Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 58 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (63)III. ÚS 73/2018
PDF · 429.62 KB
No categories available
III. ÚS 73/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
Nemecká spolková republika, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Ščepkovou,
Saratovská 2/A, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 25 Co 173/2015-699 zo 6. júna 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 19/2017 z 25. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. októbra
2017 sa , Nemecká spolková
republika (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 173/2015-699 zo 6. júna 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Cdo 19/2017 z 25. septembra 2017 a ktorým by napadnuté rozhodnutia týchto súdov
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe žaloby
sťažovateľky Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom
č. k. 25 C 30/2012-578 z 8. decembra 2014 určil, že sťažovateľka «je vlastníčkou
nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva okres a to: parcely
registra „C“ evidované na katastrálnej mape, , s výmerou 406 m2 - záhrady
a parc. č. , s výmerou 673 m2 - zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom, súp. č. 555,
stojaci na parcele » a že (žalovaný v 2. rade) nemá záložné právo k týmto
nehnuteľnostiam. Okresný súd po doplnení dokazovania (s. 13 až 16 rozsudku)
v odôvodnení tohto rozsudku konštatoval, že „celá právna situácia nastala v súdenom
prípade z toho, že navrhovateľka nebola schopná dodržať zmluvné podmienky na vyplatenie
dohodnutej ceny za vykonané dielo (rekonštrukciu rodinného domu, pozn. ústavného súdu).
... Z toho potom vznikla fiktívna zmluva o pôžičke peňazí medzi odporcom v 2. rade a
navrhovateľkou, ako simulovaný právny úkon, pretože k skutočnej pôžičke uzavretej v
súlade s § 657 Občianskeho zákonníka ani nedošlo... Na základe toho aj nadväzujúca
záložná zmluva, ktorou sa mala zabezpečiť táto fiktívna zmluva o pôžičke, nemohla byť
platná, keďže subsidiárne nadväzovala na tento fiktívny právny úkon... Podľa toho je možné
konštatovať, že tieto zmluvy sú neplatné hoci sami osebe z formálneho hľadiska aj by platné
boli, nakoľko ich účelom bolo obísť zákon. Kúpna zmluva, ktorá je predmetom tohto
súdneho konania, ktorou navrhovateľka previedla vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti
na odporcu v 1. rade síce formálne bola uzavretá v súlade s ustanovením § 588 a
nasledujúce Občianskeho zákonníka pri splnení náležitostí § 46, ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 133, ods. 2 Občianskeho zákonníka, i v tomto prípade však je možné
konštatovať, že kúpna zmluva a následne právo spätnej kúpy medzi zmluvnými partnermi
nebola urobená vážne, tieto obchádzajú zákon a sú v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnou
vôľou navrhovateľky nebolo predať rodinný dom a prísť o bývanie, ale získať úver na
vyrovnanie dlhu odporcu v 2. rade s tým, že navrhovateľke v súčinnosti s odporcom v 1.
rade sa mal vybaviť úver za účelom splnenia svojho dlhu, preto v danom prípade súd obe
zmluvy vyhodnotil ako fiktívne právne úkony, ktorými bol zastretý iný právny úkon, ktorého
úmysel bol získať hypotekárny úver. Dojednané podmienky, za akých bola zmluva uzavretá,
obsahujú ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech navrhovateľky, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Cieľom
odporcov bolo vymoženie možno i nereálnej pohľadávky odporcu v 2. rade na základe
uzavretých zmlúv. Vzhľadom na to, že uzavreté zmluvy boli právnymi úkonmi vo vzájomnej
súvislosti účelom obísť duch zákona, súd ich vyhodnotil ako absolútne neplatné. Preto
nemohlo dôjsť účinne k prevodu vlastníctva navrhovateľky na odporcu v 1. rade k
predmetnej nehnuteľnosti... Na základe takejto neplatnej zmluvy potom odporca
nenadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a preto ani nemohol platne
zriadiť záložné právo pre odporcu 2.“.
3. Na základe odvolania žalovaných v 1. a 2. rade krajský súd napadnutým
uznesením rozsudok okresného súdu podľa v tom čase účinného § 221 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
pretože odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu nezodpovedalo
požiadavke náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 OSP a
„konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa s poukazom na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 7 Cdo 157/2011, neprichádza do úvahy, keďže existujú dôvody na zrušenie
rozhodnutia“. Krajský súd okresnému súdu vytkol, že vo svojom rozsudku «opätovne
neuvádza aký právny úkon mal byť zastretý predmetnou kúpnou a záložnou zmluvou.
Právny úkon v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú
a právnym úkonom teda nemôže byť úmysel získať hypotekárny úver. Ako odvolací súd
uviedol už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č. k. 24 Co/l52/2013-315 zo
dňa 3. 12. 2013, v zmysle § 41 ods. 2 Občianskeho zákonníka aplikovaného prvostupňovým
súdom, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to
zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takéhoto
právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.
Navrhovateľka tvrdí, že predmetnými zmluvami sa obchádzali ustanovenia Občianskeho
zákonníka o zabezpečovacom prevode práva. V zmysle § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka
splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v
prospech veriteľa (ďalej len zabezpečovací prevod práva). Pri zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných
ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133). Navrhovateľka pritom správne
poukázala na to, že v zmysle § 53 ods. 7 Občianskeho zákonníka zabezpečenie splnenia
záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu práva k
nehnuteľnosti je pri spotrebiteľskej zmluve neprípustné. V danom prípade... vzťah medzi
navrhovateľkou a pôvodným odporcom 1, vyplývajúci u uzavretej kúpnej zmluvy, je
nesporne vzťahom spotrebiteľským, pretože odporca 1 pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, keďže predmetom jeho činnosti je kúpa a predaj nehnuteľností (§ 52 ods. 3 OZ),
bol teda v pozícii dodávateľa, a navrhovateľka zároveň pri uzatváraní a plnení predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 OZ), vystupovala teda ako spotrebiteľ... V danom
prípade... veriteľom navrhovateľky v dôsledku nezaplatenej ceny diela bol odporca 2 a nie
(pôvodný) odporca 1, ktorý predmetné nehnuteľnosti danou kúpnou zmluvou získal. Pokiaľ
navrhovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že odporca 1 plnil za navrhovateľku odporcovi 2, toto
tvrdenie nie je podložené, keďže zmluva o prevzatí dlhu treťou osobou, či už namiesto
dlžníka alebo popri dlžníkovi, vyžaduje v zmysle § 531 ods. 3 Občianskeho zákonníka
písomnú formu, pričom z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by k písomnému uzavretiu
takejto zmluvy bolo došlo. Ak by mal byť takýto úkon urobený ústne, bol by potom v zmysle
§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 531 ods. 3 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatný. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu je potom nutné uzavrieť, že
predmetnou kúpnou zmluvou v spojitosti so zmluvou o budúcej zmluve nemohol byť zastretý
právny úkon - zabezpečovací prevod práva. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že týmito úkonmi
mala byť zastretá zmluva o pôžičke, resp. dohoda o návratnom poskytnutí peňažných
prostriedkov, ani s týmto názorom nie je možné, vzhľadom na výsledky dosiaľ vykonaného
dokazovania, súhlasiť. Odporkyňa 1 popiera, že by kedykoľvek mala úmysel poskytnúť
navrhovateľke peňažnú pôžičku. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku ani nevyplýva,
že by prvostupňový súd mal na základe vykonaných dôkazov k takémuto záveru dospieť. V
odôvodnení rozsudku teda chýba záver súdu prvého stupňa, ktorý je relevantný, aký iný
právny úkon mal byť predmetnými dvoma zmluvami zastretý, keď pre absenciu bližšieho
zdôvodnenia nie je zrejmé, čo je myslené slovným spojením „zastretý iný právny úkon s
úmyslom získať hypotekárny úver“. Odhliadnuc od uvedeného, v zmysle § 41a ods. 2 OZ,
neplatnosti simulovaného právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho
považoval za nezastretý. O neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle strán
spočívajúci v simulácii, teda možno uvažovať len v prípade, že vôľu zmluvu uzavrieť nemá
žiadna zo strán zmluvy... V danom prípade dosiaľ nebolo preukázané, že by odporca 1 pri
uzatváraní sporných zmlúv konal nevážne, teda že by predmetnú kúpnu zmluvu a zmluvu o
budúcej kúpnej zmluve v skutočnosti uzavrieť nechcel. Prvostupňový súd sa ale s touto
skutočnosťou v odôvodnení preskúmavaného rozsudku nevysporiadal, v odôvodnení
preskúmavaného rozsudku obdobne neuzavrel, čím tieto právne úkony obchádzajú zákon a
v ktorých jeho ustanoveniach.».
4. Ústavného prieskumu napadnutého uznesenia sa sťažovateľka domáhala
sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. augusta 2016, avšak uznesením č. k.
II. ÚS 713/2016-26 z 22. septembra 2016 bola odmietnutá pre neprípustnosť podľa § 25
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Na základe sťažnostných námietok, ktorých
podstata spočívala v tom, že „krajský súd ustálil odlišný skutkový stav než okresný súd bez
toho, aby na pojednávaní vykonal príslušné dokazovanie“ a že „v odvolacom konaní
nerozhodovali zákonní sudcovia, pretože príslušný senát krajského súdu nebol určený
náhodným výberom v súlade so zákonom, ale na základe zákon modifikujúcich ustanovení
rozvrhu práce“, ústavný súd dospel k názoru, že „obe uvedené námietky sú takého rázu, že
pripúšťali možnosť podania dovolania, a to na základe právnej úpravy účinnej do 30. júna
2016“, ktoré sťažovateľka nepodala. „Vychádzajúc zo skutočnosti, že uznesenie krajského
súdu sa stalo právoplatným 22. júna 2016, teda ešte počas účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, treba dospieť k záveru, že prípustnosť dovolania sa v danom prípade riadi touto
úpravou, ktorá bola účinná do 30. júna 2016. Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 470
ods. 3 Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 zákonná jednomesačná
lehota na podanie dovolania vyplývajúca z ustanovenia § 240 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, ktorá k 1. júlu 2016 ešte neuplynula, sa modifikuje (predlžuje) na dvojmesačnú
lehotu v zmysle § 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Keďže podľa zistenia ústavného
súdu sťažovateľka dovolanie nepodala, prichodí považovať túto skutočnosť za dôvod
neprípustnosti sťažnosti, pretože nepodaním dovolania sťažovateľka nevyužila zákonom jej
daný účinný mimoriadny opravný prostriedok umožňujúci ochranu označených práv v
dovolacom konaní. Treba tiež dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej
preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani
neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.“
5. K otázke „prípustnosti podanej ústavnej sťažnosti z hľadiska nevyčerpania
dovolania“ sa následne sťažovateľka vyjadrila listom doručeným ústavnému súdu
7. októbra 2016, v ktorom uviedla, že „na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30. 06. 2016 Civilný sporový poriadok pripúšťa dovolanie z dôvodu, že
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, iba proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí [§ 420 písm. e) Civilného
sporového poriadku]. Civilný sporový poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, z ktorého
by vyplývalo, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému pred
nadobudnutím účinnosti nového zákona sa rozhodne podľa doterajších právnych predpisov.
Takýto záver podľa názoru sťažovateľky nie je možné vyvodiť ani kreatívnym výkladom
ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, osobitne, ak v iných procesných
predpisoch bývajú takéto intertemporálne ustanovenia výslovne zakotvené. Uvedené
znamená, že prípustnosť dovolania podaného po 01. 07. 2016 sa musí posúdiť podľa
ustanovení Civilného sporového poriadku (ktorý nepripúšťa dovolanie proti takému druhu
rozhodnutia odvolacieho súdu, akým je napadnuté uznesenie krajského súdu). Od
sťažovateľky nebolo možné legitímne očakávať, aby stihla podať dovolanie na Najvyšší súd
Slovenskej republiky do 30. 06. 2016, teda do 7 dní, odkedy bolo jej splnomocnenej
zástupkyni doručené uznesenie krajského súdu. Okrem toho prípis predsedu krajského súdu,
vysvetľujúci spôsob pridelenia sťažovateľkinej veci na krajskom súde, bol doručený
advokátke sťažovateľky až 07. 07. 2016, čiže kvalifikované uplatnenie dovolacieho dôvodu
spočívajúceho v nesprávne obsadenom súde v lehote do 30. 06. 2016 zo strany sťažovateľky
ani neprichádzalo do úvahy.“.
6. Na uvedené vyjadrenie sťažovateľke odpovedal sudca ústavného súdu L. M. listom
č. k. II. ÚS 713/2016-34 zo 14. decembra 2016, v ktorom naznačil „širší kontext úvah,
ktorými sa riadil senát ústavného súdu pri rozhodovaní v tejto veci“, pričom s poukazom
„na ustanovenie § 470 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ktoré sa týka
intertemporálneho behu lehôt“ dospel k záveru, že „z pozitívno-právneho hľadiska práve
z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť (popri už vyššie vyslovených ústavnoprávnych
princípoch), že hoci dovolanie bude podané po 30. júni 2016, podmienky jeho prípustnosti
sa budú riadiť Občianskym súdnym poriadkom, keďže možnosť podať dovolanie vznikla
počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku“.
7. Na základe návrhu sťažovateľky z 31. októbra 2016 okresný súd uznesením č. k.
25 C 30/2012-827 zo 14. novembra 2016 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. novembra
2016) podľa § 122 Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016, ďalej aj
„CSP“) odpustil sťažovateľke zmeškanie lehoty na podanie dovolania.
8. Dňa 31. októbra 2016 sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z § 237 ods. 1 písm. f) a g) OSP.
9. Najvyšší súd napadnutým uznesením (včas podané) dovolanie sťažovateľky
odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné „bez skúmania, či v konaní
došlo k žalobkyňou namietanej procesnej nesprávnosti“, pričom s odkazom na odbornú
právnickú literatúru (Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.;
Tomašovič, M.; a kolektív: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,
s. 1354 a 1355) konštatoval, že «riešenie otázky prípustnosti dovolania proti zrušujúcemu
uzneseniu odvolacieho súdu... vyústilo do prijatia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 19. januára 2017 sp. zn. 3 Cdo 236/2016, uverejneného v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky (R 19/2017), podľa ktorého: „Dovolanie
proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, nesmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ani
rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku.».
10. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že «má to „nešťastie“, že napadnuté uznesenie
krajského súdu jej bolo doručené tesne pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového
poriadku, ktorý vylúčil prípustnosť dovolania proti tomuto druhu rozhodnutí odvolacieho
súdu. V dobrej viere sťažovateľka (zastávajúc v otázke režimu prípustnosti dovolania
rovnaké stanovisko ako najvyšší súd) najskôr podala proti uzneseniu krajského súdu
ústavnú sťažnosť, a následne, akceptujúc právny názor ústavného súdu, dovolanie spolu
s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty na jeho podanie. S ústavnoprávne relevantnými
námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti uzneseniu krajského súdu sa však odmietol
zaoberať jednak ústavný súd (tvrdiac, že prípustnosť dovolania sa v tomto prípade spravuje
Občianskym súdnym poriadkom), jednak následne najvyšší súd (tvrdiac, že prípustnosť
dovolania sa naopak spravuje Civilným sporovým poriadkom z dôvodu, že dovolanie bolo
podané po 01. 07. 2016). Takýto postup je absolútne neprijateľný a vo svojej podstate je
popretím základného práva na prístup k súdu (na súdnu ochranu)... Sťažovateľka si je,
samozrejme, vedomá, že v prípade, ak táto jej sťažnosť bude pridelená na rozhodnutie
inému než II. senátu ústavného súdu, je možné, že tento iný senát dospeje k odchylnému
právnemu záveru v otázke režimu prípustnosti sťažovateľkinho dovolania, než vyslovil
II. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 713/2016, a teda nebude považovať záver
najvyššieho súdu, že dovolanie sa v sťažovateľkinej veci spravuje Civilným sporovým
poriadkom z dôvodu, že bolo podané po 01. 07. 2016, za ústavne neudržateľný. Aj ústavný
súd je však viazaný právnym názorom vysloveným v skoršom rozhodnutí ústavného súdu
a musí rozhodnúť v súlade s ním. Jediný postup – aj keď podľa sťažovateľky
z ústavnoprávnych a metodologických dôvodov sporný – na základe ktorého by sa iný senát
ústavného súdu mohol odchýliť od právneho názoru II. senátu ústavného súdu vo veci
II. ÚS 713/2016, by bol na základe zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu
v zmysle § 6 zákona č. 38/1993 Z. z.». Tým, že najvyšší súd „prípustnosť dovolania
sťažovateľky posúdil v priamom rozpore s právnym názorom ústavného súdu vysloveným vo
veci sťažovateľky, čím ignoroval ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku, porušil
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na
prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.
11. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na to, že «okresný súd vykonal
v jej veci rozsiahle dokazovanie výsluchmi účastníkov, svedkov i listinnými dôkazmi;
uskutočnil spolu 11 pojednávaní, z toho deväť s meritórnym prejednaním veci, z ktorých
niektoré trvali aj vyše troch hodín. Svoje skutkové zistenia okresný súd vyvodil
z konkrétnych dôkazov, ktoré v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 25 C 30/2012-578 z 08.
12. 2014 aj uviedol a vyhodnotil. Krajský súd rozhodol napadnutým uznesením bez
nariadenia pojednávania, „od stola“, bez vykonania akéhokoľvek dokazovania. Podobne
bez nariadenia pojednávania a bez zopakovania/doplnenia dokazovania zo strany
odvolacieho súdu bol krajským súdom zrušený aj v poradí prvý rozsudok okresného súdu č.
k. 25 C 30/2012-245 z 10. 12. 2012». Sťažovateľka vidí porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom v tom, že jeho uznesenie «je
ako celok založené na úplnom prehodnocovaní skutkového stavu zisteného súdom prvého
stupňa na základe ním vykonaného dokazovania, a to bez toho, aby si odvolací súd sám
zadovážil rovnocenný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov zopakovaním alebo
doplnením dokazovania - a teda spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 213 ods. 3 a 5
Občianskeho súdneho poriadku. Kým súd prvého stupňa dospel po skutkovej stránke
k záveru, že vôľa účastníčok kúpnej zmluvy podpisovanej medzi sťažovateľkou ako
predávajúcou a pôvodnou žalovanou v 1. rade ako kupujúcou nebola vážna, a že týmto
úkonom v spojení so súčasne uzatváranou zmluvou o budúcej „spätnej“ kúpnej zmluve sa
v skutočnosti sledoval len dočasný prevod vlastníckeho práva na čas, kým sťažovateľka
nevráti pôvodnej žalovanej v 1. rade poskytnuté peniaze, odvolací súd v napadnutom
uznesení krajského súdu vykonštruoval úplne iný skutkový stav. Pritom svoje odlišné
skutkové zistenia sa krajský súd snaží v napadnutom uznesení podporiť iba bezduchými
frázami typu „vzhľadom na výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania“ (strana 15, tretí
odsek), „v danom prípade dosiaľ nebolo preukázané“ (strana 15, štvrtý odsek), „podľa
dosiaľ preukázaného“ (strana 16, tretí odsek), „z dosiaľ vykonaného vyplýva“ (strana 17,
druhý odsek), „podľa dosiaľ preukázaného“ (strana 17, druhý odsek), „podľa
preukázaného“ (strana 17, tretí odsek), „z dosiaľ vykonaného vyplýva“ (strana 18, druhý
odsek); týmito prázdnymi floskulami je uznesenie krajského súdu priam zaplnené. Uvedené
potom, samozrejme, indikuje porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu napadnutým
uznesením krajského súdu aj v rovine jeho nedostatočného odôvodnenia.».
12. Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že
«po doručení napadnutého uznesenia... pod ktorým bola ako predsedníčka senátu
podpísaná sudkyňa požiadala predsedu krajského súdu o vysvetlenie spôsobu
pridelenia veci sp. zn. 25 Co 173/2015. Predseda krajského súdu odpovedal listom
zn. Spr 367/16 z 01. 07. 2016, v ktorom okrem iného uviedol: „Z registra tunajšieho súdu
bolo zistené, že dňa 26. 03. 2015 bol tunajšiemu súdu predložený spis Okresného súdu
Galanta sp. zn. 25 C/30/2012 na rozhodnutie o odvolaní odporcov 1. a 2. proti rozsudku
č. k. 25 C/30/2012-578 zo dňa 8. 12. 2014. Prostredníctvom elektronickej podateľne bola
uvedená vec zapísaná do senátu 25 Co a bola jej pridelená sp. zn. 25 Co/173/2015 s tým,
že konaniu predchádza spis 24 Co/152/2013. Spis Okresného súdu Galanta sp. zn.
25 C/30/2012 bol predložený tunajšiemu súdu už dňa 12. 04. 2013, vec bola zapísaná
do senátu 24 Co a bola jej pridelená spisová značka 24 Co/152/2013, sudcom
spravodajcom v danej veci bola Predmetom odvolacieho konania bolo
rozhodnutie o odvolaní odporcov 1. a 2. proti rozsudku č. k. 25 C/30/2012-245 zo dňa 10.
12. 2012. Senát 24 Co vo veci rozhodol uznesením č. k. 24 Co/152/2013-315 zo dňa
3. decembra 2013, a to tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie... Vzhľadom na vyššie uvedené bola vec sp. zn. 25Co/173/2015
pridelená do senátu 25 Co v súlade s bodmi 2 a 8 Všeobecných zásad a pravidiel
zapisovania a prideľovania vecí platných na všetkých úsekoch Krajského súdu v Trnave pre
rozvrh práce na rok 2015 s tým, že uvedenej veci predchádza spis 24 Co/152/2013, v ktorej
veci bola sudcom spravodajcom bola v čase nápadu veci sp. zn.
25Co/173/2015 v zmysle rozvrhu práce členkou senátu 25 Co, z toho dôvodu bol spis
pridelený do tohto senátu“.». Podľa názoru sťažovateľky „každé opravné konanie,
iniciované opravným prostriedkom s devolutívnym účinkom, vrátane odvolania, je na
úrovni opravného súdu nepochybne novou vecou, na ktorú sa vo všeobecnosti vzťahuje
ustanovenie § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.“, podľa ktorého ak tento zákon
neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce
prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby
bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. „Žiadne ustanovenie citovaného
zákona neoprávňuje predsedu súdu, aby upravil v rozvrhu práce súdu ďalšie výnimky zo
zásady náhodného prideľovania vecí idúce nad rámec prípadov predpokladaných
zákonom“. Pridelením veci do senátu „25 Co“ podľa pravidla „vec ide za spravodajcom“
preto došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu zaručeného
II.
13. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do
právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
15. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
16. Ústavný súd pri preskúmavaní ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom
súdnictve nevykonáva dokazovanie, nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu tak, ako
všeobecný súd, lebo ústavný súd je súdom práva, a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle
jeho ustálenej judikatúry zásadne neprislúcha hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických
osôb a právnických osôb, výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie,
predložené listiny a iné dôkazy, resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu
vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore
s právomocami ústavného súdu, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti
súdneho konania (III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné
garancie vyplývajúce najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani
vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
17. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva
iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť
zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada
spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46
ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne
relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci.
18. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
19. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súd nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne (m. m. III. ÚS 72/2010). Môže, dokonca
sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje
účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov
a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju
interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch
nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade
rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého
jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis
pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov
v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť
doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2
ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom
a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
20. S ohľadom na uvedené ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne len tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
21. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie
v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016),
resp. Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4
ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu
vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani
nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno
bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by
totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo
neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.
22. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že samotnú existenciu uznesenia ústavného
súdu č. k. II. ÚS 713/2016-26 z 22. septembra 2016 so zreteľom na jeho odôvodnenie
nepovažuje za ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého mala byť sťažovateľke v zmysle
§ 122 CSP odpustená (dvojmesačná) lehota na podanie dovolania; uvedené uznesenie
nielenže neobsahuje žiaden záväzný príkaz, ale ani odporúčanie sťažovateľke zo strany
ústavného súdu, aby dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dodatočne podala, a už
vôbec nezakladá nárok sťažovateľky na také rozhodnutie zo strany okresného súdu, ktorým
by jej návrhu vyhovel. Tvrdenie sťažovateľky, že „akceptujúc právny názor ústavného
súdu, dovolanie spolu s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty na jeho podanie“
dodatočne podala, aby „opätovne nebola chytená do nejakej procesnej pasce“, považuje
ústavný súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu za zavádzajúce, svedčiace o tom, že
odôvodneniu uznesenia ústavného súdu dostatočne neporozumela nielen ona, ale ani
okresný súd rozhodujúci o jej návrhu. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu v zmysle
jeho poučenia nebolo prípustné odvolanie, pričom žiadna strana sporu sa ústavného
prieskumu uvedeného uznesenia okresného súdu nedomáhala. Odhliadnuc od uvedeného,
pokiaľ okresný súd uznesením sťažovateľke zmeškanie lehoty na podanie dovolania
odpustil a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, najvyššiemu súdu neostávalo nič iné
ako na procesný úkon – podanie dovolania – hľadieť ako na urobený včas. Ústavný súd
však poznamenáva, že úspech v konaní o návrhu na odpustenie zmeškanej lehoty
na podanie dovolania vzhľadom na povahu tohto mimoriadneho opravného prostriedku
automaticky neznamená, že pri rozhodovaní o ňom najvyšší súd stratí možnosť posúdiť,
či boli naplnené zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti pôvodne zmeškaného
právneho úkonu. Žiadnym výkladom § 122 CSP nemožno dospieť k inému záveru.
23. V danej veci nie je sporné, že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 22. júna 2016. Z § 470 ods. 3 CSP jednoznačne vyplýva, že na lehoty, ktoré
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto
zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto
neskoršom čase. Podľa § 427 ods. 1 CSP dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
24. V (rovnakej) lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
(resp. oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu) možno podať aj sťažnosť
ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti ústavný súd už
v minulosti judikoval, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že
aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho
právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Civilného sporového poriadku účinného
od 1. júla 2016). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne
prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody
a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva
alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
25. Pre porovnanie sa žiada uviesť, že podľa § 240 ods. 1 OSP účastník mohol podať
dovolanie (len) do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Keby sťažovateľka podala dovolanie do 30. júna
2016 (vrátane), neboli by nijaké pochybnosti o tom, že prípustnosť dovolania sa riadi starou
právnou úpravou, podľa ktorej dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP], resp. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát [§ 237 písm. g) OSP].
Preto ústavný súd v uznesení č. k. II. ÚS 713/2016-26 z 22. septembra 2016 uviedol,
že „obe uvedené námietky sú takého rázu, že pripúšťali možnosť podania dovolania, a to
na základe právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016“.
26. Nová práva úprava ustanovuje, že dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd [§ 420 písm. e) CSP], alebo súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].
Takto koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej má tento mimoriadny opravný
prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných
rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie
judikatúry všeobecných súdov ako prvkov napĺňania princípu správnej istoty. Právo
na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti môže podliehať určitým obmedzeniam. Za takého obmedzenie treba
považovať aj nemožnosť podania dovolania proti zrušujúcemu rozhodnutiu súdu prvej
inštancie; v tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na odbornú právnickú literatúru citovanú
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu (bod 9).
27. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 713/2016-26
z 22. septembra 2016, sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 24. augusta 2016
netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ani v sťažnosti doručenej ústavnému
súdu 19. októbra 2017 nekonkretizovala, prečo „od sťažovateľky nebolo možné legitímne
očakávať, aby stihla podať dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky do 30. 06. 2016,
teda do 7 dní, odkedy bolo jej splnomocnenej zástupkyni doručené uznesenie krajského
súdu“. Nedostatok právne relevantného odôvodnenia sťažnosti ako všeobecnej náležitosti
návrhu na začatie konania podanému ústavnému súdu nie je ústavný súd povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti; na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom a publikovaná judikatúra, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010,
28. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať
mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky (z 31. októbra 2016), ktorým napadla
zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, no keďže vzhľadom na novú právnu úpravu, ktorá
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem (§ 470
ods. 1 CSP), zistil, že toto rozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí (§ 420 CSP), rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný
sporový poriadok prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje (bez skúmania, či
v konaní došlo k žalobkyňou namietanej procesnej nesprávnosti), rešpektujúc pritom
vlastnú judikatúru, resp. stanovisko (R 19/2017) publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
29. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti
napádajúcej porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu
30. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
31. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej
proti napadnutému uzneseniu krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol (včas podané) dovolanie sťažovateľky ako
procesne neprípustné, preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.
32. Vzhľadom na procesnú povahu napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný
súd poukazuje na to, že ak v minulosti výnimočne vstúpil svojou právomocou do rozhodnutí
odvolacieho či dovolacieho súdu, ktorými boli zrušené rozhodnutia prvoinštančných či
odvolacích súdov, urobil tak preto, že išlo o prípady, keď ešte
pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté
právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila
iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však
navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé
výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané
štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne sa tento
negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09, I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania
(III. ÚS 46/2013). Na tento prípad poukázala aj sťažovateľka v sťažnosti.
33. Základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „je výsledkové“, čo
znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako
celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Ústavnou
kompetenciou ústavného súdu teda nemôže byť zmena alebo náprava prípadného, či už
namietaného alebo skutočného pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených
konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok
po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine.
Každý iný postup by neprípustne rozširoval jeho kompetencie a vo svojich dôsledkoch
z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by
mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní (IV. ÚS 233/2011).
34. Výkon spravodlivosti v právnom štáte musí dbať o procesnú čistotu (ustanovený
postup) a dodržiavanie zákonných a ústavných pravidiel, pričom za ústavne konformné
možno považovať len také rozhodnutie, ktorého výrok a odôvodnenie sú zavŕšením ústavne
súladného postupu (I. ÚS 154/08).
35. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením (v poradí druhého) rozsudku
okresného súdu (bod 2), ktorý krajský súd napadnutým uznesením zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (bod 3), dospel k názoru, že výhrady, ktoré krajský súd voči jeho
odôvodneniu vzniesol, sú vzhľadom na relevantnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
odôvodňovania súdnych rozhodnutí, opodstatnené. Ústavný súd nezistil, že by závery
krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom konaní boli
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia v rozhodnom
čase účinných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Napadnuté uznesenie krajského súdu je preto z hľadiska
ústavnoprávnej konformity udržateľné a akceptovateľné. Bude plne v kompetencii
okresného súdu, aby sa v ďalšom konaní s právnym názorom krajského súdu
prezentovanom v jeho zrušujúcom rozhodnutí vysporiadal. Pri viazanosti okresného súdu
právnym názorom krajského súdu majú strany sporu po opätovnom rozhodnutí okresného
súdu v merite veci možnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom.
Na rozdiel od starej právnej úpravy už nová právna úprava v § 390 CSP vyslovene
ustanovuje, že odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie.
36. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 napadnutým uznesením krajského súdu
37. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných
garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou
zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,
ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
38. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa
zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba
pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu;
ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce
na konanie a rozhodovanie v senáte (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01,
I. ÚS 115/02, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené
z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31 a nasl. Trestného poriadku
alebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).
39. Ústavný princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú
podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú
nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie
jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola
zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený –
pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.
40. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom
na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť
súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda
obsadený zákonným spôsobom (rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5.
2000).
41. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,
ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom
a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje
v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd
v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca
určený podľa odseku 4.
42. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno
vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
43. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone
súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov
a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky
schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).
44. Podľa § 49 písm. a) zákon a súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie
súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce...
45. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce
rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri
zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
46. Podľa § 51 ods. 1 prvej vety zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,
veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým
senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť
ovplyvňovania pridelenia vecí.
47. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1
je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo
súdnych úradníkov.
48. Ústavný súd konštatuje, že rozvrhy práce krajského súdu na roky 2013 a 2015
so zapracovanými dodatkami sú verejne prístupné prostredníctvom internetovej stránky
ministerstva, pričom z nich znenia vyplýva, že boli vydané v súlade s už citovanými
ustanoveniami zákona o súdoch, vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 118/2005 Z. z. o náležitostiach rozvrhu práce v znení neskorších predpisov,
opatreniami predsedu krajského súdu a osobitnými právnymi predpismi „(Občiansky súdny
poriadok, Trestný poriadok a pod.)“. Každý z týchto rozvrhov práce obsahuje opis
jednotlivých súdnych registrov, zaradenie sudcov do kolégií, ako aj číselné označenie,
zloženie senátu a rozsah pôsobnosti jednotlivých súdnych oddelení.
49. Podľa Všeobecných zásad a pravidiel zapisovania a prideľovania vecí platných
na všetkých úsekoch Krajského súdu v Trnave pre rozvrh práce na rok 2015:
„2. Veci zrušené odvolacím súdom a vrátené I. stupňovému súdu a znovu predložené na
rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete rozhodovania budú zapísané do registra tomu
odvolaciemu senátu (vrátane senátu ustanoveného ad hoc), ktorý vec zrušil pod novou
spisovou značkou. Súvislosť s pôvodnou vecou sa vyznačí v poznámke...
8. Ak nemožno vec zapísať podľa odsekov 1 – 3, 5 – 6 pôvodnému sudcovi, pretože prestal
byť sudcom, bol pridelený na iný súd alebo mu veci nemôžu byť prideľované z iných
dôvodov, pridelia sa náhodným výberom. Ak nemožno zapísať veci podľa odsekov 1 – 3, 5 –
6 pôvodnému senátu, pretože senát v pôvodnom zložení neexistuje, pridelia sa senátu,
v ktorom je podľa rozvrhu práce zaradený sudca, ktorý bol určený ako spravodajca
pôvodného senátu. Ak tento sudca prestal byť sudcom, bol pridelený na iný súd, alebo vec
nemožno prideliť senátu, v ktorom je zaradený sudca spravodajca z iných dôvodov, vec sa
pridelí senátu, do ktorého sú zaradení ostávajúci členovia pôvodného senátu; inak sa vec
pridelí náhodným výberom.“
50. V intenciách uvedeného ústavný súd preskúmal aj námietku sťažovateľky,
že v napadnutom odvolacom konaní nerozhodovali zákonní sudcovia, pretože príslušný
senát krajského súdu nebol určený náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť
ovplyvňovania pridelenia vecí (§ 51 ods. 1 zákona o súdoch), ale na základe modifikujúcich
ustanovení rozvrhu práce krajského súdu na rok 2015 v znení jeho dodatkov, avšak nezistil
ich opodstatnenosť. V čase predloženia spisu krajskému na rozhodnutie o odvolaní
odporcov v 1. a 2. rade proti (v poradí druhému) rozsudku okresného súdu senát „24 Co“
v pôvodnom zložení neexistoval, pričom sudkyňa spravodajkyňa ako
predsedníčka senátu rozhodovala o odvolaniach občianskoprávnej agendy v senáte „25 Co“.
V tomto smere považuje ústavný súd odpoveď predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 367/16
z 1. júla 2016, ktorú mu sťažovateľka na podporu svojich argumentov predložila ako
prílohu sťažnosti, za dostatočne zrozumiteľnú.
51. V prípade sťažovateľky bola podmienka náhodného pridelenia veci zákonnému
senátu dodržaná, a teda k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo. Z uvedeného dôvodu ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
52. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2018