Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 919/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Jindřichom Stoszkom,

Černyševského 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom sp. zn. zo 6. septembra 2012, postupom Krajského súdu

v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

z 13. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 22. apríla

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na prejednanie veci spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a rozhodnutím Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“), Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v bližšie neoznačených konaniach. Dňa 26. novembra 2015 sťažovateľ doplnil

sťažnosť doručenú ústavnému súdu 17. septembra 2015 predovšetkým vo vzťahu

k petitu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a listiny a práv podľa a 3 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „konanie okresného

súdu“) a jeho rozsudkom sp. zn. zo 6. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“), postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „konanie krajského súdu“) a jeho rozsudkom sp. zn. z 13. júna

2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „konanie najvyššieho súdu“) a jeho

uznesením sp. zn. z 22. apríla 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu uznaný

za vinného zo spáchania v bode 1 rozsudku trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a

4 a v bode 2 a 3

rozsudku pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1

a bol mu uložený

úhrnný trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov so zaradením do II. nápravnovýchovnej

skupiny.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom predovšetkým

namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s právnou a vecnou argumentáciou obhajoby

komentovanou odbornou literatúrou o vylúčení právnej kvalifikácie skutku ako trestného

činu sprenevery, poukázal na svojvoľnosť v hodnotení dôkazov okresným sudom s dôrazom

na to, že vo vzťahu k skutku v bode 1 rozsudku okresného súdu nebol zo strany obžaloby

predložený jediný písomný dôkaz v neprospech sťažovateľa, okresný súd sa opieral

o výpovede nedôveryhodných svedkov, ktorí by v prípade uvedenia pravdivých skutočností

boli pravdepodobne vystavení trestnému stíhaniu pre spáchanie trestného činu úverového

podvodu, výpovede hlavných svedkov − štatutárnych zástupcov tzv. poškodenej strany,

potvrdzujúce tvrdenia obhajoby okresný súd nebral do úvahy a písomné dôkazy obhajoby

ignoroval alebo bez akéhokoľvek akceptovateľného a racionálneho základu hodnotil tak,

že pri žiadnej možnej interpretácii nemohli vyplynúť prijaté skutkové základy. V konaní

podľa sťažovateľa neexistovala účtovná škoda u tzv. poškodeného subjektu – spoločnosti

Poukazoval aj na to, aby „záležitosť sťažovateľa bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom vzhľadom

na skutočnosť, že od tzv. spáchania skutku po vyhlásenie rozsudku prvostupňovým súdom

uplynulo viac ako 16 rokov a trestné stíhanie bolo voči sťažovateľovi vedené 13 rokov“.

Vo vzťahu k skutkom v bode 2 a 3 rozsudku okresného súdu v odvolaní poukazoval

na «znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný na pokyn prokuratúry súdnou znalkyňou

z oboru ekonomiky. Prokuratúra v rozpore so zákonom o účtovníctve tento znalecký

posudok neuznala a účelovo dala vypracovať dodatok pôvodného znaleckého posudku,

ktorý sa už nezaoberal vlastníctvom finančných prostriedkov, ale len konštatovaním,

že v pokladni a na účtoch sledovaných spoločností sa nachádzali finančné prostriedky.

Tento „Dodatok“ bol jednoznačne účelový, čo potvrdila aj súdna znalkyňa, keď

sa na pojednávaní viackrát prokurátora spýtala, či sa má vyjadriť k prvému alebo druhému

znaleckému posudku...». Poukázal aj na to, že žiadal o vypracovanie nového znaleckého

posudku, čo bolo okresným súdom zamietnuté. Namietal, že rozsudok okresného súdu

je v rozpore s , je nepreskúmateľný a absolútne

nepresvedčivý, a zároveň poukazoval aj na arbitrárnosť postupu okresného súdu.

Krajský súd na podklade podaného odvolania napadnutým rozsudkom zrušil

rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a sťažovateľa uznal za vinného z trestného činu

podvodu podľa a účinného do 1. januára 2006 v znení

(ďalej aj „“) a z pokračovacieho trestného činu

neodvedenia dane a poistného podľa a a uložil

mu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej

skupiny. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd odôvodnil zníženie jeho trestu aplikáciou § 40

.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd rozhodol rozsudkom v jeho neprospech zmenou

právnej kvalifikácie trestného činu „bez vykonania doplnenia dôkazov, bez možnosti

poskytnutia minimálneho, zákonom stanoveného času potrebného na prípravu obhajoby,

bez možnosti samotnej obhajoby a v rozpore s ustanovením

pri absencii odvolania prokurátora“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie najskôr len z dôvodov

podľa a , v ktorom poukazoval na „prelomenie

totožnosti skutku, pretože trestný čin sprenevery a podvodu sú rozdielne skutkové podstaty

majúce odlišné skutkové znaky.

Vyššie uvedená argumentácia má prirodzene dopad aj na skutkové zistenia

a dôkaznú situáciu. Sprenevera aj podvod sú síce povahovo majetkové delikty

ale sú postavené na odlišnom základe skutkovej podstaty. U sprenevery sa na rozdiel

od podvodu nemusí skúmať a preukazovať tzv. podvodný úmysel. Ten podľa právnej teórie

a praxe musí byť prítomný najneskôr v čase, kedy sa páchateľ obohacuje a táto podmienka

nebola v tomto konkrétnom prípade splnená; /resp. spoločnosť /

použil peniaze zaplatené na kúpnu cenu až po podpísaní dodatku ku kúpnej zmluve, ktorý

mu to umožňoval, po predchádzajúcom rokovaní o zhodnocovaní prostriedkov

so zástupcami Uvedený stav nepreukazuje podvodný úmysel

dovolateľa uviesť management do omylu a tak sa obohatiť.

nemohol byť uvedený do omylu, pretože vedel

o použití peňažných prostriedkov na zhodnotenie pred ich reálnym investovaním, čo

vyústilo do podpísania dodatku. Naopak z dokazovania vyplýva práve logika jeho verzie

priebehu skutku, že dovolateľ vykonal opatrenia na nákup hnojív a na základe

rozhodovania managementu došlo k príprave a realizácii

náhradného opatrenia na zhodnotenie prostriedkov.“. Sťažovateľ namietal, že krajský súd

„prelomil“ , a , mal postupovať primerane podľa

ods. 2 , teda upozorniť ho na túto možnosť skôr, ako vyhlási

dokazovanie za skončené, a opäť mu poskytnúť lehotu na prípravu, ak o to sťažovateľ,

prípadne jeho obhajca požiada, a na ten účel odročiť pojednávanie najmenej o päť

pracovných dní. Poukazoval aj na porušenie zásady zákazu reformátio in peius zmenou

právnej kvalifikácie, „prelomenie“ a tým, že krajský súd

rozhodol v jeho neprospech aj napriek tomu, že sa prokurátor neodvolal v jeho neprospech.

Tiež poukazoval na to, že okresný súd „prelomil“ aj ďalšie ustanovenia

[§ 2 ods. 7 a 10, § 9 ods. 1 písm. g), § 40, § 278 ods. 1, resp. § 322 ods. 3 a § 252 ods. 2

písm. b) per analógiám] a . Sťažovateľ v dovolaní poukázal aj

na to, že krajský súd pochybil, keď ho za skutok spáchaný v čase od októbra 1997 do apríla

1999 uznal za vinného „podľa “, a tiež keď ho uznal za vinného

podľa „, a nie podľa ust

ods. 1, 5 “. Zároveň namietal, že boli

porušené „pri rozhodovaní oboch súdov jeho základné ľudské práva − právo

na spravodlivý proces dĺžkou súdneho konania a základné diferenciačné kritériá pri

posudzovaní primeranosti lehoty súdneho konania, vychádzajúcich z dvoch druhov súdnych

konaní, ktoré sú predmetom práva na súdnu ochranu v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru“.

Dňa 27. novembra 2013 sťažovateľ svoje dovolanie doplnil, pričom ako dovolacie

dôvody už uvádzal , a . Namietal, že vo veci

konajúce súdy ignorovali, že v danom prípade šlo o obchodnoprávny vzťah, pričom

poukázal aj na príslušné ustanovenia , kúpnu zmluvu a jej dodatok,

ktorý vo veci konajúce súdy podľa neho nezohľadnili.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že nie sú naplnené dôvody

dovolania podľa , a . Podľa sťažovateľa došlo

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru z dôvodu, že „... zhruba týždeň pred plánovaným verejným zasadnutím

na webowej stránke NS na internete v pláne práce trestnoprávneho kolégia uvedené verejné

zasadnutie vyznačilo za zrušené. Právnemu zástupcovi bolo dňa 13.4. telefonicky oznámené,

že sa ruší formu zasadnutia z verejného na neverejné

Najvyšší súd na neverejnom zasadaní dospel k záveru, že nie sú naplnené dôvody

dovolania uvedené v /, , ...“. Podľa

názoru sťažovateľa je postup vo veci konajúcich súdov v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti a hraničí s arbitrárnosťou napadnutých rozhodnutí, ktorá spočíva v svojvôli.

Tým, že najvyšší súd nesprávne interpretoval § 371 ods. 1 písm. c), i) a k) Trestného

poriadku, odoprel mu poskytnúť právnu ochranu. Sťažovateľ nesúhlasí ani so spôsobom,

akým sa najvyšší súd vysporiadal s jeho námietku týkajúcou sa zachovania totožnosti

skutku. Zastáva názor, že namietané dovolacie dôvody boli naplnené a najvyšší súd mal

o jeho dovolaní konať a rozhodovať na verejnom zasadnutí, nie na neverejnom a zároveň

mal svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.

K porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru teda došlo

- rozsudkom okresného súdu z dôvodu, že podľa sťažovateľa je arbitrárny. Okresný

súd vykonal hodnotenie dôkazov bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu

tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery;

- rozsudkom krajského súdu z dôvodu, že krajský súd zmenil právnu kvalifikáciu

skutku v neprospech sťažovateľa bez odvolania prokurátora, teda porušil zásadu zákazu

reformatio in peius;

- uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že pri formulovaní svojich záverov vo vzťahu

k dovolacím dôvodom podľa , a postupoval

zjavne formalisticky. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uplatnil vo veci reštriktívny

výklad príslušných ustanovení týkajúcich sa dôvodov dovolania a ich

použiteľnosti, a nenaplnil tak svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľovi požadovanú

súdnu ochranu. Namietané dovolacie dôvody boli podľa neho naplnené a najvyšší súd mal o

jeho dovolaní konať a rozhodovať na verejnom zasadnutí, nie na neverejnom a zároveň mal

svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.

Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu tiež došlo aj k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa a

dohovoru, pretože krajský súd neumožnil sťažovateľovi, zastúpenému obhajcom, vyjadriť

sa k zmene právnej kvalifikácie skutkov a neposkytol mu ani čas na prípravu obhajoby.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky

(, , , pozn.).

V závere svojej sťažností sťažovateľ uvádza, že „skutok v bode 1. sa stal v roku 1996

/teda pred 17 rokmi /a skutky v bodoch 2, 3 v roku 2002 / teda pred 11 rokmi/. Obvinený

nikdy nemaril trestné konanie a orgánom činným v trestnom konaní poskytoval potrebnú

súčinnosť“. Následne poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) zaoberajúcu sa posudzovaním primeranosti lehoty súdneho konania

a v nadväznosti na to uviedol, že sa z dôvodu prieťahov v konaní domáhal zastavenia

trestného konania, no okresný súd jeho námietky ignoroval. Uvedené sa podľa sťažovateľa

snažil napraviť krajský súd, no neadekvátnym spôsobom. Zastáva názor, že okresný súd,

prípadne krajský súd mal konanie zastaviť podľa ,

prípadne keď už krajský súd uznal, že v konaní došlo k prieťahom, o čom svedčí aplikácia

, mal mu uložiť trest podmienečný. Podľa jeho názoru „uloženie

nepodmienečného trestu páchateľovi po 17 rokoch od spáchania skutku je podľa názoru

sťažovateľa jednoznačným prelomením práva na spravodlivý proces, ak prieťahy v konaní

nezavinil a naopak poskytoval orgánom činným v trestnom konaní po celý čas potrebnú

súčinnosť“. Pre porovnanie poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. marca 2010. Ide o prípad „odôvodňujúci aplikáciu spomínaného

ustanovenia ovšem výrazne priaznivejšie pre páchateľa, ktorý svojim konaním

spôsobil škodu prevyšujúcu 60 mil. Sk pokračujúcim deliktom opakovanými útokmi z roku

1998, pričom mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody na 4 roky − po 12 rokoch od

spáchania skutku. Sťažovateľovi je kladená za vinu cca polovina tejto škody a po 17 rokoch

od spáchania skutku je mu uložený trest odňatia slobody na 3 roky. Nesúlad postihu

v uvedených prípadoch je zjavný a neobvyklý. Sťažovateľovi bol uložený nepodmienečný

trest odňatia slobody vo výmere 3 roky krátko pred uplynutím premlčacej doby za tento

delikt. Treba zvýrazniť aj fakt, že súdy vôbec neprihliadali k osobným pomerom

sťažovateľa, že má dve nezaopatrené deti a nezamestnanú manželku. Takisto neprihliadli k

faktu, že uvedené finančné prostriedky skončili v rukách českou justíciou právoplatne

odsúdeného podvodníka

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu

17. septembra 2015 navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo

na prerokovanie veci spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 38 ods. 2 Listiny základných

ľudských práv a slobôd a SR postupom a rozhodnutím Okresného sudu

Levice, Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu SR porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Nitre z 16. 5. 2013

a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 4. 2015 a vec sa vracia

Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd Nitra ja povinný uhradiť trovy konania v sume

355,72 € (za dva úkony právnej pomoci a paušál vrátane DPH) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jindřicha Stoszka,

Advokátska kancelária, Černyševského 26,850 05 Bratislava 55.“

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 26. novembra 2015 sťažovateľ opravil petit

svojej predchádzajúcej sťažnosti v nasledovnom znení:

„1. Základné právo zaručené podľa SR, a

ods. 1 a 3 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd

na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom Uznesením

Najvyššieho súdu SR, zo dňa 22. Apríla 2015, sp. zn. (správne má byť

sp. zn. , pozn.), Rozsudkom Krajského súdu KS Nitra zo dňa

16.5.2012 (správne má byť z 13. júna 2013, pozn.) a Rozsudkom Okresného sudu Levice

sp.zn. zo dňa 6. 9. 2012 porušené bolo.

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. (správne má byť sp. zn. , pozn.)

z 22. apríla 2015 porušené bolo.

3. Základné právo na prerokovanie veci spravodlivo

a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, Listiny základných ľudských práv a slobôd a SR

postupom a rozhodnutím Okresného sudu Levice, Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho

súdu SR porušené bolo.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 22. Apríla 2015, sp. zn.

(správne má byť sp. zn. , pozn.) a rozsudok Krajského súdu KS Nitra

zo dňa 16. 5. 2012 (správne má byť z 13. júna 2013, pozn.) sa zrušuje a vec

vracia na nové konanie a rozhodnutie

5. Nariaďuje Okresnému súdu Levice aby dočasne odložil výkon trestu

až do rozhodnutia vo veci sťažovateľa

6. Krajský súd Nitra je povinný uhradiť trovy konania v sume

355,72 € (za dva úkony právnej pomoci a paušál vrátane DPH) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jindřicha Stoszka,

Advokátska kancelária, Černyševského 26,850 05 Bratislava 55.“

Ústavný súd pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti vychádzal zo sťažovateľom

takto opraveného petitu jeho sťažnosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľom namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie a obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu, rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ako aj porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach

týchto súdov a ich rozhodnutiami.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa , každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak

to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť,

a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

Obdobne podľa judikatúry ústavného súdu nie je zásadná odlišnosť ani medzi

obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , resp. listiny a právom na prejednanie veci v primeranej lehoty

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ústavný súd si pri výklade základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v ,

resp. čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie veci v primeranej lehote (napr. , , ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu

na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ,

tiež ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie

právomoci ústavného súdu (napr. , , ,

, ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Keďže proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol prípustný riadny opravný

prostriedok − odvolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu k okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Sťažovateľ

právo podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu využil a krajský súd o ňom riadne

rozhodol.

Ústavný súd preto nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje

proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práv podľa a 3 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Napriek

tomu, že sťažovateľ v petite sťažnosti nešpecifikuje, ktoré z práv v rámci čl. 6 ods. 3

dohovoru namieta, z obsahu jeho sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie práv podľa čl. 6

ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.

Sťažovateľ porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru odôvodňuje tým, že krajský súd zmenil právnu kvalifikáciu skutku v jeho

neprospech napriek tomu, že prokurátor nepodal odvolanie v jeho neprospech, teda porušil

zásadu zákazu reformatio in peius a v nadväznosti na to zároveň došlo podľa sťažovateľa

aj k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, pretože krajský súd mu

neumožnil (sťažovateľ bol zastúpený obhajcom, pozn.) vyjadriť sa k zmene právnej

kvalifikácie skutkov a neposkytol mu ani čas na prípravu obhajoby. Sťažovateľ nesúhlasí

s uloženým trestom odňatia slobody a zastáva názor, že vzhľadom na dĺžku trestného

konania, ktoré bolo proti nemu vedené, mu mal byť uložený podmienečný trest.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením odmietol.

Ústavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti

na rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54), rešpektujúc aj

vlastnú rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho

súdu o odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m. , , ,

). Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie

sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , ). Ústavný súd preto

v zásade nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého rozsudku

krajského súdu.

Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok okresného súdu v celom

rozsahu a uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250

ods. 1 a 5 účinného do 1. januára 2006 v znení

a z pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 2

písm. a) a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov

so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu

vyplýva, že sťažovateľ sa na verejné zasadnutie odvolacieho súdu nedostavil napriek tomu,

že naň bol riadne a včas predvolaný, svoju neprítomnosť však ospravedlnil písomným

podaním, v ktorom zároveň požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti. Krajský súd po

zistení, že sú splnené podmienky podľa , vykonal verejné

zasadnutie v jeho neprítomnosti. Z rozsudku krajského súdu tiež vyplýva, že na verejnom

zasadnutí bol prítomný obhajca sťažovateľa. Podľa názoru krajského súdu bolo v konaní

zadovážených dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti

dôležité jednak pre trestné stíhanie sťažovateľa a následne aj pre jeho odsúdenie. Orgány

činné v trestnom konaní, ale aj okresný súd postupovali pri vykonávaní dôkazov podľa

príslušných ustanovení , pričom okresný súd sa nedopustil ani žiadnych

podstatných chýb v zmysle . Okresný súd podľa

názoru krajského súdu svoje rozhodnutie aj primeraným spôsobom odôvodnil. Krajský súd

však nesúhlasil s právnym posúdením konania sťažovateľa okresným súdom. V odôvodnení

rozhodnutia krajský súd uviedol: „Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného k bodu 1/

rozsudku týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia jeho konania, krajský súd sa s nimi

stotožňuje. V tejto súvislosti poukazuje na podpísané kúpne zmluvy medzi obžalovaným

a poškodenou spoločnosťou, z ktorých vyplýva, že úlohou obžalovaného bolo dodať tovar

v zmysle kúpnej zmluvy. Z tohto dôvodu preto nakladanie obžalovaného s peňažnou

hotovosťou poukázanou obžalovanému zo strany poškodenej spoločnosti nemohlo byť

nakladaním s cudzou vecou, pretože poskytnutím kúpnej ceny zo strany kupujúceho došlo

k prechodu vlastníckeho práva. Konaním obžalovaného však došlo k naplneniu všetkých

znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 odsek 1, odsek 5 Trestného

zákona účinného do 01. 01. 2006. Pokiaľ ide o konštatovanie zavinenia obžalovaného,

krajský súd poukazuje na právne úvahy súdu I. stupňa, ku ktorým dodáva nasledovné:

obžalovaný svojím konaním už pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 10. 04. 1996 uvádzal

poškodenú spoločnosť do omylu a to tým, že už v tom čase konal s vedomím, že dohodnutý

tovar nezabezpečí, resp. pre prípad, že by sa mu tento tovar nepodarilo zabezpečiť, bol

s týmto uzrozumený. Krajský súd k uvedenému záveru dospel vyhodnotením vykonaných

dôkazov a vyhodnotením konania obžalovaného. Obžalovaný za finančnú hotovosť

poskytnutú poškodenými mal naložiť tak, ako mu to ukladala kúpna zmluva z 10. 04. 1996

a teda mal poškodenej spoločnosti dodať umelé hnojivá vo výške 40.000.000,- Sk.

Obžalovaný však okrem jedného jednania so svedkom žiadne hnojivá

nezabezpečil a to ani po tom, čo už mal peniaze poskytnuté poškodenými k dispozícii, hoci

z výpovede svedka vyplýva, že takúto možnosť mu tento svedok ponúkol

a s týmto svedkom prerušil kontakty, resp. ohľadne kúpy hnojív sa mu už neozval.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žiadna iná aktivita vo vzťahu k zabezpečeniu tovaru

zo strany obžalovaného vyvinutá nebola. Ba naopak, už dva dni po poskytnutí peňazí sa

obžalovaný dodatkom ku kúpnej zmluve snažil zabezpečiť použitie kúpnej ceny na iný účel

a to z odôvodnením za účelom vytvorenia prostriedkov ako úhrady vzniknutej škody.

Zo znenia tohto dodatku vyplýva, že zaplatenie kúpnej ceny s 3-mesačným oneskorením mu

spôsobilo ťažkosti pri plnení predmetnej zmluvy. Krajský súd v tejto súvislosti opätovne

poukazuje na výpoveď svedka že to bol práve obžalovaný, ktorý s ním

nekomunikoval ohľadne zabezpečenia hnojív, obsah dodatku ku kúpnej zmluve je značne

vágny a z vykonaného dokazovania vyplýva, že pri zabezpečení tovaru za poskytnutú kúpnu

cenu obžalovaný nemal žiadne problémy a žiadne škody pri realizácii tohto obchodu

nehrozili. Taktiež krajský súd poukazuje na to, že obžalovaný peniaze poskytnuté

poškodeným sčasti vložil do vysokorizikového obchodu bez toho, aby v prípade, keď peniaze

nebude môcť vrátiť, vzniknutú škodu mohol eventuálne nahradiť z iných prostriedkov.

Obžalovaný však toto urobiť nemohol, nakoľko sám nedosahoval relevantné príjmy, aby

mohol prípadnú škodu, ku ktorej vzniku napokon aj došlo, uhradiť.

Obžalovaný využil možnosť zhromaždenia peňazí pre seba tým, že mal k dispozícii

pomerne vysoké množstvo finančných prostriedkov a tieto sa snažil zhodnotiť. Obžalovaný

uvádzal poškodených do omylu tým, že pod zámienkou akejsi škody, ktorá ani nehrozila

a ani hroziť nemohla, pretože hnojivá fakticky nezabezpečil, resp. ak ich svedok

zabezpečil, tomuto žiadne peniaze neposkytol a použil práve peniaze kupujúceho −

poškodenej spoločnosti na vytvorenie si aj vlastného zisku, pretože iné peniaze nemal a časť

peňazí použil na splatenie osobných potrieb. O takomto úmysle obžalovaného svedčí aj jeho

konanie, keď podpísal tzv. memorandum o investičných podmienkach, na základe ktorého

umožnil disponovať s finančnými prostriedkami inej osobe a toto memorandum

predchádzalo uzatvoreniu dodatku ku kúpnej zmluve a predchádzalo aj dňu, kedy boli

peniaze obžalovanému zo strany poškodenej spoločnosti zaplatené.

Úmysel obžalovaného uviesť do omylu poškodeného tým, že mu nezabezpečí

dohodnutý tovar za poskytnutú kúpnu cenu vyplýva z jeho konania tým, že dohodnutý tovar

poškodenému nezabezpečil a ani sa ho žiadnym významným spôsobom, ktorý by mal za

dôsledok jeho skutočné dodanie, zabezpečiť nepokúsil. Naopak, poskytnuté peniaze mal

úmysel zhodnotiť pre seba a pokiaľ aj disponoval úmyslom v prípade nezabezpečenia

dohodnutého tovaru poskytnuté peniaze vrátiť, peniaze použil na uskutočnenie

vysokorizikového obchodu, poskytol ich cudzej osobe a konal tak s uzrozumením, že peniaze

v prípade nezabezpečenia tovaru nebude môcť vrátiť, pretože nedisponoval adekvátnym

množstvom finančnej hotovosti na vyrovnanie prípadne vzniknutých strát.

Krajský súd je toho názoru, že obžalovaný sa svojím konaním dopustil trestného činu

podvodu podľa , , keď uviedol poškodenú

spoločnosť do omylu a tým jej spôsobil škodu veľkého rozsahu a vzniknutý následok

obžalovaný nielen spôsobil, ale tento aj zavinil konaním v nepriamom úmysle podľa § 4

písmeno b/ .“

Vo vzťahu ku konaniu sťažovateľa v bode 2 a 3 rozsudku sa krajský súd stotožnil

so záverom okresného súdu o spáchaní týchto skutkov a jeho zavinenie mal krajský súd

preukázané vykonanými dôkazmi.

Vo vzťahu k trestu krajský súd uviedol, že „pri ukladaní trestu prihliadol na dĺžku

trestného konania a teda dĺžku času, ktorá uplynula od spáchania skutku. Primeranosť

dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len súd)

posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, s prihliadnutím ku kritériám

zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa, chovanie

štátnych orgánov a podobne. V žiadnom z rozhodnutí súdu nie je síce konkretizovaná dĺžka

doby, ktorú je možné považovať za primeranú. Je neprijateľné zastavenie trestného stíhania

z dôvodov prieťahov v konaní, avšak neprimeranosť dĺžky trestného konania sa môže

prejaviť v zmiernení trestu.

Z týchto dôvodov preto krajský súd, vzhľadom na neprimeranú dĺžku trestného

konania v danej veci, keď od spáchania skutku uplynulo viac ako 10 rokov a z obsahu

spisového materiálu je zrejmé, že dané prieťahy nespôsobil svojím konaním obžalovaný,

dospel k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody obžalovanému v rámci zákonnej výmery,

t.j. 5-12 rokov by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a najmä by nesplnilo svoj účel

ani z hľadiska generálnej a ani individuálnej prevencie.

Preto krajský súd pri ukladaní trestu obžalovanému postupoval podľa § 40 odsek 1,

odsek 5 písmeno c/ a uložil obžalovanému trest pod dolnú hranicu

trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom a to a to

v trvaní 3 roky nepodmienečne so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny za splnenia

podmienok uvedených v .“.

Z príloh, ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti, vyplýva, že na sťažovateľa bola

podaná obžaloba v bode 1 pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 Trestného

zákona a v bode 2 a 3 pre pokračovací trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa

a .

Krajský súd uznal sťažovateľa za vinného v bode 1 napadnutého rozsudku

zo spáchania trestného činu podvodu podľa a a v bode 2

a 3 napadnutého rozsudku zo spáchania pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane

a poistného podľa a .

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd síce v bode 1 rozsudku na podklade okresným

súdom zisteného skutkového stavu veci zmenil právnu kvalifikáciu skutku, no v žiadnom

prípade neposudzoval tento skutok podľa prísnejšej skutkovej podstaty, než pre akú bola

na sťažovateľa podaná obžaloba. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu primeraným

spôsobom odôvodnil, čo ho viedlo k zmene právnej kvalifikácie skutku. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na to, že tak trestný čin sprenevery, ako aj trestný čin podvodu

sú majetkovými trestnými činmi, ktoré boli zaradené do deviatej hlavy osobitnej časti

účinného do 31. decembra 2005. Z hľadiska objektívnej stránky skutkovej

podstaty týchto trestných činov je rozhodujúci rozsah spôsobenej škody, pričom

v predmetnej veci bolo ustálené, že sťažovateľ spôsobil škodu veľkého rozsahu. Trestný

zákon účinný do 31. decembra 2005 v prípade spôsobenia škody veľkého rozsahu pri oboch

trestných činoch ustanovoval trestnú sadzbu v rozmedzí päť až dvanásť rokov.

Obdobne krajský súd ani skutky v bode 2 a 3 napadnutého rozsudku neposudzoval

podľa prísnejšej skutkovej podstaty, než pre akú bola na sťažovateľa podaná obžaloba.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v konečnom dôsledku krajský súd rozhodol

v prospech sťažovateľa, keď podľa s použitím

a a mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

troch rokov.

Vzhľadom na uvedené je námietka sťažovateľa týkajúca sa toho, že krajský súd

rozhodol v jeho neprospech napriek tomu, že vo veci nebolo prokurátorom podané

odvolanie v jeho neprospech, nie je dôvodná a v nadväznosti na to nie je potom dôvodná

ani námietka sťažovateľa, že krajský súd neumožnil sťažovateľovi, zastúpenému obhajcom,

vyjadriť sa k zmene právnej kvalifikácie skutkov a neposkytol mu ani čas na prípravu

obhajoby, ktorou odôvodňuje porušenie práva podľa čl. 6 ods. 3 psím. b) a c) dohovoru,

pretože za už uvedených skutočností zo strany krajského súdu nebol dôvod na postup podľa

druhej vety .

Pokiaľ ide o trest uložený sťažovateľovi, ústavný súd konštatuje, že krajský súd

postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami a svoje rozhodnutie

aj primeraným spôsobom odôvodnil; ústavný súd preto nevidí dôvod, aby prehodnocoval

jeho závery.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom podľa čl. 46

ods. 1 a právami podľa a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto odmietol

v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

K porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť podľa sťažovateľa z dôvodu, že najvyšší

súd pri formulovaní svojich záverov vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1

písm. c), i) a k) postupoval zjavne formalisticky. Podľa jeho názoru

najvyšší súd uplatnil vo veci reštriktívny výklad príslušných ustanovení

týkajúcich sa dôvodov dovolania a ich použiteľnosti, a nenaplnil tak svoju ústavnú

povinnosť poskytnúť sťažovateľovi požadovanú súdnu ochranu. Zastáva názor,

že namietané dovolacie dôvody boli naplnené a najvyšší súd mal o jeho dovolaní konať

a rozhodovať na verejnom zasadnutí a zároveň mal svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.

Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľa podľa

odmieta, pretože dospel k záveru, že sťažovateľom

uvedené dovolacie dôvody podľa , a neboli

naplnené.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najskôr poukázal na splnenie

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle oprávnenou

osobou v súlade s a na príslušnom prvostupňovom

súde v zákonnej lehote podľa .

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že konštantná judikatúra

dovolacieho súdu právo na obhajobu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie

procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných

v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu

garantované dohovoru, ako aj nachádza svoj odraz v celom

rade ustanovení upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva

obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich,

pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní,

samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa .

Podľa najvyššieho súdu len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom

je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu

o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní

obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené podmienky povinnej obhajoby.

V posudzovanej veci o takýto prípad podľa najvyššieho súdu nešlo, pretože sťažovateľ bol

v podstate od začatia trestného stíhania zastúpený obhajcom.

K námietke sťažovateľa, že nebola zachovaná totožnosť skutku, najvyšší súd najskôr

poukázal na to, že obžalovacia zásada uvedená v

neznamená, že medzi skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, a skutkom

uvedeným vo výroku rozsudku musí byť úplná zhoda. Podľa najvyššieho súdu „niektoré

skutočnosti môžu odpadnúť a iné naopak pribudnúť. Nesmie sa zmeniť len podstata skutku.

Podstata skutku je určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej

v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci spoločenské

záujmy chránené . Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná

totožnosť konania alebo následku. V posudzovanej veci z rozhodnutí oboch súdov vyplýva,

že skutková veta ostala nezmenená...

neustanovuje súdu žiadnu lehotu na oboznámenie so zmenou

právnej kvalifikácie skutku, nakoľko sa jedná stále o ten istý skutok spáchaný obvineným,

avšak súd tento skutok posudzuje ako iný trestný čin než prokurátor v obžalobe.

Nezáleží na tom, či skutok chybne posudzovala obžaloba, alebo až výsledky

dokazovania na verejnom zasadnutí ukázali, že skutok uvedený v obžalobe je treba posúdiť

inak. Žalovaný skutok môže súd posúdiť ako iný trestný čin, než je uvedený v obžalobe,

alebo za použitia inej trestnej sadzby. Ak by však súd mienil skutok posúdiť prísnejšie ako

obžaloba, musel by postupovať podľa ...

Skutočnosť, že Krajský súd v Nitre posúdil skutok pod bodom 1/ obžaloby ako trestný

čin podvodu, na rozdiel od pôvodnej právnej kvalifikácie ako trestného činu sprenevery,

neznamená, že došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu. Trestný čin sprenevery

aj trestný čin podvodu patria medzi majetkové trestné činy a oba sú zaradené do deviatej

hlavy osobitnej časti . Pri oboch trestných činoch z hľadiska objektívnej

stránky je rozhodujúci rozsah spôsobenej škody. V posudzovanej veci bola škoda ustálená

na 35 004 600 Sk, teda išlo o škodu veľkého rozsahu. V prípade oboch trestných činov

sa s ohľadom na výšku škody trestná sadzba trestu odňatia slobody pohybovala v rozmedzí

od 5 do 12 rokov. Nemožno sa teda s ohľadom na vyššie uvedené stotožniť s námietkami

obvineného, že trestný čin podvodu je prísnejšie trestný ako trestný čin sprenevery.

V uvedenom prípade preto odlišný právny názor odvolacieho súdu na právnu kvalifikáciu

žalovaného skutku oproti podanej obžalobe neviedol k sprísneniu právnej kvalifikácie

konania obvineného.“. Podľa najvyššieho súdu preto dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. c) naplnený nebol.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd najskôr zdôraznil, že jeho prieskumné oprávnenie je v zmysle tohto

ustanovenia obmedzené na právne posúdenie ustálených skutkových zistení.

Pri rozhodovaní vychádza z konečného skutkového zistenia súdov prvého, eventuálne

druhého stupňa a v nadväznosti na tento skutkový stav posudzuje správnosť aplikovaného

hmotnoprávneho posúdenia. Poukázal tiež na to, že do tohto skutkového základu

rozhodnutia napadnutého dovolaním môže zasiahnuť len celkom výnimočne, pokiaľ to

odôvodňuje extrémny rozpor medzi skutkovými zisteniami súdov a vykonanými dôkazmi.

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd správne rozhodol, „keď právne

kvalifikoval konanie obvineného v bode 1/ rozsudku ako trestný čin podvodu podľa § 250

ods. 1, ods. 5 . Naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu

predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi omylom určitej osoby (resp. neznalosti

všetkých podstatných skutočností) a jej uskutočnenou majetkovou dispozíciou a ďalej

príčinnú súvislosť medzi touto dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom majetku

a obohatením páchateľa alebo inej osoby na strane druhej. Je nepochybné, že obvinený

uviedol do omylu poškodenú spoločnosť , už pri

uzatváraní kúpnej zmluvy z 10. apríla 1996, a to tým že už vtom čase konal s vedomím,

že dohodnutý tovar (umelé hnojivá) nezabezpečí, resp. pre prípad, že by sa mu predmetný

tovar nepodarilo zabezpečiť, bol s tým uzrozumený. V tejto súvislosti súd poukazuje

na podpísané kúpne zmluvy, z ktorých vyplýva, že úlohou obvineného bolo dodať tovar

v zmysle kúpnej zmluvy. Z tohto dôvodu preto nakladanie obvineného s peňažnou

hotovosťou, poukázanou poškodenou spoločnosťou, nemohlo byť nakladaním s cudzou

vecou, pretože poskytnutím kúpnej ceny zo strany kupujúceho došlo k prechodu

vlastníckeho práva (odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu na č. l. 1694).“.

Najvyšší súd sa vysporiadal aj námietkou sťažovateľa, že v danom prípade nešlo

o trestný čin, ale o obchodnoprávny vzťah. Vyčerpávajúcim spôsobom podľa názoru

ústavného súdu odôvodnil svoje závery najvyšší súd aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa

o nesprávnom použití zákonov uvedených vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu,

pričom uzavrel, že v danom prípade „je pre obvineného najpriaznivejšie posúdenie jeho

konania podľa , no nie v znení

(ako uviedol Krajský súd v Nitre v rozsudku, sp. zn. , z 13. júna 2013), ale

v znení účinného do 31. augusta 2003 (teda pred zavedením

asperačnej zásady).

Znamená to teda, že konanie uvedené pod bodom 1/ napadnutého rozsudku malo byť

u obvineného správne kvalifikované ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,

ods. 5 účinného do 31. augusta 2003

a konanie uvedené pod bodmi 2/ a 3/ ako pokračujúci trestný čin nedovedenia dane

a poistného podľa , v znení zákona

č. účinného do 31. augusta 2003, kedy celková spôsobená škoda 504 899 Sk

nedosahovala už úroveň značnej škody, ako to bolo v prípade zákona účinného v čase

spáchania tohto pokračovacieho trestného činu, ale iba výšku väčšej škody.

Aj napriek uvedenému zisteniu najvyšší súd ponechal druhostupňový rozsudok bezo

zmeny, a to konkrétne z toho dôvodu, že spomenuté pochybenie nie je takej intenzity,

že by musel byť kvôli tomu napadnutý výrok zmenený alebo zrušený (trestné sadzby

sú v prípade posúdenia konania obvineného, či už podľa účinného v čase

spáchania alebo , ktorý uvádza najvyšší súd, rovnaké, avšak podľa

neskoršieho zákona je spoločenská nebezpečnosť jeho činov menšia, keďže škoda veľkého

rozsahu v prípade trestného činu podvodu je prekročená menej krát).“. Vzhľadom

na uvedené ani dovolací dôvod podľa nebol podľa

najvyššieho súdu naplnený.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd po poukázaní tak na , ako aj dohovoru

konštatoval, že „okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 40

ods. 1 len za predpokladu, že použitie zákonom stanovenej trestnej sadzby

odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno

dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a

preto musia byť splnené zároveň...

V posudzovanej veci krajský súd preto správne postupoval, keď neprimeranú dĺžku

trestného konania zohľadnil pri výmere trestu odňatia slobody u obvineného a uložil

mu trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej v ...“.

Podľa najvyššieho súdu preto ani tento dovolací dôvod naplnený nebol.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva podľa

, resp. práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. , ,

).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vo vzťahu práva účastníka

konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tiež zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce

zaväzuje súdy, aby odôvodnili svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, t. j. aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997).

Na základe už uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom

uznesení podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho

opravného prostriedku – dovolania s prihliadnutím na sťažovateľom namietané dovolacie

dôvody podľa , a a vo vzťahu k nej následne

posúdil aj relevantnosť jeho námietok. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu

vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil svoj záver o odmietnutí odvolania sťažovateľa,

v dostatočnej miere sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa a ústavne akceptovateľným

spôsobom zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré súvisia

s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa , resp. práva podľa

dohovoru. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil právne závery,

ktoré sťažovateľ nepovažuje za správne či dostatočné a s ktorými nesúhlasí, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov, a taktiež

nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím

vlastným (napr. , ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť aj v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada vysloviť aj porušenie svojho práva na obhajobu

podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru. Napriek svojmu právnemu zastúpeniu však sťažovateľ

v sťažnosti neuviedol dôvody, pre ktoré namieta porušenie tohto svojho práva tak, ako to

ustanovuje aj , ktorý upravuje všeobecné náležitosti

každého návrhu, o ktorom má ústavný súd konať.

V súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (, ,

) ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je v konaní o jeho sťažnosti pred

ústavným súdom zastúpený advokátom. Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na

to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí podľa .

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých

konaniach týchto súdov a ich rozhodnutiami

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp.

ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach

a ich rozhodnutiami.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (, ).

Ochrana základnému právu podľa sa však podľa judikatúry ústavného

súdu (napr. , ) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len

vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými

orgánmi verejnej moci ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému

súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušenie označeného základného práva,

pretože konanie bolo právoplatne skončené, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Trestné konanie vedené proti sťažovateľovi okresným súdom a neskôr krajským

súdom ako súdom odvolacím bolo právoplatne skončené 13. júna 2013 rozsudkom

krajského súdu, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súd a sám vo veci rozhodol.

Konanie vedené najvyšším súdom bolo právoplatne skončené odmietnutím dovolania

sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla 2015.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa ,

resp. čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach sťažnosťou doručenou

ústavnému súdu až 17. septembra 2015, t. j. v čase, keď okresný súd, krajský súd, ale aj

najvyšší súd už v jeho veci právoplatne rozhodli, a preto nemohli už žiadnym ústavne

relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh napadnutých konaní ani v nich spôsobovať

prieťahy, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie označených práv rozhodnutím

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže

dôjsť samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom

(nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak

sťažovateľ namieta porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci,

nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m.

, , ). Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí

aj tejto časti sťažnosti podľa ako zjavne

neopodstatnenej.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími jeho požiadavkami v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016