Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 227/2018
PDF · 247.94 KB
No categories available
IV. ÚS 227/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, sudcu Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Helenou
Čerešňovou, Horné predmestie 216/16, Svätý Jur, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 66/2017 a jeho
uznesením zo 14. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 66/2017 (ďalej len
„napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením zo 14. septembra 2017 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania vedeného
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 559/2004.
Predmetom označeného konania je rozhodovanie o sťažovateľom podanej žalobe
„o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti“ proti Sociálnej
poisťovni. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 559/2004-266 z 26. februára 2013 v spojení
s opravným uznesením č. k. 8 C 559/2004-318 z 30. júna 2014 žalobu sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku a proti označenému opravnému uzneseniu
odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
5 Co 581/2014, 5 Co 582/2014 z 22. marca 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
potvrdil označený rozsudok okresného súdu vo veci samej a tiež označené opravné
uznesenie.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd „nesprávne kvalifikoval
dovolací dôvod, nakoľko sťažovateľ jednoznačne počas celého súdneho konania vrátane
dovolacieho konania poukazoval na nesprávny procesný postup súdu“. Sťažovateľ namieta,
že podal dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), teda že krajský súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K tomuto ďalej uvádza, že
„počas celého súdneho konania vrátane dovolacieho konania poukazoval na to, že súdy
podľa jeho názoru nesprávne vec vyhodnotili a nesprávne zamietli žalobu z dôvodu
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, čím bolo sťažovateľovi znemožnené, aby
uskutočňoval svoje procesné práva t.j. aby domáhal sa voči Sociálnej poisťovni ako
žalovanému svojich nárokov“. Vzhľadom na uvedené „je teda zjavné, že sťažovateľ
poukazoval v dovolaní na to, že súd nesprávnym procesným postupom (nesprávnym
vyhodnotením pasívnej vecnej legitimácie ako procesnej podmienky súdneho konania)
znemožnil sťažovateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva a tým došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces čo je zjavne dovolací dôvod podľa § 420
písm. f) CSP; nie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ako to uvádza v Napádanom rozhodnutí
Najvyšší súd SR“. K tomuto bodu, teda k pasívnej vecnej legitimácii, sťažovateľ ďalej
poukazuje na svoju právnu argumentáciu, ktorú uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi.
Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti tvrdí, že „v súdnom konaní nastali prieťahy,
v dôsledku ktorých je sťažovateľ zaťažovaný dlhotrvajúcim súdnym sporom navyše dôvodne
vyvolávajúcim stav právnej neistoty a to napriek tomu, že sťažovateľ spravil všetko preto,
aby vec bola hospodárne a bez prieťahov prejednaná a rozhodnutá“.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.
2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 13.000,- € (slovom
trinásťtisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 14.09.2017, sp.zn. 3Cdo/66/2017, právoplatný dňa 15.12.2017 a vec vracia
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil,
ktorý dovolací dôvod vo svojom dovolaní sťažovateľ uplatnil. Sťažovateľ tvrdí, že z celého
konania pred všeobecnými súdmi, ako i z obsahu ním podaného dovolania vyplýva, že
vo svojom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP (dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces). Najvyšší súd však z obsahu ním podaného dovolania (nesprávne)
vyvodil, že sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (dovolanie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu).
Z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 159/08, IV. ÚS 596/2012,
III. ÚS 365/2017) vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon.
Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania
s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa v prípade, ak
zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Postup súdu v súlade so zákonom preto ani
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa.
Ústavný súd považuje v tomto bode za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú
alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do
výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného
súdu (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 98/2017). Ako už
bolo uvedené, otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010,
Vychádzajúc z citovanej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia
podmienok dovolacieho konania je výlučne v právomoci najvyššieho súdu, a zohľadňujúc
argumentáciu sťažovateľa v jeho sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, sa teda úloha ústavného
súdu v tejto veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom uznesení
dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver o tom, že sťažovateľom uplatnenú dovolaciu
argumentáciu je možné subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
Úlohou ústavného súdu v zmysle už citovanej judikatúry nie je posúdenie, či z obsahu
sťažovateľom podaného dovolania bolo možné vyvodiť aj iný dovolací dôvod [§ 420
písm. f) CSP]. V opačnom prípade by totiž ústavný súd nahrádzal právomoc najvyššieho
súdu, čo s odkazom na už uvedené zjavne nie je jeho úlohou.
K subsumovaniu sťažovateľom uplatnenej dovolacej argumentácie pod § 421 ods. 1
písm. a) CSP najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol: «8. Proti tomuto rozsudku
odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Uviedol, že podstatným dôvodom pre podanie
tohto mimoriadneho opravného prostriedku je nesprávne právne posúdenie veci. Po opísaní
priebehu skutkového deja, v rámci ktorého došlo k jeho pracovnému úrazu, resp. po vylíčení
trvalých zdravotných následkov a jeho invalidity žalobca podal vysvetlenie svojich
doterajších aktivít voči vtedajšiemu zamestnávateľovi smerujúcich k vyplateniu náhrady za
stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a tiež k uspokojeniu jeho nárokov na
úrazovú rentu. Následne, po podrobnom opísaní dôvodov vedúcich k podaniu žaloby, ako aj
doterajšieho priebehu konania a prieťahov, ku ktorým došlo, podal kritiku postupu
prvoinštančného a odvolacieho súdu s tým, že súdy - podľa jeho presvedčenia -
nerešpektovali právne závery vyjadrené najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn.
1 Cdo 135/2009. Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že v napadnutom rozsudku uviedol
celý rad nepodložených argumentov, ktoré neobstoja a priečia sa nielen skutočnosti,
právnemu poriadku, rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 93/2003, ale aj záverom,
ku ktorým dospel najvyšší súd pod sp. zn. Cpj. 11/80. V doplneniach dovolania podal
žalobca vysvetlenie svojich dôvodov podania žaloby práve proti Sociálnej poisťovni; podľa
jeho názoru totiž žaloba nemôže smerovať proti tomu, kto jeho nároky uznal (proti jeho
zamestnávateľovi), ale len proti tomu, kto po účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. odmietol
postupovať podľa zákona (týmto subjektom je podľa jeho názoru žalovaná). Z týchto
dôvodov žalobca žiadal, aby dovolací súd buď rozsudky odvolacieho a dovolacieho súdu
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo zmenil tak, že žalovanej
Sociálnej poisťovni uloží povinnosť zaplatiť mu náhradu za stratu na zárobku za obdobie od
1. augusta 2003 do 31. decembra 2003 vo výške 454,81 € mesačne a od 1. januára 2004
tomu zodpovedajúcu valorizovanú úrazovú rentu...
11. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol
účinnosť nový civilný procesný kódex. Prípustnosť dovolania bolo preto potrebné
posudzovať podľa ustanovení CSP. Aj po zmene právnej úpravy dovolacieho konania, ktorú
priniesol CSP v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej
považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov
civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy
nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani
samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013,
5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa
v ďalšom texte uvádza odkaz na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu
príslušnej spisovej značky)].
12. Najvyšší súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane vyjadril
záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým
obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde
nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,
vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patri do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu (3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 36/2016, 5 Cdo 264/2014, 1 Cdo 334/2013).
13. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,
za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno ani po 1. júli 2016 interpretovať
rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013,
3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).
14. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez
ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu
ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
15. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho
prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie
prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že
dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také
rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je
dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
16. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.
17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom
je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie
vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447
písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
18. Vychádzajúc z formulácií dovolania a posudzujúc tento mimoriadny opravný
prostriedok podľa jeho obsahu (§ 124 CSP) je zrejmé, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť
dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Z hľadiska obsahového žalobca zreteľne tvrdí, že
odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, na ktorej spočíva jeho rozhodnutie, odklonil od
toho riešenia určujúcej otázky, ktoré už skôr v danom spore zvolilo rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 135/2009 a ktoré zároveň zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu.»
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že
záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ, ktorý vo svojom dovolaní výslovne
neoznačil ním uplatnený dovolací dôvod, uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP, nie je z jeho pohľadu možné hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny. Napadnuté
uznesenie teda nie je možné považovať za také, ktoré by bolo založené na takom výklade
ustanovení Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní,
ktorý by popieral ich účel alebo zmysel, preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ako obiter dictum ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na ustálenú
judikatúru najvyššieho súdu, v zmysle ktorej pod pojmom „procesný postup“ možno
rozumieť len faktickú, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúcu činnosť alebo
nečinnosť súdu, teda samotnú procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), ktorá
znemožňuje strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a marí možnosti jej aktívnej
účasti na konaní (napr. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012 alebo
z nedávnych napr. 7 Cdo 163/2016, 5Cdo/25/2017, 5Cdo/84/2017). Tento pojem nemožno
vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.
„Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (tamtiež).
Účastníkovi konania teda nie je znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení právnym
posúdením súdu (napr. R 54/2012, 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010, 8 ECdo 170/2014).
V prípade, ak by sťažovateľ pred najvyšším súdom výslovne uviedol, že z obsahu jeho
dovolania podľa jeho názoru vyplýva dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, najvyšší
súd by jeho dovolanie posudzoval v zmysle už citovanej judikatúry.
II.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby
ten orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) môže vyplývať aj z toho, že
porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
(II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu
v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, IV. ÚS 295/07, I. ÚS 206/08, IV. ÚS 337/08, IV. ÚS 258/2012,
I. ÚS 559/2014, III. ÚS 333/2015, II. ÚS 415/2017, III. ÚS 618/2017). Ak v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je
spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je
akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek
proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd v právnej veci sťažovateľa
rozhodol napadnutým uznesením zo 14. septembra 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť
14. decembra 2017 a ktorého právne závery boli predmetom ústavnoprávneho preskúmania
v časti II.A tohto uznesenia.
Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní už nemohlo v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
(14. februára 2018) v zmysle judikatúry ústavného súdu dochádzať k porušovaniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
Ak teda sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní v čase, keď najvyšší súd už
vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu označeného
základného práva sťažovateľa jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd túto časť
sťažnosti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (obdobne pozri IV. ÚS 189/2013, III. ÚS 350/2017).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej
uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018