Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 150/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom

Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , , , Slovenskej

republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -379

zo 17. mája 2018 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -391

z 18. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom,

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3, čl. 49, čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“), základného práva podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 119/11-

379 zo 17. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -391 z 18. septembra

2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ doplnil svoju ústavnú

sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2018, ktorým reagoval

na niektoré zrejmé nesprávnosti v predošlej verzii svojej ústavnej sťažnosti. Následne

podaním z 23. januára 2019 žiadal sťažovateľ o odloženie vykonateľnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu v spojení s napadnutým uznesením okresného súdu

do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ďalšími dvoma podaniami z 11. februára

2019 a 28. februára 2019 doplnil sťažovateľ prílohy k svojej žiadosti o odklad

vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením

č. k. -379 zo 17. mája 2018 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s použitím

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) rozhodol, že odsúdený , , sa v skúšobnej

dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a nariadil mu výkon trestu odňatia slobody

vo výmere jedného roka, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdu č. k.

-201 z 21. apríla 2015 právoplatným 21. júla 2015. Predmetné uznesenie

okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť, pretože ho sťažovateľ napadol sťažnosťou.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1

písm. a) a b) preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia

okresného súdu, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce

výrokom napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností významných

pre rozhodnutie dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná,

a preto ju zamietol.

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že všeobecné súdy

pri posudzovaní, či sa v skúšobnej dobe osvedčil, prihliadali na tri dopravné priestupky,

ktorých sa mal dopustiť v skúšobnej dobe, ktorá trvala od 21. júla 2015 do 21. júla 2017,

ale aj na dopravné priestupky, ktorých sa mal dopustiť mimo trvania skúšobnej doby.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti popiera spáchanie akéhokoľvek dopravného priestupku,

pretože pri dopravných priestupkoch, ktorých sa mal dopustiť počas skúšobnej doby

(konkrétne 7. septembra 2016, 9. októbra 2016 a 3. novembra 2016), neexistuje žiadny

priamy dôkaz, že boli spáchané a že ich spáchal sťažovateľ. Všeobecné súdy pri vydaní

napadnutých uznesení podľa názoru sťažovateľa porušili zásadu prezumpcie neviny

a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu, pretože na podklade skutkov, ktoré nespáchal

sťažovateľ, vyslovili, že sa v skúšobnej dobe neosvedčil. Všeobecné súdy sťažovateľovi

pri rozhodovaní o tom, či sa osvedčil, nedokázali vinu, t. j. nedokázali, že počas skúšobnej

doby spáchal predmetné dopravné priestupky. Všeobecné súdy ďalej podľa sťažovateľa

zasiahli do jeho práv na spravodlivý proces a na obhajobu, keď zamietli jeho návrhy

na doplnenie dokazovania doložením originálov blokov na pokuty (okresnému súdu boli

predložené len ich fotokópie, pozn.) zo 7. septembra 2016, 9. októbra 2016 a 3. novembra

2016 a vykonaním znaleckého dokazovania u písmoznalca, ktorý by potvrdil, že podpisy

na blokoch na pokutu nie sú jeho podpismi.

4. Sťažovateľ ďalej namieta, že pre konštatovanie o tom, že v skúšobnej dobe

neviedol riadny život, musí byť preukázané, že závažným spôsobom porušuje zákony.

Spáchanie dopravných priestupkov podľa sťažovateľa nemôže byť základom na výrok

súdov, že sa neosvedčil v skúšobnej dobe. Sťažovateľ zároveň poukazoval na svoju

komplikovanú rodinnú situáciu a na to, že pri svojom rozhodovaní na ňu súdy neprihliadli.

Závery všeobecných súdov preto považuje za nedostatočné, arbitrárne, nedostatočne

odôvodnené, nezákonné a nesprávne.

5. Krajskému súdu sťažovateľ osobitne vytýka, že sa vo svojich záveroch stotožnil

so skutkovým stavom a právnym posúdením veci zistenými okresným súdom bez toho,

aby sa venoval jeho námietkam. Jeho uznesenie je preto podľa sťažovateľa nepresvedčivé

a zároveň popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je

predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania. Na záver uviedol, že krajský súd

zamietol jeho sťažnosť bez toho, aby na takýto procesný postup existoval zákonný podklad.

6. Vo svojej žiadosti o odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu

sťažovateľ opakuje svoju argumentáciu z ústavnej sťažnosti. Zároveň zdôrazňuje, že je

jediný živiteľ rodiny, ktorá by v prípade nariadenia nepodmienečného výkonu trestu odňatia

slobody strádala. Podľa sťažovateľa odklad výkonu trestu nie je v rozpore ani s verejným

záujmom, pretože takto nariadený výkon trestu je podľa neho nezákonný a protiústavný.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie a po odložení vykonateľnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. -391 zo dňa 18.09.2018

bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúce v práve na

súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 47

ods. 3 , spočívajúce v rovnosti účastníkov súdneho konania,

základné právo sťažovateľa podľa spočívajúce v zákaze

porušenia zásady nullum crimen poéma sine lege, základné právo sťažovateľa podľa čl. 50

ods. 3 , spočívajúce v práve na obhajobu, základné právo

sťažovateľa podľa ústavného spočívajúce v práve

domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v určených prípadoch na inom orgáne, základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve

na spravodlivé súdne konanie a základné právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na účinný prostriedok

nápravy.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn.

-391 zo dňa 18.09.2018 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

3. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. zo dňa

17.05.2018 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúce

v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa

podľa , spočívajúce v rovnosti účastníkov súdneho

konania, základné právo sťažovateľa podľa spočívajúce

v zákaze porušenia zásady nullum crimen poéma sine lege, základné právo sťažovateľa

podľa , spočívajúce v práve na obhajobu, základné

právo sťažovateľa podľa ústavného spočívajúce v práve

domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v určených prípadoch na inom orgáne, základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve

na spravodlivé súdne konanie a základné právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na účinný prostriedok

nápravy.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Liptovský

Mikuláš, sp. zn. zo dňa 17.05.2018 a vec vracia Okresnému súdu v Liptovskom

Mikuláši na ďalšie konanie.

5. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

390,50 €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo

.“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

12. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak,

použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

17. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký

trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

18. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom

čine, z ktorého je obvinený.

21. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

III.

III.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

uznesením okresného súdu

22. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

23. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

24. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v (m. m.

, ).

25. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom

na základe sťažovateľom podanej sťažnosti. Konanie o podanej sťažnosti bolo skončené

napadnutým uznesením krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv napadnutým uznesením okresného súdu je teda

podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených

práv zaručených , listinou a dohovorom napadnutým uznesením okresného súdu.

Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto ju

bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu [§ 56 ods. 2

písm. a) ].

III.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu

26. Sťažovateľ vyčítal krajskému súdu, že mu v konaní nepreukázal spáchanie

priestupkov, na ktorých bolo následne založené rozhodnutie, že sťažovateľ sa v skúšobnej

dobe neosvedčil. Ďalej sťažovateľ namietal, že ak by aj predmetné priestupky spáchal (čo

vo svojej ústavnej sťažnosti popieral, pozn.), nemožno na základe týchto priestupkov

uzavrieť, že by neviedol v skúšobnej dobe riadny život v zmysle § 50 ods. 4 Trestného

zákona.

27. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa a

listiny tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

28. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je

umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ), ako aj

zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

29. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd preto konštantne vo svojej judikatúre uvádza,

že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

30. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých

prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

31. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

, , ,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia.

32. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Z vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa mal krajský súd jednoznačne

preukázané, že odsúdenému začala v zmysle citovaného rozsudku

okresného súdu plynúť skúšobná doba podmienečného odsúdenia od 21.7.2015 a skončila

dňa 21.7.2017. V priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia sa

dopustil troch priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, a to dňa

7.9.2016, dňa 9.10.2016 a dňa 3.11.2016. Okresný súd preto správne uzavrel, že v čase

podmienečného odsúdenia neviedol riadny život tak, ako to definuje ustanovenie § 50 ods. 4

Tr. zák. Odsúdený sa v čase podmienečného odsúdenia opakovane dopustil viacerých

priestupkov. Odvolací súd v tomto kontexte dodáva, že opakovaný postih pre bežné

priestupky v skúšobnej dobe nemusí sám o sebe vždy odôvodňovať záver, že odsúdený

neviedol v tejto dobe riadny život, predovšetkým ak tieto priestupky svojou povahou

nesúvisia s odsúdením. V tomto prípade je ale zrejmé, že spáchané priestupky povahovo

úzko súvisia s trestnou činnosťou, za ktorú bol odsúdený. bol

uznaný za vinného z pokračovacieho prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

§ 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., keďže vykonával činnosť, na ktorú mal uložený trest zákazu

činnosti viesť motorové vozidlá.“

33. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým uznesením krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , je

potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ale aj

uznesenia okresného súdu. Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(, ). Podľa uznesenia okresného súdu: „Z evidenčnej karty vodiča

bolo zistených najmenej 53 záznamov o priestupkoch v cestnej premávke, z toho v troch

prípadoch spáchaných v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia

v prejednávanej veci.“

34. Ústavný súd v tomto momente zdôrazňuje, že aj samotný sťažovateľ v konaní

pred okresným súdom, ako aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu spochybňoval iba

spáchanie jedného z troch dopravných priestupkov, ktorých sa mal dopustiť v skúšobnej

dobe. Spáchanie minimálne dvoch dopravných priestupkov v skúšobnej dobe dokonca

uznával a ospravedlňoval (uvedené vyplýva z pripojeného uznesenia okresného súdu

a zo sťažnosti proti tomuto uzneseniu okresného súdu podanej obhajcom sťažovateľa,

pozn.). Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že tvrdenie sťažovateľa v ústavnej sťažnosti,

že v skúšobnej dobe nespáchal žiadny dopravný priestupok, je nepravdivé. Zároveň ústavný

súd konštatuje, že opakovaná priestupková recidíva sťažovateľa za prihliadnutia

na skutočnosť, že samotné podmienečné odsúdenie sťažovateľa sa týkalo nerešpektovania

uloženého trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, ilustruje ľahostajný prístup

sťažovateľa k rešpektovaniu zákonných noriem upravujúcich bezpečnosť a plynulosť

cestnej premávky. Tento sťažovateľov nezodpovedný prístup očividne nezmenilo ani jeho

právoplatné podmienečné odsúdenie. Ak preto všeobecné súdy (v konečnom dôsledku

krajský súd, pozn.) vzhľadom na všetky okolnosti prípadu dospeli k záveru, že sťažovateľ

neviedol v skúšobnej dobe riadny život v zmysle , tento ich

záver nemožno považovať za nepresvedčivý, nezákonný, nepredvídateľný a ani

nespravodlivý.

35. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil sťažnosť sťažovateľa

a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými

ustanoveniami , resp. . Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého do obsahu základného práva podľa

nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho právnym

názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy strany v konaní (napr. , , ). Napadnuté

uznesenie krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné

a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny

a napadnutým uznesením krajského súdu, ktorá by mala za následok porušenie týchto

základných práv sťažovateľa.

37. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor (v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva), podľa ktorého pôsobnosť

(aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného

rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na vykonávacie

konanie a na mnohé rozhodnutia v ňom urobené [napr. podmienečné prepustenie, nariadenie

výkonu podmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo

do určitého ústavu, konanie o milosti atď. (REPÍK, B. Ľudské práva v súdnom konaní.

Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63.)]. Z tohto vyplýva, že v danom prípade nejde o typ

súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej

sťažnosti podľa , v dôsledku čoho absentuje vecná súvislosť

medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu.

38. Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania

a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47

ods. 3 . Rovnosť strán konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných

možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady

spočíva v tom, že strany konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú

a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej

z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia strany konania

(m. m. , ). Sťažovateľ ale vo svojej ústavnej sťažnosti

neidentifikoval žiadny moment, ktorý by naznačoval porušenie princípu rovnosti vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu, resp. v rámci konania, ktoré predchádzalo jeho

vydaniu.

39. Obdobne sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti neidentifikoval žiadnu reálnu

možnosť porušenia svojho základného práva na obhajobu podľa .

Základné právo na obhajobu predstavuje právo obvineného v trestnom konaní pripraviť si

obhajobu, teda mať adekvátny čas na prípravu obhajoby a následne priestor na obhajobu

v samotnom konaní buď sám, alebo prostredníctvom obhajcu. Z príloh, ktoré predložil

sťažovateľ spolu so svojou ústavnou sťažnosťou, je zrejmé, že v konaní pred všeobecnými

súdmi bol zastúpený obhajcom a v ústavnej sťažnosti neopísal žiadny moment, keď malo

byť zasiahnuté do akéhokoľvek aspektu jeho základného práva na obhajobu. Ústavný súd

zároveň zdôrazňuje, že ak obhajoba obvineného v konečnom dôsledku neprinesie želaný

efekt, takýto výsledok, resp. v konečnom dôsledku neúspešná obhajoba nepredstavuje

porušenie základného práva na obhajobu.

40. Sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti tvrdil, že rozhodnutiami

všeobecných súdov došlo aj k porušeniu . Tento článok stanovuje

podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby akákoľvek osoba znášala zodpovednosť

za spáchanie trestného činu. Inými slovami, predmetný článok vyjadruje princíp,

podľa ktorého iba zákonodarca môže určiť, aké správanie je trestným činom a aký trest,

prípadne akú ujmu na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Z tohto

princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne postihnutá spôsobom

ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca

(). Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že rozhodovanie o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, nemá žiadnu

súvislosť s ústavným princípom, podľa ktorého iba zákonodarca ustanovuje, ktoré konanie

je trestným činom.

41. Z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby právo

akcesorickej (druhotnej alebo sekundárnej) povahy na účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených

dohovorom. Ústavný súd odkazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať

na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného

dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu

z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv

garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. ,

, ). Sťažovateľ v predmetnom prípade okrem porušenia

čl. 13 dohovoru namietal iba porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý ale neposkytuje ochranu

v sťažovateľom namietanom konaní (teda v konaní, ktorého výsledkom bolo napadnuté

uznesenie krajského súdu, resp. okresného súdu, bližšie bod 37). V súvislosti

so skutočnosťou, že sťažovateľove námietky týkajúce sa ďalších základných práv (čl. 46

ods. 1, , , a listiny) posúdil ústavný súd

ako zjavne neopodstatnené, nezostalo žiadne právo, v spojení s ktorým mohol sťažovateľ

namietať porušenie čl. 13 dohovoru. Napadnutým uznesením krajského súdu preto nemohlo

dôjsť ani k porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 13 dohovoru.

42. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46

ods. 1, , a , listiny a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Z uvedených dôvodov

ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2019