Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 150/2019
PDF · 277.16 KB
No categories available
I. ÚS 150/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom
Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3, čl. 49, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 1 T 119/11-379
zo 17. mája 2018 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1 Tos 91/2018-391
z 18. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom,
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3, čl. 49, čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 119/11-
379 zo 17. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Tos 91/2018-391 z 18. septembra
2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ doplnil svoju ústavnú
sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2018, ktorým reagoval
na niektoré zrejmé nesprávnosti v predošlej verzii svojej ústavnej sťažnosti. Následne
podaním z 23. januára 2019 žiadal sťažovateľ o odloženie vykonateľnosti napadnutého
uznesenia krajského súdu v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu
do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ďalšími dvoma podaniami z 11. februára
2019 a 28. februára 2019 doplnil sťažovateľ prílohy k svojej žiadosti o odklad
vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením
č. k. 1 T 119/2011-379 zo 17. mája 2018 podľa § 419 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s použitím
§ 50 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) rozhodol, že odsúdený , , sa v skúšobnej
dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a nariadil mu výkon trestu odňatia slobody
vo výmere jedného roka, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdu č. k.
1 T 119/2011-201 z 21. apríla 2015 právoplatným 21. júla 2015. Predmetné uznesenie
okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť, pretože ho sťažovateľ napadol sťažnosťou.
Krajský súd na neverejnom zasadnutí na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1
písm. a) a b) Trestného poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia
okresného súdu, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce
výrokom napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností významných
pre rozhodnutie dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná,
a preto ju zamietol.
3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že všeobecné súdy
pri posudzovaní, či sa v skúšobnej dobe osvedčil, prihliadali na tri dopravné priestupky,
ktorých sa mal dopustiť v skúšobnej dobe, ktorá trvala od 21. júla 2015 do 21. júla 2017,
ale aj na dopravné priestupky, ktorých sa mal dopustiť mimo trvania skúšobnej doby.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti popiera spáchanie akéhokoľvek dopravného priestupku,
pretože pri dopravných priestupkoch, ktorých sa mal dopustiť počas skúšobnej doby
(konkrétne 7. septembra 2016, 9. októbra 2016 a 3. novembra 2016), neexistuje žiadny
priamy dôkaz, že boli spáchané a že ich spáchal sťažovateľ. Všeobecné súdy pri vydaní
napadnutých uznesení podľa názoru sťažovateľa porušili zásadu prezumpcie neviny
a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu, pretože na podklade skutkov, ktoré nespáchal
sťažovateľ, vyslovili, že sa v skúšobnej dobe neosvedčil. Všeobecné súdy sťažovateľovi
pri rozhodovaní o tom, či sa osvedčil, nedokázali vinu, t. j. nedokázali, že počas skúšobnej
doby spáchal predmetné dopravné priestupky. Všeobecné súdy ďalej podľa sťažovateľa
zasiahli do jeho práv na spravodlivý proces a na obhajobu, keď zamietli jeho návrhy
na doplnenie dokazovania doložením originálov blokov na pokuty (okresnému súdu boli
predložené len ich fotokópie, pozn.) zo 7. septembra 2016, 9. októbra 2016 a 3. novembra
2016 a vykonaním znaleckého dokazovania u písmoznalca, ktorý by potvrdil, že podpisy
na blokoch na pokutu nie sú jeho podpismi.
4. Sťažovateľ ďalej namieta, že pre konštatovanie o tom, že v skúšobnej dobe
neviedol riadny život, musí byť preukázané, že závažným spôsobom porušuje zákony.
Spáchanie dopravných priestupkov podľa sťažovateľa nemôže byť základom na výrok
súdov, že sa neosvedčil v skúšobnej dobe. Sťažovateľ zároveň poukazoval na svoju
komplikovanú rodinnú situáciu a na to, že pri svojom rozhodovaní na ňu súdy neprihliadli.
Závery všeobecných súdov preto považuje za nedostatočné, arbitrárne, nedostatočne
odôvodnené, nezákonné a nesprávne.
5. Krajskému súdu sťažovateľ osobitne vytýka, že sa vo svojich záveroch stotožnil
so skutkovým stavom a právnym posúdením veci zistenými okresným súdom bez toho,
aby sa venoval jeho námietkam. Jeho uznesenie je preto podľa sťažovateľa nepresvedčivé
a zároveň popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je
predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania. Na záver uviedol, že krajský súd
zamietol jeho sťažnosť bez toho, aby na takýto procesný postup existoval zákonný podklad.
6. Vo svojej žiadosti o odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu
sťažovateľ opakuje svoju argumentáciu z ústavnej sťažnosti. Zároveň zdôrazňuje, že je
jediný živiteľ rodiny, ktorá by v prípade nariadenia nepodmienečného výkonu trestu odňatia
slobody strádala. Podľa sťažovateľa odklad výkonu trestu nie je v rozpore ani s verejným
záujmom, pretože takto nariadený výkon trestu je podľa neho nezákonný a protiústavný.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie a po odložení vykonateľnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 1 Tos 91/2018-391 zo dňa 18.09.2018
bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na
súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v rovnosti účastníkov súdneho konania,
základné právo sťažovateľa podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky spočívajúce v zákaze
porušenia zásady nullum crimen poéma sine lege, základné právo sťažovateľa podľa čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na obhajobu, základné právo
sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. spočívajúce v práve
domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v určených prípadoch na inom orgáne, základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve
na spravodlivé súdne konanie a základné právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na účinný prostriedok
nápravy.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn.
1 Tos 91/2018-391 zo dňa 18.09.2018 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
3. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 1T 119/11 zo dňa
17.05.2018 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce
v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v rovnosti účastníkov súdneho
konania, základné právo sťažovateľa podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky spočívajúce
v zákaze porušenia zásady nullum crimen poéma sine lege, základné právo sťažovateľa
podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na obhajobu, základné
právo sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. spočívajúce v práve
domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v určených prípadoch na inom orgáne, základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve
na spravodlivé súdne konanie a základné právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na účinný prostriedok
nápravy.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, sp. zn. 1T 119/11 zo dňa 17.05.2018 a vec vracia Okresnému súdu v Liptovskom
Mikuláši na ďalšie konanie.
5. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
390,50 €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo
.“
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
12. Podľa § 246 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak,
použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.
Podľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
17. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
18. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom
čine, z ktorého je obvinený.
21. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
III.
III.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
uznesením okresného súdu
22. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
23. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
24. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
25. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie
okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom
na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o podanej sťažnosti bolo skončené
napadnutým uznesením krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením okresného súdu je teda
podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených
práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom napadnutým uznesením okresného súdu.
Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto ju
bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu [§ 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde].
III.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu
26. Sťažovateľ vyčítal krajskému súdu, že mu v konaní nepreukázal spáchanie
priestupkov, na ktorých bolo následne založené rozhodnutie, že sťažovateľ sa v skúšobnej
dobe neosvedčil. Ďalej sťažovateľ namietal, že ak by aj predmetné priestupky spáchal (čo
vo svojej ústavnej sťažnosti popieral, pozn.), nemožno na základe týchto priestupkov
uzavrieť, že by neviedol v skúšobnej dobe riadny život v zmysle § 50 ods. 4 Trestného
zákona.
27. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, IV. ÚS 284/2018).
28. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj
zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
29. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd preto konštantne vo svojej judikatúre uvádza,
že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
30. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých
prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,
by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).
31. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia.
32. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:
„Z vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa mal krajský súd jednoznačne
preukázané, že odsúdenému začala v zmysle citovaného rozsudku
okresného súdu plynúť skúšobná doba podmienečného odsúdenia od 21.7.2015 a skončila
dňa 21.7.2017. V priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia sa
dopustil troch priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, a to dňa
7.9.2016, dňa 9.10.2016 a dňa 3.11.2016. Okresný súd preto správne uzavrel, že v čase
podmienečného odsúdenia neviedol riadny život tak, ako to definuje ustanovenie § 50 ods. 4
Tr. zák. Odsúdený sa v čase podmienečného odsúdenia opakovane dopustil viacerých
priestupkov. Odvolací súd v tomto kontexte dodáva, že opakovaný postih pre bežné
priestupky v skúšobnej dobe nemusí sám o sebe vždy odôvodňovať záver, že odsúdený
neviedol v tejto dobe riadny život, predovšetkým ak tieto priestupky svojou povahou
nesúvisia s odsúdením. V tomto prípade je ale zrejmé, že spáchané priestupky povahovo
úzko súvisia s trestnou činnosťou, za ktorú bol odsúdený. bol
uznaný za vinného z pokračovacieho prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa
§ 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., keďže vykonával činnosť, na ktorú mal uložený trest zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá.“
33. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je
potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale aj
uznesenia okresného súdu. Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08). Podľa uznesenia okresného súdu: „Z evidenčnej karty vodiča
bolo zistených najmenej 53 záznamov o priestupkoch v cestnej premávke, z toho v troch
prípadoch spáchaných v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia
v prejednávanej veci.“
34. Ústavný súd v tomto momente zdôrazňuje, že aj samotný sťažovateľ v konaní
pred okresným súdom, ako aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu spochybňoval iba
spáchanie jedného z troch dopravných priestupkov, ktorých sa mal dopustiť v skúšobnej
dobe. Spáchanie minimálne dvoch dopravných priestupkov v skúšobnej dobe dokonca
uznával a ospravedlňoval (uvedené vyplýva z pripojeného uznesenia okresného súdu
a zo sťažnosti proti tomuto uzneseniu okresného súdu podanej obhajcom sťažovateľa,
pozn.). Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že tvrdenie sťažovateľa v ústavnej sťažnosti,
že v skúšobnej dobe nespáchal žiadny dopravný priestupok, je nepravdivé. Zároveň ústavný
súd konštatuje, že opakovaná priestupková recidíva sťažovateľa za prihliadnutia
na skutočnosť, že samotné podmienečné odsúdenie sťažovateľa sa týkalo nerešpektovania
uloženého trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ilustruje ľahostajný prístup
sťažovateľa k rešpektovaniu zákonných noriem upravujúcich bezpečnosť a plynulosť
cestnej premávky. Tento sťažovateľov nezodpovedný prístup očividne nezmenilo ani jeho
právoplatné podmienečné odsúdenie. Ak preto všeobecné súdy (v konečnom dôsledku
krajský súd, pozn.) vzhľadom na všetky okolnosti prípadu dospeli k záveru, že sťažovateľ
neviedol v skúšobnej dobe riadny život v zmysle § 50 ods. 4 Trestného zákona, tento ich
záver nemožno považovať za nepresvedčivý, nezákonný, nepredvídateľný a ani
nespravodlivý.
35. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne
akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil sťažnosť sťažovateľa
a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku, resp. Trestného zákona. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho právnym
názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy strany v konaní (napr. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Napadnuté
uznesenie krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné
a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a napadnutým uznesením krajského súdu, ktorá by mala za následok porušenie týchto
základných práv sťažovateľa.
37. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor (v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva), podľa ktorého pôsobnosť
(aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného
rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na vykonávacie
konanie a na mnohé rozhodnutia v ňom urobené [napr. podmienečné prepustenie, nariadenie
výkonu podmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo
do určitého ústavu, konanie o milosti atď. (REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní.
Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63.)]. Z tohto vyplýva, že v danom prípade nejde o typ
súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho absentuje vecná súvislosť
medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu.
38. Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania
a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47
ods. 3 ústavy. Rovnosť strán konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných
možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady
spočíva v tom, že strany konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú
a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej
z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia strany konania
(m. m. II. ÚS 35/02, IV. ÚS 126/09). Sťažovateľ ale vo svojej ústavnej sťažnosti
neidentifikoval žiadny moment, ktorý by naznačoval porušenie princípu rovnosti vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského súdu, resp. v rámci konania, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu.
39. Obdobne sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti neidentifikoval žiadnu reálnu
možnosť porušenia svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
Základné právo na obhajobu predstavuje právo obvineného v trestnom konaní pripraviť si
obhajobu, teda mať adekvátny čas na prípravu obhajoby a následne priestor na obhajobu
v samotnom konaní buď sám, alebo prostredníctvom obhajcu. Z príloh, ktoré predložil
sťažovateľ spolu so svojou ústavnou sťažnosťou, je zrejmé, že v konaní pred všeobecnými
súdmi bol zastúpený obhajcom a v ústavnej sťažnosti neopísal žiadny moment, keď malo
byť zasiahnuté do akéhokoľvek aspektu jeho základného práva na obhajobu. Ústavný súd
zároveň zdôrazňuje, že ak obhajoba obvineného v konečnom dôsledku neprinesie želaný
efekt, takýto výsledok, resp. v konečnom dôsledku neúspešná obhajoba nepredstavuje
porušenie základného práva na obhajobu.
40. Sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti tvrdil, že rozhodnutiami
všeobecných súdov došlo aj k porušeniu čl. 49 ústavy. Tento článok ústavy stanovuje
podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby akákoľvek osoba znášala zodpovednosť
za spáchanie trestného činu. Inými slovami, predmetný článok ústavy vyjadruje princíp,
podľa ktorého iba zákonodarca môže určiť, aké správanie je trestným činom a aký trest,
prípadne akú ujmu na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Z tohto
princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne postihnutá spôsobom
ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca
(III. ÚS 61/2001). Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, nemá žiadnu
súvislosť s ústavným princípom, podľa ktorého iba zákonodarca ustanovuje, ktoré konanie
je trestným činom.
41. Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby právo
akcesorickej (druhotnej alebo sekundárnej) povahy na účinné právne prostriedky nápravy
pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených
dohovorom. Ústavný súd odkazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať
na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného
dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu
z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv
garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,
IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013). Sťažovateľ v predmetnom prípade okrem porušenia
čl. 13 dohovoru namietal iba porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý ale neposkytuje ochranu
v sťažovateľom namietanom konaní (teda v konaní, ktorého výsledkom bolo napadnuté
uznesenie krajského súdu, resp. okresného súdu, bližšie bod 37). V súvislosti
so skutočnosťou, že sťažovateľove námietky týkajúce sa ďalších základných práv (čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49, čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) posúdil ústavný súd
ako zjavne neopodstatnené, nezostalo žiadne právo, v spojení s ktorým mohol sťažovateľ
namietať porušenie čl. 13 dohovoru. Napadnutým uznesením krajského súdu preto nemohlo
dôjsť ani k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 13 dohovoru.
42. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Z uvedených dôvodov
ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2019