Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 476/2017
PDF · 115.57 KB
No categories available
I. ÚS 476/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ETRANSA
Slovakia s. r. o., Prokopa Veľkého 52, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou
KPMG Legal s. r. o., Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 57/2015 z 24. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. augusta 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ETRANSA Slovakia s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 57/2015 z 24. mája 2017 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej
len „finančné riaditeľstvo“) svojím rozhodnutím z 28. marca 2013 potvrdilo dodatočný
platobný výmer daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „daňový úrad“)
z 3. júla 2012, ktorým daňový úrad vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie máj 2008.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) následne rozhodnutím
sp. zn. 2 S 123/2013 zo 4. februára 2015 zamietol žalobu sťažovateľky.
O odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku krajského súdu najvyšší súd
napadnutým rozhodnutím potvrdil toto rozhodnutie.
3. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka v závere ústavnému súdu navrhuje, aby po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ňou označených práv
zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, toto následne
zrušil a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Pri posudzovaní sťažností ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho právomoc
rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
7. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj
m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
9. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.
iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni
10. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka súčasne s podaním
sťažnosti ústavnému súdu „... dňa 17.7.2017... napadol[a] rozsudok Krajského súdu aj
kasačnou sťažnosťou podľa § 438 a nasl. SSP“.
11. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 84/2010,
I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť
považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o mimoriadnom opravnom
prostriedku sťažovateľky. Pritom lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
napadnutému v danom prípade kasačnou sťažnosťou sťažovateľky (porovnaj tiež rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť podľa zásady ratio temporis
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
13. Ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti bolo nesplnenie zákonných náležitostí,
keďže splnomocnenie udelené sťažovateľkou na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom nebolo udelené advokátovi (§ 20 ods. 1 prvá veta zákona o ústavnom súde), ale iba
právnickej osobe (KPMG Legal s. r. o.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017