Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 361/2014
PDF · 239.31 KB
No categories available
I. ÚS 361/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod
sp. zn. Rvp 1772/2014 – sp. zn. Rvp 1777/2014, sp. zn. Rvp 1855/2014 – sp. zn.
Rvp 1859/2014, sp. zn. Rvp 3253/2014 – sp. zn. Rvp 3255/2014 a sp. zn. Rvp 3360/2014
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom
Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE 76/2013 z 5. novembra 2013,
sp. zn. 3 CoE 121/2013 zo 17. októbra 2013, sp. zn. 5 CoE 103/2013 z 30. augusta 2013,
sp. zn. 8 CoE 105/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 120/2013 z 23. októbra 2013
a sp. zn. 6 CoE 102/2013 z 27. augusta 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu
Čadca sp. zn. 10 Er 584/2004 z 11. apríla 2012, sp. zn. 10 Er 224/2004 zo 7. júna 2012,
sp. zn. 8 Er 208/2007 z 20. marca 2012, sp. zn. 8 Er 103/2007 z 20. marca 2012,
sp. zn. 13 Er 828/2006 z 2. augusta 2011 a sp. zn. 13 Er 1280/2005 zo 4. októbra 2011 ako
aj postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 77/2013
z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 77/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 21 CoE 113/2013
z 18. decembra 2013, sp. zn. 1 CoE 81/2013 z 26. novembra 2013 a sp. zn. 2 CoE 81/2013
z 15. januára 2014 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Námestovo
sp. zn. 3 Er 389/2008 z 11. mája 2011, sp. zn. 3 Er 1118/2008 z 11. mája 2011,
sp. zn. 3 Er 1254/2008 zo 16. mája 2012, sp. zn. 3 Er 1041/2008 z 12. mája 2011
a sp. zn. 4 Er 2128/2008 z 20. decembra 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline
a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE 103/2013 z 13. novembra 2013 a sp. zn. 2 CoE 73/2013
zo 4. decembra 2013 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín
sp. zn. 3 Er 235/2006 z 8. augusta 2013 a sp. zn. 7 Er 449/2003 zo 7. mája 2013 a napokon
postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením sp. zn. 5 CoE 111/2013
z 30. septembra 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš
sp. zn. 3 Er 685/2007 z 26. novembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod
sp. zn. Rvp 1772/2014 – sp. zn. Rvp 1777/2014, sp. zn. Rvp 1855/2014 – sp. zn.
Rvp 1859/2014, sp. zn. Rvp 3253/2014 – sp. zn. Rvp 3255/2014 a sp. zn. Rvp 3360/2014
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1772/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. februára
2014, 21. februára 2014 a 24. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE 76/2013 z 5. novembra
2013, sp. zn. 3 CoE 121/2013 zo 17. októbra 2013, sp. zn. 5 CoE 103/2013 z 30. augusta
2013, sp. zn. 8 CoE 105/2013 z 30. septembra 2013, sp. zn. 10 CoE 120/2013 z 23. októbra
2013 a sp. zn. 6 CoE 102/2013 z 27. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia
krajského súdu“) v spojení s uzneseniami Okresného súdu Čadca sp. zn. 10 Er 584/2004
z 11. apríla 2012, sp. zn. 10 Er 224/2004 zo 7. júna 2012, sp. zn. 8 Er 208/2007 z 20. marca
2012, sp. zn. 8 Er 103/2007 z 20. marca 2012, sp. zn. 13 Er 828/2006 z 2. augusta 2011
a sp. zn. 13 Er 1280/2005 zo 4. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného
súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 77/2013
z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 CoE 77/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn. 21 CoE 113/2013
z 18. decembra 2013, sp. zn. 1 CoE 81/2013 z 26. novembra 2013 a sp. zn. 2 CoE 81/2013
z 15. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení
s uzneseniami Okresného súdu Námestovo sp. zn. 3 Er 389/2008 z 11. mája 2011, sp. zn.
3 Er 1118/2008 z 11. mája 2011, sp. zn. 3 Er 1254/2008 zo 16. mája 2012, sp. zn.
3 Er 1041/2008 z 12. mája 2011 a sp. zn. 4 Er 2128/2008 z 20. decembra 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj postupom krajského súdu a jeho
uzneseniami sp. zn. 21 CoE 103/2013 z 13. novembra 2013 a sp. zn. 2 CoE 73/2013
zo 4. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení
s uzneseniami Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 3 Er 235/2006 z 8. augusta 2013
a sp. zn. 7 Er 449/2003 zo 7. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“)
a napokon postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 5 CoE 111/2013
z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení
s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3 Er 685/2007 z 26. novembra 2012
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne sa
opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov
a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia
relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú
právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu
právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.
3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej zruší
a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
a úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle
§ 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie
veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1772/2014 – sp. zn. Rvp 1777/2014, sp. zn. Rvp 1855/2014 – sp. zn. Rvp 1859/2014,
sp. zn. Rvp 3253/2014 – sp. zn. Rvp 3255/2014 a sp. zn. Rvp 3360/2014 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc
na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami okresných súdov
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,
ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne
závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj
rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade
neprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere
koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,
ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajského
súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu
k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd
k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia
sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú
právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov
a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté
dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto
ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.
sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012,
sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013,
sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013,
sp. zn. I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013,
sp. zn. I. ÚS 99/2014 z 5. marca 2014, sp. zn. I. ÚS 100/2014 z 5. marca 2014,
sp. zn. I. ÚS 212/2014 zo 7. mája 2014, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra
2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra
2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 365/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. II. ÚS 344/2013 z 19. júna 2013,
sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2011,
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011,
sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013,
sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014,
sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014,
sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 297/2014 z 24. apríla 2014,
sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012,
sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013,
sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014,
sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014,
sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014...),
ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov
tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už
ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje
rozhodnutia.
11. Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky
aj na rozhodnutie Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané
vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora
(napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10)
dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery
ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke
notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára
2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka,
pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu
podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku
stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý
spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného
v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,
Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod
25)“.
12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná
v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je
účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím
exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)
len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie
veci.
13. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti
a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané
sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona
o ústavnom súde). Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
14. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014