Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 20/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P., L., zastúpeného C..., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa rozsudkom Krajského

súdu v Nitre č. k. -361 z 13. marca 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2011 faxom a 7. septembra 2011 poštou doručená sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -361 z 13. marca 2003, (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených, najmä z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011 vyplynulo, že právny predchodca žalobkyne (S., a. s.)

v pôvodnom konaní pred všeobecnými súdmi [Štátna banka československá – pobočka...

(ďalej len „ŠBČS“)] a právny predchodca sťažovateľa [Jednotné roľnícke družstvo M.

(ďalej len „JRD M.“)] ako žalovaný uzavreli 18. novembra 1986 čiastkovú úverovú zmluvu

v znení dodatkov, na základe ktorej bol právnemu predchodcovi sťažovateľa poskytnutý

dlhodobý investičný úver v sume 1 684 000 Kčs (55 898,55 €) na účely financovania

investičnej akcie „Vinica Ž.“.

V ten istý deň identické subjekty uzatvorili druhú čiastkovú úverovú zmluvu v znení

dodatkov, na základe ktorej bol právnemu predchodcovi sťažovateľa poskytnutý dlhodobý

investičný úver v sume 1 996 000 Kčs (66 255,06 €) na účely financovania investičnej akcie

„Vinica M.“.

V uvedených úverových zmluvách na strane dlžníka vystupovalo JRD M. Finančné

vysporiadanie v súvislosti s odčlenením sťažovateľa od JRD M. sa uskutočnilo na základe

rozhodnutia schváleného členskou schôdzou konanou v dňoch 26. a 27. februára 1987

s účinnosťou od 1. januára 1987.

Ďalšou čiastkovou úverovou zmluvou z 26. augusta 1987 v znení dodatkov bol

právnym predchodcom žalobkyne poskytnutý sťažovateľovi dlhodobý investičný úver

v sume 500 000 Kčs (16 596,95 €) pri úrokovej sadzbe 5 %, ktorý sa sťažovateľ zaviazal

splatiť do 25. novembra 1994. Sťažovateľ úver riadne a včas nezaplatil.

Dňa 23. júna 1988 bola medzi tými istými účastníkmi ako pri predošlej zmluve

uzavretá úverová zmluva o poskytnutí dlhodobého investičného úveru v sume 560 000 Kčs

(18 588,59 €) pri úrokovej sadzbe 5 %, ktorý sa sťažovateľ zaviazal splatiť do 25. novembra

1994. Sťažovateľ poskytnutý úver riadne a včas nesplatil.

Dňa 30. júna 1988 bola medzi rovnakými účastníkmi ako pri predchádzajúcej zmluve

uzavretá úverová zmluva o poskytnutí dlhodobého investičného úveru v sume 800 000 Kčs

(26 554,13 €). Sťažovateľ úver riadne a včas nezaplatil.

Medzi právnym predchodcom žalobkyne a sťažovateľom bola napokon 22. decembra

1988 uzavretá úverová zmluva o poskytnutí dlhodobého investičného úveru v sume

468 000 Kčs (15 534,75 €), ktorý sťažovateľ riadne a včas nesplácal.

Účastníkom uvedených zmlúv na strane veriteľa bola ŠBČS. Na základe uznesenia

vlády Československej socialistickej republiky č. 196/89 a

Zb. o bankách a sporiteľniach boli práva a záväzky z predmetných úverových zmlúv

delimitované na pôvodnú žalobkyňu Všeobecnú úverovú banku, a. s... (ďalej len „VÚB,

a. s....“). Táto skutočnosť bola konštatovaná aj v dodatkoch k predmetným úverovým

zmluvám z 11. decembra 1990.

Dňa 3. júla 1991 bola medzi právnym predchodcom žalobkyne (v tom čase VÚB,

a. s...) a sťažovateľom uzavretá úverová zmluva č. 3/91 vrátane dodatkov, na základe ktorej

bol sťažovateľovi poskytnutý úver v sume 4 000 000 Kčs (132 775,67 €) pri úrokovej

sadzbe 19 %. Sťažovateľ úver riadne a včas nesplácal.

Medzi pôvodnou žalobkyňou (VÚB, a. s...) a sťažovateľom boli v roku 1995

postupne uzatvorené ďalšie tri úverové zmluvy, z ktorých neskoršia vždy nahrádzala

skoršiu. Prvou bola úverová zmluva č. 1/95. Na splatenie úveru z tejto zmluvy bola

uzatvorená úverová zmluva č. 2/95, ktorá nahrádzala zmluvu č. 1/95. Následne identickí

účastníci 28. septembra 1995 uzavreli na účely splatenia úveru vyplývajúceho zo zmluvy

č. 2/95 úverovú zmluvu č. 3/95, na základe ktorej bol sťažovateľovi poskytnutý úver v sume

25 000 000 Sk (829 847,97 €) pri úrokovej sadzbe 19,5 %. Úver mal byť splatený

do 31. októbra 1995, pričom sťažovateľ úver riadne a včas nesplácal.

Žalobou z 20. januára 1997 sa VÚB, a. s..., domáhala na krajskom súde proti

sťažovateľovi zaplatenia sumy 40 719 692,86 Sk s príslušenstvom z dôvodu čiastočného

nesplnenia záväzkov z označených úverových zmlúv. Krajský súd napadnutým rozsudkom

vyhovel žalobe a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 40 719 692,86 Sk

s 18 % úrokom z omeškania od 1. decembra 1996 až do zaplatenia.

Počas konania pred všeobecnými súdmi postúpila VÚB, a. s..., pohľadávky z už

uvedených úverových zmlúv na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. decembra

1999 na postupníka – S., š. p. ú., z ktorého následne prešli práva a povinnosti na S., a. s...,

a to na základe zmluvy o predaji podniku z 30. januára 2002.

Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd ako súd odvolací vec prerokoval a rozsudkom

č. k. -403 z 10. novembra 2004 rozhodol tak, že zmenil napadnutý rozsudok

krajského súdu a žalobu ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení svojho zamietajúceho

rozsudku uviedol, že predmetnými úverovými zmluvami, menenými a doplnenými ich

dodatkami došlo k takému chaotickému právnemu stavu a jeho zahmlievaniu hlavne

zo strany žalobkyne, že nemožno zodpovedať základné otázky, ktoré je pre posúdenie veci

potrebné objasniť. Ďalej uviedol, že žalobkyňa nemohla realizovať úver na iný účel, ako je

dohodnutý, ako aj to, že zvlášť neprípustnou finančnou operáciou je novým úverom splatiť

starý úver, keďže to jej neumožňoval v relevantnom čase platný „zákon o bankách ani

interné predpisy“. Takýto protiprávny postup umožnila podľa názoru najvyššieho súdu

žalobkyňa, preto nemožno považovať tieto „manipulácie banky“ za poskytnutie úveru, lebo

v skutočnosti úver poskytnutý nebol.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Najvyšší súd ako

súd dovolací preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že

dovolanie je opodstatnené. Najvyšší súd ako súd dovolací preto uznesením č. k.

l ObdoV 28/2005-427 z 30. mája 2007 napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol tak s odôvodnením, že

z predložených dokladov nie je sporné, že čiastkové úverové zmluvy boli uzatvárané

v rokoch 1986 až 1988 podľa Hospodársky zákonník v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Hospodársky zákonník“), a rovnako nie je sporné, že

úverovou zmluvou č. 3/95 z 28. septembra 1995 bol dlžníkovi poskytnutý krátkodobý úver

v sume 25 000 000 Sk, k čomu došlo podľa v tom čase už platného

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Ustanovenie upravujúce zmluvu o úvere ustanovuje, že

peňažné prostriedky veriteľ poskytne v prospech dlžníka, ale toto ustanovenie neupravuje

spôsob, ako sa majú peňažné prostriedky dlžníkovi poskytnúť, a ponecháva zmluvným

stranám úplnú voľnosť. Slovné spojenie „poskytne v prospech dlžníka“ nevyžaduje podľa

dovolacieho súdu pre naplnenie úverového vzťahu priame plnenie dlžníkovi v hotovosti

alebo bezhotovostné plnenie na jeho účet v peňažnom ústave. Nie je vylúčené, teda je

dovolené, aj plnenie v prospech dlžníka formou plnenia záväzkov dlžníka priamo jeho

veriteľovi v hotovosti alebo na jeho účet v peňažnom ústave. Taktiež žiadne z ustanovení

, ktoré upravujú úverovú zmluvu, ničím podľa dovolacieho súdu

neobmedzujú účel, na ktorý by bolo možné úver poskytnúť. Dovolací súd preto názor

odvolacieho súdu, že v danom prípade išlo o protiprávny postup umožnený bankou,

považoval za nesprávny.

Najvyšší súd ako súd odvolací potom, ako bolo jeho rozhodnutie dovolacím súdom

zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, ju znovu prerokoval a rozhodol rozsudkom

č. k. -526 zo 17. júla 2008 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

a žalobu opätovne zamietol. V odôvodnení uviedol, že názor vyslovený dovolacím súdom

len ťažko môže akceptovať, lebo je v zjavnom rozpore s . Ďalej

uviedol, že podstatnou otázkou v tejto veci je posúdenie tzv. reúveru. Podľa názoru

odvolacieho súdu zákon nepozná takú právnu úpravu, že úver možno splatiť v tom istom

peňažnom ústave novou úverovou zmluvou, a takúto možnosť neupravujú ani interné

smernice žiadneho peňažného ústavu v Slovenskej republike. Ďalej odvolací súd uviedol, že

v prvšom rozsudku poukázal na množstvo dodatkov úverových zmlúv vypracovaných

právnymi predchodcami žalobkyne, ktoré spôsobili zánik pôvodných úverových zmlúv.

Tieto právne úkony odvolací súd považoval za neplatné, a tým za také, ktoré nezakladajú

právo žalobkyne voči sťažovateľovi. Odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné

bremeno, a preto žalobu opätovne zamietol.

Na základe dovolania žalobkyne vec znovu preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd

a rozhodol tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu uznesením č. k.

-547 z 31. marca 2010 zrušil a vec opätovne vrátil tomuto súdu na ďalšie

konanie. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že dovolací súd už vo veci predtým rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2007 a vyslovil v ňom záväzný právny

názor, pričom odvolací súd rozhodol v rozpore s vysloveným právnym názorom

dovolacieho súdu. Ďalej uviedol, že v danej veci je nesporné, že žalobkyňa a sťažovateľ,

resp. ich právni predchodcovia (právne nástupníctvo bolo podľa názoru dovolacieho súdu

preukázané) uzavreli úverové zmluvy označené ako čiastkové úvery v znení dodatkov.

Úverové zmluvy uzavreté v rokoch 1986 až 1988 a v roku 1991 a nároky z nich

vyplývajúce, ako aj lehoty na uplatnenie práv je podľa dovolacieho súdu potrebné v zmysle

ods. l a 2 posudzovať podľa Hospodárskeho zákonníka.

Zmluvné strany si dohodli výšku úveru, účel, na ktorý budú finančné prostriedky použité,

spôsob jeho čerpania, zročnosť úveru, výšku jednotlivých splátok a úrokovú sadzbu

za nedodržanie zmluvných podmienok. Nie je sporné, že peňažné prostriedky boli

poskytnuté na úverový účet dlžníka. Dovolací súd ďalej uviedol, že na vznik záväzku

z úverovej zmluvy č. 3/95 uzavretej podľa a nasl. sa

nevyžaduje reálne čerpanie úveru dlžníkom. Naplnenie úverového vzťahu nie je podľa

dovolacieho súdu podmienené priamym plnením dlžníkovi v hotovosti alebo

bezhotovostným plnením na jeho účet v peňažnom ústave, ale poskytnutie peňažných

prostriedkov môže mať aj formu plnenia záväzku dlžníka priamo veriteľovi hotovostným

alebo bezhotovostným stykom. To podľa dovolacieho súdu znamená, že poskytnutie tzv.

„reúveru“ neodporuje konsenzuálnemu charakteru tohto zmluvného typu, čo už bolo

vyslovené v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu. Takéto

poskytnutie úveru peňažným bolo v súlade s opatrením Národnej banky Slovenska

z 3. marca 1995 č. , podľa ktorého na účely kategorizácie pohľadávok

a podsúvahových záväzkov sa rozlišujú aj pohľadávky, ktoré vznikli banke poskytnutím

jedného alebo viacerých úverov dlžníkovi na uspokojenie iných, už skôr vzniknutých

pohľadávok. Z uvedených dôvodov dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že

vyslovený právny názor je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. l Občianskeho súdneho

poriadku).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom č. k.

-568 zo 16. novembra 2010 znovu vo veci rozhodol tak, že napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Žalobkyni súčasne uložil povinnosť

zaplatiť sťažovateľovi sumu 51 125,28 € z titulu náhrady trov konania. Rozhodnutie

odôvodnil tým, že zákonné dôvody na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu dovolacím

súdom tu neboli, pretože ani nebolo namietané vykonané dokazovanie, ale len odlišný

právny názor, čo nie je dôvodom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu. Ďalej uviedol, že

dovolací súd sa v zrušujúcom rozhodnutí nedotkol základnej otázky, či úverová zmluva je

absolútnym obchodom, a ak ju vykladá inak, potom mal odôvodniť aj tento výklad.

Odvolací súd považuje úverové zmluvy za tzv. absolútny obchod s následkami s tým

súvisiacimi. Konečný výsledok tzv. reúverovania úveru je ten, že dlh sa splatí dlhom, aby

dlžníkovi zostal naďalej nesplatený. To sa však podľa odvolacieho súdu prieči právnej

úprave o poskytovaní úveru, ale aj právnej logike. V spojitosti s tým nemožno uvažovať ani

o tzv. novácii či reštrukturalizácii záväzku. Rovnako sa nemožno odvolávať ani na opatrenie

guvernéra Národnej banky Slovenska, ktoré je nižšou právnou normou a nemôže meniť

zákon (dokonca retroaktívne), navyše z celého opatrenia ani taký záver nemožno vyvodiť.

Odvolací súd preto znovu rozhodol tak, ako je už uvedené.

Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa opätovne dovolanie. Keďže

predpokladala, že odvolací súd by znovu rozhodol rovnako ako v predchádzajúcich

rozhodnutiach, navrhla, aby dovolací súd rozhodol vo veci samej a napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zmenil tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -361

z 13. mája 2003 potvrdí.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol v súlade s návrhom žalobkyne,

t. j. rozsudok odvolacieho súdu zmenil a napadnutý rozsudok krajského súdu z 13. mája

2003 potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu (t. j. prvostupňového súdu)

a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho podal sťažovateľ sťažnosť

ústavnému súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ako aj napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Sťažovateľ zároveň

navrhol, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil.

Sťažovateľ taktiež navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a aby

odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

Podaním z 5. septembra 2011 sťažovateľ doplnil sťažnosť predložením dodatočných

dôvodov na podporu svojho návrhu na vydanie rozhodnutia o dočasnom opatrení

a o odklade vykonateľnosti napadnutých rozsudkov.

Ústavný súd 24. novembra 2011 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnosti.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom stanovisku zo 7. decembra 2011 uviedol, že

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je vecne správny a jeho odôvodnenie zodpovedá

zákonnému vymedzeniu odôvodnenia rozsudku.

Vzhľadom na to, že stručné vyjadrenie najvyššieho súdu neobsahovalo žiadnu novú

argumentáciu, prípadne skutočnosti, ktoré by nevyplývali z napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov a súvisiaceho súdneho spisu, ústavný súd považoval za nadbytočné, aby

toto vyjadrenie zasielal sťažovateľovi na zaujatie stanoviska.

II.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom krajského súdu č. k. -361 z 13. marca 2003

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti napadnutému rozsudku

krajského súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „“; (obdobne napr.

, , , )].

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2011

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu, skúmajúc, či neexistujú dôvody brániace jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu) štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom

orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , ,

, , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie základného práva zaručeného v , podľa ktorého sa každý môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť nasledujúcimi ťažiskovými námietkami:

1. Pokiaľ ide o prvú námietku, sťažovateľ argumentuje tým, že z viacerých

uzatvorených zmlúv (č. 1/95, č. 2/95 a č. 3/95) mu nebol reálne poskytnutý žiadny úver, ale

tieto mohli slúžiť iba na refinancovanie staršieho záväzku (išlo teda o tzv. reúver).

Poslednou úverovou zmluvou, na základe ktorej došlo k reálnemu poskytnutiu peňažných

prostriedkov, bola podľa sťažovateľa úverová zmluva č. 2/95. Výnos z úveru č. 1/95 mal

byť použitý na refinancovanie úveru poskytnutého v roku 1994, ktorý ale podľa sťažovateľa

nebol vôbec poskytnutý. Sťažovateľ tvrdí, že „... úverová zmluva č. 2/95 opätovne určovala

spôsob použitia úveru na vyplatenie úveru z úverovej zmluvy č. 1/95 a úverová zmluva

č. 3/95 na vyplatenie úveru z úverovej zmluvy č. 2/95. Skutočnosť, že prvostupňový súd ako

aj súd dovolací sa vo svojich odôvodneniach venovali otázke spôsobu, akým môže byť úver

poskytnutý, je pre hmotnoprávne posúdenie žaloby dôležité iba v prípade, ak by bolo

preukázané, že úverová zmluva č. 1/95 (a následne aj 2/95 a 3/95) skutočne refinancovala

úver poskytnutý sťažovateľovi v roku 1994 – ako však už sťažovateľ uviedol, takýto úver

nebol sťažovateľovi v roku 1994 poskytnutý a žalobca túto skutočnosť nepreukázal.

V tejto súvislosti je rovnako dôležité poukázať na skutočnosť spôsobu poskytnutia

úveru – na základe vyššie uvedených úverových zmlúv mal byť na refinancovanie staršieho

úveru použitý iba výnos z úveru (článok II bod 2 písm. d) úverovej zmluvy č. 1/95, článok II

bod 2 úverovej zmluvy č. 2/95 a článok II bod 2 úverovej zmluvy č. 3/95) – ak bol úver

poskytnutý iným spôsobom, nedošlo ku poskytnutiu úveru, ale teoreticky iba

k bezdôvodnému obohateniu.“.

Obsahom uvedenej námietky je v podstate tvrdenie, že postupne boli uzatvorené tri

úverové zmluvy, z ktorých každá nasledujúca nahrádzala predošlú (č. 1/95 vrátane jedného

dodatku, č. 2/95 a č. 3/95), pričom, ako zistil ústavný súd z priložených podkladov, všetky

boli zabezpečené záložným právom k nehnuteľnostiam patriacim sťažovateľovi, a to

na účely financovania staršieho záväzku, ktorý však podľa sťažovateľa nikdy neexistoval.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku vychádzal z toho, že uvedené úverové zmluvy

boli skutočne uzatvorené a na ich základe došlo k plneniu, a uviedol, že „poskytnutie

peňažných prostriedkov dlžníkovi (žalovanému) na zaplatenie jeho skoršieho záväzku

v peňažnom ústave, dlžníka nezbavuje povinnosti tieto prostriedky peňažnému ústavu vrátiť

a takýto postup neodporuje žiadnemu právnemu predpisu“. Vzhľadom na skutočnosť, že

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol potvrdený rozsudok krajského súdu, je

potrebné zohľadniť aj odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa ktorého:

„Keďže sa účastníci v zmluve dohodli, akým spôsobom bude úver (zo zmluvy č. 3/95,

poznámka) čerpaný, pričom je zrejmé, že záväzok vyplývajúci z ÚZ (úverovej zmluvy,

poznámka) č. 2/95 na základe úveru poskytnutého na základe ÚZ (úverovej zmluvy,

poznámka) č. 3/95 zanikol, súd obrany odporcu (sťažovateľa, poznámka) v tom, že

v skutočnosti mu peniaze... poskytnuté neboli, považoval za účelové. Je na dohode

účastníkov, akým spôsobom sa bude realizovať povinnosť veriteľa poskytnúť v prospech

dlžníka peňažné prostriedky.“

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

v tejto časti za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Práve naopak, výklad, podľa ktorého

poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi aj na krytie jeho skoršieho záväzku voči

veriteľovi neodporuje žiadnemu právnemu predpisu, je plne v súlade so zmyslom a účelom

súkromného práva, ako aj a nasl. upravujúcich zmluvu

o úvere. Ani odpoveď na námietku sťažovateľa, že je sporné, či sa na refinancovanie

skoršieho úveru mal použiť iba výnos z úveru (č. 1/95, č. 2/95 a č. 3/95) alebo celý úver,

nemá vplyv na právny záver o existencii záväzku sťažovateľa z týchto úverových zmlúv,

a tým ani na posúdenie možnosti, či mohlo byť napadnutým rozsudkom porušené v petite

sťažnosti označené základné právo.

2. Druhou námietkou sťažovateľ poukazuje na nedostatočné odôvodnenia prechodu

záväzkov zo zmlúv uzatvorených pred 1. januárom 1987 na neho (dve zmluvy o poskytnutí

dlhodobého investičného úveru uzatvorené 18. novembra 1986) po pôvodnom dlžníkovi

z týchto úverových zmlúv, t. j. z JRD M. Sťažovateľ „v súdnom konaní opakovane uvádzal,

že nie je právnym nástupcom JRD M. Túto námietku sťažovateľa súd prvého stupňa neuznal

a odvolal sa na skutočnosť, že o rozdelení JRD M., v dôsledku ktorého vznikol aj sťažovateľ,

rozhodla členská schôdza JRD M. a členská schôdza sťažovateľa, a tým bolo pre súd

prvého stupňa skutkovo a právne ustálené, že záväzky z úverových zmlúv JRD M. prešli

na sťažovateľa. Otázke právneho nástupníctva sa dovolací súd vo svojom rozhodnutí

nevenoval, a to napriek skutočnosti, že odvolací súd, v rozpore s názorom súdu prvého

stupňa mal za preukázané, že sťažovateľ nie je v rozsahu záväzkov z úverových zmlúv

právnym nástupcom JRD M.“. Dôvodom, pre ktorý nemal byť sťažovateľ právnym

nástupcom pôvodného dlžníka JRD M., je nepreukázanie súhlasu vyššej družstevnej

organizácie, ktorý je podľa sťažovateľa v zmysle § 91 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka

v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv podmienkou platnosti uznesenia

členskej schôdze družstva, ktorá o rozdelení hlasovala. Podľa sťažovateľa bolo preukázané

iba prerokovanie rozdelenia JRD M. nadriadeným orgánom, nie však schválenie uznesenia

členskej schôdze JRD M. nadriadeným orgánom. Rozdelenie JRD M. a finančné

vysporiadanie odčlenenia sťažovateľa od neho z 27. februára 1987 tak nemohlo mať také

právne následky, ako určil najvyšší súd.

Pri odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd sumarizoval uzatvorené zmluvy,

z ktorých mal vyplynúť záväzok sťažovateľa, a navyše uviedol:

„Na záver je potrebné zdôrazniť, že povinnosť zaplatiť dlh z úverových zmlúv

žalovaný uznal v zápisnici z 12. septembra 1996, tak ako to konštatoval aj dovolací súd

vo svojom skoršom rozhodnutí. Je nepochybné, že aj poskytnutie peňažných prostriedkov

dlžníkovi (žalovanému) na zaplatenie jeho skoršieho záväzku v peňažnom ústave, dlžníka

nezbavuje povinnosti tieto prostriedky peňažnému ústavu vrátiť a takýto postup neodporuje

žiadnemu právnemu predpisu. Preto rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba

zamietnutá, nie je vecne správne a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“

Z reprodukovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sa

stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého záväzok sťažovateľa v dôsledku jeho

uznania a nepreukázania opaku trvá. Je úlohou všeobecného súdu posúdiť, či uznanie

povinnosti zaplatiť dlh z úverových zmlúv (vrátane úverových zmlúv spred 1. januára 1987)

sťažovateľom v zápisnici (zázname z rokovania) z 12. septembra 1996, resp. ako uvádza

krajský súd, aj v zázname z rokovania z 25. októbra 1996, spĺňa podmienky uznania dlhu

podľa Hospodárskeho zákonníka, v znení účinnom

v relevantnom čase alebo podľa iných na vec aplikovateľných právnych predpisov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy a ich

posúdenie všeobecným súdom tak, ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto

postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale

popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania (m. m.

).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),

tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt,

resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom

prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Odpoveď na otázku, či záväzky zo zmlúv uzatvorených pred 1. januárom 1987

(dve zmluvy o poskytnutí dlhodobého investičného úveru uzatvorené 18. novembra 1986)

prešli na sťažovateľa samotným delimitačným protokolom (finančné vysporiadanie

odčlenenia sťažovateľa z JRD M. z 27. februára 1987), nebola ani podľa krajského súdu

a ani podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu jedinou rozhodujúcou pre rozhodnutie

vo veci samej. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku odôvodnil

svoje rozhodnutie inak, ako navrhoval sťažovateľ, nie je bez ďalšieho dôvodom na prijatie

záveru o neústavnosti postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu, ak je toto odôvodnenie samo

osebe ústavne udržateľné pre rozhodnutie vo veci.

Pre posúdenie argumentov najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku

považuje ústavný súd za potrebné ozrejmiť stav týkajúci sa predmetných čiastkových

úverových zmlúv o poskytnutí dlhodobého investičného úveru uzatvorených 18. novembra

1986.

Ústavný súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného všeobecnými súdmi

a aj z priložených dokumentov a zistil, že čiastková úverová zmluva o poskytnutí

dlhodobého investičného úveru uzatvorená 18. novembra 1986 medzi JRD M. a ŠBČS

na financovanie investičnej akcie „Vinica M.“ bola zmenená a doplnená viacerými

dodatkami, z ktorých už všetky uzatvoril priamo sťažovateľ prostredníctvom osôb na to

oprávnených. Konkrétne ide o zmenu zmluvy dodatkami č. 1 (30. marca 1987, ktorý

potvrdzoval prechod záväzkov z úverovej zmluvy na sťažovateľa a bol podpísaný

aj osobami oprávnenými konať za sťažovateľa a osobami oprávnenými konať za JRD V.

ako druhého nástupcu JRD M.), č. 2 (28. júna 1989), č. 3 (11. decembra 1990), č. 4/94

(7. marca 1994), č. 5/94 (14. apríla 1994), č. 6/94 (8. decembra 1994) a č. 7/94 (s údajom

o dátume uzatvorenia 10. novembra 1994).

Ústavný súd rovnako zistil, že čiastková úverová zmluva o poskytnutí dlhodobého

investičného úveru uzatvorená 18. novembra 1986 medzi JRD M. a ŠBČS na financovanie

investičnej akcie „Vinica Ž.“ bola zmenená a doplnená viacerými dodatkami, z ktorých

taktiež už všetky uzatvoril priamo sťažovateľ prostredníctvom osôb na to oprávnených.

Konkrétne ide o zmenu zmluvy dodatkami č. 1 (30. marca 1987, ktorý potvrdzoval prechod

záväzkov z úverovej zmluvy na sťažovateľa a bol podpísaný osobami oprávnenými konať

za sťažovateľa a osobami oprávnenými konať za JRD V. ako druhého nástupcu JRD M.),

č. 1/90 (11. decembra 1990), č. 2 (28. júna 1989), č. 2/94 (7. marca 1994), č. 3/94 (14. apríla

1994), č. 4/94 (8. decembra 1994) a č. 5/94 (s údajom o dátume uzatvorenia 10. novembra

1994).

Ústavný súd ďalej dodáva, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011 bol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdený ako vecne správny.

Preto je potrebné prihliadnuť aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu.

Krajský súd sporné nástupníctvo sťažovateľa odôvodnil nielen samotným delimitačným

protokolom (finančné vysporiadanie odčlenenia sťažovateľa od JRD M. z 27. februára

1987), ale aj dodatkami č. 1 z 30. marca 1997 k obom čiastkovým úverovým zmluvám

o poskytnutí dlhodobého investičného úveru.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že záver najvyššieho súdu v napadnutom

rozsudku sa javí ako vecne správny aj s ohľadom na § 128 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka

účinného v čase uzatvorenia dodatkov č. 1 z 30. marca 1987 k obom čiastkovým úverovým

zmluvám, podľa ktorého povinnosť zo záväzku môže dohodou prevziať iná organizácia len

so súhlasom oprávnenej organizácie, pokiaľ nejde o prevzatie na základe rozhodnutia alebo

so súhlasom nadriadených orgánov. Predmetné dodatky č. 1, podľa ktorých «práva

a povinnosti vyplývajúce z uvedenej zmluvy prechádzajú na JRD „L.“ v L. (sťažovateľa,

pozn.)», boli podpísané nielen veriteľom z čiastkových úverových zmlúv ako osobou

oprávnenou zo záväzku, ale aj oboma potenciálnymi nástupcami pôvodného dlžníka.

Aj keby prechod záväzkov z oboch čiastkových úverových zmlúv na sťažovateľa

nevyplýval už zo samotného delimitačného rozhodnutia, nesporne by vyplýval z uvedených

dodatkov tak, ako to uviedol aj krajský súd.

Ak s ohľadom na uvedené v okolnostiach danej veci mal najvyšší súd za preukázané,

že čiastkové úverové zmluvy z 18. novembra 1986 zaväzujú sťažovateľa, resp. že

sťažovateľ nepreukázal neexistenciu záväzku z nich vyplývajúceho, nekonal, pokiaľ ide

o druhú námietku sťažovateľa, arbitrárne a ani zjavne neodôvodnene.

3. Tretia námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že najvyšší súd v napadnutom

rozsudku neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal pri svojom rozhodovaní, a ani neuviedol,

ktoré dôkazy boli navrhnuté a vykonané v rámci konania.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku rozhodol, že dovolaním napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho spočíva na nesprávnom právnom posúdení správne

zisteného skutkového stavu. Zároveň najvyšší súd označil, ktoré zmluvy uzatvorené medzi

stranami sporu predstavovali dôvod vzniku záväzkov sťažovateľa, rozsah ich splatenia, ako

aj to, ktorý úkon považuje za uznanie záväzku. Rovnako najvyšší súd v napadnutom

rozsudku rozsiahlym spôsobom rekapituloval doterajší priebeh konania vrátane obsahu

podaní strán a dôvodov jednotlivých doterajších rozhodnutí. Najvyšší súd v napadnutom

rozsudku navyše odkázal na skutkový stav správne zistený krajským súdom, ktorý podrobne

uvádza, z ktorých písomností pri svojich úvahách vychádzal, a to vrátane odkazov na čísla

listov v spise. Skutočnosť, že nie všetky navrhnuté sťažovateľom dôkazy sú uvedené

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, sama osebe nepostačuje

na možnosť vyslovenia porušenia v sťažnosti označeného základného práva sťažovateľa.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a to či už sám osebe, alebo aj s prihliadnutím

na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu,

aj pokiaľ ide tretiu námietku sťažovateľa, dostatočne odôvodnený. Napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu tak podľa názoru ústavného súdu ani v tejto časti nevykazuje znaky

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti.

4. Sťažovateľ svoju štvrtú námietku založil na tvrdení, že krajský súd, ako aj najvyšší

súd napadnutými rozhodnutiami priznali v rozpore so zákonom žalobcovi nárok na úroky

z omeškania z úrokov z omeškania. sťažovateľ uvádza, že bol „zaviazaný úhradou úrokov

z úrokov z omeškania, kedy v rámci istiny boli priznané úroky z omeškania vo výške

4 499 500,45 SKK, z ktorých bol sťažovateľ rovnako zaviazaný platiť úroky z omeškania.

Takýto postup je z hľadiska hmotného práva neprípustný – úroky z omeškania nie sú

súčasťou pohľadávky, ale len jej príslušenstvom. Oneskoreným zaplatením úrokov nevzniká

právo na ďalšie úroky z omeškania.“.

Ústavný súd z príloh (odvolanie z 2. septembra 2003 proti napadnutému rozsudku

krajského súdu) zistil, že namietaná okolnosť (povinnosť platiť úroky z úrokov

z omeškania) nebola sťažovateľom zahrnutá do odvolania proti napadnutému rozsudku

krajského súdu.

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou súdneho konania

a sťažnosť nie je opravným prostriedkom proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dodatočné

námietky sťažovateľa, ktoré neboli zahrnuté do odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu a ktoré mali a mohli byť uplatnené v riadnom opravnom konaní, nie sú pred ústavným

súdom uplatniteľné (podobne napr. ).

Konanie o sťažnosti podľa nemôže byť prostriedkom, ktorý by

nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo

prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné

rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej.

Nevyužitie možnosti uplatniť argumentáciu, ktorá nebola zahrnutá do odvolania proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu v konaní pred všeobecnými súdmi, nemožno naprávať

alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ preto, pokiaľ ide

o túto časť jeho sťažnosti, nesplnil základný zákonný predpoklad jej prípustnosti podľa § 53

ods. 1 (, ).

Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné sťažnosť vo vzťahu k predmetnej námietke

odmietnuť ako neprípustnú.

Ústavný súd vzhľadom na to po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú a zároveň aj ako neprípustnú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti a taktiež už

neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jeho návrhom na odklad vykonateľnosti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2011 v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -361 z 13. marca 2003.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012