Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 420/2020
PDF · 487.09 KB
No categories available
II. ÚS 420/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Zoričákom, Karpatská 15, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8 C 34/2017-51
z 19. septembra 2018, č. k. 8 C 34/2017-59 zo 14. augusta 2019 a č. k. 8 C 34/2017-72
zo 17. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 8 C 34/2017-51 z 19. septembra 2018, č. k. 8 C 34/2017-59 zo 14. augusta 2019
a č. k. 8 C 34/2017-72 zo 17. decembra 2019 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
žalovaného stranou sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 34/2017,
ktorého predmetom bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam zapísaným na v katastrálnom území Sťažovateľ
mal na predmetných nehnuteľnostiach spoluvlastnícky podiel vo veľkosti a mal záujem
zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo mimosúdnou cestou, a to tak, že by svoj
spoluvlastnícky podiel odpredal za primeranú odplatu žalobcovi v 1. rade a žalobcovi
v 2. rade, keďže títo boli väčšinovými spoluvlastníkmi. Vzhľadom na to, že k dohode
o výške odplaty za podiel sťažovateľa nedošlo, bola vec riešená súdnou cestou. Počas
súdneho konania však napokon došlo k dohode o cene spoluvlastníckeho podielu
sťažovateľa vo výške 1 649,70 € a z tohto dôvodu žalobcovia vzali žalobný návrh späť.
3. Uznesením okresného súdu č. k. 8 C 34/2017-51 z 19. septembra 2018 bolo
konanie zastavené a druhým výrokom okresný súd priznal žalobcom proti sťažovateľovi
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % z dôvodu, že sťažovateľ procesne zavinil
zastavenie konania. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd vec nesprávne právne
posúdil, pretože sťažovateľ ako žalovaný procesne nezavinil zastavenie konania,
keďže počas konania došlo k vzájomnej dohode, a navyše vzhľadom na charakter a predmet
sporu bola takáto dohoda na prospech všetkým stranám sporu. Poukazujúc na uvedené,
okresný súd tak nemal žiadnej zo strán sporu priznať náhradu trov konania.
4. Uznesením okresného súdu č. k. 8 C 34/2017-59 zo 14. augusta 2019 okresný súd
pri priznaní výšky náhrady trov pre žalobcov navyše vychádzal z nesprávnej hodnoty sporu,
t. j. sumy 31 344,30 €. Hodnota rodinného domu s pozemkom, ktorý bol predmetom
vyporiadania, bola stanovená na sumu 32 994 €. Obaja žalobcovia boli vlastníkmi
spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti t. j. spolu vo veľkosti a teda hodnota
spoluvlastníckeho podielu žalobcov predstavovala sumu 31 344,30 €. To však nebol
predmet konania, keďže tieto podiely vlastnili žalobcovia, a preto okresný súd nemal
vychádzať pri určení výšky trov konania z tohto podielu. Predmetom sporu bol
len spoluvlastnícky podiel sťažovateľa vo veľkosti ktorý predstavoval hodnotu
1 649,70 € a z tejto hodnoty mal podľa mienky sťažovateľa okresný súd vychádzať
pri určení výšky trov konania.
5. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 34/2017-59 zo 14. augusta 2019 podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením č. k. 8 C 34/2017-72
zo 17. decembra 2019 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.
6. Sťažovateľ nesúhlasí s napadnutými uzneseniami okresného súdu z dôvodu,
že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s otázkou priznania náhrady trov konania,
ako aj výškou náhrady trov konania, keďže vychádzal z nesprávnej hodnoty sporu.
Napadnutými uzneseniami zároveň okresný súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý
súdny proces, pretože sa vôbec nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa uvedenými
v samotnej sťažnosti z 26. augusta 2019 a nesprávne vec právne posúdil.
7. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1 000 € a nárok na náhradu trov právneho zastúpenia na účet
právneho zástupcu sťažovateľa.
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
14. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami okresného súdu, ku ktorému došlo podľa sťažovateľa tým, že okresný súd
nesprávne právne posúdil otázku priznania náhrady trov konania, ako aj výšku náhrady trov
konania, keďže vychádzal z nesprávnej hodnoty sporu, a zároveň tým, že okresný
súd sa vôbec nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti
z 26. augusta 2019 proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 34/2017-59
zo 14. augusta 2019.
III.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
okresného súdu č. k. 8 C 34/2017-51 z 19. septembra 2018
15. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že ústavnú
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, I. ÚS 1/2019), a preto jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom
súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, II. ÚS 695/2014).
16. Podľa § 124 prvej vety zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu.
17. Ústavný súd prostredníctvom informačného centra okresného súdu zistil,
že napadnuté uznesenie okresného súdu z 19. septembra 2018 nadobudlo v jeho prvom
a druhom výroku právoplatnosť 10. októbra 2018 a v jeho treťom a štvrtom výroku
24. septembra 2018, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju ústavnú sťažnosť
až 3. februára 2020, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 124 zákona o ústavnom
súde. Napriek tomu sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v tejto súvislosti neuvádza
žiadne skutočnosti, ktoré by posúdenie otázky nadobudnutia právoplatnosti uznesenia
okresného súdu z 19. septembra 2018 umožňovali ohraničiť iným časovým údajom
alebo ktoré by odôvodňovali zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti
počítanej od právoplatnosti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.
18. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 19. septembra 2018 v súlade s § 56
ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
okresného súdu č. k. 8 C 34/2017-59 zo 14. augusta 2019
19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom
ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
21. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu zo 14. augusta 2019, ktorým okresný súd
prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol o výške náhrady trov konania,
ktoré je sťažovateľ povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade a žalobcovi v 2. rade. Podľa § 239
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,
ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Proti predmetnému uzneseniu
zo 14. augusta 2019 podal sťažovateľ sťažnosť ako riadny opravný prostriedok
(pozri bod 5), o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť okresný súd ako súd prvej
inštancie v súlade s § 248 CSP, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa mal predovšetkým okresný súd v rámci konania o sťažnosti.
22. Ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej
právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením
okresného súdu č. k. 8 C 34/2017-72 zo 17. decembra 2019
23. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou sú dve námietky,
z ktorých prvá je založená na tvrdení, že okresný súd pri určení výšky náhrady trov konania
nesprávne vychádzal z hodnoty spoluvlastníckych podielov žalobcov namiesto toho,
aby za základ pre výpočet náhrady trov konania považoval hodnotu spoluvlastníckeho
podielu sťažovateľa, ktorý predstavoval predmet sporu, a druhá námietka je založená
na tvrdení, že okresný súd sa vôbec nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa
uvedenými v samotnej sťažnosti z 26. augusta 2019, čím porušil jeho základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať ochrany svojich
práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 339/2013). Súčasne
má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej
právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde
len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná
platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
25. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
26. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
27. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 13/01, II. ÚS 193/2010). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
28. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a zásadnú výsadu všeobecného súdu. V rámci tohto
rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd
rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,
a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,
problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť
najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného
právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov.
napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08,
z novšej judikatúry pozri II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016).
29. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak Civilný sporový poriadok
(predtým Občiansky súdny poriadok) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (§ 419, § 420 a § 421 CSP), bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy
iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania
(I. ÚS 56/2017, I. ÚS 188/2018).
30. Vzhľadom na vznesené námietky sťažovateľa úlohou ústavného súdu bolo
posúdiť, či v prerokovávanej veci ide o takýto prípad.
31. Okresný súd napadnutým uznesením zo 17. decembra 2019 zamietol sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 14. augusta 2019, ktorým rozhodol o výške
náhrady trov konania, na ktorej zaplatenie žalobcom zaviazal sťažovateľa. V odôvodnení
svojho rozhodnutia sa okresný súd stotožnil s posúdením veci v uznesení
zo 14. augusta 2019 vydanom vyšším súdnym úradníkom, ktorý pri rozhodovaní o výške
náhrady trov konania vychádzal z hodnoty predmetu sporu vo výške 31 344,30 €,
ktorá predstavovala hodnotu podielov žalobcov. V napadnutom uznesení okresný súd
uviedol, že hodnota rodinného domu s pozemkom podľa údajov žalobcov bola 32 994 €.
Obaja žalobcovia vlastnili podiel vo veľkosti Pri hodnote domu
a pozemku v už uvedenej sume tak hodnota podielov žalobcov predstavovala sumu
31 344,30 €. Z tejto hodnoty predmetu sporu okresný súd vychádzal aj pri stanovení výšky
súdneho poplatku vo výške 6 %, ktorý po zaokrúhlení predstavoval sumu 1 880,50 €
a túto sumu považoval okresný súd za tarifnú hodnotu veci aj pri priznávaní trov právneho
zastúpenia právneho zástupcu úspešnej strany sporu.
32. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 34/2017-59
zo 14. augusta 2019 sťažovateľ založil na argumentácii, podľa ktorej okresný súd
pri stanovení výšky súdneho poplatku za podaný žalobný návrh vychádzal z hodnoty
podielu sťažovateľa vo veľkosti no pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania
vychádzal z hodnoty celej nehnuteľnosti, čím porušil § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
o odmenách a náhradách advokátov“).
33. K prednesenej námietke okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
zo 17. decembra 2019 uviedol:
„11. Hodnota rodinného domu s pozemkom podľa údajov žalobcov bola 32.994 eur.
Obaja žalobcovia vlastnia podiel vo výmere t. j. spolu Pri hodnote domu
a pozemku vo vyššie uvedenej sume predstavovala hodnota podielov žalobcov sumu
31.344,30 eur. Z tohto základu bol následne aj vypočítaný súdny poplatok vo výške 6%,
ktorý tak činil po zaokrúhlení sumu 1.880,50 eur. Žalobcovia po opakovanej výzve súdu,
dňa 28.12.2017 tento súdny poplatok zaplatili.
12. Právny zástupca žalobcov doručil dňa 16.7.2018 vyúčtovanie trov právneho
zastúpenia v ktorom, žiadal priznať odmenu za jeden úkon právnej služby z predmetu sporu
vo výške 32.994 eur. Vyšší súdny úradník mal v danom prípade z obsahu súdneho spisu
preukázané, že žalobcovia zaplatili súdny poplatok z hodnoty sporu, ktorý predstavoval
sumu 31.344.30 eur, nie zo sumy 32.994 eur, preto aj pri priznávaní odmeny z titulu trov
právneho zastúpenia vychádzal pri výpočte trov právneho zastúpenia z hodnoty sporu
vo výške 31 344.30 eur, pričom odmena za jeden úkon právnej služby pri takejto hodnote
sporú je 469,74 eur. Keďže v danom prípade si právny zástupca žalobcov uplatnil odmenu
za 4 úkony právnej služby, ktoré boli preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené, trovy
pozostávajúce z odmeny by spolu predstavovali sumu 1,878.96 eur. K tarifnej odmene bola
následne pripočítaná náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné (tzv. režijný paušál), ktorá predstavovala sumu 36,10 eur. Nakoľko v danom
prípade advokát zastupoval dvoch žalobcov, vyšší súdny úradník základnú sadzbu tarifnej
odmeny znížil v súlade s 13 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. tak, že náhrada trov
konania pre žalobcu v 1. aj v 2. rade predstavovala sumu 957,37 eur.
13. Uznesením č. k. 8C/34/2017-59 zo dňa 14.8.2019 bola zároveň uložená povinnosť
zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 18,80 eur. Keďže žalobcovia zaplatili súdny
poplatok vo výške 1.880,50 eur a uznesením č. k. 8C/34/2017-51 im bol vrátený len krátený
súdny poplatok vo výške 1861,70 eur. Rozdiel medzi riadne zaplateným súdnym poplatkom
a vráteným súdnym poplatkom predstavoval iné trovy konania, a to už vo vyššie spomínanej
výške 18,80 eur, ktoré žalobcovia museli účelne vynaložiť na uplatnenie a bránenie svojho
práva. Uvedená časť poplatku teda nepredstavuje poplatok vypočítaný z hodnoty
spoluvlastníckeho podielu pripadajúceho na žalovaného.“
34. Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia je zjavné, že okresný súd
sa kľúčovou námietkou sťažovateľa uplatnenou v jeho sťažnosti náležite zaoberal, dôsledne
objasnil, akým spôsobom postupoval pri stanovení výšky súdneho poplatku, že vychádzal
z hodnoty sporu, ktorá predstavovala hodnotu podielu žalobcov vo výške 31 344,30 €,
a nie z hodnoty podielu sťažovateľa, ako sa tento nesprávne domnieval. Žalobcami
zaplatený súdny poplatok predstavoval sumu 1 880,50 €, z ktorej im bola po zastavení
konania pred jeho prvým pojednávaním uznesením z 19. septembra 2018 vrátená suma
1 861,70 € krátená o 1 % v súlade s § 11 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov, a suma 18,80 €, na ktorej zaplatenie žalobcom bol sťažovateľ zaviazaný,
predstavovala rozdiel sumy zaplateného a vráteného súdneho poplatku. Vychádzajúc
z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že okresný súd sa v napadnutom uznesení ústavne
konformným spôsobom zaoberal námietkou sťažovateľa uvedenou v jeho sťažnosti
a odôvodnenie jeho rozhodnutia vychádza z konkrétnych faktov, je dostatočne jasné,
logické, a preto aj celkom legitímne.
35. Vychádzajúc z ďalšej námietky sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd nesprávne
právne posúdil otázku výšky náhrady trov konania, keďže vychádzal z nesprávnej hodnoty
sporu, ktorú mala správne predstavovať hodnota spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa,
a nie žalobcov, robí sťažovateľ spornou otázku, čo je v danom prípade potrebné považovať
za tarifnú hodnotu veci, ktorá predstavuje základ pre výpočet odmeny advokáta
za zastupovanie v konaní.
36. Ako z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, okresný súd považoval
za tarifnú hodnotu veci celkovú hodnotu spoluvlastníckych podielov žalobcov vo výške
31 344,30 €, z ktorej vychádzal pri výpočte odmeny advokáta a následne stanovení výšky
náhrady trov konania.
37. Ústavný súd, reagujúc na námietku sťažovateľa, konštatuje, že je pravdou,
že aplikačná prax pri interpretácii pojmu cena „požadovaného podielu“ upraveného v § 10
ods. 5 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov pre účel rozhodovania o náhrade trov
právneho zastúpenia vo veciach zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
nie je jednotná. Otáznou je interpretácia tohto pojmu v tom smere, či sa pod pojmom
„požadovaný podiel“ má rozumieť podiel, ktorý vlastní žalobca, podiel, ktorý vlastní
žalovaný, alebo požadovaný podiel predstavuje hodnotu celej veci. Právny záver okresného
súdu, na základe ktorého sa priklonil k názoru, podľa ktorého základom pre výpočet
náhrady trov právneho zastúpenia, a teda cenou požadovaného podielu je hodnota podielu
žalobcov, však nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako svojvoľný alebo arbitrárny,
keďže vychádza zo zaužívanej výkladovej a aplikačnej praxe (napr. uznesenia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 244/2011 z 29. februára 2012, sp. zn. 11 Co 362/2015
z 19. októbra 2016) a predstavuje jeden z možných a prípustných spôsobov interpretácie.
38. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom uznesení okresného súdu nezistil. Napadnuté uznesenie okresného súdu
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom
ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom
napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
39. Napokon, pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že priznaná náhrada trov právneho
zastúpenia mala byť v nižšej sume, ide o otázku, ktorá spadá pod aplikáciu jednoduchého
práva upravujúceho spôsob výpočtu výšky trov právneho zastúpenia a pod otázku aplikácie
konkrétnych ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov, a nemožno
teda hovoriť primárne o ústavnoprávnom aspekte danej veci. Ústavný súd tak nie je v tejto
veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery okresného súdu, čo sa týka
výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného) práva.
40. Napadnuté uznesenie okresného súdu tak nesignalizuje takú príčinnú súvislosť
medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný
súd v nadväznosti na uvedené ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
zo 17. decembra 2019, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré by mali oporu len vo vyslovení porušenia
v ústavnej sťažnosti označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu