Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
870/391114.d41cbe.pdf
PDF · 125.24 KB
No categories available
3Cdo/41/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 41/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., a.s., so sídlom
v K., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. M. T., advokát, s.r.o., so sídlom
v B., proti povinnému M. B., bývajúcemu v H., o vymoženie 28,48 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9 Er 579/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. júna 2012 sp. zn. 4 CoE 552/2011, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
28,48 € s príslušenstvom; povinnosť povinného zaplatiť jej túto sumu preukazovala
rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice z 8. marca 2010 sp. zn. 2 C 1252/2009
Súdny exekútor v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) požiadal Okresný súd Prievidza o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Prievidza uznesením z 30. augusta 2011 č.k. 9 Er 579/2011-29 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietnutie žiadosti
odôvodnil vyslovením záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej
sa v poistnej zmluve z 27. septembra 2007 (vo všeobecných poistných podmienkach časť
XV). Poukázal na ustanovenie čl. 3 Smernice rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) a tiež judikatúru Európskeho
súdneho dvora a konštatoval, že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou
podmienkou, a teda v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka neplatnou, ktorou povinný nie
je viazaný. Prenechaním výberu arbitrážneho orgánu výlučne oprávnenému dochádza
k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(povinného). Z toho dôvodu uvedený rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným
titulom.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 29. júna 2012
sp. zn. 4 CoE 552/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil
so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci, pričom
v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená a žiadala zrušiť
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené prvostupňové rozhodnutie a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že súdy jej nesprávnym postupom
odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). K odňatiu možnosti konať pred
súdom došlo podľa nej tým, že súdy zamietli žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bez toho, aby pre vydanie takýchto rozhodnutí boli splnené zákonom
stanovené podmienky, že vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia
pojednávania a neumožnili jej tak vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, že svoje rozhodnutia
dostatočne neodôvodnili. Ďalej namietala, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Oprávnená zároveň navrhla prerušiť konanie o jej dovolaní. Uviedla, že jej bolo
doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 3. júla
2012 sp. zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jej ústavná sťažnosť, ktorú podala veci sp. zn.
6 Cdo 228/2011 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), bola
prijatá na ďalšie konanie. Podľa dovolateľky môže mať konečné rozhodnutie ústavného súdu
význam aj pre predmetné dovolacie konanie, čo podľa jej názoru opodstatňuje prerušenie
dovolacieho konania (§ 109 ods. 2 O.s.p.).
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas oprávnená, zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal, či je dôvodný
návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
V zmysle § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O.s.p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.
Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade
ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho – súdu, či konanie (ne)preruší. Dovolací
súd pri rozhodovaní o návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania vychádzal
z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca ani jej prijatie
Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom, so zreteľom
na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť (v tejto súvislosti porovnaj tiež rozhodnutie
najvyššieho súdu z 22. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 200/2010). Ústavný súd môže, ale
rovnako nemusí vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti. Pritom ústavný súd sám zastáva názor,
že právne závery vyplývajúce z jeho rozhodnutí vo veciach individuálnych sťažností podľa čl.
127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) sa týkajú v podstate len týchto
sťažností a nie sú v zásade globálne záväzné (neplnia funkciu všeobecne záväzného
aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných súdov (viď uznesenie ústavného
súdu z 22. augusta 2012 sp. zn. I. ÚS 359/2012). V tom zmysle ani rozhodnutie ústavného
súdu vo veci IV. ÚS 344/2012, ktoré bude vydané, nemôže mať pre preskúmavanú vec účinky
záväzného aplikačného pravidla. Navyše, ústavný súd v skutkovo a právne obdobnej veci tej
istej oprávnenej uznesením z 11. decembra 2012 sp. zn. III. ÚS 595/2012 (ktoré sa zmieňuje
aj o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci sp. zn. 6 Cdo 228/2011 najvyššieho
súdu) odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú; obdobne rozhodol ústavný súd
uznesením z 19. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 264/2012.
Z uvedených dôvodov dovolací súd návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania zamietol.
II. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno totiž napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,(len) pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1
O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Oprávnená v dovolaní uviedla, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania
podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Podľa názoru oprávnenej došlo v danom exekučnom konaní k procesnej vade
uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. v dôsledku toho, že súdy v štádiu posudzovania splnenia
zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie, uskutočnili dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, bez jej
účasti a bez vytvorenia procesnej možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Dovolací súd sa k takýmto námietkam tej istej oprávnenej vyjadril už vo viacerých
skorších konaniach, v ktorých sa v procesnom postavení dovolateľky domáhala preskúmania
rozhodnutí súdov nižších stupňov vydaných v iných skutkovo a právne obdobných veciach,
v ktorých išlo tiež o exekúciu na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu (porovnaj
napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 148/2012, 2 Cdo 24/2013,
3 Cdo 74/2012, 4 Cdo 191/2012, 5 Cdo 217/2012, 6 Cdo 285/2012 a 7 Cdo 7/2012).
Najvyšší súd v týchto rozhodnutiach konštatoval, že po podaní žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom.
Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti,
či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti,
či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými
v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré
je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti
súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Vo vyššie označených rozhodnutiach najvyšší súd na podklade týchto právnych úvah
uzavrel, že pokiaľ dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Na týchto záveroch zotrváva dovolací súd
aj v prejednávanej veci a v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 359/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 480/3013.
2. Najvyšší súd už vo viacerých skutkovo a právne obdobných veciach (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu uvedené v bode 1.) vyslovil právny názor, že Exekučný
poriadok umožňuje súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Súdna
prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul, lebo
rozhodnutie, ktoré nie je vykonateľný exekučný titul, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Exekučný súd je preto už v štádiu tohto
posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke
formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani
rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného
titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Ak ale oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako
aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok
vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma,
či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo
k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012).
Je preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý
po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúma,
či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nie
je posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k „zrušeniu“
tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojuje postavenie odvolacieho súdu. Exekučný
súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný
titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení
tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).
Aj v rámci exekučného konania je teda všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde
o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011).
V preskúmavanej veci oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie doručenému
súdnemu exekútorovi pripojila označený rozhodcovský rozsudok odkazujúci na rozhodcovskú
doložku obsiahnutú v poistnej zmluve. Vzhľadom na uzavretú rozhodcovskú doložku
postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či nejde
o neprijateľnú podmienku obsiahnutou spotrebiteľskej zmluve. Obsah spisu opodstatňuje
ich záver, že v danom prípade uzavretú rozhodcovskú doložku – z dôvodov uvedených
už súdmi nižších stupňov – je potrebné považovať za neplatnú.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade rozhodcovská doložka) nevyvoláva
zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho, že
oprávnená a povinná sa platne nedohodli na tom, že ich vzájomné spory budú riešené
v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá má znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky, nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať označený
rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to súdy nižších stupňov správne považovali
za nevykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie
potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
3. Oprávnená zastáva názor, že súdy nižších stupňov nemali pre svoje rozhodnutia
dostatok úplných a správnych skutkových podkladov. Najvyšší súd k tejto námietke uvádza,
že v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
4. K námietke oprávnenej, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné,
dovolací súd uvádza, že judikatúrou najvyššieho súdu je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa považovaná za tzv. inú procesnú vadu konania (viď R 111/1998), ktorá ale
sama o sebe prípustnosť dovolania nezakladá, lebo nie je vadou uvedenou v § 237 O.s.p.
Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti (iba) ako dôvodu zakladajúceho tzv. inú vadu
konania vyplýva z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn.
1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008,
3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011
a 7 Cdo 109/2011).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že (aj) ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 (v súvislosti s posudzovaním ústavnosti uznesenia najvyššieho súdu
zo 7. augusta 2012 sp. zn. 3 Cdo 135/2012) uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich
senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
6. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd povinnému náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. apríla 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková