Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2obo/163/2007

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Štefanku

a členiek JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Anny Petruľákovej v právnej veci žalobkyne: S., C.,

proti žalovanému: P., L., zast. JUDr. L., advokátom, Advokátska kancelária, Š.

o 40 719 692,86 Sk a prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre

z 13. mája 2003 č. k. – 361, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 13. mája 2003

č.k. – 361 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového, odvolacieho

a dovolacieho konania v sume 1 199 804,--Sk do troch dní na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. L., vedený v T., č. účtu X..

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu

40 719 692,86 Sk s 18 % úrokom z omeškania od 1.1.1996 do zaplatenia ako aj náhradu trov

konania vo výške 500 000,-- Sk. Vyhovel tým žalobe, ktorú podal právny predchodca žalobcu

(V.) 24.1.1997 z právneho titulu nesplácania úverov poskytnutých žalovanému alebo jeho

predchodcovi na základe úverových zmlúv. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že 28.9.1995 bola medzi právnym

predchodcom žalobcu a žalovaným uzavretá úverová zmluva č. 3/95 na základe ktorej bol

žalovanému poskytnutý úver vo výške 25 000 000,-- Sk pri úrokovej sadzbe 19,5 %. Úver bol

poskytnutý na splácanie úveru vyplývajúceho z úverovej zmluvy č. 2/95. Úver mal byť splatený

do 31.10.1995, pričom žalovaný úver riadne a včas nesplácal. Žalobcovi dlhuje celú sumu úveru,

úroky v sume 7 421 169,77 Sk a úroky z omeškania v sume 1 634 645,83 Sk.

Dňa 3.7.1991 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzavretá úverová

zmluva č. 3/91 vrátane dodatkov na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške

4 000 000,-- Sk pri úrokovej sadzbe 19 %, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť do 25.11.1994

v ročných splátkach po 1 333 000,--Sk. Žalovaný úver riadne a včas nesplácal, z istiny dlhuje

1 334 000 Sk a úroky z omeškania vo výške 58 395,85 Sk.

Dňa 18.11.1986 bola medzi právnym predchodcom právneho predchodcu žalobcu (Š.)

a právnym predchodcom žalovaného (J.) uzavretá úverová zmluva, vrátane dodatkov

o poskytnutí dlhodobého investičného úveru vo výške 1 684 000 Sk, z ktorého žalovaný nesplatil

na istine 784 000 Sk a na úrokoch sumu 55 859,05 Sk a na úrokoch z omeškania sumu 75

291,66 Sk.

Medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 22.12.1988 uzavretá

úverová zmluva vrátane dodatkov o poskytnutí dlhodobého investičného úveru vo výške

468 000 Sk, ktorý žalovaný riadne a včas nesplácal a tak na istine dlhuje 187 200 Sk a na

úrokoch sumu 20 934,91 Sk a na úrokoch z omeškania sumu 10 046,40 Sk.

Dňa 30.6.1988 bola medzi účastníkmi ako pri predchádzajúcej zmluve uzavretá úverová

zmluva vrátane dodatkov o poskytnutie dlhodobého investičného úveru vo výške 800 000,– Sk,

z ktorej žalovaný dlhuje žalobcovi sumu 160 000,--Sk úroky vo výške 17 084,34 Sk a úroky

z omeškania 14 186,67 Sk.

Dňa 23.6.1988 bola medzi účastníkmi ako predchádzajúcej úverovej zmluve o poskytnutí

dlhodobého investičného úveru vo výške 560 000,-- Sk pri úrokovej sadzbe 5 % ktorý sa

žalovaný zaviazal zaplatiť do 21.11.1994. Ani tento úver žalovaný riadne a včas nesplácal

a žalobcovi dlhuje sumu 112 000,-- Sk istiny, 12 207,59 Sk úroky a 9 930,67 Sk úroky

z omeškania.

Dňa 26.8.1987 bola uzavretá úverová zmluva o poskytnutí dlhodobého investičného

úveru vrátane dodatkov vo výške 500 000,-- Sk, pri úrokovej sadzbe 5 %, ktorý sa žalovaný

zaviazal splatiť do 25.11.1994 nesplácal a dlhuje žalobcovi istinu vo výške 75 000,-- Sk, úroky

vo výške 7 997,70 Sk a úroky z omeškania vo výške 6 650,– Sk.

Spolu tak žalovaný dlhuje žalobcovi na istine sumu 28 598 200,– Sk na úrokoch sumu

7 614 766,40 Sk a na úrokoch z omeškania sumu 4 499 500,45 Sk a na poplatkoch z titulu

úverových zmlúv sumu 7 226,01 Sk čo spolu predstavuje žalovanú sumu.

Na základe uznesenia federálnej vlády bývalej ČSFR č. 196/1989 a ust. § 6 písm. a/ zák.

č. boli záväzky vyplývajúce z úverových zmlúv, ktoré sú predmetom sporu

delimitované s účinnosťou od 1.1.1990 zo ŠBČS na V. Bratislava.

Záväzky z úverových zmlúv, ktoré na strane dlžníka vystupovalo J., t.j. z úverovej

zmluvy z 18.11.1986 (V.), boli prevedené z J. na J., v L. v súvislosti s odčlenením J. od J. a na

základe schválenia členskou schôdzou z 26. a 27.2.1987. V zápisnici z 12.9.1996 žalovaný uznal

svoj záväzok vyplývajúci z predmetných úverových zmlúv.

Právne prvostupňový súd poukázal na ust. § 763 ods. 1 Obch. zák., ktoré rieši použitie

práva pred účinnosťou . V zmysle tohto ustanovenia pre posúdenie tohto

sporu bolo treba použiť ustanovenia Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého tieto právne

vzťahy boli posúdené a to konkrétne podľa § 382 a ods. 1,2, § 384, § 131a, § 131b ods. 6 a § 132

ods. 1. Konečne poukázal na ust. § 497 Obchod. zák., ktoré zväzuje dlžníka zaplatiť úver.

Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a aplikácie citovaných ustanovení dospel súd

k záveru, že žaloba žalobcu bola dôvodne podaná. Z úverových zmlúv, ako boli citované

uzavreté v r. 1986 -1988 vyplýva, že v predmetných zmluvách ako veriteľ vystupovala Š.,

záväzky boli delimitované na V.. V platnosti úverových zmlúv 3/91 a 3/95 súd uviedol, že

označenie veriteľa obsiahnuté v uvedenej časti úverových zmlúv nie je v súlade s označením

v obchodnom registri, čo nie je dôvodom pre neplatnosť úverových zmlúv. Špecifikácia veriteľa

je zrejmá z ostatných identifikačných údajov a pritom je nepochybné, že zmluvy uzavrela osoba

oprávnená konať v mene V. a to vedúceho odštepného závodu ako štatutára zapísaného

v obchodnom registri. Z týchto dôvodov prvostupňový súd žalobe vyhovel. Rozhodnutie

o náhrade trov konania založil na ust. .

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Odôvodnil ho tým, že úverové zmluvy

sú zmätočné a právne úkony do nich pojaté nenaplňujú zákonné náležitosti a v časti zakotvujú

nemožné plnenie, preto sú podľa neplatné. Podľa úverovej zmluvy č. 3/95

z 28.9.1995 sa banka v čl. I/1 zaväzuje poskytnúť krátkodobý úver na krytie bežných

prostriedkov v sume 25 000 000,-- Sk. V čl. I/2/a sa klient zaväzuje zaplatiť úver do 31.10.1995,

teda za 32 dní, čo pri možnostiach žalovaného ako klienta nebolo reálne, o čom žalobca musel

vedieť vzhľadom na to, že z pravidelných hlásení, ako aj sledovaním finančných tokov na účtoch

dlžníka bolo evidentné, že ten nebude schopný ani pri vynaložení maximálneho úsilia svoj

záväzok splniť.

V čl. II/2 uvedenej úverovej zmluvy možno zistiť, že z výnosu poskytovaného úveru bude

splatený krátkodobý úver na bežné prostriedky poskytnutý na základe úverovej zmluvy č. 2/95

zo dňa 30.6.1995, ďalej že bude úver poskytnutý na krytie krátkodobých pohľadávok do lehoty

splatnosti na krytie zásob. Prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil tieto články úverovej zmluvy.

Záväzky z úverových zmlúv z ktorých na strane dlžníka vystupovalo J. neprešli platne na

žalovaného.

Uznanie dlhu zo strany žalovaného nemožno považovať za právne účinné s poukazom na

ust. , pretože vyjadrenie žalovaného z 20.2.1997 a záznam z rokovania z 25.10.1996

nemožno uznať ako uznávací prejav, pretože absentujú v ňom podstatné náležitosti. Tieto

doklady nie sú označené ako uznanie dlhu, nie je v nich ani právna formulácia, že dlžník uznáva

svoj dlh čo do dôvodu a výšky a naviac záznam z rokovania nepodpísal za žalovaného štatutárny

orgán (predseda družstva), ale ekonóm družstva. Uznanie dlhu pokiaľ vecne nenapĺňa procesne

uvedený obsah, nemá právne následky existenciu dlhu ani na beh premlčacej doby.

Označenie veriteľa v úverových zmluvách nezodpovedalo zápisu v obchodnom registri

v súlade s ktorým taktiež nekonala oprávnená osoba.

Nesprávne sa prvostupňový súd vyporiadal s námietkou premlčania aplikáciou ust. § 384

Hosp. zák. podľa ktorého pri právach banky z poskytovania úverov neplynie premlčacia lehota,

pokiaľ na účte z ktorého sa majú tieto prostriedky uhradiť, nie je dostatok prostriedkov na ich

úhradu. Otázku, či žalovaný mal v čase splatnosti na účte finančné prostriedky postačujúce aspoň

na čiastočné splatenie ročných splátok súd neskúmal a preto nemohol ani aplikovať citované

ustanovenie Hospodárskeho zákonníka.

Prvostupňový súd neakceptoval návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania a to

preukázania náväznosti kontinuity úverových zmlúv od č. 2/92 po č. 3/95 z hľadiska premlčania

a či došlo k privátnej novácii alebo či zostala v platnosti pôvodná zmluva č. 2/92 a pokiaľ ide

o výšku neprijal navrhnutý dôkaz ohľadne rozdielneho výpočtu istiny a úrokov ako vyplýva

z koncoročného odsúhlasenia zostatkov predložených žalobcom. V odvolacom návrhu žalovaný

odvolateľ žiadal prvostupňový rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť alebo vec zrušiť a vrátiť

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V odvolacej odpovedi žalobca navrhol rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť z jeho

správnych dôvodov.

Rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 10.11.2004 č. k. -403 odvolací súd

rozsudok prvostupňového súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto

zmeňujúcemu rozsudku podal dovolanie žalobca. Dovolací súd rozsudkom zo dňa 30.5.2007 č. k.

1 Obdo V 28/2005 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Svoje rozhodnutie, ktorým v ďalšom konaní odvolací súd bol viazaný, dovolací súd

odôvodnil tým, že základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania, či odvolací súd

dospel k správnemu právnemu záveru. Z predložených dokladov považoval za nesporné, že

úverové zmluvy boli uzatvárané v rokoch 1986 až 1988 podľa Hospodárskeho zákonníka, ktoré

ustanovenie dovolací súd odcitoval. Za nesporné nepovažoval, že úverovou zmluvou č. 3/95 zo

dňa 28.9.1995 bol dlžníkovi poskytnutý krátkodobý úver na krytie OP vo výške 25 000,–Sk,

v čase už platného a účinného a súčasne veľmi správne poukázal

a čiastočne odcitoval jeho ustanovenia § 497 až § 507 s upozornením na § 236 v spojení s § 499.

V obchodných záväzkových vzťahoch nachádzajú uvedené zásady vyjadrenie predovšetkým

v ustanovení a .

K tomu, aby zmluva mohla byť považovaná za úverovú musí obsahovať vzhľadom na

ustanovenie minimálne znaky, ktoré charakterizujú

úverovú zmluvu a sú stanovené v ustanovení . Konštatuje, že

v danom prípade konkrétna zmluva (ktorá ?) takéto znaky obsahovala a za nesporné považuje aj

to, že išlo o úverový záväzkový vzťah. To, že si žalovaný bol vedomý svojho záväzku vyplýva

zo zápisnice zo dňa 12.9.1996, kedy vyplývajúci záväzok z úverových zmlúv uznal.

Odvolací súd považuje za potrebné odcitovať časť právneho názoru, dovolacieho súdu

záväzného pre odvolací súd v ďalšom konaní, podľa ktorého:

„Ustanovenie stanovuje, že peňažné prostriedky veriteľ poskytne

v prospech dlžníka, ale toto ustanovenie nestanovuje a bližšie nestanovuje spôsob, akým sa majú

dlžníkovi peňažné prostriedky poskytnúť a ponechávajú tomuto účastníkovi úplnú zmluvnú

voľnosť. Výraz poskytnutie v prospech dlžníka nevyžaduje pre naplnenie úverového vzťahu

priame plnenie dlžníkovi v hotovosti alebo bezhotovostné plnenie na jeho účet v peňažnom

ústave. Nie je vylúčené, teda dovolené, plnenie v prospech dlžníka formou plnenia záväzkov

dlžníka priamo jeho veriteľovi v hotovosti, alebo na jeho účet v peňažnom ústave. Taktiež žiadne

z ustanovení zákona, ktoré upravujú úverovú zmluvu, ničím neobmedzuje účel, na ktorý by bolo

možné úver poskytnúť. Žiadne zákonné ustanovenie nebráni tomu, aby bol úver poskytnutý na

splnenie dlhu toho, komu sa poskytuje alebo tretej osoby, ktorý vznikol poskytnutím iného,

predchádzajúceho úveru. Z uvedeného je potom zrejmé, že postup, pri ktorom veriteľ poskytne

úver svojmu dlžníkovi na splnenie záväzku vrátiť peňažné prostriedky, ktoré mu poskytol na

základe predchádzajúceho úveru neodporuje žiadnemu zákonnému ustanoveniu, a preto odvolací

súd konštatoval v rozpore so zákonnou právnou úpravou, že banka nemôže realizovať úver na

účel likvidovania starého úveru. V danom prípade sa jednalo o úver „reúveru“, ktorý úver ako

taký nie je podľa žiadnej právnej zákonnej úpravy zakázaný, a teda neprípustný“.

Konečne vytýka odvolaciemu súdu, že sa nevyporiadal so stanoviskom žalobcu

vyjadreným v jeho podaní z 1.10.2003 pri hodnotení otázky premlčania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (, ), na pojednávaní

prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania rozhodnutia (§ 212

ods.1, ), v zrušujúcom rozsahu dovolacím súdom, súc viazaný každým

právnym názorom dovolacieho súdu ( ) a dospel k skutkovému aj právnemu

záveru, že odvolanie je právne dôvodné.

Na získanie podkladov pre spravodlivé rozhodnutie sa vyžadovalo zrušenie

prvostupňového rozhodnutia a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Odvolací súd však vec zvážil

a snažil sa doplniť dokazovanie ( ), pretože bolo možné ho doplniť, ale zo

strany žalobkyne neboli poskytnuté údaje, ktoré mala nadobudnúť od svojich právnych

predchodcov, hoci tieto údaje vyžadoval prvostupňový súd už 19.06.2001 (č. l. 260 spisov) a po

zrušení rozsudku dovolacím súdom opätovne listom zo dňa 19. mája 2008, ale bez dostatočnej

odpovede. Zaslal síce odvolaciemu súdu, množstvo neprehľadných písomností, ktoré nič

nevysvetlili a to napriek tomu, že žalovaný takéto vyjadrenie doručil už 30.11.2007 a žalobkyni

bolo k dispozícii a skutkové údaje tam uvedené žalobkyňa nepoprela.

S otázkou úverov sa podrobnejšie nezaoberal prvostupňový súd, bližšie sa nezaoberal

v prvšom rozhodnutí ani odvolací súd a dovolací súd sa čiastočne zaoberal (ako je vyššie

uvedené), ale odvolací súd tento názor len ťažko môže akceptovať, pretože je v zjavnom rozpore

s .

Pokiaľ ide o úverové zmluvy uzavreté za platnosti Hospodárskeho zákonníka, ktorý

upravoval vzťahy medzi socialistickými organizáciami tu bola dosť striktná úprava. Dovolací súd

nesprávne cituje, že tieto úvery boli poskytnuté podľa § 382a. Toto ustanovenie bolo zavedené

do HZ s účinnosťou od 01.07.1988 a tak sa vzťahuje len na úver podľa

úverovej zmluvy z 22.12.1988. Ohľadne ostatných zmlúv (z 18.11.1986; 30.6.1988; 23.6.1988

a 26.8.1987) platila dovtedajšia úprava.

V tejto úprave tzv. bankový úver bol upravený v § 381 až § 384. Podľa § 381

(1) Organizácie sú povinné svoju úverovú potrebu plánovať.

(2) Banka zabezpečuje súlad úverovej potreby organizácií s celospoločenskými záujmami

prostredníctvom úverového plánu.

A podľa § 382

(1) Pre úverovanie platia tieto zásady:

a) úverové prostriedky môžu sa použiť iba pre potreby organizácie, ktorej bol úver povolený;

b) organizácia je oprávnená použiť úverové prostriedky len na účely, na ktoré boli poskytnuté;

c) úver je zročný najneskoršie v lehote určenej bankou;

d) organizácia je povinná starať sa o to, aby úver bol zabezpečený spôsobom určeným bankou;

e) z úveru organizácia platí úroky, pokiaľ sú ustanovené.

(2) Úver sa poskytuje predovšetkým hospodárskym organizáciám.

Zmluvy uzavreté pred účinnosťou a do jeho účinnosti neboli

splatené sa posudzujú podľa , keďže ide o tzv. bankové obchody (

Obch. zák.)

Pri posudzovaní úveru došlo k rozdielnemu výkladu pojmu „Zmluva o úvere“ a z tohto

dôvodu aj inému právnemu hodnoteniu. Aj keď je to nad rámec sporu, ale s ním súvisí, odvolací

súd tento pojem v súlade s ustanoveniami vykladá takto:

Zmluva o úvere je zmluvou, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi na jeho

žiadosť peňažné prostriedky v stanovenej výške a dlžník sa zväzuje poskytnuté prostriedky vrátiť

a zaplatiť úroky. Zmluva o úvere je absolútny obchod. Pre zmluvu o úvere zákon nestanovuje

žiadnu formu. Podstatnými časťami zmluvy sú určenie subjektu (veriteľa a dlžníka) a určenie

poskytovaných peňažných prostriedkov čo do čiastky a meny. Môže ísť o prostriedky v inej než

v slovenskej mene, pokiaľ dohoda bude v súlade s devízovými predpismi. K ďalším

skutočnostiam tvoriacim obsah zmluvy budú spravidla patriť určenie úroku, lehota v ktorej budú

peňažné prostriedky poskytnuté, lehota k ich vráteniu a účel na ktorý sú peňažné prostriedky

poskytované. Ak neobsahuje zmluva o úvere dohodu o výške úrokov, potom má veriteľ právo na

úrok obvyklý požadovaný za úvery bankami v sídle dlžníka v dobe uzavretia zmluvy. Dlžník

môže, pokiaľ si strany nedohodnú lehotu inú, požadovať dojednanú čiastku do doby, pokiaľ je

poskytnutie úveru niektorou zo strán vypovedané. Veriteľ je povinný požadované prostriedky

poskytnúť v lehote, ktorú si strany dohodli, alebo ktorú vo svojom požiadavku stanovil dlžník,

inak bez zbytočného odkladu po doručení žiadosti. Ak sa nedohodnú strany inak, nie je veriteľ zo

zákona oprávnený viazať poskytnutie prostriedkov na preukázanie účelu ich použitia ani

zachovať alebo obmedziť dlžníka v spôsobe akým používa poskytnuté peňažné prostriedky.

Povinnosťou veriteľa je prijať vrátené prostriedky a to i pred dohodnutou lehotou. Pokiaľ je účel

použitia prostriedkov dohodnutý, je dlžník povinný použiť ich len k tomuto účelu. V prípade, že

použije k účelu inému, má veriteľ právo odstúpenia od zmluvy a súčasne má právo požadovať

vrátenie použitých a doposiaľ nevrátených prostriedkov včítane úrokov. Dlžník je povinný vrátiť

poskytnuté peňažné prostriedky v lehote dohodnutej v zmluve, inak podľa všeobecných

ustanovení príslušného zákona. V prípade omeškania splnení peňažného dlhu vzniká stranám

právo na úrok z omeškania.

Ako už bolo uvedené v prípade zmluvy o úvere ide o absolútny obchod (§ 261 ods. 3

). Ide o označenie pre absolútny záväzkový vzťah, ktorý sa vždy riadi ustanoveniami

bez ohľadu na povahu účastníkov tohto záväzkového vzťahu a medzi takého záväzky patrí aj

zmluva o úvere ( a nasl. ). Teda tu nie rozhodujúci subjekt ale objekt tohto

záväzkového vzťahu. Nevedno ako s právnym vzťahom, ktorý je nepochybne absolútnym

obchodom dovolací súd spája tzv. „zmluvnú voľnosť“ zmluvných strán. Touto zmluvnou

voľnosťou v podstate sa likvidujú znaky absolútneho obchodu. Zmluva, ktorá má znaky

absolútneho obchodu a za taký je zo zákona považovaná, svoje esenciálne zložky meniť nemôže,

pretože zmenou stráca znaky absolútneho obchodu. Medzi tieto zložky patrí predovšetkým, kto

s kým zmluvu o úvere uzatvára, na aký účel sa poskytuje a spôsob splatenia, teda zánik úveru.

Nemení na tejto zmluve nič, že môže dôjsť k zmene veriteľa, aj k zmene časovej splatnosti, ale

nie spôsobu splatenia. Ak tomu tak nie je, nejde o úverovú zmluvu so všetkými dôsledkami.

Podstatnou otázkou v tejto veci je posúdenie tzv. reúveru. Právne to mala obhájiť

žalobkyňa. Na jasnú otázku (list z 19. mája 2008), ktorú bolo treba zodpovedať, ktorú čiastočne

sa snažil objasniť už prvostupňový súd, ktoré úvery neboli poskytnuté fingovane a to tak, že

takým úverom bol splatený iný úver, ktorý bol po splatnosti a teda išlo o neprípustnú finančnú

operáciu, ktorou sa bez naplnenia zmluvy o úvere tento úver likvidoval, žalobkyňa zaslala

odvolaciemu súdu list s množstvom príloh, v ktorom vysvetlila, aká bola delimitácia pôvodného

veriteľa ale na podstatnú otázku neodpovedala.

Zákon však nepozná takú úpravu, že úver je možné splatiť v tom istom peňažnom ústave

novou úverovou zmluvou. Nielen, že taký postup nepozná zákon, ale ani interné smernice

žiadneho peňažného ústavu v Slovenskej republike taký postup nepoznajú. Je to logické, pretože

už pri poskytnutí nového (akéhosi vyrovnávacieho) úveru neide o úver, veriteľ neposkytuje

finančné prostriedky a dlžník ich nedostane do dispozície (čo je základnou podmienkou úverovej

zmluvy), ale v skutočnosti ide o finančno – účtovné, neprípustné operácie majúce za následok

neprípustne účtovne zlikvidovať úver. A taký postup ustanovenia o absolútnom obchode

nepozná.

Poskytovanie úverov po roku 1990 bolo často zo strany bánk nedôsledné, čo vyústilo do

značných ťažkostí hlavne pokiaľ ide o ich splácanie. Rôznymi operáciami sa tieto úvery

prenášali, pri reštrukturalizácii bánk (pred privatizáciou zahraničným privatizérom) boli oddlžené

a väčšinou nároky z takých zmlúv postúpené inej spoločnosti, ktoré ich vymáhajú.

Zodpovednosť zo zmlúv o úvere sa preniesla len na dlžníka, aj keď poskytovanie úverov patrí do

profesionálnej činnosti peňažného ústavu a tomu mali zodpovedať aj zmluvy o úvere.

Zodpovednosť bánk sa vytratila a pre dlžníkov (spravidla už právnych nástupcov) to často má

priam likvidačné následky. O tom, za akú pohľadávku aj právna predchodkyňa – peňažný ústav

V. a. s., - ktorá je prosperujúcim peňažným , predmetnú pohľadávku považovala možno

vyvodiť aj z toho, že zákonným spôsobom sa jej zbavila.

Je potrebné sa vrátiť k vyhodnoteniu úverov poskytnutých koncom 80–tých rokov.

Dovolací súd túto otázku nevyhodnotil, prvostupňový súd vychádzal z toho, že na tieto vzťahy,

ktoré vznikli podľa Hospodárskeho zákonníka (v platnom znení) treba použiť ustanovenia

(). To však nie je tak jednoznačné, v tomto rozsudku (vyššie) bola

odcitovaná právna úprava uvedená v Hospodárskom zákonníku, pri uzatváraní úverových zmlúv.

Podľa :

„Týmto zákonom sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne

vzťahy vzniknuté pred dňom účinnosti tohto zákona a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo

zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých pred dňom

účinnosti tohto zákona sa spravujú doterajšími predpismi. Zmluvy o bežnom účte, zmluvy o

vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt sa však spravujú týmto

zákonom odo dňa jeho účinnosti, aj keď k ich uzavretiu došlo pred týmto dňom“.

Nie je tak jednoznačné použitie , ale úprava podľa HZ mala

porovnateľné znaky absolútneho obchodu aj podľa .

Odvolací súd v prvšom (zrušenom) rozsudku poukázal na množstvo dodatkov

vypracovaných právnymi predchodcami žalobkyne, ktoré spôsobili likvidáciu pôvodných

úverových zmlúv. Tieto právne úkony považoval za neplatné a tým za také, ktoré nezakladali

právo (nárok) voči žalovanému. Je správna výtka dovolacieho súdu, že sa odvolací súd

nevyporiadal s námietkou premlčania zo strany žalovaného. Odvolací súd však vychádzal z toho,

že nijaké právo, nijaký nárok žalobkyni nevznikol a premlčať sa môže len existujúci nárok

(právo), preto sa námietkou premlčania ani zaoberať nemohol. Viesť úvahy o tom, „čo by bolo,

keby bolo“ nemá právne opodstatnenie.

Ďalšou problematickou otázkou pre účastníkov, ale aj iný ako odvolací súd bol uznávací

prejav pojatý do zápisnice z 12.9.1996, kedy vyplývajúci záväzok z úverových zmlúv mal uznať.

V danom prípade malo ísť o nezaplatený peňažný záväzok, teda dlh. Aj tu odvolací súd

nepovažuje za potrebné rozoberať právne náležitosti uznania dlhu, kto voči komu taký prejav

robí, kto je oprávnený taký prejav podpísať. Predmetná zápisnica sa nedotýkala riešenia

úverových vzťahov žalobkyne a žalovaného, ale riešila čosi iné. Žalobkyňa ani nebola

účastníčkou predmetného úkonu a táto zápisnica ani jej nedávala nijaké práva a nebola pre ňu

právne záväzná. Nepochybne mohlo dôjsť v rámci odčlenenia žalovaného od jeho predchodcu,

ale muselo by dôjsť k platnej zmene úverovej zmluvy, alebo k pristúpeniu záväzku alebo jeho

prevzatiu samozrejme za súčinnosti žalobkyne. Uvedená zápisnica potrebné zákonné znaky

a náležitosti nespĺňa. V tomto je jasná zákonná úprava a nemožno pripustiť a považovať

jednostranný výklad účastníka, ktorému to vyhovuje za taký, na ktorom možno zakladať bez

ďalšieho jeho práva a to zvlášť pri právnych vzťahoch, kvalifikovaných ako absolútny obchod.

Odvolací súd s postupom žalobkyne súhlasiť nemôže, pretože každý úver (jeho vznik,

prípadne zánik) treba posúdiť podľa , či bolo postupované tak ako pri

absolútnom obchode malo byť postupované, a to mohla preukázať len žalobkyňa, ale to

nepreukázala (alebo preukázať nechcela). Išlo v prípade jej právnej predchodkyne o peňažný

ústav, ktorý profesionálne peňažné služby včítane úverov poskytuje a keďže neuniesla dôkazné

bremeno, ktoré ju zaťažovalo, odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

Žalovanému priznal aj náhradu prvostupňových odvolacích a dovolacích trov (§ 224 ods.

1, 2 v spojení s § 243d ods. 1 a § 142 ods. 1,OSP). Účelne vynaložená výška trov pozostáva:

suma 222 978,--Sk trovy prvostupňového konania a odvolacieho konania v sume 788 346,--Sk,

ako boli špecifikované v prvšom zrušenom rozsudku , za vyjadrenie z 28.02.2005

k dovolaniu žalobkyne v sume 94 090,--Sk + 150,--Sk režijný paušál a vyjadrenie z 29.11.2007

v rámci odvolacieho konania po zrušení prvšieho rozsudku, ktoré mu bolo uložené na

pojednávaní 31. októbra 2007 94 090,--Sk + 150,--Sk režijný paušál. Spolu teda 1 199 804,--Sk.

Spôsob náhrady trov je stanovený v súlade s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 17. júla 2008

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

predseda senátu