Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 724/2016
PDF · 96.73 KB
No categories available
I. ÚS 724/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
23. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Trhová 1, Zvolen, vo veci
namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 242/2012 z 9. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. (ďalej len „sťažovateľ“) sa včas podanou sťažnosťou
(2. novembra 2016) na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)
domáhal zrušenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
z 9. augusta 2016, ktorý mu bol doručený 8. septembra 2016, s tvrdením o porušení
v záhlaví označených základných práv; zároveň dodal, že v rovnakej lehote podal proti
tomuto rozsudku aj dovolanie.
2. Sťažovateľ uviedol, že k zásahu do uvedených základných práv malo dôjsť
v civilnom konaní o plnenie z poistnej zmluvy rozsudkom odvolacieho súdu, ktoré bolo
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov proti jeho odvolacím námietkam a ktoré
spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci príslušných hmotnoprávnych ustanovení
Občianskeho zákonníka, ktorými sa odchýlil od právnych názorov obsiahnutých v jeho
skorších rozhodnutiach.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje
ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
5. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
2
8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
10. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ súčasne s podaním
sťažnosti ústavnému súdu podal proti rozsudku krajského súdu Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky dovolanie.
11. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 84/2010,
I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť
považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa.
Pritom lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním
sťažovateľa − rozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť podľa zásady ratio temporis
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2016
4