Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 420/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Jánom Zoričákom, Karpatská 15, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. -51

z 19. septembra 2018, č. k. -59 zo 14. augusta 2019 a č. k. -72

zo 17. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -51 z 19. septembra 2018, č. k. -59 zo 14. augusta 2019

a č. k. -72 zo 17. decembra 2019 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení

žalovaného stranou sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. ,

ktorého predmetom bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam zapísaným na v katastrálnom území Sťažovateľ

mal na predmetných nehnuteľnostiach spoluvlastnícky podiel vo veľkosti a mal záujem

zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo mimosúdnou cestou, a to tak, že by svoj

spoluvlastnícky podiel odpredal za primeranú odplatu žalobcovi v 1. rade a žalobcovi

v 2. rade, keďže títo boli väčšinovými spoluvlastníkmi. Vzhľadom na to, že k dohode

o výške odplaty za podiel sťažovateľa nedošlo, bola vec riešená súdnou cestou. Počas

súdneho konania však napokon došlo k dohode o cene spoluvlastníckeho podielu

sťažovateľa vo výške 1 649,70 € a z tohto dôvodu žalobcovia vzali žalobný návrh späť.

3. Uznesením okresného súdu č. k. -51 z 19. septembra 2018 bolo

konanie zastavené a druhým výrokom okresný súd priznal žalobcom proti sťažovateľovi

nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % z dôvodu, že sťažovateľ procesne zavinil

zastavenie konania. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd vec nesprávne právne

posúdil, pretože sťažovateľ ako žalovaný procesne nezavinil zastavenie konania,

keďže počas konania došlo k vzájomnej dohode, a navyše vzhľadom na charakter a predmet

sporu bola takáto dohoda na prospech všetkým stranám sporu. Poukazujúc na uvedené,

okresný súd tak nemal žiadnej zo strán sporu priznať náhradu trov konania.

4. Uznesením okresného súdu č. k. -59 zo 14. augusta 2019 okresný súd

pri priznaní výšky náhrady trov pre žalobcov navyše vychádzal z nesprávnej hodnoty sporu,

t. j. sumy 31 344,30 €. Hodnota rodinného domu s pozemkom, ktorý bol predmetom

vyporiadania, bola stanovená na sumu 32 994 €. Obaja žalobcovia boli vlastníkmi

spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti t. j. spolu vo veľkosti a teda hodnota

spoluvlastníckeho podielu žalobcov predstavovala sumu 31 344,30 €. To však nebol

predmet konania, keďže tieto podiely vlastnili žalobcovia, a preto okresný súd nemal

vychádzať pri určení výšky trov konania z tohto podielu. Predmetom sporu bol

len spoluvlastnícky podiel sťažovateľa vo veľkosti ktorý predstavoval hodnotu

1 649,70 € a z tejto hodnoty mal podľa mienky sťažovateľa okresný súd vychádzať

pri určení výšky trov konania.

5. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -59 zo 14. augusta 2019 podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením č. k. -72

zo 17. decembra 2019 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

6. Sťažovateľ nesúhlasí s napadnutými uzneseniami okresného súdu z dôvodu,

že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s otázkou priznania náhrady trov konania,

ako aj výškou náhrady trov konania, keďže vychádzal z nesprávnej hodnoty sporu.

Napadnutými uzneseniami zároveň okresný súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivý

súdny proces, pretože sa vôbec nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa uvedenými

v samotnej sťažnosti z 26. augusta 2019 a nesprávne vec právne posúdil.

7. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 1 000 € a nárok na náhradu trov právneho zastúpenia na účet

právneho zástupcu sťažovateľa.

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

14. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru napadnutými

uzneseniami okresného súdu, ku ktorému došlo podľa sťažovateľa tým, že okresný súd

nesprávne právne posúdil otázku priznania náhrady trov konania, ako aj výšku náhrady trov

konania, keďže vychádzal z nesprávnej hodnoty sporu, a zároveň tým, že okresný

súd sa vôbec nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti

z 26. augusta 2019 proti uzneseniu okresného súdu č. k. -59

zo 14. augusta 2019.

III.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu č. k. -51 z 19. septembra 2018

15. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že ústavnú

sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ), a preto jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom

súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , ).

16. Podľa prvej vety ústavnú sťažnosť možno podať

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu.

17. Ústavný súd prostredníctvom informačného centra okresného súdu zistil,

že napadnuté uznesenie okresného súdu z 19. septembra 2018 nadobudlo v jeho prvom

a druhom výroku právoplatnosť 10. októbra 2018 a v jeho treťom a štvrtom výroku

24. septembra 2018, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju ústavnú sťažnosť

až 3. februára 2020, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 124 zákona o ústavnom

súde. Napriek tomu sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v tejto súvislosti neuvádza

žiadne skutočnosti, ktoré by posúdenie otázky nadobudnutia právoplatnosti uznesenia

okresného súdu z 19. septembra 2018 umožňovali ohraničiť iným časovým údajom

alebo ktoré by odôvodňovali zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti

počítanej od právoplatnosti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.

18. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 19. septembra 2018 v súlade s § 56

ods. 2 písm. f) odmietol ako oneskorene podanú.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu č. k. -59 zo 14. augusta 2019

19. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis

mutandis , ).

21. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu zo 14. augusta 2019, ktorým okresný súd

prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol o výške náhrady trov konania,

ktoré je sťažovateľ povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade a žalobcovi v 2. rade. Podľa § 239

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom,

ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Proti predmetnému uzneseniu

zo 14. augusta 2019 podal sťažovateľ sťažnosť ako riadny opravný prostriedok

(pozri bod 5), o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť okresný súd ako súd prvej

inštancie v súlade s , a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa mal predovšetkým okresný súd v rámci konania o sťažnosti.

22. Ústavný súd túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci podľa .

III.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu č. k. -72 zo 17. decembra 2019

23. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou sú dve námietky,

z ktorých prvá je založená na tvrdení, že okresný súd pri určení výšky náhrady trov konania

nesprávne vychádzal z hodnoty spoluvlastníckych podielov žalobcov namiesto toho,

aby za základ pre výpočet náhrady trov konania považoval hodnotu spoluvlastníckeho

podielu sťažovateľa, ktorý predstavoval predmet sporu, a druhá námietka je založená

na tvrdení, že okresný súd sa vôbec nezaoberal vecnými námietkami sťažovateľa

uvedenými v samotnej sťažnosti z 26. augusta 2019, čím porušil jeho základné právo

podľa a právo podľa dohovoru.

24. Prostredníctvom sa môže každý domáhať ochrany svojich

práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (, ). Súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej

právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde

len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná

platná a účinná právna norma (m. m. ).

25. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

26. Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Ústavný súd je oprávnený

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ).

27. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

28. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a zásadnú výsadu všeobecného súdu. V rámci tohto

rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,

a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,

problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade

extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť

najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného

právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov.

napr. aj v , , , , ,

z novšej judikatúry pozri , , ).

29. Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak

(predtým ) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného

prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (, a ), bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy

iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania

(, ).

30. Vzhľadom na vznesené námietky sťažovateľa úlohou ústavného súdu bolo

posúdiť, či v prerokovávanej veci ide o takýto prípad.

31. Okresný súd napadnutým uznesením zo 17. decembra 2019 zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 14. augusta 2019, ktorým rozhodol o výške

náhrady trov konania, na ktorej zaplatenie žalobcom zaviazal sťažovateľa. V odôvodnení

svojho rozhodnutia sa okresný súd stotožnil s posúdením veci v uznesení

zo 14. augusta 2019 vydanom vyšším súdnym úradníkom, ktorý pri rozhodovaní o výške

náhrady trov konania vychádzal z hodnoty predmetu sporu vo výške 31 344,30 €,

ktorá predstavovala hodnotu podielov žalobcov. V napadnutom uznesení okresný súd

uviedol, že hodnota rodinného domu s pozemkom podľa údajov žalobcov bola 32 994 €.

Obaja žalobcovia vlastnili podiel vo veľkosti Pri hodnote domu

a pozemku v už uvedenej sume tak hodnota podielov žalobcov predstavovala sumu

31 344,30 €. Z tejto hodnoty predmetu sporu okresný súd vychádzal aj pri stanovení výšky

súdneho poplatku vo výške 6 %, ktorý po zaokrúhlení predstavoval sumu 1 880,50 €

a túto sumu považoval okresný súd za tarifnú hodnotu veci aj pri priznávaní trov právneho

zastúpenia právneho zástupcu úspešnej strany sporu.

32. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. -59

zo 14. augusta 2019 sťažovateľ založil na argumentácii, podľa ktorej okresný súd

pri stanovení výšky súdneho poplatku za podaný žalobný návrh vychádzal z hodnoty

podielu sťažovateľa vo veľkosti no pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania

vychádzal z hodnoty celej nehnuteľnosti, čím porušil § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

o odmenách a náhradách advokátov“).

33. K prednesenej námietke okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

zo 17. decembra 2019 uviedol:

„11. Hodnota rodinného domu s pozemkom podľa údajov žalobcov bola 32.994 eur.

Obaja žalobcovia vlastnia podiel vo výmere t. j. spolu Pri hodnote domu

a pozemku vo vyššie uvedenej sume predstavovala hodnota podielov žalobcov sumu

31.344,30 eur. Z tohto základu bol následne aj vypočítaný súdny poplatok vo výške 6%,

ktorý tak činil po zaokrúhlení sumu 1.880,50 eur. Žalobcovia po opakovanej výzve súdu,

dňa 28.12.2017 tento súdny poplatok zaplatili.

12. Právny zástupca žalobcov doručil dňa 16.7.2018 vyúčtovanie trov právneho

zastúpenia v ktorom, žiadal priznať odmenu za jeden úkon právnej služby z predmetu sporu

vo výške 32.994 eur. Vyšší súdny úradník mal v danom prípade z obsahu súdneho spisu

preukázané, že žalobcovia zaplatili súdny poplatok z hodnoty sporu, ktorý predstavoval

sumu 31.344.30 eur, nie zo sumy 32.994 eur, preto aj pri priznávaní odmeny z titulu trov

právneho zastúpenia vychádzal pri výpočte trov právneho zastúpenia z hodnoty sporu

vo výške 31 344.30 eur, pričom odmena za jeden úkon právnej služby pri takejto hodnote

sporú je 469,74 eur. Keďže v danom prípade si právny zástupca žalobcov uplatnil odmenu

za 4 úkony právnej služby, ktoré boli preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené, trovy

pozostávajúce z odmeny by spolu predstavovali sumu 1,878.96 eur. K tarifnej odmene bola

následne pripočítaná náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné (tzv. režijný paušál), ktorá predstavovala sumu 36,10 eur. Nakoľko v danom

prípade advokát zastupoval dvoch žalobcov, vyšší súdny úradník základnú sadzbu tarifnej

odmeny znížil v súlade s 13 ods. 2 vyhlášky MS SR č. tak, že náhrada trov

konania pre žalobcu v 1. aj v 2. rade predstavovala sumu 957,37 eur.

13. Uznesením č. k. -59 zo dňa 14.8.2019 bola zároveň uložená povinnosť

zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 18,80 eur. Keďže žalobcovia zaplatili súdny

poplatok vo výške 1.880,50 eur a uznesením č. k. -51 im bol vrátený len krátený

súdny poplatok vo výške 1861,70 eur. Rozdiel medzi riadne zaplateným súdnym poplatkom

a vráteným súdnym poplatkom predstavoval iné trovy konania, a to už vo vyššie spomínanej

výške 18,80 eur, ktoré žalobcovia museli účelne vynaložiť na uplatnenie a bránenie svojho

práva. Uvedená časť poplatku teda nepredstavuje poplatok vypočítaný z hodnoty

spoluvlastníckeho podielu pripadajúceho na žalovaného.“

34. Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia je zjavné, že okresný súd

sa kľúčovou námietkou sťažovateľa uplatnenou v jeho sťažnosti náležite zaoberal, dôsledne

objasnil, akým spôsobom postupoval pri stanovení výšky súdneho poplatku, že vychádzal

z hodnoty sporu, ktorá predstavovala hodnotu podielu žalobcov vo výške 31 344,30 €,

a nie z hodnoty podielu sťažovateľa, ako sa tento nesprávne domnieval. Žalobcami

zaplatený súdny poplatok predstavoval sumu 1 880,50 €, z ktorej im bola po zastavení

konania pred jeho prvým pojednávaním uznesením z 19. septembra 2018 vrátená suma

1 861,70 € krátená o 1 % v súlade s

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov, a suma 18,80 €, na ktorej zaplatenie žalobcom bol sťažovateľ zaviazaný,

predstavovala rozdiel sumy zaplateného a vráteného súdneho poplatku. Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že okresný súd sa v napadnutom uznesení ústavne

konformným spôsobom zaoberal námietkou sťažovateľa uvedenou v jeho sťažnosti

a odôvodnenie jeho rozhodnutia vychádza z konkrétnych faktov, je dostatočne jasné,

logické, a preto aj celkom legitímne.

35. Vychádzajúc z ďalšej námietky sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd nesprávne

právne posúdil otázku výšky náhrady trov konania, keďže vychádzal z nesprávnej hodnoty

sporu, ktorú mala správne predstavovať hodnota spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa,

a nie žalobcov, robí sťažovateľ spornou otázku, čo je v danom prípade potrebné považovať

za tarifnú hodnotu veci, ktorá predstavuje základ pre výpočet odmeny advokáta

za zastupovanie v konaní.

36. Ako z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, okresný súd považoval

za tarifnú hodnotu veci celkovú hodnotu spoluvlastníckych podielov žalobcov vo výške

31 344,30 €, z ktorej vychádzal pri výpočte odmeny advokáta a následne stanovení výšky

náhrady trov konania.

37. Ústavný súd, reagujúc na námietku sťažovateľa, konštatuje, že je pravdou,

že aplikačná prax pri interpretácii pojmu cena „požadovaného podielu“ upraveného v § 10

ods. 5 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov pre účel rozhodovania o náhrade trov

právneho zastúpenia vo veciach zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

nie je jednotná. Otáznou je interpretácia tohto pojmu v tom smere, či sa pod pojmom

„požadovaný podiel“ má rozumieť podiel, ktorý vlastní žalobca, podiel, ktorý vlastní

žalovaný, alebo požadovaný podiel predstavuje hodnotu celej veci. Právny záver okresného

súdu, na základe ktorého sa priklonil k názoru, podľa ktorého základom pre výpočet

náhrady trov právneho zastúpenia, a teda cenou požadovaného podielu je hodnota podielu

žalobcov, však nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako svojvoľný alebo arbitrárny,

keďže vychádza zo zaužívanej výkladovej a aplikačnej praxe (napr. uznesenia Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 29. februára 2012, sp. zn.

z 19. októbra 2016) a predstavuje jeden z možných a prípustných spôsobov interpretácie.

38. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v napadnutom uznesení okresného súdu nezistil. Napadnuté uznesenie okresného súdu

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom

ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom

napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

39. Napokon, pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že priznaná náhrada trov právneho

zastúpenia mala byť v nižšej sume, ide o otázku, ktorá spadá pod aplikáciu jednoduchého

práva upravujúceho spôsob výpočtu výšky trov právneho zastúpenia a pod otázku aplikácie

konkrétnych ustanovení vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov, a nemožno

teda hovoriť primárne o ústavnoprávnom aspekte danej veci. Ústavný súd tak nie je v tejto

veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery okresného súdu, čo sa týka

výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného) práva.

40. Napadnuté uznesenie okresného súdu tak nesignalizuje takú príčinnú súvislosť

medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný

súd v nadväznosti na uvedené ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal

porušenie svojho základného práva podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

zo 17. decembra 2019, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré by mali oporu len vo vyslovení porušenia

v ústavnej sťažnosti označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu