Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/49/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421,

proti povinnému J. S., bývajúcemu v R., zastúpeného opatrovníčkou E. P., o vymoženie

617,07 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.zn. 1 Er

1763/2003, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8.

augusta 2012 sp.zn. , takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením zo 6. decembra 2011, č.k. 1 Er 1763/2003-

41 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov]. Zároveň vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne

po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska

zápisnica spísaná 9. mája 2003 pod sp.zn. N 1716/2003, NZ 35141/2003 notárom

JUDr. Ľubomírom Vlhom nie je vykonateľný exekučný titul a v nej obsiahnutý právny úkon

je absolútne neplatný ( a ). Pri jej spísaní

a pri prejavoch vôle v nej urobených za povinného konal totiž advokát Mgr. Tomáš Kušnír.

Mal za to, že uznať dlh je právom dlžníka, ktoré sa v budúcnosti môže ale nemusí realizovať.

Takúto dohodu považoval za neplatnú v zmysle . Za neplatnú ju

2

považoval aj z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocnencom

a splnomocniteľom.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 8. augusta 2012 sp.zn.

uznesenie okresného súdu potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 ods. l

a 2 V súvislosti s argumentom oprávnenej o nedostatku právomoci exekučného súdu

preskúmavať notársku zápisnicu poznamenal, že závery o povinnosti (nielen oprávnenosti)

exekučného súdu venovať náležitú pozornosť formálnym a materiálnym náležitostiam

notárskej zápisnice, pokiaľ má byť uznaná za spôsobilý exekučný titul, vyplývajú z viacerých

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako aj z nálezov a uznesení Ústavného súdu SR (napr. nález

zo dňa 13. júla 2000). Ďalej uviedol, že všetky skutočnosti potrebné pre právny

záver, aký exekučný súd vyvodil, sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere a notárskej

zápisnice ako exekučného titulu a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu

k vykonanému dokazovaniu oprávnenej ako účastníčky konania. Rovnako konštatoval, že

nemá zákonné ani skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti

konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného

ustanovením 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku pre neprípustnosť jej vedenia, je

odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58 ods. 4 Exekučného poriadku)

a preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého

stupňa, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania. Konštatoval, že uznať záväzok

je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže, ale tiež nemusí realizovať. V zmysle ustanovenia

, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa

niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je podľa § 39

neplatná. Ak v čase uzavretia dohody o splnomocnení nebola známa

výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani

nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou

podmienkou, a preto je neplatná ( a ). Povinný teda platne

nesplnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra svojím zastupovaním. Notársku zápisnicu číslo

, z 9. mája 2003 preto nepovažoval za exekučný titul.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Dovolanie

podala prostredníctvom dvoch podaní doručených na exekučný súd 28. septembra 2012

4.októbra 2012. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie

súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla,

aby dovolací súd konanie prerušil podľa a Súdnemu dvoru

Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne

otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Z obsahu oboch podaní vyplýva, že

dovolanie odôvodnila ustanovením a , že súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením , že v tejto veci sa

už právoplatne rozhodlo, ustanovením , že jej súd svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom, ustanovením , že súd bol nesprávne

obsadený. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), keď súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

). Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. K uvedeným

dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom

právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej

zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky odvolací súd sa

odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne

normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí

základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu

ochranu podľa SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu,

že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných

strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových

zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,

a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej

doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno

spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané,

predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových

súvislostiach. Uviedla, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako

nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým

osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku

správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho

dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti

jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací

súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ

a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica

podľa dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom

konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou

domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení

ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom,

a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia

smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (podľa dovolateľky) sa súdy vo svojich

rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS a nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú

podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Ďalej uviedla, že súd jej svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) možnosť

konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní nerozhodol o jej návrhu na prerušenie

konania v zmysle a Zmluvy o fungovaní EÚ a neumožnil

jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície. Rozhodnutie odvolacieho

súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne

a nepochybne k tomu, že návrhom oprávnenej sa netreba zaoberať. K vade konania podľa

, že súd bol nesprávne obsadený, dovolateľka poukázala na uznesenie

Ústavného súdu SR sp.zn. , v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci

začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny

sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je

súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal

svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný

na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním

nesprávne obsadený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade

s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie

je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša

Kušníra) a zastúpenej (povinnej) viedol súdy v zmysle § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho

zákonníka k záveru, že zástupca nebol oprávnený súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice a že táto zápisnica nie je preto vykonateľný exekučný titul. Procesný postup súdov

mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku a Exekučného poriadku, resp. Zo strany

súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa

V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle a netvrdila a ich

existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci ( ), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, pričom bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou, ktorá im

v rámci zverenej právomoci neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho –

obsahového – hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávnenej o námietku

nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade notárskej zápisnice spísanej 9. mája 2003 pod sp.zn. N 1716/2003,

NZ 35141/2003 spísanej notárom JUDr. Ľubomírom Vlhom (čl. 3 a 4 spisu) požiadal súd

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Rimavská Sobota následne poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie z 15. januára 2004 č. 5609 019908*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(viď napríklad sp.zn. , , , ,

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. , ,

), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

11

Exekučného poriadku (viď bližšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôže byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene

namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Oprávnená tvrdí, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať došlo tým, že súdy

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie je

vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, na ktoré poukazovala oprávnená vo svojom dovolaní.

účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57

Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak

rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa

uvedeného ustanovenia, nakoľko o zastavení exekúcie rozhodol uznesením zo 6. decembra

2011, t.j. ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti. Odvolací súd v danom prípade postupoval

v súlade s ustanovením , ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia

pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle

a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (

ods. 1 písm. b/ a c/ ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť

pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho

súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť

pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Námietka oprávnenej, že odvolací súd tým, že nerozhodol o jej návrhu na prerušenie

konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania

nezaoberal, čím oprávnenej odňal možnosť konať pre súdom, nie je dôvodná. Súd prvého

stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa týmto návrhom oprávnenej

nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať. Aj keď

odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením zo 8. augusta 2012, návrh

na prerušenie konania oprávnená doručila na exekučný súd 9. augusta 2012, ktorý sa do sféry

dispozície odvolacieho súdu do dňa jeho rozhodnutia nedostal. Uvedený záver potvrdzuje aj

skutočnosť, že oprávnená uvedeným postupom navrhla prerušiť aj dovolacie konanie

a dovolací súd o tomto návrhu rozhodol. Z uvedeného dôvodu je neopodstatnená dovolacia

námietka spočívajúca v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci v zmysle

Dovolateľka v dovolaní ďalej namieta, že v danom prípade rozhodol nesprávne

obsadený súd v zmysle

K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.:

, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym

súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak

sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva

spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci

samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno

na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné

konanie prerušiť podľa a požiadať súdny dvor Európskej únie

o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto

námietke oprávnenej poukazuje na svoje odôvodnenie týkajúce sa námietky oprávnenej –

návrh na prerušenie konania v zmysle dovolacím súdom.

Z uvedeného dôvodu je neopodstatnená dovolacia námietka spočívajúca v tom, že

(v danom prípade) rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale

procesnou vadou konania v zmysle (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,

mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo

nesprávnosť by mohla byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ , vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

14

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej

zápisnice ( ), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka

sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď )] viaže na správnosť

interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd

na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní

na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle O procesnú vadu

konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre tento

postup neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiž

oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto

skúmal, či nejde o tento prípad.

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré

obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny

dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou

súhlasila.

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už bolo uvedené, že exekučný súd je v priebehu

celého exekučného konania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie (resp. iný titul) uvedené

v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné tak po stránke formálnej [z hľadiska

právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané, alebo stanovujúceho postup

pri vyhotovení exekučného titulu (ak nejde o rozhodnutie)], ako aj materiálnej (z aspektu

obsahových náležitostí rozhodnutia alebo iného titulu – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,

a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny

15

vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo

by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (viď a tiež ). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, že

samotný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel úkonom

procesnej povahy (). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný

skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania (porovnaj a ).

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní

formy notárskej zápisnice upravenej v o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého nevyhnutnou náležitosťou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (majúci procesnú

povahu) je najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento

prejav vôle povinnej osoby robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá

na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu (k rovnakým záverom dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. ). Až týmto súhlasným prejavom vôle

povinnej osoby sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku

tohto právneho úkonu povinnej osoby, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej

povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne

účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto

je osobne prítomný pri spísaní notárskej zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený

konať v mene zastúpeného. Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice

za povinnú osobu napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej

osoby.

Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia

vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému ( ).

16

Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten,

záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného ( ).

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom ( ).

Z hľadiska skutkového stavu nebolo v danej veci sporné, že oprávnená a povinná

uzavreli 25. februára 2003 úverovú zmluvu spísanú na predtlači, ktorú používala oprávnená

a ktorú predložila na podpis povinnému. Súčasťou obsahu tejto predtlače bola plná moc

udelená povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi za tým účelom, aby tento advokát preukazoval

oprávnenie konať za povinného ako jeho splnomocnený zástupca pri ďalších právnych

úkonoch povinného (vrátane uznania dlhu a udelenia súhlasu s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Tento postup oprávnenej

a Mgr. Tomáša Kušníra bol v zásade identický s ich postupom v iných veciach, na ktoré

poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp.zn. ,

, , , , ,

, , , odmietajúcich sťažnosti oprávnenej

ako zjavne bezdôvodné. Aj v tomto prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“

advokáta zastupujúceho jeho záujmy vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlžníka

(povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako

aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2

písm. c/ Exekučného poriadku) v skutočnosti „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, že

ho uviedol v predtlači úverovej zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis.

Právna teória aj prax označuje za konanie in fraudem legis konanie subjektu, ktorý

formálne postupuje podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou

zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci. Úkon takto urobený nie je v priamom rozpore

so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä cieľom zákon obchádza. Dovolací súd za konanie

in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý nebankový subjekt robí

rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy, dohody o zastúpení a pod.)

tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého

sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu.

Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú do rozporu.

Za daného stavu dovolací súd súhlasí s názorom súdov nižších stupňov, že záujmy

zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2

v spojení s ), v dôsledku čoho advokát

Mgr. Tomáš Kušnír nebol oprávnený udeliť za povinného súhlas s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice. Ak Mgr. Tomáš Kušnír napriek tomu v notárskej zápisnici udelil za povinného

„súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti

v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom

konať ( ).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

18

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

19

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka tiež namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane

uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod ( ),

ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad

v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

V dovolaní dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt ktorej v konaní

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn.

, sp.zn. a sp.zn. ).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2013

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová