Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_4CoE-552-2011.pdf
PDF · 111.82 KB
Case nature
Subarea
4CoE/552/2011
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: K. Z.A. J., a.s., D. 2, F., IČO: XX XX XX XX, zastúpeného JUDr. Martinom Timcsákom, advokát, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Zámocké schody 2/A, IČO: 44 430 043 proti povinnému: H. L., bytom P. Y. č. 233, o vymoženie 28,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. augusta 2011, č.k. 9Er/579/2011-29, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Petra Kohúta, Mičinská cesta 35, 974 01 Banská Bystrica o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 02.03.2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 16.02.2011 doručeným súdnemu exekútorovi dňa 24.2.2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu - Rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom JUDr. Bohumírom Zaujcom dňa 08.03.2010. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.07.2010 a vykonateľnosť dňa 13.07.2010. Dňa 04.03.2011 doručil súdny exekútor exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd v zmysle ustanovenia 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti. Dňa 27.9.2007 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá Poistná zmluva č. 4449400007 /ďalej len zmluva/, na základe ktorej vznikla oprávnenému pohľadávka pozostávajúca z dlžného poistného a úroku z omeškania. Súd ďalej preskúmal zmluvu, ktorú s povinným uzavrel oprávnený, Všeobecné poistné podmienky /ďalej len VPP/ a zistil nasledovné skutočnosti: Podľa článku XV. časť - ROZHODCOVSKÉ KONANIE, bod 1., 2. a 5. VPP, poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovské konanie sa zásadne riadi zákonom č. 244/2002 .z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov s výlukami a odchylnou právnou úpravou vykonanou týmto článkom, štatútom rozhodcovského súdu a jeho rokovacím poriadkom. Pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto všeobecných poistných podmienok. Rozhodca musí byť plnoletý, spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu, musí mať skúsenosti na výkon funkcie rozhodcu a musí byť bezúhonný. Poisťovňa vydá štatút rozhodcovského súdu a jeho rokovací poriadok, ktorý zverejní na svojej internetovej stránke. Ak stály rozhodcovský súd zriadi osobitná právnická osoba, jeho štatút i rokovací poriadok vydá táto právnická osoba a zverejní ho postupom podľa § 12 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. uverejnením v
Obchodnom vestníku. Rozhodnutie rozhodcovského súdu v spore je rozhodnutím konečným a nemožno ho preskúmať iným rozhodcom alebo rozhodcovským súdom. Dôvody, pre ktoré možno žiadať obnovu konania podľa osobitného zákona, nie sú dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetné zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z tohto dôvodu sa považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov, čo má súd preukázané z viacerých konaní vedených na tunajšom súde /napr.: 9Er/1062/2011/. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že povinný v tomto vzťahu vystupuje ako spotrebiteľ. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku XV. časť - ROZHODCOVSKÉ KONANIE, bod 1., 2. a 5. VPP, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním článku XV. časť - ROZHODCOVSKÉ KONANIE, bod 1., 2. a 5. VPP, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko samotné ustanovenie o spôsobe voľby rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného pristúpiť k uzatvoreniu zmluvy. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky podľa ktorej, všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, čím došlo k vylúčeniu riešiť prípadný spor pred všeobecným súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Posilnené postavenie oprávneného /poisťovne/ pri výbere riešenia sporov je výraznejšie v bode 2. rozhodcovskej doložky. Oprávnený zriaďuje stály rozhodcovský súd, poveruje osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu. Ak oprávnený nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany oprávneného / poisťovne/. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle §53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/ EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným a miesto rozhodcovského konania nebolo v bydlisku povinného. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu rozhodcovskému súdu, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. V predmetnej veci vydal rozsudok rozhodcovský súd, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom JUDr. Bohumírom Zaujcom. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá oprávnený je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/ EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej
moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nezákonné z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) O.s.p.. Poukázal na skutočnosť, že podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, zakladá porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo takýmto rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka bola neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Obč. zákonníka neplatná. Zdôraznil, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne,
čo znamená, že nešlo o neprijateľnú podmienku. Povinný svojim podpisom na konci všeobecných poistných podmienok dňa 27.09.2007 totiž potvrdil, že si všeobecné poistné podmienky prečítal, vyslovil s nimi súhlas a následne obdržal jedno vyhotovenie. Dôvodil, že nielen poistná zmluva, ale osobitne aj všeobecné obchodné podmienky a rovnako aj zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve č. 4449400007, boli podpísané zo strany povinného. Osobitné zmluvné dojednania pritom povinný podpísať nemusel, a to bez toho, aby to malo vplyv na jeho práva a povinnosti vyplývajúce z poistnej zmluvy resp. zo všeobecných obchodných podmienok. V prípade nepodpísania týchto osobitných zmluvných dojednaní povinným by rozhodcovská doložka nebola vznikla. Namietal, že v predmetnej veci bolo dojednanie rozhodcovskej doložky jednoznačne výsledkom slobodného rozhodnutia povinného, nešlo ani o neprijateľnú podmienku, keďže povinný mohol túto podmienku individuálne ovplyvniť (aj vylúčiť) bez toho, aby tým bol ovplyvnený zvyšok poistného vzťahu a dojednanie rozhodcovskej doložky bolo plne v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky. Povinný pritom nevyužil svoje právo od rozhodcovskej doložky odstúpiť. Vzhľadom na uvedené mal za jednoznačne preukázané, že rozhodcovská doložka uvedená v časti XV. Všeobecných obchodných podmienok bola dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka a ako taká vylučuje, aby bola považovaná za neprijateľnú a teda za neplatnú podmienku. Vyslovil presvedčenie, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd z hľadiska skúmania zákonnosti exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie je oprávnený skúmať výlučne splnenie procesných podmienok pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Nakoľko v konaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie sa nezúčastňuje povinný, súd celkom zjavne nemohol posudzovať žiadne okolnosti, ktoré vyplývajú zo vzájomných hmotnoprávnych vzťahov oprávneného a povinného, nakoľko exekučné konanie má povahu sporového konania medzi oprávneným a povinným a nie medzi oprávneným a súdom. V žiadnom prípade preto v rámci konania o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebol okresný súd oprávnený posudzovať, či sú splnené podmienky spotrebiteľskej zmluvy (poistnej zmluvy medzi oprávneným a povinným) pre spotrebiteľa neprijateľné, resp., či je vôbec rozhodcovská doložka platne dojednaná. Na takéto posudzovanie neoprávňuje súd ani právna úprava § 45 ods. 1 a 2 ZKR, nakoľko okolnosti v nej uvedené môžu zo zákona viesť výlučne k rozhodnutiu o zastavení konania. Arbitrážny rozsudok zo dňa 08.03.2010, sp. zn. 2C/1252/2009, podľa názoru oprávneného, spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti. Má účinky právoplatného rozsudku a môže byť zrušený výlučne postupom podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ sa tak nestane, sú výroky rozhodcovského rozsudku záväzné pre všetkých účastníkov a pre všetky orgány, teda aj pre všeobecné súdy (§ 159 ods. 2 O.s.p.), pričom tiež platí zásada res iudicata, podľa ktorej len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). V tejto súvislosti poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. júna 2003, sp. zn. 5Cdo/147/02. Rovnako o okolnosti platnosti, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy môže po vydaní rozsudku rozhodcovského súdu rozhodnúť iba príslušný všeobecný súd na základe žaloby podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Okresný súd z tohto dôvodu nebol v konaní o poverení na vykonanie exekúcie oprávnený vyhodnotiť rozhodcovskú zmluvu medzi oprávneným a povinným ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto ani nebol oprávnený na tomto podklade žiadosť o poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Ak by aj dojednanie rozhodcovskej doložky bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá by spôsobovala neplatnosť takto dohodnutej rozhodcovskej doložky (čo oprávnený výslovne odmieta), uvedená skutočnosť by nezakladala dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Okolnosť neprijateľnosti rozhodcovskej doložky totiž automaticky nezakladá nedovolenosť, nemožnosť priznania plnenia a ani jeho nesúlad s dobrými mravmi. Ďalej poukázal na to, že v predmetnom prípade bolo rozhodcovské konanie výlučne písomné s tým, že obe strany mali rovnaký prístup k rozhodcovskému súdu, a to prostredníctvom písomných podaní. Miesto rozhodcovského konania neurčil oprávnený, ale Stály arbitrážny súd Košice v súlade ust. § 23 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Povinný mal možnosť si vybrať miesto rozhodcovského konania podľa § 29b ods. 3 rokovacieho poriadku Arbitrážneho súdu Košice. Mal za to, že aj použitie rozhodnutí ESD v tejto veci súdom prvého stupňa nemá žiadne opodstatnenie. Namietal tiež vydanie napadnutého uznesenia bez toho, aby súd uskutočnil pojednávanie, riadnym spôsobom vykonal dokazovanie a umožnil oprávnenému sa k vykonaným dôkazom vyjadriť. Nejde pritom o prípad, v ktorom by súd nemusel vec prejednať na pojednávaní. Poukázal na to, že povinný ako žalovaný mal možnosť podať voči arbitrážnemu rozsudku opravný prostriedok, a to odpor do piatich dní od jeho doručenia s tým, že rozhodcovský rozsudok by bol príslušným rozhodcom zrušený a nenadobudol by právoplatnosť. Povinný tak však neurobil. Ďalej mohol povinný podať námietku podľa § 21 zákona o rozhodcovskom konaní nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť zmluvy. Túto námietku však povinný nepodal a nevyužil ani možnosť podľa § 40 ods. 1 v spojení s § 41 zákona o rozhodcovskom konaní podať žalobu na príslušnom súde v lehote 30 dní od doručenia
rozhodcovského rozsudku a domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté uzneseniu súdu prvého stupňa v plnom rozsahu zrušil a súdnemu exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd dopĺňa nasledovné:
Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť (a podľa názoru odvolacieho súdu tomu zodpovedá aj zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3) alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.1 písm. c/, ods.2). V tomto prípade ide protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Systém ochrany, zavedený spomínanou smernicou, vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny a odmeny i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Za správny tak odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná poistná zmluva č. 4449400007 zo dňa 27.09.2007 je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie.
V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na ktoré poukazuje oprávnený vo svojom odvolaní. Rovnaké stanovisko zaujal Najvyšší súd SR vo svojom aktuálnom rozhodnutí v obdobnej veci zo dňa 21.03.2012 sp. zn. 6Cdo 1/2012.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.