Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 605/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť Všeobecnej úverovej banky, a. s., Mlynské nivy 1,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Šinkovicom, ČERNEJOVÁ & HRBEK,

s. r. o., Kýčerského 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 9. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Všeobecnej úverovej banky, a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. septembra 2016 doručená sťažnosť Všeobecnej úverovej banky, a. s., Mlynské nivy 1,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 9. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je stranou v spore (žalovanou v 1. rade)

vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, ktorého predmetom je rozhodovanie o žalobe

(ďalej len „žalobca“) o zaplatenie 794 640,81 €

s príslušenstvom.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 10. júna 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) rozhodol, že konanie v časti o zaplatenie sumy 8 060,82 €

spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31. októbra 2011 do zaplatenia zastavuje;

sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 662 132,90 € spolu s 9,25 % úrokom

z omeškania ročne od 31. októbra 2011 do zaplatenia (ďalej len „výrok II rozsudku

okresného súdu“) a vo zvyšku okresný súd žalobu proti sťažovateľke zamietol. Súčasne

okresný súd proti žalovanému v 2. rade ( , súdny exekútor) žalobu zamietol

a súčasne rozhodol o trovách konania.

4. Na základe odvolania podaného všetkými stranami sporu krajský súd napadnutým

rozhodnutím rozhodol, že rozsudok okresného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti proti

sťažovateľke v časti o zaplatenie sumy 92 227,67 € spolu s úrokom z omeškania 9,25 %

ročne od 31. októbra 2011 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania súvisiacich

s konaním vo veci samej zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a vo zvyšnej napadnutej

vyhovujúcej časti proti sťažovateľke rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje (ďalej len

„výrok I rozsudku krajského súdu“). V napadnutej zamietajúcej časti proti sťažovateľke

rozsudok okresného súdu potvrdil; v napadnutej časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol

o náhrade trov konania proti sťažovateľke v súvislosti so zastavením konania, ho potvrdil

a v časti náhrady trov konania priznanej žalovanému v 2. rade rozhodnutie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľka podáva sťažnosť v rozsahu tej časti výroku I rozsudku krajského

súdu, ktorou odvolací súd potvrdil výrok II rozsudku okresného súdu smerujúceho proti

sťažovateľke.

6. Podľa sťažovateľky najdôležitejšou hmotnoprávnou otázkou tohto sporu bola

interpretácia platnej právnej úpravy tzv. reúverovania a posúdenie, či tzv. reúverovanie

predstavuje prípustnú a zákonom dovolenú alebo, naopak, neprípustnú a priamo zákonom

zakázanú formu poskytnutia úveru. Hlavnou úlohou súdov oboch inštancií malo byť

posúdenie ne/platnosti zmluvy o úvere č. 172/2003 z 3. novembra 2003 uzavretej medzi

sťažovateľkou ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, ako aj skutočnosti, či došlo

k poskytnutiu úveru na základe takej zmluvy o úvere.

7. Sťažovateľka ďalej uviedla, že konaniu, ktorého výsledkom je namietaný rozsudok

krajského súdu, chronologicky predchádzalo konanie vedené na okresnom súde ako súde

prvej inštancie vedené pod sp. zn. , ktorého stranami boli v rovnakom

procesnom postavení žalobca a sťažovateľka. Okresný súd žalobe vyhovel rozsudkom

sp. zn. z 15. marca 2007, pričom svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil

tým, že zmluva o úvere, ktorou sa zmluvné strany dohodnú o reštrukturalizovaní

predchádzajúceho úveru medzi tými istými zmluvnými stranami (t. j. ide o tzv.

reúverovanie), je neplatná, a to priamo zo zákona – pre obchádzanie zákona a nemožnosť

plnenia. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

toto rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v trojčlennom senáte zloženom

z predsedu a členiek – sudkýň

odvolacie rozhodnutie svojím rozsudkom sp. zn. z 28. mája 2008 zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že zmluva o úvere, ktorou sa

reštrukturalizuje, t. j. reúveruje pôvodný úver medzi tými istými zmluvnými stranami, je

absolútne neplatná. Následne krajský súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu

rozsudkom sp. zn. zo 4. júna 2009 potvrdil rozhodnutie súdu prvej

inštancie v neprospech sťažovateľky. Po doručení dovolacieho rozhodnutia sa sťažovateľka

obrátila podnetom na generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorý potvrdzujúce

rozhodnutie krajského súdu napadol mimoriadnym dovolaním. Najvyšší súd však

mimoriadne dovolanie v prekvapivo rovnako zloženom 3-člennom senáte (t. j. zloženom

z predsedu a členiek – sudkýň )

ako v prípade rozhodnutia o dovolaní svojím rozsudkom sp. zn.

z 22. septembra 2010 zamietol.

8. Napriek uvedenému okresný súd, ako aj krajský súd v právnej veci, ktorá je

predmetom tejto sťažnosti, podľa sťažovateľky nekriticky prevzali právny názor

dovolacieho súdu (konkrétne jediného senátu zloženého z predsedu

a členiek – sudkýň ) z chronologicky skoršieho

súdneho konania a základnú hmotnoprávnu otázku zodpovedali rovnako, a to rovnako

nesprávne. Urobili tak bez toho, aby vyslovili vlastný právny názor k uvedenej rozhodujúcej

hmotnoprávnej otázke, a zároveň bez toho, aby vysvetlili, v čom je mylný a nesprávny čo

i len jeden z množstva hmotnoprávnych argumentov sťažovateľky prezentovaných v tomto

konaní.

9. Sťažovateľka ďalej namietala, že súčasná a prevládajúca judikatúra najvyššieho

súdu (napr. rozhodnutie sp. zn. z 27. marca 2012), ako i ústavného súdu

(napr. -22 z 12. januára 2012), ktorú konajúce súdy z neznámeho dôvodu

úplne ignorovali, dáva jednoznačne za pravdu sťažovateľke, keď tzv. reúverovanie považuje

za právny úkon možný a zákonom dovolený, určite nie úkon zákonom zakázaný.

10. Z uvedeného podľa sťažovateľky nepochybne vyplýva, že právny názor

o neprípustnosti tzv. reúverovania prezentovaný v dovolacích rozhodnutiach

z chronologicky skoršieho súdneho konania, ktoré nekriticky prevzali okresný súd ako

i krajský súd a premietli ho do riešenia základnej hmotnoprávnej otázky dotknutého sporu,

je právnym názorom nesprávnym, ktorý nemá oporu v ani inom

právnom predpise právneho poriadku Slovenskej republiky; je bezpochyby prekonaným

neskoršou dovolacou judikatúrou najvyššieho súdu, ako i judikatúrou ústavného súdu.

Sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že tento evidentne nesprávny právny názor sa na

najvyšších súdnych inštanciách objavil iba v jednom senáte najvyššieho súdu (vedenom

).

11. Podľa sťažovateľky nesprávne hmotnoprávne posúdenie základnej

hmotnoprávnej otázky sporu v spojení s procesnými pochybeniami vo veci konajúcich

všeobecných súdov predstavujú porušenie jej základného práva na spravodlivý proces.

12. Sťažovateľka tiež uviedla, že proti napadnutému rozhodnutiu podala v zákonnej

lehote dovolanie v zmysle a nasl. (ďalej len „“),

a to s poukazom na ustanovenia a a . Pre účely

zabezpečenia právnej istoty sťažovateľka súčasne podala proti napadnutému rozhodnutiu aj

ústavnú sťažnosť, a to napriek tomu, že podľa jej právneho názoru je v tomto prípade daná

prípustnosť dovolania i dôvody dovolania v zmysle a nasl. .

13. Sťažovateľka preto z dôvodu zachovania právnej istoty navrhla, aby ústavný súd

konanie o sťažnosti s poukazom na a ods. 1 v spojení s

ods. 1 písm. a) a prerušil, a to až do právoplatného skončenia konania

o dovolaní podanom sťažovateľkou.

14. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -596, zo dňa 9. júna

2016, a to v jeho ústavnou sťažnosťou napadnutej výrokovej časti, bolo porušené právo

Sťažovateľky na súdnu a inú ochranu zakotvené v SR a v

Listiny a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky v ústavnou sťažnosťou napadnutej výrokovej časti

rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -596, zo dňa 9. júna 2016, ruší

a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť Sťažovateľke trovy konania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

17. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú

dané dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na

ďalšie konanie.

19. Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

20. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

21. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

22. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka súčasne s podaním

sťažnosti ústavnému súdu podala najvyššiemu súdu dovolanie proti rozsudku krajského

súdu.

23. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, , ), že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť

považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľky. Pritom

lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním sťažovateľky –

rozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99

a jeho body 51, 53 a 54). Nie je preto ani dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie, ako

to navrhuje sťažovateľka, a vyčkával so svojím rozhodnutím až do vydania rozhodnutia

dovolacím súdom, pretože sťažovateľka môže podať ústavnú sťažnosť až po doručení

rozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).

24. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť podľa zásady ratio temporis

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2016