Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 506/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného STEHURA & partners, v. o. s., F. Kráľa

2080, Čadca, v mene ktorej koná advokát JUDr. Celestín Stehura, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a 3

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 22. februára 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. marca 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. februára 2017

(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. marca 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si žalobou doručenou Okresnému súdu Čadca

(ďalej len „okresný súd“) uplatnil voči Slovenskej republike nárok (ďalej aj „žalovaný“)

na náhradu škody vo výške 1 374,08 € s príslušenstvom, „ktorá... vznikla tým, že dňa

25. 04. 2012 mi bola zaistená drevná hmota príslušníkmi OO PZ v celkovom

3

objeme 29,08 mz dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu. Poverený príslušník PP

PZ nevydal žiadne potvrdenie o zaistení veci, hoci bol povinný tak urobiť.

Prevzatím drevnej hmoty pôvodný žalovaný (odporca) prevzal objektívnu zodpovednosť

za jej stratu a poškodenie. Drevná hmota bola nesprávne skladovaná, nebola zabezpečená

proti krádeži a po skončení trestného konania mi nebola vydaná a nebola mi poskytnutá ani

finančná náhrada za jej predaj.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. februára 2016 zamietol žalobu

z dôvodu, že sťažovateľ v určenej lehote nepodal návrh na určenie vlastníckeho práva

k drevnej hmote, preto sa jej vlastníkom stala Slovenská republika a nebola daná

zodpovednosť štátu za nezákonný postup a nezákonné rozhodnutie.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom z 22. februára 2017 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením z 19. marca 2018 tak, že dovolanie odmietol ako

neprípustné.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Rozhodnutia obidvoch súdov považujem za arbitrárne, vychádzajú z nesprávne

zisteného skutkového stavu, sú nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného odôvodnenia,

pričom sa súdy nevysporiadali s dôležitými skutočnosťami, ktoré boli v konaniach zistené.

Konaním Krajského súdu Žilina a Najvyššieho súdu SR bola naopak poskytnutá ochrana

svojvôli príslušníkom polície, ktorí bezdôvodne odňali drevo mne patriace, toto drevo

odovzdali súkromnej spoločnosti a umožnili, aby drevo bolo bez môjho súhlasu odpredané

a kúpna cena bola vyplatená neznámym osobám.

Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že vlastníkom drevnej hmoty sa na základe

stala Slovenská republika, a to z dôvodu neuplatnenia návrhu

na určenie vlastníckeho práva na príslušnom súde a preto nie je daná zodpovednosť štátu

za nezákonný postup a nezákonné rozhodnutie. Ako som už uviedol, táto skutočnosť

o nadobudnutí vlastníctva k drevnej hmote nie je nikde v súdnom ani v pripojených spisoch

uvedená a ja – sťažovateľ som teda ani nebol oboznámený s obsahom takéhoto rozhodnutia

a nemohol som voči takémuto rozhodnutiu podať opravný prostriedok. Súd prvej inštancie

predovšetkým opomenul základnú skutočnosť, že ja – sťažovateľ som bol vlastníkom drevnej

hmoty, ktorá mi bola zaistená orgánmi činnými v trestnom konaní pre podozrenie

zo spáchania trestného činu a toto bolo z mojej strany dostatočne preukázané. V konaní

sa nepotvrdilo, že došlo k spáchaniu trestného činu a vec bola odstúpená do priestupkového

konania, ktorého výsledkom bolo, že som nebol právoplatne uznaný za vinného z priestupku

ani iného správneho deliktu, teda som bol z predmetného činu uznaný za nevinného. V

tomto smere som poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad

alebo ), v zmysle ktorých v súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré

neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu...

Povinnosťou orgánu verejnej moci, pokiaľ nevydal rozhodnutie o prepadnutí veci

v prospech štátu, bolo po definitívnom skončení objasňovania veci zaistenú drevnú hmotu

vrátiť. Už počas vyšetrovania som aktívne preukázal všetky skutočnosti týkajúce sa toho,

že ja som vlastníkom predmetnej drevnej hmoty a domáhal som sa jej riadneho vrátenia.

Uvedené som preukázal aj počas súdneho konania...

... Poukazujem na to, že ani samotný štát nevedel, kde sa drevná hmota nachádza.

Z výpovedí pracovníkov bývalého Obvodného lesného úradu jednoznačne vyplýva,

že oni túto drevnú hmotu nikdy neprevzali. Z písomných vyjadrení OO PZ

však vyplýva úplne iná skutočnosť a to, že drevnú hmotu protokolárne prevzali pracovníci

bývalého Obvodného lesného úradu . Najzarážajúca je však skutočnosť,

že v približnom čase, keď mala byť táto drevná hmota prevezená Obvodným lesným úradom

, bola táto bez právneho dôvodu odpredaná súkromnou spoločnosťou ,

ktorá ju mala chrániť pred jej zničením a znehodnotení, práve na pokyn orgánov činných

v trestnom konaní. Z vyjadrenia tejto spoločnosti vyplýva, že drevo dva mesiace skladovali

a aby nedošlo k jeho znehodnoteniu drevo vraj odpredali a utŕženú kúpnu cenu mali

vyplatiť spoluvlastníkom pozemkového spoločenstva.“

Podľa sťažovateľa krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami,

napadnutý rozsudok riadne neodôvodnil, pričom porušil aj princíp spravodlivosti.

Sťažovateľ uvádza, že krajský súd vychádzal z toho, že on ako žalobca nepreukázal

nesprávny úradný postup štátnych orgánov s tým, že „vec bola zaistená inej osobe a preto

nebolo povinnosťou štátu ju vydať vlastníkovi. Mňa – sťažovateľa a vlastníka veci

odporučili orgány činné v trestnom konaní na podanie určovacej žaloby... Poukazujem na

to, že som svoje vlastnícke právo k predmetnej drevnej hmote bez pochybností preukázal.

Už len v tomto konaní je zrejmý nesprávny úradný postup príslušníkov OO PZ

teda jedna z podmienok pre uplatnenie náhrady škody voči štátu.

Príslušníci OO PZ mali vedomosť, že (u ktorého bola

drevná hmota zaistená) prevážal drevo odo mňa – sťažovateľa, drevo mienil odo mňa kúpiť

a preto nebola žiadna pochybnosť o tom, že drevo patrí mne. Navrhované podanie žaloby

o určenie vlastníckeho práva je absolútne nedôvodné, čo len potvrdzuje fakt, že tento návrh

súdy vôbec neodôvodnili. Súdy tiež neuvádzajú, aký zmysel by takáto žaloba mala, keďže

drevo už bolo v tom čase odpredané a pravdepodobne spracované. Som toho názoru,

že príslušníci OO PZ v prípade, že mali pochybnosti o vlastníctve drevnej

hmote, mali vydať rozhodnutie o zaistení dreva, resp. o prepadnutí veci štátu. Voči takýmto

rozhodnutiam som mal právo podať odvolanie, prípadne podať žalobu o preskúmanie

rozhodnutia súdom. Takisto zaistené drevo mali zabezpečiť do úschovy tak, aby sa

neznehodnotilo a aby toto drevo nemohla cudzia osoba predať a z tohto predaja sa na môj

úkor obohatiť. Ide o povinnosti ustanovené priamo zákonom.“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že ani najvyšší súd mu v predmetnej veci neposkytol

dostatočnú ochranu, keďže odmietol dovolanie z dôvodu, že nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Najvyšší súd tiež poukázal na to, že nedostatočne zistený skutkový stav nebol dovolacím

dôvodom ani za účinnosti (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ

považuje tento právny názor za arbitrárny z dôvodu, že dovolanie bolo podané za účinnosti

a smerovalo proti rozsudku, ktorý krajský súd vydal

za účinnosti .

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil

porušenie základných práv podľa a a 3 a tiež

porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 22. februára 2017 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 19. marca 2018, napadnuté

rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež žiada

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 € a o úhradu trov

konania.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

tým, že mu napadnutými rozhodnutiami „bola odňatá možnosť vykonávať svoje procesné

práva a realizovať svoje základné práva na súdnu ochranu a právo vlastniť majetok,

pričom... [jeho] majetok bol z dôvodov na strane štátu postihnutý“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie práva

podľa čl. 6 dohovoru napadnutými rozhodnutiami. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ

uvádza, že namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napriek nepresnému

vymedzeniu v petite sťažnosti ‒ vychádzajúc zodôvodnenia sťažnosti a z obsahu

sťažovateľovej argumentácie ‒ ústavný súd dospel kzáveru, že sťažovateľ namieta

porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre týkajúcej sa práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 3 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu z 22. februára 2017

Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sústredil na posúdenie,

či sťažnosť v časti, v ktorej smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, nemožno

považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v napadnutom rozsudku z 22. februára 2017, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu z 18. februára 2016, uviedol tieto právne závery:

„15. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej

inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie

danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie

odôvodnil v súlade s ust. účinného v čase rozhodnutia okresného súdu,

(aktuálne sú kritériá odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy až ).

Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň

poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní

obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2

).

16. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobcu uvedené v jeho opravnom

prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

17. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam len

zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej,

že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak ako boli

prezentované v odôvodnení napadnuté rozhodnutia.

20. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa v prejednávanej veci

žalobou domáhal voči žalovanému náhrady škody podľa , ktorá

mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Obvodného oddelenia Policajného

zboru tým, že žalobcovi bola z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného

3

činu zaistená drevná hmota v celkovom objeme 29,08 ma poverený príslušník OO PZ

nevydal žiadne potvrdenie o zaistení veci. Počas vykonávania úkonov pri objasňovaní

podozrenia zo spáchania trestného činu poverený príslušník drevnú hmotu naďalej

zadržiaval a nevydal rozhodnutie o odňatí veci a ani iné ďalšie obdobné rozhodnutia, hoci

tak bol povinný urobiť podľa ustanovení . Podozrenie z trestného činu

sa nepotvrdilo, a preto poverený príslušník OO PZ odovzdal vec

na prejednanie priestupku vo veci údajne nedovolenej ťažby Obvodnému lesnému úradu

v ktorý však svojím rozhodnutím č. 23013/00004Re zo dňa 20. 07. 2013 zastavil

konanie, pretože bolo preukázané, že žalobca sa žiadneho protiprávneho konania

nedopustil. Nakoľko pominuli dôvody na ďalšie zadržiavanie zaistených vecí, orgán, ktorý

vec zaistil, bol povinný ju vydať. OO PZ tak však ani napriek výzve žalobcu neučinil.

Žalobca teda žalobu opiera o to, že žalovaný sa dopustil nesprávneho úradného postupu,

keď nevydal potvrdenie o zaistení veci, nevydal rozhodnutie o odňatí veci a taktiež nevydal

rozhodnutie o vrátení veci a nevrátil mu zaistenú vec. Žalovaný na výzvu o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02. 10. 2013 reagoval listom zo dňa

10. 04. 2014 jeho zamietnutím s odôvodnením, že v danom prípade neboli splnené

podmienky nároku na náhradu škody.

21. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nárok žalobcu

je nedôvodný, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych predpokladov

pre priznanie náhrady škody, a to nesprávny úradný postup. Tvrdenia žalobcu o tom,

že OO PZ nevydalo potvrdenie o zaistení veci sú nepravdivé. Drevná hmota bola totiž dňa

25. 04. 2012 zaistená C. Z., a nie žalobcovi. OO PZ postupoval v súlade s ust. § 21 ods. 1

o Policajnom zbore preto vydal C. Z., t. j. osobe, ktorej bola vec

zaistená, potvrdenie o zaistení veci s presným opisom veci. Nakoľko na vec zaistenú

C. Z. si uplatnil právo žalobca (teda iná osoba ako tá, ktorej bolo zaistené), podľa § 21

ods. 9 mal vyšetrovateľ pochybnosti o tom, kto je vlastníkom

zaistenej veci z dôvodu, že drevná hmota bola označená nečitateľnou ciachou a samotný

C. Z. pri zaistení nemal doklady od tejto drevnej hmoty, policajti uložili zaistenú vec

do úschovy, písomne to oznámili samotnému žalobcovi a odporučili mu, aby si v lehote

60 dní od doručenia tohto oznámenia uplatnil vlastnícke alebo iné právo na zaistenú vec

na príslušnom súde. Zároveň príslušný orgán Policajného zboru poučil žalobcu o tom,

že ak si nárok v tejto lehote neuplatní, zaistená vec sa stáva majetkom štátu a útvar

Policajného zboru ju neodkladne odovzdá ministerstvu do správy. Keďže policajný orgán

pochybnosti o práve neodstraňuje samostatným dokazovaním zameraným len na túto otázku

– takáto právomoc mu nepatrí (pozri rozsudok NS SR sp. zn. z 26. 11. 2003),

ak nastanú pochybnosti o práve k veci, je treba vec uložiť do úschovy a tým zabrániť,

aby sa s vecou až do objasnenia práva k nej disponovalo. Skúmanie týchto pochybností

patrí do právomoci súdu. Uvedený záver okresného súdu je v súlade s ustálenou

judikatúrou najvyšších súdnych autorít, ktorú v ňom citoval. Žalobca v konaní nepreukázal,

že podľa , v lehote 60 dní od doručenia písomného

oznámenia uplatnil vlastnícke právo na príslušnom civilnom súde; zaistená vec sa preto

stala majetkom štátu. Nebolo preto povinnosťou príslušného OO PZ vydať následne

rozhodnutie o odňatí veci, prípadne o jej vrátení žalobcovi. Policajný orgán v danom

prípade postupoval v súlade so zákonnými ustanoveniami, (konkrétne § 21 ods. 1, 3 a 9

o Policajnom zbore citovanými v napadnutom rozhodnutí).

Okresný súd správne zdôraznil, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu

vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru môže súd

vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa

Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru prokurátorom. V danom

prípade nebolo preukázané, že výkon právomoci orgánu verejnej moci nezodpovedal

štandardnému postupu v obdobných veciach a prípadný neštandardný postup by

neodôvodňovali osobitné okolnosti konkrétnej veci. Príslušník OO PZ teda

postupoval v plnom súlade s SR. Žalobca v konaní neprodukoval dôkaz,

ktorým by preukázal nesprávny úradný postup OO PZ ktorý bol základom

jeho nároku uplatneného žalobou.

22. Argumentácia odvolateľa uvedená v jeho opravnom prostriedku sa vzťahovala

na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ku ktorému sa vzťahuje

aj judikatúra ním citovaná (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ). Žalobca po poučení zo strany policajného

orgánu nevyužil možnosť podania žaloby v zákonom stanovenej lehote o určenie

vlastníckeho práva k veci, ktorá mu bola odňatá. Úvahy o absencii naliehavého právneho

záujmu žalobcu na požadovanom určení sú právne irelevantné. Okresný súd správne

konštatoval, že pokiaľ u žalobcu nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre

priznanie náhrady škody, a to nesprávny úradný postup v zmysle ,

je nadbytočné zaoberať sa ďalšími dôvodmi uvedenými v žalobe (vznikom škody a príčinnou

súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou). Z rovnakých dôvodov

sa ani odvolací súd nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami uvedenými žalobcom v jeho

opravnom prostriedku.

23. Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré

okresný súd žalobu zamietol. Ak už bolo uvedené vyššie, hmotnoprávnym dôvodom

zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia atribútov

zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Obvodného

oddelenia Policajného zboru SR Žalobca v danom prípade odôvodňoval

nesprávny úradný postup OO PZ, príslušníka OO PZ tým, že nevydal potvrdenie o zaistení

veci, nevydal rozhodnutie o odňatí veci a nevydal rozhodnutie o vrátení veci a nevrátil

zaistenú vec žalobcovi. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej

veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu príslušníkmi OO PZ . Súd

potom nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie

dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

24. Okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom

a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust.

účinného v čase rozhodnutia okresného súdu, (aktuálne sú kritériá

hodnotenia dôkazov predmetom úpravy ), súčasne spôsobom plne

zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich

procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán,

ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v

potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v

zmysle ust. , účinného v čase jeho vyhlásenia a písomného vyhotovenia

(v súčasnosti sú kritériá odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy až ), aj

správne a presvedčivo odôvodnil. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania (teraz strany sporu – poznámka odvolacieho

súdu), ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ). Námietka

žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je preto nedôvodná.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako

odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Ústavný súd vychádzal aj z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku okresného súdu

vymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. V rámci skúmania

odôvodnenia rozsudku okresného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„3. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe

nie je možné vyhovieť. Vychádzal pritom z ust. § 3 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 až 4 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci...

ako aj ust. , a o Policajnom zbore... a konštatoval,

že skúmal, či sú v prejednávanej veci splnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle ,

t. j. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť

medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

4. Žalobca v žalobe uviedol, že mu bola dňa 25. 04. 2012 zaistená drevná hmota

príslušníkmi OO PZ v objeme 29,08 m3, pričom mu nebolo vydané žiadne potvrdenie

o zaistení veci a prevzatím dreva žalovaný prevzal objektívnu zodpovednosť za stratu

a poškodenie dreva. Taktiež poverený príslušník OO PZ , ktorý drevnú hmotu

naďalej zadržiaval, nevydal rozhodnutie o odňatí veci, ani o vrátení veci. Podozrenie

z trestného činu sa nepotvrdilo, vec bola odovzdaná OLÚ na prejednanie priestupku,

pričom priestupkové konanie bolo zastavené z dôvodu, že sa žalobca žiadneho

protiprávneho konania nedopustil, no napriek tomu mu nebola zaistená vec vrátená,

ani uhradená jej hodnota. Takýmto nesprávnym postupom bola žalobcovi spôsobená

majetková škoda vo výške 1.374,08 Eur spočívajúca v úbytku jeho majetku.

5. Z vyšetrovacieho spisu OO PZ ČVS: ORP-709/SB/CA-2012 mal

okresný súd preukázané, že dňa 24. 04. 2012 hliadka OO PZ preverovala oznámenie K. H.,

že v Obci časť U našiel drevnú hmotu, ktorá mala pochádzať

z nedovoleného výrubu. Na parcele č. 1027 v lesnom poraste 410C, toto sa miesto nachádza

za rampou vodnej nádrže, kde zistil prejazd vozidla s drevom, ktoré malo patriť C. Z.. Šiel

za ním, vo dvore a u neho zistil, že sa tam nachádza vozidlo so zloženým drevom, ktoré bolo

sčasti zmanipulované, na miesto bola privolaná polícia. C. Z. uviedol, že v tento deň mu

volal žalobca, ktorý mu chcel predať drevo. Na to sa C. Z. spýtal, či má k drevu doklady

a ciachu. Žalobca potvrdil, že ich má, preto C. Z. poslal na miesto svoje vozidlo s vodičom

N. T.. Keď sa vodič T. vrátil s drevom, bol s ním aj žalobca, ktorý sa dohodol so C. Z.,

že doklady od dreva si zoberie so sebou ráno, a donesie ich aj s faktúrou, potom

mu bude drevo vyplatené. Keďže mal drevo na sklade, začal ho manipulovať svojou ciachou

R-CA-50-1. Drevo už bolo ociachované žalobcom nečitateľnou ciachou, na ktorej boli

znaky U-CA. Keďže sa na mieste nepodarilo riadne objasniť pôvod dreva, drevo nebolo

možné z miesta odviezť a uskladniť, bolo ponechané na mieste vyznačené bielymi čiarami

a rozhodnuté o ňom malo byť nasledujúci deň v ranných hodinách, kedy malo pokračovať

objasnenie vo veci. Žalobca dňa 25. 04. 2012 podal vysvetlenie vo veci, v ktorom uviedol,

že C. Z. si drevo prevzal, doklady od dreva mu nedal, keďže mu potreboval vystaviť

aj doklady ku fakturácii. Následne vo večerných hodinách dňa 25. 04. 2012 sa na sklad

C. Z. dostavil K. H., ktorý je lesníkom PSDVL ktorý mal uviesť, že drevo na

dvore pochádza z nelegálneho výrubu. C. Z. preto zastavil manipuláciu dreva a drevo bolo

odvezené na sklad firmy . Tieto skutočnosti uvádzal žalobca

aj v potvrdení zo dňa 25. 04. 2012, ktorému vystavilo OO PZ , a ktoré

si prevzal, v ktorom taktiež žalobca udáva, že toto drevo mu bolo zabavené nelegálne,

nakoľko bolo ním riadne kúpené. Z tohto potvrdenia teda vyplýva, že na základe vyššie

zistených skutočností bolo drevo žalobcovi dňa 25. 04. 2012 zaistené, odvezené na sklad

firmy . Žalobca bol poučený podľa o Policajnom

zbore. Na základe výzvy žalobcu zo dňa 25. 05. 2012, aby mu OO PZ vrátilo

drevo, inak sa obráti na inšpekciu Ministerstva vnútra za zneužitie právomoci verejného

činiteľa, OO PZ žalobcovi opätovne uviedlo, že dňa 25. 04. 2012 mu bol

vysvetlený súvis zaistenej veci s vyšetrovanou udalosťou, bolo mu tiež vydané potvrdenie,

v zmysle ktorého bol žalobca poučený podľa , pričom

aj v tomto liste zo dňa 28. 05. 2012 bol žalobca opätovne poučený podľa § 21 ods. 9 zákona

č. 171/1993, ako aj o tom, že od dňa 25. 04. 2012 mu plynie lehota na uplatnenie

vlastníckych práv na príslušnom súde.

6. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd preukázané,

že tvrdenia žalobcu o tom, že OO PZ nevydalo potvrdenie o zaistení veci nie sú pravdivé.

Nakoľko drevná hmota bola dňa 25. 04. 2012 zaistená C. Z., bolo tejto osobe, ktorej bola

vec zaistená, v súlade s podľa vydané potvrdenie

o zaistení veci s presným opisom veci. Toto potvrdenie je súčasťou spisového materiálu.

Keďže si na vec zaistenú C. Z. uplatnil právo žalobca, teda iná osoba, ako tá, ktorej bola

vec zaistená a podľa mal vyšetrovateľ pochybnosti

o tom, kto je vlastníkom zaistenej veci, (keďže drevná hmota bola označená nečitateľnou

ciachou), a ani C. Z. nemal pri jej zaistení doklady od drevnej hmoty, policajti uložili

zaistenú vec do úschovy, písomne to oznámili samotnému žalobcovi, a odporučili mu,

aby si v lehote 60 dní od doručenia tohto oznámenia uplatnil vlastnícke právo alebo iné

právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Zároveň žalobca bol poučený, že ak si nárok

v tejto lehote na súde neuplatní, zaistená vec sa stáva majetkom štátu a útvar PZ

ju neodkladne odovzdá ministerstvu do správy. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR sp. zn.

a sp. zn. vyplýva, že policajný orgán nemá právo

pri vyšetrovaní skúmať pochybnosti o vlastníctve veci samostatným dokazovaním

zameraným len na túto otázku, táto právomoc mu nepatrí, ak nastanú pochybnosti o práve

k veci, je treba vec uložiť do úschovy, a tým zabrániť, aby sa s vecou až do objasnenia

práva k nej disponovalo. Skúmanie týchto pochybností patrí do právomoci civilného súdu.

Nakoľko súd v prejednávanej veci nemal preukázané, že by si žalobca podľa § 21 ods. 9

o Policajnom zbore v lehote 60 dní od doručenia písomného oznámenia

uplatnil vlastnícke právo na príslušnom civilnom súde, zaistená vec sa stala majetkom štátu.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu a jeho právneho zástupcu, (ktoré bolo v konaní aj preukázané

písomným vyjadrením firmy ), že firma zaistenú drevnú hmotu odpredala, táto

skutočnosť nie je predmetom tohto konania. Tvrdenie právneho zástupcu žalobcu s odkazom

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , že v danom prípade neboli

dôvodné pochybnosti o tom, kto je vlastníkom dreva a na drevo si neuplatňovali nárok

iné osoby, teda že by nebol naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe,

aby sa určilo, kto je vlastníkom dreva, tieto okresný súd označil ako účelové, nakoľko

policajt nie je oprávnený skúmať pochybnosti o vlastníctve veci. Nakoľko žalobca v konaní

nepreukázal jednu z kumulatívnych podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu,

a to nesprávny úradný postup príslušníkov Policajného zboru, okresný súd už vo veci

ani nevykonal ďalšie dokazovanie a žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.“

Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom

okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,

že sťažovateľ nepreukázal predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu – nesprávny

úradný postup žalovaného. Konajúce súdy sa zaoberali námietkami sťažovateľa – poukázali

na a

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

so záverom, že potvrdenie o zaistení veci bolo vydané osobe, ktorej bola drevná hmota

zaistená. Rovnako tak vychádzali zo zistenia, že drevná hmota bola označená nečitateľnou

ciachou, preto nebolo možné zistiť jej vlastníka a preto sťažovateľa podľa § 21 ods. 9

vyzvali, aby si svoje vlastnícke právo uplatnil určovacou žalobou

na súde s poučením, že ak tak neurobí v zákonnej lehote, zaistená drevná hmota sa stane

vlastníctvom štátu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu je takto dostatočné a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal

odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho vec. Tieto právne závery krajského

súdu a okresného súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať,

naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa v plnom

rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné

a zrozumiteľne formulované právne argumenty.

Zistené skutočnosti neindikujú ani dôvody na vyslovenie porušenia základných práv

sťažovateľa podľa , prípadne podľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu po prípadnom prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 3 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 19. marca 2018

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania

sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade

s , sledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti

považovať za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na dovolaciu argumentáciu

sťažovateľa a následne uviedol:

«7. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol

účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti treba dovolanie považovať

za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného

sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy

nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani

samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné

preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp. zn.

, , , , ,

a ...].

8. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril

záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne

a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým

obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde

nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,

vrátane dovolacieho konania (, , ,

, ). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu.

9. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,

za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (, ,

, , ). Narušenie princípu právnej istoty

strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť

vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti – to platí o všetkých mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

10. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez

ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu

ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky...) sp. zn. ].

15. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z .

16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/

, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu

znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace

procesné oprávnenia.

16.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických

a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním

využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou

súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu

nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo

procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom

a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj

rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , , ,

a ).

16.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach

najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu

konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama

procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu

jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj

R 129/1999 a , , , ). Tento pojem

nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu

činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

17. Z hľadiska obsahového (viď ) žalobca v dovolaní nenamieta

chyby a nesprávnosti v procese prejednania sporu (v procedúre jeho vedenia) zo strany

odvolacieho súdu, ale naopak zreteľne namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci.

18. Pokiaľ žalobca v dovolaní namieta, že súdy nevysvetlili dôsledky, prípadne

účinky alebo vecné súvislosti niektorých skutočností, z hľadiska obsahového ide o námietku,

že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, prípadne nepreskúmateľné.

18.1. Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou

považovaná nie za procesnú vadu konania zakladajúcu prípustnosť dovolania (v zmysle

), ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania

nezakladá (viď R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/216;

obsah spisu nedáva v danom prípade žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto

stanoviska – v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné

dôvody.

18.2. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je dostatočne zrejmé, z akých

skutkových zistení vychádzal, k akým skutkovým záverom dospel a na základe čoho

a z akých dôvodov na zistenom skutkovom podklade zaujal svoje právne závery (poznámka:

najvyšší súd, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, neposudzoval správnosť

týchto právnych záverov).

19. Pokiaľ žalobca namieta, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav, „nezohľadnili

dôkazy“, prípadne nevykonali dokazovanie zamerané na odstránenie rozporov

vo vyjadreniach žalovanej, svedkov (pracovníkov Obvodného lesného úradu, spoločnosti

) alebo v údajoch obsiahnutých v spisovom materiáli, ide o námietku, že súdy

rozhodli bez dostatočného obstarania relevantných skutkových podkladov. Do 30. júna

2016 ale prípustnosť dovolania nezakladalo ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich

skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej

opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v

rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. , , , 3

Cdo 108/2016, , , , a pre

úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (porovnaj ).

20. Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu,

podľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá „prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo

nesprávne právne posúdenie veci (viď m. m. ).»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným

spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa

názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje

takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Neobstojí námietka sťažovateľa, že najvyšší súd odkázal aj na svoje právne závery, ktoré

boli prijaté v režime , keďže je zrejmé, že najvyšší súd

na tieto právne závery odkazuje v tom zmysle, že majú relevanciu aj za účinnosti Civilného

sporového poriadku ako nového procesného kódexu.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a 3 a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť sťažovateľa bolo možné

odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí vzhľadom na to, že

sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom, nepriložil k sťažnosti napadnutý rozsudok

krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Napriek uvedenému – ústavný súd

si vlastnou činnosťou zaobstaral napadnuté rozhodnutia – a sťažnostné námietky

sťažovateľa preskúmal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018