Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 506/2018
PDF · 396.04 KB
No categories available
IV. ÚS 506/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného STEHURA & partners, v. o. s., F. Kráľa
2080, Čadca, v mene ktorej koná advokát JUDr. Celestín Stehura, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 245/2016 z 22. februára 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 133/2017 z 19. marca 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2018
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 245/2016 z 22. februára 2017
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 133/2017 z 19. marca 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si žalobou doručenou Okresnému súdu Čadca
(ďalej len „okresný súd“) uplatnil voči Slovenskej republike nárok (ďalej aj „žalovaný“)
na náhradu škody vo výške 1 374,08 € s príslušenstvom, „ktorá... vznikla tým, že dňa
25. 04. 2012 mi bola zaistená drevná hmota príslušníkmi OO PZ v celkovom
3
objeme 29,08 mz dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu. Poverený príslušník PP
PZ nevydal žiadne potvrdenie o zaistení veci, hoci bol povinný tak urobiť.
Prevzatím drevnej hmoty pôvodný žalovaný (odporca) prevzal objektívnu zodpovednosť
za jej stratu a poškodenie. Drevná hmota bola nesprávne skladovaná, nebola zabezpečená
proti krádeži a po skončení trestného konania mi nebola vydaná a nebola mi poskytnutá ani
finančná náhrada za jej predaj.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 147/2014 z 18. februára 2016 zamietol žalobu
z dôvodu, že sťažovateľ v určenej lehote nepodal návrh na určenie vlastníckeho práva
k drevnej hmote, preto sa jej vlastníkom stala Slovenská republika a nebola daná
zodpovednosť štátu za nezákonný postup a nezákonné rozhodnutie.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom z 22. februára 2017 tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením z 19. marca 2018 tak, že dovolanie odmietol ako
neprípustné.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
„Rozhodnutia obidvoch súdov považujem za arbitrárne, vychádzajú z nesprávne
zisteného skutkového stavu, sú nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného odôvodnenia,
pričom sa súdy nevysporiadali s dôležitými skutočnosťami, ktoré boli v konaniach zistené.
Konaním Krajského súdu Žilina a Najvyššieho súdu SR bola naopak poskytnutá ochrana
svojvôli príslušníkom polície, ktorí bezdôvodne odňali drevo mne patriace, toto drevo
odovzdali súkromnej spoločnosti a umožnili, aby drevo bolo bez môjho súhlasu odpredané
a kúpna cena bola vyplatená neznámym osobám.
Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že vlastníkom drevnej hmoty sa na základe
zákona č. 171/1993 Z. z. stala Slovenská republika, a to z dôvodu neuplatnenia návrhu
na určenie vlastníckeho práva na príslušnom súde a preto nie je daná zodpovednosť štátu
za nezákonný postup a nezákonné rozhodnutie. Ako som už uviedol, táto skutočnosť
o nadobudnutí vlastníctva k drevnej hmote nie je nikde v súdnom ani v pripojených spisoch
uvedená a ja – sťažovateľ som teda ani nebol oboznámený s obsahom takéhoto rozhodnutia
a nemohol som voči takémuto rozhodnutiu podať opravný prostriedok. Súd prvej inštancie
predovšetkým opomenul základnú skutočnosť, že ja – sťažovateľ som bol vlastníkom drevnej
hmoty, ktorá mi bola zaistená orgánmi činnými v trestnom konaní pre podozrenie
zo spáchania trestného činu a toto bolo z mojej strany dostatočne preukázané. V konaní
sa nepotvrdilo, že došlo k spáchaniu trestného činu a vec bola odstúpená do priestupkového
konania, ktorého výsledkom bolo, že som nebol právoplatne uznaný za vinného z priestupku
ani iného správneho deliktu, teda som bol z predmetného činu uznaný za nevinného. V
tomto smere som poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad
7 Cdo 87/2012 alebo 3 Cdo 194/2010), v zmysle ktorých v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu...
Povinnosťou orgánu verejnej moci, pokiaľ nevydal rozhodnutie o prepadnutí veci
v prospech štátu, bolo po definitívnom skončení objasňovania veci zaistenú drevnú hmotu
vrátiť. Už počas vyšetrovania som aktívne preukázal všetky skutočnosti týkajúce sa toho,
že ja som vlastníkom predmetnej drevnej hmoty a domáhal som sa jej riadneho vrátenia.
Uvedené som preukázal aj počas súdneho konania...
... Poukazujem na to, že ani samotný štát nevedel, kde sa drevná hmota nachádza.
Z výpovedí pracovníkov bývalého Obvodného lesného úradu jednoznačne vyplýva,
že oni túto drevnú hmotu nikdy neprevzali. Z písomných vyjadrení OO PZ
však vyplýva úplne iná skutočnosť a to, že drevnú hmotu protokolárne prevzali pracovníci
bývalého Obvodného lesného úradu . Najzarážajúca je však skutočnosť,
že v približnom čase, keď mala byť táto drevná hmota prevezená Obvodným lesným úradom
, bola táto bez právneho dôvodu odpredaná súkromnou spoločnosťou ,
ktorá ju mala chrániť pred jej zničením a znehodnotení, práve na pokyn orgánov činných
v trestnom konaní. Z vyjadrenia tejto spoločnosti vyplýva, že drevo dva mesiace skladovali
a aby nedošlo k jeho znehodnoteniu drevo vraj odpredali a utŕženú kúpnu cenu mali
vyplatiť spoluvlastníkom pozemkového spoločenstva.“
Podľa sťažovateľa krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami,
napadnutý rozsudok riadne neodôvodnil, pričom porušil aj princíp spravodlivosti.
Sťažovateľ uvádza, že krajský súd vychádzal z toho, že on ako žalobca nepreukázal
nesprávny úradný postup štátnych orgánov s tým, že „vec bola zaistená inej osobe a preto
nebolo povinnosťou štátu ju vydať vlastníkovi. Mňa – sťažovateľa a vlastníka veci
odporučili orgány činné v trestnom konaní na podanie určovacej žaloby... Poukazujem na
to, že som svoje vlastnícke právo k predmetnej drevnej hmote bez pochybností preukázal.
Už len v tomto konaní je zrejmý nesprávny úradný postup príslušníkov OO PZ
teda jedna z podmienok pre uplatnenie náhrady škody voči štátu.
Príslušníci OO PZ mali vedomosť, že (u ktorého bola
drevná hmota zaistená) prevážal drevo odo mňa – sťažovateľa, drevo mienil odo mňa kúpiť
a preto nebola žiadna pochybnosť o tom, že drevo patrí mne. Navrhované podanie žaloby
o určenie vlastníckeho práva je absolútne nedôvodné, čo len potvrdzuje fakt, že tento návrh
súdy vôbec neodôvodnili. Súdy tiež neuvádzajú, aký zmysel by takáto žaloba mala, keďže
drevo už bolo v tom čase odpredané a pravdepodobne spracované. Som toho názoru,
že príslušníci OO PZ v prípade, že mali pochybnosti o vlastníctve drevnej
hmote, mali vydať rozhodnutie o zaistení dreva, resp. o prepadnutí veci štátu. Voči takýmto
rozhodnutiam som mal právo podať odvolanie, prípadne podať žalobu o preskúmanie
rozhodnutia súdom. Takisto zaistené drevo mali zabezpečiť do úschovy tak, aby sa
neznehodnotilo a aby toto drevo nemohla cudzia osoba predať a z tohto predaja sa na môj
úkor obohatiť. Ide o povinnosti ustanovené priamo zákonom.“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že ani najvyšší súd mu v predmetnej veci neposkytol
dostatočnú ochranu, keďže odmietol dovolanie z dôvodu, že nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
Najvyšší súd tiež poukázal na to, že nedostatočne zistený skutkový stav nebol dovolacím
dôvodom ani za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ
považuje tento právny názor za arbitrárny z dôvodu, že dovolanie bolo podané za účinnosti
Civilného sporového poriadku a smerovalo proti rozsudku, ktorý krajský súd vydal
za účinnosti Civilného sporového poriadku.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a tiež
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
z 22. februára 2017 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 19. marca 2018, napadnuté
rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež žiada
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 € a o úhradu trov
konania.
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
tým, že mu napadnutými rozhodnutiami „bola odňatá možnosť vykonávať svoje procesné
práva a realizovať svoje základné práva na súdnu ochranu a právo vlastniť majetok,
pričom... [jeho] majetok bol z dôvodov na strane štátu postihnutý“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie práva
podľa čl. 6 dohovoru napadnutými rozhodnutiami. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ
uvádza, že namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napriek nepresnému
vymedzeniu v petite sťažnosti ‒ vychádzajúc zodôvodnenia sťažnosti a z obsahu
sťažovateľovej argumentácie ‒ ústavný súd dospel kzáveru, že sťažovateľ namieta
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre týkajúcej sa práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,
že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu z 22. februára 2017
Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sústredil na posúdenie,
či sťažnosť v časti, v ktorej smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, nemožno
považovať za zjavne neopodstatnenú.
Krajský súd v napadnutom rozsudku z 22. februára 2017, ktorým potvrdil rozsudok
okresného súdu z 18. februára 2016, uviedol tieto právne závery:
„15. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. účinného v čase rozhodnutia okresného súdu,
(aktuálne sú kritériá odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy § 220 až § 222 CSP).
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní
obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2
CSP).
16. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobcu uvedené v jeho opravnom
prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.
17. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam len
zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej,
že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak ako boli
prezentované v odôvodnení napadnuté rozhodnutia.
20. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa v prejednávanej veci
žalobou domáhal voči žalovanému náhrady škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá
mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Obvodného oddelenia Policajného
zboru tým, že žalobcovi bola z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného
3
činu zaistená drevná hmota v celkovom objeme 29,08 ma poverený príslušník OO PZ
nevydal žiadne potvrdenie o zaistení veci. Počas vykonávania úkonov pri objasňovaní
podozrenia zo spáchania trestného činu poverený príslušník drevnú hmotu naďalej
zadržiaval a nevydal rozhodnutie o odňatí veci a ani iné ďalšie obdobné rozhodnutia, hoci
tak bol povinný urobiť podľa ustanovení Trestného poriadku. Podozrenie z trestného činu
sa nepotvrdilo, a preto poverený príslušník OO PZ odovzdal vec
na prejednanie priestupku vo veci údajne nedovolenej ťažby Obvodnému lesnému úradu
v ktorý však svojím rozhodnutím č. 23013/00004Re zo dňa 20. 07. 2013 zastavil
konanie, pretože bolo preukázané, že žalobca sa žiadneho protiprávneho konania
nedopustil. Nakoľko pominuli dôvody na ďalšie zadržiavanie zaistených vecí, orgán, ktorý
vec zaistil, bol povinný ju vydať. OO PZ tak však ani napriek výzve žalobcu neučinil.
Žalobca teda žalobu opiera o to, že žalovaný sa dopustil nesprávneho úradného postupu,
keď nevydal potvrdenie o zaistení veci, nevydal rozhodnutie o odňatí veci a taktiež nevydal
rozhodnutie o vrátení veci a nevrátil mu zaistenú vec. Žalovaný na výzvu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02. 10. 2013 reagoval listom zo dňa
10. 04. 2014 jeho zamietnutím s odôvodnením, že v danom prípade neboli splnené
podmienky nároku na náhradu škody.
21. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že nárok žalobcu
je nedôvodný, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych predpokladov
pre priznanie náhrady škody, a to nesprávny úradný postup. Tvrdenia žalobcu o tom,
že OO PZ nevydalo potvrdenie o zaistení veci sú nepravdivé. Drevná hmota bola totiž dňa
25. 04. 2012 zaistená C. Z., a nie žalobcovi. OO PZ postupoval v súlade s ust. § 21 ods. 1
zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore preto vydal C. Z., t. j. osobe, ktorej bola vec
zaistená, potvrdenie o zaistení veci s presným opisom veci. Nakoľko na vec zaistenú
C. Z. si uplatnil právo žalobca (teda iná osoba ako tá, ktorej bolo zaistené), podľa § 21
ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. mal vyšetrovateľ pochybnosti o tom, kto je vlastníkom
zaistenej veci z dôvodu, že drevná hmota bola označená nečitateľnou ciachou a samotný
C. Z. pri zaistení nemal doklady od tejto drevnej hmoty, policajti uložili zaistenú vec
do úschovy, písomne to oznámili samotnému žalobcovi a odporučili mu, aby si v lehote
60 dní od doručenia tohto oznámenia uplatnil vlastnícke alebo iné právo na zaistenú vec
na príslušnom súde. Zároveň príslušný orgán Policajného zboru poučil žalobcu o tom,
že ak si nárok v tejto lehote neuplatní, zaistená vec sa stáva majetkom štátu a útvar
Policajného zboru ju neodkladne odovzdá ministerstvu do správy. Keďže policajný orgán
pochybnosti o práve neodstraňuje samostatným dokazovaním zameraným len na túto otázku
– takáto právomoc mu nepatrí (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 60/03 z 26. 11. 2003),
ak nastanú pochybnosti o práve k veci, je treba vec uložiť do úschovy a tým zabrániť,
aby sa s vecou až do objasnenia práva k nej disponovalo. Skúmanie týchto pochybností
patrí do právomoci súdu. Uvedený záver okresného súdu je v súlade s ustálenou
judikatúrou najvyšších súdnych autorít, ktorú v ňom citoval. Žalobca v konaní nepreukázal,
že podľa § 21 ods. 8, 9 zákona č. 171/1993 Z. z. v lehote 60 dní od doručenia písomného
oznámenia uplatnil vlastnícke právo na príslušnom civilnom súde; zaistená vec sa preto
stala majetkom štátu. Nebolo preto povinnosťou príslušného OO PZ vydať následne
rozhodnutie o odňatí veci, prípadne o jej vrátení žalobcovi. Policajný orgán v danom
prípade postupoval v súlade so zákonnými ustanoveniami, (konkrétne § 21 ods. 1, 3 a 9
zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore citovanými v napadnutom rozhodnutí).
Okresný súd správne zdôraznil, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru môže súd
vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa
Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru prokurátorom. V danom
prípade nebolo preukázané, že výkon právomoci orgánu verejnej moci nezodpovedal
štandardnému postupu v obdobných veciach a prípadný neštandardný postup by
neodôvodňovali osobitné okolnosti konkrétnej veci. Príslušník OO PZ teda
postupoval v plnom súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca v konaní neprodukoval dôkaz,
ktorým by preukázal nesprávny úradný postup OO PZ ktorý bol základom
jeho nároku uplatneného žalobou.
22. Argumentácia odvolateľa uvedená v jeho opravnom prostriedku sa vzťahovala
na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ku ktorému sa vzťahuje
aj judikatúra ním citovaná (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 87/2012, sp. zn.
3 Cdo 194/2010 a sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Žalobca po poučení zo strany policajného
orgánu nevyužil možnosť podania žaloby v zákonom stanovenej lehote o určenie
vlastníckeho práva k veci, ktorá mu bola odňatá. Úvahy o absencii naliehavého právneho
záujmu žalobcu na požadovanom určení sú právne irelevantné. Okresný súd správne
konštatoval, že pokiaľ u žalobcu nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre
priznanie náhrady škody, a to nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.,
je nadbytočné zaoberať sa ďalšími dôvodmi uvedenými v žalobe (vznikom škody a príčinnou
súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou). Z rovnakých dôvodov
sa ani odvolací súd nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami uvedenými žalobcom v jeho
opravnom prostriedku.
23. Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre ktoré
okresný súd žalobu zamietol. Ak už bolo uvedené vyššie, hmotnoprávnym dôvodom
zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia atribútov
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Obvodného
oddelenia Policajného zboru SR Žalobca v danom prípade odôvodňoval
nesprávny úradný postup OO PZ, príslušníka OO PZ tým, že nevydal potvrdenie o zaistení
veci, nevydal rozhodnutie o odňatí veci a nevydal rozhodnutie o vrátení veci a nevrátil
zaistenú vec žalobcovi. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej
veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu príslušníkmi OO PZ . Súd
potom nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.
24. Okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom
a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust.
§ 132 O. s. p. účinného v čase rozhodnutia okresného súdu, (aktuálne sú kritériá
hodnotenia dôkazov predmetom úpravy § 191 ods. 1 CSP), súčasne spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich
procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán,
ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v
potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v
zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p., účinného v čase jeho vyhlásenia a písomného vyhotovenia
(v súčasnosti sú kritériá odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy § 220 až § 222 CSP), aj
správne a presvedčivo odôvodnil. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania (teraz strany sporu – poznámka odvolacieho
súdu), ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 115/2003). Námietka
žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je preto nedôvodná.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako
odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd vychádzal aj z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku okresného súdu
vymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. V rámci skúmania
odôvodnenia rozsudku okresného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:
„3. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe
nie je možné vyhovieť. Vychádzal pritom z ust. § 3 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 až 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci...
ako aj ust. § 21 ods. 1, 3 a 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore... a konštatoval,
že skúmal, či sú v prejednávanej veci splnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.,
t. j. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť
medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.
4. Žalobca v žalobe uviedol, že mu bola dňa 25. 04. 2012 zaistená drevná hmota
príslušníkmi OO PZ v objeme 29,08 m3, pričom mu nebolo vydané žiadne potvrdenie
o zaistení veci a prevzatím dreva žalovaný prevzal objektívnu zodpovednosť za stratu
a poškodenie dreva. Taktiež poverený príslušník OO PZ , ktorý drevnú hmotu
naďalej zadržiaval, nevydal rozhodnutie o odňatí veci, ani o vrátení veci. Podozrenie
z trestného činu sa nepotvrdilo, vec bola odovzdaná OLÚ na prejednanie priestupku,
pričom priestupkové konanie bolo zastavené z dôvodu, že sa žalobca žiadneho
protiprávneho konania nedopustil, no napriek tomu mu nebola zaistená vec vrátená,
ani uhradená jej hodnota. Takýmto nesprávnym postupom bola žalobcovi spôsobená
majetková škoda vo výške 1.374,08 Eur spočívajúca v úbytku jeho majetku.
5. Z vyšetrovacieho spisu OO PZ ČVS: ORP-709/SB/CA-2012 mal
okresný súd preukázané, že dňa 24. 04. 2012 hliadka OO PZ preverovala oznámenie K. H.,
že v Obci časť U našiel drevnú hmotu, ktorá mala pochádzať
z nedovoleného výrubu. Na parcele č. 1027 v lesnom poraste 410C, toto sa miesto nachádza
za rampou vodnej nádrže, kde zistil prejazd vozidla s drevom, ktoré malo patriť C. Z.. Šiel
za ním, vo dvore a u neho zistil, že sa tam nachádza vozidlo so zloženým drevom, ktoré bolo
sčasti zmanipulované, na miesto bola privolaná polícia. C. Z. uviedol, že v tento deň mu
volal žalobca, ktorý mu chcel predať drevo. Na to sa C. Z. spýtal, či má k drevu doklady
a ciachu. Žalobca potvrdil, že ich má, preto C. Z. poslal na miesto svoje vozidlo s vodičom
N. T.. Keď sa vodič T. vrátil s drevom, bol s ním aj žalobca, ktorý sa dohodol so C. Z.,
že doklady od dreva si zoberie so sebou ráno, a donesie ich aj s faktúrou, potom
mu bude drevo vyplatené. Keďže mal drevo na sklade, začal ho manipulovať svojou ciachou
R-CA-50-1. Drevo už bolo ociachované žalobcom nečitateľnou ciachou, na ktorej boli
znaky U-CA. Keďže sa na mieste nepodarilo riadne objasniť pôvod dreva, drevo nebolo
možné z miesta odviezť a uskladniť, bolo ponechané na mieste vyznačené bielymi čiarami
a rozhodnuté o ňom malo byť nasledujúci deň v ranných hodinách, kedy malo pokračovať
objasnenie vo veci. Žalobca dňa 25. 04. 2012 podal vysvetlenie vo veci, v ktorom uviedol,
že C. Z. si drevo prevzal, doklady od dreva mu nedal, keďže mu potreboval vystaviť
aj doklady ku fakturácii. Následne vo večerných hodinách dňa 25. 04. 2012 sa na sklad
C. Z. dostavil K. H., ktorý je lesníkom PSDVL ktorý mal uviesť, že drevo na
dvore pochádza z nelegálneho výrubu. C. Z. preto zastavil manipuláciu dreva a drevo bolo
odvezené na sklad firmy . Tieto skutočnosti uvádzal žalobca
aj v potvrdení zo dňa 25. 04. 2012, ktorému vystavilo OO PZ , a ktoré
si prevzal, v ktorom taktiež žalobca udáva, že toto drevo mu bolo zabavené nelegálne,
nakoľko bolo ním riadne kúpené. Z tohto potvrdenia teda vyplýva, že na základe vyššie
zistených skutočností bolo drevo žalobcovi dňa 25. 04. 2012 zaistené, odvezené na sklad
firmy . Žalobca bol poučený podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom
zbore. Na základe výzvy žalobcu zo dňa 25. 05. 2012, aby mu OO PZ vrátilo
drevo, inak sa obráti na inšpekciu Ministerstva vnútra za zneužitie právomoci verejného
činiteľa, OO PZ žalobcovi opätovne uviedlo, že dňa 25. 04. 2012 mu bol
vysvetlený súvis zaistenej veci s vyšetrovanou udalosťou, bolo mu tiež vydané potvrdenie,
v zmysle ktorého bol žalobca poučený podľa § 21 ods. 9 zákona č.171/1993, pričom
aj v tomto liste zo dňa 28. 05. 2012 bol žalobca opätovne poučený podľa § 21 ods. 9 zákona
č. 171/1993, ako aj o tom, že od dňa 25. 04. 2012 mu plynie lehota na uplatnenie
vlastníckych práv na príslušnom súde.
6. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd preukázané,
že tvrdenia žalobcu o tom, že OO PZ nevydalo potvrdenie o zaistení veci nie sú pravdivé.
Nakoľko drevná hmota bola dňa 25. 04. 2012 zaistená C. Z., bolo tejto osobe, ktorej bola
vec zaistená, v súlade s podľa § 21 ods. 1zákona č. 171/1993 Z. z. vydané potvrdenie
o zaistení veci s presným opisom veci. Toto potvrdenie je súčasťou spisového materiálu.
Keďže si na vec zaistenú C. Z. uplatnil právo žalobca, teda iná osoba, ako tá, ktorej bola
vec zaistená a podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. mal vyšetrovateľ pochybnosti
o tom, kto je vlastníkom zaistenej veci, (keďže drevná hmota bola označená nečitateľnou
ciachou), a ani C. Z. nemal pri jej zaistení doklady od drevnej hmoty, policajti uložili
zaistenú vec do úschovy, písomne to oznámili samotnému žalobcovi, a odporučili mu,
aby si v lehote 60 dní od doručenia tohto oznámenia uplatnil vlastnícke právo alebo iné
právo na zaistenú vec na príslušnom súde. Zároveň žalobca bol poučený, že ak si nárok
v tejto lehote na súde neuplatní, zaistená vec sa stáva majetkom štátu a útvar PZ
ju neodkladne odovzdá ministerstvu do správy. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Cdo 60/2003 a sp. zn. 4 Cdo 87/2011 vyplýva, že policajný orgán nemá právo
pri vyšetrovaní skúmať pochybnosti o vlastníctve veci samostatným dokazovaním
zameraným len na túto otázku, táto právomoc mu nepatrí, ak nastanú pochybnosti o práve
k veci, je treba vec uložiť do úschovy, a tým zabrániť, aby sa s vecou až do objasnenia
práva k nej disponovalo. Skúmanie týchto pochybností patrí do právomoci civilného súdu.
Nakoľko súd v prejednávanej veci nemal preukázané, že by si žalobca podľa § 21 ods. 9
zákona č. 171/1993 o Policajnom zbore v lehote 60 dní od doručenia písomného oznámenia
uplatnil vlastnícke právo na príslušnom civilnom súde, zaistená vec sa stala majetkom štátu.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu a jeho právneho zástupcu, (ktoré bolo v konaní aj preukázané
písomným vyjadrením firmy ), že firma zaistenú drevnú hmotu odpredala, táto
skutočnosť nie je predmetom tohto konania. Tvrdenie právneho zástupcu žalobcu s odkazom
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/87/2011, že v danom prípade neboli
dôvodné pochybnosti o tom, kto je vlastníkom dreva a na drevo si neuplatňovali nárok
iné osoby, teda že by nebol naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe,
aby sa určilo, kto je vlastníkom dreva, tieto okresný súd označil ako účelové, nakoľko
policajt nie je oprávnený skúmať pochybnosti o vlastníctve veci. Nakoľko žalobca v konaní
nepreukázal jednu z kumulatívnych podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu,
a to nesprávny úradný postup príslušníkov Policajného zboru, okresný súd už vo veci
ani nevykonal ďalšie dokazovanie a žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.“
Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom
okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,
že sťažovateľ nepreukázal predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu – nesprávny
úradný postup žalovaného. Konajúce súdy sa zaoberali námietkami sťažovateľa – poukázali
na § 21 ods. 1 a 9 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z.
o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z.“)
so záverom, že potvrdenie o zaistení veci bolo vydané osobe, ktorej bola drevná hmota
zaistená. Rovnako tak vychádzali zo zistenia, že drevná hmota bola označená nečitateľnou
ciachou, preto nebolo možné zistiť jej vlastníka a preto sťažovateľa podľa § 21 ods. 9
zákona č. 171/1993 Z. z. vyzvali, aby si svoje vlastnícke právo uplatnil určovacou žalobou
na súde s poučením, že ak tak neurobí v zákonnej lehote, zaistená drevná hmota sa stane
vlastníctvom štátu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu je takto dostatočné a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal
odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho vec. Tieto právne závery krajského
súdu a okresného súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať,
naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa v plnom
rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné
a zrozumiteľne formulované právne argumenty.
Zistené skutočnosti neindikujú ani dôvody na vyslovenie porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, prípadne podľa čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým
rozsudkom krajského súdu po prípadnom prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu z 19. marca 2018
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania
sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade
s § 420 písm. f) CSP, sledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti
považovať za zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na dovolaciu argumentáciu
sťažovateľa a následne uviedol:
«7. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol
účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať
za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného
sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy
nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani
samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné
preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp. zn.
1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013,
6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012...].
8. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril
záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým
obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde
nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania,
vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015,
5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu.
9. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,
za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať
rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013,
3 Cdo 357/2016, 3 E Cdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť
vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti – to platí o všetkých mimoriadnych
opravných prostriedkoch.
10. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez
ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu
ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky...) sp. zn. II. ÚS 172/03].
15. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP.
16. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/
CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu
znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace
procesné oprávnenia.
16.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo
procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97
a II. ÚS 251/03).
16.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach
najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu
konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu
jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj
R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem
nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
17. Z hľadiska obsahového (viď § 124 ods. 1 CSP) žalobca v dovolaní nenamieta
chyby a nesprávnosti v procese prejednania sporu (v procedúre jeho vedenia) zo strany
odvolacieho súdu, ale naopak zreteľne namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci.
18. Pokiaľ žalobca v dovolaní namieta, že súdy nevysvetlili dôsledky, prípadne
účinky alebo vecné súvislosti niektorých skutočností, z hľadiska obsahového ide o námietku,
že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, prípadne nepreskúmateľné.
18.1. Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou
považovaná nie za procesnú vadu konania zakladajúcu prípustnosť dovolania (v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania
nezakladá (viď R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/216;
obsah spisu nedáva v danom prípade žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto
stanoviska – v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné
dôvody.
18.2. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je dostatočne zrejmé, z akých
skutkových zistení vychádzal, k akým skutkovým záverom dospel a na základe čoho
a z akých dôvodov na zistenom skutkovom podklade zaujal svoje právne závery (poznámka:
najvyšší súd, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, neposudzoval správnosť
týchto právnych záverov).
19. Pokiaľ žalobca namieta, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav, „nezohľadnili
dôkazy“, prípadne nevykonali dokazovanie zamerané na odstránenie rozporov
vo vyjadreniach žalovanej, svedkov (pracovníkov Obvodného lesného úradu, spoločnosti
) alebo v údajoch obsiahnutých v spisovom materiáli, ide o námietku, že súdy
rozhodli bez dostatočného obstarania relevantných skutkových podkladov. Do 30. júna
2016 ale prípustnosť dovolania nezakladalo ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich
skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej
opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v
rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3
Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre
úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
20. Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu,
podľa ktorého prípustnosť dovolania nezakladá „prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci (viď m. m. IV. ÚS 196/2014).»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd
sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími
námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným
spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd
pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje
takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala
reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Neobstojí námietka sťažovateľa, že najvyšší súd odkázal aj na svoje právne závery, ktoré
boli prijaté v režime Občianskeho súdneho poriadku, keďže je zrejmé, že najvyšší súd
na tieto právne závery odkazuje v tom zmysle, že majú relevanciu aj za účinnosti Civilného
sporového poriadku ako nového procesného kódexu.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia
porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť sťažovateľa bolo možné
odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí vzhľadom na to, že
sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom, nepriložil k sťažnosti napadnutý rozsudok
krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Napriek uvedenému – ústavný súd
si vlastnou činnosťou zaobstaral napadnuté rozhodnutia – a sťažnostné námietky
sťažovateľa preskúmal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018