Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Obo/69/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Jozefa

Štefanka a členiek JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Anny Petruľákovej v právnej veci

ţalobkyne: S., a. s., C., B. proti ţalovanému: P.L., L., zast.

JUDr. L.B., advokátom, Advokátska kancelária, Š., N., o 40 719 692,86 Sk a prísl., na

odvolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 13. mája 2003, č. k. 17 Cb

10/07-361, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 13. mája 2003,

č. k. - 361 m e n í tak, ţe ţalobu z a m i e t a.

Ţalobkyňa je povinná zaplatiť ţalovanému náhradu trov prvostupňového, odvolacieho

a dovolacieho konania v sume 51 125,28 Eur do troch dní na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. L.B., vedený v T., a. s., pobočka N., č. účtu X.

O d ô v o d n e n i e:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi

sumu 40 719 692,86 Sk s 18% úrokom z omeškania od 1.1.1996 do zaplatenia, ako aj náhradu

trov konania vo výške 500 000 Sk. Vyhovel tým ţalobe, ktorú podal právny predchodca

ţalobcu (V., a. s., B.) 24.1.1997 z právneho titulu nesplácania úverov poskytnutých

ţalovanému alebo jeho predchodcovi na základe úverových zmlúv. Prvostupňový súd svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, ţe z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe 28.9.1995 bola

medzi právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným uzavretá úverová zmluva č. 3/95,

na základe ktorej bol ţalovanému poskytnutý úver vo výške 25 000 000 Sk pri úrokovej

sadzbe 19,5%. Úver bol poskytnutý na splácanie úveru vyplývajúceho z úverovej zmluvy

č. 2/95. Úver mal byť splatený do 31.10.1995, pričom ţalovaný úver riadne a včas nesplácal.

Ţalobcovi dlhuje celú sumu úveru, úroky v sume 7 421 169,77 Sk a úroky z omeškania

v sume 1 634 645,83 Sk.

Dňa 3.7.1991 bola medzi právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným uzavretá

úverová zmluva č. 3/91 vrátane dodatkov, na základe ktorej bol ţalovanému poskytnutý úver

vo výške 4 000 000 Sk pri úrokovej sadzbe 19%, ktorý sa ţalovaný zaviazal splatiť

do 25.11.1994 v ročných splátkach po 1 333 000 Sk. Ţalovaný úver riadne a v čas nesplácal,

z istiny dlhuje 1 334 000 Sk a úroky z omeškania vo výške 58 395,85 Sk.

Dňa 18.11.1986 bola medzi právnym predchodcom právneho predchodcu ţalobcu (Š. -

pobočka N.) a právnym predchodcom ţalovaného (J.M.V.) uzavretá úverová zmluva, vrátane

dodatkov o poskytnutí dlhodobého investičného úveru vo výške 1 684 000 Sk, z ktorého

ţalovaný nesplatil na istine 784 000 Sk a na úrokoch sumu 55 859,05 Sk a na úrokoch

z omeškania sumu 75 291,66 Sk.

Medzi právnym predchodcom ţalobcu a ţalovaným bola dňa 22.12.1988 uzavretá

úverová zmluva vrátane dodatkov o poskytnutí dlhodobého investičného úveru vo výške

468 000 Sk, ktorý ţalovaný riadne a včas nesplácal a tak na istine dlhuje 187 200 Sk

a na úrokoch sumu 20 934,91 Sk a na úrokoch z omeškania sumu 10 046,40 Sk.

Dňa 30.6.1988 bola medzi účastníkmi, ako pri predchádzajúcej zmluve, uzavretá

úverová zmluva vrátane dodatkov o poskytnutie dlhodobého investičného úveru vo výške

800 000 Sk, z ktorej ţalovaný dlhuje ţalobcovi sumu 160 000 Sk, úroky vo výške 17 084,34

Sk a úroky z omeškania 14 186,67 Sk.

Dňa 23.6.1988 bola medzi účastníkmi, ako v predchádzajúcej úverovej zmluve,

uzavretá úverová zmluva o poskytnutí dlhodobého investičného úveru vo výške 560 000 Sk,

pri úrokovej sadzbe 5%, ktorý sa ţalovaný zaviazal zaplatiť do 21.11.1994. Ani tento úver

ţalovaný riadne a včas nesplácal a ţalobcovi dlhuje sumu 112 000 Sk istiny, 12 207,59 Sk

úroky a 9 930,67 Sk úroky z omeškania.

Dňa 26.8.1987 bola uzavretá úverová zmluva o poskytnutí dlhodobého investičného

úveru vrátane dodatkov vo výške 500 000 Sk, pri úrokovej sadzbe 5%, ktorý sa ţalovaný

zaviazal splatiť do 25.11.1994. Ţalovaný úver riadne a včas nesplácal a dlhuje ţalobcovi

istinu vo výške 75 000 Sk, úroky vo výške 7 997,70 Sk a úroky z omeškania vo výške

6 650 Sk.

Spolu tak ţalovaný dlhuje ţalobcovi na istine sumu 28 598 200 Sk, na úrokoch sumu

7 614 766,40 Sk a na úrokoch z omeškania sumu 4 499 500,45 Sk a na poplatkoch z titulu

úverových zmlúv sumu 7 226,01 Sk, čo spolu predstavuje ţalovanú sumu.

Na základe uznesenia federálnej vlády bývalej ČSFR č. 196/1989 a ust. § 6 písm. a/

boli záväzky vyplývajúce z úverových zmlúv, ktoré sú predmetom

sporu, delimitované s účinnosťou od 1.1.1990 zo Š. na V. B.

Záväzky z úverových zmlúv, v ktorých na strane dlţníka vystupovalo J.M.V., t. j.

úverové zmluvy z 18.11.1986 (V.Ţ.) boli prevedené z J.M.V. na J.L., v L. v súvislosti

s odčlenením J.L.

od J.M.V. a na základe schválenia členskou schôdzou z 26. a 27.2.1987. V zápisnici

z 12.9.1996 ţalovaný uznal svoj záväzok vyplývajúci z predmetných úverových zmlúv.

Právne prvostupňový súd poukázal na ust. § 763 ods. 1 Obch. zák., ktoré rieši pouţitie

práva pred účinnosťou . V zmysle tohto ustanovenia pre posúdenie

tohto sporu bolo treba pouţiť ustanovenia Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého tieto

právne vzťahy boli posúdené, a to konkrétne podľa § 382 a ods. 1, 2, § 384, § 131a, § 131b

ods. 6 a § 132 ods. 1. Konečne poukázal na ust. § 497 Obchod. zák., ktoré zaväzuje dlţníka

zaplatiť úver.

Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a aplikácie citovaných ustanovení dospel

súd k záveru, ţe ţaloba ţalobcu bola dôvodne podaná. Z úverových zmlúv, ako boli citované,

uzavreté v r. 1986 -1988, vyplýva, ţe v predmetných zmluvách ako veriteľ vystupovala Š.,

záväzky boli delimitované na V., a. s., B. K platnosti úverových zmlúv 3/91 a 3/95 súd

uviedol, ţe označenie veriteľa, obsiahnuté v uvedenej časti úverových zmlúv nie je v súlade

s označením v obchodnom registri, čo nie je dôvodom pre neplatnosť úverových zmlúv.

Špecifikácia veriteľa je zrejmá z ostatných identifikačných údajov a pritom je nepochybné, ţe

zmluvy uzavrela osoba oprávnená konať v mene V., a to vedúceho odštepného závodu ako

štatutára zapísaného v obchodnom registri. Z týchto dôvodov prvostupňový súd ţalobe

vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania zaloţil na ust.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie ţalovaný. Odôvodnil ho tým, ţe úverové

zmluvy sú zmätočné a právne úkony do nich pojaté nenapĺňajú zákonné náleţitosti a v časti

zakotvujú nemoţné plnenie, preto sú podľa neplatné. Podľa úverovej zmluvy

č. 3/95 z 28.9.1995 sa banka v čl. I/1 zaväzuje poskytnúť krátkodobý úver na krytie beţných

prostriedkov v sume 25 000 000 Sk. V čl. I/2/a sa klient zaväzuje zaplatiť úver do 31.10.1995,

teda za 32 dní, čo pri moţnostiach ţalovaného ako klienta nebolo reálne, o čom ţalobca musel

vedieť vzhľadom na to, ţe z pravidelných hlásení, ako aj sledovaním finančných tokov

na účtoch dlţníka bolo evidentné, ţe ten nebude schopný ani pri vynaloţení maximálneho

úsilia svoj záväzok splniť.

V čl. II/2 uvedenej úverovej zmluvy moţno zistiť, ţe z výnosu poskytovaného úveru

bude splatený krátkodobý úver na beţné prostriedky, poskytnutý na základe úverovej zmluvy

č. 2/95 zo dňa 30.6.1995, ďalej ţe bude úver poskytnutý na krytie krátkodobých pohľadávok

do lehoty splatnosti na krytie zásob. Prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil tieto články

úverovej zmluvy.

Záväzky z úverových zmlúv, v ktorých na strane dlţníka vystupovalo J.V., neprešli

platne na ţalovaného.

Uznanie dlhu zo strany ţalovaného nemoţno povaţovať za právne účinné s poukazom

na ust. , pretoţe vyjadrenie ţalovaného z 20.2.1997 a záznam z rokovania

z 25.10.1996 nemoţno uznať ako uznávací prejav, pretoţe absentujú v ňom podstatné

náleţitosti. Tieto doklady nie sú označené ako uznanie dlhu, nie je v nich ani právna

formulácia, ţe dlţník uznáva svoj dlh čo do dôvodu a výšky a naviac záznam z rokovania

nepodpísal za ţalovaného štatutárny orgán (predseda druţstva), ale ekonóm druţstva. Uznanie

dlhu, pokiaľ vecne nenapĺňa procesne uvedený obsah, nemá právne následky existencie dlhu,

ani na beh premlčacej doby.

Označenie veriteľa v úverových zmluvách nezodpovedalo zápisu v obchodnom

registri, v súlade s ktorým taktieţ nekonala oprávnená osoba.

Nesprávne sa prvostupňový súd vyporiadal s námietkou premlčania aplikáciou

ust. § 384 Hosp. zák., podľa ktorého pri právach banky z poskytovania úverov neplynie

premlčacia lehota, pokiaľ na účte, z ktorého sa majú tieto prostriedky uhradiť, nie je dostatok

prostriedkov na ich úhradu. Otázku, či ţalovaný mal v čase splatnosti na účte finančné

prostriedky postačujúce aspoň na čiastočné splatenie ročných splátok súd neskúmal, a preto

nemohol ani aplikovať citované ustanovenie Hospodárskeho zákonníka.

Prvostupňový súd neakceptoval návrhy ţalovaného na doplnenie dokazovania, a to

preukázania náväznosti, kontinuity úverových zmlúv od č. 2/92 po č. 3/95 z hľadiska

premlčania a či došlo k privátnej novácii alebo či zostala v platnosti pôvodná zmluva č. 2/92

a pokiaľ ide o výšku, neprijal navrhnutý dôkaz ohľadne rozdielneho výpočtu istiny a úrokov,

ako vyplýva z koncoročného odsúhlasenia zostatkov predloţených ţalobcom.

V odvolacom návrhu ţalovaný - odvolateľ ţiadal prvostupňový rozsudok zmeniť

a ţalobu zamietnuť alebo vec zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V odvolacej odpovedi ţalobca navrhol rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť z jeho

správnych dôvodov.

Rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 10.11.2004, č. k. -403 odvolací súd

rozsudok prvostupňového súdu zmenil a ţalobu v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto

zmeňujúcemu rozsudku podal dovolanie ţalobca. Dovolací súd rozsudkom zo dňa

30.05.2007, č. k. V 28/2005 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Svoje rozhodnutie, ktorým v ďalšom konaní odvolací súd bol viazaný, dovolací súd

odôvodnil tým, ţe základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania, či odvolací súd

dospel k správnemu právnemu záveru. Z predloţených dokladov povaţoval za nesporné,

ţe úverové zmluvy boli uzatvárané v rokoch 1986 aţ 1988 podľa Hospodárskeho zákonníka,

ktoré ustanovenie dovolací súd odcitoval. Za nesporné nepovaţoval, ţe úverovou zmluvou

č. 3/95 zo dňa 28.9.1995 bol dlţníkovi poskytnutý krátkodobý úver na krytie OP vo výške

25 000 Sk, v čase uţ platného a účinného a súčasne veľmi správne

poukázal a čiastočne odcitoval jeho ustanovenia § 497 aţ § 507 s upozornením na § 236

v spojení s § 499. V obchodných záväzkových vzťahoch nachádzajú uvedené zásady

vyjadrenie predovšetkým v ustanovení a .

K tomu, aby zmluva mohla byť povaţovaná za úverovú, musí obsahovať - vzhľadom

na ustanovenie minimálne znaky, ktoré charakterizujú

úverovú zmluvu a sú stanovené v ustanovení . Konštatuje,

ţe v danom prípade konkrétna zmluva (ktorá ?) takéto znaky obsahovala a za nesporné

povaţuje aj to, ţe išlo o úverový záväzkový vzťah. To, ţe si ţalovaný bol vedomý svojho

záväzku, vyplýva zo zápisnice zo dňa 12.9.1996, kedy vyplývajúci záväzok z úverových

zmlúv uznal.

Odvolací súd povaţuje za potrebné odcitovať časť právneho názoru dovolacieho súdu,

záväzného pre odvolací súd v ďalšom konaní, podľa ktorého:

„Ustanovenie stanovuje, ţe peňaţné prostriedky veriteľ

poskytne v prospech dlţníka, ale toto ustanovenie nestanovuje bliţšie spôsob, akým sa majú

dlţníkovi peňaţné prostriedky poskytnúť a ponechávajú tomuto účastníkovi úplnú zmluvnú

voľnosť. Výraz poskytnutie v prospech dlţníka nevyţaduje pre naplnenie úverového vzťahu

priame plnenie dlţníkovi v hotovosti alebo bezhotovostné plnenie na jeho účet v peňaţnom

ústave. Nie je vylúčené, teda dovolené, plnenie v prospech dlţníka formou plnenia záväzkov

dlţníka priamo jeho veriteľovi v hotovosti alebo na jeho účet v peňaţnom ústave. Taktieţ

ţiadne z ustanovení zákona, ktoré upravujú úverovú zmluvu, ničím neobmedzuje účel,

na ktorý by bolo moţné úver poskytnúť. Ţiadne zákonné ustanovenie nebráni tomu, aby bol

úver poskytnutý na splnenie dlhu toho, komu sa poskytuje alebo tretej osoby, ktorý vznikol

poskytnutím iného, predchádzajúceho úveru. Z uvedeného je potom zrejme, ţe postup,

pri ktorom veriteľ poskytne úver svojmu dlţníkovi na splnenie záväzku vrátiť peňaţné

prostriedky, ktoré mu poskytol na základe predchádzajúceho úveru, neodporuje ţiadnemu

zákonnému ustanoveniu, a preto odvolací súd konštatoval v rozpore so zákonnou právnou

úpravou, ţe banka nemôţe realizovať úver na účel likvidovania starého úveru. V danom

prípade sa jednalo o úver „reúveru“, ktorý úver ako taký nie je podľa ţiadnej právnej

zákonnej úpravy zakázaný, a teda neprípustný“.

Konečne vytýka odvolaciemu súdu, ţe sa nevyporiadal so stanoviskom ţalobcu

vyjadreným v jeho podaní z 01.10.2003 pri hodnotení otázky premlčania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ),

na pojednávaní prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania

rozhodnutia (, ) v zrušujúcom rozsahu dovolacím súdom,

súc viazaný kaţdým právnym názorom dovolacieho súdu ( ) a dospel

k skutkovému aj právnemu záveru, ţe odvolanie je právne dôvodné.

Na získanie podkladov pre spravodlivé rozhodnutie sa vyţadovalo zrušenie

prvostupňového rozhodnutia a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Odvolací však vec zváţil

a snaţil sa doplniť dokazovanie ( ), pretoţe bolo moţné ho doplniť,

ale zo strany ţalobkyne neboli poskytnuté údaje, ktoré mala nadobudnúť od svojich právnych

predchodcov, hoci tieto údaje vyţadoval prvostupňový súd uţ 19.06.2001 (č. l. 260 spisov)

a po zrušení rozsudku dovolacím súdom opätovne listom zo dňa 19. mája 2008, ale bez

dostatočnej odpovede. Zaslal síce odvolaciemu súdu mnoţstvo neprehľadných písomností,

ktoré nič nevysvetlili, a to napriek tomu, ţe ţalovaný takéto vyjadrenie doručil uţ 30.11.2007

a ţalobkyni bolo k dispozícii a skutkové údaje tam uvedené ţalobkyňa nepoprela.

S otázkou úverov sa podrobnejšie nezaoberal prvostupňový súd, bliţšie sa nezaoberal

v prvšom rozhodnutí ani odvolací súd a dovolací súd sa čiastočne zaoberal (ako je vyššie

uvedené), ale odvolací súd tento názor len ťaţko môţe akceptovať, pretoţe je v zjavnom

rozpore s .

Pokiaľ ide o úverové zmluvy uzavreté za platnosti Hospodárskeho zákonníka, ktorý

upravoval vzťahy medzi socialistickými organizáciami, tu bola dosť striktná úprava. Dovolací

súd nesprávne cituje, ţe tieto úvery boli poskytnuté podľa § 382a. Toto ustanovenie bolo

zavedené do HZ s účinnosťou od 1.7.1988 a tak sa vzťahuje

len na úver podľa úverovej zmluvy z 22.12.1988. Ohľadne ostatných zmlúv (z 18.11.1986,

30.6.1988, 23.6.1988 a 26.8.1987) platila dovtedajšia úprava.

V tejto úprave tzv. bankový úver bol upravený v § 381 aţ § 384. Podľa § 381;

(1) Organizácie sú povinné svoju úverovú potrebu plánovať.

(2) Banka zabezpečuje súlad úverovej potreby organizácií s celospoločenskými

záujmami prostredníctvom úverového plánu.

A podľa § 382;

(1) Pre úverovanie platia tieto zásady:

a) úverové prostriedky môţu sa pouţiť iba pre potreby organizácie, ktorej bol úver

povolený;

b) organizácia je oprávnená pouţiť úverové prostriedky len na účely, na ktoré boli

poskytnuté;

c) úver je zročný najneskoršie v lehote určenej bankou;

d) organizácia je povinná starať sa o to, aby úver bol zabezpečený spôsobom

určeným bankou;

e) z úveru organizácia platí úroky, pokiaľ sú ustanovené.

(2) Úver sa poskytuje predovšetkým hospodárskym organizáciám.

Zmluvy, uzavreté pred účinnosťou a do jeho účinnosti, ktoré

neboli splatené, sa posudzujú podľa , keďţe ide o tzv. bankové

obchody (§ 763 Obch. zák.)

Pri posudzovaní úveru došlo k rozdielnemu výkladu pojmu „Zmluva o úvere“

a z tohto dôvodu aj inému právnemu hodnoteniu. Aj keď je to nad rámec sporu, ale s ním

súvisí, odvolací súd tento pojem v súlade s ustanoveniami vykladá

takto:

Zmluva o úvere je zmluvou, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlţníkovi na jeho

ţiadosť peňaţné prostriedky v stanovenej výške a dlţník sa zaväzuje poskytnuté prostriedky

vrátiť a zaplatiť úroky. Zmluva o úvere je absolútny obchod. Pre zmluvu o úvere zákon

nestanovuje ţiadnu formu. Podstatnými časťami zmluvy sú určenie subjektu (veriteľa

a dlţníka) a určenie poskytovaných peňaţných prostriedkov čo do čiastky a meny. Môţe ísť

o prostriedky v inej neţ v slovenskej mene, pokiaľ dohoda bude v súlade s devízovými

predpismi. K ďalším skutočnostiam tvoriacim obsah zmluvy budú spravidla patriť určenie

úroku, lehota, v ktorej budú peňaţné prostriedky poskytnuté, lehota k ich vráteniu a účel,

na ktorý sú peňaţné prostriedky poskytované. Ak neobsahuje zmluva o úvere dohodu o výške

úrokov, potom má veriteľ právo na úrok obvyklý, poţadovaný za úvery bankami v sídle

dlţníka v dobe uzavretia zmluvy. Dlţník môţe, pokiaľ si strany nedohodnú lehotu inú,

poţadovať dojednanú čiastku do doby, pokiaľ je poskytnutie úveru niektorou zo strán

vypovedané. Veriteľ je povinný poţadované prostriedky poskytnúť v lehote, ktorú si strany

dohodli alebo ktorú vo svojej poţiadavke stanovil dlţník, inak bez zbytočného odkladu

po doručení ţiadosti. Ak sa nedohodnú strany inak, nie je veriteľ zo zákona oprávnený viazať

poskytnutie prostriedkov na preukázanie účelu ich pouţitia ani zachovať alebo obmedziť

dlţníka v spôsobe, akým pouţíva poskytnuté peňaţné prostriedky. Povinnosťou veriteľa

je prijať vrátené prostriedky, a to i pred dohodnutou lehotou. Pokiaľ je účel pouţitia

prostriedkov dohodnutý, je dlţník povinný pouţiť ich len k tomuto účelu. V prípade,

ţe ich pouţije k účelu inému, má veriteľ právo odstúpenia od zmluvy a súčasne má právo

poţadovať vrátenie pouţitých a doposiaľ nevrátených prostriedkov, včítane úrokov. Dlţník

je povinný vrátiť poskytnuté peňaţné prostriedky v lehote dohodnutej v zmluve, inak podľa

všeobecných ustanovení príslušného zákona. V prípade omeškania splnenia peňaţného dlhu

vzniká stranám právo na úrok z omeškania.

Ako uţ bolo uvedené, v prípade zmluvy o úvere ide o absolútny obchod (§ 261 ods. 3

Obch. zák.). Ide o označenie pre absolútny záväzkový vzťah, ktorý sa vţdy riadi

ustanoveniami , bez ohľadu na povahu účastníkov tohto záväzkového

vzťahu a medzi takéto záväzky patrí aj zmluva o úvere (§ 497 a nasl.). Teda tu nie je

rozhodujúci subjekt, ale objekt tohto záväzkového vzťahu. Nevedno ako s právnym vzťahom,

ktorý je nepochybne absolútnym obchodom, dovolací súd spája tzv. „zmluvnú voľnosť“

zmluvných strán. Touto zmluvnou voľnosťou v podstate sa likvidujú znaky absolútneho

obchodu. Zmluva, ktorá má znaky absolútneho obchodu a za taký je zo zákona povaţovaná,

svoje esenciálne zloţky meniť nemôţe, pretoţe zmenou stráca znaky absolútneho obchodu.

Medzi tieto zloţky patrí predovšetkým, kto s kým zmluvu o úvere uzatvára, na aký účel

sa poskytuje a spôsob splatenia, teda zánik úveru. Nemení na tejto zmluve nič, ţe môţe dôjsť

k zmene veriteľa, aj k zmene časovej splatnosti, ale nie spôsobu splatenia. Ak tomu tak nie je,

nejde o úverovú zmluvu so všetkými dôsledkami.

Podstatnou otázkou v tejto veci je posúdenie tzv. reúveru. Právne to mala obhájiť

ţalobkyňa. Na jasnú otázku (list z 19. mája 2008), ktorú bolo treba zodpovedať, ktorú

čiastočne sa snaţil objasniť uţ prvostupňový súd, ktoré úvery neboli poskytnuté fingovane,

a to tak, ţe takým úverom bol splatený iný úver, ktorý bol po splatnosti, a teda išlo

o neprípustnú finančnú operáciu, ktorou sa bez naplnenia zmluvy o úvere tento úver

likvidoval, ţalobkyňa zaslala odvolaciemu súdu list s mnoţstvom príloh, v ktorom vysvetlila,

aká bola delimitácia pôvodného veriteľa, ale na podstatnú otázku neodpovedala.

Zákon však nepozná takú úpravu, ţe úver je moţné splatiť v tom istom peňaţnom

ústave novou úverovou zmluvou. Nielenţe taký postup nepozná zákon, ale ani interné

smernice ţiadneho peňaţného ústavu v Slovenskej republike taký postup nepoznajú. Je to

logické, pretoţe uţ pri poskytnutí nového (akéhosi vyrovnávacieho) úveru nejde o úver,

veriteľ neposkytuje finančné prostriedky a dlţník ich nedostane do dispozície (čo je

základnou podmienkou úverovej zmluvy), ale v skutočnosti ide o finančno-účtovné

neprípustné operácie, majúce za následok neprípustne účtovne zlikvidovať úver. A taký

postup ustanovenia o absolútnom obchode nepozná.

Poskytovanie úverov po roku 1990 bolo často zo strany bánk nedôsledné, čo vyústilo

do značných ťaţkostí, hlavne pokiaľ ide o ich splácanie. Rôznymi operáciami sa tieto úvery

prenášali, pri reštrukturalizácii bánk (pred privatizáciou zahraničným privatizérom) boli

oddlţené a väčšinou nároky z takých zmlúv postúpené inej spoločnosti, ktoré ich vymáhajú.

Zodpovednosť zo zmlúv o úvere sa preniesla len na dlţníka, aj keď poskytovanie úverov patrí

do profesionálnej činnosti peňaţného ústavu a tomu mali zodpovedať aj zmluvy o úvere.

Zodpovednosť bánk sa vytratila a pre dlţníkov (spravidla uţ právnych nástupcov) to často má

priam likvidačné následky. O tom, za akú pohľadávku aj právna predchodkyňa - peňaţný

ústav V., a. s., - ktorá je prosperujúcim peňaţným , predmetnú pohľadávku

povaţovala, moţno vyvodiť aj z toho, ţe zákonným spôsobom sa jej zbavila.

Je potrebné sa vrátiť k vyhodnoteniu úverov poskytnutých koncom 80-tych rokov.

Dovolací súd túto otázku nevyhodnotil, prvostupňový súd vychádzal z toho, ţe na tieto

vzťahy, ktoré vznikli podľa Hospodárskeho zákonníka (v platnom znení) treba pouţiť

ustanovenia (). To však nie je také jednoznačné, v tomto

rozsudku (vyššie) bola odcitovaná právna úprava uvedená v Hospodárskom zákonníku

pri uzatváraní úverových zmlúv. Podľa :

„Týmto zákonom sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti.

Právne vzťahy vzniknuté pred dňom účinnosti tohto zákona a práva z nich vzniknuté, ako aj

práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv, uzavretých

pred dňom účinnosti tohto zákona, sa spravujú doterajšími predpismi. Zmluvy o beţnom účte,

zmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uloţení cenných papierov a iných hodnôt sa však

spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti, aj keď k ich uzavretiu došlo pred týmto

dňom“.

Nie je tak jednoznačné pouţitie , ale úprava podľa HZ mala

porovnateľné znaky absolútneho obchodu aj podľa .

Odvolací súd v prvšom (zrušenom) rozsudku poukázal na mnoţstvo dodatkov

vypracovaných právnymi predchodcami ţalobkyne, ktoré spôsobili likvidáciu pôvodných

úverových zmlúv. Tieto právne úkony povaţoval za neplatné a tým za také, ktoré nezakladali

právo (nárok) voči ţalovanému. Je správna výtka dovolacieho súdu, ţe sa odvolací súd

nevyporiadal s námietkou premlčania zo strany ţalovaného. Odvolací súd však vychádzal

z toho, ţe nijaké právo, nijaký nárok ţalobkyni nevznikol a premlčať sa môţe len existujúci

nárok (právo), preto sa námietkou premlčania ani zaoberať nemohol. Viesť úvahy o tom,

„čo by bolo, keby bolo“, nemá právne opodstatnenie.

Ďalšou problematickou otázkou pre účastníkov, ale aj iný ako odvolací súd,

bol uznávací prejav pojatý do zápisnice z 12.9.1996, kedy vyplývajúci záväzok z úverových

zmlúv mal uznať. V danom prípade malo ísť o nezaplatený peňaţný záväzok, teda dlh. Aj tu

odvolací súd nepovaţuje za potrebné rozoberať právne náleţitosti uznania dlhu, kto voči

komu taký prejav robí, kto je oprávnený taký prejav podpísať. Predmetná zápisnica

sa nedotýkala riešenia úverových vzťahov ţalobkyne a ţalovaného, ale riešila čosi iné.

Ţalobkyňa ani nebola účastníčkou predmetného úkonu a táto zápisnica ani jej nedávala nijaké

práva a nebola pre ňu právne záväzná. Nepochybne mohlo dôjsť v rámci odčlenenia

ţalovaného od jeho predchodcu, ale muselo by dôjsť k platnej zmene úverovej zmluvy alebo

k pristúpeniu záväzku, alebo jeho prevzatiu, samozrejme za súčinnosti ţalobkyne. Uvedená

zápisnica potrebné zákonné znaky a náleţitosti nespĺňa. V tomto je jasná zákonná úprava

a nemoţno pripustiť a povaţovať jednostranný výklad účastníka, ktorému to vyhovuje,

za taký, na ktorom moţno zakladať bez ďalšieho jeho práva, a to zvlášť pri právnych

vzťahoch, kvalifikovaných ako absolútny obchod.

Odvolací súd s postupom ţalobkyne súhlasiť nemôţe, pretoţe kaţdý úver (jeho vznik,

pripadne zánik) treba posúdiť podľa , či bolo postupované tak, ako pri

absolútnom obchode malo byť postupované, a to mohla preukázať len ţalobkyňa,

ale to nepreukázala (alebo preukázať nechcela). Išlo v prípade jej právnej predchodkyne

o peňaţný ústav, ktorý profesionálne peňaţné sluţby, včítane úverov, poskytuje a keďţe

neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju zaťaţovalo, odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil

a ţalobu zamietol.

Vyššie opísaný zistený skutkový stav, vykonané dokazovanie, vyhodnotenie dôkazov

a právny záver vyplývajúci z tohto postupu odvolací súd pojal doslovne do tohto rozhodnutia,

pretoţe v ňom sa vyporiadal s doterajšou skutkovou a právnou problematikou, nebola

v podstate spochybnená, a preto nebol dôvod ju opakovať inou formou.

Citovaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (-526) napadla

dovolaním ţalobkyňa. Dovolací súd (päťčlenný senát) tento rozsudok svojim uznesením

z 31. marca 2010, č. k. opätovne zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie.

Pri opätovnom prejedaní veci odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho

súdu, vysloveným v zrušujúcom uznesení, pritom sa predpokladá, ţe tento názor je v súlade

s platnými procesnými a hmotnoprávnymi predpismi. Táto podmienka však splnená nebola

a z toho dôvodu nebolo moţné akceptovať ani tento názor.

Dovolací súd postup odvolacieho súdu, ktorý povaţoval za pochybenie, pre ktoré

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a dal úpravu na ďalší postup pre odvolací súd, zhrnul

do týchto desať riadkov (str. 9 cit. zrušujúceho uznesenia):

„Takéto poskytovanie úveru peňaţným (teda poskytnutie úveru

na vyrovnanie prvšieho úveru) bolo v súlade s opatrením Národnej banky Slovenska zo dňa

3. marca 1995, č. (), kde sa pre účely kategorizácie pohľadávok

a podsúvahových záväzkov rozlišujú aj pohľadávky, ktoré vznikli banke poskytnutím jedného

alebo viacerých úverov dlţníkovi na uspokojenie iných, uţ skôr vzniknutých pohľadávok.

Ţalobca vo svojich podaniach zo dňa 01.10.2000, z 31.01.2005 a zo dňa 24.06.2008

(č. l. 378, 409, 474) podrobne špecifikoval svoj uplatnený nárok, hlavne spôsob poskytnutia

úverov, výšku nesplatených úverov, ich splatnosť a zaujal stanovisko k vznesenej námietke

premlčania uplatneného práva a plynutia lehoty, s poukazom na ustanovenia Obchodného

zákonníka a Hospodárskeho zákonníka“.

Hneď v nasledujúcom odseku (na tej istej strane) uvádza dôvod zrušenia rozsudku

týmito slovami:

„Odvolací súd v dôsledku odchýlenia sa od právneho názoru dovolacieho súdu

( ) a nesprávneho právneho posúdenia veci ( )

sa náleţite nevyporiadal ani s otázkou premlčania a posúdenia opodstatnenosti uplatneného

práva v zmysle predloţených podaní ţalobcu“.

Prvou otázkou, ktorú dovolací súd vytýka, je porušenie Opatrenia Národnej banky.

Ide o „Oznámenie Národnej banky Slovenska“, uverejnené (vyhlásené) v Zbierke zákonov

pod č. , ktorým bolo vyhlásené „Opatrenie Národnej banky Slovenska zo dňa

3. marca 1995 o pravidlách hodnotenia pohľadávok a podsúvahových záväzkov bánk podľa

rizík v nich obsiahnutých a pre tvorbu zdrojov na krytie týchto rizík“, vydané podľa § 15

o bankách a zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Národnej banke Slovenska. Týmto opatrením boli ustálené jednotné

pravidlá správneho vykazovania a oceňovania pohľadávok a podsúvahových záväzkov bánk,

ktoré zohľadňujú riziká strát v nich obsiahnuté. Opatrenie nadobudlo záväznosť dňom

uverejnenia oznámenia o jeho vydaní v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Opatrenie

bolo uverejnené v čiastke 4/1995 Vestníka Národnej banky Slovenska, okrem toho,

ţe nadobudlo účinnosť dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov (§ 25), je v ňom ešte uvedené,

ţe vystriedalo ho ďalšie „Opatrenie č. 4/2002 (uverejnené pod č. ), ktoré

nadobudlo účinnosť 1. októbrom 2002. Podpísal ho vtedajší guvernér Národnej banky

Slovenska V.M., v. r.

Nevedno, ako je treba chápať výklad dovolacieho súdu v tejto časti. Či interná norma

Národnej banky Slovenska mení záväzné ustanovenia zákona a naviac pôsobí retroaktívne?

Odvolací súd mal a má na to jednoznačnú odpoveď, ţe nie. Okrem toho bolo sa treba

oboznámiť s celou touto normou (včítane príloh) kvôli pochopeniu, čo vlastne rieši.

V ďalšej časti dovolací súd pripomína, ţe ţalobca (S., a. s.)

vo svojich podaniach zo dňa 01.10.2000, z 31.01.2005 a zo dňa 24.06.2008 (č. l. 378, 409,

474) podrobne špecifikoval svoj uplatnený nárok, hlavne spôsob poskytnutia úverov, výšku

nesplatených úverov, ich splatnosť a zaujal stanovisko k vznesenej námietke premlčania

uplatneného práva a plynutia lehoty. To nie je pravda, úvery poskytovala V., a. s., Bratislava,

pobočka N. a otázku úverov len tento (pôvodný) účastník mohol objasniť

a na pojednávaní preukazovať dokazovaním. Tento pôvodný účastník napriek tomu,

ţe naďalej podniká, vyuţil moţnosť zbaviť sa tejto pohľadávky. Moţno si len domyslieť

dôvod. A otázka premlčania, k tomu sa odvolací súd vyjadril (a vyššie v tomto rozsudku

to zdôraznil), ale túto otázku neriešil, pretoţe neuznával nárok. Ak právo (nárok) nejestvuje,

nemá sa čo premlčať.

Dôvodom opätovného zrušenia rozsudku dovolacieho súdu bolo, ţe „odvolací súd

sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu ( ) a nesprávne právne

posúdil vec ( )“. K tomu treba opätovne dodať:

Skutkový stav, tak ako ho ustálil prvostupňový a hlavne odvolací súd nebol namietaný

a moţno sa tu odvolať na ustanovenie Z hľadiska právneho posúdenia

je potrebné objasniť niektoré základné inštitúty, ich obsah a naplnenie, s aplikáciou na túto

konkrétnu súdenú vec. Prvou otázkou je otázka pojmu úverovej zmluvy, upravenej v II. hlave

( - ) ako „Zmluva o úvere“. Je to osobitná úprava,

upravená osobitnými ustanoveniami. Odvolací súd uţ v prvšom zrušenom rozsudku sa s tým

vyporiadal a znovu pripomína:

Zmluva o úvere je zmluvou, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlţníkovi na jeho

ţiadosť peňaţné prostriedky v stanovenej výške a dlţník sa zaväzuje poskytnuté prostriedky

vrátiť a zaplatiť úroky. Zmluva o úvere je absolútny obchod. Pre zmluvu o úvere zákon

nestanovuje ţiadnu formu. Podstatnými časťami zmluvy sú určenie subjektu (veriteľa

a dlţníka) a určenie poskytovaných peňaţných prostriedkov čo do čiastky a meny. Môţe ísť

o prostriedky v inej neţ v slovenskej mene, pokiaľ dohoda bude v súlade s devízovými

predpismi. K ďalším skutočnostiam tvoriacim obsah zmluvy budú spravidla patriť určenie

úroku, lehota, v ktorej budú peňaţné prostriedky poskytnuté, lehota k ich vráteniu a účel,

na ktorý sú peňaţné prostriedky poskytované. Ak neobsahuje zmluva o úvere dohodu o výške

úrokov, potom má veriteľ právo na úrok obvyklý, poţadovaný za úvery bankami v sídle

dlţníka v dobe uzavretia zmluvy. Dlţník môţe, pokiaľ si strany nedohodnú lehotu inú,

poţadovať dojednanú čiastku do doby, pokiaľ je poskytnutie úveru niektorou zo strán

vypovedané. Veriteľ je povinný poţadované prostriedky poskytnúť v lehote, ktorú si strany

dohodli alebo ktorú vo svojom poţiadavku stanovil dlţník, inak bez zbytočného odkladu

po doručení ţiadosti. Ak sa nedohodnú strany inak, nie je veriteľ zo zákona oprávnený viazať

poskytnutie prostriedkov na preukázanie účelu ich pouţitia ani zachovať alebo obmedziť

dlţníka v spôsobe, akým pouţíva poskytnuté peňaţné prostriedky. Povinnosťou veriteľa

je prijať vrátené prostriedky, a to i pred dohodnutou lehotou. Pokiaľ je účel pouţitia

prostriedkov dohodnutý, je dlţník povinný pouţiť ich len k tomuto účelu. V prípade,

ţe ich pouţije k účelu inému, má veriteľ právo odstúpenia od zmluvy a súčasne má právo

poţadovať vrátenie pouţitých a doposiaľ nevrátených prostriedkov, včítane úrokov. Dlţník

je povinný vrátiť poskytnuté peňaţné prostriedky v lehote dohodnutej v zmluve, inak podľa

všeobecných ustanovení príslušného zákona. V prípade omeškania v splnení peňaţného dlhu

vzniká stranám právo na úrok z omeškania.

Aj keď uvedený výklad zmluvy o úvere vyplýva priamo z ,

dovolací súd ho pripomína, pretoţe v zmysle tejto úpravy bola uzatvorená základná (prvá)

zmluva.

Zmluva o úvere je osobitne upravený vzťah medzi (úverovým) veriteľom

a (úverovým) dlţníkom, úverovou zmluvou vzniká na strane veriteľa pohľadávka a na strane

dlţníka dlh. Len ak nie sú pokryté z toho vzniknuté právne vzťahy touto osobitnou úpravou,

pripadá do úvahy pouţitie analogických noriem (či uţ všeobecnej úpravy záväzkového práva

Obchodného alebo ). Na to nadväzuje povinnosť dlţníka plniť, aj to

je upravené v zákone v náväznosti na konkrétnu úverovú zmluvu. Zákon však nepozná takú

úpravu, ţe úver je moţné splatiť v tom istom peňaţnom ústave novou úverovou zmluvou.

Nielenţe taký postup nepozná zákon, ale ani interné smernice ţiadneho peňaţného ústavu

v Slovenskej republike taký postup nepoznajú. Je to logické, pretoţe uţ pri poskytnutí nového

(akéhosi vyrovnávacieho) úveru nejde o úver, veriteľ neposkytuje finančné prostriedky

a dlţník ich nedostane do dispozície (čo je základnou podmienkou úverovej zmluvy),

ale v skutočnosti ide o finančno-účtovné neprípustné operácie, majúce za následok

neprípustne účtovne zlikvidovať úver a nahradiť ho novým úverom.

Poskytovanie úverov po roku 1990 bolo často zo strany bánk nedôsledné, čo vyústilo

do značných ťaţkostí, hlavne pokiaľ ide o ich splácanie. Rôznymi operáciami sa tieto úvery

prenášali, pri reštrukturalizácii bánk (pred privatizáciou zahraničným privatizérom) boli

oddlţené a väčšinou nároky z takých zmlúv postúpené inej spoločnosti, ktoré ich vymáhajú

ako úvery v plnej výške. Zodpovednosť zo zmlúv o úvere sa preniesla len na dlţníka,

aj keď poskytovanie úverov patrí do profesionálnej činnosti peňaţného ústavu a tomu mali

zodpovedať aj zmluvy o úvere. Zodpovednosť bánk sa vytratila a pre dlţníkov (spravidla

uţ právnych nástupcov) to často má priam likvidačné následky.

V tejto súvislosti sa dovolací súd v zrušujúcom uznesení nedotýka základnej otázky

(odvolacím súdom vyriešenej), či úverová zmluva je tzv. absolútnym obchodom a ak ju

vykladá inak, potom uviesť aj tento výklad. Odvolací súd povaţuje úverové zmluvy za

tzv. absolútny obchod s následkami s tým súvisiacimi. Konečný výsledok tzv. reúverovania

úveru je ten, ţe dlh sa splatí dlhom, aby dlţníkovi ostal naďalej dlh. To sa však prieči právnej

úprave o poskytovaní úveru, ale aj právnej logike. Nemoţno do toho pliesť ani tzv. nováciu,

či reštrukturalizáciu. Obsah týchto pojmov je potrebné si najprv vysvetliť a potom ich

pouţívať. Nemoţno sa opierať ani o opatrenia Guvernéra Národnej banky SR, ktoré jednak

je niţšou právnou normou a nemôţe meniť zákon, dokonca retroaktívne a z celého opatrenia

ani takýto záver vyvodiť nemoţno.

Niektoré banky (Č.) poskytujú úvery (predovšetkým hypotekárne) na krytie úverov,

ktoré si zobrali z iných bánk, ktoré staršie úvery sú nevýhodnejšie pre dlţníka, ako novo

poskytnutý úver na refinancovanie. Je to v súlade s dohodou a nemoţno tento nový úver

posudzovať s tým, ako postupoval právny predchodca ţalobkyne. Tento postup totiţ nemá

právne vady.

Zákonné dôvody pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom tu neboli,

pretoţe ani nebolo namietané vykonané dokazovanie, ale len odlišný právny názor, čo nie je

dôvodom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu. V tomto prípade mal povinnosť dovolací

súd postupovať podľa ustanovenia (v terajšom znení), ktorý znie takto:

„Ak dovolací súd dôjde k záveru, ţe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia

nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté rozhodnutie.

Ak nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom

právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté

rozhodnutie“.

Znenie tohto ustanovenia bolo zavedené do jeho novelou, zákonom

z 23. septembra 2008 č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov. Účinnosť táto novela nadobudla 15. októbra 2008 a novela sa pouţije aj na veci

začaté pred jeho účinnosťou (§ 272p ods. 1 tejto citovanej novely).

Podľa tejto novely bol povinný postupovať dovolací súd, ale nepostupoval, vlastne

podľa platnej a záväznej novely postupoval len v tom, ţe pre zrušenie pouţil novozavedenú

formu rozhodnutia „uznesenie“ (pred novelou bol rozsudok).

Úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 142

ods. 1 v spojení s / ). Trovy konania prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho

konania boli vyčíslené a priznané ţalovanému v rozsudku odvolacieho súdu,

zo 17.07.2008 sumou 39 826,20 Eur. Za účasť na pojednávaní dňa 16.11.2010 pripadá

náhrada trov (1 úkon právnych sluţieb) 3 136,22 Eur, spolu teda 51 125,28 Eur, ku ktorej

sume ţalobkyňa bola zaviazaná.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 16. novembra 2010

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová