Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 73/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

Nemecká spolková republika, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Ščepkovou,

Saratovská 2/A, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -699 zo 6. júna 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. októbra

2017 sa , Nemecká spolková

republika (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -699 zo 6. júna 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2017 a ktorým by napadnuté rozhodnutia týchto súdov

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe žaloby

sťažovateľky Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom

č. k. -578 z 8. decembra 2014 určil, že sťažovateľka «je vlastníčkou

nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva okres a to: parcely

registra „C“ evidované na katastrálnej mape, , s výmerou 406 m2 - záhrady

a parc. č. , s výmerou 673 m2 - zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom, súp. č. 555,

stojaci na parcele » a že (žalovaný v 2. rade) nemá záložné právo k týmto

nehnuteľnostiam. Okresný súd po doplnení dokazovania (s. 13 až 16 rozsudku)

v odôvodnení tohto rozsudku konštatoval, že „celá právna situácia nastala v súdenom

prípade z toho, že navrhovateľka nebola schopná dodržať zmluvné podmienky na vyplatenie

dohodnutej ceny za vykonané dielo (rekonštrukciu rodinného domu, pozn. ústavného súdu).

... Z toho potom vznikla fiktívna zmluva o pôžičke peňazí medzi odporcom v 2. rade a

navrhovateľkou, ako simulovaný právny úkon, pretože k skutočnej pôžičke uzavretej v

súlade s ani nedošlo... Na základe toho aj nadväzujúca

záložná zmluva, ktorou sa mala zabezpečiť táto fiktívna zmluva o pôžičke, nemohla byť

platná, keďže subsidiárne nadväzovala na tento fiktívny právny úkon... Podľa toho je možné

konštatovať, že tieto zmluvy sú neplatné hoci sami osebe z formálneho hľadiska aj by platné

boli, nakoľko ich účelom bolo obísť zákon. Kúpna zmluva, ktorá je predmetom tohto

súdneho konania, ktorou navrhovateľka previedla vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti

na odporcu v 1. rade síce formálne bola uzavretá v súlade s ustanovením § 588 a

nasledujúce pri splnení náležitostí , ods. 1 Občianskeho

zákonníka a , ods. 2 , i v tomto prípade však je možné

konštatovať, že kúpna zmluva a následne právo spätnej kúpy medzi zmluvnými partnermi

nebola urobená vážne, tieto obchádzajú zákon a sú v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnou

vôľou navrhovateľky nebolo predať rodinný dom a prísť o bývanie, ale získať úver na

vyrovnanie dlhu odporcu v 2. rade s tým, že navrhovateľke v súčinnosti s odporcom v 1.

rade sa mal vybaviť úver za účelom splnenia svojho dlhu, preto v danom prípade súd obe

zmluvy vyhodnotil ako fiktívne právne úkony, ktorými bol zastretý iný právny úkon, ktorého

úmysel bol získať hypotekárny úver. Dojednané podmienky, za akých bola zmluva uzavretá,

obsahujú ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech navrhovateľky, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Cieľom

odporcov bolo vymoženie možno i nereálnej pohľadávky odporcu v 2. rade na základe

uzavretých zmlúv. Vzhľadom na to, že uzavreté zmluvy boli právnymi úkonmi vo vzájomnej

súvislosti účelom obísť duch zákona, súd ich vyhodnotil ako absolútne neplatné. Preto

nemohlo dôjsť účinne k prevodu vlastníctva navrhovateľky na odporcu v 1. rade k

predmetnej nehnuteľnosti... Na základe takejto neplatnej zmluvy potom odporca

nenadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a preto ani nemohol platne

zriadiť záložné právo pre odporcu 2.“.

3. Na základe odvolania žalovaných v 1. a 2. rade krajský súd napadnutým

uznesením rozsudok okresného súdu podľa v tom čase účinného § 221 ods. 1 písm. f)

(ďalej aj „OSP“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

pretože odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu nezodpovedalo

požiadavke náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa a

„konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa s poukazom na rozhodnutie NS SR

sp. zn. , neprichádza do úvahy, keďže existujú dôvody na zrušenie

rozhodnutia“. Krajský súd okresnému súdu vytkol, že vo svojom rozsudku «opätovne

neuvádza aký právny úkon mal byť zastretý predmetnou kúpnou a záložnou zmluvou.

Právny úkon v zmysle je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene

alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú

a právnym úkonom teda nemôže byť úmysel získať hypotekárny úver. Ako odvolací súd

uviedol už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č. k. -315 zo

dňa 3. 12. 2013, v zmysle aplikovaného prvostupňovým

súdom, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to

zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takéhoto

právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

Navrhovateľka tvrdí, že predmetnými zmluvami sa obchádzali ustanovenia Občianskeho

zákonníka o zabezpečovacom prevode práva. V zmysle

splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v

prospech veriteľa (ďalej len zabezpečovací prevod práva). Pri zabezpečovacom prevode

vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných

ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133). Navrhovateľka pritom správne

poukázala na to, že v zmysle zabezpečenie splnenia

záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu práva k

nehnuteľnosti je pri spotrebiteľskej zmluve neprípustné. V danom prípade... vzťah medzi

navrhovateľkou a pôvodným odporcom 1, vyplývajúci u uzavretej kúpnej zmluvy, je

nesporne vzťahom spotrebiteľským, pretože odporca 1 pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti, keďže predmetom jeho činnosti je kúpa a predaj nehnuteľností ( ),

bol teda v pozícii dodávateľa, a navrhovateľka zároveň pri uzatváraní a plnení predmetnej

spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti ( ), vystupovala teda ako spotrebiteľ... V danom

prípade... veriteľom navrhovateľky v dôsledku nezaplatenej ceny diela bol odporca 2 a nie

(pôvodný) odporca 1, ktorý predmetné nehnuteľnosti danou kúpnou zmluvou získal. Pokiaľ

navrhovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že odporca 1 plnil za navrhovateľku odporcovi 2, toto

tvrdenie nie je podložené, keďže zmluva o prevzatí dlhu treťou osobou, či už namiesto

dlžníka alebo popri dlžníkovi, vyžaduje v zmysle

písomnú formu, pričom z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by k písomnému uzavretiu

takejto zmluvy bolo došlo. Ak by mal byť takýto úkon urobený ústne, bol by potom v zmysle

v spojení s

absolútne neplatný. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu je potom nutné uzavrieť, že

predmetnou kúpnou zmluvou v spojitosti so zmluvou o budúcej zmluve nemohol byť zastretý

právny úkon - zabezpečovací prevod práva. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že týmito úkonmi

mala byť zastretá zmluva o pôžičke, resp. dohoda o návratnom poskytnutí peňažných

prostriedkov, ani s týmto názorom nie je možné, vzhľadom na výsledky dosiaľ vykonaného

dokazovania, súhlasiť. Odporkyňa 1 popiera, že by kedykoľvek mala úmysel poskytnúť

navrhovateľke peňažnú pôžičku. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku ani nevyplýva,

že by prvostupňový súd mal na základe vykonaných dôkazov k takémuto záveru dospieť. V

odôvodnení rozsudku teda chýba záver súdu prvého stupňa, ktorý je relevantný, aký iný

právny úkon mal byť predmetnými dvoma zmluvami zastretý, keď pre absenciu bližšieho

zdôvodnenia nie je zrejmé, čo je myslené slovným spojením „zastretý iný právny úkon s

úmyslom získať hypotekárny úver“. Odhliadnuc od uvedeného, v zmysle ,

neplatnosti simulovaného právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho

považoval za nezastretý. O neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle strán

spočívajúci v simulácii, teda možno uvažovať len v prípade, že vôľu zmluvu uzavrieť nemá

žiadna zo strán zmluvy... V danom prípade dosiaľ nebolo preukázané, že by odporca 1 pri

uzatváraní sporných zmlúv konal nevážne, teda že by predmetnú kúpnu zmluvu a zmluvu o

budúcej kúpnej zmluve v skutočnosti uzavrieť nechcel. Prvostupňový súd sa ale s touto

skutočnosťou v odôvodnení preskúmavaného rozsudku nevysporiadal, v odôvodnení

preskúmavaného rozsudku obdobne neuzavrel, čím tieto právne úkony obchádzajú zákon a

v ktorých jeho ustanoveniach.».

4. Ústavného prieskumu napadnutého uznesenia sa sťažovateľka domáhala

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. augusta 2016, avšak uznesením č. k.

-26 z 22. septembra 2016 bola odmietnutá pre neprípustnosť podľa § 25

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Na základe sťažnostných námietok, ktorých

podstata spočívala v tom, že „krajský súd ustálil odlišný skutkový stav než okresný súd bez

toho, aby na pojednávaní vykonal príslušné dokazovanie“ a že „v odvolacom konaní

nerozhodovali zákonní sudcovia, pretože príslušný senát krajského súdu nebol určený

náhodným výberom v súlade so zákonom, ale na základe zákon modifikujúcich ustanovení

rozvrhu práce“, ústavný súd dospel k názoru, že „obe uvedené námietky sú takého rázu, že

pripúšťali možnosť podania dovolania, a to na základe právnej úpravy účinnej do 30. júna

2016“, ktoré sťažovateľka nepodala. „Vychádzajúc zo skutočnosti, že uznesenie krajského

súdu sa stalo právoplatným 22. júna 2016, teda ešte počas účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku, treba dospieť k záveru, že prípustnosť dovolania sa v danom prípade riadi touto

úpravou, ktorá bola účinná do 30. júna 2016. Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 470

ods. 3 účinného od 1. júla 2016 zákonná jednomesačná

lehota na podanie dovolania vyplývajúca z ustanovenia § 240 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, ktorá k 1. júlu 2016 ešte neuplynula, sa modifikuje (predlžuje) na dvojmesačnú

lehotu v zmysle . Keďže podľa zistenia ústavného

súdu sťažovateľka dovolanie nepodala, prichodí považovať túto skutočnosť za dôvod

neprípustnosti sťažnosti, pretože nepodaním dovolania sťažovateľka nevyužila zákonom jej

daný účinný mimoriadny opravný prostriedok umožňujúci ochranu označených práv v

dovolacom konaní. Treba tiež dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej

preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani

neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.“

5. K otázke „prípustnosti podanej ústavnej sťažnosti z hľadiska nevyčerpania

dovolania“ sa následne sťažovateľka vyjadrila listom doručeným ústavnému súdu

7. októbra 2016, v ktorom uviedla, že „na rozdiel od

účinného do 30. 06. 2016 pripúšťa dovolanie z dôvodu, že

rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, iba proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí [§ 420 písm. e) Civilného

sporového poriadku]. neobsahuje žiadne ustanovenie, z ktorého

by vyplývalo, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému pred

nadobudnutím účinnosti nového zákona sa rozhodne podľa doterajších právnych predpisov.

Takýto záver podľa názoru sťažovateľky nie je možné vyvodiť ani kreatívnym výkladom

ustanovenia , osobitne, ak v iných procesných

predpisoch bývajú takéto intertemporálne ustanovenia výslovne zakotvené. Uvedené

znamená, že prípustnosť dovolania podaného po 01. 07. 2016 sa musí posúdiť podľa

ustanovení (ktorý nepripúšťa dovolanie proti takému druhu

rozhodnutia odvolacieho súdu, akým je napadnuté uznesenie krajského súdu). Od

sťažovateľky nebolo možné legitímne očakávať, aby stihla podať dovolanie na Najvyšší súd

Slovenskej republiky do 30. 06. 2016, teda do 7 dní, odkedy bolo jej splnomocnenej

zástupkyni doručené uznesenie krajského súdu. Okrem toho prípis predsedu krajského súdu,

vysvetľujúci spôsob pridelenia sťažovateľkinej veci na krajskom súde, bol doručený

advokátke sťažovateľky až 07. 07. 2016, čiže kvalifikované uplatnenie dovolacieho dôvodu

spočívajúceho v nesprávne obsadenom súde v lehote do 30. 06. 2016 zo strany sťažovateľky

ani neprichádzalo do úvahy.“.

6. Na uvedené vyjadrenie sťažovateľke odpovedal sudca ústavného súdu L. M. listom

č. k. -34 zo 14. decembra 2016, v ktorom naznačil „širší kontext úvah,

ktorými sa riadil senát ústavného súdu pri rozhodovaní v tejto veci“, pričom s poukazom

„na ustanovenie , ktoré sa týka

intertemporálneho behu lehôt“ dospel k záveru, že „z pozitívno-právneho hľadiska práve

z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť (popri už vyššie vyslovených ústavnoprávnych

princípoch), že hoci dovolanie bude podané po 30. júni 2016, podmienky jeho prípustnosti

sa budú riadiť , keďže možnosť podať dovolanie vznikla

počas účinnosti “.

7. Na základe návrhu sťažovateľky z 31. októbra 2016 okresný súd uznesením č. k.

-827 zo 14. novembra 2016 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. novembra

2016) podľa (účinného od 1. júla 2016, ďalej aj

„CSP“) odpustil sťažovateľke zmeškanie lehoty na podanie dovolania.

8. Dňa 31. októbra 2016 sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu

dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z a .

9. Najvyšší súd napadnutým uznesením (včas podané) dovolanie sťažovateľky

odmietol podľa ako procesne neprípustné „bez skúmania, či v konaní

došlo k žalobkyňou namietanej procesnej nesprávnosti“, pričom s odkazom na odbornú

právnickú literatúru (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.;

Tomašovič, M.; a kolektív: . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,

s. 1354 a 1355) konštatoval, že «riešenie otázky prípustnosti dovolania proti zrušujúcemu

uzneseniu odvolacieho súdu... vyústilo do prijatia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 19. januára 2017 sp. zn. , uverejneného v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky (R 19/2017), podľa ktorého: „Dovolanie

proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, nesmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ani

rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle

ustanovenia .».

10. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že «má to „nešťastie“, že napadnuté uznesenie

krajského súdu jej bolo doručené tesne pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového

poriadku, ktorý vylúčil prípustnosť dovolania proti tomuto druhu rozhodnutí odvolacieho

súdu. V dobrej viere sťažovateľka (zastávajúc v otázke režimu prípustnosti dovolania

rovnaké stanovisko ako najvyšší súd) najskôr podala proti uzneseniu krajského súdu

ústavnú sťažnosť, a následne, akceptujúc právny názor ústavného súdu, dovolanie spolu

s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty na jeho podanie. S ústavnoprávne relevantnými

námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti uzneseniu krajského súdu sa však odmietol

zaoberať jednak ústavný súd (tvrdiac, že prípustnosť dovolania sa v tomto prípade spravuje

), jednak následne najvyšší súd (tvrdiac, že prípustnosť

dovolania sa naopak spravuje z dôvodu, že dovolanie bolo

podané po 01. 07. 2016). Takýto postup je absolútne neprijateľný a vo svojej podstate je

popretím základného práva na prístup k súdu (na súdnu ochranu)... Sťažovateľka si je,

samozrejme, vedomá, že v prípade, ak táto jej sťažnosť bude pridelená na rozhodnutie

inému než II. senátu ústavného súdu, je možné, že tento iný senát dospeje k odchylnému

právnemu záveru v otázke režimu prípustnosti sťažovateľkinho dovolania, než vyslovil

II. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. , a teda nebude považovať záver

najvyššieho súdu, že dovolanie sa v sťažovateľkinej veci spravuje Civilným sporovým

poriadkom z dôvodu, že bolo podané po 01. 07. 2016, za ústavne neudržateľný. Aj ústavný

súd je však viazaný právnym názorom vysloveným v skoršom rozhodnutí ústavného súdu

a musí rozhodnúť v súlade s ním. Jediný postup – aj keď podľa sťažovateľky

z ústavnoprávnych a metodologických dôvodov sporný – na základe ktorého by sa iný senát

ústavného súdu mohol odchýliť od právneho názoru II. senátu ústavného súdu vo veci

, by bol na základe zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu

v zmysle ». Tým, že najvyšší súd „prípustnosť dovolania

sťažovateľky posúdil v priamom rozpore s právnym názorom ústavného súdu vysloveným vo

veci sťažovateľky, čím ignoroval ustanovenie , porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a jej právo na

prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

11. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že «okresný súd vykonal

v jej veci rozsiahle dokazovanie výsluchmi účastníkov, svedkov i listinnými dôkazmi;

uskutočnil spolu 11 pojednávaní, z toho deväť s meritórnym prejednaním veci, z ktorých

niektoré trvali aj vyše troch hodín. Svoje skutkové zistenia okresný súd vyvodil

z konkrétnych dôkazov, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku č. k. -578 z 08.

12. 2014 aj uviedol a vyhodnotil. Krajský súd rozhodol napadnutým uznesením bez

nariadenia pojednávania, „od stola“, bez vykonania akéhokoľvek dokazovania. Podobne

bez nariadenia pojednávania a bez zopakovania/doplnenia dokazovania zo strany

odvolacieho súdu bol krajským súdom zrušený aj v poradí prvý rozsudok okresného súdu č.

k. -245 z 10. 12. 2012». Sťažovateľka vidí porušenie základného práva podľa

a dohovoru krajským súdom v tom, že jeho uznesenie «je

ako celok založené na úplnom prehodnocovaní skutkového stavu zisteného súdom prvého

stupňa na základe ním vykonaného dokazovania, a to bez toho, aby si odvolací súd sám

zadovážil rovnocenný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov zopakovaním alebo

doplnením dokazovania - a teda spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 213 ods. 3 a 5

. Kým súd prvého stupňa dospel po skutkovej stránke

k záveru, že vôľa účastníčok kúpnej zmluvy podpisovanej medzi sťažovateľkou ako

predávajúcou a pôvodnou žalovanou v 1. rade ako kupujúcou nebola vážna, a že týmto

úkonom v spojení so súčasne uzatváranou zmluvou o budúcej „spätnej“ kúpnej zmluve sa

v skutočnosti sledoval len dočasný prevod vlastníckeho práva na čas, kým sťažovateľka

nevráti pôvodnej žalovanej v 1. rade poskytnuté peniaze, odvolací súd v napadnutom

uznesení krajského súdu vykonštruoval úplne iný skutkový stav. Pritom svoje odlišné

skutkové zistenia sa krajský súd snaží v napadnutom uznesení podporiť iba bezduchými

frázami typu „vzhľadom na výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania“ (strana 15, tretí

odsek), „v danom prípade dosiaľ nebolo preukázané“ (strana 15, štvrtý odsek), „podľa

dosiaľ preukázaného“ (strana 16, tretí odsek), „z dosiaľ vykonaného vyplýva“ (strana 17,

druhý odsek), „podľa dosiaľ preukázaného“ (strana 17, druhý odsek), „podľa

preukázaného“ (strana 17, tretí odsek), „z dosiaľ vykonaného vyplýva“ (strana 18, druhý

odsek); týmito prázdnymi floskulami je uznesenie krajského súdu priam zaplnené. Uvedené

potom, samozrejme, indikuje porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu napadnutým

uznesením krajského súdu aj v rovine jeho nedostatočného odôvodnenia.».

12. Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že

«po doručení napadnutého uznesenia... pod ktorým bola ako predsedníčka senátu

podpísaná sudkyňa požiadala predsedu krajského súdu o vysvetlenie spôsobu

pridelenia veci sp. zn. . Predseda krajského súdu odpovedal listom

zn. Spr 367/16 z 01. 07. 2016, v ktorom okrem iného uviedol: „Z registra tunajšieho súdu

bolo zistené, že dňa 26. 03. 2015 bol tunajšiemu súdu predložený spis Okresného súdu

Galanta sp. zn. na rozhodnutie o odvolaní odporcov 1. a 2. proti rozsudku

č. k. -578 zo dňa 8. 12. 2014. Prostredníctvom elektronickej podateľne bola

uvedená vec zapísaná do senátu 25 Co a bola jej pridelená sp. zn. s tým,

že konaniu predchádza spis . Spis Okresného súdu Galanta sp. zn.

bol predložený tunajšiemu súdu už dňa 12. 04. 2013, vec bola zapísaná

do senátu 24 Co a bola jej pridelená spisová značka , sudcom

spravodajcom v danej veci bola Predmetom odvolacieho konania bolo

rozhodnutie o odvolaní odporcov 1. a 2. proti rozsudku č. k. -245 zo dňa 10.

12. 2012. Senát 24 Co vo veci rozhodol uznesením č. k. -315 zo dňa

3. decembra 2013, a to tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie... Vzhľadom na vyššie uvedené bola vec sp. zn.

pridelená do senátu 25 Co v súlade s bodmi 2 a 8 Všeobecných zásad a pravidiel

zapisovania a prideľovania vecí platných na všetkých úsekoch Krajského súdu v Trnave pre

rozvrh práce na rok 2015 s tým, že uvedenej veci predchádza spis , v ktorej

veci bola sudcom spravodajcom bola v čase nápadu veci sp. zn.

v zmysle rozvrhu práce členkou senátu 25 Co, z toho dôvodu bol spis

pridelený do tohto senátu“.». Podľa názoru sťažovateľky „každé opravné konanie,

iniciované opravným prostriedkom s devolutívnym účinkom, vrátane odvolania, je na

úrovni opravného súdu nepochybne novou vecou, na ktorú sa vo všeobecnosti vzťahuje

ustanovenie “, podľa ktorého ak tento zákon

neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce

prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby

bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. „Žiadne ustanovenie citovaného

zákona neoprávňuje predsedu súdu, aby upravil v rozvrhu práce súdu ďalšie výnimky zo

zásady náhodného prideľovania vecí idúce nad rámec prípadov predpokladaných

zákonom“. Pridelením veci do senátu „25 Co“ podľa pravidla „vec ide za spravodajcom“

preto došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu zaručeného

.

II.

13. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

16. Ústavný súd pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom

súdnictve nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu tak, ako

všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva, a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle

jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických

osôb a právnických osôb, výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie,

predložené listiny a iné dôkazy, resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu

vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore

s právomocami ústavného súdu, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti

súdneho konania (, ). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné

garancie vyplývajúce najmä z až rešpektujú, ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani

vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval ().

17. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva

iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť

zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada

spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46

ods. 1 , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne

relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci.

18. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

19. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súd nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne (m. m. ). Môže, dokonca

sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje

účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov

a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ).

Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju

interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch

nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade

rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého

jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis

pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov

v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť

doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2

ods. 2 nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom

a účelom zákona ().

20. S ohľadom na uvedené ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne len tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

21. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie

v súlade s ustanoveniami (účinného do 30. júna 2016),

resp. (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu

vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani

nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by

totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

22. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že samotnú existenciu uznesenia ústavného

súdu č. k. -26 z 22. septembra 2016 so zreteľom na jeho odôvodnenie

nepovažuje za ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého mala byť sťažovateľke v zmysle

odpustená (dvojmesačná) lehota na podanie dovolania; uvedené uznesenie

nielenže neobsahuje žiaden záväzný príkaz, ale ani odporúčanie sťažovateľke zo strany

ústavného súdu, aby dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dodatočne podala, a už

vôbec nezakladá nárok sťažovateľky na také rozhodnutie zo strany okresného súdu, ktorým

by jej návrhu vyhovel. Tvrdenie sťažovateľky, že „akceptujúc právny názor ústavného

súdu, dovolanie spolu s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty na jeho podanie“

dodatočne podala, aby „opätovne nebola chytená do nejakej procesnej pasce“, považuje

ústavný súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu za zavádzajúce, svedčiace o tom, že

odôvodneniu uznesenia ústavného súdu dostatočne neporozumela nielen ona, ale ani

okresný súd rozhodujúci o jej návrhu. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu v zmysle

jeho poučenia nebolo prípustné odvolanie, pričom žiadna strana sporu sa ústavného

prieskumu uvedeného uznesenia okresného súdu nedomáhala. Odhliadnuc od uvedeného,

pokiaľ okresný súd uznesením sťažovateľke zmeškanie lehoty na podanie dovolania

odpustil a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, najvyššiemu súdu neostávalo nič iné

ako na procesný úkon – podanie dovolania – hľadieť ako na urobený včas. Ústavný súd

však poznamenáva, že úspech v konaní o návrhu na odpustenie zmeškanej lehoty

na podanie dovolania vzhľadom na povahu tohto mimoriadneho opravného prostriedku

automaticky neznamená, že pri rozhodovaní o ňom najvyšší súd stratí možnosť posúdiť,

či boli naplnené zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti pôvodne zmeškaného

právneho úkonu. Žiadnym výkladom nemožno dospieť k inému záveru.

23. V danej veci nie je sporné, že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť 22. júna 2016. Z jednoznačne vyplýva, že na lehoty, ktoré

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto

zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto

neskoršom čase. Podľa dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii.

24. V (rovnakej) lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

(resp. oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu) možno podať aj sťažnosť

ústavnému súdu ( ). V tejto súvislosti ústavný súd už

v minulosti judikoval, že sťažovatelia nemajú podľa ,

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich

systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že

aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho

právomocí ( v spojení s účinného

od 1. júla 2016). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne

prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody

a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva

alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa

(m. m. , , , ).

25. Pre porovnanie sa žiada uviesť, že podľa účastník mohol podať

dovolanie (len) do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Keby sťažovateľka podala dovolanie do 30. júna

2016 (vrátane), neboli by nijaké pochybnosti o tom, že prípustnosť dovolania sa riadi starou

právnou úpravou, podľa ktorej dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom [ ], resp. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát [ ].

Preto ústavný súd v uznesení č. k. -26 z 22. septembra 2016 uviedol,

že „obe uvedené námietky sú takého rázu, že pripúšťali možnosť podania dovolania, a to

na základe právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016“.

26. Nová práva úprava ustanovuje, že dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval

vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd [ ], alebo súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [ ].

Takto koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej má tento mimoriadny opravný

prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných

rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie

judikatúry všeobecných súdov ako prvkov napĺňania princípu správnej istoty. Právo

na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti môže podliehať určitým obmedzeniam. Za takého obmedzenie treba

považovať aj nemožnosť podania dovolania proti zrušujúcemu rozhodnutiu súdu prvej

inštancie; v tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na odbornú právnickú literatúru citovanú

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu (bod 9).

27. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu č. k. -26

z 22. septembra 2016, sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 24. augusta 2016

netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného

zreteľa podľa . Ani v sťažnosti doručenej ústavnému

súdu 19. októbra 2017 nekonkretizovala, prečo „od sťažovateľky nebolo možné legitímne

očakávať, aby stihla podať dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky do 30. 06. 2016,

teda do 7 dní, odkedy bolo jej splnomocnenej zástupkyni doručené uznesenie krajského

súdu“. Nedostatok právne relevantného odôvodnenia sťažnosti ako všeobecnej náležitosti

návrhu na začatie konania podanému ústavnému súdu nie je ústavný súd povinný

odstraňovať z úradnej povinnosti; na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (, , ,

).

28. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky (z 31. októbra 2016), ktorým napadla

zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, no keďže vzhľadom na novú právnu úpravu, ktorá

dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem (§ 470

ods. 1 ), zistil, že toto rozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí ( ), rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný

sporový poriadok prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje (bez skúmania, či

v konaní došlo k žalobkyňou namietanej procesnej nesprávnosti), rešpektujúc pritom

vlastnú judikatúru, resp. stanovisko (R 19/2017) publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

29. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti

napádajúcej porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu

30. Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

31. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol (včas podané) dovolanie sťažovateľky ako

procesne neprípustné, preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

považoval v jeho prípade za zachovanú.

32. Vzhľadom na procesnú povahu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný

súd poukazuje na to, že ak v minulosti výnimočne vstúpil svojou právomocou do rozhodnutí

odvolacieho či dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené rozhodnutia prvoinštančných či

odvolacích súdov, urobil tak preto, že išlo o prípady, keď ešte

pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté

právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila

iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však

navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé

výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané

štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (), prípadne sa tento

negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (, ,

, ). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania

(). Na tento prípad poukázala aj sťažovateľka v sťažnosti.

33. Základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „je výsledkové“, čo

znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako

celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Ústavnou

kompetenciou ústavného súdu teda nemôže byť zmena alebo náprava prípadného, či už

namietaného alebo skutočného pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených

konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok

po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine.

Každý iný postup by neprípustne rozširoval jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch

z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by

mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní ().

34. Výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený

postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformné

možno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavne

súladného postupu ().

35. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením (v poradí druhého) rozsudku

okresného súdu (bod 2), ktorý krajský súd napadnutým uznesením zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie (bod 3), dospel k názoru, že výhrady, ktoré krajský súd voči jeho

odôvodneniu vzniesol, sú vzhľadom na relevantnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

odôvodňovania súdnych rozhodnutí, opodstatnené. Ústavný súd nezistil, že by závery

krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom konaní boli

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia v rozhodnom

čase účinných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Napadnuté uznesenie krajského súdu je preto z hľadiska

ústavnoprávnej konformity udržateľné a akceptovateľné. Bude plne v kompetencii

okresného súdu, aby sa v ďalšom konaní s právnym názorom krajského súdu

prezentovanom v jeho zrušujúcom rozhodnutí vysporiadal. Pri viazanosti okresného súdu

právnym názorom krajského súdu majú strany sporu po opätovnom rozhodnutí okresného

súdu v merite veci možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom.

Na rozdiel od starej právnej úpravy už nová právna úprava v vyslovene

ustanovuje, že odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie

bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu

prvej inštancie.

36. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu

podľa čl. 48 ods. 1 napadnutým uznesením krajského súdu

37. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,

ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

38. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba

pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu;

ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie v senáte (napr. , , ,

, , ); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené

z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle a nasl.

alebo pre iné ďalšie dôvody (, ).

39. Ústavný princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú

podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú

nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie

jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola

zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený –

pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.

40. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť

súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda

obsadený zákonným spôsobom (rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5.

2000).

41. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje

v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd

v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca

určený podľa odseku 4.

42. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno

vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

43. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone

súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov

a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky

schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

44. Podľa § 49 písm. a) zákon a súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie

súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce...

45. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce

rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri

zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

46. Podľa § 51 ods. 1 prvej vety zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,

veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým

senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí.

47. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1

je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo

súdnych úradníkov.

48. Ústavný súd konštatuje, že rozvrhy práce krajského súdu na roky 2013 a 2015

so zapracovanými dodatkami sú verejne prístupné prostredníctvom internetovej stránky

ministerstva, pričom z nich znenia vyplýva, že boli vydané v súlade s už citovanými

ustanoveniami zákona o súdoch, vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o náležitostiach rozvrhu práce v znení neskorších predpisov,

opatreniami predsedu krajského súdu a osobitnými právnymi predpismi „(Občiansky súdny

poriadok, a pod.)“. Každý z týchto rozvrhov práce obsahuje opis

jednotlivých súdnych registrov, zaradenie sudcov do kolégií, ako aj číselné označenie,

zloženie senátu a rozsah pôsobnosti jednotlivých súdnych oddelení.

49. Podľa Všeobecných zásad a pravidiel zapisovania a prideľovania vecí platných

na všetkých úsekoch Krajského súdu v Trnave pre rozvrh práce na rok 2015:

„2. Veci zrušené odvolacím súdom a vrátené I. stupňovému súdu a znovu predložené na

rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete rozhodovania budú zapísané do registra tomu

odvolaciemu senátu (vrátane senátu ustanoveného ad hoc), ktorý vec zrušil pod novou

spisovou značkou. Súvislosť s pôvodnou vecou sa vyznačí v poznámke...

8. Ak nemožno vec zapísať podľa odsekov 1 – 3, 5 – 6 pôvodnému sudcovi, pretože prestal

byť sudcom, bol pridelený na iný súd alebo mu veci nemôžu byť prideľované z iných

dôvodov, pridelia sa náhodným výberom. Ak nemožno zapísať veci podľa odsekov 1 – 3, 5 –

6 pôvodnému senátu, pretože senát v pôvodnom zložení neexistuje, pridelia sa senátu,

v ktorom je podľa rozvrhu práce zaradený sudca, ktorý bol určený ako spravodajca

pôvodného senátu. Ak tento sudca prestal byť sudcom, bol pridelený na iný súd, alebo vec

nemožno prideliť senátu, v ktorom je zaradený sudca spravodajca z iných dôvodov, vec sa

pridelí senátu, do ktorého sú zaradení ostávajúci členovia pôvodného senátu; inak sa vec

pridelí náhodným výberom.“

50. V intenciách uvedeného ústavný súd preskúmal aj námietku sťažovateľky,

že v napadnutom odvolacom konaní nerozhodovali zákonní sudcovia, pretože príslušný

senát krajského súdu nebol určený náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí (§ 51 ods. 1 zákona o súdoch), ale na základe modifikujúcich

ustanovení rozvrhu práce krajského súdu na rok 2015 v znení jeho dodatkov, avšak nezistil

ich opodstatnenosť. V čase predloženia spisu krajskému na rozhodnutie o odvolaní

odporcov v 1. a 2. rade proti (v poradí druhému) rozsudku okresného súdu senát „24 Co“

v pôvodnom zložení neexistoval, pričom sudkyňa spravodajkyňa ako

predsedníčka senátu rozhodovala o odvolaniach občianskoprávnej agendy v senáte „25 Co“.

V tomto smere považuje ústavný súd odpoveď predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 367/16

z 1. júla 2016, ktorú mu sťažovateľka na podporu svojich argumentov predložila ako

prílohu sťažnosti, za dostatočne zrozumiteľnú.

51. V prípade sťažovateľky bola podmienka náhodného pridelenia veci zákonnému

senátu dodržaná, a teda k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

52. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2018