Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 216/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ JUDr. Ivan

Syrový, PhD., advokát, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 25. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -156 z 25. júla 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ taktiež v podaní žiadal

o odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni

Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára

2019. V zmysle čl. X ods. 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra

2019 (ďalej len „rozvrh“) bola táto vec s účinnosťou od 16. októbra 2019 prerozdelená

a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená

sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná

a rozhodnutá v treťom senáte ústavného súdu. Podľa čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce 2019

a čl. II bodu 3 a čl. X bodu 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 schváleného

27. mája 2020 je na konanie vo veci príslušný senát ústavného súdu v zložení Martin

Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k. -135 z 3. júna 2019 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) konajúci súd vyslovil, že odsúdený sa v skúšobnej dobe neosvedčil, a preto sa mu

nariaďuje výkon trestu odňatia slobody vo výmere dvoch rokov a šesť mesiacov, ktorý mu

bol uložený právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 13. januára

2016 pre prečin podľa a . Odsúdenému nariadil

výkon trestu v ústave s minimálnym stupňom stráženia. Predmetné uznesenie okresného

súdu nenadobudlo právoplatnosť, pretože ho sťažovateľ napadol sťažnosťou. Krajský súd

uznesením č. k. -156 z 25. júla 2019 uznesenie okresného súdu potvrdil,

keďže podľa sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

4. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že krajský súd pri posudzovaní, či

sa v skúšobnej dobe osvedčil, založil rozhodnutie len na množstve priestupkov spáchaných

na úseku cestnej premávky. Namietal, že súd nevzal do úvahy a nedostatočne vyhodnotil

skutočnosti, ktoré svedčia v prospech sťažovateľa. Sťažovateľ uviedol: «Máme za to, že

napriek povinnosti zistiť skutkový stav veci náležíte a v takej kvalite, aby o ňom nevznikli

dôvodné pochybnosti podľa , nadriadený súd na túto svoju

povinnosť rezignoval a svoje uznesenie náležíte neodôvodnil. V súlade s konštantnou

judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky je súčasťou základného práva na súdnu

ochranu aj právo účastníka na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Krajský súd v Žiline

najmä opomenul prihliadnuť pri rozhodovaní na skutočnosti svedčiace v prospech

odsúdeného. Máme za to, že všeobecné súdy nepostupovali pri posudzovaní veci zákonným

spôsobom, nakoľko v odôvodneniach poukazovali jednostranne len na pochybenia

sťažovateľa. Krajský súd v Žiline uviedol, že pri posudzovaní otázky, či sa podmienečne

odsúdený osvedčil, možno hodnotiť len tie okolnosti, ktoré nastali v skúšobnej dobe.

Poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej „NS SR“),

v zmysle ktorej ak podmienečne odsúdený v skúšobnej dobe závažným spôsobom poruší

právne normy najmä tým, že spácha úmyselný trestný čin, svedčí to spravidla o tom, že sa

neosvedčil (R 19/1976), avšak ďalej pokračoval, že skutočnosť, že bol odsúdený uznaný

za vinného zo spáchania trestného činu alebo priestupku, nemožno v každom prípade

automaticky posudzovať ako dôvod na nariadenie výkonu trestu. Pri rozhodovaní ale

nepostupoval podľa tohto princípu. Naopak sa z celkového znenia uznesenia krajského súdu

javí, že všeobecné súdy prihliadli len na okolnosti, ktoré boli v neprospech odsúdeného

a so skutočnosťami a dôkazmi na jeho prospech sa vôbec nevysporiadali a neprihliadli

na ne. Iba s poukazom na spáchané priestupky na úseku cestnej premávky Krajský súd

v Žiline usúdil, že odsúdený je osobou, ktorá ukázala svoju nespoľahlivosť.»

5. Ďalej sťažovateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. mája 2018, ako aj na jeho osobné pomery a rodinnú situáciu.

K otázke namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uviedol, že výkonom

trestu odňatia slobody sa zasiahne aj do jeho občianskych práv, a preto nemožno

automaticky bez ďalšieho vylúčiť aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednávanú vec.

6. Sťažovateľ zároveň navrhuje odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu. Uvádza, že výkonom trestu jemu aj jeho rodine hrozí závažná ujma, ktorej

treba predísť.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti vydal takéto uznesenie:

„Ústavný súd Slovenskej republiky prijíma sťažnosť sťažovateľa ,

, o porušení základných práv

sťažovateľa podľa a podľa Dohovoru

uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -156 zo dňa 25.07.2019 na ďalšie

konanie.“

Po konaní vo veci samej sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa , ,

na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -156 zo dňa 25.07.2019 porušené

bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -156 zo dňa 25.07.2019 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

415,51 Eur.“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

, ktorým sa mení a dopĺňa

o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

15. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j.

na princípe subsidiarity.

16. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

, , , ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m.

, , ).

17. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že bolo napadnuté uznesenie

krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o riadnom opravnom prostriedku (sťažnosti)

sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým tento rozhodol o tom, že sa

sťažovateľ neosvedčil. Rozhodnutie okresného súdu teda bolo predmetom súdneho

prieskumu realizovaného krajským súdom na základe sťažovateľom podanej sťažnosti.

Konanie o podanej sťažnosti bolo skončené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ vyčítal krajskému súdu, že pri posudzovaní, či sa v skúšobnej dobe osvedčil,

bolo rozhodnutie založené len na množstve priestupkov spáchaných na úseku cestnej

premávky, pričom neboli vzaté do úvahy dôkazy svedčiace v jeho prospech a jeho rodinné

pomery. Osobitne sťažovateľ namietal porušenie zásady trestného procesu v zmysle § 2

ods. 10 .

19. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „Okresný súd v danom prípade

postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré na verejnom zasadnutí vykonal, si vytvoril

dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že odsúdený sa v skúšobnej

dobe odsúdenia na trest odňatia slobody, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený,

neosvedčil. Treba stručne pripomenúť, že rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn.

z 13.1.2016 bol odsúdený za zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky a 6

mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným

dohľadom v trvaní 3 roky. Zároveň bolo dosúdenému uložené podľa § 51 ods. 3 písm. b) Tr.

zák. obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania omamných a psychotropných látok počas

skúšobnej doby. Predmetný rozsudok vo vzťahu k odsúdenému nadobudol právoplatnosť

13.1.2016. Základná skúšobná doba plynula odsúdenému od 14.1.2016 do 13.1.2019.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odsúdený v čase základnej skúšobnej doby sa

opakovane dopúšťal priestupkov na úseku cestnej premávky. Tieto priestupky spáchal

5.2.2016 - osvetlenie vozidla, 28.3.2016 - rýchlosť jazdy, 12.5.2016 – porušenie

všeobecného záväzného predpisu o BCP iným konaním, 10.10.2016 - toho istého

priestupku, 19.10.2016 - prekročenie rýchlosti, 20.10.2016 - porušenie všeobecne

záväzného právneho predpisu o BCP iným konaním, 4.11.2016 - rovnaký priestupok, takisto

aj 19.4.2017, 31.3.2017 - porušil ustanovenia týkajúce sa prekročenia rýchlosti, 19.10.2017

- opätovné porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu o BCP iným konaním, takisto

25.3.2018 - rovnaký priestupok, rovnako tak 16.4.2018, 13.9.2018 mu bola uložená pokuta

za osvetlenie vozidiel, 10.11.2018 ďalšia pokuta vo výške 20,- Eur za porušenie všeobecne

záväzného predpisu o BCP iným konaním. Posledný záznam sa týka 14.2.2019, teda

po uplynutí skúšobnej doby s probačným dohľadom. Nadriadený súd zdôrazňuje, že pri

posudzovaní otázky, či sa podmienečne odsúdený osvedčil, možno hodnotiť len tie okolnosti,

ktoré nastali v skúšobnej dobe. Pri posudzovaní otázky, či sa podmienečne odsúdený

osvedčil, je relevantné to, či viedol riadny život a či vyhovel uloženým podmienkam, pričom

treba skúmať správanie odsúdeného počas celej skúšobnej doby a hodnotiť len tie okolnosti,

ktoré nastali v skúšobnej dobe. Za vedenie riadneho života treba považovať to, že odsúdený

dodržiaval právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje

povinnosti voči štátu, rodine i spoločnosti, nezneužíval svoje práva voči spoluobčanom,

nenarušoval občianske spolužitie v bydlisku ani zamestnaní, nedopúšťal sa priestupkov,

iných deliktov a trestných činov. ... Pokiaľ ide o posúdenie závažnosti priestupkov na úseku

cestnej premávky vyššie uvedené spáchané odsúdeným v priebehu skúšobnej doby

podmienečného odsúdenia, krajský súd v tejto súvislosti poznamenáva, že prvostupňový súd

správne docenil to, že odsúdený páchal dopravné priestupky opakovane, aj napriek tomu, že

mu boli za ne ukladané sankcie - blokové pokuty. Nadriadený súd poukazuje aj na to, že

napr. v mesiaci október 2016 odsúdený spáchal v krátkom čase po sebe tri priestupky. Ďalší

spáchal v mesiaci november 2016.“

20. Ústavný súd poukazuje na právne názory vyslovené vo svojej doterajšej

judikatúre, podľa ktorých odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a druhostupňového

súdu nemožno posudzovať izolovane (, , ,

), pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Právne preto

pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súdu porušené

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , je potrebné

zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale aj uznesenia

okresného súdu. Podľa uznesenia okresného súdu: „Na jednej strane je síce pravdou, že

probačnému dohľadu sa po dohode s probačným úradníkom podroboval, počas skúšobnej

doby bol zamestnaný. Na druhej strane však nemožno obísť skutočnosť, že práve

v skúšobnej dobe sa dopustil 15 priestupkov týkajúcich sa porušenia Zákona o

priestupkoch, a to najmä § 22 citovaného zákona. Ak aj odsúdený postavil svoju obranu na

tvrdení, že išlo o menej závažné porušenia dopravných predpisov, s takýmto záverom sa súd

nemôže stotožniť. Logika veci navráva, že pokiaľ je niekto ako vodič postihnutý za

priestupok súvisiaci s neosvetlením, resp. s nedostatočným osvetlením motorového vozidla,

uloženie blokovej pokuty bude pre neho dostatočným ponaučením. Odsúdený sa však

takéhoto priestupku dopúšťal opakovane. Minimálne v dvoch prípadoch bol postihnutý v

blokovom konaní za prekročenie rýchlosti a minimálne v jednom prípade bol postihnutý za

porušenie zákazu predchádzania iného motorového vozidla na mieste, kde to nie je

dovolené. Z uvedeného je zrejmé, že odsúdený nevyužil benefit daný mu zákonom v podobe

podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom, je zrejmé, že sa zo svojho konania

nepoučil, naopak opakovane sa dopúšťal iného konania, ktoré vykazuje znaky priestupkov.

Aj s prihliadnutím na celkový počet spáchaných priestupkov potom nemožno hovoriť o tom,

že by išlo o ojedinelé vybočenie z inak riadneho života a rozhodne teda nemožno hovoriť

o tom, že by odsúdený v skúšobnej dobe viedol riadny život a vyhovel

uloženým podmienkam...“

21. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 by podľa názoru ústavného súdu došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

22. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých

prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

23. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo účastníka

konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (, ,

,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, , ).

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zameral svoju pozornosť na to, aby

preskúmal, či skutkové a právne závery krajského súdu, na ktorých založil napadnuté

uznesenie krajského súdu, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a či toto napadnuté

uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a či ním

zároveň nedošlo k porušeniu označeného práva sťažovateľa.

25. Ústavný súd k uvedenej veci uvádza, že v rámci predbežného prerokovania sa

podrobne oboznámil so situáciou sťažovateľa a uvažoval nad podstatou a obsahom ním

podanej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd si vyžiadal súdne spisy okresného súdu aj

krajského súdu, aby si vedel urobiť konkrétny obraz o tom, aké priestupky sťažovateľ

vykonal, a či konanie a následné rozhodnutie o neosvedčení sa sťažovateľa malo všetky

požadované atribúty práva na súdnu ochranu. Snahou ústavného súdu bolo pochopiť

situáciu sťažovateľa, berúc do úvahy, že oprava motorových vozidiel (ktorou okrem iného

sťažovateľ argumentoval), si z času načas vyžaduje riziko v podobe otestovania za nie úplne

dokonalého technického stavu vozu.

26. Dôvodom tohto postupu bola aj skutočnosť, že sťažovateľ bol najskôr odsúdený

za tzv. drogovú trestnú činnosť, pričom rozhodnutie o neosvedčení sa bolo podložené

výlučné priestupkami, a to z oblasti dopravy. Ústavný súd uvažoval nad tým, aké sú

ústavnoprávne požiadavky kladené na subsumpciu pod slovné spojenie „viesť riadny život“.

Sťažovateľ v konaní o opravnom prostriedku pred krajským súdom argumentoval tým, že je

riadne zamestnaný, pomáha organizátorom šachových podujatí pri preprave, ako aj tým, že

jeho matka potrebuje pomoc pri starostlivosti o dvoch mladších súrodencov po smrti otca.

Z čestného vyhlásenia matky sťažovateľa však nevyhnutná odkázanosť na sťažovateľa (jej

syna) nebola úplne zrejmá. Uviedla, že syn pomáha „podľa potreby“ a že „bol ochotný ju

dopraviť na lekárske vyšetrenie“, čo evokuje skôr ochotu ako nevyhnutnosť. Sťažovateľ bol

naproti tomu konfrontovaný s argumentáciou v podobe spáchania priestupkov z oblasti

cestnej premávky.

27. Ústavný súd dospel k záveru, že v prípade spáchania veľkého množstva

priestupkov (v posudzovanom prípade až 15) nie je možné hovoriť o riadnom vedení života,

a fortiori o porušení práva na súdnu ochranu a o neprimeranom zásahu do základných práv

sťažovateľa. Súčasne ale ústavný súd marginálne dodáva, že je pozoruhodné, aký veľký

záujem vzbudzoval sťažovateľ u štátnych orgánov v rámci ich kontrolnej činnosti, pričom

nie je známy počet kontrol, ktoré sa sankciou sťažovateľa neskončili. V tejto súvislosti je

možné odkázať aj na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, keď došlo k odmietnutiu

ústavnej sťažnosti aj v situácii, keď sa odsúdená počas podmienečného odkladu výkonu

trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2

dopustila dvanástich priestupkov na úseku dopravy a súd rozhodol, že sa

neosvedčila (). Zároveň ústavný súd konštatuje, že opakovaná priestupková

recidíva sťažovateľa ilustruje ľahostajný prístup sťažovateľa k rešpektovaniu právnych

predpisov, pričom tento prístup očividne nezmenilo ani právoplatné podmienečné odsúdenie

sťažovateľa. Ak preto krajský súd vzhľadom na všetky okolnosti prípadu dospel k záveru,

že sťažovateľ neviedol v skúšobnej dobe riadny život v zmysle § 52 ods. 1 Trestného

zákona, tento ich záver nemožno považovať za nepresvedčivý, nezákonný, nepredvídateľný

a ani nespravodlivý.

28. Ústavnú sťažnosť treba vzhľadom na uvedené považovať za zjavne

neopodstatnenú. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne

aplikovateľná i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti

(návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

, ).

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil sťažnosť sťažovateľa

a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými

ustanoveniami , resp. . Z relevantnej spisovej

dokumentácie, teda podľa názoru ústavného súdu, nemožno vyvodiť záver o jednostrannosti

alebo takej aplikácii príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov

zo strany krajského súdu, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého do obsahu základného práva

podľa nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho právnym

názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy strany v konaní (napr. , , ). Napadnuté

uznesenie krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné

a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorá by mala za následok porušenie tohto základného práva sťažovateľa.

30. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor (v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva), podľa ktorého pôsobnosť

(aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného

rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na vykonávacie

konanie a na mnohé rozhodnutia v ňom urobené [napr. podmienečné prepustenie, nariadenie

výkonu podmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo

do určitého ústavu, konanie o milosti atď. (REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní.

Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63.)]. Sťažnosť sťažovateľa je teda nezlučiteľná ratione

materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže z práva na spravodlivé súdne konanie je nutné

vyselektovať rozhodnutia v trestnom konaní, ktoré priamo nesúvisia s rozhodovaním o vine

a treste ().

31. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného

prerokovania odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2020

Martin Vernarský predseda senátu