Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-282-2018.pdf
PDF · 117.17 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/282/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová, v spore žalobkyne: W. S. B., bytom 9. mája XX, Z., proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 120.000 Eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 16C 191/2015-233 zo dňa 16.07.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 16C 191/2015-233 zo dňa 16.07.2018 p o t v r d z u j e.
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie v spore o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 120.000 Eur podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
2. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 12.08.2015 domáhala proti žalovanému v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR a proti žalovanému v 2. rade Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Banská Bystrica určenia, že Slovenská republika protiústavným prepadom jej bytu príslušníkmi OO OR PZ Brezno porušila jej ústavné a z Ústavy vyplývajúce ľudské práva s následkami dlhodobej psychickej traumy a ujmy z pretrvávajúceho stresu a dennodenného strachu o partnera a uloženia povinnosti zaplatiť jej odškodnenie za nemajetkovú ujmu v sume 120.000 Eur s príslušenstvom a náležitým ospravedlnením sa. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa 22.04.2014 o 07.30 hod. príslušníci PZ OR Brezno zaklopali na dvere bytu žalobkyne za účelom predvedenia jej partnera na psychiatrické vyšetrenie tvrdiac, že ho majú predviesť na okresný súd, pričom však neukázali žiadne dokumenty. Po odmietnutí jeden z policajtov vložením nohy medzi dvere zabránil ich zavretiu. Partner žalobkyne nebol obvinený a nebol ani účastníkom trestného konania. Polícia do bytu môže vniknúť len v prípade ak má na dotyčnú hľadanú osobu zatykač. Príslušníci policajného zboru do bytu žalobkyne vstúpili bez jej súhlasu, pričom ani nebol žiaden dôvod na predvedenie jej partnera p. N. Násilným vstupom polície do bytu žalobkyne boli porušené jej ústavné práva, boli ohrozené ich životy a zdravie. Polícia OO OR PZ Brezno nemala kompetencie na zásah a žalobkyňa mala právo odmietnuť zákrok polície vo vlastnom byte. Od roku 2011 žalobkyňa ako dôchodkyňa žije v neustálom strachu a od apríla 2014 žije v neuveriteľnom strese a traume z každého zastavenia výťahu, z každého zaklopania na dvere a z každého policajta vyskytujúceho sa na blízku.
3. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 16C/191/2015-136 zo dňa 16. februára 2018 konanie v časti žaloby proti žalovanému v 2. rade Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) zastavil z dôvodu, že žalovaný v 2. rade nemá z hľadiska občianskeho hmotného práva postavenie právnickej osoby ako to vyplýva z definície pojmu právnickej osoby podľa § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka a právnu subjektivitu nemal ani v čase podania žaloby. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici bolo ku dňu 31.12.2012 ako právnická osoba na základe zákonného poverenia rozhodnutím jej zriaďovateľa zrušené, a teda v čase podania žaloby neexistovalo ako subjekt, ktorému zákon priznáva právnu subjektivitu. Súd prvej inštancie zároveň rozhodol, že v súvislosti so zastavením konania proti žalovanému v 2. rade žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.04.2018.
4. Žalovaný žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť podľa zákona č. 514/2003 Z. z. predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím je nezákonné rozhodnutie/nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a škodou. Podľa žalovaného prvá podmienka zodpovednosti za škodu orgánom verejnej moci, teda existencia nesprávneho úradného postupu, splnená nie je. Poverení príslušníci Obvodného oddelenia Policajného zboru v Brezne pri predvedení pána N. dňa 22.04.2014 postupovali v súlade so žiadosťou o predvedenie Okresného súdu Brezno sp. zn. 4Nt 6/2011 z 31.03.2014 a v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi. Zo strany nadriadených orgánov v súvislosti so zákrokom dňa 22.04.2014 nebol konštatovaný nesprávny úradný postup prípadne iné pochybenia, čo potvrdil aj Úrad inšpekčnej služby, sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR v uznesení ČVS: SKIS-166/OISS-V-2014 z 03.06.2014, ktorým bolo odmietnuté oznámenie podozrenia zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písmeno a) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť poverení príslušníci Obvodného oddelenia Policajného zboru Brezno, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Osoba, ktorú mali príslušníci Obvodného oddelenia Policajného zboru v Brezne na základe žiadosti predviesť, pán Kotačka, kládol pri predvedení aktívny odpor a boli proti nemu použité donucovacie prostriedky. O predvedení a použití donucovacích prostriedkov bol vyhotovený úradný záznam č. p. ORPZ-BR-OPP3-587/2014 zo dňa 22.04.2014 a hlásenie o použití donucovacích prostriedkov policajtom podľa § 51 ods. 1 písmeno c) a § 52 ods. 1 písmeno a) zákona 171/1993 Z. z. č. p. ORPZ-BR-OPP3-308-002/2014 a ORP-BR- OPP3-308-003/2014 z 22.04.2014. Hlásenie o použití donucovacích prostriedkov a úradný záznam o predvedení boli preskúmané riaditeľom Obvodného oddelenia PZ Brezno so záverom, že donucovacie prostriedky boli použité v súlade s § 51 ods. 1 písm. a § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 171/1993 Z. z. a konanie príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru Brezno v súvislosti s predvedením bolo vyhodnotené ako oprávnené. Vo vzťahu k splneniu druhej podmienky pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že ani splnenie tejto podmienky žalobkyňa nepreukázala. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý je možný priznať len v prípade ak bola do značnej miery znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti v súvislosti s neoprávneným zásahom - nesprávnym úradným postupom, čo však nepreukázala. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nezdôvodnila svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy je podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. potrebné zohľadniť osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije ako aj závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a tiež posúdiť závažnosť následkov, ktoré poškodenému vznikli v spoločenskom uplatnení a v súkromnom živote. Žalobkyňa neuviedla žiadne relevantné skutočnosti pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške. Za stavu, keď žalobkyňa nepreukázala splnenie prvej a ani druhej podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody, nevznikla ani príčinná súvislosť medzi údajným nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy.
5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že predvedenie X. príslušníkmi policajného zboru bolo dňa 22.04.2014 realizované na základe žiadosti Okresného súdu Brezno zo dňa 31.03.2014 o predvedenie menovaného na vyšetrenie duševného stavu na základe príkazu Okresného súdu Brezno sp. zn. 4Nt 6/2011 zo dňa 20.09.2012, keď účasť menovaného na tom úkone nie je možné zabezpečiť inak. Z pripojeného spisu Okresného súdu Brezno súd prvej inštancie zistil, že išlo o opakovanú žiadosť súdu o predvedenie, nakoľko menovaný X. sa v zmysle príkazu súdu na vyšetrenie jeho duševného stavu v dôsledku veci vedenej na Okresnom súde Brezno sp. zn. 4Nt/6/2011
o zmene spôsobu ochranného liečenia, na vyšetrenie duševného stavu k súdom ustanoveným znalcom opakovane nedostavil a ich predvolania a predvolania súdu ignoroval. Súd predvolal menovaného na vyšetrenie k znalcovi spolu s poučením, že v prípade, že na vyšetrenie nedostaví môže byť predvedený. Predvolanie bolo doručené menovanému 27.09.2013. Obvodné oddelenie PZ Brezno súdu opakovane na základe jeho žiadosti o predvedenie oznamovalo, že menovaného sa nepodarilo previesť, nakoľko v mieste trvalého pobytu ani v čase viacnásobného pokusu v daných dátumoch o predvedenie, sa nenachádzal a ani nik neotváral. Následne Obvodné oddelenie PZ Brezno súdu dňa 23.04.2014 oznámilo, že na základe dožiadania bol X. N. predvedený do psychiatrickej ambulancie W.. W. U. v Q.. Súčasťou oznámenia bol i úradný záznam ORPZ-BR-OPP3-587/2014 zo dňa 22.04.2014 o predvedenej osobe, podľa ktorého bol menovaný predvedený dňa 22.04.2014. Z úradného záznamu tiež vyplynulo, že menovaný nebol umiestnený v cele policajného zaistenia a nebolo vyžiadané vyjadrenie lekára z dôvodu, že menovaný odmietol lekárske ošetrenie. Z Hlásení o použití donucovacích prostriedkov policajtom č. ORPZ-BR-OPP3-308-002/2014 a č. ORPZ-BR-OPP3-308-003/2014, obe zo dňa 22.04.2014, spísané ppráp. Ján Mondl a ppráp. Martin Oravkin vyplýva, že príslušníci PZ SR ohlásili nadriadenému, že pri predvedení X. N. dňa 22.04.2014 použili donucovacie prostriedky, hmaty a chvaty podľa § 51 ods. 1 písmeno c) zákona č. 171/1993 Z. z. s tým, že tieto použili potom ako menovaný kládol aktívny odpor a od svojho konania neupustil ani po opakovanej výzve a napomenutí. Nadriadený menovaných príslušníkov Policajného zboru, riaditeľ Okresného riaditeľstva PZ Brezno posúdil konanie policajtov ako oprávnené s tým, že donucovacie prostriedky boli pri predvedení použité v súlade s § 51 ods. 1 písmeno c) zákona č. 171/1993 Z.z. Uvedené vyplýva zo záznamu o prešetrení použitia donucovacieho prostriedku z 22.04.2014. Žalobkyňa podaním zo dňa 25.05.2015 požiadala Ministerstvo vnútra SR o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 120.000 Eur a náležité ospravedlnenie za prepad jej bytu políciou dňa 22.04.2014. Žiadosť odôvodnila tým, že dňa 22.04.2014 zaklopali o 07.23 hod. policajti na dvere jej bytu za účelom predvedenia jej partnera na psych. vyšetrenie. Obaja boli v pyžame a po ich odmietnutí, jeden z policajtov vložil baganču medzi dvere a prah, druhý zavolal o pomoc a prišli ďalší dvaja policajti, za pár sekúnd spolu pretlačili dvere do bytu a začali ich „pacifikovať“. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom č. KM-OPS1-P-96/2015 zo dňa 21.07.2015 oznámilo žalobkyni, že žiadosti o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nie je možné vyhovieť, nakoľko v tomto prípade neboli naplnené základné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
6. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 1 písm. a), § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. b), § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 17 ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.).
7. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žalobe žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné vyhovieť, nakoľko žalobkyňa nepreukázala kumulatívne splnenie zákonom požadovaných podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. V prejednávanej veci žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdeného a nepreukázaného nesprávneho úradného postupu. Žalobkyňa nijakým spôsobom neodôvodnila priamu a bezprostrednú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobkyňa príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy nijakým spôsobom nie lenže nepreukázala, ale ani netvrdila. Zo samotného prípadného nesprávneho úradného postupu nie je možné dovodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie vzniku tvrdenej nemajetkovej ujmy v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu, keď žalobkyňou uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v podobe, ktorej náhradu si uplatnila, nie je v priamej príčinnej súvislosti s vytýkaným nesprávnym úradným postupom, keďže nesprávny úradný postup nebol v príčinnej súvislosti s uplatnenou náhradou. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že následkom prípadného nesprávneho úradného postupu v danej veci by sa zmenili pomery na jej strane, že sa zmenil jej doterajší život v súkromnej sfére. Žalobkyňa nepreukázala žiadne závažné následky vytýkaného a zároveň však nepreukázaného nesprávneho úradného postupu, ktoré by jej vznikli v súkromnom živote alebo mali dopad na jej spoločenské uplatnenie.
8. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP teda podľa úspešnosti žalovaného v spore. Súd však žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný si výslovne náhradu trov konania neuplatnil z dôvodu, že mu žiadne trovy konania nevznikli.
9. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá nesúhlasila s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby a navrhla odvolaciemu súdu rozsudok zrušiť a vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie so spravodlivým posúdením.
10. V podanom odvolaní žalobkyňa uviedla, že prokuratúra nedala súhlas policajtom na násilné vniknutie do jej domu. Ak by aj pripustila, že príslušníci PZ hovoria pravdu, tak porušenie ústavného práva občianky vidí v tom, že prišlo k porušeniu nedotknuteľnosti jej obydlia. Podľa jej názoru neobstojí tvrdenie Ministerstva vnútra SR, že súd nemá právomoc skúmať postup orgánu štátnej moci. Okresný súd poukazuje, že p. N. mal byť predvedený v súvislosti s trestným konaním, ale nerešpektuje, že trestné konanie bolo zastavené a p. N. nebol obvinený. Trestný poriadok nepozná pojem predviesť osobu súvisiacu s trestným konaním, preto vstup do jej obydlia bol podľa nej protiústavný a policajti nepostupovali v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, z čoho možno vyvodiť nesprávny úradný postup, nemajetková ujma vo forme dlhotrvajúcej traumy vznikla a príčinná súvislosť je logicky odôvodnená. Podľa žalobkyne sa súd nevenoval najdôležitejšej otázke, či na vstup do bytu iného občana (než toho, ktorého sa predvedenie týka) je alebo nie je potrebný súdny príkaz. Podľa žalobkyne sa súd prvej inštancie vyhol časti lekárskej správy, odôvodňujúcej jej zdravotné následky po zásahu policajtov.
11. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobkyňa v odôvodnení svojho odvolania poukazuje na skutočnosti a prezentuje subjektívne názory, ktoré boli vyvrátené v priebehu dokazovania v konaní pred prvoinštančným súdom. Žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla skutkové a právne dôvody zásadného významu, ktoré by odôvodňovali skutočnosť, že prvoinštančný súd túto právnu vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný nepovažuje za potrebné sa k tvrdeniam žalobkyne uvedeným v odvolaní bližšie vyjadriť, nakoľko sa k nim žalovaný vyjadril a vyvrátil ich dôkaznými prostriedkami v priebehu konania pred prvoinštančným súdom. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie v predmetnom konaní zistil skutkový a právny stav v dostatočnom rozsahu pre meritórne rozhodnutie, a na základe zistených skutočností vo veci správne rozhodol, preto žalovaný žiada, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
12. K vyjadreniu žalovaného sa opätovne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že žalovaný sa vo vyjadrení odvoláva na citáty, ktoré sa nachádzajú v napadnutom rozsudku, avšak žalobkyni ani počas pojednávaní nebol predložený súdny príkaz na násilný vstup do jej bytu. Policajti nedisponovali ničím, čo by ich oprávňovalo na vstup do obydlia bez súdneho príkazu, a preto svojimi násilnosťami porušili Ústavu SR. Ani žalovaný a ani súd sa k absencii súdneho príkazu na vstup do bytu občianky, ktorá s prípadom p. KT. nemala nič spoločné, nevyjadrili.
13. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.05.2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania.
14. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.
15. Žalobkyňa v odvolaní zopakovala skutočnosti, ktoré boli pred súdom prvej inštancie iba tvrdené, ale nepreukázané. V podanom odvolaní namietala, že nemožno sa stotožniť so záverom súdu, že neboli naplnené zákonné znaky nároku na priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
16. Podľa odvolacieho súdu na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia byť kumulatívne naplnené zákonné znaky uvedené v predmetnom zákone. V prejednávanom prípade pod tieto zákonné znaky spadá: nesprávny úradný postup, vznik škody (resp. ujmy) na strane poškodeného a príčinná súvislosť medzi prvými dvoma znakmi. Ako správne rozhodol už súd prvej inštancie, a to, že žalobkyňa nepreukázala splnenie už prvého znaku - nesprávneho úradného postupu, nakoľko podľa odvolacieho súdu pri určení, že išlo o nesprávny úradný postup príslušníkov PZ Obvodného oddelenia Brezno pri predvedení D. N., môže súd vychádzať len z preskúmania tohto postupu príslušným orgánom. Vzhľadom na to, že príslušníci PZ konali na základe príkazu Okresného súdu Brezno sp. zn. 4Nt 6/2011 zo dňa 20.09.2012, keď účasť D. N. na úkone vyšetrenie duševného stavu nebolo možné zabezpečiť jeho skoršími predvolaniami, postupovali podľa názoru odvolacieho súdu príslušníci PZ v súlade s právnymi predpismi. Vzhľadom na to, že postup príslušníkov PZ bol preskúmaný zo strany ich nadriadených orgánov, ktoré skonštatovali, že postup z ich strany porušený nebol, nemohol súd prvej inštancie a ani odvolací súd dospieť k inému názoru. Preto odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom spore žalobkyňa nepreukázala splnenie už prvého zákonného znaku na priznanie jej nemajetkovej ujmy. Podľa uznesenia ústavného súdu SR z 13.09.2018, sp. zn. IV. ÚS 506/2018 pokiaľ u žalobcu nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody, a to nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., je nadbytočné sa zaoberať ďalšími dôvodmi uvedenými v žalobe.
17. Nad rámec odvolací súd uvádza, že žalobkyňa si v predmetnom spore uplatňovala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 120.000 Eur, ktorý odôvodňovala ako odškodnenie za traumu, ktorá jej zásahom príslušníkov PZ bola spôsobená. Podľa odvolacieho súdu žalobkyňa v súdnom konaní nepreukázala, že by jej v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu bola spôsobená nemajetková ujma. Zo žiadnych žalobkyňou uvádzaných tvrdení nemožno vyvodiť, že v dôsledku ňou uvádzaného nesprávneho úradného postupu, došlo k vážnym dôsledkom v jej osobnej sfére, ktoré odvodzujú nárok na náhradu danej nemajetkovej ujmy.
18. Tretím zákonným znakom, ktorý musí byť na priznanie nároku naplnený, je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutom škodou (ujmou). V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou (ujmou) vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody (ujmy) iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Ani tento zákonný znak nebol zo strany žalobkyne v danom súdnom konaní preukázaný.
19. Čo sa týka námietky žalobkyne, že prokuratúra nedala súhlas policajtom na násilné vniknutie do jej domu a aj keby pripustila, že príslušníci PZ hovorili pravdu, prišlo k porušeniu jej ústavného práva o nedotknuteľnosti obydlia, tak túto odvolací súd hodnotí ako irelevantnú, nakoľko v danom súdnom konaní ako je uvedené vyššie, bolo preukázané, že zo strany príslušníkov PZ neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu. Čo sa týka námietky žalobkyne o porušení ústavného práva o nedotknuteľnosti obydlia, tak odvolací súd poznamenáva, že predmetom daného sporu bolo riešenie otázky náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a nie porušenie ústavných práv o nedotknuteľnosti obydlia (čl. 21 Ústavy SR), ako namietala žalobkyňa v odvolaní.
20. Žalobkyňa vo svojom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa účelovo vyhol časti lekárskej správy, ktorá preukazovala, že došlo k poraneniu mäkkých tkanív tupou silou u D. N. Takáto námietka v danom prípade neobstojí, nakoľko žalobkyňa si v predmetnom spore uplatnila nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy a ako sama v odvolaní uviedla, náhradu škody neuplatňuje za D. N. ale za porušenie jej ústavných práv s následkami psychickej traumy, pod ktorú by nebolo možné (aj po prípadnom splnení zákonných znakov podľa zákona č. 514/2003 Z. z.) zahrnúť takto spôsobenú ujmu tretej osobe. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011, sp. zn. 4 Cdo 232/2010).
21. Odvolací súd ďalej uvádza, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003); porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 175/2013.
22. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.
23. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.
24. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
25. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).