Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fac/362976.13abc8.pdf
PDF · 123.38 KB
No categories available
1ObdoV/79/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: S. K., a.s., C., B., proti
ţalovanému: P. D. „L.“, X. L. , IČO: X., zast. advokátom JUDr. L. B., Advokátska
kancelária, Š., N., o 1 351 646,28 Eur (40 719 692,86 Sk) s prísl., na dovolanie ţalobcu
proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obo 163/2007- 526 zo dňa 17.
júla 2008 takto
rozhodol:
Rozsudok odvolacieho súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre. rozsudkom č. k. 17 Cb 10/97-361, z 13. mája 2003 zaviazal
ţalovaného zaplatiť ţalobcovi sumu 40 719 692,86 Sk s 18 % úrokom z omeškania od
01.01.1996 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania vo výške 500 000 Sk.
Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe ţalobca resp. jeho právny
predchodca poskytol ţalovanému v zmysle predloţených uzavretých zmlúv peňaţné
prostriedky na účel špecifikovaný v jednotlivých zmluvách, pričom ţalovaný svoju povinnosť
splácať splátky úveru spolu s úrokmi riadne a včas neplnil. Okrem iného dôvodnosť ţalovanej
sumy vyplýva i z uznávacieho prejavu ţalovaného, obsiahnutého v zázname z rokovania zo
dňa 12.9.1996. S poukazom na predmetný uznávací prejav ako aj na ustanovenie § 384
Hospodárskeho zákonníka, ktorým sa v zmysle § 763 ods. 1 OBZ spravuje daný právny
vzťah dospel súd k záveru, ţe nárok navrhovateľa nie je premlčaný.
O odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej. republiky ako
súd odvolací , rozsudkom č. k. 2 Obo 240/03 zo dňa 10. novembra 2004 tak, ţe ţalobu
v celom rozsahu zamietol. Bol toho názoru , ţe ţalobca v skutočnosti neposkytol peňaţné
prostriedky na dohodnutý účel. Peňaţný ústav – banka nemohla poskytnúť tzv. „reúver“ na
splatenie predchádzajúceho úveru, pretoţe jej to neumoţňoval ţiadny platný zákon
o bankách, ani vnútro bankové smernice. Taktieţ sa nestotoţnil správnym názorom
prvostupňového súdu , ţe došlo k uznaniu dlh zo strany dlţníka. Písomné uznanie, čo do
dôvodu a výšky predpokladá, ţe taký dlh musí existovať.
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca dovolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením sp .zn.
1 Obdo V 28/2005 zo dňa 30. mája 2007 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods.1O. s. p.).
Dovolací súd v odôvodnení uviedol ,ţe z predloţených dokladov nie je sporné, ţe
čiastkové úverové zmluvy boli uzatvárané v rokoch 1986 aţ 1988 podľa Hospodárskeho
zákona ( § 382a ods.1 ). Sporné nie je ani, ţe úverovou zmluvou č. 3/95 zo dňa 28.09.1995
bol dlţníkovi poskytnutý krátkodobý úver na krytie obeţných prostriedkov v sume
25 000 000 Sk, teda v čase uţ platného Obchodného zákonníka.
Zmluvu o úvere upravuje Obchodný zákonník v § 497 aţ § 507 (ďalej OBZ).
Jediným ustanovením tejto časti, od ktorého sa podľa § 236 OBZ účastníci nemôţu odchýliť,
je § 499, ktorý upravuje moţnosť dojednať odplatu za samotné dojednanie záväzku poskytnúť
úver. Pouţitie ostatných ustanovení môţu účastníci vylúčiť, alebo ich prispôsobovať svojím
potrebám tak, ţe si vzťahy nimi upravené upravia odchylne. Jedným zo základných
charakteristických znakov v občianskoprávnych vzťahoch, ako i v obchodných záväzkových
vzťahoch je zmluvná voľnosť, ktorá sa okrem iného prejavuje v moţnosti uzatvárať aj
zmluvy, ktoré zákon neupravuje. V obchodných záväzkových vzťahoch nachádzajú uvedené
zásady vyjadrenie predovšetkým v ustanovení § 263 a § 269 ods. 2 OBZ. Aby sa zmluva
mohla povaţovať za zmluvu úverovú, musí obsahovať vzhľadom na ustanovenie § 269 ods. 1
OBZ minimálne znaky, ktoré charakterizujú úverovú zmluvu a sú stanovené v ustanovení
§ 263 a § 269 ods. OBZ. V konkrétnom prípade predmetná zmluva o úvere obsahovala
zákonom stanovené znaky v zmysle § 497 OBZ.
To, ţe si ţalovaný bol vedomý svojho záväzku, vyplýva aj zo zápisnice zo dňa
12.09.1996, kedy vyplývajúci záväzok z úverových zmlúv uznal. Ustanovenie § 497 OBZ
stanovuje, ţe peňaţné prostriedky veriteľ poskytne v prospech dlţníka, ale toto ustanovenie
nestanovuje a bliţšie neupravuje spôsob, akým sa majú peňaţné prostriedky dlţníkovi
poskytnúť a ponechávajú tomuto účastníkovi úplnú zmluvnú voľnosť. Výraz poskytnutie
v prospech dlţníka nevyţaduje pre naplnenie úverového vzťahu priame plnenie dlţníkovi
v hotovosti alebo bezhotovostné plnenie i na jeho účet v peňaţnom ústave. Nie je vylúčené,
teda dovolené, plnenie v prospech dlţníka formou plnenia záväzkov dlţníka priamo jeho
veriteľovi v hotovosti alebo na jeho účet v peňaţnom ústave. Taktieţ ţiadne z ustanovení
zákona, ktoré upravuje úverovú zmluvu, ničím neobmedzuje účel, na ktorý by bolo moţné
úver poskytnúť. Ţiadne zákonné ustanovenie nebráni tomu, aby úver poskytnutý na splnenie
dlhu toho, komu sa poskytuje alebo tretej osoby, ktorý vznikol poskytnutím iného
predchádzajúceho úveru. Z uvedeného je potom zrejmé, ţe postup, pri ktorom veriteľ
poskytne úver svojmu dlţníkovi na splnenie záväzku vrátiť peňaţné prostriedky, ktoré mu
poskytol na základe predchádzajúceho úveru, neodporuje ţiadnemu zákonnému ustanoveniu,
a preto odvolací súd konštatoval v rozpore so zákonnou právnou úpravou, ţe banka nemôţe
realizovať úver na účel likvidovanie starého úveru.
V danom prípade sa jednalo o úver charakteru „reúveru“, ktorý úver ako taký nie je
podľa ţiadnej právnej zákonnej úpravy zakázaný, a teda neprípustný. Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd dovolací sa preto nemohol stotoţniť s vysloveným právnym záverom
odvolacieho súdu, ţe v danom prípade išlo o protiprávny postup umoţnený bankou, a i keď
ako sa uvádza v rozhodnutí odvolacieho súdu, ţe finančné prostriedky ţalovanému
poskytnuté neboli, rozhodne mu bol úver charakteru ,,reúveru“ poskytnutý, čo sporné
s doposiaľ vykonaného dokazovania ani nebolo.
Na základe uvedených dôvodov dovolací súd sa nestotoţnil ani s právnym záverom
odvolacieho súdu, ţe nároky, z ktorých sú práva uplatňované boli, sú premlčané. Je pravdou,
ţe k tejto otázke ţalobca v jeho podaní zo dňa 1.10.2003 zaujal stanovisko, s ktorým sa
odvolací súd pri hodnotení otázky premlčania nevysporiadal.
Odvolací súd vo veci rozhodol a opätovne rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
a ţalobu zamietol.
V odôvodnení uviedol, ţe sa nestotoţnil s vysloveným názorom dovolacieho súdu
ohľadne otázky úveru resp. úverovej zmluvy, keďţe ide o absolútny obchod (§ 261 ods.
OBZ). Nevedno ako s právnym vzťahom, ktorý je nepochybne absolútnym obchodom
dovolací súd spája tzv. „zmluvnú voľnosť“ zmluvných strán. Touto zmluvnou voľnosťou
v podstate sa likvidujú znaky absolútneho obchodu. Zmluva, ktorá má znaky absolútneho
obchodu a za taký je zo zákona povaţovaná, svoje esenciálne zloţky meniť nemôţe, pretoţe
zmenou stráca znaky absolútneho obchodu. Medzi tieto zloţky patrí predovšetkým, kto s kým
zmluvu o úvere uzatvára, na aký účel sa poskytuje a spôsob splatenia, teda zánik úveru.
Nemení na tejto zmluve nič, ţe môţe dôjsť k zmene veriteľa, aj k zmene časovej splatnosti,
ale nie spôsobu splatenia. Ak tomu tak nie je, nejde o úverovú zmluvu so všetkými
dôsledkami.
Zákon však nepozná takú úpravu, ţe úver je moţné splatiť v tom istom peňaţnom
ústave novou úverovou zmluvou. Nielen, ţe taký postup nepozná zákon, ale ani interné
smernice ţiadneho peňaţného ústavu v Slovenskej republike taký postup nepoznajú. Pri
poskytnutí nového (akéhosi vyrovnávacieho) úveru nejde o úver, veriteľ neposkytuje finančné
prostriedky a dlţník ich nedostane do dispozície ,čo je základnou podmienkou úverovej
zmluvy, ale v skutočnosti ide o finančno – účtovné, neprípustné operácie majúce za následok
neprípustne účtovne zlikvidovať úver. A taký postup ustanovenia o absolútnom obchode
Obchodný zákonník nepozná.
Dovolací súd otázku úverov poskytnutých koncom 80-tých rokov nevyhodnotil.
Podľa odvolacieho súdu s poukazom na ust. § 763 ods. 1 OBZ nie je jednoznačné pouţitie
Obchodného zákonníka, ale úprava podľa Hospodárskeho zákonníka mala porovnateľné
znaky absolútneho obchodu aj podľa Obchodného zákonníka.
Odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou premlčania zo strany ţalovaného z toho
dôvodu, ţe ţiadne právo, ţiadny nárok ţalobcovi nevznikol a premlčať sa môţe len existujúci
nárok (právo), preto sa námietkou premlčania ani zaoberať nemohol.
Ďalšou problematickou otázkou pre účastníkov, ako aj odvolacieho súd bol
uznávací prejav pojatý do zápisnice z 12.09.1996, kedy vyplývajúci záväzok z úverových
zmlúv mal uznať ţalovaný.
Predmetná zápisnica sa nedotýkala riešenia úverových vzťahov ţalobcu
a ţalovaného, ale riešila čosi iné. Ţalobca ani nebol účastníkom predmetného úkonu a táto
zápisnica mu nedávala nijaké práva a nebola pre neho právne záväzná. Nepochybne mohlo
dôjsť v rámci odčlenenia ţalovaného od jeho predchodcu, ale muselo by dôjsť k platne]
zmene úverovej zmluvy, alebo k pristúpeniu záväzku alebo jeho prevzatiu samozrejme za
súčinnosti ţalobcu. Uvedená zápisnica potrebné zákonné znaky a náleţitosti nespĺňa. V tomto
je jasná zákonná úprava a nemoţno pripustiť a povaţovať jednostranný výklad účastníka,
ktorému to vyhovuje za taký, na ktorom moţno zakladať bez ďalšieho jeho práva a to zvlášť
pri právnych vzťahoch, kvalifikovaných ako absolútny obchod.
Odvolací súd s postupom ţalobcu nesúhlasil, pretoţe kaţdý úver jeho vznik,
prípadne zánik, treba posúdiť podľa Obchodného zákonníka .Či bolo postupované tak, ako
pri absolútnom obchode malo byť postupované, to mohol preukázať len ţalobca, ktorý
neuniesol dôkazne bremeno, ktoré ho zaťaţovalo, a preto odvolací súd rozsudok zmenil
a ţalobu zamietol.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie z dôvodu, ţe odvolací súd
sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 238 ods.1, 2 a 241 ods.2
písm . c) O.s.p.).
Odvolací súd porušil ustanovenie § 243d ods. l Občianskeho súdneho poriadku,
pretoţe porušil záväznosť rešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu a konštatoval, ţe
právny názor dovolacieho súdu je v rozpore s Obchodným zákonníkom.
Jeho právny názor nemá oporu v príslušných ustanoveniach Obchodného zákonníka.
Odvolací súd opätovne v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 2 Obo 163/2007-526
uvádza, ţe ,,reúver“ ako finančná operácia je neprípustný, pričom toto svoje konštatovanie
opiera jedine o ten fakt, ţe zákon takú finančnú operáciu neupravuje. V tejto súvislosti
poukazuje dovolateľ na čl. 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého kaţdý môţe
konať , čo nie je zakázané, t.j. v zmysle predmetného článku Ústavy Slovenskej republiky sa
uplatňuje zákonná úprava zmluvnej autonómie strán podľa § 2 ods.3, § 491 Občianskeho
zákonníka a § 263 a § 269 ods.2 OBZ. Nemoţno teda dospieť k záveru, ţe banky takýto druh
úverov nemôţu poskytovať, ak ţiadne ustanovenie zákona takéto konanie nezakazuje.
Naopak takéto poskytovanie úverov zodpovedá zauţívaným pravidlám peňaţných ústavov.
Svedčí o tom aj opatrenie Národnej banky Slovenska z 3. marca 1995.
Zásada zmluvnej voľnosti je pritom jednou zo základných zásad Obchodného
zákonníka. Ustanovenie § 497 OBZ neupravuje bliţšie spôsob, akým sa majú peňaţné
prostriedky dlţníkovi poskytnúť a ponechávajú tomto účastníkom úplnú zmluvnú voľnosť.
Ţiadne zákonné ustanovenie nebráni tomu, aby bol úver poskytnutý na splnenie
dlhu toho, komu sa poskytuje alebo tretej osoby, ktorý vznikol poskytnutím iného,
predchádzajúceho úveru. Nie je pritom rozhodujúce, či predchádzajúci úver poskytol terajší
poskytovateľ úveru alebo niekto iný.
Nároky a z nich vyplývajúce práva ţalobcu nie sú premlčané s poukazom na
ust. § 131a, §131b, 131d Hospodárskeho zák. a § 397 OBZ a to z nasledujúcich dôvodov,
ktoré ţalobca podrobne rozobral uţ v podaní zo dňa 1.10.2003 a v dovolaní zo dňa 31.1.2005
a ktorých sa v plnom rozsahu pridrţiava.
Taktieţ posúdenie otázky, či predmetný záznam, spĺňa náleţitosti uznania záväzku
nemá ţiaden vplyv na posúdenie otázky, či je nárok ţalobcu premlčaný. Preto ţalobcovi nie
je zrejmé, prečo sa touto irelevantnou otázkou odvolací súd zaoberal a prečo ju povaţoval za
„problematickú“.
Bez ohľadu na uvedené skutočnosti má ţalobca za to, ţe záznam z rokovania zo dňa
12.9.1996 spĺňa náleţitosti uznania dlhu. V zmysle ustanovenia § 323 OBZ, ak niekto
písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, ţe v uznanom rozsahu tento záväzok trvá
v čase uznania. V zázname z rokovania zo dňa 12.9.1996 je presne špecifikovaná výška
záväzku ţalovaného voči právnemu predchodcovi ţalobcu. Uznávací prejav je jasný
a zrozumiteľný a je vyjadrený slovným spojením „uznáva záväzok v plnej výške“. Zároveň je
záznam z rokovania podpísaný predsedom druţstva Ing. M. B., ktorý bol ako predseda
predstavenstva oprávnený za druţstvo. konať a podpisovať samostatne.
S poukazom na uvedené skutočnosti, najmä na skutočnosť, ţe odvolací súd
nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a zároveň vec po
právnej stránke posúdil nesprávne s poukazom na ustanovenie § 243b ods.2 Občianskeho
súdneho poriadku navrhuje napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť
.
Ţalovaný sa nevyjadril k podanému dovolaniu.
Najvyšší súd Slovenskej. republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po
zistení, ţe dovolanie bolo podané včas účastníkom konania ( 240 ods.1 O. s .p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania ( 243a ods.1 O. s. p) dospel k záveru, ţe dovolanie je
prípustné v zmysle § 238 ods.1 O. s. p. a opodstatnené.
V predmetnej veci Najvyšší súd SR ako súd dovolací unesením sp. zn.
1ObdoV/28/2005 zo dňa 30. mája 2007 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
Odvolací súd v novom konaní vychádzal pri právnom posúdení veci v rozpore s
vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu, napriek tomu ,ţe v zmysle § 243d ods. 1
O. s. p. je pre neho záväzný a opätovne vec nesprávne právne posúdil a rozsudok prvého
stupňa zo dňa 13.05.2003 č.k. 17 Cb 10/97-361 zmenil a ţalobu zamietol.
Ako vyplýva z obsahu spisu ako aj z odôvodnenia dovolacieho súdu je nesporné ,ţe
ţalobca a ţalovaný resp. ich právni predchodcovia ( právne nástupníctvo bolo preukázané)
uzavreli úverové zmluvy označené ako čiastkové úvery v znení dodatkov a to dňa
18.11.1996 –vo výške 1. 684 000 Kčs, 18.11.1996– vo výške 1 996 000 Kčs, 23.06.1988 –vo
výške 560 000 Kčs, 30.06.1988– vo výške 800 000 Kčs, 26.08.1987– vo výške 500 000 Kčs,
22.12.1988– vo výške 468 000 Kčs a úverové zmluvy č. 3/91 zo dňa 3.7. 1991 vo výške
4. 000 000 Sk, č. 3/95 zo dňa 28.09.1995– vo výške 25 000 000 Sk.
Úverové zmluvy uzavreté v roku 1986 aţ 1988, 1991 a nároky z nich vyplývajúce
ako aj lehoty pre uplatnenie práv je potrebné v zmysle § 763 ods. 1,2 OBZ posudzovať
podľa Hospodárskeho zákonníka. Predmetné zmluvy boli uzavreté v zmysle zásad
stanovených v § 382 zákona č. 109/64 Zb. a § 382 a novely č. 98/1988Zb. Zmluvné strany
si dohodli výšku úveru, účel na ktorý budú finančné prostriedky pouţité, spôsob jeho
čerpania, zročnosť úveru, výšku jednotlivých splátok a úrokovú sadzbu za nedodrţanie
zmluvných úverových podmienok. Taktieţ nie je sporné , ţe peňaţné prostriedky boli
poskytnuté na úverový účet dlţníka.
Úverová zmluva č. 3/95 bola uzavretá za účinnosti Obchodného zákonníka , a preto
tento právny vzťah a práva z neho vzniknuté sa spravujú týmto zákonom.
Predmetnou zmluvou bol dlţníkovi poskytnutý krátkodobý úver na krytie obeţných
prostriedkov vo výške 25 000 000 Sk ,na základe jeho ţiadosti zo dňa 21.9.1995( čl. I. bod1.).
Zmluvné strany si v článku II. bod 2.dohodli podmienky čerpania úveru tak, ţe poskytnutým
úverom bude splatený krátkodobý úver úverovej zmluvy č. 2/95 zo dňa 30.6.1995.
.
Odvolací súd zamietol ţalobu v celom rozsahu s poukazom na to, ţe zákon nepozná
takú právnu úpravu, ktorá by umoţňovala splatiť úver v tom istom peňaţnom ústave novou
úverovou zmluvou tzv. „ reúver“, pretoţe veriteľ reálne neposkytol finančné prostriedky
a dlţník ich nedostal do dispozície, čo je základnou podmienkou úverovej zmluvy. Odvolací
súd zamietol ţalobu však v celom rozsahu aj keď ostatnými úverovými zmluvami
nepochybne peňaţné prostriedky dlţníkovi boli poskytnuté.
Na vznik záväzkového vzťahu z úverovej zmluvy č. 3/95 uzavretej v zmysle § 497
a nasl. OBZ sa nevyţaduje reálne čerpanie úveru dlţníkom. Naplnenie úverového vzťahu nie
je podmienené priamym plnením dlţníkovi v hotovosti alebo bezhotovostným plnením na
jeho účet v peňaţnom ústave, ale poskytnutie peňaţných prostriedkov môţe mať aj formu
plnenia záväzkov dlţníka priamo jeho veriteľovi hotovostným lebo bezhotovostným stykom.
To znamená, ţe poskytnutie tzv. „reúveru“ neodporuje konsenzuálnemu charakteru tohto
zmluvného typu, čo bolo vyslovené aj dovolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí.
Takéto poskytovanie úveru peňaţným ústavom bolo v súlade s opatrením Národnej
banky Slovenska zo dňa 3.marca 1995 č. 71/1995 Z. z ( § 16 ) , kde sa pre účely kategorizácie
pohľadávok a podsúvahových záväzkov sa rozlišujú aj pohľadávky, ktoré vznikli banke
poskytnutím jedného alebo viacerých úverov dlţníkovi na uspokojenie iných, uţ skôr
vzniknutých pohľadávok
Ţalobca vo svojich podaniach zo dňa 1.10.2000, z 31.1.2005 a zo dňa 24. 6. 2008
( čl.378, 409,474, ) podrobne špecifikoval svoj uplatnený nárok, hlavne spôsob poskytnutia
úverov, výšku nesplatených úverov ich splatnosť a zaujal stanovisko k vznesenej námietke
premlčania uplatneného práva a plynutia lehoty s poukazom na ustanovenia Obchodného
zákonníka a Hospodárskeho zákonníka.
Odvolací súd v dôsledku odchýlenia sa od právneho názoru dovolacieho súdu
(243d ods.1O s .p. ) a nesprávneho právneho posúdenia veci (241 ods. 2 pís. c O. s. p). sa
náleţite nevysporiadal ani s otázkou premlčania a posúdenia opodstatnenosti uplatneného
práva v zmysle predloţených podaní ţalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej. republiky ako súd dovolací na základe uvedených
skutočností dovolaním napadnutý rozsudok podľa ust. 243b ods. 2 veta prvá O. s . p.
opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom právny názor súdu, ktorý
rozhodoval o dovolaní, je záväzný s poukazom na ust. 243d ods.1 O. s. p.
V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave. 31. marca 2010
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.