Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 450/2015
PDF · 385.84 KB
No categories available
I. ÚS 450/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 450/2015 –10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátskou kanceláriou
URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, konajúcou prostredníctvom
advokáta JUDr. Juraja Remšíka, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 34 P 254/2012 124 zo 4. novembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 15 CoP 15/2015 149 z 11. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 34 P 254/2012 124
zo 4. novembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 15 CoP 15/2015 149 z 11. marca 2015.
2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka (narodená v roku 1989) bola
v procesnom postavení odporkyne v 1. rade účastníkom súdneho konania, ktorého
predmetom bolo zapretie otcovstva. Návrh podal navrhovateľ, ktorý bol v čase narodenia
sťažovateľky ako odporkyne v 1. rade manželom jej matky (odporkyne v 2. rade), pričom
návrh bol podaný v roku 2012. Napadnutým rozsudkom okresného súdu touto sťažnosťou
bolo návrhu vyhovené, keď tento určil, že navrhovateľ nie je otcom sťažovateľky.
Na odvolanie sťažovateľky, ako aj odporkyne v 2. rade vo veci rozhodoval krajský súd,
ktorý rozsudkom, tiež napadnutým touto sťažnosťou, potvrdil rozsudok okresného súdu.
Všeobecné súdy ku svojim záverom dospeli na základe vykonaného dokazovania, keď
v zmysle listinného dôkazu predloženého navrhovateľom je prakticky 100 % vylúčené
biologické otcovstvo navrhovateľa u odporkyne v 1. rade. Sťažovateľka pritom po nariadení
znaleckého dokazovania znalcom z odboru genetiky, odvetvia analýzy DNA, odmietla
odber biologickej vzorky na účely analýzy DNA, čím zmarila nariadené znalecké
dokazovanie. Pokiaľ ide o moment, kedy navrhovateľ začal mať pochybnosti o svojom
otcovstve, všeobecné súdy ustálili, že sa tak stalo až v roku 2009, keď sa výrazne zmenilo
správanie sťažovateľky k nemu po tom, ako na ňu previedol svoj majetok. Odlišné
vyjadrenia matky sťažovateľky v tomto smere súdy pre ich rozporuplnosť vyhodnotili ako
nehodnoverné. Právne vec súdy posúdili priamou aplikáciou ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru
(právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) tak, ako to predpokladá čl. 7
ods. 5, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ods. 1 ústavy.
3. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla:
,,Ústavný súd Slovenskej republiky v jednom zo svojich nálezov skonštatoval nesúlad
úpravy zapretia otcovstva manželom matky podľa § 86 ods. 1 zákona o rodine s Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Uvedené ustanovenie Zákona o rodine
stratilo účinnosť dňa 8. septembra 2011 ako aj svoju platnosť, nakoľko Národná rada SR
neuskutočnila nápravu v lehote do 6 mesiacov od uverejnenia nálezu v zbierke zákonov.
V uvedenom prípade mám za to, že je dôležité uprednostniť práva sťažovateľky ako
dieťaťa dcéry na rodinu a jej výchovu rodičmi pred ochranou súkromného života
jednotlivca, a to najmä v záujme stability rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi.
Mám za to, že nesúlad tzv. právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom
nezasahuje do súkromnej sféry právneho otca /navrhovateľa/ v konaní o zapretie otcovstva.
Otec sťažovateľky už v čase uzavretia manželstva vedel, že jeho manželka je tehotná s iným
mužom, napriek tomu uzatvoril s ňou manželstvo a uznal dcéru za svoju, o čom svedčí aj
fakt, že je ako otec uvedený v rodnom liste sťažovateľky. Otec sťažovateľky si bol ešte pred
uplynutím zapieracej lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom sťažovateľky, avšak svoj
návrh o zapretie otcovstva podal až po uplynutí tejto lehoty, resp. po zániku platnosti ust.
§ 86 ods. 1 Zákona o rodine, kedy vznikla právna neistota ohľadom zapretia otcovstva
manželom matky a najmä po tom, čo sa s navrhovateľom rozviedli a tento si našiel novú
priateľku a založil si s ňou novú rodinu.
Ústavný súd však zároveň nevymedzil ďalší, dočasný postup zapretia otcovstva,
počas uvedenia napadnutého ustanovenia do súladu, aby tak predišiel právnej neistote.
Vyslovil názor, že pri zapieraní otcovstva nie je možné vychádzať len z posúdenia skutkovej
otázky biologického otcovstva, ale je potrebné zvážiť, či záujem právneho otca na zapretí
otcovstva preváži v konkrétnom prípade nad záujmom dieťaťa a matky...
V danom prípade je zrejmé, že otec sťažovateľky sa dozvedel o skutočnosti dôvodne
spochybňujúcej, že je otcom sťažovateľky, už pred uzavretím manželstva.
ESĽP pri aplikácii článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
odlišne posudzuje prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretia
otcovstva právnym otcom v zákonom ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti
právneho otca, že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich
sa jeho otcovstva k dieťaťu a prípady keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí
zapieracej lehoty, počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým
otcom dcéry. To znamená, že podstatnou, resp. relevantnou pri aplikácii článku 8 Dohovoru
je v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa právny otec dozvie o nesúlade biologického
a právneho otcovstva, resp. o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Týmto
momentom totiž právny otec, ktorého otcovstvo bolo založené zákonnou domnienkou
otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom
právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu
a výživu alebo využiť právne prostriedky na odstránenie nesúladu medzi právnym
a biologickým otcovstvom.
V uvedenej veci otec sťažovateľky už v čase jej narodenia, mal pochybnosti o svojom
otcovstve k dieťaťu. nevyužil však právne prostriedky na zapretie otcovstva v zákonnej
lehote zo subjektívnych dôvodov, a preto je jeho návrh na zapretie otcovstva podaný po viac
ako 20 rokoch od narodenia sťažovateľky nedôvodný nielen v zmysle slovenskej právnej
úpravy zapretia otcovstva, ale aj s poukazom na judikatúru ESĽP a Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, z ktorých jednoznačne vyplýva, že po uplynutí lehoty
na zapretie otcovstva začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami otca na popretí
otcovstva.“
4. Sťažovateľka v sťažnosti zároveň uviedla, že spolu s odporkyňou v 2. rade podali
proti právoplatnému rozsudku krajského súdu na Najvyššom súde Slovenskej republiky
dovolanie.
5. Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka rozsudky okresného súdu, ako aj
krajského súdu za arbitrárne, vadné a v konečnom dôsledku odporujúce princípu právnej
istoty a záujmom sťažovateľky. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
nálezom rozhodol, že jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru boli porušené rozsudkom okresného súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu,
ktoré navrhuje zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhuje,
aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv iba rozsudkom krajského súdu, ktorý
navrhuje zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje priznať aj náhradu
trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri jej predbežnom prerokovaní zistil,
že na jej prerokovanie nemá právomoc a súčasne je neprípustná, rozhodol o jej odmietnutí.
8. K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu
Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovanom
v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal
ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť
o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho
inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Sťažnosť bola preto
v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie
a rozhodnutie.
9. K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy súčasne znamená, že ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa
sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného
princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné
vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do
právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
10. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozsudku krajského súdu
najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne
konanie), v dôsledku tvrdeného porušenia ktorého sa domáhala ochrany ako v konaní
pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
Podanie dovolania proti rozsudku krajského súdu ústavný súd verifikoval aj na najvyššom
súde, kde bolo potvrdené, že sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom zatiaľ rozhodnuté
nebolo.
11. Ústavný súd už opakovane zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 84/2010, I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní
sťažovateľky. Pritom lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutého
dovolaním sťažovateľky (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Nie je ani dôvod
na to, aby ústavný súd prerušil konanie a vyčkával so svojím rozhodnutím až do vydania
rozhodnutia dovolacím súdom, lebo sťažovateľka môže podať ústavnú sťažnosť až po
doručení rozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Keďže ústavný súd sťažnosť v celosti odmietol, nezaoberal sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov a vrátenie veci na ďalšie
konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015