Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)bd2/397425.d3e820.pdf
PDF · 152.38 KB
No categories available
3Cdo/399/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 399/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. J. P. a 2/ V. P.,
bývajúcich v P.P., zastúpených JUDr. P. B., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému Š.
F., bývajúcemu v P.P., o vypratanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Michalovce
pod sp. zn. 12 C 118/2011 , o dovolaní žalovaného a S. F., bývajúcej v P.P., zastúpených
JUDr. P. F., advokátom so sídlom v P., proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. mája
2013 sp. zn. 5 Co 364/2012 , takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Dovolatelia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ do 3 dní
náhradu trov dovolacieho konania vo výške 67,88 € na účet JUDr. P. B., advokáta so sídlom
v B..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 26. apríla 2012 č.k. 12 C 118/2011 -89 uložil
žalovanému povinnosť vypratať do 15 dní nehnuteľnosti v katastrálnom území P., ktoré sú
v katastri zapísané ne liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. - zastavané plochy a nádvoria
vo výmere X. m2, č. X. - záhrady vo výmere X. m2 a stavba rodinného domu súpisné č. X. na
parcele č. X. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“); zároveň rozhodol o náhrade trov konania.
Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že Okresný súd Michalovce
rozsudkom z 23. septembra 2009 č.k. 9 C 96/2008 -118 určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú v celosti
bezpodielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností; tento rozsudok bol ako vecne
správny potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 27. januára 2011 sp. zn. 2 Co
379/2009. Keď žalobcovia 1/ a 2/ vyzvali žalovaného, aby im ním naďalej obývané a užívané
sporné nehnuteľnosti vydal, odmietol ich výzve vyhovieť. Na tomto poklade súd prvého
stupňa uzavrel, že žalobcovia, ktorých vlastníctvo bolo jednoznačne preukázané, sa
opodstatnene domáhajú svojich práv žalobou v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka .
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 28. mája 2013
sp. zn. 5 Co 364/2012 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p. ).
V odôvodnení uviedol, že postupom súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal a rozhodol
v jeho neprítomnosti napriek tomu, že svoju neprítomnosť 5. apríla 2011 (26. apríla 2012)
ospravedlnil a doložil lekárskym potvrdením, nebola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom
konať. Postup súdu bol v súlade s § 119 ods. 3 O.s.p. , lebo lekár v potvrdení neuviedol, že
žalovaný nebol schopný zúčastniť sa pojednávania. Podľa názoru odvolacieho súdu vykonal
súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospel k skutkovým
zisteniam umožňujúcim riadne posúdenie skutkového stavu. Svoje skutkové zistenia následne
správne posúdil po právnej stránke. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobcovia
sú výlučnými vlastníkmi sporných nehnuteľností a vypratania sa domáhajú voči žalovanému,
ktorý nemá právo, aby sporné nehnuteľnosti užíval a akokoľvek podmieňoval (napríklad
zabezpečením bytovej náhrady) jemu uloženú povinnosť sporné nehnuteľnosti vypratať.
Žaloba, ktorú v danom prípade podali žalobcovia ako vlastníci sporných nehnuteľností
v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka , sa v ničom neprieči dobrým mravom (v súvislosti
s tým poukázal medziiným na majetkové pomery žalovaného a skutočnosť, že už vyše dvoch
rokov vie, že nie je vlastník ani oprávnený užívateľ sporných nehnuteľností). Návrhu
žalovaného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. odvolací súd nevyhovel
s odôvodnením, že podanie mimoriadneho opravného prostriedku v inej právnej veci nie
je dôvodom, ktorý by bol relevantný z hľadiska uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania vzhľadom na okolnosti hodné
osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 O.s.p. ).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaný a jeho manželka S.
F.. Uviedli, že v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. e/ a f/ O.s.p.
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. ) a tiež k procesnej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. ). Odvolaciemu súdu vytkli, že svoje
rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ).
Namietali, že „súdy vôbec neriešili otázku účastníkov konania podľa § 90 O.s.p. na strane
žalovaných, i keď riešenie tejto otázky je nutnou podmienkou konania podľa § 103 O.s.p. “.
V súlade s hmotnoprávnym stavom mala byť totiž za žalovanú označená aj manželka
žalovaného – bezpodielová spoluvlastníčka sporných nehnuteľností. Odvolací súd posúdil
nesprávne tiež otázku, či povinnosť vypratať sporné nehnuteľnosti (ne)má byť podmienená
zabezpečením primeranej bytovej náhrady. Rozhodnutie súdu v tejto otázke je nepresvedčivé
a diskriminačné (riešenie otázky bytovej náhrady dáva bezdôvodne do súvisu s podnikaním
žalovaného) a dostatočne nepodložené dokazovaním, ktoré žalovaný bezúspešne navrhoval
vykonať. Tým došlo k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. ). V konaní pred súdom prvého stupňa bola žalovanému odňatá
možnosť pred súdom konať tým, že vec bola prejednaná a rozhodnutá na pojednávaní bez
jeho prítomnosti, a to napriek tomu, že neúčasť na ňom ospravedlnil a práceneschopnosť
preukázal lekárskym potvrdením. Vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že bez ujmy na zdraví
nebol schopný dostaviť sa na pojednávanie, bolo nadbytočné, lebo už samo vystavenie
potvrdenia o práceneschopnosti znamená, že sa nemohol dostaviť na súd. Podľa názoru
žalovaného vo všeobecnosti ani nemožno očakávať od práceneschopného, ktorý nemá
povolené vychádzky, aby sa zúčastnil súdom nariadeného pojednávania, lebo by sa tým
vystavil možnej sankcii zo strany iného úradu. Výklad ustanovenia § 119 ods. 3 O.s.p. , ktorý
v tejto veci podal odvolací súd, nemá žiadne opodstatnenie a je nesprávny. Žiadali preto
napadnutý rozsudok a tiež ním potvrdený prvostupňový rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že dovolanie S. F. treba
odmietnuť, lebo ho podáva ten, kto nie je oprávnený podať dovolanie. Dovolanie žalovaného
je procesne neprípustné, lebo v konaní nedošlo k procesným vadám konania v zmysle § 237
písm. e/ a f/ O.s.p. Žiadali preto dovolanie „zamietnuť“ a priznať im náhradu trov dovolacieho
konania v nimi vyčíslenej výške.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)]
po zistení, že dovolanie podal jednak žalovaný – účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p. ),
jednak jeho manželka, ktorí sú zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p. ), skúmal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p. ), či je dovolanie manželky
žalovaného podané oprávnenou osobou (viď ďalej 1.) a či dovolanie žalovaného smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré účastník môže napadnúť týmto opravným prostriedkom (viď ďalej
2. až 10.).
1. Podľa § 240 ods. 1 veta prvá O.s.p. účastník môže podať dovolanie do jedného
mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom
stupni.
Z uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že na podanie
dovolania je procesne legitimovaný len účastník konania. Kto je účastníkom konania
vymedzujú § 90 a § 94 O.s.p. V občianskom súdnom sporovom konaní, o ktoré ide
aj v preskúmavanej veci, sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. O tom, kto je (bude)
označený za žalovaného, rozhoduje žalobca. Je potom na súde, aby posúdil, či z hľadiska
hmotnoprávneho ten, koho žalobca označil za žalovaného, bol pasívne vecne legitimovaný
(nositeľom hmotnoprávnej povinnosti), prípadne či ním z hľadiska hmotného práva mal byť
niekto iný, resp. okrem žalovaného ešte niekto ďalší.
V danom prípade žalobca neoznačil manželku žalovaného za žalovanú; manželka
žalovaného nebola v konaní pred prvostupňovým a odvolacím súdom účastníčkou konania
(nemala procesné postavenie žalovanej). Otázka, či ňou z hľadiska hmotnoprávneho mala
byť, je v zmysle § 240 ods. 1 O.s.p. , ale tiež z hľadiska § 236 až 238 O.s.p. právne
irelevantná.
Dovolanie S. F. je teda podané tým, kto na podanie nie je procesne legitimovaný na
podanie dovolania. Najvyšší súd preto jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s
Pokiaľ žalovaný naznačil, že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená
nedostatok podmienky konania (§ 103 O.s.p. ), dovolací súd poznamenáva, že vecná
legitimácia sa viaže na postavenie účastníka občianskeho súdneho konania, z ktorého
vyplýva, že je buď nositeľom práva (je aktívne vecne legitimovaný) alebo povinnosti
(je pasívne vecne legitimovaný) v hmotnoprávnom vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou
uplatnený nárok. S tým potom súvisí, že (prípadné) nesprávne právne posúdenie vecnej
legitimácie (t.j. chybná aplikácia hmotného práva) nepredstavuje nesprávnosť, ktorá
by sa týkala podmienky konania a zakladala vadu konania v zmysle § 237 O.s.p.
2. Dovolanie žalovaného je podané účastníkom konania, teda osobou oprávnenou
napadnúť rozsudok odvolacieho súdu.
V súvislosti s posúdením, či dovolanie žalovaného je procesne prípustné, dovolací súd
uvádza, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011 ).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012 , 2 Cdo 132/2013 , 3 Cdo 18/2013 ,
4 Cdo 280/2013 , 5 Cdo 275/2013 , 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012 ).
3. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p. ).
Žalovaný dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238
ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p. ). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p. ), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p. ). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
4. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal,
či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
5. Dovolateľ namieta, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237
písm. e/ O.s.p.
Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré podľa zákona môže začať výlučne
len na návrh, je nedostatkom podmienky konania. Skutočnosť, že občianske súdne konanie
v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný návrh (žaloba), ktorým mohlo toto konanie
začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e/ O.s.p.
Žalobcovia ale v danom prípade podali žalobu 13. októbra 2011; jej podaním začalo
občianske súdne konanie (viď § 79 ods. 1 O.s.p. ).
Žalovaný teda celkom neopodstatnene namieta, že v konaní došlo k procesnej vade
uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p.
6. Podľa názoru dovolateľa mu súdy odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p. ).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok . O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených
zákonom (§ 41 O.s.p. ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p. ), vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p. ), byť predvolaný
na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p. ), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk
(§ 158 ods. 2 O.s.p. )].
6.1. Žalovaný postup súdu odnímajúci mu možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p. ) vidí
v tom, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na pojednávaní v jeho neprítomnosti,
a to napriek tomu, že svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnil, vysvetlil a doložil
lekárskym potvrdením o svojej práceneschopnosti. Zastáva názor, že už samo vystavenie
potvrdenia o práceneschopnosti znamená, že práceneschopný účastník sa nemôže dostaviť
na súd. Od práceneschopného účastníka ani nemožno očakávať, aby sa napriek tomu zúčastnil
pojednávania.
Zo spisu vyplýva, že žalovaný požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu svojej
práceneschopnosti podaním z 23. apríla 2012 (č.l. 51 spisu). V zmysle § 119 ods. 3 O.s.p.
(v znení účinnom v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti) vtedy, keď je dôvodom
na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka (jeho zástupcu), musí návrh na odročenie
pojednávania obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka (jeho
zástupcu) je natoľko zlý, že účastník (jeho zástupca) nie je bez ohrozenia života alebo
závažného zhoršenia zdravotného stavu schopný zúčastniť sa pojednávania.
Bližší výklad k § 119 ods. 3 O.s.p. podal najvyšší súd už v minulosti (viď napríklad
rozhodnutie z 24. apríla 2013 sp. zn. 7 Cdo 130/2012 , ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 132/2014).
Najvyšší súd vtedy uviedol, že predmetné ustanovenie bolo zaradené do Občianskeho
súdneho poriadku okrem iného aj za účelom zamedzenia obštrukcií účastníkov konania
vyhýbaním sa účasti na pojednávaní najmä v súvislosti so zdravotnými dôvodmi
a ospravedlňovaním ich neúčasti. Podľa prechodného ustanovenia § 372u k úpravám účinným
od 1. januára 2012, na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné
od 1. januára 2012.
So závermi, na ktorých spočíva judikát R 132/2014, sa najvyšší súd stotožňuje
aj v preskúmavanej veci.
Zo spisu vyplýva, že žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania určeného
na 26. apríla 2012, ktorá bola súdu doručená 23. apríla 2014, neobsahovala zákonom
požadované náležitosti – vyjadrenie ošetrujúceho lekára žalovaného, že tento práceneschopný
účastník sa bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu nemôže
zúčastniť pojednávania. Postup súdu prvého stupňa, ktorý po oboznámení sa so žiadosťou
žalovaného a jej príloh vyhlásil na pojednávaní 26. apríla 2012 uznesenie, podľa ktorého bude
pojednávať v neprítomnosti žalovaného, bol preto v súlade s § 119 ods. 3 . O.s.p.
Postup súdu, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohol viesť k procesnej vade konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a založiť prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
6.2. Pokiaľ žalovaný argumentuje údajnými nesprávnosťami, ku ktorým podľa jeho
názoru došlo v procese zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, dovolací súd uvádza,
že v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011 , 3 Cdo 248/2011 , 5 Cdo 244/2011 ,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012 ).
Rovnako postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom
navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. , lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť
pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011 ). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97 ).
7. Žalovaný zastáva názor, že napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, v ktorom
došlo tiež k tzv. inej procesnej vade (neuvedenej v § 237 O.s.p. ).
Tzv. iná procesná vada je síce relevantný dovolací dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. ), úspešne však môže byť uplatnená iba v procesne prípustnom dovolaní.
Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť dovolania
nezakladá (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013 , 3 Cdo 888/2015 ,
4 Cdo 34/2011 , 5 Cdo 149/2010 , 6 Cdo 134/2010 , 6 Cdo 60/2012 , 7 Cdo 86/2012
a 7 Cdo 36/2011 ).
I keby teda v preskúmavanej veci došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania žalovaného.
8. Dovolateľ naostatok vychádza z presvedčenia, že rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010 , 2 Cdo 97/2010 , 3 Cdo 53/2011 , 4 Cdo 68/2011 ,
5 Cdo 44/2011 , 6 Cdo 41/2011 , 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014 ). Nejde totiž o vadu
konania uvedenú v § 237 O.s.p. , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený
v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Vzhľadom na to, že žalovaný uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť
napadnutý rozsudok vecnému posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
9. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie
Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 ,
podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci
nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. “.
10. So zreteľom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 238 O.s.p. ,
v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia žalovaným tvrdených procesných vád (§ 237
písm. e/ a f/ O.s.p. ) a nevyšli najavo ďalšie procesné vady vymenované v § 237 O.s.p. ,
najvyšší súd odmietol dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ).
11. V dovolacom konaní úspešným žalobcom 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti dovolateľom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. , § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. ). Dovolací súd priznal žalobcom 1/ a 2 / náhradu trov
dovolacieho konania (§ 142 ods. 1 O.s.p. a § 243b ods. 5 O.s.p. ) spočívajúcu v odmene
advokáta za 1 úkon právnej služby, ktorú im poskytol spoločne tým, že 31. októbra 2013
vypracoval ich vyjadrenie k dovolaniu [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby zníženú
v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky určil dovolací súd podľa § 11 ods. 1 vyhlášky vo výške
60,07 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu
67,88 €. Pokiaľ žalobcovia požadovali náhradu trov dovolacieho konania aj za iný úkon
právnej služby (prevzatie zastúpenia), dovolací súd postupoval v súlade so zaužívanou praxou
najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 145/2010 ,
3 Cdo 339/2013 , 5 Cdo 51/2009 , 3 Cdo 446/2013 ) a žalobcom, zastúpeným tým istým
zástupcom už v odvolacom konaní, náhradu trov za tento úkon nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. februára 2016
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková