Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/32/2016

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: PhDr. V., bývajúca

v Bratislave, I., zastúpenej JUDr. R., PhD. advokátom, so sídlom v Bratislave, M., proti

ţalovanému: R. Bratislava, M., IČO: X., o zaplatenie 1 287,43 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. , o dovolaní ţalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. mája 2015 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume

83,76 eur na účet JUDr. R., PhD., advokáta a to do troch dní od právoplatnosti tohto

uznesenia.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 13. marca 2014 č. k. -229 uloţil

ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni 1 287,43 eur s príslušenstvom ako aj náhradu trov

konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 745,33 eur a v iných trovách

konania v sume 77 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia,

ţe mzdové podmienky v pracovnej zmluve neboli explicitne uvedené odkazom na kolektívnu

zmluvu, ale po prijatí dodatku č. III k Spoločnej kolektívnej zmluve boli individuálne

dojednané v pracovnej zmluve. Kombinácia dojednávania mzdových podmienok dvoma

rôznymi spôsobmi, teda v pracovnej zmluve a v kolektívnej zmluve, je vylúčená. Ak

zamestnávateľ a zamestnanec chceli zmeniť pracovné podmienky dohodnuté v pracovnej

zmluve, konkrétne ak chceli zmeniť spôsob priznávania nároku na dodatkovú zloţku mzdy,

bolo potrebné pristúpiť k dohode o zmene pracovnej zmluvy. Odňatie nároku na dodatkovú

zloţku mzdy je zmenou obsahu pracovnej zmluvy, pretoţe nárok na dodatkovú zloţku patrí

zamestnancovi za dodrţania podmienok nekrátenia. Účastníci pracovnoprávneho vzťahu

2

prejavili vôľu ohľadne výšky nároku a spôsobu jeho vzniku. Dojednaním novej kolektívnej

zmluvy zamestnanec stratil v celom rozsahu moţnosť nadobudnúť dodatkovú zloţku mzdy,

hoci sám nedal dôvod a nespôsobil jej krátenie. Zo znenia pracovnej zmluvy v tom zmysle,

ţe dodatková zloţka mzdy patrí zamestnancovi za dodrţania podmienok nekrátenia vyplýva,

ţe zamestnancovi predmetný nárok prioritne patrí vţdy a krátiť ho je moţné len vtedy,

ak zamestnanec svojím vlastným konaním spôsobí, ţe zamestnávateľ bude oprávnený

pristúpiť ku kráteniu dodatkovej zloţky mzdy. () zakotvuje

princíp výhodnosti kolektívnej zmluvy pred pracovnou zmluvou. Ak by sa pripustil názor,

ţe kolektívna zmluva môţe vyvolávať derogačné účinky aj voči tým ustanoveniam pracovnej

zmluvy, ktoré upravujú pracovné podmienky zamestnanca výhodnejšie ako kolektívna

zmluva, viedlo by to k protichodným účinkom aké právny poriadok kolektívnej zmluve

v skutočnosti priznáva. Nová kolektívna zmluva jednoznačne menila mzdové podmienky

dojednané v pracovnej zmluve, pretoţe odnímala nárok na vyplatenie dodatkovej zloţky

mzdy za iných podmienok ako bola dojednaná v pracovnej zmluve. Ţalobkyňa za obdobie

od 26. januára 2011 do 31. júla 2011 mala nárok na dodatkovú zloţku mzdy, za dodrţania

podmienky nekrátenia, v sume, o ktorú dodatkovú zloţka mzdy nebola krátená. Podľa

výplatných pások ţalobkyne v mesiaci január 2011 jej bola vyplatená dodatková zloţka mzdy

vo výške 204,84 eur a za mesiace február aţ júl 2011 jej dodatková zloţka mzdy nebola

vyplatená vôbec, čo nebolo v súlade s dojednanou úpravou mzdových podmienok. Preto súd

prvého stupňa priznal ţalobkyni uplatnený peňaţný nárok vo výške 1 287,43 eur

s príslušenstvom, ktoré pozostávalo z úrokov z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovenie

Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. mája 2015 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1

) a uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni náhradu trov odvolacieho konania

vo výške 83,34 eur na účet jej právneho zástupcu. Vychádzal zo zistenia, ţe obe zloţky mzdy,

t. j. základná i dodatková boli so ţalobkyňou individuálne dohodnuté v pracovnej zmluve.

O tom, ţe obe zloţky mzdy boli dohodnuté individuálne svedčí skutočnosť, ţe tieto zloţky

boli súčasťou pracovných zmlúv, ktoré ţalovaný s kaţdým zamestnancom vrátane ţalobkyne

dojednal samostatne. Zmenu svojej povinnosti vyplácať ţalobkyni aj dodatkovú zloţku mzdy

nemohol ţalovaný zakladať len na uzavretí novej kolektívnej zmluvy na obdobie

od 26. januára 2011 do 31. decembra 2013 a na rozhodnutí vtedajšej generálnej riaditeľky

bez toho, aby nedošlo aj k zmene individuálne dohodnutých podmienok spočívajúcich

3

vo vyplácaní dodatkovej zloţky mzdy priamo v pracovnej zmluve so ţalobkyňou. Postup

ţalovaného v danom prípade obchádzal zákonnú poţiadavku zakotvenú v § 231 ods. 1

podľa ktorej kolektívna zmluva upravuje pracovné podmienky, vrátane

mzdových podmienok ako aj vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom vţdy

výhodnejšie. Nová kolektívna zmluva účinná od 26. januára 2011 totiţ upravila mzdu

dohodnutú so ţalobkyňou individuálne v pracovnej zmluve v jej neprospech a bez jej súhlasu.

Tieto zámery potvrdzuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára

1999 sp. zn. . Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 224 ods. 1

v spojení s ustanovením

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný a navrhol, aby

dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia , t. j., ţe

postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko

odôvodnenie jeho rozhodnutia je nedostatočné, čím došlo k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu podľa , ako aj k porušeniu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa sa stotoţnil

s názorom ţalobkyne prezentovaným v konaní a jeho záver nemoţno podloţiť vykonaným

dokazovaním. Počas konania svedeckými výpoveďami bol preukázaný skutočný dôvod

uzatvárania dodatkov k zmluve, ktorým bolo zosúladenie mzdových podmienok všetkých

zamestnancov. Odvolací súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia sa len stotoţnil

s rozhodnutím súdu prvého stupňa bez toho, aby sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami

dôleţitými pre rozhodnutie vo veci. Dovolanie odôvodnil tým, ţe konanie postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

V tejto súvislosti uviedol, ţe dodatková zloţka mzdy nebola individuálne dojednaná.

V pracovnej zmluve bola individuálne dojednaná len výška základnej zloţky mzdy, pričom

samotné podmienky vyplácania ako aj výpočet výšky dodatkovej zloţky mzdy boli od

počiatku upravené len v kolektívnej zmluve. Od individuálne dojednanej základnej zloţky

mzdy sa odvíjala výška dodatkovej zloţky počítaná podľa kolektívnej zmluvy z roku 2007

a teda individuálne dojednanou podmienkou v pracovnej zmluve bola výška základnej zloţky

mzdy. Keďţe dodatková zloţka mzdy bola počítaná podľa kolektívnej zmluvy nebolo ju

moţné individuálne dojednať v pracovnej zmluve. Ide teda o omyl súdov, ktorý má podstatný

vplyv na rozhodnutie vo veci v dôsledku čoho je rozhodnutie odvolacieho súdu nesprávne.

Ţalovaný poukázal tieţ na to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). V súvislosti s posudzovaním

individuálnosti dojednania dodatkovej zloţky mzdy je nutné totiţ skúmať aj prejavy vôle

účastníkov pracovnoprávneho vzťahu a to, či vôbec bolo moţné dohodnúť výšku dodatkovej

zloţky mzdy individuálne. Výška dodatkovej zloţky mzdy sa počítala podľa kolektívnej

zmluvy a účastníci pracovnoprávneho vzťahu mali moţnosť individuálne dohodnúť len výšku

základnej zloţky mzdy, od ktorej sa automaticky odvíjala aj výška dodatkovej zloţky mzdy,

počítaná v pomere 5 : 1. Je teda nesporné, ţe účastníci pracovnoprávneho vzťahu nemohli

prejaviť vôľu individuálne dojednať výšku dodatkovej zloţky mzdy. V prejednávanej veci je

potrebné rozlíšiť výšku jednotlivých zloţiek mzdy, pričom základná zloţka bola dohodnutá

individuálne a dodatková zloţka mzdy bola dohodnutá podľa výpočtu v kolektívnej zmluve

z roku 2007 a taktieţ podmienky vyplácania mzdy, teda krátenie dodatkovej zloţky mzdy.

Keďţe výška mzdy sa nijakým spôsobom nemenila a neodňala sa dodatková zloţka mzdy, je

potrebné brať na zreteľ podmienky vyplácania dodatkovej zloţky mzdy. Tieto podmienky

boli od počiatku upravené len v kolektívnej zmluve a nie v pracovnej zmluve. Nakoľko

nejestvovala iná dohoda o podmienkach krátenia dodatkovej zloţky mzdy, je v danom prípade

záväzná kolektívna zmluva z roku 2011 a rozhodnutie generálnej riaditeľky, ktoré bolo

prerokované so zástupcami zamestnancov, pričom nijako nedošlo k zásahu do základnej

zloţky mzdy ţalobkyne, avšak dodatková zloţka mzdy bola krátená podľa vtedy platných

podmienok krátenia. Kolektívna zmluva z roku 2011 ponechala úpravu dodatkovej zloţky

mzdy a upravila podmienky jej vyplácania. Novou kolektívnou zmluvou sa dodatková zloţka

mzdy neodňala, ale upravili sa podmienky jej krátenia. Ţalobkyni nebola dodatková zloţka

mzdy odňatá, ale krátená vo výške 100 % podľa platných podmienok vyplácania dodatkovej

zloţky mzdy uvedených v kolektívnej zmluve z roku 2011. Nemoţno spochybniť princíp

výhodnosti kolektívnej zmluvy, nakoľko kolektívna zmluva z roku 2011 upravuje podmienky

dodatkovej zloţky mzdy, čo je nad rámec a tieto podmienky sú výhodnejšie

oproti a iným pracovnoprávnym predpisom. Nemoţno sa preto stotoţniť

so záverom súdu, ţe by kolektívna zmluva bola v rozpore s

a v rozpore s dobrými mravmi len z dôvodu, ţe nanovo upravila podmienky vyplácania

dodatkovej zloţky mzdy. Nemoţno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa o kogentnosti

ustanovenia , s ktorým sa vo všeobecnosti stotoţnil

aj odvolací súd, aj keď bez bliţšej argumentácie. Treba poukázať na skutočnosť, ţe

zmiešanou formou úpravy ţalovaný z ustanovenia

nijako nevybočil, ani toto ustanovenie neobišiel a postupoval v súlade so zákonom.

Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného poukázala na to, ţe toto dovolanie

je nedôvodné a zaloţené na nesprávnych právnych názoroch. Preto navrhla dovolanie

odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu

len v prípadoch, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Dovolaním ţalovaného napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky

rozsudkov uvedených v a Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho

súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci

ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil

prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa a

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

ods.1 (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

( ), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa

ods.1 Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/

tohto ustanovenia (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku

návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia

moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách

a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237

ods. 1 ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade,

ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne

postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle aţ e/ a neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného

preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.

Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

ods.1 písm. f/

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom

odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

moţnosti na uplatnenie ich práv – pozri napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )].

K tej časti dovolania v ktorej ţalovaný namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

(i rozhodnutie súdu prvého stupňa) je v napadnutej časti nepreskúmateľné,

ţe táto nesprávnosť zakladá vadu konania uvedenú v

dovolací súd uvádza nasledovné:

Podľa , kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva

na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie ().

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného

súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa ,

ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie

rozhodnutia (); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46

ods. 1 , Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite

odôvodniť ( a , m. m. ), pritom starostlivo prihliadať

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia

súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia

dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade

aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , , ,

, ). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva

aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (,

, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto norma

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s vyššie citovaným ustanovením,

keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa doplnením

ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozsudku dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie

rozsudkov oboch stupňov súdov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne

zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým

však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci

konajúcim súdom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného dovolateľa neuspokojila,

9

neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa náleţitosti zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2

Za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek dovolateľa. Aj Ústavný súd

Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. potvrdil, ţe odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá dať odpoveď na kaţdú námietku alebo argument

uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a právne závery

odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46

ods. 1 , pretoţe odôvodnenie odvolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa poţiadavky zákona na odôvodnenie

rozhodnutia, pričom tieto závery platia aj pre rozhodnutie súdu prvého stupňa. Napriek

uvedenému v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala nejednotnosť rozhodovania

pri riešení otázky, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá procesnú vadu konania

v zmysle alebo inú vadu konania v zmysle

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho

poriadku.“ Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016.

Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva

predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy

by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods.1 písm. f/

Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo;

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov,

na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie.

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho

rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn.

, , , , ,

, , , , ,

, , , , .

Dovolateľ tieţ namieta, ţe súdy prejednávanú vec nesprávne právne posúdili. Právnym

posúdením je činnosť súdu pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,

ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (pozri ),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (pozri

tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. ,

, , , ,

a ). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v , ani znak

(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci

prípustnosť dovolania.

Dovolateľ namieta, ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Tento dovolací

dôvod, ktorý podobne ako nesprávne právne posúdenie moţno uplatniť v procesne

prípustnom dovolaní avšak sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá, dovolateľ nijakým

spôsobom nešpecifikuje a nekonkretizuje k akej inej vade v konaní došlo. Pokiaľ ţalovaný

namieta, ţe postup súdov pri zisťovaní skutkových podkladov pre rozhodnutie bol vadný,

pretoţe odvolací súd mylne dospel k záveru, ţe medzi účastníkmi konanie nebolo sporné

to, či dodatková zloţka mzdy bola individuálne dojednaná, dovolací súd uvádza, ţe v prípade

neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,

11

ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle (obdobne tieţ R 42/1993,

R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn.

, , , a ). Ak

k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde nezakladá procesnú vadu konania

uvedenom v Vadu takejto povahy moţno úspešne uplatniť iba v procesne

prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť

dovolania nezakladá.

Keďţe dovolanie ţalovaného nie je podľa prípustné, nepotvrdila

sa existencia dovolateľom namietanej procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenovaní v ,

najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa v spojení s

písm. c/ ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa najvyšší súd nezaoberal

vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti

ţalovanému, ktorý úspech nemá ( v spojení s

a ). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov

dovolacieho konania ( v spojení s ) a trovy aj vyčíslila.

Dovolací súd priznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene

jej právneho zástupcu za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej ţalobkyni vypracovaním

vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného [, vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška)].

Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tieto úkony právnej sluţbe určil podľa § 10 ods. 1

vyhlášky v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky vo výške 61,41 eur, čo s náhradou za miestne

telekomunikačné výdavky, miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (8,39 eur) predstavuje spolu 69,80 eur. K tejto sume je potrené

pripočítať daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) vo výške 13,96 eur so zreteľom

na to, ţe právny zástupca ţalobkyne je platiteľom DPH, čo predstavuje sumu 83,76 eur

za jeden úkon právnej sluţby. Náhradu trov spočívajúcu v odmene za úkon právnej sluţby

prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dovolací súd ţalobkyni

nepriznal, nakoľko súčasný právny zástupca zastupoval ţalobkyňu aj v pôvodnom konaní

a odmena za tento úkon právnej sluţby bola v rámci náhrady trov konania uţ v pôvodnom

konaní priznaná.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 23. marca 2016

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.