predmetnej veci,
nebolo možné v odvolacom konaní zohľadniť. Vecnú správnosť napadnutého uznesenia totiž
nemohli ovplyvniť.“
3. Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na súdnu ochranu, práva na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom, práva na informácie a práva na
spravodlivý proces:
a) v dôsledku dlhodobo viac než 12-ročnej rozdielnej a protichodnej rozhodovacej
praxe najvyššieho súdu pri výklade začiatku plynutia lehoty na rozhodnutie o rozklade (nie
odvolaní) pri aplikácii zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov, ktorú doteraz ani po 12 rokoch neodstránil spôsobom predpokladaným zákonom,
b) v dôsledku ústavne nekonformného výkladu zákona o slobode informácií
týkajúceho sa začiatku plynutia lehoty na rozhodnutie o rozklade.
3.1 Podľa sťažovateľa v napadnutom uznesení najvyšší súd uviedol, že 15-dňová
lehota na rozhodnutie o rozklade podaného v zmysle zákona o slobode informácií začína
plynúť odo dňa doručenia povinnou osobou (podľa najvyššieho súdu je ním migračný úrad
ako organizačná súčasť ministerstva vnútra), a to ministrovi vnútra ako vedúcemu
ústredného orgánu štátnej správy. Najvyšší súd v napadnutom uznesení teda podľa
sťažovateľa považoval ministerstvo vnútra ‒migračný úrad za samostatnú povinnú osobu
(prvostupňový správny orgán), aj keď migračný úrad je podľa názoru sťažovateľa
organizačná súčasť ministerstva vnútra. Preto k 15-dňovej lehote sa pripočítava 30-dňová
lehota podľa ustanovenia § 57 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny
poriadok) v znení neskorších predpisov, ktorá sa týka podania odvolania (nie rozkladu).
Lehota na rozhodnutie o rozklade bola preto podľa najvyššieho súdu v prípade sťažovateľa
dodržaná a nedošlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia. Sťažovateľ uvádza, že počas celého
súdneho konania tvrdil, že 15-dňová lehota na rozhodnutie o rozklade podaného v zmysle
zákona o slobode informácií začína plynúť ústrednému orgánu štátnej správy doručením
rozkladu ústrednému orgánu štátnej správy, ktorého rozhodnutie rozkladom napáda, a ide
teda o jednu a tú istú povinnú osobu a nie dve samostatné povinné osoby, medzi ktorými je
vzťah nadriadenosti o podriadenosti.
3.2 Sťažovateľ v čase podania žaloby (november/december 2013) pri svojom názore
vychádzal (i) z názoru uznávanej právnej doktríny z roku 2012, ktorá podľa odkazu
sťažovateľa výslovne uvádzala, že 15-dňová lehota na rozhodnutie o rozklade začína plynúť
ústrednému orgánu štátnej správy doručením rozkladu ústrednému orgánu štátnej správy,
pričom sa odvolávala na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, (ii)
z aplikačnej praxe Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“) v roku 2013, ktoré o rozklade sťažovateľa rozhodovalo v lehote 15 dní od
jeho doručenia.
3.3 Sťažovateľ tak legitímne očakával, že sa mu v súdnom konaní dostane riadnej
súdnej ochrany a jeho žalobe bude vyhovené.
3.4 Správnosť výkladu zákona o slobode informácií, na ktorý sa odvolával
sťažovateľ, bola teda opakovane potvrdená podľa jeho presvedčenia najvyššími súdnymi
autoritami, aplikačnou praxou aj právnou doktrínou. Sťažovateľ preto v súlade s princípom
právnej istoty legitímne očakával, že na rovnakú právnu otázku najvyšší súd dá pri jej
opakovaní rovnakú odpoveď, čo so však v napadnutom uznesení podľa námietky
sťažovateľa nestalo.
3.5 Sťažovateľ dáva do pozornosti viaceré skutočnosti, ktoré podľa jeho mienky
podstatne spochybňujú relevantnosť judikatúry najvyššieho súdu uvedenej v napadnutom
uznesení, s ktorou má byť jeho právny názor v rozpore:
a) žiadne z rozhodnutí najvyššieho súdu uvedených v napadnutom uznesení nebolo
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
b) viaceré z rozhodnutí najvyššieho súdu uvedených v napadnutom uznesení neboli
vôbec uverejnené na webovej stránke najvyššieho súdu,
c) viaceré z rozhodnutí najvyššieho súdu uvedených v napadnutom uznesení sa týkali
skutkovo a právne odlišných prípadov,
d) v žiadnom z rozhodnutí najvyššieho súdu uvedených v napadnutom uznesení
nevyužil ani raz zákonom predpokladané mechanizmy na zjednotenie odlišnej rozhodovacej
praxe, čím by prispel k princípu právnej istoty.
3.6 Sťažovateľ považuje výklad ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií
za ústavne nekonformný, pretože sa zjavne odklonil od účelu, zmyslu aj znenia zákona
o slobode informácií, vrátane ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií.
3.7 Podľa mienky sťažovateľa ak najvyšší súd v napadnutom uznesení tvrdí, že
rozkladová komisia ako kolektívny orgán musí mať primeranú lehotu vec preskúmať
a pripraviť, nie je sťažovateľovi zrejmé, prečo rozkladová komisia ministerstva
spravodlivosti dokáže podklady k podanému rozkladu pripraviť tak, aby o ňom minister
spravodlivosti rozhodol v lehote 15 dní od doručenia rozkladu. Sťažovateľ v tejto súvislosti
ďalej dáva do pozornosti ústavného súdu zjavnú protirečivosť, účelovosť a nepravdivosť
tohto argumentu. Sťažovateľov rozklad bol doručený ministerstvu vnútra ‒migračnému
úradu 3. októbra 2013, ktoré predložilo rozklad sťažovateľa tzv. rozkladovej komisii
ministra vnútra až 31. októbra 2013, teda takmer na konci 30-dňovej lehoty v zmysle
ustanovenia § 57 ods. 2 Správneho poriadku. To znamená, že rozklad sťažovateľa mohol
byť tzv. rozkladovej komisii ministra vnútra doručený najskôr v tento deň (31. októbra
2013). Minister vnútra rozhodol o rozklade sťažovateľa rozhodnutím z 13. októbra 2013. Je
podľa presvedčenia sťažovateľa zjavné, že samotnej tzv. rozkladovej komisii ministra
vnútra postačovalo 15 dní na preskúmanie rozkladu a prípravu návrhu rozhodnutia ministra
vnútra a 30-dňová lehota slúžila iba na postúpenie administratívneho spisu tzv. rozkladovej
komisii, t. j. na jednoduchý administratívny úkon. Teda, táto lehota podľa názoru
sťažovateľa v skutočnosti neslúžila tzv. rozkladovej komisii ministra vnútra na preskúmanie
rozkladu, ako tvrdí najvyšší súd v napadnutom uznesení.
3.8 Okrem toho sťažovateľ dodáva, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vôbec
nerešpektoval to, že podanie rozkladu nemá devolutívny účinok, a v takom prípade nemôže
plynúť 30-dňová lehota podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Správneho poriadku.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru, uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Sžo/102/2015 zo dňa 27.07.2016,
porušené bolo.
3. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Sžo/102/2015
zo dňa 27.07.2016. porušené bolo.
4. ., sa priznávajú trovy konania/právneho
zastúpenia...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Bez potreby uvádzania bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným
právam sťažovateľa je potrebné konštatovať, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
7.1 Sťažovateľ vo svojej argumentácii ani náznakom nenamieta hmotnoprávne
posúdenie jeho žiadosti o sprístupnenie informácie orgánmi ministerstva vnútra alebo
všeobecnými súdmi. Celý spor, na ktorý upriamil sťažovateľ pozornosť vo svojej sťažnosti
(a napokon i v konaní pred správnymi súdmi), sa týka sporu o počítanie zákonnej lehoty na
rozhodnutie orgánu verejnej správy o rozklade vo veciach týkajúcich sa zákona o slobode
informácií (spornou je otázka, od akého momentu sa počíta 15-dňová lehota na rozhodnutie
príslušného orgánu verejnej správy o podanom rozklade).
7.2 Ústavný súd uvádza, že tento spor nemá v tomto prípade ústavnoprávnu
relevanciu (rozmer), keďže sa týka výkladu a aplikácie procesnoprávnych ustanovení
o počítaní lehôt na rozhodnutie v správnom konaní. Ide o výklad a aplikáciu jednoduchého
práva, ktoré sa netýka hmotných či procesných ústavných práv (počítanie zákonných lehôt
na rozhodnutie v správnom konaní nemožno subsumovať pod ochranu procesných práv
v zmysle čl. 46 ústavy), ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti označil.
7.3 Navyše závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení sú jasné, presvedčivé
a vyčerpávajúce, nemožno im z pohľadu ústavného súdu a z pohľadu práva na nearbitrárne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia nič vytknúť.
7.4 Čo sa týka poukázania sťažovateľa na rozchádzajúcu sa judikatúru najvyššieho
súdu k otázke počítania zákonnej lehoty na rozhodnutie o rozklade podľa zákona o slobode
informácií, ústavný súd po prvé uvádza, že nepatrí ústavnému súdu zjednocovať judikatúru
najvyššieho súdu v otázkach výkladu a aplikácie zákonných ustanovení, a po druhé, stále
ide o právnu otázku, ktorá je otázkou výkladu a aplikácie zákonných procesných ustanovení
o počítaní lehôt na rozhodnutie v správnom konaní, ktorá nemá v tomto prípade
ústavnoprávny rozmer (pozri predchádzajúce body).
7.5 Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017