Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/134/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.F., s.r.o., so sídlom v B.,

IČO: X., za ktorú koná doc. JUDr. B. F., PhD., advokát, proti povinnej A. K., bývajúcej v P.,

o vymoženie 268,87 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn.

, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z

31. januára 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2013, sp. zn.

z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2013, sp. zn.

o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Topoľčany 9. mája 2005

poţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –

notárskej zápisnice č. k. N 656/2005, vydanej notárom JUDr. O. Ď. dňa 12.

februára 2005. Okresný súd Topoľčany poverením zo 16. mája 2005, č. 5406 001711* poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Topoľčany (v poradí druhým) uznesením z 28. júna 2012, č. k.

-41 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. O zastavení exekúcie

2

súd rozhodol s poukazom na a

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov. Dospel k záveru, ţe notárska zápisnica, ktorá je exekučným titulom je

neplatným právnym úkonom, pretoţe odporuje zákonu, zároveň zákon obchádza. Povinnú

pri spisovaní notárskej zápisnice zastupoval Mgr. T. K., ktorého záujmy sú v rozpore so

záujmami povinnej (ktorú pri spisovaní notárskej zápisnice zastupoval). Súd zistil, ţe

splnomocnenie neobsahuje špecifikáciu záväzku, osoba splnomocnenca je známa iba

oprávnenej, ktorou bola aj vybraná, pretoţe bola uvedená formulárovo v úverovej zmluve,

ktorú povinná podpisovala ako celok. Z toho moţno vyvodiť záver, ţe splnomocnenec

povinnej bol jej zástupcom iba formálne a v skutočnosti hájil záujmy oprávnenej. Z tohto

dôvodu je notárska zápisnica v zmysle absolútne neplatná a to

bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Z týchto dôvodov súd

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávnenej uznesením z 31. januára 2013, sp. zn.

uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil ( );

návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd konštatoval správnosť

preskúmania plnomocenstva súdom prvého stupňa, udeleného povinnou Mgr. T. K. v zmluve

o úvere a tieţ, či splnomocnenec mohol zastupovať povinnú pri spisovaní notárskej zápisnice

v zmysle . Stotoţnil sa s tým, ţe Mgr. K. nemohol pred

notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice v mene povinnej, pre jeho rozpor záujmov, nakoľko oprávnenej bol

osobou známou, ktorá ho určila priamo v zmluve. Okrem iného v čase podpisu zmluvy ţiaden

dlh neexistoval, nebola známa ani jeho výška a preto ho povinná nemohla splnomocniť na

takéto uznanie. Z uvedených dôvodov treba takúto dohodu povaţovať za neplatnú (§

39 ). Preto notárska zápisnica podľa názoru odvolacieho súdu nespĺňa

podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu a súd správne exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a exekúciu zastavil. Návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

odvolací súd zamietol, nakoľko to neumoţňuje ustanovenie Exekučného

poriadku.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu voči zamietajúcej časti výroku podala

oprávnená odvolanie (č. l. 89 spisu), ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá

moţnosť pred súdom konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté

3

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205

ods. 2 písm. f/ ), spočíva na zlej interpretácii a je

nepreskúmateľné. Ţiadala preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu

na ďalšie konanie.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu voči potvrdzujúcej časti výroku

podala oprávnená dovolanie (č. l. 77 spisu). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl.

267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, ţe v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec

zverenej právomoci“ ( v spojení s ), lebo

nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci

neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/

v spojení s ), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť uţ bola

právoplatne posúdená tým, ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

3. oprávnenej odňali moţnosť konať ( v spojení s

), a to tým, ţe s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“,

nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali

jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe

správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej

republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní

o prejudiciálnej otázke ()“, súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné

urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku), 4. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), nesprávne zistili

skutkový stav a nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie zaloţili na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii

a interpretácii § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, o ochrane spotrebiteľa a tieţ Smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Povinná ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady, za splnenia

ktorých môţe konať o odvolaní oprávnenej.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného

prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako

aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník

ţiada) nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla

uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá , účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa , na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie

konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade

s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012, sp. zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predloţením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, a tieţ zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

6

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťaţnosť alebo dovolanie umoţňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, ţe

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predloţiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, ţe

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať

absolútne, t. j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C–283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267

7

Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého

rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný

obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva

Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná

alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo ţe správne

uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti,

pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, ţe o neprípustnosti a zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté preto, lebo v predmetnej veci nebolo zistené uzavretie dohody

o plnomocenstve medzi povinnou a Mgr. T. K., zo zmluvy nie je jasné, akú vôľu mienil

prejaviť dlţník podpísaním zmluvy, pričom samotné plnomocenstvo dlţníkom podpísané nie

je, bola obmedzená slobodná voľba advokáta, preto táto zápisnica nie je preto vykonateľným

exekučným titulom. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanovení

Exekučného poriadku, resp. Zo strany

súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému aţ c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu

9

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci ( ), resp. ţe rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bliţšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, ţe nesprávne interpretovali § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, pričom bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou, ktorá im

v rámci zverenej právomoci neprináleţí“. Dovolateľka tu teda namieta, ţe rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho –

obsahového – hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávnenej o námietku

nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe

10

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, ţe ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávnenej došlo k konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade notárskej zápisnice spísanej 12. februára 2005, pod sp. zn. N 656/2005,

notárom O. Ď., poţiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd

11

Topoľčany následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie zo 16.

mája 2005, č. 5406 001711*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012, sp. zn. , a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012, sp. zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, ţe exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(viď napríklad sp. zn. , , , ,

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. , ,

), ktorý konštatoval, ţe „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (viď bliţšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by uţ skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu moţné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

12

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, ţe tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôţe byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe oprávnená neopodstatnene

namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Dovolateľka zastáva tieţ názor, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom

konať v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Oprávnená tvrdí, ţe k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať došlo tým, ţe súdy

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

aţ ) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie je

vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

13

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba

v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné novelou

od 8. augusta 2012 do 31. decembra 2012. Ako vyplýva z rozhodnutia

exekučného súdu, tento exekúciu zastavil 28. júna 2012, t. j. ešte pred nadobudnutím

účinnosti uvedeného ustanovenia .

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, ţe súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale

procesnou vadou konania v zmysle (výlučne ktorá by, ako uţ bolo uvedené,

mohla v danom prípade zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo

nesprávnosť by mohla byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ , vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemoţnená realizácia jej procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, ţe ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej

zápisnice ( ), právne predpisy neumoţňujú exekučnému súdu

skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka

sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď )] viaţe na správnosť

interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd

na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní

na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade v zmysle O procesnú vadu

konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre tento

14

postup neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiţ

oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto

skúmal, či nejde o tento prípad.

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, ţe v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku moţno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré

obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny

dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou

súhlasila.

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náleţitosti, nie je spôsobilá byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Uţ bolo uvedené, ţe exekučný súd je v priebehu

celého exekučného konania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie (resp. iný titul) uvedené

v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné tak po stránke formálnej [z hľadiska

právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané, alebo stanovujúceho postup

pri vyhotovení exekučného titulu (ak nejde o rozhodnutie)], ako aj materiálnej (z aspektu

obsahových náleţitostí rozhodnutia alebo iného titulu – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,

a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tieţ R 47/2012), nemôţe ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny

vzťah účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo

by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (viď a tieţ ). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, ţe

samotný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel úkonom

procesnej povahy (). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný

skúmať, či na jej podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

15

formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania (porovnaj a ).

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní

formy notárskej zápisnice upravenej v o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého nevyhnutnou náleţitosťou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (majúci procesnú

povahu) je najdôleţitejšou náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – aţ tento

prejav vôle povinnej osoby robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá

na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu (k rovnakým záverom dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. ). Aţ týmto súhlasným prejavom

vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne

v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel

procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva

rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje

buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca

oprávnený konať v mene zastúpeného. Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej

zápisnice za povinnú osobu napriek tomu, ţe nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udelený „zástupcom“ povaţovať za súhlas povinnej

osoby.

Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia

vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému ( ).

Zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten,

záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného ( ).

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom ( ).

Z hľadiska skutkového stavu nebolo v danej veci sporné, ţe oprávnená a povinný

uzavreli úverovú zmluvu spísanú na predtlači, ktorú pouţívala oprávnená, a ktorú predloţila

na podpis povinnému. Súčasťou obsahu tejto predtlače bola plná moc udelená povinnou

16

Mgr. T. K. za tým účelom, aby tento advokát preukazoval oprávnenie konať za povinného

ako jeho splnomocnený zástupca pri ďalších právnych úkonoch povinného (vrátane uznania

dlhu a udelenia súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku). Tento postup oprávnenej a Mgr. T. K. bol v zásade identický s ich

postupom v iných veciach, na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v

rozhodnutiach sp. zn. , , ,

, , , , ,

, odmietajúcich sťaţnosti oprávnenej ako zjavne bezdôvodné. Aj v tomto

prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“ advokáta zastupujúceho jeho záujmy

vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlţníka (povinného) pri uznaní záväzku

z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako aj pri spísaní notárskej zápisnice

a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku)

v skutočnosti „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, ţe ho uviedol v predtlači úverovej

zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis.

Právna teória aj prax označuje za konanie in fraudem legis konanie subjektu, ktorý

formálne postupuje podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou

zakázaný alebo nepredvídaný a neţiaduci. Úkon takto urobený nie je v priamom rozpore

so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä cieľom zákon obchádza. Dovolací súd za konanie

in fraudem legis povaţuje aj konanie, v rámci ktorého určitý nebankový subjekt robí

rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné zmluvy, dohody o zastúpení a pod.)

tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého

sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu.

Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú do rozporu.

Za daného stavu dovolací súd súhlasí s názorom súdov niţších stupňov, ţe záujmy

zástupcu (Mgr. T. K.) boli v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s ), v dôsledku čoho advokát Mgr. T. K.

nebol oprávnený udeliť za povinného súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak Mgr.

T. K. napriek tomu v notárskej zápisnici udelil za povinnú „súhlas“ s jej vykonateľnosťou,

chýba podstatná náleţitosť jej materiálnej vykonateľnosti v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku.

17

Pre prípad, ţe oprávnená namieta aj to, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie

je nepreskúmateľné, dovolací sú uvádza, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej

judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak

však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A,

s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

18

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno

povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávnenej pred súdom

konať ( ).

19

Dovolateľka namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane uvádza, ţe vada

tejto povahy je relevantný dovolací dôvod ( ), ktorý ale môţe byť

úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad v preskúmavanej

veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

V dovolaní sa napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt ktorej v konaní

na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012, a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ).

Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou (, , a ), nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v , a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávnenej podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

20

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. januára 2014

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková