Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 227/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, sudcu Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Helenou

Čerešňovou, Horné predmestie 216/16, Svätý Jur, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením zo 14. septembra 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania vedeného

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Predmetom označeného konania je rozhodovanie o sťažovateľom podanej žalobe

„o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti“ proti Sociálnej

poisťovni. Okresný súd rozsudkom č. k. -266 z 26. februára 2013 v spojení

s opravným uznesením č. k. -318 z 30. júna 2014 žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku a proti označenému opravnému uzneseniu

odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

, z 22. marca 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

potvrdil označený rozsudok okresného súdu vo veci samej a tiež označené opravné

uznesenie.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd „nesprávne kvalifikoval

dovolací dôvod, nakoľko sťažovateľ jednoznačne počas celého súdneho konania vrátane

dovolacieho konania poukazoval na nesprávny procesný postup súdu“. Sťažovateľ namieta,

že podal dovolanie z dôvodu podľa Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), teda že krajský súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K tomuto ďalej uvádza, že

„počas celého súdneho konania vrátane dovolacieho konania poukazoval na to, že súdy

podľa jeho názoru nesprávne vec vyhodnotili a nesprávne zamietli žalobu z dôvodu

nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, čím bolo sťažovateľovi znemožnené, aby

uskutočňoval svoje procesné práva t.j. aby domáhal sa voči Sociálnej poisťovni ako

žalovanému svojich nárokov“. Vzhľadom na uvedené „je teda zjavné, že sťažovateľ

poukazoval v dovolaní na to, že súd nesprávnym procesným postupom (nesprávnym

vyhodnotením pasívnej vecnej legitimácie ako procesnej podmienky súdneho konania)

znemožnil sťažovateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva a tým došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces čo je zjavne dovolací dôvod podľa § 420

písm. f) ; nie podľa , ako to uvádza v Napádanom rozhodnutí

Najvyšší súd SR“. K tomuto bodu, teda k pasívnej vecnej legitimácii, sťažovateľ ďalej

poukazuje na svoju právnu argumentáciu, ktorú uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi.

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti tvrdí, že „v súdnom konaní nastali prieťahy,

v dôsledku ktorých je sťažovateľ zaťažovaný dlhotrvajúcim súdnym sporom navyše dôvodne

vyvolávajúcim stav právnej neistoty a to napriek tomu, že sťažovateľ spravil všetko preto,

aby vec bola hospodárne a bez prieťahov prejednaná a rozhodnutá“.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v bolo porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 bolo porušené.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 13.000,- € (slovom

trinásťtisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 14.09.2017, sp.zn. , právoplatný dňa 15.12.2017 a vec vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia...“

II.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na

preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil,

ktorý dovolací dôvod vo svojom dovolaní sťažovateľ uplatnil. Sťažovateľ tvrdí, že z celého

konania pred všeobecnými súdmi, ako i z obsahu ním podaného dovolania vyplýva, že

vo svojom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa (dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces). Najvyšší súd však z obsahu ním podaného dovolania (nesprávne)

vyvodil, že sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod podľa (dovolanie

je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu).

Z judikatúry ústavného súdu (napr. , , ,

) vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon.

Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania

s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa v prípade, ak

zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Postup súdu v súlade so zákonom preto ani

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa.

Ústavný súd považuje v tomto bode za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú

alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do

výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného

súdu (napr. , , , ). Ako už

bolo uvedené, otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. ,

).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia

podmienok dovolacieho konania je výlučne v právomoci najvyššieho súdu, a zohľadňujúc

argumentáciu sťažovateľa v jeho sťažnosti podľa , sa teda úloha ústavného

súdu v tejto veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v napadnutom uznesení

dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver o tom, že sťažovateľom uplatnenú dovolaciu

argumentáciu je možné subsumovať pod dovolací dôvod podľa .

Úlohou ústavného súdu v zmysle už citovanej judikatúry nie je posúdenie, či z obsahu

sťažovateľom podaného dovolania bolo možné vyvodiť aj iný dovolací dôvod [§ 420

písm. f) ]. V opačnom prípade by totiž ústavný súd nahrádzal právomoc najvyššieho

súdu, čo s odkazom na už uvedené zjavne nie je jeho úlohou.

K subsumovaniu sťažovateľom uplatnenej dovolacej argumentácie pod § 421 ods. 1

písm. a) najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol: «8. Proti tomuto rozsudku

odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Uviedol, že podstatným dôvodom pre podanie

tohto mimoriadneho opravného prostriedku je nesprávne právne posúdenie veci. Po opísaní

priebehu skutkového deja, v rámci ktorého došlo k jeho pracovnému úrazu, resp. po vylíčení

trvalých zdravotných následkov a jeho invalidity žalobca podal vysvetlenie svojich

doterajších aktivít voči vtedajšiemu zamestnávateľovi smerujúcich k vyplateniu náhrady za

stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a tiež k uspokojeniu jeho nárokov na

úrazovú rentu. Následne, po podrobnom opísaní dôvodov vedúcich k podaniu žaloby, ako aj

doterajšieho priebehu konania a prieťahov, ku ktorým došlo, podal kritiku postupu

prvoinštančného a odvolacieho súdu s tým, že súdy - podľa jeho presvedčenia -

nerešpektovali právne závery vyjadrené najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn.

. Dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol, že v napadnutom rozsudku uviedol

celý rad nepodložených argumentov, ktoré neobstoja a priečia sa nielen skutočnosti,

právnemu poriadku, rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. , ale aj záverom,

ku ktorým dospel najvyšší súd pod sp. zn. Cpj. 11/80. V doplneniach dovolania podal

žalobca vysvetlenie svojich dôvodov podania žaloby práve proti Sociálnej poisťovni; podľa

jeho názoru totiž žaloba nemôže smerovať proti tomu, kto jeho nároky uznal (proti jeho

zamestnávateľovi), ale len proti tomu, kto po účinnosti odmietol

postupovať podľa zákona (týmto subjektom je podľa jeho názoru žalovaná). Z týchto

dôvodov žalobca žiadal, aby dovolací súd buď rozsudky odvolacieho a dovolacieho súdu

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo zmenil tak, že žalovanej

Sociálnej poisťovni uloží povinnosť zaplatiť mu náhradu za stratu na zárobku za obdobie od

1. augusta 2003 do 31. decembra 2003 vo výške 454,81 € mesačne a od 1. januára 2004

tomu zodpovedajúcu valorizovanú úrazovú rentu...

11. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol

účinnosť nový civilný procesný kódex. Prípustnosť dovolania bolo preto potrebné

posudzovať podľa ustanovení . Aj po zmene právnej úpravy dovolacieho konania, ktorú

priniesol v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej

považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov

civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy

nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani

samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné

preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. , , , ,

, a (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa

v ďalšom texte uvádza odkaz na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu

príslušnej spisovej značky)].

12. Najvyšší súd v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 opakovane vyjadril

záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne

a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým

obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde

nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,

vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patri do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu (, , , ).

13. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,

za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno ani po 1. júli 2016 interpretovať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (, ,

, , ).

14. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez

ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu

ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. ].

15. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho

prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie

prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že

dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také

rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je

dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

16. Podľa je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom

je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie

vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447

písm. f/ , je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje

prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku

spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ

vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

18. Vychádzajúc z formulácií dovolania a posudzujúc tento mimoriadny opravný

prostriedok podľa jeho obsahu ( ) je zrejmé, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť

dovolania z . Z hľadiska obsahového žalobca zreteľne tvrdí, že

odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, na ktorej spočíva jeho rozhodnutie, odklonil od

toho riešenia určujúcej otázky, ktoré už skôr v danom spore zvolilo rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. a ktoré zároveň zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu.»

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že

záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ, ktorý vo svojom dovolaní výslovne

neoznačil ním uplatnený dovolací dôvod, uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1

písm. a) , nie je z jeho pohľadu možné hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny. Napadnuté

uznesenie teda nie je možné považovať za také, ktoré by bolo založené na takom výklade

ustanovení upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní,

ktorý by popieral ich účel alebo zmysel, preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ako obiter dictum ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na ustálenú

judikatúru najvyššieho súdu, v zmysle ktorej pod pojmom „procesný postup“ možno

rozumieť len faktickú, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúcu činnosť alebo

nečinnosť súdu, teda samotnú procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), ktorá

znemožňuje strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a marí možnosti jej aktívnej

účasti na konaní (napr. , , , alebo

z nedávnych napr. , , ). Tento pojem nemožno

vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.

„Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné

rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (tamtiež).

Účastníkovi konania teda nie je znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení právnym

posúdením súdu (napr. R 54/2012, , , ,

, , , , ).

V prípade, ak by sťažovateľ pred najvyšším súdom výslovne uviedol, že z obsahu jeho

dovolania podľa jeho názoru vyplýva dovolací dôvod podľa , najvyšší

súd by jeho dovolanie posudzoval v zmysle už citovanej judikatúry.

II.B K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby

ten orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) môže vyplývať aj z toho, že

porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už

všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu

v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , , , ,

, , , ). Ak v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je

spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je

akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd v právnej veci sťažovateľa

rozhodol napadnutým uznesením zo 14. septembra 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť

14. decembra 2017 a ktorého právne závery boli predmetom ústavnoprávneho preskúmania

v časti II.A tohto uznesenia.

Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní už nemohlo v čase podania sťažnosti ústavnému súdu

(14. februára 2018) v zmysle judikatúry ústavného súdu dochádzať k porušovaniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 .

Ak teda sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní v čase, keď najvyšší súd už

vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu označeného

základného práva sťažovateľa jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd túto časť

sťažnosti v súlade s odmietol ako zjavne

neopodstatnenú (obdobne pozri , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej

uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018