Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/37/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,

proti povinnému P. T., bývajúcemu v M., o vymoženie

511,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. ,

o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 6. augusta 2012 sp.zn.

, takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením z 22. marca 2012 č.k. -34 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Rozhodnutie odôvodnil tým, že notárska zápisnica spísaná 23. októbra 2004 pod sp.zn.

N 3695/2004, NZ 77579/2004 notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou so sídlom v Bratislave

nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) a v nej

obsiahnutý právny úkon je absolútne neplatný. Pri jej spísaní a pri prejavoch vôle v nej

urobených za povinného konal totiž advokát Mgr. Tomáš Kušnír, záujmy ktorého boli

v rozpore so záujmami povinného, preto nebol oprávnený konať zaňho ako jeho zástupca. Súd

považoval ustanovenie o splnomocnení advokáta dlžníkom (pozn. povinným) za neprijateľnú

zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná podľa . Dojednania

o výške úrokov z poskytnutého úveru (tzv. „príslušného poplatku“) a úrokov z omeškania

2

vo výške 0,25 % denne za poskytnutý úver považoval rovnako za neprijateľnú zmluvnú

podmienku, a tým podľa a za neplatné dojednania.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením zo 6. augusta 2012 sp.zn.

uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne v zmysle

§ 219 ods. 1 potvrdil. Mal za to, že uznanie právneho záväzku a tým aj súhlas

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice uskutočnil za povinného splnomocnený zástupca –

advokát, ktorého na to splnomocnil vo formulárovej zmluve o úvere. Obsah tejto zmluvy ani

výber splnomocnenca povinný nemohol ovplyvniť, nakoľko bol vopred určený oprávnenou.

Stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa a doplnil jeho odôvodnenie. Konštatoval, že

záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22

ods. 2 , splnomocnenie pre advokáta je absolútne neplatným právnym

úkonom a každý jeho právny úkon urobený za povinného je rovnako neplatný v zmysle § 39

. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti spísaná

so zástupcom povinného na základe neplatného splnomocnenia je preto nulitným právnym

aktom a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, čo predstavuje dôvod pre vyhlásenie

danej exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dve dovolania. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie

prerušil podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Namietala, že 1. súd oprávnenej odňal možnosť konať

( v spojení s ), keď nerešpektoval procesný

návrh oprávnenej, aby došlo k prerušeniu konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c)

a Zmluvy o fungovaní Európskej únie a neumožnili jej tak v konaní uplatňovať

právne argumenty na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov, 2. rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c),

keď opomenul aplikovať ustanovenie § 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje

uznesením o prerušení konania, 3. súd bol nesprávne obsadený (

v spojení s ustanovením , keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie je

zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený

rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

3

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré

nemožno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Svoje druhé (resp.

doplnené) dovolanie odôvodnila ustanovením a

, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením , že

v tejto veci sa už právoplatne rozhodlo a ustanovením , že jej súd svojím

postupom odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ),

keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Svoju argumentáciu v dovolaní uviedla a rozsiahlo rozvinula.

Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR

zo 14. marca 2012, sp.zn.: -12 v súvislosti s argumentáciou oprávnenej

týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu

z pohľadu hmotného práva. Poukázala na , ktorým bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a § 240a, podľa

ktorého sa na notárske zápisnice vyhotovené pred 15.októbrom 2008 tento zákon, resp.

novelizované ustanovenie, nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým

dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh

do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou

v zmysle ani

o ochrane spotrebiteľa, vychádzajúc zo Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v súlade s ktorou musia byť

predmetné ustanovenia vykladané. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol

na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť

pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b

ods. 1 písm. b/ kedykoľvek odvolať. Dovolateľka vytýkala

odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ

a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či je

dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. apríla 2012 sp.zn. ,

v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tiež zodpovednosti členského štátu

za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri

napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje

na vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné

odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie umožňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych

otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor, že

v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný

opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva), preto je dovolací súd povinný predložiť

Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky, ktoré oprávnená nastolila.

V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého

stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však

pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa súd konanie

preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie

právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv;

b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto

otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať

absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť

požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415 uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie

je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo

interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním

dovolania domáha, celkom jednoznačne vyplýva, že o neprípustnosti a zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša

Kušníra) a zastúpeného (povinného) viedol súdy v zmysle § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho

zákonníka k záveru, že zástupca nebol oprávnený súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice a že táto zápisnica nie je preto vykonateľný exekučný titul. Procesný postup súdov

mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku a Exekučného poriadku, resp. Zo strany

súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov.

6

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol.

V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne zo 6. augusta 2012 sp.zn. smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

7

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka

konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je

zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci ( ), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, pričom bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou, ktorá im

v rámci zverenej právomoci neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho –

obsahového – hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávnenej o námietku

nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad

ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

9

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdna exekútorka, ktorej oprávnená doručila návrh na vykonanie

exekúcie na podklade notárskej zápisnice z 23. októbra 2004 sp.zn. N 3695/2004,

NZ 77579/2004 spísanej notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou (č.l. 3 a 4 spisu), požiadala súd

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Trenčín následne poveril súdnu

exekútorku vykonaním exekúcie (viď poverenie z 21. marca 2005 č. 5309 007106*).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2

druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 1. februára 2012 sp.zn. a tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. júna 2012 sp.zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie

je vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych

veciach uviedol, že exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,

či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(viď napríklad sp.zn. , , , ,

, a ). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. , ,

), ktorý konštatoval, že „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu

10

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu

vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2

Exekučného poriadku (viď bližšie ). Právny názor dovolateľky, z ktorého

v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle , sa prieči

podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,

nebolo by už skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu možné v tých (neskorších) štádiách

exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví

súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, že tvrdený exekučný titul

exekučným titulom nemôže byť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že oprávnená neopodstatnene

namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Oprávnená tvrdí, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať došlo tým, že súdy

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.

Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

11

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie je

vykonateľný exekučný titul, môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj

bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba

v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné od 9.augusta

2012 do 31. decembra 2012. Ako vyplýva z rozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu

zastavil 22. marca 2012, t.j. ešte pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Námietka oprávnenej, že odvolací súd tým, že nerozhodol o jej návrhu na prerušenie

konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania

nezaoberal, čím oprávnenej odňal možnosť konať pre súdom, nie je dôvodná. Súd prvého

stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne, ak sa týmto návrhom oprávnenej

nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať. Aj keď

odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením zo 6. augusta 2012, návrh

na prerušenie konania oprávnená doručila na exekučný súd 10. augusta 2012. Preto nebol

dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať, keďže už bolo o odvolaní oprávnenej

rozhodnuté. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnená uvedeným postupom

navrhla prerušiť aj dovolacie konanie a dovolací súd o tomto návrhu rozhodol. Z uvedeného

dôvodu je neopodstatnená dovolacia námietka spočívajúca v tom, že (v danom prípade)

rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. g/

ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci v zmysle

Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale

procesnou vadou konania v zmysle (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,

mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo

nesprávnosť by mohla byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ , vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Oprávnená namietala aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej

zápisnice ( ), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu

skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka

sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď )] viaže na správnosť

interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd

na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní

na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle O procesnú vadu

konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre tento

postup neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiž

oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto

skúmal, či nejde o tento prípad.

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré

obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny

dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou

súhlasila.

13

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už bolo uvedené, že exekučný súd je v priebehu

celého exekučného konania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie (resp. iný titul) uvedené

v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné tak po stránke formálnej [z hľadiska

právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané, alebo stanovujúceho postup

pri vyhotovení exekučného titulu (ak nejde o rozhodnutie)], ako aj materiálnej (z aspektu

obsahových náležitostí rozhodnutia alebo iného titulu – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,

a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny

vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo

by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (viď a tiež ). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, že

samotný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel úkonom

procesnej povahy (). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný

skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania (porovnaj a ).

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní

formy notárskej zápisnice upravenej v o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého nevyhnutnou náležitosťou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (majúci procesnú

povahu) je najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento

prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený

výkon povinností uvedenej v jej obsahu (k rovnakým záverom dospel Najvyšší súd

14

Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. ). Výlučne v dôsledku tohto právneho

úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej

zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva

vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný

pri spísaní notárskej zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene

zastúpeného. Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu

napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.

Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia

vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému ( ).

Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten,

záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného ( ).

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom ( ).

Z hľadiska skutkového stavu nebolo v danej veci sporné, že oprávnená a povinný

uzavreli 2. júna 2004 úverovú zmluvu spísanú na predtlači, ktorú používala oprávnená a ktorú

predložila na podpis povinnému. Súčasťou obsahu tejto predtlače bola plná moc udelená

povinným Mgr. Tomášovi Kušnírovi za tým účelom, aby tento advokát preukazoval

oprávnenie konať za povinného ako jej splnomocnený zástupca pri ďalších právnych úkonoch

povinnému (vrátane uznania dlhu a udelenia súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice

v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Tento postup oprávnenej a Mgr. Tomáša

Kušníra bol v zásade identický s ich postupom v iných veciach, na ktoré poukázal Ústavný

súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp.zn. , ,

, , , , ,

, , odmietajúcich sťažnosti oprávnenej ako zjavne

bezdôvodné. Aj v tomto prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“ advokáta

zastupujúceho jeho záujmy vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlžníka

(povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako aj pri

spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) v skutočnosti „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, že ho uviedol

v predtlači úverovej zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis.

15

Právna teória aj prax označuje za konanie in fraudem legis konanie subjektu, ktorý

formálne postupuje podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou

zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci. Úkon takto urobený nie je v priamom rozpore

so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä cieľom zákon obchádza. Dovolací súd za konanie

in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý nebankový subjekt robí

rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy, dohody o zastúpení a pod.)

tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého

sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu.

Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú do rozporu.

Za daného stavu dovolací súd súhlasí s názorom súdov nižších stupňov, že záujmy

zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2

v spojení s ), v dôsledku čoho advokát

Mgr. Tomáš Kušnír nebol oprávnený udeliť za povinného súhlas s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice. Ak Mgr. Tomáš Kušnír napriek tomu v notárskej zápisnici udelil za povinného

„súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti

v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom

konať ( ).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

16

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

17

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, že v danom prípade rozhodol nesprávne

obsadený súd v zmysle

K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.:

, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym

súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak

sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva

spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci

samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno

na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné

18

konanie prerušiť podľa a požiadať súdny dvor Európskej únie

o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto

námietke oprávnenej poukazuje na svoje vyššie uvedené odôvodnenie týkajúce sa námietky

oprávnenej – návrh na prerušenie konania v zmysle dovolacím

súdom.

Dovolateľka tiež namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane

uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod ( ),

ktorý ale môže byť úspešne uplatnený, iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad

v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

V dovolaní oprávnená napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej

na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je

chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil

správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle

(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť

prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods.

2 písm. c/ ), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. , sp.zn.

, sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. a sp.zn.

).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v dovolacom konaní v danom prípade

prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia a nevyšli najavo ani iné

procesné vady konania vymenované v Najvyšší súd Slovenskej republiky

odmietol dovolanie oprávnenej podľa v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom,

19

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151

ods. 1 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. februára 2014

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová