Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/122/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: W. A., nar. X.X.XXXX, bytom T. XXX, zastúpený: JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., so sídlom v Žilinská 14, Bratislave, proti žalovanej: W. A., nar. XX.X.XXXX, bytom ulica V. XXX, F. B., zastúpená: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, o zaplatenie 31.180,28 euro s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 8C/505/2015-83 zo dňa 8. decembra 2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd I. inštancie rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 31.180,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 31.180,28 euro od 12.5.2014 do zaplatenia všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca má voči žalovanej právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. Žalobca svojou žalobou došlou na súd 23.7.2015 prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 31.180,28 euro s príslušenstvom a nahradiť trovy konania vzhľadom na to, že medzi sporovými stranami vznikol záväzkovo-právny vzťah predmetom ktorého bolo to, že žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníčke sumu vo výške 33.137,28 euro na jej bankový účet dňa 13.11.2012. Tieto peniaze mali byť použité a boli použité na kúpu domu, ktorý sa stal výlučným vlastníctvom žalovanej. Čo sa týka vrátenia peňazí dohoda medzi sporovými stranami bola taká, že v prípade, že žalobca bude potrebovať peniaze na zaplatenie povinných nákladov vyplývajúcich z jeho živnosti, tak žalovaná predmetné sumy zašle na bankový účet žalobcu a tieto sumy sa odrátajú z dlhu 33.137, 28 euro. Žalovaná na účet žalobcu zaslala 1.957,- eur a tak žalovaná suma činí rozdiel medzi sumou 33.137,28 eur a sumou 1.957,- eur. Žalovaná po dohode so žalobcom zaviazala vrátiť zvyšok dlhu vo výške 31.180,28 euro po nadobudnutí domu do výlučného vlastníctva avšak napriek tomu, že dom nadobudla dňa 11.4.2014 doposiaľ žalobcovi zvyšok dlhu nesplatila. Právny zástupca žalovanej JUDr. Mešenec v liste zo dňa 17.10.2013 oznámil žalobcovi, že žalovaná je ochotná zaplatiť polovicu zaslanej sumy pričom uviedol, že nešlo o pôžičku pre ňu samotnú. Zo strany žalobcu tiež bolo poukázané na to, že akonáhle boli peniaze poskytnuté žalovanej previedla ich na iný účet (na kúpu domu od svojich rodičov) čo potvrdila aj vo svojom e-maily.

2. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané a medzi sporovými stranami sporné nebolo, že z účtu žalobcu na účet žalovanej bola poukázaná suma 33.137,28 euro. Žalovaná strana však tvrdila, že uvedená suma bola peňažnými prostriedkami syna žalobcu, ktorý ich získal z predaja bytu v B.. Toto tvrdenie žalovanej strany bolo bez akýchkoľvek pochybností vyvrátená listinnými dôkazmi, z ktorých jednoznačne vyplýva, že byt v B. bol vo vlastníctve žalobcu a jeho manželky. Žalobca a jeho manželka predmetný byt v B. nadobudli na základe kúpnej zmluvy z roku 2003 od Stavebného bytového družstva občanov so sídlom v Pezinku pričom v predchádzajúcom období predmetný byt mali v nájme. V zmysle §-u 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníkov veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou. Žalobca a jeho manželka nadobudli byt do BSM kúpnou zmluvou. Kúpnou zmluvou zo dňa 2.11.2012 byt odpredali a peniaze za predaj kupujúci poukázali na účet žalobcu a časť peňazí vo výške 18.076,93 euro bolo poukázaných na splatenie úveru. O tom, že žalobca a jeho manželka boli vlastníkmi bytu v B., ktorý predali svedčil aj list vlastníctva v ktorom boli uvedení ako vlastníci. Podľa zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti podľa § 70 ods. 1 údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa § 71 ods. 1, 2 citovaného zákona záväzné údaje katastra sa používajú najmä na ochranu práv k nehnuteľnostiam, na účely správy daní a poplatkov atď. Záväzné údaje katastra slúžia ako podklad na písomné vyhotovenie verejných listín a iných listín.

3. Čo sa týka právneho dôvodu na základe ktorého boli peňažné prostriedky poskytnuté, tak žalovaná strana tvrdila, že to bolo z toho dôvodu, že v dome bude mať syn žalobcu doživotné užívacie právo a jeho syn tam bude mať k dispozícii vlastnú izbu. Naproti tomu žalobca tvrdil, že išlo o pôžičku. To, že išlo o pôžičku mal súd preukázané z výsluchu svedkov W. A. ako aj Z. A.. K uzavretiu dohody o pôžičke medzi sporovými stranami malo dôjsť v bydlisku žalobcu za prítomnosti jeho manželky ako aj žalovanej a jej bývalého manžela. Svedkyňa B. a svedok P. B. sa k tejto otázke uzavretia dohody o pôžičke vyjadrovať nemohli nakoľko v bydlisku žalobcu vtedy neboli. Žalovaná strana tvrdila, že suma 33.137,28 euro (1 milión korún) boli peniaze syna žalobcu, čo však pravdou nebolo a čo bolo vysvetlené v bode 20 rozsudku a že tieto peniaze boli preddavkom na kúpu rodinného domu za čo mal syn žalobcu - manžel žalovanej právo doživotného bývania v dome. Z listu vlastníctva však vyplýva, že žiadna ťarcha - vecné bremeno týkajúce sa bývania syna žalobcu na liste vlastníctva nie je vyznačené. Aj týmto dôkazom sa vyvrátilo tvrdenie žalovanej, že nešlo o pôžičku. Právny zástupca žalovanej vo svojim liste uvádza jednak to, že po prerokovaní listu žalobcu so žalovanou oznamuje, že bez ohľadu na to z akého právneho titulu jej boli peniaze poukázané je ochotná zaplatiť 1-icu zaslanej sumy. Rozhodne však žalovaná tvrdí, že v danom prípade nešlo výlučne o pôžičku pre ňu samotnú. Tu sa ma jednej strane uvádza, že žalovaná nevie z akého dôvodu jej boli peniaze poskytnuté, na strane druhej v ďalšej vete sa uvádza, že išlo o pôžičku. Aj z tohto listu je možné usudzovať, že išlo o pôžičku medzi sporovými stranami. To, že sa jednalo o pôžičku svedčí aj fakt, že v zapätí čo boli žalovanej na účet pripísané peniaze v sume 30.000,- euro poukázala svojim rodičom, ktorí neskôr kúpnou zmluvou zo dňa 11.4.2014 previedli na ňu nehnuteľnosti.

4. Pri svojom rozhodovaní súd sa riadil aj úvahou prečo by žalobca, ktorý bol vlastníkom peňazí z predaja bytu čo bolo v spore preukázané tieto finančné prostriedky investoval v prospech žalovanej, aby nadobudla nehnuteľnosť. Čo sa týka toho, že tieto finančné prostriedky mali kompenzovať bývanie syna žalobcu súdu sa to javí ako nehodnoverné. K námietke premlčania vznesenej žalovanou stranou je nutné uviesť, že pohľadávka žalobcu voči žalovanej nebola premlčaná nakoľko právo na plnenie zo zmluvy o pôžičke sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby je pritom spojený s okamihom, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Všeobecne pritom platí, že sa právo môže vykonať po prvý raz akonáhle vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu. Tento deň je potom dňom začiatku plynutia premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Ak nebola splatnosť dlhu dohodnutá, ustanovená právnym predpisom alebo určená v rozhodnutí, možno o splnenie dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek. Tento je potom povinný splniť v zmysle § 503 Občianskeho zákonníka dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (viď 33 Odo 846/2006 NS ČR). Vzhľadom na to, že medzi sporovými stranami sa jednalo o pôžičku, kde je žalovanou za cenu bývania jej manžela, syna žalobcu, keď v zmysle § 18 Zákona o rodine manželia sú povinní spolu žiť. Tým, že žalovaná uzavrela manželstvo so synom žalobcu automaticky mu vzniklo právo bývať spolu so žalovanou v nehnuteľnosti, ktorú hodlala kúpiť a neskôr kúpila od svojich rodičov. Toto právo bývania by trvalo synovi žalobcu - manželovi žalovanej počas celého trvania manželstva a napriek tomu, že žalovaná by bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nemohla by sa účinne domáhať vypratania syna žalobcu z nehnuteľnosti. Za trvania manželstva sa manželka, ktorá žije oddelene od manžela nemôže súdne domôcť toho, aby manžel rodinný dom, ktorý je jej výlučným vlastníctvom vypratal a jej odovzdal do užívania pretože v ňom býva bez právneho dôvodu. Oprávnenie manžela bývať v rodinnom dome manželky za trvania manželstva vyplýva už z rodinných vzťahov založených manželstvom (viď V 5/1971). Žalovaná strana ako prostriedok procesnej obrany (č. l. 34 spisu) uviedla, že sa nemieni bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu, avšak žalobca podanou žalobou žiada viac, ako jej po úhradách za jeho syna ostalo. K tomu je nutné uviesť, že žalobca nezodpovedá za prípadné záväzky svojho plnoletého syna - manžela žalovanej. Syn žalobcu má plnú spôsobilosť k právnym úkonom a žalobca neručí za jeho záväzky. Úhrada dlhov bývalého manžela žalovanej môže byť jedine zohľadnená pri vyporiadaní BSM žalovanej a jej bývalého manžela. Čo sa týka priznanej istiny 31.180,28 euro táto bola vypočítaná zo sumy 33.137,28 euro od ktorej bola odpočítaná suma 1.957,- euro, ktorá bola žalovanou zaslaná na účet žalobcu. Vznik omeškania žalovanej so splnením peňažného dlhu bol stanovený na 12.5.2014 čo je 30 dní odo dňa kedy žalovaná nadobudla dom do výlučného vlastníctva. Ona sumu deklarovala, že finančná čiastka poskytnutá žalobcom má slúžiť na zakúpenie nehnuteľnosti od jej rodičov. Podľa §-u 255 ods. 1,2 a §-u 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku keďže žalobca mal v konaní plný úspech súd mu priznal 100 % náhrady trov konania.

5. Proti citovanému rozsudku v celom rozsahu cestou právneho zástupcu podáva žalobca odvolanie, ktoré nasledovne odôvodňuje: podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom zároveň právoplatné uznesenie súdu I. inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 ods. 1 odseku, a táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej,- súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 1. Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo vecí, pričom zároveň právoplatné uznesenie súdu I. inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 ods. 1 odseku a táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo vecí samej. Podľa § 212 ods. 2 CSP, rozsudkom sa rozhoduje o celej prejednávanej veci. Ak je to účelné, súd môže rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe alebo dôvode. Na pojednávaní dňa 29.09.2016 súd pripustil zmenu návrhu tak, že namiesto 5,25 % ročného úroku z omeškania sa jedná o 8,25 % ročný úrok z omeškania. Žalovaná namieta jednak neurčitosť výroku uznesenia o zmene žaloby a zároveň namieta aj tú skutočnosť, že súd I. inštancie v napadnutom rozsudku nevyčerpal celý predmet konania. T.j. nedostatočne určitým spôsobom najprv rozhodol o zmene žaloby, ale následne nerozhodoval o takto zmenenej žalobe, ale o pôvodnom návrhu a v napadnutom rozsudku sa preto ani nijako nevysporiadal s touto skutočnosťou ako aj s námietkami žalovanej voči rozšíreniu uplatneného práva žalobcom zmenou žaloby. Zároveň súd na pojednávaní dňa 08.11.2016 znemožnil právnemu zástupcovi žalovanej viesť riadne výsluch svedkov, keď opakovane bezdôvodne nepripúšťal otázky, pričom však nešlo o otázky spĺňajúce dôvody neprípustnosti podľa § 202 ods. 2 {viď zvukový záznam z pojednávania) 2. Súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanou prišlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Samotné poskytnutie peňažných prostriedkov a ich pripísanie na účet žalovanej nebolo sporné. Súd mal za to, že existenciu zmluvy o pôžičke preukazuje tvrdenie žalobcu, Jeho manželky a Jeho syna o tom, že so žalovanou uzatvoril zmluvu o pôžičke. Malo k tomu prísť ústne, u nich doma a boli pri tom so žalovanou sami. Namieta, že manželka žalobcu a jeho syn, s ktorým sa žalovaná rozviedla sú osoby priamo majetkovo prepojené so žalobcom, že majú priamy záujem na výsledku konania a ich svedectvo nie Je možné považovať za dostatočné a vierohodné na preukázanie uzatvorenia zmluvy o pôžičke žalobcom so žalovanou. Žalovaná nemá možnosť akýmkoľvek dôkazným prostriedkom preukazovať, že k takejto ústnej dohode nikdy neprišlo. Ako možno dokazovať, že sa niečo nestalo, keď sa to nestalo. Keďže sa nejaká skutočnosť nestala, nemohol byť pri nej prítomný žiadny svedok, nemohla o nej byť spísaná žiadna listina a ani nemohla byť zachytená na zvukovom, či obrazovom zázname. Žalovaná nemá možnosť predložiť dôkazný prostriedok o tom, že so žalobcom neuzatvorila zmluvu o pôžičke, pretože táto skutočnosť nikdy nenastala a preto o nej žiadny dôkaz nejestvuje. Podľa názoru žalovanej žalobca neuniesol dôkazné bremeno o skutočnosti, že so žalovanou uzatvoril zmluvu o pôžičke, pričom samotné veľmi nepresvedčivé svedectvo jeho syna a jeho manželky, s ktorými vzájomne majetkovo hospodária nie je dostatočným dôkazom jednoznačne preukazujúcim túto skutočnosť. Podľa tvrdenia žalobcu ústne zmluvne dohodnutá výška pôžičky mala byť 1milión korún. Jednak v danom čase Slovenská koruna ako platidlo neexistovala a preto takto uzatvorená zmluva, ktorej plnenie je nemožné nemohla byť platne uzatvorená. Zároveň však reálne boli poskytnuté eurá avšak po prepočte konverzným kurzom podľa žalobcu dohodnutá výška pôžičky predstavuje sumu 33.193,92 eur. Na účet žalobkyne však bola pripísaná suma 33.137,28 eur, čo nezodpovedá tvrdeniu žalobcu. Jeho manželky a syna o dohodnutej výške údajnej pôžičky. Splátky údajnej pôžičky v sume 1.957,- eur. Žalovaná poukazovala na účet žalobcu peňažné prostriedky v celkovej sume 1.957,- eur o ktorých žalobca tvrdil, že ich v zmysle dohody so žalovanou odpočítal od poskytnutej sumy. Táto skutočnosť vracanie časti pôžičky na podnikanie žalobcu, pokiaľ mala byť údajná pôžička splatená až potom, ako nadobudne žalovaná dom, nemá logiku. Načo by žalovaná poskytovala peňažné prostriedky žalobcovi ako splátky pôžičky, keď podľa dohody si za ňu ešte len v budúcnosti mala zakúpiť dom? Žalobca v podstate nijako nevedel vysvetliť skutočnosť, že aj cez Jeho účet sa financovalo podnikanie Jeho syna, keďže mal exekúcie, a preto si vymyslel takéto tvrdenie, že išlo o akési dohodnuté splátky za účelom financovania povinných nákladov Jeho vlastnej živnosti, ktoré mu mala žalovaná na Jeho žiadosť zaslať. Nelogickosť skutkových tvrdení žalobcu o vopred existujúcej dohode o vrátení peňazí poskytnutých na zakúpenie domu na strane jednej a o zriadení práva doživotného bývania pre jeho syna na zakúpenom dome, pokiaľ sa na jeho zakúpení nemal nijako podieľať, na strane druhej. Rozpor je v tvrdeniach žalobcu o existencií zmluvy o pôžičke. Na jednej strane sa mu podľa jeho tvrdenia (ako aj manželky a syna) mali peňažné prostriedky poskytnuté žalovanej podľa údajnej vopred uzatvorenej zmluvy o pôžičke vrátiť, na druhej strane mal na dome, ktorý bude napísaný na žalovanú a kde ním poskytnutá suma mala tvoriť jednu polovicu kúpnej ceny domu, mať jeho syn ťarchu - právo doživotného užívania. Vyvstáva potom celkom logická otázka, keďže podľa tvrdení žalobcu mala byť poskytnutá suma od počiatku iba pôžičkou a mala byť žalovanou vrátená, prečo a začo, za akú odplatu malo byť jeho synovi zriadené právo doživotného užívania? Práve naopak, skutočnosť, že žalobca ako otec manžela žalovanej zaslal na jej účet sumu zodpovedajúcu 1-ci kúpnej ceny domu a následne podľa jeho vlastných tvrdení mala žalovaná dom odkúpiť takým spôsobom, aby bola vedená ako jeho výlučná vlastníčka, z dôvodu, že jeho syn by bol hneď exekvovaný, pričom synovi sa zriadi právo doživotného užívania predmetného domu, naznačuje, že sa vôbec nejednalo od počiatku o pôžičku, ale že obaja manželia sa mali na nadobudnutí domu podieľať rovným dielom a hoci žalovaná by bola vedená ako výlučná vlastníčka žalobcov syn by mal právo doživotného užívania domu. Ak sa syn žalobcu nemal nijako podieľať na financovaní domu, načo by sa malo dohodnúť, že má mať k nemu právo doživotného užívania? To nie je logické a takéto tvrdenie žalobcu ako aj jeho syna a manželky nevyznieva vierohodne. O nevierohodnosti tvrdení žalobcov svedčia aj rozpory v účele a dobe poskytnutia pôžičky. Podľa e-mailu žalobcu z 03.07.2013, účelom pôžičky malo byť: „peniaze ti boli poskytnuté na to, že dáš do poriadku tvoj dom, ktorý tvojim aj zostane". Podľa žaloby sa mala žalovaná zaviazať vrátiť požičanú sumu potom, ako nadobudne dom do svojho výlučného vlastníctva. V rozpore s týmto tvrdením však ale žalobca preukázané žiadal peniaze ešte predtým, ako podľa tejto ním tvrdenej dohody mali byť žalovanou vrátené, dokonca ich postúpil aj na vymáhanie.... Z akého dôvodu tak konal, keď podľa ním tvrdenej dohody vôbec ešte nemala byť poskytnutá pôžička splatná? K ďalšiemu nesprávnemu skutkovému zisteniu súdu prvého stupňa uvádzame, že z listu JUDr. Mešenca z 17.10.2013 jasne vyplýva, že medzi stranami je sporný právny titul poskytnutia peňažných prostriedkov. JUDr. Mešenec v tomto liste ako právny zástupca žalované reaguje na skutkové tvrdenia protistrany v jej liste. Nehovorí v ňom o aký právny titul Išlo, ale naopak, tvrdí v ňom o aký právny titul nešlo. Súd I. inštancie si z tohto listu vyvodil skutkové tvrdenie ktoré neobsahuje. Vzhľadom na nesprávne zistený skutkový stav veci potom súd I. inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nárok žalobcu právne nekvalifikoval ako nárok z na vydanie bezdôvodného obohatenia za aplikácie § 107 ods. 1 vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku premlčania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd v Trnave napadnutý rozsudok Okresného Galanta 8C/505/2015-83 zo dňa 08.12.2016 ako aj uznesenie o pripustení zmeny návrhu z 29.09.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej - k odvolaciemu dôvodu podľa § 365. ods. l písm. d) CSP, podľa ktorého má mať konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci: Žalovaná v podanom odvolaní tvrdí, že súd rozhodol o zmene žaloby v časti výšky uplatňovaného úroku z omeškania nedostatočne určitým spôsobom. Svoje tvrdenie však v podanom odvolaní bližšie nekonkretizovala, t.j. bližšie neupresnila, prečo považuje uznesenie o pripustení zmeny žaloby za nedostatočne určité. Tvrdenie o údajnej neurčitosti výroku uznesenia o zmene žaloby považujem preto za účelové a ničím nepodložené. Súd I. inštancie rozhodol o zmene žaloby v zmysle § 142 a v súlade ostatnými procesnými ustanoveniami upravujúcimi inštitút uznesenia. Žalovaná ďalej namieta, že súd I. inštancie nerozhodol o zmenenej žalobe (o ktorej však sama tvrdí, že nebola realizovaná dostatočne určitým spôsobom), a teda sa ani nevysporiadal s touto skutočnosťou ako aj s námietkami žalovanej voči rozšíreniu uplatneného práva žalobcom. Je pravdou, že súd má rozsudkom rozhodnúť spravidla o celej prejednávanej veci. V tejto veci však súd I. inštancie opomenul rozhodnúť o časti, príslušenstva a to v rozsahu zmenenej výšky uplatňovaného úroku z omeškania (t.j. žalovanému zvýšený úrok nepriznal a ani nerozhodol o zamietnutí žaloby v časti zvýšeného úroku z omeškania). V danej súvislosti je tiež potrebné uviesť, že je nelogické a protirečivé, aby žalovaná na jedenej strane spochybňovala uznesenie o zmene žaloby a na strane druhej zároveň namietala, že súd I. inštancie nerozhodoval o zmenenej žalobe. Okrem toho samotná skutočnosť, že súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5.25 %, a nie vo výške 8.25 %, je nepochybne v prospech žalovanej. Uvedená skutočnosť preto nemôže byť z pohľadu žalovanej dôvodom na podanie odvolania, nakoľko subjektom oprávneným na podanie odvolania je tá sporová strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 . V podanom odvolaní žalovaná ďalej uvádza, že súd I. inštancie na pojednávaní dňa 08.11.2016 znemožnil jej právnemu zástupcovi viesť výsluch svedkov, keď opakovane a bezdôvodne nepripúšťal otázky, pričom však nešlo o otázky spínajúce dôvody neprípustnosti podľa § 202 ods. 2 CSP. Uvedené tvrdenie žalovanej je jednak značne neurčité (žalovaná neuviedla o aké konkrétne otázky išlo, ktorému svedkovi boli kladené a pod.) a zároveň sa nezakladá na pravde. Zákon explicitne určuje, aké otázky sa svedkovi nesmú klásť. Ide pritom o otázky, ktoré navádzajú na odpoveď, otázky klamlivé, otázky nesúvisiace s predmetom konania a otázky, ktoré by obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z jeho výpovede. Pokiaľ teda právny zástupca kládol ktorémukoľvek svedkovi niektorú z takýchto otázok, potom je absolútne pochopiteľné a správne, že súd takéto otázky nepripustil. Bolo vecou právneho zástupcu žalovanej, aby minimálne trval na tom. aby sa jeho otázky zaprotokolovali, čo však neurobil, nakoľko tieto neboli v zmysle § 202 ods. 2 prípustné. 2/ k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podľa ktorého súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam Druhý odvolací dôvod vychádza z toho. že podľa názoru žalovanej súd I. inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že medzi žalobcom a žalovanou prišlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Spomenutý odvolací dôvod je však v tomto prípade neaplikovateľný, nakoľko súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Súd I. inštancie zhrnul vykonané dokazovanie v bodoch 3 až 19 a v bodoch 20 a nasl. uviedol právne posúdenie. Otázka, či medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke je otázkou právnou, pri zodpovedaní ktorej súd I. inštancie posudzoval to, či možno zistený skutkový stav subsumovať pod právnu normu upravujúcu zmluvu o pôžičke (§ 657 . Na základe zistených skutkových okolností veci potom súd I. inštancie po právnej stránke usúdil, že medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Inak povedané v tomto smere ide o aplikáciu práva. Právne posúdenie súdu prvého stupňa je pritom správne, vychádza z náležite zisteného skutkového stavu a je presvedčivo a úplne zdôvodnené v odôvodnení rozsudku. Vzhľadom na to, že otázka, či medzi sporovými stranami bola uzavretá zmluva o pôžičke je otázkou právnou, a teda sa týka právneho posúdenia, zákonné podmienky pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) nie sú splnené. V danej súvislosti si dovoľujem poukázať na ustanovenie § 365 ods. 3 CSP, podľa ktorého: „Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania." Zároveň si dovoľujem poukázať na ustanovenie § 380 ods. 1 CSP, podľa ktorého: „Odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný." Pokiaľ ide o namietanie údajnej nevierohodnej výpovede svedkov; W. A., nar. XX.XX.XXXX (syn žalobcu) a Z. A., nar. XX.XX.XXXX (manželka žalobcu), takéto namietanie nie je na mieste. Ide totiž o osoby, ktoré boli okrem sporových strán jediné pri tom, keď sa dohodli podmienky zmluvy o pôžičke: V súvislosti s ich výpoveďou si preto dovoľujem poukázať na nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29, podľa ktorého: „Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti" svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania." Navyše zo strany žalobcu boli okrem návrhov na výsluch svedkov produkované aj ďalšie dôkazy, ktoré v ich vzájomnom kontexte jednoznačne preukazovali žalobcove tvrdenia a oprávnenosť uplatňovaného nároku. Žalobca leda nepochybne uniesol bremeno tvrdenia a aj dôkazné bremeno, a preto bol v tomto súdnom konaní úspešný. Skutočnosť, že pri dohadovaní podmienok zmluvy sa strany vyjadrovali v slovenských korunách, nie je spôsobilá spochybniť fakt, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo. Žalobca si pritom od žalovanej uplatňuje iba takú sumu, ktorú jej reálne požičal, pričom súčasne zohľadnil aj čiastočnú úhradu vo výške 1.957.- €. List zo dňa 17.10.2013 od JUDr. Mešenca, predchádzajúceho právneho zástupcu žalovanej hovorí úplne jednoznačne, a síce že išlo o zmluvu o pôžičke, pričom žalovaná sa v tom čase bránila tým, že údajne nešlo o pôžičku iba pre ňu samotnú. Žalovaná teda naznačovala, že nebola jedinou dlžníčkou zmluvy o pôžičke, avšak bližšie nešpecifikovala to, kto mal byť údajným ďalším dlžníkom zmluvy o pôžičke. Tvrdenia uvádzané v podanom odvolaní ohľadom tejto písomnosti sú preto iba účelovou dezinterpretáciou faktov. V predposlednom odseku podaného odvolania žalovaná uvádza, že údajne došlo k nesprávnej právnej kvalifikácii, tzn. k omylu pri aplikácii práva súdom I. inštancie, pretože nárok žalobcu nebol po právnej stránke kvalifikovaný ako bezdôvodné obohatenie, v dôsledku čoho vyhodnotil súd aj vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú. V tomto smere je však potrebné poukázať na fakt, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) a síce to, že by napadnuté rozhodnutie súdu I. inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdenie o údajnej nesprávnej právnej kvalifikácie preto nemôže byť v odvolacom konaní preskúmavané. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 8C/505/2015 zo dňa 08.12.2016 v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastupovania v odvolacom konaní v rozsahu 100 % (t.j. suma vo výške 574,30 € za jeden úkon právnej pomoci v hodnote 469,74 eur + režijný paušál v hodnote 8,84 6 + 20 % DPH).

7. Vyjadrenie žalovanej k vyjadreniu žalobcu: Na rozdiel od žalobcu nepokladá tvrdenie o neurčitosti výroku uznesenia o zmene žaloby v časti uplatneného úroku z omeškania za účelové, ale za riadnu námietku v rámci využitia prostriedkov procesnej obrany, ktoré žalovanej náležia. Za účelové skôr pokladáme tvrdenia žalobcu uvádzané v predmetnom vyjadrení. ("namiesto 5,25 % ročného úroku z omeškania sa jedná o 8,25 % ročný úrok z omeškania"), podľa žalovanej z takto pripustenej zmeny žaloby nie je zrejmý počiatočný deň, od ktorého sa úrok z omeškania v zmysle zmeny žaloby požaduje. Deň do ktorého sa úrok z omeškania požaduje, ani istina, z ktorej sa úrok z omeškania požaduje, kto si nárok uplatňuje a kto je ho povinný zaplatiť. Nevidí žiadnu nelogickosť v tom, že žalovaná v podanom odvolaní poukázala na obe skutočnosti v ktorých vidí nesprávny procesný postup súdu I. inštancie. K tvrdeniu žalobcu o tom, že namietaný nesprávny procesný postup súdu I. inštancie má byť fakticky na prospech žalovanej a preto u nej nemôže byť dôvodom na podanie odvolania sa nevyjadruje. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej tvrdí, že žalovaná v podanom odvolaní neuviedla, aké jej (právneho zástupcu) konkrétne otázky neboli pripustené súdom a preto je jej tvrdenie v podanom odvolaní neurčité. Na druhej strane sa k tomu vyjadruje tak, že bolo pochopiteľné a správne že súd takéto otázky nepripustil. Buď teda právnemu zástupcovi žalobcu je zrejmé, o ktoré otázky išlo a k čomu sa vlastne vyjadruje, alebo je jeho vyjadrenie v tomto smere iba všeobecným tvrdením bez znalosti podstaty veci. Pokiaľ si právny zástupca žalobcu myslí, že bolo vecou právneho zástupcu žalovanej, aby minimálne trval na tom, aby sa tieto jeho otázky zaprotokolovali uvádza ust. § 99 ods. 1 a § 98 ods. 1 a § 40 ods. 3 OSP správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená. Od 1.7.2016 teda prišlo k zmene právnej úpravy. Pri každom procesnom úkone na ktorom sa vykonáva dokazovanie sa vyhotovuje záznam technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku a tento záznam sa aj uchováva. Zápisnica o procesnom úkone sa vyhotovuje vtedy, ak to súd považuje za vhodné a účelné. Takáto zápisnica má obsahovať podstatný obsah prednesov ako aj priebeh procesného úkonu. Je vecou súdu, aby tomu tak bolo. Ustanovenie § 40 OSP, podľa ktorého každá námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená, sa v Civilnom sporovom poriadku nenachádza. Naproti tomu ale má odvolací súd vždy k dispozícii zvukový záznam z priebehu úkonu a preto sám môže posúdiť, či nepripustenie otázky strany (hoc to súd I. inštancie v zápisnici o úkone nezaznamenal) bolo v tom ktorom prípade dôvodné, alebo nie. K ďalšej, nasledujúcej námietke žalobcu v predmetnom vyjadrení (odhliadnuc od skutočnosti, že žalovaná v podanom odvolaní popri nesprávnych skutkových zisteniach namietala aj nesprávne právne posúdenie veci súdom I. inštancie, keď má za to, že správne mal byť nárok žalobcu kvalifikovaný ako bezdôvodné obohatenie) si dovoľujeme uviesť, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Neunesenie dôkazného bremena žalobcu o tom, že strany vykonali vzájomný zhodný prejav vôle nepredstavuje nesprávny právny záver súdu zo správne zisteného skutkového stavu. Právnym posúdením možno rozumieť, či podľa správne zisteného skutkového stavu preukázane vykonané prejavy vôle konajúcich osôb, možno právne posúdiť, ako platne uzatvorenú zmluvu o pôžičke. Nesprávne zistený skutkový stav veci v tom smere, či vôbec k takémuto prejavu vôle konajúcej osoby niekedy prišlo, t.j. či o takejto tvrdenej skutočnosti žalobca uniesol dôkazné bremeno, nemožno považovať za právne posúdenie veci s odôvodnením, že "otázka, či medzi sporovými stranami prišlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke je otázkou právnou". K skutkového stavu veci: Žalovaná nespochybňuje vierohodnosť výpovedí žalobcu, jeho manželky a syna iba ich príbuzenským vzťahom, ktorý je nepochybný, ale poukazuje na iné, celkom konkrétne skutočnosti. Nemožno však opomenúť ani to, že tak manželka žalobcu ale aj jeho syn (vykonávajúci z dôvodu množstva exekúcii majetkové dispozície prostredníctvom rodičov) sú na výsledku konania priamo hmotne závislí. Opakuje aj tvrdenie, že citovaný list JUDr. Mešenca nijako nepreukazuje a nie je dôkazom o tom, že sporové strany uzatvorili platnú zmluvu o pôžičke a ani nepredstavuje uznanie dlhu alebo iný právny úkon, ktorý by konštituoval vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu žalovanej. Právny zástupca žalobcu odvolaciemu súdu tvrdí, že nemôže preskúmavať námietku žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci uvedenú v podanom odvolaní, lebo nesprávne právne posúdenie veci súdom I. inštancie v odvolaní nenamietala. Nonsens. Dovoľuje si uviesť, že žalovaná v podanom odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom I. inštancie. Zároveň žalovaná v podanom odvolaní namietala aj skutočnosť, že v roku 2012 nemohla byť platne uzatvorená ústna zmluva o pôžičke s nemožným predmetom plnenia jeden milión korún (tvrdenia žalobcov). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby Krajský súd v Trnave napadnutý rozsudok Okresného Galanta 8C/505/2015-83 zo dňa 08.12.2016 ako aj uznesenie o pripustení zmeny návrhu z 29.09.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Duplika k vyjadreniu protistrany zo dňa 3.8.2017 (žalobca sa vyjadruje) - K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) Podľa názoru žalovanej strany je výrok uznesenia o pripustení zmeny petitu neurčitý, nakoľko nie je zrejmý počiatočný deň, od ktorého sa úrok z omeškania v zmysle žaloby požaduje, deň od ktorého sa úrok z omeškania požaduje, ani istina, z ktorej sa úrok z omeškania požaduje, kto si nárok uplatňuje a kto je ho povinný zaplatiť. Pritom z uvedeného vyvodzuje žalovaná strana takú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z výroku uznesenia o pripustení zmeny petitu žaloby je však zrejmé, že sa mení iba sadzba uplatneného úroku z omeškania, pričom ostatné skutočnosti, ktoré spomína žalovaná strana, zostali týmto uznesením nedotknuté. Z uvedeného dôvodu možno vyvodzovať účelovosť spomenutej argumentácie žalovanej strany týkajúcej sa údajnej neurčitosť uznesenia o pripustení zmeny petitu žaloby. Žalovaná strana v súvislosti s pripustením zmeny petitu na jednej strane spochybňuje uznesenie o zmene petitu a na strane druhej zároveň namieta, že súd I. inštancie nerozhodoval v zmysle zmeneného petitu, a nevyčerpal tak predmet konania. Takáto argumentácia sa logicky javí ako protirečivá, pričom tento fakt navyše umocňuje to, že nerozhodnutie v zmysle zmeneného petitu je fakticky v prospech žalovanej strany, nakoľko v dôsledku pripustenia zmeny petitu sa uplatnil vyšší úrok z omeškania, než bol uplatnený pôvodne. K tomuto sa však žalovaná strana nevyjadrila. Faktom je, že súd má rozsudkom rozhodnúť spravidla o celej prejednávanej veci, pričom v danom konaní súd I. inštancie opomenul rozhodnúť o časti príslušenstva, a to v rozsahu zmenenej výšky uplatňovaného úroku z omeškania. Súd I. inštancie tak žalovanému zvýšený úrok z omeškania po pripustení zmeny petitu nepriznal, ale ani nerozhodol o zamietnutí žaloby v časti zvýšeného úroku z omeškania. Pritom ak súd I. inštancie nevyčerpal celý predmet konania, ako to uvádza žalovaná strana, opätovne je potrebné zdôrazniť, že v takomto prípade nejde o tzv. inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nerozhodne o niektorej časti predmetu konania totiž nie je odvolacím dôvodom, ale o dôvodom na uplatnenie inštitútu tzv. dopĺňacieho rozsudku upraveného v ustanovení § 225 CSP. K tejto skutočnosti sa však strana žalovaného opätovne nijakým spôsobom nevyjadrila. Pokiaľ ide o otázky, ktoré neboli v konaní pripustené, žalovaná strana ani vo vyjadrení zo dňa 03.08.2017 (v replike) neuviedla konkrétne otázky, ktorých nepripustenie je podľa názoru žalovanej strany odvolacím dôvodom (inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie). V tomto smere preto možno odkázať na argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 30.01.2017. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. V danom konaní nebolo sporné poskytnutie finančných prostriedkov na bankový účet žalovanej, pričom na základe vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že išlo o pôžičku, ktorú jej poskytol žalobca. Pritom pri procesnej obrane žalovanej, kedy účelovo tvrdila, že nešlo o pôžičku, ale o bezdôvodné obohatenie, je nepochybné, že posúdenie toho, či ide o pôžičku alebo bezdôvodné obohatenie je otázkou právnou a nie skutkovou. Pritom súd I. inštancie pri ustálení právneho záveru o tom, že v danom prípade išlo o pôžičku (a nie o bezdôvodné obohatenie) vychádzal z náležite zisteného skutkového stavu, a preto zákonné predpoklady pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) neboli splnené. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť s ďalším účelovým tvrdení žalovanej strany o tom, že údajne bolo namietané aj nesprávne právne posúdenie veci súdom I. inštancie. Z podaného odvolania je totiž nepochybne zrejmé, že v súlade s ustanovením § 363 sú v ňom označené iba dva odvolacie dôvody, pričom odvolací dôvod upravený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. h) (rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) nebol žalovanou stranou v tomto prípade označený ako odvolací dôvod. V rámci odvolacieho konania preto môže byť žalovanou stranou napadnuté rozhodnutie preskúmané len v medziach odvolacích dôvodov, ktoré boli v odvolaní označené v súlade s ustanovením § 363 CSP. Vyjadrenie k iným tvrdeniam protistrany - žalovaná strana sa vo vyjadrení zo dňa 03.08.2017 opätovne snaží účelovo spochybniť vierohodnosť výpovedí svedkov, ktorí boli navrhnutí žalobcom, pričom však neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli objektivitu a vierohodnosť daných svedkov spochybniť. Obdobne nie je možné spochybniť ani vyjadrenie predchádzajúceho právneho zástupcu žalovanej, z ktorého vyjadrenia jednoznačne a nepochybne vyplýva, že medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Pokiaľ ide o prípadný rozdiel v číselnom vyjadrení skutočne poskytnutej sumy a dohodnutej sumy titulom pôžičky, je potrebné uviesť, že prípadne vyššia poskytnutá suma by bola bezdôvodným obohatením len v prevyšujúcej časti dohodnutej sumy pôžičky a naopak prípadne nižšia poskytnutá suma by bola čiastočným plnením vo vzťahu k dohodnutej sume pôžičky. Preto ani prípadný rozdiel v reálne poskytnutej sume a dohodnutej sume pôžičky nič nemení na tom, že právnym titulom poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej bola pôžička. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 8C/505/2015 zo dňa 08.12.2016 v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastupovania v odvolacom konaní v rozsahu 100 %.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , a dospel k záveru, že rozsudok súdu I. inštancie je vo výroku vecne správny.

10. Medzi sporovými stranami sa jednalo o pôžičku, kde je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom tak z tohto vzťahu sa odvodzuje aj aktívna a pasívna legitimácia sporových strán v spore. Žalobca je aktívne legitimovaný a žalovaná je pasívne legitimovaná., čo vyplýva z výsledku prevedeného dokazovania súdom I. inštancie. Z výroku uznesenia o pripustení zmeny petitu žaloby je však zrejmé, že sa mení iba sadzba uplatneného úroku z omeškania Súd I. inštancie rozhodol o zmene žaloby v zmysle § 142 CSP. Žalovaná namieta, že súd I. inštancie nerozhodol o zmenenej žalobe a teda sa ani nevysporiadal s touto skutočnosťou ako aj s námietkami žalovanej voči rozšíreniu uplatneného práva žalobcom. Súd I. inštancie síce nerozhodol o časti príslušenstva v rozsahu zmenenej výšky uplatňovaného úroku z omeškania (t.j. žalovanému zvýšený úrok nepriznal a ani nerozhodol o zamietnutí žaloby v časti zvýšeného úroku z omeškania), no jedná sa len o príslušenstvo, nie o istinu. Preto pre odvolateľa „zdanlivo chýbajúci“ výrok nie je potrebný, nejedná sa o procesnú chybu (okrem toho samotná skutočnosť, že súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25 %, a nie vo výške 8,25 %, je nepochybne v prospech žalovanej), nemôže byť z dôvodom na podanie odvolania žalovanej, nakoľko subjektom oprávneným na podanie odvolania je tá sporová strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 . V podanom odvolaní žalovaná ďalej uvádza, že súd I. inštancie na pojednávaní dňa 08.11.2016 znemožnil jej právnemu zástupcovi viesť výsluch svedkov, keď opakovane a bezdôvodne nepripúšťal otázky, pričom však nešlo o otázky spínajúce dôvody neprípustnosti podľa § 202 ods. 2 CSP. Právny zástupca mal trvať na tom, aby sa jeho otázky zaprotokolovali, čo však neurobil. Zo zápisnice to nevyplýva. Daná pripomienka sa týka postupu vedenia konania.

11. Z účtu žalobcu na účet žalovanej bola poukázaná suma 33.137,28 euro. Žalovaná strana však tvrdila, že uvedená suma bola peňažnými prostriedkami syna žalobcu, ktorý ich získal z predaja bytu v B.. Toto jej tvrdenie bolo vyvrátené listinnými dôkazmi: - byt v B. bol vo vlastníctve žalobcu a jeho manželky. Žalobca a jeho manželka nadobudli byt do BSM kúpnou zmluvou. Zmluvou o prevode vlastníctva družstevného bytu zo dňa 14.5.2002 nadobudli do vlastníctva Z. A. a W. A., vklad bol povolený dňa 3.4.2003 pod číslom V 3336/2002 Katastrálnym úradom v Bratislave Správou katastra Senec. Vlastníctvo k pozemku bolo žalobcom a jeho manželkou nadobudnuté na základe zmluvy zo dňa 19.11.2003, ktorej vklad bol povolený dňa 31.5.2004 pod číslom V 801/2004 katastrálnym úradom v Bratislave - správou katastra Senec.

12. Kúpnou zmluvou zo dňa 2.11.2012 byt odpredali. Z tejto kúpnej zmluvy je zistené, že PhDr. W. A. a manželka Z. A., ktorí majú v bezpodielovom spoluvlastníctve 1-izbový byt č. X s príslušenstvom na prízemí bytového domu v B., D. ulica orientačné číslo X, X, XX vchod č. X, bytový dom súpisné číslo XXXX byt odpredávajú do podielového spoluvlastníctva J. W. v 9/10-inách a Q. H. v 1/10-ine celkom spolu za sumu 55.000,- eur. Peniaze za predaj kupujúci poukázali na účet žalobcu a časť peňazí vo výške 18.076,93 eur bolo poukázaných na splatenie úveru. Kto bol vlastníkom tohto bytu v B. a kto ho odpredal, že to bol žalobca a jeho manželka vyplýva aj z listu vlastníctva, v ktorom boli uvedení ako vlastníci.

13. Právny dôvod, na základe ktorého boli peňažné prostriedky poskytnuté, bol tiež vyvrátené vykonaným dokazovaním. Žalovaná tvrdila, že to bolo z toho dôvodu, že v dome bude mať syn žalobcu doživotné užívacie právo a jeho syn tam bude mať k dispozícii vlastnú izbu. Žalobca tvrdil, že išlo o pôžičku. Súd sa zaoberal úvahou o tom prečo by žalobca financoval nadobudnutie nehnuteľnosti žalovanou za cenu bývania jej manžela, syna žalobcu, veď v zmysle § 18 Zákona o rodine manželia sú povinní spolu žiť. A keďže žalovaná uzavrela manželstvo so synom žalobcu, jemu vzniklo právo bývať spolu so žalovanou v nehnuteľnosti, ktorú hodlala kúpiť a neskôr kúpila od svojich rodičov. Toto právo bývania by trvalo synovi žalobcu - manželovi žalovanej počas celého trvania manželstva. To, že išlo o pôžičku mal súd preukázané z výsluchu svedkov W. A. ako aj Z. A.. Svedok W. A. - syn žalobcu a bývalý manžel žalovanej uviedol, že spolu so žalovanou spolu bývali v B. v byte jeho rodičov. Po tom čo sa rozišli a opätovne začali spolu chodiť plánovali si spoločné bývanie. S myšlienkou, aby žalobca a jeho manželka predali byt v B. a z týchto peňazí vyplatili dom rodičov žalovanej prišla sama žalovaná. Bolo dohodnuté, že keď rodičia svedka dajú 1 milión korún tak tam môže ísť žalovaná so svojim manželom bývať. Bolo dohodnuté, že žalovaná si zoberie hypotéku a vyplatí žalobcu. Svedok potvrdil, že má dlhy voči štátu, ktoré vznikli pred 18 rokmi. Svedok taktiež potvrdil tvrdenie žalobcu, že u jeho rodičov sa dohodla pôžička pre žalovanú. Svedkyňa Z. A. - manželka žalobcu uviedla, že prišiel k nim jej syn s nastávajúcou nevestou a požiadali ich, aby predali byt v B. a požičali im peniaze na kúpu domu s tým, že keď ho kúpia žalovaná si zoberie úver a z tohto úveru peniaze vráti. Po tom čo sa byt predal žalobca vyplatil úver, ktorý mal spolu so svedkyňou a peniaze zaslal žalovanej, ktorá ich následne poukázala svojim rodičom. K uzavretiu dohody o pôžičke medzi sporovými stranami malo dôjsť v bydlisku žalobcu za prítomnosti jeho manželky ako aj žalovanej a jej bývalého manžela. Svedkyňa B. a svedok P. B. sa k tejto otázke uzavretia dohody o pôžičke vyjadrovať nemohli nakoľko v bydlisku žalobcu vtedy neboli. Pokiaľ tvrdili, že bývalý manžel žalovanej chcel kúpiť dom avšak mal podlžnosti voči štátu a preto realizoval posielanie peňazí cez účet žalobcu, tak z listu B. B. a.s. zo dňa 27.4.2016 vyplýva, že s účtom žalobcu resp. s finančnými prostriedkami na tomto účte môže nakladať Z. A. - manželka žalobcu. Navyše v priebehu súdneho konania žalovaná strana uviedla (pojednávanie dňa 24.3.2016), že je ochotná zaplatiť jednu polovicu žalovanej sumy avšak je možné, že aj na vyššej sume sa so stranou žalobcu dohodne. Súd sa správne tiež zaoberal úvahou , prečo by žalobca, ktorý bol vlastníkom peňazí z predaja bytu čo bolo v spore preukázané tieto finančné prostriedky investoval v prospech žalovanej, aby nadobudla nehnuteľnosť. Aj to, že tieto finančné prostriedky mali kompenzovať bývanie syna žalobcu súdu sa to javí ako nehodnoverné.

14. Žalovaná strana keď tvrdila, že sa jednalo o peniaze syna žalobcu, jej tvrdenie, že tieto peniaze boli preddavkom na kúpu rodinného domu za čo mal syn žalobcu - manžel žalovanej právo doživotného bývania v dome, boli vyvrátené z listu vlastníctva a žiadna ťarcha - vecné bremeno týkajúce sa bývania syna žalobcu na liste vlastníctva nie je vyznačené. Navyše po prerokovaní listu žalobcu so žalovanou oznamuje jej predchádzajúci právny zástupca, že bez ohľadu na to z akého právneho titulu jej boli peniaze poukázané je ochotná zaplatiť 1-icu zaslanej sumy. Žalovaná tvrdila, že v danom prípade nešlo výlučne o pôžičku pre ňu samotnú. Žalovaná však najprv nevie z akého dôvodu jej boli peniaze poskytnuté, na strane druhej v ďalšej vete sa uvádza, že išlo o pôžičku. Z tohto listinného dôkazu tiež možno usudzovať, že išlo o pôžičku medzi žalobcom a žalovanou Že sa jednalo o pôžičku žalovanej svedčí aj fakt, že v zapätí čo boli žalovanej na účet pripísané peniaze v sume 30.000,- euro poukázala svojim rodičom, ktorí neskôr kúpnou zmluvou zo dňa 11.4.2014 previedli na ňu nehnuteľnosti. Žalovaná ako prostriedok procesnej obrany (č. l. 34 spisu) uviedla, že sa nemieni bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu, avšak žalobca podanou žalobou žiada viac, ako jej po úhradách za jeho syna ostalo. K tomu je nutné uviesť, že Avšak žalobca nezodpovedá za prípadné záväzky svojho plnoletého syna - manžela žalovanej. Ten má spôsobilosť k právnym úkonom a žalobca neručí za jeho záväzky. Úhrada dlhov bývalého manžela žalovanej môže byť jedine zohľadnená pri vyporiadaní BSM žalovanej a jej bývalého manžela. Priznaná suma 31.180,28 eur bola vypočítaná zo sumy 33.137,28 eur po odpočítaní 1.957,- eur, ktorá bola žalovanou zaslaná na účet žalobcu.

15. K námietke premlčania vznesenej žalovanou plnenie zo zmluvy o pôžičke sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby je pritom spojený s okamihom, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Ak nebola splatnosť dlhu dohodnutá, ustanovená právnym predpisom alebo určená v rozhodnutí, možno o splnenie dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek. Potom povinný splniť v zmysle § 503 Občianskeho zákonníka dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

16. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87 Z. z. je výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu Vznik omeškania žalovanej so splnením peňažného dlhu bol stanovený na 12.5.2014, tzn. 30 dní odo dňa kedy žalovaná nadobudla dom do výlučného vlastníctva.

17. Podľa §-u 255 ods. 1,2 a §-u 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku žalobca mal v konaní plný úspech, preto mu súd mu priznal 100 % náhrady trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Z týchto dôvodov preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 rozsudok súdu I. inštancie ako vecne správny vo výroku potvrdil.

19. Žalobca má voči žalovanej podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný.

20. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .