Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 336/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod

sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného

porušenia , Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom

Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. zo 7. novembra

2013 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 22. júna 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením

sp. zn. z 31. októbra 2013 v spojení s postupom a uznesením Okresného

súdu Trebišov sp. zn. z 27. decembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. februára

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu

diskriminácie zaručeného a dohovoru a zároveň aj porušenie

práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných

práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. zo 7. novembra 2013 v spojení

s postupom a uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. z 22. júna 2012,

ako aj postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. z 31. októbra 2013

v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Trebišov sp. zn.

z 27. decembra 2011.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii (už mnohonásobne a pravidelne

sa opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov

a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia

relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú

právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú interpretáciu

právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom

a napadnutými rozhodnutiami okresných súdov a krajského súdu, ktoré ďalej zruší

a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie

a úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle

v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie

veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami

okresných súdov

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu

Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení

dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná

s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa

ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery

všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc, ako aj

rozsudkov rozhodcovského súdu ako exekučných titulov koncipovaných na podklade

neprijateľných podmienok v úverových zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere

koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti

na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani

a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore

s o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore

s , a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom

na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii

a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov

aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke

sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený

právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných

zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto

sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením

svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. z 9. júna 2011, sp. zn.

zo 16. mája 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

zo 16. januára 2013, sp. zn. z 20. februára 2013, sp. zn.

z 13. marca 2013, sp. zn. z 13. marca 2013, sp. zn.

z 11. decembra 2013, sp. zn. z 5. marca 2014, sp. zn.

z 5. marca 2014, sp. zn. zo 7. mája 2014, sp. zn.

z 20. októbra 2011, z 24. augusta 2012, sp. zn.

z 13. septembra 2012, sp. zn. z 30. januára 2013, sp. zn.

zo 7. februára 2013, sp. zn. z 26. júna 2013, sp. zn.

z 19. júna 2013, sp. zn. z 30. októbra 2013, sp. zn.

zo 4. marca 2011, sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn.

z 27. septembra 2011, sp. zn. z 2. októbra 2012, sp. zn.

z 15. januára 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn.

zo 4. marca 2014, sp. zn. zo 4. marca 2014, sp. zn.

zo 4. marca 2014, sp. zn. z 25. marca 2014, sp. zn.

z 24. apríla 2014, sp. zn. zo 7. júna 2012, sp. zn.

z 18. septembra 2012, sp. zn. z 31. januára 2013, sp. zn.

z 31. januára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013, sp. zn.

z 20. marca 2014, sp. zn. z 20. marca 2014, sp. zn.

z 20. marca 2014, sp. zn. z 20. marca 2014, sp. zn.

z 20. marca 2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich

sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných

prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach

odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.

Na podporu svojej argumentácie iba upriamuje pozornosť sťažovateľky aj

na rozhodnutia Súdneho dvora sp. zn. C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané

vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora

(napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08 a C-76/10)

dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery

ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke

notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára

2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka,

pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu

podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku

stanoveného v článku , teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý

spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného

v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých

so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002,

Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod

25)“.

Ústavný súd už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava (podľa ktorej

postupovali všeobecné súdy aj v prípade týchto sťažností, pozn.) formulovaná v § 58 ods. 2

Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená a je účinná

od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím

exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)

len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie

veci.

V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti

týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti a nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania

sťažovateľkou podané sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2

posledná veta ). Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd

o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na

rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014