Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
548/391194.330368.pdf
PDF · 209.41 KB
No categories available
5ECdo/37/2013
Najvyšší súd 5 ECdo 37/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,
proti povinnému P. T., bývajúcemu v M., o vymoženie
511,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 26 Er 506/2005,
o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 6. augusta 2012 sp.zn.
2 CoE 206/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uznesením z 22. marca 2012 č.k. 26 Er 506/2005-34 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica spísaná 23. októbra 2004 pod sp.zn.
N 3695/2004, NZ 77579/2004 notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou so sídlom v Bratislave
nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) a v nej
obsiahnutý právny úkon je absolútne neplatný. Pri jej spísaní a pri prejavoch vôle v nej
urobených za povinného konal totiž advokát Mgr. Tomáš Kušnír, záujmy ktorého boli
v rozpore so záujmami povinného, preto nebol oprávnený konať zaňho ako jeho zástupca. Súd
považoval ustanovenie o splnomocnení advokáta dlžníkom (pozn. povinným) za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Dojednania
o výške úrokov z poskytnutého úveru (tzv. „príslušného poplatku“) a úrokov z omeškania
vo výške 0,25 % denne za poskytnutý úver považoval rovnako za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, a tým podľa § 53 ods. 5 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatné dojednania.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením zo 6. augusta 2012 sp.zn.
2 CoE 206/2012 uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne v zmysle
§ 219 ods. 1 potvrdil. Mal za to, že uznanie právneho záväzku a tým aj súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice uskutočnil za povinného splnomocnený zástupca –
advokát, ktorého na to splnomocnil vo formulárovej zmluve o úvere. Obsah tejto zmluvy ani
výber splnomocnenca povinný nemohol ovplyvniť, nakoľko bol vopred určený oprávnenou.
Stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa a doplnil jeho odôvodnenie. Konštatoval, že
záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka, splnomocnenie pre advokáta je absolútne neplatným právnym
úkonom a každý jeho právny úkon urobený za povinného je rovnako neplatný v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti spísaná
so zástupcom povinného na základe neplatného splnomocnenia je preto nulitným právnym
aktom a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, čo predstavuje dôvod pre vyhlásenie
danej exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dve dovolania. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie
prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní. Namietala, že 1. súd oprávnenej odňal možnosť konať
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), keď nerešpektoval procesný
návrh oprávnenej, aby došlo k prerušeniu konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a neumožnili jej tak v konaní uplatňovať
právne argumenty na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov, 2. rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c),
keď opomenul aplikovať ustanovenie § 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje
uznesením o prerušení konania, 3. súd bol nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ustanovením § 237 písm. g) O.s.p., keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie je
zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený
rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré
nemožno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Svoje druhé (resp.
doplnené) dovolanie odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. a/
O.s.p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p., že
v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo a ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojím
postupom odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu v dovolaní uviedla a rozsiahlo rozvinula.
Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR
zo 14. marca 2012, sp.zn.: I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávnenej
týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu
z pohľadu hmotného práva. Poukázala na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný
Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a § 240a, podľa
ktorého sa na notárske zápisnice vyhotovené pred 15.októbrom 2008 tento zákon, resp.
novelizované ustanovenie, nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým
dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, vychádzajúc zo Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v súlade s ktorou musia byť
predmetné ustanovenia vykladané. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol
na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť
pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b
ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Dovolateľka vytýkala
odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ
a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či je
dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. IV. ÚS 95/2010,
v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu
za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri
napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).
Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje
na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné
odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych
otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že
v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť
Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.
V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa § 243c O.s.p.
pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však
pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie
preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;
b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto
otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať
absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť
požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti
ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie
je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo
interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním
dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie
bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša
Kušníra) a zastúpeného (povinného) viedol súdy v zmysle § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho
zákonníka k záveru, že zástupca nebol oprávnený súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice a že táto zápisnica nie je preto vykonateľný exekučný titul. Procesný postup súdov
mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p. Zo strany
súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne zo 6. augusta 2012 sp.zn. 2 CoE 206/2012 smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je
zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, pričom bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou, ktorá im
v rámci zverenej právomoci neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho –
obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku
nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad
ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdna exekútorka, ktorej oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade notárskej zápisnice z 23. októbra 2004 sp.zn. N 3695/2004,
NZ 77579/2004 spísanej notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou (č.l. 3 a 4 spisu), požiadala súd
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Trenčín následne poveril súdnu
exekútorku vykonaním exekúcie (viď poverenie z 21. marca 2005 č. 5309 007106*).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie
je vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych
veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,
či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu
(viď napríklad sp.zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,
5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,
IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (viď bližšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého
v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., sa prieči
podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,
nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách
exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví
súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul
exekučným titulom nemôže byť.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene
namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p.
Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Oprávnená tvrdí, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať došlo tým, že súdy
vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný
exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie je
vykonateľný exekučný titul, môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj
bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže
dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba
v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné od 9.augusta
2012 do 31. decembra 2012. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu
zastavil 22. marca 2012, t.j. ešte pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Námietka oprávnenej, že odvolací súd tým, že nerozhodol o jej návrhu na prerušenie
konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania
nezaoberal, čím oprávnenej odňal možnosť konať pre súdom, nie je dôvodná. Súd prvého
stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa týmto návrhom oprávnenej
nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať. Aj keď
odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením zo 6. augusta 2012, návrh
na prerušenie konania oprávnená doručila na exekučný súd 10. augusta 2012. Preto nebol
dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať, keďže už bolo o odvolaní oprávnenej
rozhodnuté. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnená uvedeným postupom
navrhla prerušiť aj dovolacie konanie a dovolací súd o tomto návrhu rozhodol. Z uvedeného
dôvodu je neopodstatnená dovolacia námietka spočívajúca v tom, že (v danom prípade)
rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. g/
O.s.p. ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,
mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo
nesprávnosť by mohla byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov
nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej
zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu
skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka
sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť
interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd
na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní
na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre tento
postup neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiž
oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto
skúmal, či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny
dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila.
Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už bolo uvedené, že exekučný súd je v priebehu
celého exekučného konania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie (resp. iný titul) uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné tak po stránke formálnej [z hľadiska
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané, alebo stanovujúceho postup
pri vyhotovení exekučného titulu (ak nejde o rozhodnutie)], ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia alebo iného titulu – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu
(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny
vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo
by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu (viď IV. ÚS 20/06 a tiež I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, že
samotný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel úkonom
procesnej povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný
skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná
v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého nevyhnutnou náležitosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (majúci procesnú
povahu) je najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento
prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený
výkon povinností uvedenej v jej obsahu (k rovnakým záverom dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 63/2009). Výlučne v dôsledku tohto právneho
úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej
zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva
vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný
pri spísaní notárskej zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene
zastúpeného. Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu
napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.
Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia
vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému (§ 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten,
záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Z hľadiska skutkového stavu nebolo v danej veci sporné, že oprávnená a povinný
uzavreli 2. júna 2004 úverovú zmluvu spísanú na predtlači, ktorú používala oprávnená a ktorú
predložila na podpis povinnému. Súčasťou obsahu tejto predtlače bola plná moc udelená
povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi za tým účelom, aby tento advokát preukazoval
oprávnenie konať za povinného ako jej splnomocnený zástupca pri ďalších právnych úkonoch
povinnému (vrátane uznania dlhu a udelenia súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Tento postup oprávnenej a Mgr. Tomáša
Kušníra bol v zásade identický s ich postupom v iných veciach, na ktoré poukázal Ústavný
súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp.zn. IV. ÚS 151/2011, I. ÚS 155/2011,
IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011, IV. ÚS 431/2011,
IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012, odmietajúcich sťažnosti oprávnenej ako zjavne
bezdôvodné. Aj v tomto prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“ advokáta
zastupujúceho jeho záujmy vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlžníka
(povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako aj pri
spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) v skutočnosti „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, že ho uviedol
v predtlači úverovej zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis.
Právna teória aj prax označuje za konanie in fraudem legis konanie subjektu, ktorý
formálne postupuje podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou
zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci. Úkon takto urobený nie je v priamom rozpore
so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä cieľom zákon obchádza. Dovolací súd za konanie
in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý nebankový subjekt robí
rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy, dohody o zastúpení a pod.)
tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého
sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu.
Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú do rozporu.
Za daného stavu dovolací súd súhlasí s názorom súdov nižších stupňov, že záujmy
zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka), v dôsledku čoho advokát
Mgr. Tomáš Kušnír nebol oprávnený udeliť za povinného súhlas s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice. Ak Mgr. Tomáš Kušnír napriek tomu v notárskej zápisnici udelil za povinného
„súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti
v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, že v danom prípade rozhodol nesprávne
obsadený súd v zmysle § 237 písm. g) O.s.p.
K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.:
IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym
súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak
sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno
na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a požiadať súdny dvor Európskej únie
o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto
námietke oprávnenej poukazuje na svoje vyššie uvedené odôvodnenie týkajúce sa námietky
oprávnenej – návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. dovolacím
súdom.
Dovolateľka tiež namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane
uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
ktorý ale môže byť úspešne uplatnený, iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad
v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
V dovolaní oprávnená napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p.
(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods.
2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn.
2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011 a sp.zn.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v dovolacom konaní v danom prípade
prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky
odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. februára 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová