Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 333/2015
PDF · 346.94 KB
No categories available
III. ÚS 333/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cbo 20/2014,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cbo 20/2014 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Sťažovateľ je účastníkom konania o zaplatenie 1.659.659,90 € s prísl. vedeného
pred Krajským súdom Bratislava pod sp. zn. 28Cb/2/2002, v ktorom sťažovateľ vystupuje
ako žalobca.
Vo vyššie uvedenej právnej veci podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu
Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 28Cb/2/2002 1033 zo dňa 04.03.2014, ktoré bolo
za účelom rozhodnutia spolu so spisovým materiálom predložené Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ") dňa 16.04.2014, kde je konanie vedené pod
sp. zn. 3Cbo/20/2014...
Nakoľko porušovateľ vo veci takmer rok nijako nekonal, sťažovateľ podal
predsedníčke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej
ju požiadal o zjednanie nápravy...
V nadväznosti na vyššie uvedenú sťažnosť sťažovateľa mu bola zo strany
predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doručená odpoveď, z ktorej vyplýva,
že:... spis uvedenej spisovej značky napadol v mesiaci apríl 2014 a bude vybavený podľa
poradia, v lehote jedného roku, t. j. v apríli 2015...
Z vyššie uvedeného vyjadrenia predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že odvolaním sťažovateľa sa porušovateľ bude
zaoberať najskôr až takmer rok potom, čo bolo sťažovateľom podané. Inými slovami
povedané, počas jedného roka od podania odvolania sa porušovateľ odvolaním nebude
akokoľvek zaoberať a jeho posúdenie, resp, rozhodnutie o odvolaní započne až
pred uplynutím jedného roku od jeho podania.
Vyššie uvedené považuje sťažovateľ za vonkoncom neakceptovateľné a podľa jeho
názoru to svedčí jednoznačne o prieťahoch v konaní. Je pravdou, že odvolací súd síce nemá
zákonom stanovenú lehotu na rozhodnutie o odvolaní účastníka konania, avšak je
vonkoncom neprijateľné, aby sa takýmto odvolaním začal zaoberať najskôr až pred
uplynutím jedného roku od podania takéhoto odvolania a považoval takúto prax
za akceptovateľnú.
V súvislosti s vyššie uvedeným považuje sťažovateľ za potrebné zdôrazniť, že
predmetom posudzovania porušovateľom v predmetnej veci nebolo rozhodnutie vo veci
samej, ale rozhodnutie o procesnej otázke, t. j. o pripustení vedľajšieho účastníka
do konania, kde náročnosť rozhodovania je nepomerne nižšia ako v prípade rozhodovania
o veci samej. Z uvedeného dôvodu je preto neakceptovateľné, aby rozhodovanie o odvolaní
proti rozhodnutiu, ktorého predmetom je procesná otázka trvalo porušovateľovi rovnako
dlho, resp. dlhšie ako v prípade rozhodovania o odvolaní vo veci samej.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa podľa č1. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa č1. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná,
neefektívnym postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn.
3 Cbo/20/2014 porušené bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky, aby v konaní sp. zn. 3 Cbo/20/2014 bezodkladne konal.
III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000, €,
ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy
konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia..“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva
nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05).
Zo zistenia ústavného súdu a samotnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie
najvyššieho súdu vedené pod sp. zn. 3 Cbo 20/2014 bolo skončené uznesením z 30. apríla
2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2015.
Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou
ústavnému súdu až 8. júna 2015, t. j. v čase, keď napadnuté konanie už bolo právoplatne
skončené, a preto k namietanému porušovaniu označených práv už nemohlo dochádzať
a právna neistota sťažovateľa už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej
uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015