Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 82/2019
PDF · 180.51 KB
No categories available
II. ÚS 82/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom
Škrabom, Sovietskych Hrdinov 200, Svidník, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 9 Co 9/2018 z 29. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 9/2018 z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Ústavnému súdu bolo 22. marca 2019 doručené podanie
(ďalej len „žalovaný“), ktorým sa vyjadril k obsahu ústavnej sťažnosti.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola stranou sporu v konaní
o zaplatenie sumy 91 216,89 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Košice I
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 41/2011.
Okresný súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. 15 C 41/2011-56
z 19. novembra 2013 (ďalej len „medzitýmny rozsudok“) o vznesenej námietke premlčania
zo strany žalovaného tak, že nárok sťažovateľky nie je premlčaný.
Proti výroku medzitýmneho rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský
súd rozhodol uznesením č. k. 1 Co 55/2014-74 zo 7. októbra 2014 tak, že medzitýmny
rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 15 C 41/2011-171 z 28. júna 2016 (ďalej len
„rozsudok vo veci samej“) tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľke sumu
91 216,89 € s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 91 216,89 € od 12. septembra
2012 do zaplatenia.
Proti rozsudku vo veci samej podal žalovaný odvolanie, o ktorom krajský súd
napadnutým uznesením rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k porušeniu ňou označených práv
uviedla: „K naplneniu poskytnutia práva na súdnu ochranu dochádza až konečným
právoplatným rozhodnutím. Prijatím novej zákonnej úpravy bol nastolený stav, že odvolací
súd môže zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie iba raz.“
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
9Co/9/2018 zo dňa 28.11.2018 porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/9/2018 zo dňa 28.11.2018
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. Základné práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/9/2018 porušené
boli.
IV. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- eur...
V. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť , trovy konania v sume
1.231,22 eur...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16
až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa
tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
10. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania.
11. Podľa § 123 ods. 1 písm. d) ústavná sťažnosť musí okrem všeobecných
náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať aj konkrétne skutkové a právne
dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
12. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
15. Jadrom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o procesnom pochybení
krajského súdu, ktorý neaplikoval relevantnú procesnú normu, a to § 390 Civilného
sporového poriadku.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
16. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno
hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
17. Podľa názoru ústavného súdu je vhodné v okolnostiach danej veci poukázať
na dôvody, pre ktoré krajský súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok okresného súdu
vo veci samej a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v relevantnej
časti napadnutého uznesenia uviedol: „Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že
súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho názoru, ak
pri rozhodovaní nezohľadnil námietky žalovaného ohľadom existencie a výšky žalobkyňou
uplatnenej pohľadávky a náležíte sa nevyporiadal ani s tvrdeniami žalovaného ohľadom
uplatnenej námietky premlčania.
... súd prvej inštancie vychádzajúc z nesprávneho právneho názoru nevykonal
dokazovanie za účelom zistenia dôvodnosti žalobkyňou uplatnenej pohľadávky
pozostávajúcej z bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia ako predbežnej otázky,
ale iba prebral skutkové a právne závery súdu prvej inštancie vo veci 4C/416/2002, ktorý
pre žalovaného nie je záväzný. Takýmto nesprávnym procesným postupom porušil práva
účastníka na spravodlivý proces, ak nevykonal dokazovanie na žalobkyňou tvrdenú
skutočnosť a v tejto súvislosti sa nezaoberal ani dôvodnosťou opodstatnenosti námietok
žalovaného. Uvedený záver súdu prvej inštancie ohľadom dôvodnosti a výšky uplatnenej
pohľadávky možno považovať za predčasný a teda aj nesprávny.
Za dôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného vo vzťahu k vznesenej
námietke premlčania, ak súd prvej inštancie pri jej posudzovaní neprihliadol na všetky
žalovaným tvrdené rozhodujúce skutočnosti.
V tejto súvislosti treba uviesť, že odvolací súd síce vo svojom zrušujúcom uznesení
zo dňa 7.10.2014 síce vyslovil názor, že v danom prípade začala premlčacia doba plynúť
právoplatnosťou zamietajúceho rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 15.1.2009,
avšak pri vyslovení tohto názoru vychádzal zo skutkového stavu veci, ktoré boli v tom čase
nesporné a zistené súdom prvej inštancie. V konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré
nasledovalo po vydaní tohto zrušujúceho uznesenia došlo k zmene skutkového stavu
v tom zmysle, že žalovaný poukázal na iné skutkové okolnosti, ktoré by mohli byť významné
pre posúdenie otázky začatia plynutia premlčania a ktoré ku dňu rozhodnutia odvolacieho
súdu neboli predmetom dokazovania.“
18. Ústavný súd konštatuje, že medzitýmny rozsudok (ktorý bol krajským súdom
zrušený s odôvodnením, že neboli splnené podmienky pre jeho vydanie) sa zaoberal
výlučne otázkou premlčania. O uplatnenom nároku sťažovateľky rozhodol okresný súd až
rozsudkom vo veci samej.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru,
že medzi obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru) a napadnutým uznesením krajského súdu
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľkou označených
práv. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu nemožno považovať
za svojvoľné či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popierali účel a zmysel zákona.
19. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to,
že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08, III. ÚS 63/2018).
20. Zároveň ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,
a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo
(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony.
Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu
doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). Do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo
rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
21. V závere ústavný súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky
„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj v prípade výhrad k nimi urobeným
čiastkovým procesným úkonom. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť
(nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi, a preto je povinnosťou
ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu
zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, keď
určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť,
a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania
nezaloží (I. ÚS 76/2015).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu
22. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti konštatuje, že napriek právnemu zastúpeniu
sťažovateľky jej ústavná sťažnosť nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom ustanovené v § 123 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.
Závažným nedostatkom ústavnej sťažnosti je úplná absencia právne relevantného
odôvodnenia návrhu vo vzťahu k označenému základnému právu, vyslovenia porušenia
ktorého sa sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti domáha.
23. Ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemá ex offo prieskumnú
právomoc, t. j. nemá oprávnenie bez námietky sťažovateľky en bloc preskúmavať napádané
rozhodnutie a iniciatívne vyhľadávať prípadné ústavne neudržateľné pochybenia.
Inými slovami, tvrdenie sťažovateľky bez jeho konkretizácie v interakcii s napádaným
rozhodnutím, opatrením, prípadne iným zásahom nepostačuje na meritórne konštatovanie
o porušení sťažovateľkou označených práv a slobôd (I. ÚS 245/2018).
24. Vzhľadom na už uvedené závery ústavný súd konštatuje, že ústavnú sťažnosť
sťažovateľky je v tejto časti potrebné odmietnuť pre nesplnenie zákonom ustanovených
náležitostí v zmysle § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
25. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť je potrebné z dôvodu
podľa § 56 ods. 2 písm. c) a g) zákona o ústavnom súde odmietnuť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2019