Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 200/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť R. L., P., zastúpeného advokátkou JUDr. L. F., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn.

z 27. októbra 2008 a postupom Krajského súdu v Žiline sp. zn. a jeho

rozsudkom z 18. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2010

doručená sťažnosť R. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného súdu

Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

z 27. októbra 2008 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v konaní pred okresným

súdom sp. zn. o neúčinnosť právneho úkonu (prevod nehnuteľností)

v procesnej pozícii žalovaného. Okresný súd v predmetnej právnej veci (sp. zn. 13 C

71/2004) rozhodol rozsudkom z 27. októbra 2008, ktorým vyslovil neúčinnosť kúpnej

zmluvy uzavretej medzi predávajúcimi manželmi L. (rodičia sťažovateľa, pozn.)

a sťažovateľom ako kupujúcim.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 27. októbra 2008 podal

sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 18. novembra 2009

potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Podľa názoru sťažovateľa sú právne

a skutkové závery, o ktoré Krajský súd v Žiline oprel svoje uznesenie zjavne neodôvodnené,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, pričom majú za následok porušenie

základných práv sťažovateľa. Na tomto základe je podľa názoru sťažovateľa založená

právomoc Ústavného súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti.“

Ďalej sťažovateľ uviedol, „že v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 zákona o Ústavnom

súde vyčerpal všetky opravné prostriedky a iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje a to tak, - že dovolanie sťažovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 18.11.2009 podal

sťažovateľ dňa 08.04.2010.

Sťažovateľ má za to, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 18.11.2009 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu alebo inú právnu ochranu,

Krajský súd Žilina rozhodol vo veci na základe skutočností, ktoré neboli ani predmetom

dokazovania, čím došlo k porušeniu u s r.

Sťažovateľ uvádza, že v odvolacom konaní Krajský súd Žilina odňal sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom, keď vyslovil záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno

a nepreukázal, z akého zdroja mal finančné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti aj napriek

tomu, že táto skutočnosť nebola predmetom dokazovania.

...Krajský súd v Žiline ustálil, že z dôvodu neunesenia dôkazného bremena

sťažovateľom a nepreukázania, z akých zdrojov mal sťažovateľ finančné prostriedky

na úhradu kúpnej ceny (aj napriek tomu, že táto skutočnosť nebola predmetom

dokazovania), konajúci súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu.

Sťažovateľ má za to, že jeho povinnosťou pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš v zmysle

ust. bolo preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa

nemohol poznať. Nebolo dôkazným bremenom sťažovateľa preukazovať zdroj svojich

finančných príjmov. Sťažovateľ preukázal, že nehnuteľnosť kúpil, čo je zrejmé aj

zo skutočnosti, že otec sťažovateľa, ktorý vtom čase nepoberal žiaden príjem splatil všetky

exekúcie vedené proti nemu, čo sťažovateľ aj preukázal v konaní pred Okresným súdom

Liptovský Mikuláš predloženými dokladmi o úhrade pohľadávky...

Žalovaný sa domnieva, že možnosť konať mu bola odňatá aj z ďalšieho dôvodu,

ktorým konajúci súd nerozhodol o pripustení, resp. o nepripustení zmeny žaloby v zmysle

ustanovenia , ktoré žalobkyňa vo svojom písomnom

podaní zo dňa 17.03.2005 navrhovala.

V nadväznosti na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, že opomenutím vyhlásenia

rozhodnutia o pripustení, resp. nepripustení zmeny žaloby tak, ako to navrhovala žalobkyňa

v písomnom podaní zo dňa 17.03.2005, konajúci súd procesnoprávne pochybil.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ argumentuje: „Nakoľko postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Žiline zo dňa 18.11.2009 sp.. zn. a rozhodnutím Okresného

súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. zo dňa 27.10.2008 bola sťažovateľovi odňatá

možnosť konať, sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

rozhodnutie odvolacieho a prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v

SR, právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Krajského súdu

v Žiline a rozhodnutím Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. zo dňa

27.10.2008 porušené a sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 18.11.2009 sp. zn. a

rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. zo dňa 27.10.2008

zrušuje a vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi R. L. sa priznáva náhrada trov konania za dva úkonyprávnej pomoci

vo výške 303,31 €, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný uhradiť na účet advokátky

JUDr. L. F., so sídlom P., do 15 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených práv

rozhodnutím okresného súdu sp. zn. z 27. októbra 2008, ústavný súd uvádza,

že z preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania princípu

subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie ochrany tam

uvedeným základným a iným právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu poskytuje iný súd.

Proti rozhodnutiu okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (pričom toto svoje právo aj využil), a teda ochranu ním označeným

základným právam mu mal právo aj povinnosť poskytnúť krajský súd pri preskúmavaní

prvostupňového rozhodnutia. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal ústavnú súladnosť

postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. z 18. novembra 2009, ústavný súd

v súčinnosti s okresným súdom overil informáciu o podanom dovolaní uvedenú v sťažnosti

a zistil, že sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku krajského súdu dovolanie 12. apríla

2010 podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo

o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom ().

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v

ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva

podľa i podľa (postupom súdu bola účastníkovi konania

odňatá možnosť konať pred súdom) (, ). Táto okolnosť vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného

súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených

základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania

ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti

na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010