Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)I. ÚS 259/2020
PDF · 482.4 KB
No categories available
I. ÚS 259/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Rudolfom Suranom, Osloboditeľská 26, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Pezinok č. k. 10 C
102/2015-505 z 13. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Pezinok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 102/2015-505 z 13. novembra 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že právoplatným
rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 102/2015-393 z 19. apríla 2018 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 5/2019-467 z 21. mája 2019 bola
žaloba proti sťažovateľovi ako žalovanému zamietnutá a sťažovateľovi bol priznaný nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Po tom, čo bol sťažovateľ vo veci samej úspešný,
okresný súd uznesením č. k. 10 C 102/2015-488 z 22. augusta 2019 rozhodol o povinnosti
žalobkyne uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 1 310,99 €. Proti tomuto uzneseniu
vydanému vyšším súdnym úradníkom podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal
nepriznanie trov konania za jeho porady s advokátom, a tiež za podania, obsahom ktorých
bol právny rozbor veci a vyčíslenie trov konania. Sudca okresného súdu napadnutým
uznesením sťažnosť sťažovateľa zamietol.
3. Okresný súd v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia vyjadril súhlas
s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka, ktoré považoval za správne a dostatočne
odôvodnené. Poukázal na to, že v zmysle § 251 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) sa pri rozhodovaní o trovách
konania skúma preukázateľnosť, odôvodnenosť a účelnosť vynaložených výdavkov. Vyšší
súdny úradník, postupujúc v zmysle uvedeného, vyhodnotil, že odmena za porady, ktorá
nebola sťažovateľovi priznaná, nebola účelne vynaloženými výdavkami. K rovnakému
záveru dospel, aj pokiaľ išlo o odmenu za dve podania, ktorými sa právny zástupca
sťažovateľa pokúsil umelo navýšiť trovy konania. Napokon okresný súd nevyhodnotil
podanie, ktorým si sťažovateľ vyčíslil trovy konania, ako také, ktoré je úkonom týkajúcim
sa veci samej, a uplatnená náhrada trov konania mu z rovnakého dôvodu nepatrí ani
za spísanie sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ani za poradu
s advokátom, ktorá sa týkala tejto sťažnosti.
4. V rámci ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že okresný súd napadnutým
uznesením porušil jeho práva, pretože mu nielenže nepriznal náhradu trov v spravodlivej
výške, ale toto rozhodnutie riadne neodôvodnil a konal tak v rozpore s rozhodovacou
činnosťou ústavného súdu, z ktorého rozhodnutí cituje (napr. IV. ÚS 348/2011,
I. ÚS 119/2012). Napadnuté uznesenie obsahuje podľa jeho názoru len formálne
zdôvodnenie, bez uvedenia konkrétnych argumentov. Sťažovateľ sa nemôže ubrániť pocitu,
že „pri rozhodovaní súdu zohrala úlohu jeho nevôľa na margo slušnej urgencie, aby VSÚ
po 2 mesiacoch postúpil sťažnosť sudcovi. Taktiež fakt, že proti rozhodnutiu o sťažnosti nie
je možné podať odvolanie ... a fakt blízkeho pracovného vzťahu sudcu a jeho VSÚ na tom
istom súde, ktorý rozhodoval vo veci bez povinnosti postúpiť ju na vyšší súd. Vytvárajú pre
oba subjekty pohodlnú a bezpečnú pozíciu pre možnú svojvôľu.“.
5. Sťažovateľ s napadnutým uznesením nesúhlasí najmä preto, že okresný súd mu
nepriznal náhradu trov konania za jednotlivé úkony právnej pomoci, konkrétne za porady
uskutočnené s advokátom 20. januára 2016, 16. februára 2016, 4. novembra 2016 a 8. marca
2017, ktorých obsah podrobnejšie popisuje, ako aj za podania z 27. apríla 2018 a 29. júla
2019, ktoré sa týkali vyčíslenia trov konania. Záver okresného súdu o tom, že na úkony
týkajúce sa vyčíslenia trov konania sa nevzťahuje § 13a ods. 5 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), podrobuje kritike, tvrdiac, že tento
odsek „odkazuje na odsek 2 kde sa píše aj o ÚPP (úkon právnej pomoci, pozn.) v prípade
že nejde o vec samu – písm. b/“. V zmysle § 13 ods. 5 vyhlášky za úkony právnej služby,
ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 a 2, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou
povahou a účelom najbližšie. Pokiaľ je predžalobná výzva ako úkon, ktorý sa netýka veci
samej, úkonom, za ktorý prináleží advokátovi odmena, potom takýmto úkonom musí byť
podľa názoru sťažovateľa i podanie s vyčíslením trov konania, a preto mu patrila náhrada
trov konania aj za tieto úkony.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti žiada, aby
ústavný súd vyslovil, že uznesením okresného súdu boli porušené jeho v záhlaví označené
práva, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal
mu náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou od
1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
13.1 Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a
ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, pretože napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdzujúce rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania
mu bez dostatočného odôvodnenia nepriznalo odmenu za niektoré z ním uplatnených
úkonov právnej služby, a preto podľa jeho názoru vykazuje znaky svojvôle.
15. Sťažnostné námietky smerujú proti rozhodnutiu všeobecného súdu o výške
náhrady trov konania. V nadväznosti na to považuje ústavný súd za žiaduce poukázať
v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie
o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa
prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (IV. ÚS 248/2008,
III. ÚS 125/2010, I. ÚS 134/2016). Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,
t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej,
postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o nákladoch konania sa
uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,
III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri, III. ÚS 596/2015, II. ÚS 153/2016,
II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, III. ÚS 109/2017).
16. O takú situáciu však vo veci sťažovateľa nešlo. K tomuto záveru dospel ústavný
súd po tom, čo preskúmal obsah napadnutého uznesenia okresného súdu nadväzujúceho
na rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, a overil opodstatnenosť jeho námietky
o svojvoľnosti a arbitrárnosti napadnutého uznesenia vznesenej sťažovateľom.
17. Vyšší súdny úradník k nepriznaniu odmeny za jednotlivé porady sťažovateľa
s advokátom uviedol, že neboli účelné a hospodárne. Vysvetlil, že „zo zápisu nevyplýva
čoho sa mala týkať porada dňa 20.01.2016 aj vzhľadom na skutočnosť, že pojednávanie, na
ktoré sa mali s advokátom pripravovať, a ktoré sa uskutočnilo v ten deň bolo odročené.
Žalovaný sa mal stretnúť s advokátom na porade dňa 16.02.2016 v súvislosti s podpisom a
vysvetlením písomného podania zo dňa 17.02.2016, avšak toto podanie podpísal len
advokát. Zároveň nie je zrejmé čo malo byť predmetom prípravy na pojednávanie, ktoré sa
malo konať dňa 06.05.2016. Porada dňa 04.11.2016 sa podľa zápisu o poradách začala 45
minút a skončila 5 minút pred začiatkom pojednávania, pričom súd konštatuje, že prípadná
spoločná cesta advokáta a žalovaného na pojednávanie alebo porada v priestoroch súdu
pred pojednávaním nie je účelne vynaloženou poradou advokáta a klienta. Podľa zápisu o
poradách vyplýva, že porada konaná dňa 08.03.2017 sa taktiež konala tesne pred konaním
pojednávania, pričom žalovaný uviedol, že sa porada uskutočnila v súvislosti s kladením
mnohých otázok žalobkyni. Súd preskúmal zápisnicu z pojednávania, pričom mu z nej
nevyplynuli žiadne otázky, ktoré právny zástupca žalovaného pokladal žalobkyni, ktoré mu
neboli alebo nemohli byť známe zo súdneho spisu alebo z dovtedajšieho priebehu
konania.“.
18. Nepriznanie náhrady trov právneho zastúpenia za podania právneho zástupcu
sťažovateľa vyšší súdny úradník odôvodnil tým, že nešlo o podania vo veci samej. Podľa
jeho zistení „druhý právny rozbor ... žalovaný podal na súd v rovnaký deň ako iné podanie,
za ktoré mu súd priznal náhradu trov, čím neúčelne navýšil trovy konania. Žalovaný sa v
rámci tohto podania nevyjadruje k veci, ale ide o podanie plné hodnotiacich úsudkov a
názorov na povahu žalobkyne, ktoré nijako neprospelo rozhodovaniu vo veci samej.
Vyjadrenie po poslednom pojednávaní doručené súdu dňa 27.04.2018, ktorého súčasťou
bolo vyúčtovanie trov a zápis o poradách nie je podaním vo veci samej, keďže na
predchádzajúcom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok a súd na toto vyjadrenie ani nemohol
prihliadať, keďže dokazovanie bolo skončené pred podaním tohto vyjadrenia. Súd
konštatuje, že vyčíslenie trov konania doručené dňa 29.07.2019 nie je podaním týkajúce sa
veci samej podľa § 13a ods. 1 písm. c) Vyhlášky, pričom nie je možné aplikovať ani § 13a
ods. 5 Vyhlášky, keďže toto podanie svojím účelom nesmeruje k meritu veci. ...“.
19. S týmito závermi sa okresný súd v napadnutom rozhodnutí stotožnil a zároveň sa
vyjadril i k námietkam predostretým sťažovateľom v podanej sťažnosti. Ústavný súd
nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu
nadväzujúceho na rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nič ústavne nekonformné, čo by
nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
20. Okresný súd, aplikujúc a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ako aj ustanovenia vyhlášky osobitne v bode 7 a 8
napadnutého rozhodnutia, dostatočne jasne, relevantne a pomerne vyčerpávajúco vysvetlil
svoj postoj k priznanej výške trov konania. Mal pritom na zreteli, že účelnosť vynaložených
nákladov je podmienkou priznania trov, pretože v zmysle § 251 CSP platí, že ide o výdavky
potrebné na uplatňovanie či bránenie práv strany sporu. Všeobecnému súdu prináleží
hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je
vecou úvahy (diskrécie) súdu, ktorá však musí byť vždy primerane odôvodnená.
Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva dostatok právne relevantných
argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie. Okresný súd na zdôvodnenie svojho
záveru o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa a potvrdení správnosti rozhodnutia vyššieho
súdneho úradníka o nepriznaní náhrady trov konania za zvyšné uplatnené úkony právnej
služby uviedol, že posudzoval účelnosť každého jedného úkonu právnej služby a skúmal aj
to, či jednotlivé podania právneho zástupcu sťažovateľa obsahujú procesne významné
skutočnosti vzťahujúce sa k predmetu konania. Nadväzne jasne uviedol dôvody nepriznania
náhrady trov konania vo vzťahu ku každému úkonu právnej služby osobitne. Podľa názoru
ústavného súdu okresný súd v rámci rozhodovania o nepriznaní náhrady trov konania
za porady s klientom a špecifikované podania uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie
účelnosti trov konania a tieto svoje úvahy primeraným spôsobom odôvodnil vrátane
zdôvodnenia (ne)aplikovateľnosti § 13a ods. 5 vyhlášky. Tvrdenia sťažovateľa o tom, že
na rozhodnutie okresného súdu mala negatívny vplyv jeho urgencia či blízky vzťah
vyššieho súdneho úradníka k sudcovi okresného súdu, sú irelevantné a bez uvedenia
akéhokoľvek konkrétneho dôkazu ich možno vyhodnotiť len ako subjektívny pocit
sťažovateľa.
21. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ústavnej sťažnosti popisoval obsah jednotlivých porád
a podaní, čím sa snažil preukázať, že i za tieto úkony právnej služby mu v dôsledku ich
účelnosti patrí odmena, ústavný súd uvádza, že dôvodnosť nepriznania náhrady trov konania
za jednotlivé úkony právnej služby mu neprislúcha hodnotiť, pretože rozhodovanie
o trovách konania patrí jednoznačne do výlučnej kompetencie všeobecných súdov. Ako už
bolo načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie
je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.
22. K tomu ústavný súd dodáva, že nepriznanie náhrady trov konania podľa predstáv
sťažovateľa, teda nie úplne v takej výške, ako ich vyčíslil vo svojom návrhu, nezakladá
nezákonnosť rozhodnutia, tobôž jeho neústavnosť, ak k takému záveru dospel konajúci súd
po dôslednom vyhodnotení jednotlivých úkonov, ktoré následne nachádzajú svoje
vyjadrenie v odôvodnení rozhodnutia, čo bol aj tento prípad. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o „neudržateľnosti“
či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
23. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
(resp. právo na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu
vrátane ich dôvodov a námietok.
24. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného
súdu z ústavnoprávneho hľadiska nepredstavuje také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že by bolo spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, t. j. teda i do práv
sťažovateľa, ani nevykazuje také nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie porušenia základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
25. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu