Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/17/2019

Identifikačné číslo spisu: 2315217542 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:2315217542.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu W. A., bývajúceho v T. , zastúpeného JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., s o sídlom v Bratislave, Žilinská 14, IČO: 47 232 757, proti žalovanej W. A., bývajúcej v F., zastúpenej JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Stará Vajnorská c esta 3 7 , IČO: 36 264 750, o zaplatenie 31 180,28 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 23. apríla 2018 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 8. decembra 2016 č. k. -83 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 31 180,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 31 180,28 eur od 12. mája 2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne rozhodol, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v o výške 100 %. V odôvodnení uviedol, ž e z vykonaného dokazovania bolo preukázané a medzi sporovými stranami nebolo sporné, ž e z úč tu žalobcu n a účet žalovanej bola poukázaná suma 33 137,28 eur. Tvrdenie žalovanej, že uvedená suma bola peňažnými prostriedkami syna žalobcu, ktorý ich získal predajom bytu v B., bolo vyvrátené listinnými dôkazmi, z ktorých jednoznačne vyplýva, že byt v B. bol vo vlastníctve žalobcu a jeho manželky. Žalobca a jeho manželka predmetný byt v B. nadobudli na základe kúpnej zmluvy z roku 2003 od Stavebného bytového družstva občanov so sídlom v Pezinku, pričom v predchádzajúcom období mali predmetný byt v nájme. V zmysle vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou. Žalobca a jeho manželka nadobudli byt do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) kúpnou zmluvou. Kúpnou zmluvou zo dňa 2. novembra 2012 byt odpredali a peniaze za predaj kupujúci poukázali na účet žalobcu a časť peňazí vo výške 18 076,96 eur bola poukázaná na splatenie úveru. O tom, že žalobca a jeho manželka boli vlastníkmi bytu v B., ktorý predali, svedčil aj list vlastníctva, v ktorom boli uvedení ako vlastníci. Podľa o

katastri nehnuteľností podľa § 70 ods. 1 údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa § 71 ods. 1, 2 citovaného zákona záväzné údaje katastra sa používajú najmä na ochranu práv k nehnuteľnostiam, na účely správy daní a poplatkov atď. Záväzné údaje katastra slúžia ako podklad na písomné vyhotovenie verejných listín a iných listín. Žalovaná tvrdila, že poskytnuté finančné prostriedky boli z dôvodu, že v dome bude mať syn žalobcu doživotné užívacie právo a jeho syn tam bude mať k dispozícii vlastnú izbu. Naproti tomu žalobca tvrdil, že išlo o pôžičku a s úd mal uvedené tvrdenie preukázané z výsluchu svedkov. Tiež z listu vlastníctva vyplynulo, že žiadna ťarcha - vecné bremeno týkajúce sa bývania syna žalobcu na liste vlastníctva nie je vyznačené. Okresný súd konštatoval, že išlo o pôžičku medzi sporovými stranami, o čom svedčí aj fakt, že vzápätí, čo boli žalovanej na účet pripísané peniaze v sume 30 000 eur, poukázala svojim rodičom, ktorí neskôr kúpnou zmluvou z 11. apríla 2014 previedli na ňu nehnuteľnosti. K námietke premlčania vznesenej žalovanou okresný súd uviedol, že pohľadávka žalobcu voči žalovanej nebola premlčaná, nakoľko právo na plnenie zo zmluvy o pôžičke sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa . Vzhľadom na to, že medzi sporovými stranami sa jednalo o pôžičku, kde je žalovanou za cenu bývania jej manžela, syna žalobcu, keď v zmysle Zákona o rodine manželia sú povinní spolu žiť. Tým, že žalovaná uzavrela manželstvo so synom žalobcu, automaticky mu vzniklo právo bývať spolu so žalovanou v nehnuteľnosti, ktorú hodlala kúpiť a neskôr kúpila od svojich rodičov. Toto právo bývania by trvalo synovi žalobcu - manželovi žalovanej počas celého trvania manželstva napriek tomu, že žalovaná by bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, nemohla by sa účinne domáhať vypratania syna žalobcu z nehnuteľnosti. Syn žalobcu má plnú spôsobilosť k právnym úkonom a žalobca neručí za jeho záväzky. Úhrada dlhov bývalého manžela žalovanej môže byť jedine zohľadnená pri vyporiadaní BSM žalovanej a jej bývalého manžela. Č o s a týka priznanej istiny 31 180,28 eur, táto bola vypočítaná zo sumy 33 137,28 eur, od ktorej bola odpočítaná suma 1 957 eur, ktorá bola žalovanou zaslaná na účet žalobcu. Vznik omeškania žalovanej so splatením peňažného dlhu bol stanovený na 12. mája 2014, čo je 30 dní odo dňa, kedy žalovaná nadobudla dom do výlučného vlastníctva. O náhrade trov konania rozhodol podľa , a , č. (ďalej aj „“).

2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 23. apríla 2018 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny s poukazom na a . V odôvodnení skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie s poukazom na a . Vadu v zmysle odôvodňovala poukazom na svoje námietky uvádzané v odvolaní, na ktoré jej odvolací súd nedal odpoveď, preto považuje odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za nedostatočné. Akcentovala hlavne námietku voči tvrdeniu žalobcu (a teda skutkového zistenia súdu prvej inštancie) o ústnej dohode výšky pôžičky jeden milión korún, keď v danom čase Slovenská koruna ako platidlo neexistovala, a preto takto uzatvorená zmluva, ktorej plnenie je nemožné, nemohla byť platne uzatvorená. Reálne boli dovolateľke poskytnuté eurá, avšak po prepočte konverzným kurzom podľa žalobcu dohodnutá výška pôžičky predstavuje sumu 33 193,92 eur, na účet žalobkyne však bola pripísaná suma 33 137,28 eur, čo nezodpovedá tvrdeniu žalobcu a skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie. Dovolateľka tiež namietala postup súdu, keď jej právnemu zástupcovi bolo znemožnené viesť riadne výsluch svedkov, poukázala na zvukový záznam z pojednávania. Podľa jej názoru výsluch svedka bol vedený nesprávne, nezákonne, účelovo a tendenčne. Žalovaná namietala aj tú skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevyčerpal celý predmet konania, t. j. nedostatočne určitým spôsobom najprv rozhodol o zmene žaloby, ale následne nerozhodoval o takto zmenenej žalobe, ale o pôvodnom návrhu a v napadnutom rozsudku sa preto ani nijako nevysporiadal s touto skutočnosťou, ako aj s námietkami žalovanej voči rozšíreniu uplatneného práva žalobcom zmenou žaloby. Vadu v zmysle odôvodňovala poukazom na námietku o neurčitosti výroku uznesenia o pripustení zmeny žaloby, keď odvolací súd uviedol, že z výroku uznesenia je zrejmé, že sa mení iba sadzba uplatneného úroku z omeškania, čo žalovaná považuje pri posúdení tejto právnej otázky za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Podľa žalovanej výrok uznesenia o pripustení zm en y žaloby nezodpovedá požiadavke je h o urč itosti a

zrozumiteľnosti. Namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, keď nárok žalobcu právne nekvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za aplikácie vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania. Podľa dovolateľky nemohla byť v roku 2012 platne uzatvorená ústna zmluva o pôžičke s nemožným predmetom plnenia jeden milión korún, namietala rozpor medzi uzatvorenou zmluvou o pôžičke. Poukazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. . Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol a zaviazal žalovanú na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne podané dovolanie žalovanej zamietol a zaviazal žalovanú na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( a ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp. zn. , , , , , a (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].

7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (, , , , ). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania v nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti dovolania - t o platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch (, , , , , ).

9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „ÚS“, ide o odkaz na rozhodnutie ústavného súdu príslušnej spisovej značky)].

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach CS P (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky).

11. V danom prípade žalovaná prípustnosť dovolania odvodila z a porušenie práva na spravodlivý proces oprela o pochybenie odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) pri vykonávaní dokazovania, v hodnotení dôkazov a nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, namietala skutkové zistenia a nesprávne právne závery aj ohľadom pripustenia zmeny žalobného petitu (podľa žalovanej neurčitého, o ktorom súdy nerozhodovali). Dovolateľka tiež nesúhlasila s právnym posúdením veci a namietala odklon v zmysle ods. l písm. a/ .

12. Aj vo vzťahu k (tak, ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v ) platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ).

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v , sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

14. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv n a nestrannom súde a v konaní p r e d n í m využívať vš etky pr ávne inštitúty a zár uky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobec ne záväznýc h predpisov, rozhodol v s úlade s j e j vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov s údom a dožadovať s a ň o u navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , , , a ).

15. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , ). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

16. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom, či mimosporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

17. V súvislosti s námietkou dovolateľky o pochybení odvolacieho (i prvoinštančného) súdu v procese dokazovania najvyšší súd už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj judikáty R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , , , , ). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá (tu por. napr. uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. a ). Aj keď súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej, v ustanovení neuvedenej vade (tu porovnaj napr. uznesenie dovolacieho súdu v jeho veci sp. zn. ). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie, nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Na základe uvedeného je vyššie uvedená námietka dovolateľky nedôvodná.

18. Dovolací súd v súvislosti s námietkou dovolateľky o porušení nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu akcentuje, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, a táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (, ) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jas ne a zrozumiteľne dáva odpovede n a všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“. Dovolací súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu - R 111/1998, R 2/2016, ako aj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , , a , v zmysle ktorých nedostatok odôvodnenia rozhodnutia (nepreskúmateľnosť) bol považovaný len za vlastnosť rozhodnutia súdu, ktorý zmätočnosť rozhodnutia nezakladá.

19. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). V posudzovanej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu (obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , , ) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré s ú d aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim (predtým ). Za procesnú vadu konania v zmysle nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (). Podľa názoru dovolacieho súdu dal odvolací súd v danom spore odpoveď na tie otázky, ktoré boli z jeho hľadiska relevantné pre rozhodnutie o odvolaní.

20. Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie vrátane pripustenia zmeny žalobného petitu) spočívalo (prípadne) na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj

viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , , , , , , a ).

21. Na základe vyššie uvedeného žalovaná v prejednávanej veci nepreukázala opodstatnenosť porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle , preto najvyšší súd jej dovolanie v tejto časti podľa odmietol.

22. Pokiaľ žalovaná vyvodzuje prípustnosť jej dovolania z , dovolací súd uvádza, že v ustanovení je výslovne zakotvená záväznosť judikatúry ako nepriama záväznosť vyplývajúca z jej osobitnej povahy, kde rozpor s judikatúrou zakladá možnosť dovolacieho prieskumu. Prípustnosť dovolania je upravená tak, že je toto prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

23. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z ods. l písm. a/ , má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi ( ) kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj ). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí (konkretizuje a doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tento dôvod prípustnosti sa teda viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná z o strany odvolacieho súdu, a t o konkrétne v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach.

24. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o , by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v .

25. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť, ktorého vyvodzuje z , nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane, ale v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a b e z konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho s údu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu s poukazom na tie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré pre konkrétnu právnu otázku tvoria ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, č i s a odvolací súd odklonil od názorov v nic h vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., , Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , , ).

26. Žalovaná, zastúpená advokátom, v dovolaní vyjadrila svoj nesúhlas s právnym názorom odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) ohľadom určitosti výroku uznesenia o pripustení zmeny žaloby a nekvalifikovania nároku žalobcu ako nároku n a vydanie bezdôvodného obohatenia za aplikácie vzhľadom na ňou vznesenú námietku premlčania. Podľa názoru dovolateľky nemohla byť v roku 2012 platne uzatvorená ústna zmluva o pôžičke s nemožným predmetom plnenia jeden milión korún. S akcentom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. mala za to, že odvolací súd sa dovolaním napadnutým rozsudkom odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (bližšie viď bod 3. tohto rozhodnutia). Z uvedeného je tak zjavné, že dovolateľka nesúhlasila so záverom súdov nižších inštancií o zmene žalobného návrhu a priznaní nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom voči jej osobe titulom uzatvorenej zmluvy o pôžičke, pričom tento záver súdov bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli k právnemu záveru a prijatiu ich rozhodnutia. Pokiaľ teda dovolateľka namietala nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom (aj súdom prvej inštancie); touto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľka vyvodzuje z ustanovenia . Ako bolo u ž vyššie uvedené, len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní žalobného nároku, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v a . 27. Dovolací súd navyše pripomína, že úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou návrhu, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu. Táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady konania v zmysle (predtým ) v konaní odvolacieho súdu, nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy súdu (porovnaj judikát R 52/2012, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ).

28. Pokiaľ dovolateľka poukazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , uvedené rozhodnutie riešilo otázku (ne)platnosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol odplatný prevod majetkového podielu v družstve a na jej základe zaplatenie sumy 1 694 eur. V danej veci však išlo o riešenie otázky, či majetkový podiel ako iná majetková hodnota (nie vlastníctvo k veciam) je alebo nie je právne dovoleným predmetom plnenia aj so zreteľom na , ktorý prevod majetkového podielu nezakazoval. Aj keď dovolací súd vo všeobecnej časti svojho odôvodnenia sa zaoberal právnym úkonom, jeho náležitosťami a predmetom, odôvodnenie sa vzťahuje na ním prejednávaný predmet konania, ktorý je odlišný od posudzovanej veci. Preto nemožno rozhodnutie odvolacieho súdu v posudzovanej veci považovať za také, ktoré predstavuje odklon od právnych záverov dovolateľkou označeného rozhodnutia.

29. Zhrnúc uvedené dovolací súd môže len konštatovať, že žalovaná nevymedzila ňou uvádzaný dovolací dôvod ( ods. l písm. a/ ) spôsobom uvedeným v až . Nie je totiž možné argumentovať tým, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu bez toho, aby dovolateľka túto otázku konkrétne nevymedzila a nevysvetlila (konkretizovala a doložila). Ak teda dovolateľka prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením , t. j. odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, potom mala v dovolaní výslovne zadefinovať relevantnú právnu otázku a uviesť, od ktorých rozhodnutí dovolacieho súdu predstavujúcich ustálenú súdnu prax sa odvolací súd pri riešení právnej otázky, od ktorej záviselo jeho rozhodnutie, odklonil, čo však neurobila. Dovolací súd preto dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalovanej z ods. l písm. a/ nevyplýva. 30. Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v až .

31. So zreteľom n a uvedené dovolací s úd dovolanie žalovanej v č asti, v ktorej namietala nesprávne právne posúdenie veci podľa ods. l písm. a/ v zmysle odmietol. 32. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje ( veta druhá ). 33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.