Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 450/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

–10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátskou kanceláriou

URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, konajúcou prostredníctvom

advokáta JUDr. Juraja Remšíka, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. 124 zo 4. novembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. 149 z 11. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 124

zo 4. novembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) č. k. 149 z 11. marca 2015.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka (narodená v roku 1989) bola

v procesnom postavení odporkyne v 1. rade účastníkom súdneho konania, ktorého

predmetom bolo zapretie otcovstva. Návrh podal navrhovateľ, ktorý bol v čase narodenia

sťažovateľky ako odporkyne v 1. rade manželom jej matky (odporkyne v 2. rade), pričom

návrh bol podaný v roku 2012. Napadnutým rozsudkom okresného súdu touto sťažnosťou

bolo návrhu vyhovené, keď tento určil, že navrhovateľ nie je otcom sťažovateľky.

Na odvolanie sťažovateľky, ako aj odporkyne v 2. rade vo veci rozhodoval krajský súd,

ktorý rozsudkom, tiež napadnutým touto sťažnosťou, potvrdil rozsudok okresného súdu.

Všeobecné súdy ku svojim záverom dospeli na základe vykonaného dokazovania, keď

v zmysle listinného dôkazu predloženého navrhovateľom je prakticky 100 % vylúčené

biologické otcovstvo navrhovateľa u odporkyne v 1. rade. Sťažovateľka pritom po nariadení

znaleckého dokazovania znalcom z odboru genetiky, odvetvia analýzy DNA, odmietla

odber biologickej vzorky na účely analýzy DNA, čím zmarila nariadené znalecké

dokazovanie. Pokiaľ ide o moment, kedy navrhovateľ začal mať pochybnosti o svojom

otcovstve, všeobecné súdy ustálili, že sa tak stalo až v roku 2009, keď sa výrazne zmenilo

správanie sťažovateľky k nemu po tom, ako na ňu previedol svoj majetok. Odlišné

vyjadrenia matky sťažovateľky v tomto smere súdy pre ich rozporuplnosť vyhodnotili ako

nehodnoverné. Právne vec súdy posúdili priamou aplikáciou a dohovoru

(právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) tak, ako to predpokladá čl. 7

ods. 5, a c ods. 1 .

3. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla:

,,Ústavný súd Slovenskej republiky v jednom zo svojich nálezov skonštatoval nesúlad

úpravy zapretia otcovstva manželom matky podľa § 86 ods. 1 zákona o rodine s Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Uvedené ustanovenie Zákona o rodine

stratilo účinnosť dňa 8. septembra 2011 ako aj svoju platnosť, nakoľko Národná rada SR

neuskutočnila nápravu v lehote do 6 mesiacov od uverejnenia nálezu v zbierke zákonov.

V uvedenom prípade mám za to, že je dôležité uprednostniť práva sťažovateľky ako

dieťaťa dcéry na rodinu a jej výchovu rodičmi pred ochranou súkromného života

jednotlivca, a to najmä v záujme stability rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi.

Mám za to, že nesúlad tzv. právneho a biologického otcovstva výrazným spôsobom

nezasahuje do súkromnej sféry právneho otca /navrhovateľa/ v konaní o zapretie otcovstva.

Otec sťažovateľky už v čase uzavretia manželstva vedel, že jeho manželka je tehotná s iným

mužom, napriek tomu uzatvoril s ňou manželstvo a uznal dcéru za svoju, o čom svedčí aj

fakt, že je ako otec uvedený v rodnom liste sťažovateľky. Otec sťažovateľky si bol ešte pred

uplynutím zapieracej lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom sťažovateľky, avšak svoj

návrh o zapretie otcovstva podal až po uplynutí tejto lehoty, resp. po zániku platnosti ust.

§ 86 ods. 1 Zákona o rodine, kedy vznikla právna neistota ohľadom zapretia otcovstva

manželom matky a najmä po tom, čo sa s navrhovateľom rozviedli a tento si našiel novú

priateľku a založil si s ňou novú rodinu.

Ústavný súd však zároveň nevymedzil ďalší, dočasný postup zapretia otcovstva,

počas uvedenia napadnutého ustanovenia do súladu, aby tak predišiel právnej neistote.

Vyslovil názor, že pri zapieraní otcovstva nie je možné vychádzať len z posúdenia skutkovej

otázky biologického otcovstva, ale je potrebné zvážiť, či záujem právneho otca na zapretí

otcovstva preváži v konkrétnom prípade nad záujmom dieťaťa a matky...

V danom prípade je zrejmé, že otec sťažovateľky sa dozvedel o skutočnosti dôvodne

spochybňujúcej, že je otcom sťažovateľky, už pred uzavretím manželstva.

ESĽP pri aplikácii článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

odlišne posudzuje prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretia

otcovstva právnym otcom v zákonom ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti

právneho otca, že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich

sa jeho otcovstva k dieťaťu a prípady keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí

zapieracej lehoty, počas plynutia ktorej však nemal vedomosť o tom, že nie je biologickým

otcom dcéry. To znamená, že podstatnou, resp. relevantnou pri aplikácii článku 8 Dohovoru

je v takýchto prípadoch skutočnosť, kedy sa právny otec dozvie o nesúlade biologického

a právneho otcovstva, resp. o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Týmto

momentom totiž právny otec, ktorého otcovstvo bolo založené zákonnou domnienkou

otcovstva, získava možnosť vedome svojím rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom

právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu

a výživu alebo využiť právne prostriedky na odstránenie nesúladu medzi právnym

a biologickým otcovstvom.

V uvedenej veci otec sťažovateľky už v čase jej narodenia, mal pochybnosti o svojom

otcovstve k dieťaťu. nevyužil však právne prostriedky na zapretie otcovstva v zákonnej

lehote zo subjektívnych dôvodov, a preto je jeho návrh na zapretie otcovstva podaný po viac

ako 20 rokoch od narodenia sťažovateľky nedôvodný nielen v zmysle slovenskej právnej

úpravy zapretia otcovstva, ale aj s poukazom na judikatúru ESĽP a Dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, z ktorých jednoznačne vyplýva, že po uplynutí lehoty

na zapretie otcovstva začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami otca na popretí

otcovstva.“

4. Sťažovateľka v sťažnosti zároveň uviedla, že spolu s odporkyňou v 2. rade podali

proti právoplatnému rozsudku krajského súdu na Najvyššom súde Slovenskej republiky

dovolanie.

5. Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka rozsudky okresného súdu, ako aj

krajského súdu za arbitrárne, vadné a v konečnom dôsledku odporujúce princípu právnej

istoty a záujmom sťažovateľky. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

nálezom rozhodol, že jej základné právo podľa a právo podľa

dohovoru boli porušené rozsudkom okresného súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu,

ktoré navrhuje zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhuje,

aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv iba rozsudkom krajského súdu, ktorý

navrhuje zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Požaduje priznať aj náhradu

trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri jej predbežnom prerokovaní zistil,

že na jej prerokovanie nemá právomoc a súčasne je neprípustná, rozhodol o jej odmietnutí.

8. K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu

nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovanom

v (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal

ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť

o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho

inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Sťažnosť bola preto

v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie

a rozhodnutie.

9. K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

Princíp subsidiarity zakotvený v súčasne znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa

sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného

princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné

vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

10. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozsudku krajského súdu

najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne

konanie), v dôsledku tvrdeného porušenia ktorého sa domáhala ochrany ako v konaní

pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Podanie dovolania proti rozsudku krajského súdu ústavný súd verifikoval aj na najvyššom

súde, kde bolo potvrdené, že sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom zatiaľ rozhodnuté

nebolo.

11. Ústavný súd už opakovane zaujal názor (podobne napr. ,

, , , ), že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní

sťažovateľky. Pritom lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutého

dovolaním sťažovateľky (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Nie je ani dôvod

na to, aby ústavný súd prerušil konanie a vyčkával so svojím rozhodnutím až do vydania

rozhodnutia dovolacím súdom, lebo sťažovateľka môže podať ústavnú sťažnosť až po

doručení rozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

13. Keďže ústavný súd sťažnosť v celosti odmietol, nezaoberal sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov a vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015