Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 195/2020
PDF · 445.14 KB
No categories available
III. ÚS 195/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku
(sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, , , vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Michalovce
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 123/2007 a takto
rozhodol:
1. Základné právo ,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 T 123/2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Michalovce p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 T 123/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. , p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Michalovce
p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania okresného súdu a argumentácia sťažovateľa
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 195/2020-9 z 27. mája 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 123/2007 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol opatrením Okresného súdu
Košice I z 3. júna 2004 ustanovený za obhajcu obvinenému .
Po právoplatnom skončení trestnej veci sťažovateľ zaslal okresnému súdu (20. júna 2018)
vyúčtovanie odmeny obhajcu. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že „napriek uplynutiu
30-dňovej lehoty podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku o vyúčtovaní nebolo rozhodnuté.
Z tohoto dôvodu urgoval sťažovateľ vydanie rozhodnutia 30. 7. 2018 i 22. 8. 2018, avšak
porušovateľ základného práva na tieto urgencie nereagoval.
Následne podal sťažovateľ predsedovi Okresného súdu Michalovce 7. 9. 2018
sťažnosť na prieťahy v konaní. Na základe uvedeného oneskoreným a zjavne antidatovaným
uznesením Okresného súdu Michalovce z 26. 9. 2018 sp. zn. 4 T 123/07 (doručené
sťažovateľovi elektronicky až po mesiaci 24. 10. 2018!) porušovateľ základného práva
o vyúčtovaní odmeny sťažovateľa rozhodol..., no z dôvodu neoprávneného krátenia odmeny
sťažovateľ proti uzneseniu 26. 10. 2018 podal sťažnosť. O tejto sťažnosti však dodnes
ani po 1 roku od jej podania a urgencii sťažovateľa z 21. 10. 2019 porušovateľ základného
práva nerozhodol.“.
Podľa sťažovateľa „v takej jednoduchej veci, ako je rozhodnutie o sťažnosti proti
uzneseniu o vyúčtovaní odmeny obhajcu, malo byt' konanie vedené porušovateľom
základného práva už dávno na prvostupňovej inštancii skončené resp. vo veci samej malo
byt' po viac ako jeden a pol roku od podania sťažnosti meritórne rozhodnuté. V danom
prípade ide o neprimeranú dĺžku súdneho konania, ktorá výrazne prevyšuje aj iné obdobné
procesy. Skutočnosť, že za 16 rokov od začatia trestného konania a ustanovenia sťažovateľa
za obhajcu nebolo rozhodnuté o vyúčtovaní jeho odmeny, nemôže sťažovateľovi spôsobovať
ujmu pri práve na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ tak dodnes je od októbra 2018, kedy mu bolo
doručené uznesenie o vyúčtovaní jeho odmeny, v právnej neistote ohľadom výšky jemu
priznanej odmeny za úkony právnej pomoci vykonané ešte pred 16 rokmi. Sťažovateľ
má za to, že porušovateľovi základného práva v meritórnom rozhodnutí nebránila zásadná
prekážka (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04), pričom sťažovateľ vždy súdu poskytoval súčinnosť
a neprispel k neprimeranej dĺžke konania. Vec navyše nie je až tak skutkovo, právne
či procesne zložitá, umelo sa predlžuje len neochotou vydať rozhodnutie o podanej
sťažnosti. Práve neúmerným predlžovaním konania sa dlhodobo predlžuje sťažovateľova
právna neistota. Predseda Okresného súdu Michalovce sa navyše 9. 10. 2018 ospravedlnil
sťažovateľovi za prieťahy pri rozhodnutí o samotnom vyúčtovaní, napriek tomu
ďalšie prieťahy vznikli pri rozhodovaní o podanej sťažnosti. Na základe uvedeného sa takto
sťažovateľ domnieva, že má nárok aj na primerané finančné zadosťučinenie,
pričom satisfakciu vyčísľuje vo výške ním vyúčtovanej, no porušovateľom základného práva
nepriznanej odmeny á 891,32 € (IV. ÚS 210/04).“.
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo , na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov postupom Okresného súdu Michalovce
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 123/2007 porušené bolo.
Okresnému súdu Michalovce sa prikazuje, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 T 123/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
, sa priznáva finančné
zadosťučinenie vo výške 891,32 €, ktoré je Okresný súd Michalovce povinný zaplatiť
mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“
II.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa
4. Ústavný súd 8. júna 2020 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie k podanej
ústavnej sťažnosti. V podaní okresného súdu sp. zn. 1 SprV 605/2020 z 2. júla 2020
predseda súdu uvádza, že vec, v ktorej sťažovateľ vystupoval ako obhajca, bola právne
a skutkovo náročná, čo potvrdzuje aj dĺžka konania vo veci samej, t. j. približne 16 rokov.
O nároku na odmenu obhajcu sa rozhoduje až po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia
a nie je možné do tejto lehoty zarátať čas od začatia trestného stíhania. Podotýka,
že o odmene pre sťažovateľa ako obhajcu už rozhodnuté bolo, a to uznesením okresného
súdu z 26. septembra 2018, čím zároveň popiera tvrdenie sťažovateľa, že predmetné
rozhodnutie je antidatované. Rozhodovanie o spomínanej odmene zároveň nieslo určitú
mieru náročnosti vzhľadom na zložitosť veci samej. Následne bola okresnému súdu
doručená sťažnosť sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu, a preto musel okresný súd
opätovne naštudovať náramne rozsiahly spis z konania vo veci samej. Okresný súd
pri priznávaní odmeny vychádza z reálne vykonaných úkonov podľa spisového materiálu
a nemôže priznať odmenu obhajcovi za právne úkony, ktoré nie sú v spise, prípadne
nie sú dodatočne obhajcom preukázané. Sťažovateľ zaslal súdu spolu so sťažnosťou
zápisnicu o ďalšom vykonanom úkone, no nárokoval si odmenu aj za ďalšie tri,
ktoré zo súdneho spisu nevyplývali. Tieto úkony boli uskutočnené v rámci samostatných
konaní, na ktoré boli obvinení vylúčení, a súd konajúci o odmene potrebnými spisovými
materiálmi nedisponuje. Pokiaľ ich teda sťažovateľ sám nepreukáže alebo na nich aspoň
nepoukáže, súd nemá ako nadobudnúť informáciu o takýchto úkonoch. Okresný súd musel
následne naštudovať spisový materiál samostatných konaní, čo si vyžadovalo ďalší čas
na rozhodnutie. Okresný súd podotýka, že ak by sťažovateľ v sťažnosti poukázal na všetky
ním vykonané právne úkony, rozhodnutie o odmene by mohlo byť vydané s menším
časovým odstupom. Navyše, v Trestnom poriadku nie je ustanovená lehota na rozhodnutie
o sťažnosti obhajcu, týkajúca sa jemu priznaných trov konania. Predseda okresného súdu
z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť za nedôvodnú a súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
5. Ústavný súd listom z 8. júla 2020 zaslal sťažovateľovi vyjadrenie predsedu
okresného súdu sp. zn. 1 SprV 605/2020 z 2. júla 2020 na vedomie s možnosťou vyjadriť
sa. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 15. júla 2020 uviedol, že 20. júna 2018 zaslal
okresnému súdu vyúčtovanie svojej odmeny, avšak okresný súd o jeho odmene nerozhodol
v rámci 30-dňovej lehoty podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku. Z tohto dôvodu sťažovateľ
v rámci nasledujúcich dvoch mesiacov dvakrát urgoval okresný súd na vydanie rozhodnutia
o predmetnej odmene, čo vyústilo až do podania sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy
v napadnutom konaní. Sťažovateľ podotýka, že rozhodnutie okresného súdu o odmene
z 26. augusta 2018 bolo oneskorené a antidatované, pretože bolo sťažovateľovi doručené
elektronicky až po mesiaci, t. j. 24. októbra 2018. Následne podal sťažovateľ
proti rozhodnutiu o odmene sťažnosť a poukazuje na skutočnosť, že ani po jeden a pol roku
od jej podania o nej okresný súd nerozhodol. Podotýka, že množstvo trestných vecí
na okresnom súde nemôže byť dôvodom ospravedlňujúcim prieťahy v napadnutom konaní.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
upustil od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba,
ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené
jej základné práva a slobody.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom..
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna
neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom
sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa jej práv (pozri napr. II. ÚS 26/95,
I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97
a I. ÚS 10/98). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy
v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania
a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu,
pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu
spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).
11. Ústavný súd nie je súčasťou súdnej sústavy a neprislúcha mu právo dozoru
nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti súdov
je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd oprávnený zasiahnuť iba vtedy,
ak boli ich konaním alebo nadväzujúcim rozhodnutím porušené ústavou zaručené základné
práva a slobody sťažovateľa.
12. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania
a postup súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno
formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,
pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je nutné ku každej veci
pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy
neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy
spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka konania zodpovedá
jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla nie je nedôvodné
a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A. (Veľká
komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti Slovenskej
republike, rovnako tak aj I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07)].
Naostatok aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci H. proti Francúzsku
z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange proti Taliansku
z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku č. 1 z 29. 3. 2006)
viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť
jeho účinnosť a dôveryhodnosť.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV.1 Právna a faktická zložitosť veci
13.1 Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, tá sa môže týkať právnej, ako aj skutkovej zložky
veci. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok ESĽP vo veci H.
proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť rôzne
dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].
Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok
ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968). Z judikatúry ústavného súdu
ďalej vyplýva, že skutkovo a právne zložité je iba také konanie, ktoré si na posúdenie
skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje ustanovenie znalca s osobitnými
odbornými znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými odborníkmi – konzultantmi
(IV. ÚS 28/05).
13.2 Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že konanie vo veci samej
sa vyznačovalo skutkovou aj právnou náročnosťou, čo ovplyvnilo aj rozhodovanie
o odmene obhajcu z časového hľadiska. Ústavný súd nemohol nebrať zreteľ na aspekt
rozsiahlosti trestnej veci a zohľadnil rozsah spisového materiálu vo veci samej,
resp. povinnosť okresného súdu naštudovať si jednotlivé právne úkony v rámci tohto spisu
a rovnako aj spomínaných samostatných konaní. Napadnuté konanie sa síce týka
rozhodovania o odmene pre obhajcu, čo môže vyvolávať pocit akejsi len podružnej agendy,
ktorá začína až po skončení veci samej, no nemožno prehliadať fakt, že sťažovateľ nedostal
odmenu za svoju prácu pri niektorých úkonoch viac ako 16 rokov.
IV.2 Správanie účastníka konania
14. V rámci posúdenia druhého kritéria (správanie účastníka konania), používaného
pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní, ústavný súd nezistil
na strane sťažovateľa žiadne okolnosti, ktoré by sa podpísali na prieťahovom postupe
okresného súdu v napadnutom konaní.
IV.3 Postup okresného súdu v napadnutých konaniach
15.1 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup súdu v napadnutom konaní.
15.2 Prehľad vo veci vykonaných úkonov:
- 20. júna 2018 – sťažovateľ zaslal okresnému súdu vyúčtovanie odmeny obhajcu,
- 26. septembra 2018 – uznesenie okresného súdu o odmene obhajcu,
- 24. októbra 2018 – doručené uznesenie okresného súdu o odmene obhajcu
sťažovateľovi,
- 26. októbra 2018 – sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu o odmene
obhajcu sťažnosť.
15.3 Ústavný súd zistil, že okresný súd koná od 20. júna 2018 a dosiaľ konanie
(o odmene advokáta) právoplatne neukončil. Ústavný súd zistil nedodržanie lehoty
na rozhodnutie o odmene obhajcu podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku, keď okresný súd
o predmetnej odmene rozhodoval o dva mesiace dlhšie, ako to umožňuje zákon. Nečinnosti
sa okresný súd dopustil od 26. októbra 2018 až po súčasnosť, pretože dosiaľ nerozhodol
(právoplatne) o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o odmene obhajcu.
V.
Záver
16. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel
k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (1 výrok).
17. V kontexte okolností veci ústavný súd akcentuje, že otázka množstva vecí,
personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie
toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 28/01,
I. ÚS 50/01, I. ÚS 55/02, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03, III. ÚS 399/2011). Nadmerné množstvo
vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika
nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo
ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06,
rovnako tak aj Ústavný súd Českej republiky IV. ÚS 392/2005, IV. ÚS 358/1998).
18. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
19. Podľa § 133 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie môže a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou
nečinnosťou, vo veci konal.
20. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd v napadnutom konaní dosiaľ
právoplatne nerozhodol, prikázal ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133
ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu v napadnutom konaní konať
bez zbytočných prieťahov (druhý výrok).
21. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
22. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(I. ÚS 15/02, III. ÚS 10/02, III. ÚS 17/02, I. ÚS 257/08, III. ÚS 45/2012, IV. ÚS 132/2012,
23. Sťažovateľ požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 891,32 €
s odkazom na výšku odmeny za obhajobu. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ
nezaťažil okresný súd trovami konania pred ústavným súdom.
24. Vzhľadom na dĺžku prieťahov v napadnutom konaní ústavný súd, berúc do úvahy
tiež funkciu tohto inštitútu (náhrada nemajetkovej ujmy) a vychádzajúc zo svojej judikatúry
(IV. ÚS 535/2013, I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016, I. ÚS 611/2017,
IV. ÚS 21/2018, I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, I. ÚS 341/2018, III. ÚS 187/2018,
IV. ÚS 64/2020), priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 €,
ktoré považoval vzhľadom na okolnosti veci za primerané, a vo zvyšnej časti sťažnosti
nevyhovel (tretí a štvrtý výrok).
25. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. augusta 2020
Martin Vernarský predseda senátu