Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 20/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-80

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. novembra 2018

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana

Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza

a Rudolfa Tkáčika (sudca spravodajca) vo veci návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky, zastúpenej Petrom Muránskym, poslancom Národnej rady Slovenskej

republiky, na začatie konania podľa

o súlade o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu

pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1

ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1, 2

a 4 a návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, advokátska kancelária,

Panenská 6, Bratislava, na začatie konania podľa Slovenskej

republiky o súlade o nadobúdaní vlastníctva

k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20

ods. 1, 2 a 4, a 2 a takto

rozhodol:

1. Ustanovenia čl. I , a o nadobúdaní vlastníctva

k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov n i e s ú v súlade s , a

Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

a návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. júla 2014

doručený návrh skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj

„navrhovatelia I“) na začatie konania podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) o súlade o nadobúdaní vlastníctva

k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon

č. “) s prvou vetou v spojení s , a 2,

ods. 3 a 4 a , 2 a 4 .

2. Súčasne bol ústavnému súdu 3. júla 2014 doručený návrh skupiny 33 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovatelia II“; spolu s navrhovateľmi I aj

„navrhovatelia“) na začatie konania podľa o súlade zákona

č. o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene

a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4,

, 2 a 4, a 2 a .

3. Pri predbežnom prerokovaní návrhov na začatie konania ústavný súd dospel

k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie oboch vecí ustanovených

v ústave a v o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a preto uznesením č. k.

-21 zo 17. septembra 2014 oba návrhy na začatie konania spojil na spoločné

konanie a prijal ich na ďalšie konanie. Nevyhovel návrhom na pozastavenie účinnosti

napadnutého právneho predpisu.

4. Citujúc z relevantnej dôvodovej správy k napadnutej právnej úprave

navrhovatelia I identifikujú, že „cieľom zákonodarcu bolo dosiahnuť ochranu

poľnohospodárskej pôdy pred poškodením a neodôvodneným znižovaním jej výmery, kvality

a objemu. Nástroj, ktorý si zákonodarca zvolil, resp. použil na dosiahnutie tohto účelu je

výrazné zúženie okruhu osôb, na ktoré môže vlastník poľnohospodárskeho pozemku tento

svoj pozemok previesť.

Avšak k tomu, aby nedochádzalo k znižovaniu výmery poľnohospodárskej pôdy stačí

sprísniť a upraviť pravidlá pre vynímanie poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho

pôdneho fondu a jej prekvalifikovanie na iný druh pozemku, a v tej súvislosti aj pravidlá

postupu príslušných orgánov štátnej správy... Absolútne teda v danom prípade absentuje

princíp proporcionality...“.

5. Navrhovatelia I zdôrazňujú, že „prostriedky, ktoré zákonodarca použil v Zákone

presahujú ním stanovený cieľ a spôsobujú neprimeraný zásah do vlastníckeho práva.

A podľa názoru navrhovateľa ani negarantujú dosiahnutie stanoveného cieľa, nakoľko

nikde v Zákone nie je ničím zaručené, že keď osoba spĺňajúca zákonom stanovené

predpoklady nadobudne poľnohospodársku pôdu, že ju bude aj využívať

na poľnohospodársku výrobu... Tým je v celej šírke porušený princíp proporcionality...

Takýto postup zákonodarcu je nezlučiteľný s princípmi právneho štátu... a súčasne je

v nesúlade s v spojení s , 2 a 4

Slovenskej republiky.“.

6. V metodike trojkrokového testu proporcionality navrhovatelia I vidia problém

v splnení kritéria vhodnosti, kritéria nevyhnutnosti, ale aj kritéria primeranosti v užšom

slova zmysle (časť návrhu v bode V). Vo vzťahu k navrhovatelia I

kritizujú, že „dochádza k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva priamo zákonom“,

že zákonodarcom definovaný verejný záujem na prijatí napadnutej právnej úpravy „je

všeobecný, vágny, nerešpektuje rovnováhu verejného a súkromného záujmu, a v žiadnom

prípade nezodpovedá princípu proporcionality z hľadiska nevyhnutnosti takéhoto zásahu

do vlastníckeho práva“, že zákon, ktorý navrhujú preskúmať v konaní o súlade právnych

predpisov, nespĺňa ani kritérium nevyhnutnosti, keďže je neproporcionálny, a že prípadná

odplatnosť prevodu vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom za splnenia ostatných

zákonných podmienok nemôže nahradiť požiadavku primeranej náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva.

7. Navrhovatelia I ďalej rekapitulujú okruh subjektov, na ktoré podľa namietanej

právnej úpravy možno previesť vlastnícke právo k poľnohospodárskym pozemkom,

a tvrdia, že «práve z vymedzenia okruhu osôb, na ktoré môže vlastník previesť svoju

poľnohospodársku pôdu a z uprednostňovania niektorých osôb možno vyvodiť záver,

že Zákon môže byť použitý na dosiahnutie úplne iného účelu, ako je zákonodarcom

deklarovaný účel a to na „uľahčenie nadobúdania“ pôdy „úzkou skupinou“ subjektov

pôsobiacich na trhu s pôdou bez toho, aby museli súťažiť v prirodzenom trhovom prostredí,

keďže Zákon v ust. § 4 ods. 1, písm. a) umožňuje bez použitia postupu podľa odsekov 3

až 10 a podľa § 5 a 6 (teda priamo bez zverejňovania ponuky prevádzajúcim) previesť

poľnohospodársky pozemok do vlastníctva osobe, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu

ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva

poľnohospodárskeho pozemku v obci, v ktorej sa poľnohospodársky pozemok nachádza.

A v § 4 ods. 5 uprednostňuje ponuku toho záujemcu, ktorý má sídlo alebo trvalý pobyt

v obci, kde je ponúkaný pozemok evidovaný pred ponukou záujemcu zo susednej obce;

a ponuku záujemcu zo susednej obce pred ponukou záujemcu bez ohľadu na miesto

podnikania.».

8. Napadnutý koncept právnej úpravy bráni „určitým osobám v možnosti nadobudnúť

poľnohospodársky pozemok do svojho vlastníctva... čím je podľa nášho názoru daný

aj nesúlad Zákona s a 2 a v spojení

s , 2, a 4 “. Súčasne podľa navrhovateľov I „nerieši

mnohé základné problémy, ktoré môžu pri aplikácii zákona vzniknúť... čím u neho chýba

aj potrebná úroveň presnosti.

Keďže celý Zákon... je založený na princípe obmedzovania základného práva vlastniť

majetok... predstavuje podľa názoru navrhovateľa ako celok neprimeraný zásah

do vlastníckeho práva tak ako to vyplýva z čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1, 2

a 4 , pričom ide o zásah, ktorý je v priamom spojení

s porušovaním princípov právneho štátu garantovaných prvou vetou

Slovenskej republiky.“.

9. Aj navrhovatelia II namietajú ústavne významnú neprimeranosť predmetnej

právnej úpravy, pretože podľa ich názoru na dosiahnutie cieľov formulovaných v dôvodovej

správe „nie je vôbec potrebné vstupovať do sféry súkromného práva – ako to schválený

zákon robí a už vôbec nie do oblasti základných práv a slobôd, resp. do ich obmedzovania“.

Navyše, právna úprava podľa navrhovateľov II «umožní, že k poľnohospodárskym

pozemkom sa ľahko dostanú hlavne väčšie poľnohospodárske firmy... pôsobiace v danej

obci, kde sa poľnohospodárske pozemky vlastníkov, ktorí prejavia záujem ich predať,

nachádzajú. Zákon v § 4 ods. 5 totiž priamo stanovuje prednosť ponúk založenú na mieste,

kde má potenciálny kupujúci pobyt alebo sídlo... Ak teda nadobúdateľ ponúkne cenu, ktorú

je predávajúci ochotný akceptovať a zároveň je z danej obce, má neprimeranú výhodu pred

inou ponukou subjektu, ktorý má trvalé bydlisko alebo sídlo na inom mieste v Slovenskej

republike. Dochádza tak k stavu, keď zákon zaručuje miestnym poľnohospodárskym firmám,

pri určitom ekonomickom postavení, „právo“ skúpiť pozemky bez toho, aby boli vystavení

priamej trhovej súťaži na otvorenom trhu. Pri kupovaní rôznych výrobných prostriedkov,

a pôda nie je výnimkou, sa prihliada aj na iné skutočnosti, ako je len výška kúpnej ceny.

Zákon to však vo svojich ustanoveniach nepripúšťa a pokiaľ je ponuka ceny miestneho

záujemcu rovnako vysoká ako ponuka iného (podľa miesta podnikania) záujemcu, má

miestny automaticky prednosť.

Toto obmedzenie má potenciál byť zneužité na úplne iný účel, než bol zamýšľaný –

a to ekonomicky posilniť miestnych (spravidla väčších) podnikateľov v poľnohospodárstve

a vylúčiť trhovú konkurenciu...

...

Ak však nebude záujemca, ktorý by spĺňal podmienky miestnej prednosti, môže

prevádzajúci... predať pozemok aj podnikateľovi v poľnohospodárstve z iného miesta

republiky, avšak za cenu, ktorá bola zverejnená v ponuke – prečo nie aj za inú cenu a len

v lehote do 6 mesiacov odo dňa oficiálneho zverejnenia ponuky? Toto obmedzenie

považujeme takisto za neprimerané sledovanému cieľu.».

10. K ústavným požiadavkám rovnosti a zákazu nedovolenej diskriminácie vo väzbe

na základné právo vlastniť majetok ( ) a základné právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť ( ) navrhovatelia II formulujú

názor, podľa ktorého „nemôže byť zvýhodňovaný niekto preto, že je podnikateľ, dokonca

podnikateľ v určitom konkrétnom sektore. Prečo nemôže poľnohospodársky pozemok

nadobudnúť aj nepodnikateľ, ktorý ho zmluvne prenajme a samotný pozemok je využívaný

na poľnohospodárske účely a ani sa neznižuje jeho výmera?

Nemôže byť niekto zvýhodňovaný len preto, že je podnikateľ v tomto sektore už viac

ako 3 roky – prečo je ten, čo v danom sektore podniká len dva a pol roka, horší? Opäť,

aký je kvalitatívny rozdiel vo vzťahu k deklarovaným cieľom zákona medzi takýmito

podnikateľmi?

Nemôže byť niekto zvýhodňovaný na základe toho, ako dlho má na území SR trvalý

pobyt, resp. ako dlho je to registrované jeho sídlo. Z hľadiska ochrany a nezmenšovania

výmery poľnohospodárskej pôdy, aký je rozdiel medzi tým, či je jej vlastník s trvalým

pobytom (alebo sídlom) u nás 10 rokov, 9 rokov alebo 3 roky? A prečo má mať subjekt z tej

istej obce výhody oproti porovnateľným subjektom sídliacim v inej obci?

Okrem toho... zákon upravuje požiadavku, ktorú musí osoba splniť, aby mohla

nadobudnúť poľnohospodársky pozemok v podobe praxe v poľnohospodárskej výrobe

v dĺžke minimálne tri roky v danej obci. Splnenie tejto podmienky má byť osvedčované

príslušným orgánom štátnej správy (§ 6 zákona). V súvislosti s touto podmienkou

a procesom osvedčovania jej splnenia upozorňujeme na súvisiacu judikatúru Súdneho

dvora Európskej únie, napr. rozsudky vo veciach C-370/05 Uwe Kay Festersen, C-452/01

Margarethe Ospelt a Schlössle Weissenberg Familienstiftung, C-302/97 Klaus Konle

proti Republik Österreich. V zmysle uvedenej judikatúry možno totiž podmienku

nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskej pôdy považovať za takú, ktorá predstavuje

obmedzenie pohybu kapitálu. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že takéto

opatrenie možno pripustiť, pokiaľ sleduje cieľ všeobecného záujmu, uplatňuje sa

nediskriminačným spôsobom a zachováva zásadu proporcionality... Z hľadiska týchto troch

kritérií je potrebné posudzovať prípustnosť vyššie uvedenej podmienky nadobúdania

vlastníctva poľnohospodárskej pôdy. Máme za to, že tieto podmienky splnené nie sú...“.

11. Navrhovatelia II namietajú nerovnakosť obsahu vlastníckeho práva vytvorenú

namietanou právnou úpravou, lebo „vlastník môže predať pozemok len presne stanoveným

osobám, dokonca v presne stanovenej postupnosti a v stanovenej lehote, čo však obmedzuje

maximalizáciu jeho zisku (a teda výkon vlastníckeho práva). Navyše, v prípade,

že (teoreticky) predávajúci nenájde kupujúceho, ktorý spĺňa zákonné podmienky.., nemôže

takýto svoj pozemok predať. Napriek tomu, že ho zákon obmedzuje, nedáva mu žiadnu

možnosť v takomto prípade uplatniť právo predaja svojho majetku inak – napríklad tým,

že by pozemok od takéhoto vlastníka kúpil povinne štát, obce a pod. Neplatí tu teda,

že vlastnícke právo má u každého vlastníka rovnaký obsah a požíva rovnakú ochranu.“.

12. S poukazom na obsah dôvodovej správy k napadnutému zákonu navrhovatelia II

uvádzajú, že „zákonodarca vo svojej argumentácii odvodzuje zásah do vlastníckeho

práva... tým, že ide o poľnohospodársku pôdu (pozemky). To však samo o sebe nestačí; na

tak výrazné obmedzenie vlastníckeho práva a iných práv garantovaných v tejto spojitosti

je samotný fakt, že ide o poľnohospodársku pôdu, málo. Samotný zákonodarca

ako keby tušil, že to nestačí a ním deklarovaná ústavná konformita je viac jeho želanie

ako realita. Následne sa zamotáva do podmienok čl. 20 ods. 4, avšak ani odtiaľ nenašiel

uspokojivé východisko. Samotná existencia poľnohospodárskych pozemkov nemôže byť

automatickým dôvodom, že sa takáto právna úprava (zákon) vyhlási za verejný záujem.

Verejným záujmom môže byť deklarovaný záujem na nezmenšovaní výmery týchto

pozemkov. Avšak... nezmenšovanie výmery poľnohospodárskych pozemkov nezávisí

od osoby vlastníka, ale od konania príslušných orgánov štátnej správy a pravidiel

upravujúcich vynímanie poľnohospodárskych pozemkov z poľnohospodárskeho pôdneho

fondu. Týmto sa však zákonodarca v zákone vôbec nezaoberá a zákon tak nespĺňa kritérium

verejného záujmu.“.

13. K namietanému nesúladu s navrhovatelia II argumentujú, že táto má

„výrazný potenciál ochromiť, až úplne paralyzovať trh s poľnohospodárskymi pozemkami.

Následne je možné, aby sa k poľnohospodárskym pozemkom dostávali miestne silné firmy,

ktoré môžu mať potenciál neskôr vytláčať, až úplne eliminovať konkurenciu, ktorá bude

tlačená predať svoje pozemky práve týmto subjektom, bez toho, aby sa mohla slobodne

rozhodnúť inak. Takéto právne prostredie, ktoré toto umožní, však nemožno považovať

za podporu či ochranu hospodárskej súťaže. Naopak, napadnuté ustanovenia zákona

svojimi následkami spôsobia najskôr priame obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu

s poľnohospodárskymi pozemkami, následne majú potenciál postupne obmedzovať

hospodársku súťaž v samotnom agrosektore.“.

14. Ústavný súd 20. októbra 2014 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom

súde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej

republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.

15. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-972/2014 doručenom ústavnému

súdu 30. januára 2015 pripomína, že v prípade posudzovaného zákona «nejde

o vyvlastnenie ani obmedzenie vlastníckeho práva, ako to uvádzajú navrhovatelia vo svojej

argumentácii, ale ide len o určenie formálnych podmienok pri určitom spôsobe nakladania

s vlastným majetkom, konkrétne s poľnohospodárskou pôdou. Takéto obmedzenia sú

v právnom poriadku úplne samozrejmé a môžeme rozlíšiť v podstate dva základné stupne

úpravy, a to všeobecnú a špeciálnu. Za všeobecnú úpravu je možné považovať úpravu

nadobúdania vlastníctva, ktorá je určená v základných normách občianskeho práva ako

, ktorý upravuje náležitosti kúpnej zmluvy a pod. alebo Obchodný

o katastri nehnuteľností... alebo aj o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov... Všetky tieto právne predpisy určujú podmienky pri nakladaní s vlastným

majetkom a sledujú určitý cieľ, spočívajúci hlavne v právnej istote pri usporiadaní

vlastníckych vzťahov. Ďalej sa v právnom poriadku vyskytujú aj také právne normy,

ktoré „obmedzujú“ vlastníka pri nakladaní s vlastným majetkom a potencionálneho

vlastníka prísnejšie. Ako príklad je možné uviesť o zbraniach

a strelive... Uvedený predpis analogicky upravuje okrem všeobecných podmienok aj ďalšie

podmienky pre vlastníka zbrane pri jeho predaji, ako aj pre záujemcu o kúpu zbrane.

Základnou podmienkou je zbrojný preukaz, ktorým musí disponovať ako vlastník zbrane,

ako aj záujemca o kúpu zbrane. Je možné vidieť zjavnú analógiu s napadnutým predpisom,

keď zákon o zbraniach a strelive „obmedzuje“ vlastníka zbrane tým, že určuje komu ju

môže predať (pod hrozbou pokuty), ako aj záujemcu o zbraň, ktorý musí spĺňať podmienku

vlastníctva zbrojného preukazu. Obdobné obmedzenia vlastníckeho práva obsahuje rad

ďalších predpisov, napríklad o obchodovaní s výrobkami obranného

priemyslu..., ktorý napríklad stanovuje u fyzickej osoby minimálny vek, bezúhonnosť, trvalý

pobyt na území Slovenskej republiky či dokonca výšku základného imania. Len pri splnení

všetkých zákonom určených podmienok môže takáto osoba obchodovať (de facto vlastniť)

s výrobkami obranného priemyslu. V prípade výroby zbraní ako jedného zo spôsobov

nadobudnutia vlastníctva, zákon ustanovuje dvojročnú prax pre výkon takejto činnosti

( o živnostenskom podnikaní). Živnostenský zákon obsahuje

aj v prípade iných živností ako podmienku na udelenie živnostenského oprávnenia

viacročnú prax. V týchto prípadoch sa potom vynára obdobná otázka navrhovateľa II,

že prečo je ten, kto má kratšiu prax horší. Uvedenú pochybnosť vyjadruje navrhovateľ II

v súvislosti s porušením ... ».

16. Národná rada však v tejto súvislosti poukazuje na

a zdôrazňuje, že «na základe uvedeného ustanovenia môže zákonodarca podmieniť výkon

určitých povolaní podmienkami, ktoré ustanoví v zákone. Tieto podmienky nemôže stanoviť

svojvoľne a neobmedzene, ale len v rámci ústavnosti a zároveň nimi musí sledovať určitý

cieľ, respektíve konkrétny záujem. V prípade stanovenia podmienok na výkon určitých

živností, alebo podnikania so zbraňami, či iným nebezpečným tovarom, je tento záujem

identifikovateľný pomerne jednoznačne, a to v snahe dosiahnuť bezpečnosť pri nakladaní

s potencionálne nebezpečnými komoditami tak, aby nedošlo k ohrozeniu života a zdravia

obyvateľstva prípadne škodám na majetku. Tento záujem je hodnotovo na vyššom stupienku

ako „bezbrehé“ vlastníctvo danej komodity. Ide o záujem celej spoločnosti, teda o verejný

záujem. Stanovenie jednotlivých podmienok pritom negarantuje absolútnu bezpečnosť,

respektíve absolútne dosiahnutie stanoveného cieľa, ale len minimalizuje riziko, vytvára

predpoklady a zvyšuje pravdepodobnosť dosiahnutia stanoveného cieľa, respektíve záujmu.

V prípade napadnutého zákona... verejný záujem na takejto právnej úprave nie je vyjadrený

explicitne priamo v zákone, čo však nie je ani nutné, ale je implementovaný do jeho obsahu.

Jedinou podmienkou je, aby bol tento záujem jednoznačne a jasne identifikovateľný...

Verejný záujem v danom prípade je možné odvodiť od charakteru, samej podstaty komodity,

ktorá je predmetom regulácie. Pôda ako jedinečný a neobnoviteľný (respektíve len veľmi

ťažko a náklade) prírodný zdroj, ako osobitý výrobný prostriedok potrebný na zabezpečenie

určitej miery potravinovej sebestačnosti krajiny, ktorú je možné v širšom význame chápať

ako súčasť zvrchovanosti štátu, je preto chránený vo verejnom záujme spôsobom

upraveným v napadnutom zákone. Naviac pôdu nemožno chápať len v úzkom zmysle

ako výrobný prostriedok a jednu z komodít vlastníctva, ale aj ako jednu zo súčastí životného

prostredia, ako jednu zo zložiek potrebných na zabezpečenie ekologickej rovnováhy.

Uvedený zákon je preto potrebné chápať aj z pohľadu ochrany životného prostredia,

ktorý je spolu s ostatnými zákonmi na ochranu životného prostredia plne kompatibilný

s a 4 ...

...

Sledovaný cieľ, verejný záujem stanovený zákonodarcom pri prijímaní napadnutého

zákona je jasný a nie je spochybňovaný ani samotnými navrhovateľmi. Je potrebné opäť

pripomenúť, že tento cieľ... je možné dosiahnuť len v súčinnosti viacerých právnych

predpisov, pričom napadnutý zákon je len jedným z viacerých právnych predpisov

slúžiacich na dosiahnutie stanoveného cieľa. Je laické sa domnievať, že ochrana

poľnohospodárskej pôdy sa dá dosiahnuť len sprísnením legislatívy týkajúcej sa odňatia

poľnohospodárskej pôdy a že jediným zodpovedným subjektom za znižovanie výmery

poľnohospodárskej pôdy je štát, ktorý prostredníctvom obvodného pozemkového úradu

de facto rozhoduje o odňatí pôdy, ako to uvádza navrhovateľ II. V tejto súvislosti

poukazujeme, že o odňatí pôdy obvodný pozemkový úrad nerozhoduje svojvoľne,

ale po splnení zákonom predpísaných podmienok má žiadateľ o odňatie pôdy na vydanie

takéhoto rozhodnutia nárok. Napriek skutočnosti, že podmienky na odňatie pôdy určené

v o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy... sú relatívne

prísne a náročné, neznamená to, že sú nesplniteľné pre vlastníka pozemku na ktorej sa

nachádza poľnohospodárska pôda, vrátane zaplatenia často vysokého odvodu za odňatie.

Z tohto dôvodu je irelevantné, aký subjekt vlastní takýto pozemok. V záujme ochrany

poľnohospodárskej pôdy je preto potrebné pristúpiť aj k iným formám ochrany

poľnohospodárskej pôdy a nehľadieť na pôdu len cez prizmu výlučne ekonomického statku

v súkromnom vlastníctve so snahou čo najefektívnejšieho speňaženia. Zákonodarca

preto pristúpil k ochrane pôdy cez vzťah vlastníka k pôde, ktorý je definovaný práve

výkonom poľnohospodárskej činnosti na danej pôde. Výkon poľnohospodárskej činnosti

na pôde počas určitého obdobia (tri roky) je predpokladom na vytvorenie osobitého vzťahu

vlastníka k pôde, ktorý je esenciálne a hodnotovo na inej kvalitatívnej úrovni,

ako pri vlastníctve iných komodít alebo výrobných prostriedkov. Práve takýto vzťah je

potom predpokladom (nie zárukou), že pôda nebude skupovaná len za účelom jej premeny

na stavebný pozemok s cieľom získania zisku, ale na zachovanie jej primárneho účelu

poľnohospodárskej výroby. Zákon však na druhej strane nijako neobmedzuje vlastníka

poľnohospodárskej pôdy pri jej predaji, nakoľko za ňu obdrží takú sumu peňazí (kúpnu

cenu), ktorú sám požaduje, pričom pre vlastníka je irelevantné „kto“ mu požadovanú

kúpnu cenu zaplatí, či miestny alebo susediaci poľnohospodár, prípadne iná osoba.

Formálne obmedzenia, vyplývajúce z postupu pri predaji pôdy sa pritom v záujme

deklarovaného cieľa javia ústavne akceptovateľné.».

17. Národná rada vo svojom vyjadrení súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

vo veci.

18. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom

stanovisku č. 46163/2014/21 doručenom ústavnému súdu 29. decembra 2014 vyslovila

súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. K veci samej zdôrazňuje, že

„poľnohospodárska pôda je tak špecifickým artiklom v rámci obchodovania s ňou, že si

nevyhnutne vyžaduje aj špecifickú zákonnú úpravu, ktorou sa reguluje jej prevod na iné

osoby.

Nemožno sa stotožniť s názorom navrhovateľa, že potencionálny prevádzajúci – teda

doterajší vlastník pôdy je obmedzovaný a diskriminovaný pri prevode pôdy. Je len zákonne

limitovaný presným postupom a okruhom subjektov, ktorým pôdu má ponúknuť pri prevode

ako prvým. Zákonodarca v tomto prípade presne stanovuje podmienky zákonnou formou,

ktoré sú striktne dané, nemenné, nemožno preto skĺznuť k úzusom, že vlastník pôdy môže

očakávať nepredvídateľnosť postupu pri predaji jeho pôdy.

Reagujúc na navrhovateľmi tvrdené porušenie máme za to,

že zásady materiálneho právneho štátu sú náležite dodržiavané a teda právna istota

a predvídateľnosť právnych noriem je zachovaná.“.

19. Vláda netvrdí, «že po splnení zákonných podmienok sa pôda dostane

do „dobrých a spoľahlivých rúk“, ale pôvod a možné ďalšie úmysly nadobúdateľa pôdy by

mohli byť jasnejšie a vysledovateľnejšie. V rámci určenia skupín subjektov, ktorým sa

ponúka pôda na prevod pri dodržaní postupnosti krokov daných zákonom sa možno

analogicky odvolať aj na inštitút predkupného práva upraveného

v § 140 v rámci úpravy podielového spoluvlastníctva ako vecnoprávny inštitút.

Prevádzajúci spoluvlastník je povinný najprv ponúknuť tento podiel svojmu doterajšiemu

spoluvlastníkovi... a až potom ho môže ponúknuť ostatným záujemcom, ak nemá v úmysle

tento podiel previesť na osobu blízku podľa a .

Stále tu ide o určité povolené zákonné obmedzenie výkonu vlastníckeho práva

vo vzťahu k tomu spoluvlastníkovi, ktorý chce previesť svoj spoluvlastnícky podiel

na spoločnej veci na inú osobu. Inou osobou v tomto prípade môže byť jednak cudzia osoba,

úplne odlišná od doterajších spoluvlastníkov, ako aj samotný spoluvlastník v trvajúcom

podielovom spoluvlastníctve. Zákonné predkupné právo na spoluvlastnícky podiel sa teda

rovnako vzťahuje aj na prevody podielu niektorému zo súčasných spoluvlastníkov.

Tu možno badať, že predkupné právo v rámci podielového spoluvlastníctva je právne

upravené omnoho striktnejšie, nakoľko tu zákonodarca ustanovil predkupné právo povinne

aj pre ostatných spoluvlastníkov bez ohľadu na to, že či sa spoluvlastnícky podiel má

previesť na iného doterajšieho spoluvlastníka alebo na úplne odlišnú tretiu osobu. V našom

prípade je spoluvlastník poľnohospodárskej pôdy v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona

oslobodený pri prevode pôdy od postupu upraveného zákonom, ak pôdu ako podiel

prevádza na svojho spoluvlastníka.

Podobnosť medzi predkupným právom upraveným v

a úpravou v zákone pre predaji pôdy spočíva v tom, že v zákonom určených medziach môže

dôjsť k istým dovoleným a právom aprobovaným korekciám pri prejavení vôle

predávajúceho pri prevode jeho vlastníctva. Nejde však o taký zásah do vôle

predávajúceho, ktorý by mal znaky nezákonnosti, disproporcionality alebo neadekvátnosti.

Podľa zákona prevádzajúci má možnosť ponúknuť svoju pôdu širokému okruhu subjektov,

ktoré sú však podľa určitých zákonom určených kritérií stojaci na pomyselných určitých

stupňoch. Tak ako aj v prípade predkupného práva podľa , aj

v tomto prípade ide o určité oklieštenie oprávnenia pre doterajšieho vlastníka pôdy, avšak

stále je potrebné zdôrazniť legitímnosť tohto zásahu a sledovanie verejného záujmu tvorcom

zákona.

Na potvrdenie vyššie tvrdeného, prevádzajúci subjekt si pri prevode pôdy môže určiť

ľubovoľnú výšku ceny za pôdu [§ 5 ods. 1 písm. d)], s ktorou prechádza aj do nasledujúceho

kola ohlásenia ponuky (§ 4 ods. 6), ak k nemu dôjde. Ak sa na navrhnutej cene so žiadnym

subjektom nedohodne, môže si určiť inú cenu a celý proces podľa § 4 sa opakuje tak,

aby žiaden z predchádzajúcich uchádzačov o pôdu nebol ukrátený a práve naopak, bol

riadne informovaný o novej ponuke.

Zákonodarca nejakým spôsobom neobmedzil vlastníka pôdy prenajímať jeho pôdu

a rovnako osoba, ktorá uvažuje o kúpe poľnohospodárskej pôdy môže byť najprv len

nájomcom na tejto pôde a po splnení trojročnej lehoty bude napĺňať požiadavku podnikania

v tejto oblasti po zákonom ustanovenú dobu.».

20. Na podklade súdnej judikatúry k a 2 vláda uvádza,

že napadnutú právnu úpravu „zákonodarca použil... aj z dôvodu pravdepodobného

rozdielneho postavenia subjektov v rámci scudzovacieho procesu pôdy, kde predsa nemožno

dávať do rovnakého postavenia drobného poľnohospodárstva v kontraste s veľkou

developerskou spoločnosťou, ktorá môže získať poľnohospodársku pôdu veľmi ľahko

a bez výraznejšej konkurencie spravidla vždy len na základe dobre dohodnutej nadobúdacej

ceny.

Bolo by možno už len otázkou času, kedy by došlo k vyňatiu tejto pôdy a jej

následnému prekvalifikovaniu na prípadný stavebný pozemok alebo iný pozemok. Opätovne

musíme zdôrazniť, že zákonodarca touto právnou úpravou sledoval legitímny cieľ –

ochranu pôdy pre ďalšie generácie a tým, že určil podmienky jej nadobúdania rovnako

pre doterajšieho jej vlastníka a pre potencionálneho nadobúdateľa, len vytvoril ochranný

systém pri jej scudzovaní, ktorý by mal zaručovať transparentnosť a dosiahnutie

maximálnej možnej ochrany poľnohospodárskej pôdy cestou preventívnej zákonnej

úpravy.“. Podľa vlády teda „nemožno dávať do rovnosti možných nadobúdateľov pôdy

najmä z hľadiska ich rôzneho ekonomického zázemia. Veľká a finančne dobre situovaná

spoločnosť, ktorá má v úmysle sprvu nadobudnúť pôdu a časom ju prekvalifikovať na iný

pozemok za účelom napríklad výstavby multifunkčnej budovy alebo strediska, nie je žiadnou

relevantnou konkurenciou pre drobného agropodnikateľa, a to najmä z hľadiska jeho

možností reagovať na ponúkanú nadobúdaciu cenu pôdy. Uvedené možno primerane použiť

aj pri argumente navrhovateľa ohľadom porušovania , nakoľko s ohľadom

na relevantný trh a rovnosť súťažiacich na ňom máme za to, že v zákonom určených

skupinách možných nadobúdateľov pôdy členených v postupnosti okruhov v procese

ponuky, sú tieto subjekty ako súťažiaci v rovnosti na trhu pre daný stupeň ponuky.“.

21. Vláda argumentuje proti navrhovateľmi tvrdenej diskriminácii aj poukazom

na konkrétne ustanovenia predmetnej právnej úpravy, keď „napríklad ustanovenie § 4

ods. 1 písm. a) nemá v podmienke trvalý pobyt ani sídlo v danej obci a jedinou podmienkou

je, aby osoba v danej obi podnikala najmenej 3 roky v poľnohospodárstve. Táto podmienka

nie je diskriminačná vo vzťahu k žiadnej osobe, nakoľko ju musia spĺňať všetci, ktorí chcú

získať pôdu v príslušnej obci a táto podmienka je podľa uložená

zákonom a preto nemôže byť v rozpore s týmto ustanovením ani s ustanovením

ods. 2 , nakoľko platí rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovení

podmienky.“.

22. Pokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad s a 2 , vláda

na podklade judikatúry ústavného súdu uvádza, že «navrhovatelia opäť z dôvodu

neakceptovania posudzovania zákona ako organického celku úplne ignorujú ustanovenia

§ 4 ods. 9 a 10 zákona, ktoré jasne deklarujú, že poľnohospodársky pozemok môže získať

aj nepodnikateľ v poľnohospodárskej výrobe aj osoba, ktorá nespĺňa podmienku 3 –

ročného podnikania v poľnohospodárskej výrobe. V prvom prípade ide o fyzické osoby,

ktoré sú v zamestnaneckom alebo obdobnom pracovnom pomere s podnikateľom

v poľnohospodárskej výrobe a majú v pracovnej náplni riadenie a výkon takejto činnosti.

V druhom prípade ide o mladého poľnohospodára, čiže osobu, ktorá ak vykonáva

poľnohospodársku výrobu v obci od včerajšieho dňa môže nakupovať poľnohospodársku

pôdu bez obmedzenia.

V niektorých prípadoch navrhovateľ opiera svoje tvrdenia o tézy, ktoré sú

v konečnom dôsledku kôr umelo vykonštruované pre tento prípad. Napríklad v kontexte

na ponuku na prevod pôdy v zmysle zákona, svoje tvrdenia opiera o vytváranie

„neprimeranej výhody pred inou ponukou subjektu, ktorý má trvalé bydlisko alebo sídlo

na inom mieste v Slovenskej republike“. S tvrdenou dikciou navrhovateľa sa nemožno

stotožňovať. Veď napokon prečo nemožno ponúknuť objekt prevodu – pôdu najprv subjektu,

ktorý je miestne zviazaný s touto pôdou svojím pobytom alebo sídlom. Pozná miestne

pomery, miestne obyvateľstvo, predpokladá sa jeho hlbší vzťah k tejto lokalite a jej znalosť.

Za týchto podmienok možno najskôr odsledovať, či nadobúdateľ bude poľnohospodársku

pôdu ochraňovať a využívať plne v súlade s jej účelom a charakterom.

V miestnej príslušnosti ako podmienke pre nadobudnutie pôdy nemožno umelo

hľadať problém a nejaký zákonodarcov postranný úmysel pre znevýhodňovanie

a diskrimináciu jedného subjektu pred druhým. Analogicky je mnoho iných situácií

a prípadov upravených zákonom alebo iným záväzným predpisom, kde je preferovaný

miestny subjekt pred iným z inej oblasti pričom ide len o zákonom dovolenú výhodu

miestnej príslušnosti.».

23. K zákazu nadobúdania vlastníckeho práva k poľnohospodárskej pôde osobami

nevykonávajúcimi poľnohospodársku výrobu ako podnikanie, resp. osobami nemajúcimi

trvalý pobyt a sídlo na území Slovenskej republiky potrebný čas, vláda tvrdí, že „zákon...

neporušuje princípy primeranosti a nevyhnutnosti pri úprave práv a povinností subjektov –

jednak z pozície doterajších vlastníkov poľnohospodárskej pôdy a jednak z pozície budúcich

resp. potencionálnych nadobúdateľov poľnohospodárskej pôdy. Ingerencia štátu a štátnych

orgánov do súkromnoprávnych vzťahov je vykonávaná neinvazívnym a legálnym spôsobom

na základe právneho titulu, ktorým je zákon.

Vlastník poľnohospodárskej pôdy musí dodržiavať podmienky kladené naňho

predovšetkým o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy...

Jeho prvoradou povinnosťou je zabezpečiť ochranu vlastností a funkcií poľnohospodárskej

pôdy a zabezpečenie jej trvalo udržateľného obhospodarovania a poľnohospodárskeho

využívania, ochranu environmentálnych funkcií poľnohospodárskej pôdy, ochranu výmery

poľnohospodárskej pôdy pred neoprávnenými zábermi na nepoľnohospodárske použitie.

Pre dôsledné dodržiavanie týchto nezanedbateľných úloh vlastníka pôdy, zákonodarca

prijal zákon dúfajúc, že vyššie uvedené bude naozaj dôsledne dodržiavané práve takým

vlastníkom, ktorý bude odborne zdatný, znalý v miestnej oblasti výskytu poľnohospodárskej

pôdy, bude mať určité skúsenosti a prax v tejto sfére podnikania a ktorý bude dávať záruku

spoločnosti, že nadobudnutá pôda v jeho vlastníctve bude v dobrých rukách.“.

24. Vláda ďalej zdôrazňuje, že napadnutým zákonom bolo zamýšľané „vytvorenie

takého legislatívneho prostredia, ktoré umožní, aby poľnohospodársku pôdu, ktorá má

aj naďalej slúžiť čo možno najlepšie svojmu účelu, kupovali a obhospodarovali len tie

subjekty, ktoré spĺňajú odbornú spôsobilosť pre hospodárenie na pôde a ktoré budú na nej

aktívne hospodáriť pri dodržiavaní kritérií dobrej poľnohospodárskej a environmentálnej

praxe.

Ohliadnuc sa po predchádzajúcich negatívnych skúsenostiach bolo preukázané,

že pri predaji poľnohospodárskej pôdy v Slovenskej republike v posledných rokoch,

ochrana poľnohospodárskej pôdy uskutočňovaná podľa a to

ochrana vlastností a funkcií poľnohospodárskej pôdy a zabezpečenie jej trvalo

udržateľného obhospodarovania a poľnohospodárskeho využívania, ochrana

environmentálnych funkcií poľnohospodárskej pôdy a ochrana výmery poľnohospodárskej

pôdy pred neoprávnenými zábermi na nepoľnohospodárske použitie nebola adekvátna

a postačujúca v plnej miere.

Podľa prieskumov a štúdií, ktoré boli vypracované z titulu získania sumáru

k príprave zákona, bolo zistené, že pri predaji a kúpe poľnohospodárskej pôdy dochádzalo

aj k špekulatívnym predajom a nákupom poľnohospodárskej pôdy. Tá mohla ďalej slúžiť

na iné ako na poľnohospodárske účely. O tomto tvrdení nás presvedčuje aj ten fakt,

že približne 50 000 – 60 000 ha poľnohospodárskej pôdy boli nakúpené právnickými

osobami a realitnými kanceláriami pre svojich klientov, fyzické osoby a právnické osoby

s právnou subjektivitou založenou právnym poriadkom Slovenskej republiky, ktoré nemali

na tejto pôde záujem hospodáriť, a to ani v budúcnosti.

Vo väčšine prípadov dochádza k nelichotivej a nežiaducej situácii,

že poľnohospodárska pôda nie je skupovaná subjektmi, ktoré chcú na nej ďalej hospodáriť,

ale dostáva sa do vlastníctva subjektov, ktoré takto nadobudnutú poľnohospodársku pôdu

chcú využívať na iné ako poľnohospodárske účely alebo z nej chcú dosahovať neprimerane

vysoký výnos bez akéhokoľvek ohľadu na kvalitu jej obhospodarovania a najmä

bez rešpektovania agrotechnických úkonov minimalizujúcich riziko jej degradácie.

Súdiac podľa vyššie povedaného bolo nevyhnutné, aby v Slovenskej republike bol

prijatý zákon upravujúci problematiku nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskej pôdy,

ktorým sa malo zamedziť špekulatívnym a neprehľadným nákupom poľnohospodárskej

pôdy. Rovnako sa touto zákonnou úpravou mal eliminovať i stav následnej zmeny druhu

poľnohospodárskeho pozemku na iný druh, resp. malo sa ním zabraňovať vydieraniu

doterajších nájomcov poľnohospodárskej pôdy požadovaným neprimeraným nájomným

alebo inými podmienkami jej užívania.

Hlavným cieľom zákona je dosiahnutie stavu vysokej ochrany pôdy a rovnako

i zabezpečenie stabilizácie výmery a objemu tých najbonitnejších pôd použitím účinných

legislatívnych a ekonomických nástrojov. Pri tomto pohľade na pôdu ako na prírodné

dedičstvo pre budúce generácie, nepostrádateľný prvok environmentálneho a ekologického

systému, nedoceňovaný výrobný potenciál, bolo nevyhnutné ju protežovať a privilegovať

aj zákonnou formou.“.

25. Podľa vlády „mnohé ustanovenia zákona majú prevenčný charakter a cieľom

zákonodarcu pri koncipovaní toto zákona bolo predovšetkým zabezpečenie maximálnej

možnej ochrany využívania poľnohospodárskej pôdy pred mnohokrát bezohľadným

výkonom vlastníckeho práva doterajšieho vlastníka tejto pôdy s opakovanými devastačnými

až fatálnymi následkami pre ďalšie fungovanie a využitie poľnohospodárskej pôdy.

Zákonodarca musel nastoliť potrebné legislatívne prostredie takouto formou, aby dosiahol

ten efekt, že poľnohospodársku pôdu budú kupovať a obhospodarovať tie subjekty,

ktoré spĺňajú nevyhnutnú odbornú spôsobilosť pre hospodárenie na pôde a z dôvodu

zachovania jej bonity budú na nej aktívne vykonávať poľnohospodársku činnosť.

Nepopierame, že zákon môže mať určité dôsledky na dispozičné práva doterajšieho

vlastníka poľnohospodárskej pôdy, ale prepytujeme a trváme na tom, že možné obmedzenie

výkonu vlastníckeho práva je zákonné a plne zdôvodnené verejným záujmom.

Poľnohospodárska pôda, považovaná za súčasť prírody a krajiny, vždy bola a bude

nevyhnutnou pre zabezpečenie potrieb spoločnosti, preto obmedzenie dispozičného práva

pre jej doterajších vlastníkov, sa v tomto prípade javí ako absolútne nebadateľné.

Neregulujeme nezákonným spôsobom nadobúdacie ceny, nie je tu žiadna ingerencia

zo strany štátu, jediná ingerencia a zásah štátnych orgánov do výkonu vlastníckeho práva je

pri určovaní postupnosti subjektov, ktorým môže byť poľnohospodárska pôda prevedená,

určenia počtu rokov vykonávania poľnohospodárskej činnosti a dĺžky pobytu na našom

území, ktoré musia tieto subjekty spĺňať. Určenie nadobúdacej ceny je ponechané na vôli

doterajšieho vlastníka, Rovnako je ponechané na slobodnej vôli vlastníka

poľnohospodárskej pôdy jej prenajímanie iným subjektom. Na splnenie povinnej trojročnej

lehoty si môže subjekt, ktorý má záujem o kúpu pôdy, túto pôdu najprv prenajať, čo zákon

nijak neobmedzil.“.

26. S poukazom na § 2 a § 3 napadnutého zákona vláda zdôrazňuje výnimky z jeho

uplatňovania. Následne vo väzbe na formuluje názor, podľa ktorého „nijakým

spôsobom nedochádza k obmedzovaniu pri vykonávaní zárobkovej činnosti, či už

pre vlastníka pôdy alebo nového nadobúdateľa. Zákonnou formou boli len určené

podmienky prevodu poľnohospodárskej pôdy, pričom podnikateľský subjekt, ak chce

vykonávať určitú činnosť, musí spĺňať zákonom naňho kladené podmienky, a preto nemožno

tento jav posudzovať ako bránenie vykonávania podnikateľskej alebo inej činnosti na území

Slovenskej republiky.“.

27. Vláda k tvrdenému nesúladu s uvádza, že snahou

zákonodarcu je „zrovnoprávnenie alebo ochrana jedného súťažiaceho na relevantnom trhu,

ktorým je v našom prípade podnikateľ v poľnohospodárskej výrobe vo vzťahu k druhému

súťažiacemu, ktorým je podnikateľ z oblasti zabezpečenia pozemkov pre výstavbu napríklad

priemyselných parkov a iných objektov na najúrodnejšej pôde v Slovenskej republike,

nakoľko sa nachádza v blízkosti dopravných tepien. V tomto prípade nemôže

poľnohospodár konkurovať developerskej firme, ktorá je schopná ponúknuť za tie isté

pozemky niekoľkonásobne vyššie nákupné ceny. A tu videl zákonodarca práve súlad s čl. 55

ods. 1 o sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomike a pri ochrane

hospodárskej súťaže.“.

28. V teste proporcionality podľa názoru vlády napadnutý zákon obstojí. K prvému

kroku vláda uvádza, že účel právnej úpravy („pozitívne vplývanie na ochranu a riadne

obhospodarovanie pôdy, resp. zároveň aj ochrana pred znižovaním výmery

poľnohospodárskej pôdy“) „bolo možné dosiahnuť jedine prijatím novej, striktnejšej

právnej úpravy, ktorá by napravila existujúci právny stav, kedy dochádza k postupnému,

ale citeľnému znižovaniu výmery poľnohospodárskej pôdy, na ktorej ochrane je verejný

záujem.

poskytuje ochranu vlastnostiam a funkciám pôdy,

neposkytuje však ochranu pre špekulatívnymi nákupmi, následnej zmene druhu pozemku

a možnému zneužívaniu vlastníctva vo vzťahu k doterajším nájomcom, najmä požadovaním

neprimeraného nájomného. Pre zabezpečenie komplexnej právnej ochrany pôdy bolo

potrebné a nevyhnutné prijatie tejto právnej úpravy – zákona, ktorého prostredníctvom sa

dosiahne sledovaný účel.

... ochrana a využívanie poľnohospodárskych pozemkov je verejným záujmom.

Z tohto dôvodu pristúpil zákonodarca, podľa vzoru viacerých iných štátov (napríklad

Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, Francúzsko), k prijatiu právneho predpisu

osobitne upravujúceho podmienky nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho

pozemku.“.

29. K požiadavke zachovania rovnováhy verejného záujmu a súkromného záujmu

vláda konštatuje, že „navrhovaný zákon má síce na strane jednej dôsledky na dispozičné

práva vlastníka poľnohospodárskej pôdy, pretože vo verejnom záujme parciálne obmedzí

vlastníka poľnohospodárskej pôdy pri jej predaji, na strane druhej ide o zásah realizovaný

pri plnom rešpektovaní ústavných dimenzií, kumulatívne zohľadňujúcich princípy

obsiahnuté v až 4 .

Za účelom koncipovania právnej ochrany poľnohospodárskej pôdy, ktorá svojim

charakterom je nevyhnutným majetkom na zabezpečenie potrieb spoločnosti, bol síce

potrebný určitý zásah do dispozičného práva jej vlastníka, verejný záujem na ochrane

poľnohospodárskej pôdy je však intenzívnejší než intenzita miery zásahu do vlastníckeho

práva... Vlastník nie je obmedzený v prevode poľnohospodárskej pôdy, rovnako je vlastník

oprávnený samostatne rozhodovať o cene, za ktorú ju predá a taktiež v ktorom momente

poľnohospodársku pôdu predá. Jediné obmedzenie spočíva v stanovení špecifického

procesu predaja, resp. prevodu poľnohospodárskej pôdy, ktorého primárnym účelom je,

aby v prípade ak vlastník už nemá záujem poľnohospodársku pôdu obhospodarovať, táto

zostala vo vlastníctve osoby, ktorá bude spôsobilá pokračovať v náležitom obhospodarovaní

poľnohospodárskej pôdy, s ohľadom na zachovanie jej kvality a kvantity...

Zákonodarca nastavil v prvých kolách prevodu kritériá nadobudnutia vlastníctva

k poľnohospodárskej pôde tak, aby vytvoril čo najvodnejšie podmienky

pre obhospodarovanie pôdy, pokiaľ ich však nie je možné naplniť, v treťom kole môže kúpiť

poľnohospodársku pôdu ktorákoľvek fyzická osoba alebo právnická osoba s trvalým

pobytom, resp. sídlom na území Slovenskej republiky a ktorá súčasne vykonáva

poľnohospodársku činnosť v zákonom stanovenom rozsahu.“.

30. K druhému kritériu testu proporcionality vláda udáva, že „poľnohospodárska

pôda je nevyhnutná na zabezpečenie potrieb spoločnosti a rozvoj národného hospodárstva

a z dôvodu verejného záujmu na jej aktívnom, poľnohospodársky a environmentálne

odbornom obhospodarovaní môže byť iba vo vlastníctve takých osôb, ktoré spĺňajú

zákonom ustanovené podmienky. Súčasne platná právna úprava ustanovuje aj kritériá,

ktoré majú zabrániť zneužitiu takejto právnej úpravy a ochránia terajších aj budúcich

vlastníkov poľnohospodárskej pôdy pred svojvôľou osôb oprávnených nadobúdať

vlastníctvo poľnohospodárskej pôdy.“.

31. Pokiaľ ide o tretí krok testovania primeranosti posudzovanej právnej úpravy,

vláda sa domnieva, že „súčasná práva úprava dáva možnosť riadnej realizácii

individuálneho záujmu, respektíve umožňuje vlastníkovi pôdy predať poľnohospodársku

pôdu, zákonodarca len stanovuje špeciálne procesné postupy tak, aby boli chránené

hodnoty, na ktorých ochrane je verejný záujem. Verejný záujem, ktorý sleduje predmetná

práva úprava podrobená testu proporcionality je predovšetkým ochrana zachovania

a riadneho obhospodarovania poľnohospodárskych pozemkov. Za týmto účelom

zákonodarca stanovil okruh subjektov, ktoré poskytujú dostatočné garancie zachovania

bonity a udržania výmery poľnohospodárskej pôdy.“.

32. Na podklade rekapitulovaných dôvodov vláda navrhuje, aby ústavný súd vo veci

samej návrhom navrhovateľov nevyhovel.

33. Stanovisko národnej rady i vlády ústavný súd zaslal navrhovateľom I

aj navrhovateľom II s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke

upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

34. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 19. marca 2015 navrhovatelia I

iba vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

35. Navrhovatelia II doručili ústavnému súdu svoje stanovisko 3. júna 2015.

Vyjadrili v ňom súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K veci samej uviedli,

že s vyjadrením národnej rady nesúhlasia. Odmietajú porovnávanie iných právnych

predpisov (právna regulácia zbraní a streliva) s preskúmavaným právnym predpisom

„z dôvodu absolútne odlišného využitia každého z porovnávaných predmetov vlastníctva,

ako aj preto, že obchod so zbraňami sa (aj pre ich praktické využitie a rôzne

nebezpečenstvo z toho plynúce) upravuje úplne inak, okrem iného aj rôznymi

medzinárodnými zmluvami a záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná“. Ďalej

navrhovatelia II s odvolaním sa na § 1 napadnutej právnej úpravy namietajú voči názoru

odporcu, podľa ktorého táto chráni pôdu. Zdôrazňujú, že „prevádza sa pozemok, o pôde

ako vecnom substráte, ako súčasti predmetu vlastníctva napadnutý predpis nepojednáva“.

K vyjadreniu národnej rady nakoniec navrhovatelia II uvádzajú, že „pokiaľ chce

zákonodarca chrániť poľnohospodársku pôdu napríklad pred tým, aby sa neznižovala jej

výmera (teda aby nebola preklasifikovaná z poľnohospodárskych pozemkov napríklad

na stavebné pozemky), mal zvoliť úplne iný nástroj. Totiž, toto je možné už dnes, deje sa to,

je to v právomoci príslušných orgánov štátnej správy a mimochodom – o takúto

preklasifikáciu môže žiadať aj dnešný vlastník poľnohospodárskeho pozemku –

poľnohospodár. Samotný fakt podania žiadosti o takúto preklasifikáciu nie je viazaný

na určitý druh subjektu a samotné konanie orgánu štátnej správy pri takejto žiadosti nie je

upravené napadnutým predpisom.“.

36. Navrhovatelia II nesúhlasia s názorom vlády formulovaným v jej vyjadrení,

že „ide o obmedzenia, ktoré zakladajú podobnosť právnej úpravy napadnutého predpisu

s právnou úpravou podielového spoluvlastníctva, najmä čo sa týka prevodu vlastníckeho

práva k spoluvlastníckemu podielu... Podielový spoluvlastník od začiatku vie, v akom je

vzťahu, že nedisponuje ako výlučný vlastník celou vecou a práve preto musí strpieť

obmedzenia, ktoré vyplývajú zo spoluvlastníckeho vzťahu ostatných spoluvlastníkov. Toto

ale nie je prípad napadnutého predpisu, preto takéto porovnanie, týkajúce sa dispozičnej

zložky vlastníckeho práva, nepokladáme za relevantné.“. Vo vzťahu k ďalšej argumentácii

vlády navrhovatelia II opätovne prízvukujú, že ak zákonodarca chcel zabrániť znižovaniu

výmery poľnohospodárskych pozemkov, mal zvoliť iný nástroj. Akcentujú, že „zažiadať

o zmenu klasifikácie pôdy z poľnohospodárskej na stavebný pozemok je možné už teraz –

bez toho, aby sa menil vlastník, prevodom, alebo iným spôsobom – môže tak urobiť

aj doterajší vlastník, bez toho, aby sa pozemok prevádzal na kohokoľvek“. Navrhovatelia II

sú toho názoru, že napadnutá právna úprava neobstojí v žiadnom z troch krokov testu

proporcionality. Pritom naznačujú, že dosiahnutie vládou proklamovanej ochrany

poľnohospodárskej pôdy by bolo reálnejšie, ak by „nebolo možné meniť jej klasifikáciu,

resp. účelové využitie“.

37. Navrhovatelia II teda zotrvávajú na svojom návrhu.

38. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Obsahová podstata právnej úpravy a rozsah predmetu prieskumu

39. Ústavný súd hneď v úvode tejto časti odôvodnenia svojho nálezu považuje

za potrebné vysporiadať sa so skutočnosťou, že národná rada schválila 14. mája 2015 zákon

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o nadobúdaní

vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „“). Tento právny predpis v čl. I novelizuje (ako to už z jeho

názvu vyplýva) zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, a to

s účinnosťou od 1. júla 2015. Následne bola preskúmavaná právna úprava novelizovaná ešte

raz, a to čl. CLXV o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím

, a Správneho súdneho

poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

40. Podľa ak preskúmavané právne predpisy

stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.

41. Ústavný súd v ustálenej judikatúre zásadne považuje stratu platnosti

preskúmavaných právnych predpisov za dôvod na zastavenie konania bez ohľadu na to,

že v čase doručenia návrhu na začatie konania napadnuté právne predpisy, ich časti

alebo jednotlivé ustanovenia ešte boli súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej

republiky (, ).

42. Avšak aj obsahová kvalitatívna zmena napadnutých zákonných ustanovení

v priebehu konania podľa môže vyvolať v tomto type

konania následok spočívajúci v tom, že prestane existovať objektívny záujem na objasnení

a vyslovení protiústavnosti napadnutých ustanovení, ktoré sa mali podrobiť ústavnej

kontrole (pozri napr. ). Ústavný súd už konštatoval, že novelizácia

napadnutých ustanovení meniaca ich obsahový význam sa hodnotí ako zánik platnosti

pôvodného znenia napadnutých ustanovení (). Preto potom podľa § 41a ods. 4

a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, , , ) ústavný súd konanie o súlade

namietaných ustanovení zastaví.

43. Podľa dôvodovej správy k návrhu viedol skupinu

poslancov k jeho predĺženiu zámer „odstrániť nedostatky, ktoré sa objavili pri aplikačnej

praxi , ktorá preukázala, že tí, ktorí chcú tento zákon obchádzať

zneužívajú najmä dve skutočnosti:

Prvou je to, že zneužívajú inštitút zámenných zmlúv, ktorý bol z dôvodov napomôcť

usporiadaniu vlastníctva pozemkov pod budovami vyňatý spod tohto zákona. Katastrálnym

odborom sú predkladané na vkladové konania desiatky zámenných zmlúv, kde sa

poľnohospodárske pozemky zamieňajú za hnuteľné veci alebo ktorými sa síce zamieňa

pozemok za pozemok avšak v úplne neprimeraných výmerách až v rozsahu hektáre za metre

štvorcové čo svedčí o snahe obchádzať ustanovenia tohto zákona.

Druhým zneužívaným ustanovením je ustanovenie § 6 ods. 8 písm. b) tohto zákona,

podľa ktorého je možné status blízkej alebo príbuznej osoby preukazovať nielen verejnými

listinami ale aj čestným vyhlásením. Katastrálne odbory okresných úradov majú

každodenné skúsenosti, že čestné vyhlásenie na uvedený účel je zneužívané a preto ho

navrhujeme zo zákona vypustiť.“.

44. z preskúmavanej právnej úpravy iba vypustil pravidlo

procesnej povahy, podľa ktorého bolo odmietnutie okresného úradu vydať osvedčenie

o splnení podmienok nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku

preskúmateľné súdom. Nejde však o žiadnu obsahovú zmenu, ale o odstránenie regulačnej

duplicity, keďže aj podľa príslušnej dôvodovej správy „možnosť preskúmania rozhodnutia

vyplýva z ustanovení nového “.

45. Na základe preskúmania a ustálenia obsahových pováh zmien, ktoré so sebou

prináša účinnosť a , ústavný súd dospel

k záveru, že niet dôvodu na postup podľa . Hoci totiž

došlo formálne aj k zmenám ustanovení tvoriacich jadro obmedzení, ktoré navrhovatelia

žiadajú z hľadiska súladu s označenými článkami preskúmať, obsahová stránka

zmien nijako nenarúša koncept právnej úpravy kritizovaný v oboch návrhoch doručených

ústavnému súdu 2. a 3. júla 2014. Dôkazom tohto záveru sú v predchádzajúcich odsekoch

citované texty dôvodových správ k návrhu a k návrhu zákona

č. , ako aj nasledujúci text odôvodnenia tohto nálezu, v ktorom ústavný súd

analyzuje a následne ústavne hodnotí o nadobúdaní vlastníctva

poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. a

46. ťažiskovo reguluje postup nadobúdania vlastníctva

poľnohospodárskeho pozemku prevodom [§ 1 písm. a)]. Z takto vymedzeného predmetu

právnej úpravy vyplýva nevyhnutne potreba zadefinovania pojmu „poľnohospodársky

pozemok“ a pojmu „nadobúdanie vlastníctva“.

47. Poľnohospodárskym pozemkom sa rozumie poľnohospodárska pôda

alebo pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991 (§ 2 ods. 1

). Použitý pojem poľnohospodárskej pôdy je definovaný odkazom

na o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy

a o zmene o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania

životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane

pôdy“), podľa ktorého je poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná

v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé

trávne porasty. Zároveň však v aj negatívne určuje,

ktoré pozemky do vecného rozsahu jeho regulačnej matérie spadať nebudú. Pôjde o:

a) záhradu,

b) pozemok v zastavanom území obce,

c) pozemok mimo zastavaného územia obce, ak

1. je určený na iné ako poľnohospodárske využitie podľa osobitných predpisov,

2. možnosť jeho poľnohospodárskeho využitia je obmedzená podľa osobitných

predpisov,

2

3. je jeho výmera menšia ako 2 000 m,

4. je priľahlý k stavbe, s ktorou svojím umiestnením a využitím tvorí funkčný celok.

48. Nadobúdaním vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku je podľa § 3 ods. 1

jeho odplatný prevod alebo bezodplatný prevod podľa

až a až , ako aj prevod na účely výkonu

záložného práva podľa alebo výkonu zabezpečovacieho

prevodu práva podľa . Za nadobúdanie vlastníctva

poľnohospodárskeho pozemku sa však nebude považovať zámena podľa § 611 Občianskeho

zákonníka, ak zamieňanými vecami sú poľnohospodárske pozemky, ktorých hodnoty sú

porovnateľné; hodnoty zamieňaných pozemkov sú porovnateľné, ak ich rozdiel nie je väčší

ako 10 %.

49. Aj v prípade druhého kardinálneho pojmu pozná

výnimky. Za nadobúdanie vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku sa nepovažuje

bezodplatný prevod do vlastníctva oprávnených osôb podľa reštitučných predpisov a prevod

podľa osobitných predpisov (ide o prípady zákonného predkupného práva štátu, zákonom

zakotveného práva štátu vykúpiť špecificky lokalizované pozemky a pod.). Zákonom

č. taktiež nie je dotknuté nadobudnutie vlastníctva poľnohospodárskeho

pozemku pri vykonávaní pozemkových úprav a pri prevode vlastníctva vo verejnom záujme

na účely, na ktoré možno poľnohospodársky pozemok vyvlastniť.

50. Na popísanom definičnom základe zákonodarca pristúpil k zakotveniu osobitného

právneho režimu nadobúdania vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku,

a to predovšetkým v rovine určenia okruhu subjektov, na ktoré možno vlastnícke právo

k poľnohospodárskemu pozemku previesť.

51. Bez akýchkoľvek obmedzení, takpovediac v „štandardnom“ režime prevodu

nehnuteľných vecí môže podľa vlastník

poľnohospodárskeho pozemku previesť svoje vlastnícke právo:

a) osobe, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri

roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku

v obci, v ktorej sa poľnohospodársky pozemok nachádza,

b) spoluvlastníkovi poľnohospodárskeho pozemku, ak ide o spoluvlastnícky podiel

podľa osobitných predpisov,

c) blízkej osobe podľa a osobe príbuznej podľa

.

52. Na inú osobu však vlastník poľnohospodárskeho pozemku môže svoje vlastnícke

právo previesť len osobitným postupom upraveným v § 4 ods. 3 až § 8, v § 5 a § 6 zákona

č. V tejto súvislosti je dôležité, že osobou oprávnenou nadobúdať vlastníctvo

poľnohospodárskeho pozemku je osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý

pobyt alebo sídlo najmenej desať rokov a vykonáva poľnohospodársku výrobu ako

podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva

poľnohospodárskeho pozemku. Subjekt spĺňajúci uvedené požiadavky označuje právna

úprava legislatívnou skratkou „nadobúdateľ“.

53. Prevádzajúci je najprv podľa povinný

zverejniť ponuku na prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku najmenej na 15 dní

v Registri zverejňovania ponúk prevodu vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku (ďalej

len „register“) na webovom sídle Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo pôdohospodárstva“) a zároveň musí túto

ponuku zverejniť v rovnakom čase aj na úradnej tabuli v obci, kde sa poľnohospodársky

pozemok nachádza. Zverejnenie ponuky na úradnej tabuli je bezodplatné.

54. Zverejnenie ponuky prevodu vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku (§ 5

ods. 1 ) musí obsahovať:

a) identifikačné údaje prevádzajúceho

b) údaje o poľnohospodárskom pozemku podľa údajov z katastra nehnuteľností,

c) informáciu o účele použitia poľnohospodárskeho pozemku podľa územného plánu

obce alebo územného plánu zóny,

2

d) cenu požadovanú prevádzajúcim za mpoľnohospodárskeho pozemku alebo

hodnotu poľnohospodárskeho pozemku; to neplatí, ak ide o bezodplatný prevod vlastníctva

poľnohospodárskeho pozemku,

e) termín a adresu na predkladanie ponúk na prevod vlastníctva poľnohospodárskeho

pozemku.

55. Takto zverejnená ponuka zaniká na účely prevodu vlastníctva

poľnohospodárskeho pozemku šesť mesiacov od neúspešného ukončenia ponukového

konania podľa

56. Zverejnenie ponuky sa v prvom štádiu uskutočňuje len pre susedné obce

tak, aby bola rešpektovaná prednosť subjektov uvedených v § 4 písm. a) zákona

č. Prejaviť záujem o ponuku teda môžu len nadobúdatelia vykonávajúci

poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy

o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku v obci susediacej s obcou, v ktorej sa

prevádzaný poľnohospodársky pozemok nachádza. Prejavenie záujmu sa uskutoční

zaznamenaním v registri a odoslaním písomnej informácie prevádzajúcemu v termíne

a na adresu, ktoré boli zverejnené prevádzajúcim v registri. Ak nadobúdateľ do piatich dní

od uplynutia lehoty podľa § 4 ods. 3 nezašle písomnú informáciu prevádzajúcemu, platí, že

o prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku neprejavil záujem.

57. Po prejavení záujmu zo susednej obce nadobúdateľ pred uzavretím zmluvy

o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku požiada miestne príslušný okresný

úrad o overenie podmienok na nadobúdanie vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku.

Pritom postupuje podľa O splnení podmienok nadobúdania

vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku vydá okresný úrad nadobúdateľovi osvedčenie,

ktoré je povinnou prílohou k zmluve o prevode vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku

predkladanej na účel vkladového konania.

58. V prípade, že žiaden nadobúdateľ zo susednej obce neprejaví záujem

o nadobudnutie vlastníctva k ponúkanému poľnohospodárskemu pozemku alebo

nedošlo k dohode o prevode vlastníctva medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom, ktorý

záujem prejavil, potom prevádzajúci rešpektujúc § 4 ods. 4 písm. b) a ods. 6 zákona

č. môže rozšíriť svoju ponuku (teda pri rovnakej požadovanej cene) na celé

územie Slovenskej republiky, alebo opätovne zverejní ponuku na prevod vlastníctva

k poľnohospodárskemu pozemku len pre susedné obce s tým, že v takom prípade pôvodne

požadovanú cenu môže znížiť.

59. Z vyplýva, že aj po zverejnení ponuky má

vždy prednosť nadobúdateľ akceptujúci ponuku z obce, v ktorej sa pozemok nachádza

(ak prejaví záujem a akceptuje ponuku) a pri viacerých (iných) záujemcoch má prednosť

nadobúdateľ zo susednej obce pred nadobúdateľom z inej obce. Ďalší postup oboch

kontrahentov po prejavení záujmu musí opätovne rešpektovať požiadavky vyplývajúce z § 6

60. V prípade, že o nadobudnutie vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku

neprejaví záujem žiaden z nadobúdateľov uvedených v ,

potom podľa § 4 ods. 7 toho istého zákona môže prevádzajúci poľnohospodársky pozemok

previesť za cenu uvedenú v registri na osobu, ktorá má na území Slovenskej republiky

trvalý pobyt alebo sídlo najmenej desať rokov, najneskôr však šesť mesiacov

od neúspešného ukončenia ponukového konania podľa § 4 ods. 6. U tejto osoby sa už teda

nevyžaduje, aby bola nadobúdateľom, teda aby uskutočňovala poľnohospodársku výrobu

ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva

poľnohospodárskeho pozemku.

61. Podľa môže nadobudnúť vlastníctvo

poľnohospodárskeho pozemku za tých istých podmienok ako osoba podľa § 4 ods. 1

písm. a) alebo nadobúdateľ aj fyzická osoba, ktorá vykonáva najmenej tri roky predo dňom

uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku poľnohospodársku

výrobu v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo v inom

pracovnoprávnom vzťahu u osoby, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu

ako podnikanie.

62. Osobitnú hmotnoprávnu úpravu nadobudnutia vlastníctva k poľnohospodárskemu

pozemku obsahuje vzťahujúci sa len na mladého

poľnohospodára. Je ním osoba, ktorá nemá v čase podania žiadosti viac ako 40 rokov,

má primerané zručnosti a spôsobilosti potrebné na výkon zamestnania a prvýkrát zakladá

poľnohospodársky podnik ako najvyšší predstaviteľ uvedeného podniku [čl. 2 ods. 1

písm. n) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1305/2013 zo 17. decembra

2013 o podpore rozvoja vidieka prostredníctvom Európskeho poľnohospodárskeho fondu

pre rozvoj vidieka (EPFRV) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1698/2005 (Ú. v. EÚ

L 347, 20. decembra 2013) v platnom znení]. Na osobu podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona

č. , ktorá je mladým poľnohospodárom, alebo nadobúdateľa, ktorý je mladým

poľnohospodárom, sa nevzťahuje povinnosť vykonávať poľnohospodársku výrobu

ako podnikanie najmenej tri roky. Mladý poľnohospodár však nemôže poľnohospodársky

pozemok prenajať, predať ani darovať tri roky od nadobudnutia vlastníctva

poľnohospodárskeho pozemku.

63. Nakoniec je potrebné zdôrazniť, že právna úprava zakotvená v § 4 ods. 3 až § 6

sa vzťahuje nielen na odplatný prevod vlastníctva

k poľnohospodárskemu pozemku, ale aj na jeho bezodplatný prevod darovaním. Budúci

darca teda musí zverejniť ponuku v registri a pri vyhodnocovaní prejavených záujmov

o darovanie poľnohospodárskeho pozemku, musí rešpektovať zákonné poradie (najprv

nadobúdatelia zo susednej obce, až potom nadobúdatelia z iných obcí v Slovenskej

republike). Z však vyplýva, že v prípade absencie

záujmu nadobúdateľov nemôže prevádzajúci darovať poľnohospodársky pozemok osobe,

ktorá nie je nadobúdateľom, avšak má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt

alebo sídlo najmenej desať rokov, tak, ako je to pri odplatných prevodoch umožnené

podľa

64. Zo znenia a , ako aj z ustanovenia

vyplýva, že ústavný súd môže vysloviť nesúlad nielen

určitej časti zákona s , ale aj nesúlad celého zákona s .

65. Ústavný súd uvedené pripomína z dôvodu formulácie petitov návrhov

navrhovateľov, ktorými je viazaný ( ), ako aj z dôvodu

potreby ustáliť predmet skúmania súladu s označenými ústavnými normami. V oboch

návrhoch sa namieta nesúlad ako celku. Súčasne navrhovatelia II

charakterom odôvodnenia svojho návrhu („ustanovenia § 4- 6 tu vnímame ako jeden

logický celok, pretože v nadväznosti na seba ustanovujú kto a za akých podmienok

a obmedzení môže previesť vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku, kto môže

takéto vlastnícke právo nadobudnúť a za akých podmienok a obmedzení, ustanovujú proces

a postup, akým je možno vlastnícke právo k takýmto pozemkom previesť, ustanovujú lehoty

a tiež konanie a postup orgánov štátnej správy v tomto celom procese“) i formuláciou

návrhového petitu („Keďže zostávajúce ustanovenia zákona... bez napadnutých ustanovení

§ 4 – 6 strácajú zmysel a praktickú využiteľnosť, navrhujeme vysloviť nesúlad uvedeného

zákona ako celku...“) zreteľne naznačili výhrady výlučne k – Z.

z.

66. Ako už bolo uvedené, v – upravuje základné

pojmové kategórie, ktoré v ďalších častiach právna úprava používa. Pritom definícia týchto

pojmov (poľnohospodársky pozemok, nadobúdanie vlastníctva k poľnohospodárskemu

pozemku) je potrebná nielen pre aplikáciu – ,

ale aj pre realizáciu § 7 toho istého zákona. Podľa tohto ustanovenia nadobúdať

poľnohospodársky pozemok do vlastníctva nemôže štát, občan štátu, fyzická osoba

s pobytom alebo právnická osoba so sídlom v štáte, ktorého právny poriadok neumožňuje

občanom Slovenskej republiky, fyzickým osobám s pobytom v Slovenskej republike

ani právnickým osobám so sídlom v Slovenskej republike nadobúdať vlastníctvo

k poľnohospodárskemu pozemku; to sa nevzťahuje na dedenie poľnohospodárskeho

pozemku (ods. 1). Súčasne ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na štáty Európskej únie,

Európskeho hospodárskeho priestoru, Švajčiarsko ani štáty, pre ktoré to vyplýva

z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; ustanovenie sa nevzťahuje

ani na ich štátnych občanov, ani na fyzické osoby s pobytom alebo právnické osoby

so sídlom v týchto štátoch (ods. 2).

67. Z postavenia v slovenskom právnom poriadku

i z dôvodovej správy vyplýva, že predmetné ustanovenie je reakciou zákonodarcu

na ukončenie prechodného obdobia na obmedzenie nadobúdania poľnohospodárskej pôdy

na Slovensku, ktoré bolo zavedené v kapitole 3 prílohy XIV k Aktu

o podmienkach pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii a následne predĺžené

rozhodnutím Európskej Komisie č. 2011/241/EÚ zo 14. apríla 2011, ktorým sa predĺžilo

prechodné obdobie na obmedzenie nadobúdania poľnohospodárskej pôdy na Slovensku

do 30. apríla 2014.

68. v jeho navrhovatelia nekritizujú, ani neuvádzajú

žiadne dôvody, pre ktoré by podľa ich názoru toto ustanovenie malo byť v rozpore

s označenými článkami . Ústavný súd nezistil ani žiadne dôvody, pre ktoré by bolo

potrebné uvažovať o pojatí predmetného ustanovenia do derogačného výroku tohto nálezu.

Obmedzenie nadobúdania vlastníckeho práva k poľnohospodárskym pozemkom

cudzozemcami bolo stabilnou súčasťou doterajšieho slovenského právneho poriadku.

Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie a po uplynutí prechodného obdobia

dojednaného v Akte o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii je § 7 zákona

č. (hlavne v ods. 2) prejavom plnenia záväzkov, ktoré Slovenskej republike

z členstva v Európskej únii vyplývajú. Súčasne toto ustanovenie rešpektuje

medzinárodnoprávnu zásadu vzájomnosti a povinnosť Slovenskej republiky dodržiavať

dojednané medzinárodné zmluvy ( ).

69. V je zakotvená kompetenčná norma určujúca orgány

štátnej správy, ktoré zabezpečujú realizáciu ostatných právnych noriem obsiahnutých

v tomto zákone. Pri zachovaní účinnosti nestráca podľa názoru

ústavného súdu svoje opodstatnenie ani § 8, keďže zákaz plynúci z § 7 vyžaduje

inštitucionálne zabezpečenie.

70. Nakoniec v a v zavádza intertemporálne normy,

ktoré vo vzťahu k častiam právnej úpravy nedotknutým derogačným výrokom tohto nálezu

rovnako nestrácajú svoje opodstatnenie.

71. S ohľadom na uvedenú systematickú analýzu obsahového zamerania jednotlivých

ustanovení v čl. I ústavný súd uzatvára, že nemožno súhlasiť

s názorom navrhovateľov II, podľa ktorého „zostávajúce ustanovenia zákona...

bez napadnutých ustanovení § 4 – 6 strácajú zmysel a praktickú využiteľnosť“. Pritom

právne normy obsiahnuté v až a v až neboli

navrhovateľmi v dôvodoch ich návrhov nijako ústavne atakované a ich podstata z hľadiska

predmetu regulácie, ako aj realizačná spätosť s až

nevykazuje charakter, ktorý by nevyhnutne derogáciu vyžadoval. Preto ústavný súd súc

viazaný návrhovými petitmi predloženým návrhom nevyhovel v časti formálne namietajúcej

nesúlad až a až s označenými článkami

(bod 2 výroku tohto nálezu).

72. Z obsahu regulačnej matérie formálne zahrnutej v

vyplýva, že tento právny predpis sa nesústredí výlučne na podmienky nadobúdania

vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku. Vo svojom čl. II prináša novelizáciu zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“). V čl. III je zas

novelizovaný Devízový zákon

a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „devízový zákon“).

73. Novelizácia obsiahnutá v čl. II síce vecne súvisí s ťažiskovým predmetom

právnej regulácie v (vypúšťa sa zákona o pôde, podľa ktorého

pôdu nemožno previesť do vlastníctva cudzozemcov, ak osobitný zákon neustanovuje inak),

jej dôvodom je však zjavne nová úprava nadobúdania vlastníctva pôdy cudzozemcami

zahrnutá v , ktorý nebol do derogačného bodu výroku tohto

nálezu pojatý. Preto návrhu navrhovateľov nebolo možné vyhovieť ani v časti týkajúcej sa

nesúladu čl. II s označenými článkami .

74. Rovnako tak v čl. III zakotvená novelizácia devízového zákona zavádza okrem

iného novokoncipovaný § 19a, podľa ktorého cudzozemec môže nadobudnúť vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam v tuzemsku okrem nehnuteľností, ktorých nadobúdanie je

obmedzené osobitnými predpismi. Tým sa § 19a devízového zákona dostáva do priamej

aplikačnej závislosti nielen od čl. I. , ale aj od iných právnych

predpisov (napríklad o ochrane pamiatkového fondu v znení

neskorších predpisov, o ochrane prírody a krajiny v znení

neskorších predpisov, zákon o ochrane poľnohospodárskej pôdy,

o lesoch v znení neskorších predpisov). Preto jeho uplatňovanie v praxi nevyžaduje

nevyhnutne existenciu právnej regulácie obsiahnutej v čl. I ,

na ktorý sa dôvody uvádzané v oboch návrhoch koncentrujú. Ostatné novelizačné body

inkorporované do devízového zákona s právnou úpravou zakotvenou v čl. I zákona

č. priamo vecne ani nesúvisia (dochádza k transformácii číselného

vyjadrenia pokút z bývalej slovenskej meny na menu euro, upresňujú sa niektoré doterajšie

formulácie). Ani v tejto časti tak návrhom navrhovateľov nebolo možné vyhovieť.

75. Nakoniec čl. IV upravuje účinnosť právneho predpisu,

čo v reáliách predložených návrhov a ich odôvodnení taktiež nevzbudzuje žiadne ústavne

relevantné pochybnosti.

76. Ústavný súd sumarizuje, že napriek formulácii petitov oboch predložených

návrhov navrhovatelia obsahovo broja proti konceptu obmedzenia nadobúdania vlastníctva

k poľnohospodárskemu pozemku, ktorý má svoj právny základ v § 4 – § 6 zákona

č. Vyplýva to z aplikačnej rekapitulácie uvedenej v bodoch 46 až 63.

Kým v § 4 sú upravené hmotnoprávne základy, a tým aj podstata zákonodarcom zvoleného

obmedzujúceho prostriedku, § 5 je realizačným predpisom vo vzťahu k § 4 ods. 3 a § 6

predstavuje súbor pravidiel regulujúcich procesný postup orgánov verejnej správy,

prevádzajúcich a nadobúdateľov pri uskutočňovaní právnych úkonov spadajúcich

do regulačného rámca daného v § 4. Právne normy obsiahnuté v § 5 a v § 6 zákona

č. tak vzhľadom na svoj obsah nielenže strácajú praktickú realizovateľnosť

pri derogácii § 4, ale hlavne tvoria integrálnu súčasť konceptu obmedzenia nadobúdania

vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku, ktorý kritizujú navrhovatelia, a ktorý,

ako to bude zdôvodnené v ďalšej časti nálezu, vecne súvisí s označenými článkami .

77. Ústavný súd tak uzavrel, že predmetom jeho ďalšieho prieskumu budú právne

normy zahrnuté v až

III.

Vlastný meritórny prieskum posudzovanej právnej úpravy

A. K namietanému nesúladu s

78. Z povahy posudzovaných zákonných noriem a obsahu argumentácie

navrhovateľov vyplýva, že kľúčové pre ústavný súd bolo posúdiť v poradí ako prvú otázku

ústavnej konformnosti posudzovanej právnej úpravy vo vzťahu k .

79. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

80. Z vyplýva, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah, no nie sú v ňom presne definované (vymedzené) prvky

charakterizujúce takýto obsah vlastníckeho práva. Ústavný súd už viackrát akceptoval obsah

vlastníckeho práva tak, ako ho vymedzilo rímske právo súkromné, keď konštatoval,

že vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho

plody a úžitky a nakladať s ním (, ). Ide teda o najúplnejšie

a najširšie vymedzenie subjektívneho vlastníckeho práva, ktoré na jednej strane obsahuje

všeobecné znaky subjektívneho práva a na druhej strane špecifické znaky, ktoré ho

jednoznačne odlišujú od iných subjektívnych práv ().

81. Bez potreby bližšej analýzy je zreteľné, že posudzovaná právna úprava vecne

súvisí so základným právom vlastniť majetok. sa svojou regulačnou

matériou orientuje na stanovenie limitov pri prevádzaní vlastníckeho práva k typovo

individualizovanému majetku, pričom limity sú určené zákonnými podmienkami na strane

subjektu, na ktorý vlastník poľnohospodárskeho pozemku zamýšľa vlastnícke právo

previesť. Posudzovaná právna úprava sa teda priamo sústreďuje na podmienky využívania

jedného zo zákonných obsahových komponentov vlastníckeho práva, a to práva nakladať

s predmetom vlastníctva (ius disponendi, ). Preto obsahovo

spadá pod režim .

82. Súčasne je potrebné uviesť, že sa napriek jeho názvu

(„o nadobúdaní“) nedotýka základného práva nadobúdateľa vlastniť majetok. Ústavný súd

už viackrát judikoval, že nezaručuje právo nadobudnúť vlastníctvo

(), a že článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku,

ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom (). Uvedené právne

názory nadväzujú na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nezabezpečuje viac než zachovanie práva každého

na pokojné užívanie jeho majetku, následne sa aplikuje na existujúci majetok a negarantuje

právo nadobudnúť majetok, či už dedením alebo na základe inej vôľovej dispozície

(rozsudok ESĽP z 13. 6. 1979 vo veci Marckx proti Belgicku, sťažnosť č. 6833/74, § 50,

alebo rozsudok ESĽP z 23. 11. 1983 vo veci van der Mussele proti Belgicku, sťažnosť

č. 8919/90, § 48).

83. Základné právo vlastniť majetok nie je právom absolútne neobmedziteľným.

Už samotná v počíta s obmedzeniami vlastníckeho práva. Zákonodarca

môže vlastnícke právo zákonom obmedziť z dôvodov ochrany práv druhých a ochrany

všeobecných záujmov, predovšetkým ľudského zdravia, prírody a životného prostredia.

S ohľadom na povinnosť dbať na podstatu a zmysel vlastníckeho práva (čl. 13 ods. 4

) pritom nesmie byť vlastnícke právo takto obmedzené vo väčšej než primeranej

miere (, m. m. napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

).

84. Národná rada vo svojom vyjadrení namieta, že v prípade posudzovanej právnej

úpravy nejde o obmedzenie vlastníckeho práva, ale „len o určenie formálnych podmienok

pri určitom spôsobe nakladania s vlastným majetkom, konkrétne s poľnohospodárskou

pôdou“. V bezprostredne nasledujúcej pasáži svojho vyjadrenia však národná rada

poukazuje na príklady právnej úpravy, pri ktorých používa výraz „obmedzenie“. Istým

paradoxom v tejto súvislosti je, že v dôvodovej správe k predmetnému zákonu obsahujúcej

autentický výklad tej istej národnej rady sa uvádza, že „navrhovaná právna úprava

nadobúdania vlastníckeho práva k poľnohospodárskej pôde predstavuje zásah do obsahu

vlastníckeho práva jej doterajšieho vlastníka, pretože mu výrazne zúži okruh osôb, na ktoré

bude môcť svoju pôdu previesť...“.

85. Všeobecné ustanovenia týkajúce sa obsahu vlastníckeho práva, rovnakých práv

a povinností, ako aj ochrany vlastníkov môžu byť (a v určitom rozsahu aj sú) modifikované

inými zákonmi, čo je v súlade s ústavnou zásadou „o rovnakom zákonnom obsahu

a ochrane vlastníckeho práva všetkých vlastníkov“. Takéto modifikácie obsahu vlastníckeho

práva vyplývajúce priamo zo zákonov sú označované ako pojmové obmedzenia

vlastníckeho práva (). Musí však ísť o modifikácie obsahu vlastníckeho práva

na základe zákona, aby bola rešpektovaná požiadavka „rovnakého zákonného obsahu

a ochrany vlastníckeho práva“ ().

86. Posudzovaná právna úprava reguluje prevod vlastníckeho práva

k poľnohospodárskym pozemkom spôsobom, ktorý je odlišný od prevodu iných druhov

nehnuteľných vecí. Ide predovšetkým o odlišnosť hmotnoprávnu, spočívajúcu v určení

viacerých typovo vymedzených subjektov, na ktoré vlastnícke právo

k poľnohospodárskemu pozemku možno previesť, a v určení poradia vyjadrujúceho

uprednostnenie určitej kategórie týchto subjektov oproti iným kategóriám.

Na hmotnoprávnu odlišnosť potom nadväzuje odlišnosť procesnoprávna, obsiahnutá

predovšetkým v

87. Podstatu vlastníckeho práva tvorí súhrn rôznych oprávnení a povinností,

z ktorých najvýznamnejším je možnosť slobodne využívať predmet vlastníckeho práva

samotným vlastníkom ().

88. Popísaná hmotnoprávna odlišnosť zakotvená v

(body 52, 53 a 55 až 63) je podľa názoru ústavného súdu dôkazom existencie obmedzenia

vlastníckeho práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku, pretože podstatným spôsobom

limituje jeho slobodu pri výbere osoby, na ktorú svoje vlastnícke právo

k poľnohospodárskemu pozemku prevedie. Tak dochádza k modifikácii práva nakladať

s predmetom vlastníctva, a tým aj k modifikácii obsahu vlastníckeho práva u vlastníka

poľnohospodárskeho pozemku v porovnaní s obsahom vlastníckeho práva u vlastníka iného

druhu nehnuteľnosti.

89. Ústavný súd sa preto nestotožňuje s názorom národnej rady o absencii

obmedzenia základného práva vlastniť majetok v posudzovanej právnej úprave. Naopak,

konštatuje, že táto obmedzuje v ústavnoprávnom zmysle základné právo vlastníka

poľnohospodárskej pôdy garantované , a to v jeho dispozičnom

komponente.

90. Dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného

práva alebo slobody, a teda aj základného práva vlastniť majetok, je rovnováha verejného

a súkromného záujmu (, , a ). Úlohou

ústavného súdu je tak posúdenie, či legálna konštrukcia tvorená

sleduje relevantný individualizovaný verejný záujem. Ak výsledok tohto skúmania bude

kladný, potom ústavný súd musí dospieť k jednoznačnému záveru, či zásah zákonodarcu

do základného práva vlastniť majetok je primeraný.

91. Legitimitu obmedzenia vlastníckeho práva posudzovanou právnou úpravou

založila národná rada na tvrdení o verejnom záujme spočívajúcom v ochrane

poľnohospodárskej pôdy, ktorú chápe ako „jedinečný neobnoviteľný (respektíve len veľmi

ťažko a nákladne) prírodný zdroj, ako osobitý výrobný prostriedok potrebný

na zabezpečenie určitej miery potravinovej sebestačnosti krajiny, ktorú je možné v širšom

význame chápať ako súčasť zvrchovanosti štátu“.

92. Vláda už v konkrétnejšej polohe dodáva, že posudzovaná právna úprava

vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde zakotvuje „ochranný systém pri jej scudzovaní,

ktorý by mal zaručovať transparentnosť a dosiahnutie maximálnej možnej ochrany

poľnohospodárskej pôdy cestou preventívnej zákonnej úpravy“. Následne na strane 11

svojho vyjadrenia vláda s odvolaním sa na legislatívny zámer k návrhu zákona uvádza,

že „hlavným cieľom bolo... aby poľnohospodársku pôdu, ktorá má aj naďalej slúžiť

čo možno najlepšie svojmu účelu, kupovali a obhospodarovali len tie subjekty, ktoré spĺňajú

odbornú spôsobilosť pre hospodárenie na pôde a ktoré budú na nej aktívne hospodáriť

pri dodržiavaní kritérií dobrej poľnohospodárskej a environmentálnej praxe“. Neskôr zas

zdôrazňuje, že „hlavným cieľom zákona je dosiahnutie stavu vysokej ochrany pôdy

a rovnako i zabezpečenie stabilizácie výmery a objemu tých najbonitnejších pôd...“.

Nakoniec vláda konštatuje, že „navrhovaná práva úprava sleduje legitímny cieľ spočívajúci

v ochrane účelového využívania poľnohospodárskeho pozemku“. Pri tom akcentuje snahu

zabrániť špekulatívnemu obchodovaniu s pôdou, „ktorá bude neskôr slúžiť na iné

ako na poľnohospodárske účely a následnej zmene druhu pozemku“.

93. V zásade slobodnú možnosť realizácie už nadobudnutého vlastníckeho práva,

zabezpečujúceho právne panstvo nad vecami, možno iba výnimočne obmedziť s ohľadom

na existenciu spoločenského záujmu, presnejšie verejného záujmu ().

94. Využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom

na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd,

uplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu. Ak je

totiž verejný záujem ústavným dôvodom na obmedzenie jedného zo základných práv

(t. j. základné právo ako právo individuálneho subjektu sa „podrobilo“ celospoločenskému

záujmu) v situácii, keď sa celospoločenský záujem uplatnil, nie je už možné, aby nad ním

„prevládol“ iný individuálny záujem predstavovaný uplatnením niektorého z ďalších

základných práv alebo slobôd ().

95. Z vymedzenia predmetu úpravy obsiahnutého v

(postup nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku prevodom a pôsobnosť

orgánov štátnej správy v oblasti nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku)

individualizovaný druh verejného záujmu explicitne nevyplýva. Odhliadnuc od predmetu

úpravy regulovaného v , ktorý je vo väzbe na meritum

konania o návrhoch navrhovateľov nepodstatný, ústavný súd zvýrazňuje § 1 písm. a) zákona

č. , z ktorého možno jednoznačne odvodiť, že namietaný zákon cieli

na úpravu „postupu“ pri nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku. Obsah

posudzovanej právnej úpravy (hlavne ) však zreteľne dokazuje, že

Z. z. neupravuje len postup nadobúdania vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku

prevodom, ale aj jeho podmienky.

96. Zásadným spôsobom spochybniť ústavnú akceptovateľnosť posudzovanej

právnej úpravy len na základe zistenej absencie výslovnej individualizácie verejného

záujmu v podľa názoru ústavného súdu nemožno. Nie je totiž

nutné, aby záujmy, ktoré sú obsahom zákona, boli explicitne vyhlásené týmto zákonom

za verejné záujmy, ale aby takýto záujem bolo možné odvodiť z cieľov a celkového zmyslu

a podstaty zákona (, ).

97. Práve ustálená prítomnosť regulácie podmienok (nielen postupu) nadobúdania

vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku v posudzovanej právnej úprave indikuje

potrebu skúmania, či tieto podmienky sú prejavom presadzovania individualizovaného

verejného záujmu zákonodarcom.

98. Poľnohospodárska pôda, ktorá ako predmet regulácie v právnom poriadku tvorí

definičné jadro pojmu poľnohospodársky pozemok zakotveného v ,

sa podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane pôdy vyznačuje produkčným potenciálom.

Produkčný potenciál je nielen materiálnym znakom poľnohospodárskej pôdy, ale v právno-

regulačných reláciách odôvodňuje potrebu jej ochrany, ktorá sa takto štylizuje do polohy

právom chráneného verejného záujmu. Na tomto mieste ústavný súd nepovažuje

za potrebné opakovať vyjadrenia účastníkov konania (hlavne národnej rady a vlády),

ktoré zoširoka popisujú a analyzujú podstatu produkčného potenciálu poľnohospodárskej

pôdy a jeho celospoločenský, ba dokonca strategický význam a s ktorými sa ústavný súd

plne stotožňuje.

99. Súčasne je i z dôvodovej správy k , z prepisu priebehu

rozpravy k návrhu tohto zákona, ako aj z vyjadrení národnej rady i vlády zreteľné,

že sledoval verejný záujem spočívajúci

v ochrane produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy.

100. Verejný záujem na ochrane produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy je

z ústavného pohľadu plne akceptovateľný. Dokazuje to predovšetkým zmena

vykonaná ústavným , ktorým sa mení a dopĺňa Slovenskej

republiky č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorá poľnohospodársku pôdu charakterizuje ako neobnoviteľný prírodný zdroj (čl. 44

ods. 5 ) a výslovne formuluje záväzok štátu dbať o jej osobitnú ochranu (

a 5 ). Nadväzne tu ústavný súd pripomína právny názor ESĽP, podľa ktorého rámec

voľnej úvahy ponechaný zákonodarcovi pri uskutočňovaní sociálnej a hospodárskej politiky

by mal byť široký, preto je potrebné rešpektovať zákonodarcu v jeho predstave, čo je

verejný záujem, s výnimkou prípadu, keď by jeho úsudku zjavne chýbal rozumný základ

(rozsudok ESĽP z 21. 2. 1986 vo veci James a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť

č. 8793/79, § 46). Ochranu produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy teda nemožno

za žiadnych okolností považovať za verejný záujem, ktorého spôsobilosť byť dôvodom

na obmedzenie základných práv a slobôd je výsledkom nerozumnosti v úvahe zákonodarcu.

101. K problematike verejného záujmu v posudzovanej právnej úprave ešte ústavný

súd dodáva, že zákonodarca je oprávnený prijímať také legislatívne či iné opatrenia,

ktorými zabezpečí, aby im majetok už slúžiaci potrebám verejného záujmu zostal slúžiť

aj naďalej, a to až do doby, pokiaľ verejný záujem nebude definovaný inak a iným

spôsobom. Opatrenia (legislatívne alebo iné) na zabezpečenie využívania majetku

pre potreby verejného záujmu môžu byť rôzne ().

102. Ústavný súd tak musel pristúpiť ku skúmaniu, či obmedzením základného práva

vlastniť majetok stelesneným v posudzovanej právnej úprave zákonodarca zachoval

spravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkou

ochrany základných práv jednotlivca (napríklad rozsudok ESĽP z 23. 9. 1982 vo veci

Sporrong and Lönnroth v. Sweden, sťažnosti č. 7151/75, 7152/75, § 69). Použitie testu

proporcionality posudzovanej právnej úpravy nevylučuje ani , ktorá síce

do ústavného textu výslovne zakotvila požiadavku ochrany poľnohospodárskej pôdy,

vlastnícky ju však nevyhradila štátu, prípadne inému druhovo individualizovanému

právnemu subjektu. Poľnohospodárska pôda tak naďalej z hľadiska súkromno-právneho

predstavuje vec spôsobilú byť predmetom vlastnícko-právnych vzťahov a vlastníckych

dispozícií. Dokazuje to samotná existencia , ako aj skutočnosť, že

iba objekty právnych vzťahov vymenované v sú vyhradené

monopolnému subjektu vlastníckeho práva (štátu). Poľnohospodárska pôda medzi ne

nepatrí. Jej právny režim preto nie je výlučne podriadený požiadavke ochrany verejného

záujmu, ale možno ho kvalifikovať ako dominantne orientovaný na vlastnícko-právnu

podstatu s verejno-právnymi obmedzeniami nevyhnutnými na zachovanie produkčného

potenciálu, ktorý prispieva k zabezpečeniu potravinovej bezpečnosti štátu (čl. 20 ods. 2

).

103. Test primeranosti (proporcionality) je štandardne založený na troch fázach.

Prvou je skúmanie hľadiska vhodnosti (Geeignetheit). Ide tu o odpoveď na otázku,

či inštitút obmedzujúci určité základné právo umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ,

ktorým môže byť aj ochrana verejného záujmu. Druhou fázou je zisťovanie kritéria

nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických prostriedkov (Erforderlichkeit,

test of necessity, test of subsidiarity, sufficiently important objective). Má sa na mysli

porovnávanie posudzovaného legislatívneho prostriedku obmedzujúceho základné právo

alebo slobodu s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, avšak

nedotýkajúcimi sa základných práv a slobôd, resp. dotýkajúcimi sa ich v menšej miere

(napr. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. ). Napokon

treťou fázou je skúmanie hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit,

test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect, napr. ,

, a pod.).

104. Pri skúmaní cieľa posudzovanej právnej úpravy, a v ňom sa prejavujúceho

chráneného verejného záujmu, nemožno opomenúť čo do významu ťažiskový predmet

regulácie, a to normatívne požiadavky na subjekty, ktorým vlastník môže previesť

vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku. Z § 4 ods. 1 písm. a), ods. 4 – 6, ods. 9,

ako aj z ods. 10 podľa názoru ústavného súdu zreteľne vyplýva, že

uplatňovanie predmetného zákona docieli v budúcnosti postupne stav, keď pozemky

s produkčne potenciálnou poľnohospodárskou pôdou nachádzajúce sa mimo zastavaného

územia obce budú dominantne vo vlastníctve subjektov, ktorých podnikateľská činnosť

spĺňa tri charakteristiky:

(i) vecné zameranie – poľnohospodárska výroba,

(ii) stabilita – regulovaná minimálna dĺžka výkonu poľnohospodárskej výroby ako

podnikania pred prevodom vlastníctva,

(iii) lokalizácia – doterajší výkon čo najbližšie územiu, na ktorom sa

poľnohospodársky pozemok nachádza.

Zároveň nadobúdateľmi poľnohospodárskeho pozemku môžu byť subjekty s trvalým

pobytom alebo sídlom na území Slovenskej republiky najmenej desať rokov.

105. Vlastníctvo, parametre podnikania a rezidencia – to sú tri znaky

charakterizujúce subjekty, ktoré by mali ako právni suveréni dominantne ovládať

poľnohospodárske pozemky.

106. Podľa nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné

liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky...

107. Podľa zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku

uvedeného v tejto , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,

potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže

byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických

osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov

alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

108. Citované ústavné normy ústavný súd uvádza ako potvrdenie prijateľnosti

záveru, podľa ktorého vlastnícky vzťah vopred druhovo určených subjektov

k odôvodneným kvalifikovaným majetkovým hodnotám možno považovať za legitímny

cieľ právnej úpravy, a to obzvlášť vtedy, ak takáto konštrukcia napomáha presadeniu

určitého verejného záujmu. Osobitne to platí v situácii, ak je typizovaný verejný záujem

ústavne artikulovaný ( a 5 ).

109. Kým však právna norma v je jednoznačná v osobnom

i vecnom rozsahu svojej pôsobnosti, ponecháva konkretizáciu na zákon.

To neznamená, že vylučuje ústavno-súdny prieskum oň sa opierajúceho

zákona. Takýto zákon možno v konaní podľa preskúmať

predovšetkým z hľadiska jeho schopnosti zabezpečiť naplnenie hodnôt uvedených v čl. 20

ods. 2 (potravinová bezpečnosť štátu, potreby spoločnosti, rozvoj národného

hospodárstva a verejný záujem) prostredníctvom vlastníckeho vzťahu štátu, obce

alebo individuálne určenej fyzickej osoby, či individuálne určenej právnickej osoby

k druhovo určenému majetku.

110. Cieľom posudzovanej právnej úpravy je postupná vlastnícka koncentrácia

pozemkov s poľnohospodárskou pôdou do rúk subjektov, ktorých podnikateľská činnosť

a rezidencia na slovenskom území má poskytovať garancie neznižovania výmery

poľnohospodárskych pozemkov a ich riadneho obhospodarovania, a tým má prispieť

k zabezpečeniu ochrany produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy, teda k ochrane

individualizovaného verejného záujmu. Prostriedkom, ktorý

používa na dosiahnutie vymedzeného cieľa, je obmedzenie dispozičného oprávnenia

ako komponentu vlastníckeho práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku.

111. V súvislosti s identifikáciou bezprostredného cieľa posudzovanej právnej

úpravy nemôže ústavný súd opomenúť ani V prípade,

že o nadobudnutie vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku neprejaví záujem žiaden

z preferovaných subjektov vykonávajúcich poľnohospodársku výrobu ako podnikanie,

potom môže prevádzajúci poľnohospodársky pozemok previesť za cenu uvedenú v registri

na osobu, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt alebo sídlo najmenej desať

rokov. Ak sa teda nepodarí zabezpečiť sústredenie vlastníckeho práva

k poľnohospodárskym pozemkom do rúk subjektov vykonávajúcich poľnohospodársku

výrobu ako podnikanie, potom zákonodarca požaduje aspoň zabezpečenie vlastníckeho

práva pre subjekty rezidujúce na území Slovenskej republiky.

112. Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti tvoriace obsah prvého kroku testu

proporcionality, ústavný súd konštatuje, že jeho obsahom je posudzovanie príslušnej

právnej úpravy z hľadiska možného naplnenia sledovaného účelu (z ústavného hľadiska

predovšetkým v kontexte s druhou vetou ). Samoúčelné obmedzenie

základného práva je z ústavného hľadiska neprípustné.

113. Pri skúmaní posudzovanej právnej úpravy v prvom kroku testu proporcionality

ide v podstate o odpoveď na otázku, či vlastnícky vzťah na slovenskom území rezidujúceho

subjektu podnikajúceho v poľnohospodárstve istý čas a na určitom teritóriu garantuje

ochranu poľnohospodárskej pôdy pred znižovaním výmery a jej obhospodarovanie

rešpektujúce požiadavky správnej poľnohospodárskej a environmentálnej praxe.

114. V systéme evidencie pozemkov, ktorý sa na území Slovenskej republiky

uplatňuje, priradenie konkrétneho pozemku k niektorému druhu pozemkov [§ 9 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)] determinuje prípustný

spôsob využitia takého pozemku. Až zmena druhu pozemku predstavuje právom

aprobovaný nástroj na dosiahnutie zmeny spôsobu jeho využívania.

115. S ohľadom na platný a účinný právny stav v podmienkach Slovenskej republiky

možno konštatovať, že k zmene poľnohospodárskeho charakteru pozemku,

a tým k znižovaniu výmery poľnohospodárskej pôdy a k vytvoreniu právneho predpokladu

pre jej nepoľnohospodárske využitie dochádza po formálno-právnej stránke aplikáciou

inštitútu odňatia poľnohospodárskej pôdy regulovaného v štvrtej časti zákona o ochrane

pôdy.

116. Podľa § 17 ods. 1 zákona o ochrane pôdy na nepoľnohospodárske účely možno

použiť poľnohospodársku pôdu len na základe rozhodnutia o odňatí poľnohospodárskej

pôdy...

117. Podľa § 17 ods. 4 zákona o ochrane pôdy poľnohospodársku pôdu možno odňať

natrvalo alebo dočasne, pričom

a) odňatím natrvalo sa rozumie trvalá zmena spôsobu použitia poľnohospodárskej

pôdy s trvalou zmenou druhu pozemku v katastri,

b) dočasným odňatím sa rozumie dočasná zmena spôsobu použitia

poľnohospodárskej pôdy na čas najviac desať rokov, ktorá sa rekultivačnými opatreniami

uvedie do pôvodného stavu.

118. Podľa § 17 ods. 7 zákona o ochrane pôdy rozhodnutie o odňatí je podkladom

na vyznačenie zmeny druhu pozemku v katastri na ostatnú plochu. Orgán ochrany

poľnohospodárskej pôdy (§ 23) zašle vyhotovenie právoplatného rozhodnutia

s vyhotovením geometrického plánu alebo kópie katastrálnej mapy na príslušný orgán

štátnej správy na úseku katastra, ktorý plochy rozhodnutím odňaté natrvalo vyjme

z evidencie poľnohospodárskej pôdy a vyznačí zmenu druhu poľnohospodárskeho pozemku

na ostatnú plochu v termíne najneskôr 60 dní po prevzatí rozhodnutia.

119. Podľa § 17 ods. 12 zákona o ochrane pôdy ak žiadosť na odňatie

poľnohospodárskej pôdy nespĺňa zásady ochrany poľnohospodárskej pôdy podľa § 12,

orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy (§ 23) súhlas na jej odňatie v rozhodnutí nevydá.

120. Z citovaných ustanovení zákona o ochrane pôdy vyplýva, že len rozhodnutie

príslušného orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy o odňatí poľnohospodárskej pôdy

otvára právnu cestu pre zníženie výmery poľnohospodárskej pôdy. To je na prvý pohľad iba

formálna zmena de iure, avšak vzhľadom na uplatňovanie systému druhov pozemkov

spojeného s prípustným spôsobom využitia každého z nich sa jedná aj o zmenu de facto,

vytvárajúcu priestor pre využitie pôvodného poľnohospodárskeho pozemku

na nepoľnohospodárske účely.

121. Zákon o ochrane pôdy nepovažuje vlastnícky vzťah druhovo vymedzeného

vlastníka poľnohospodárskej pôdy za dôvod na zákaz odňatia poľnohospodárskej pôdy.

Inými slovami, vlastnícky vzťah subjektov preferovaných posudzovanou právnou úpravou

k poľnohospodárskej pôde nie je zákonným kritériom posudzovania žiadosti o odňatie

poľnohospodárskej pôdy, a tak do budúcnosti nemôže právne významným spôsobom

ovplyvniť účel, na ktorý bude pozemok s poľnohospodárskou pôdou využívaný.

Rozhodujúcim kritériom pre postoj orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy k žiadosti

o odňatie poľnohospodárskej pôdy je totiž dodržanie zásad ochrany poľnohospodárskej

pôdy podľa § 12 zákona o ochrane pôdy (§ 17 ods. 12 zákona o ochrane pôdy), ktoré žiadnu

právne relevantnú súvislosť s nositeľom vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu

pozemku neobsahujú.

122. V rámci prvého kroku testu proporcionality ústavný súd zisťuje, či je

posudzovaná právna norma racionálne previazaná s cieľom ňou sledovaným (rational

connection test). Úlohou je teda zistiť, či bola právna norma vytvorená takým spôsobom,

a tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť identifikovaný cieľ (m. m. ,

, ).

123. Vyhodnocujúc prvý krok testu proporcionality posudzovanej právnej úpravy,

ústavný súd konštatuje vážne pochybnosti o racionalite vzťahu medzi obmedzeniami

dispozičného oprávnenia vlastníka poľnohospodárskeho pozemku zavedenými zákonom

č. na jednej strane a ochranou produkčného potenciálu poľnohospodárskej

pôdy na strane druhej. Zákonným determinantom poľnohospodárskeho využívania

konkrétneho pozemku je totiž jeho zaradenie do príslušných kategórií pozemkov [§ 2 ods. 1

v spojení s zákona o ochrane pôdy – orná pôda,

chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty], na ktoré charakter

subjektu vlastníctva pozemku nemá žiaden právne relevantný vplyv.

124. Pravdaže, ústavný súd neopomína ani zníženie pravdepodobnosti odňatia

poľnohospodárskej pôdy v dôsledku charakteru subjektu, ktorý ju vlastní. Vlastnícke právo

k poľnohospodárskemu pozemku prináležiace subjektu, ktorý vykonáva poľnohospodársku

výrobu ako časovo a územne stabilizované podnikanie, môže znižovať pravdepodobnosť

podania žiadosti o odňatie poľnohospodárskej pôdy. Vlastníctvo v rukách takéhoto subjektu

súčasne môže zvyšovať pravdepodobnosť využívania poľnohospodárskych pozemkov,

ktoré bude šetriť produkčný potenciál poľnohospodárskej pôdy.

125. Popísané faktory však z hľadiska testovania posudzovanej právnej úpravy

nedosahujú významovú úroveň, ktorá by konštatované pochybnosti o plnení kritéria

vhodnosti posudzovanou právnou úpravou rozptýlila. Potenciál všetkých možných pozitív

uvedených v predchádzajúcom odseku totiž skutkovo nie je nevyhnutným dôsledkom

vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu pozemku. Zníženie pravdepodobnosti odňatia

poľnohospodárskej pôdy môže privodiť aj jej prenajatie subjektu, ktorý poľnohospodársku

výrobu ako podnikanie vykonáva. Rovnako tak zvýšenie pravdepodobnosti využívania

poľnohospodárskych pozemkov, ktoré bude šetriť produkčný potenciál poľnohospodárskej

pôdy, môže vyplývať z prenájmu poľnohospodárskeho pozemku subjektu podnikajúcemu

v oblasti poľnohospodárskej výroby, hoci vlastníkom takého pozemku bude osoba

nespĺňajúca kritériá

126. V súvislosti s argumentáciou v predchádzajúcom bode je potrebné uviesť,

že práve právny inštitút nájmu poľnohospodárskych pozemkov je v podmienkach

Slovenskej republiky absolútne dominujúcou formou ich obhospodarovania subjektmi

vykonávajúcimi poľnohospodársku výrobu podnikateľským spôsobom (približne 93 %

poľnohospodárskych pozemkov je prenajatých). Silou zákona (

o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných

pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) sa pritom

zabezpečuje stabilita nájomných vzťahov, keďže doba nájmu je minimálne 5 rokov

a najviac (podľa druhu pozemkov) je to 50 rokov, pričom štatisticky udávaná priemerná

dĺžka nájomného vzťahu je približne 8,5 roka. Tento faktor významne oslabuje

proklamované ciele napadnutej právnej úpravy regulujúcej výlučne vlastnícke vzťahy

k pozemkom, ak sa súčasne berie do úvahy, že povinnosti uložené zákonom o ochrane

pôdy sa rovnako týkajú vlastníkov aj nájomcov poľnohospodárskych pozemkov (bližšie

pozri aj bod 137 a nasl.).

127. Navyše, v prípadoch regulovaných v úvahy

popísané v predchádzajúcich dvoch odsekoch úplne odpadajú, keďže právna norma

zakotvená v uvedenom ustanovení s poľnohospodárskou výrobou ako podmienkou

pre možnosť subjektu uchádzať sa o vlastnícke právo k nemu vôbec nepočíta. V takom

prípade by teda vlastnícke právo osoby majúcej trvalý pobyt alebo sídlo na území

Slovenskej republiky najmenej desať rokov pred uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva

poľnohospodárskeho pozemku malo byť spôsobilé samé osebe garantovať neznižovanie

výmery poľnohospodárskeho pozemku, ako aj jeho správne obhospodarovanie,

resp. zachovanie jeho produkčného potenciálu. Nastolenej úvahe chýba podľa názoru

ústavného súdu akýkoľvek rozumný podklad. Vlastnícke právo slovenského rezidenta

k poľnohospodárskemu pozemku po právnej stránke nijako nezabezpečí ochranu

definovaného, dokonca ústavne vyjadreného ( a 5 ) verejného záujmu.

128. Vyhovenie posudzovanej právnej úpravy v prvom kroku testu proporcionality

vyžaduje, aby právna úprava smerovala k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý,

aby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo slobody. Ak uvedená

právna norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide zo strany zákonodarcu

o prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu (napríklad ,

, ).

129. Posudzovaná právna úprava je podľa zistení a záverov ústavného súdu

vyjadrením triády: obmedzenie dispozičného práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku

(použitý prostriedok) – postupné sústredenie vlastníctva poľnohospodárskych pozemkov

v rukách vymedzenej skupiny subjektov (cieľ právnej úpravy) – ochrana produkčného

potenciálu poľnohospodárskej pôdy (chránený verejný záujem). Ak má posudzovaná právna

úprava vyhovieť v prvom kroku testu proporcionality, je nevyhnutné, aby sa preukázala

funkčnosť väzby medzi použitým prostriedkom a chráneným verejným záujmom. Táto

funkčnosť potom ústavne legitimizuje aj cieľ preskúmavanej právnej úpravy, keďže mu

dáva punc dostatočnej dôležitosti, ktorá v zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

(napríklad , ) ospravedlňuje obmedzenie základného práva

alebo slobody. Ústavný súd dospel k záveru, že obmedzenie dispozičného práva

ako komponentu vlastníckeho práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku zavedené

posudzovanou právnou úpravou nie je spôsobilé garantovať ochranu poľnohospodárskej

pôdy pred znižovaním jej výmery a pred obhospodarovaním nerešpektujúcim požiadavky

správnej poľnohospodárskej a environmentálnej praxe.

130. Test proporcionality ústavný súd stále častejšie poníma kontextuálne

(, , , a ďalšie). Testované právne

úpravy totiž málokedy predstavujú z hľadiska metodiky testu učebnicové príklady.

Preto ústavný súd v záujme čo najvyššej miery presvedčivosti odôvodnenia svojho

rozhodnutia pristupuje k nasledujúcemu kroku testu aj vtedy, keď preskúmavaná právna

úprava v predchádzajúcom kroku neobstála. Takýto postup môže často detailizovať

ústavno-právnu mozaiku analyzovanej právnej úpravy, čo podstatne uľahčí definitívny

záver o jej ústavnej nesúladnosti.

131. Napriek pomerne jednoznačnému záveru formulovanému v prvom štádiu testu

primeranosti ústavný súd usúdil, že pre odôvodnenie prvého bodu výroku tohto nálezu bude

osožné pristúpiť aj k realizácii druhého kroku. V prvom kroku sa totiž sústredil

na problematiku cieľa posudzovanej právnej úpravy a charakteru verejného záujmu,

ktorý zamýšľa chrániť,

ako aj na spôsobilosť použitého prostriedku zabezpečiť ochranu preferovaného verejného

záujmu. V menšej miere bola predmetom pozornosti ústavného súdu samotná obmedzujúca

podstata použitého prostriedku, teda ustálené obmedzenie dispozičného práva vlastníka

poľnohospodárskeho pozemku, ktoré sa pri povrchnom pohľade môže javiť ako pomerne

banálne, a tým aj príliš málo invazívne na to, aby bolo možné konštatovať jeho ústavne

relevantnú neproporcionalitu. Je totiž zjavné, že posudzovaná právna úprava neodníma

dispozičný komponent vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu pozemku vcelku.

Prevádzajúci nie je takpovediac „prikovaný“ k poľnohospodárskej pôde, iba pri prevode

musí rešpektovať ustanovené zákonné podmienky stelesňujúce medze dispozičného práva.

132. V rámci druhého kroku (štádia) testu proporcionality treba posúdiť, či príslušné

legislatívne opatrenie spôsobujúce obmedzenie garantovaných práv bolo

v okolnostiach posudzovanej veci naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho

cieľa nebol k dispozícii aj menej obmedzujúci, resp. menej invazívny či šetrnejší právny

prostriedok. Právna norma totiž v podmienkach materiálneho právneho štátu nemôže

obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ňou

sledovaného, resp. právna norma by mala dosahovať sledovaný cieľ najmenej drastickým

spôsobom (m. m. ).

133. Ústavný súd aplikuje test nevyhnutnosti s vedomím, že takmer v každom

prípade obmedzenia základných práv a slobôd je predstaviteľné menej obmedzujúce

riešenie. Striktná aplikácia testu nevyhnutnosti by mohla demokraticky neprípustným

spôsobom zúžiť priestor parlamentu pre realizáciu jeho politík. Ústavný súd teda berie

do úvahy aj istý priestor na uváženie parlamentu nezabúdajúc však na minimalizáciu

zásahov do základných práv a slobôd ().

134. Už viackrát spomenutý zákon o ochrane pôdy samotným svojím názvom

naznačuje, že jeho prioritnou funkciou je funkcia ochranná vo vzťahu k poľnohospodárskej

pôde. Z legálneho vymedzenia predmetu zákona o ochrane pôdy v § 1 vyplýva, že jeho

cieľom je ochrana vlastností a funkcií poľnohospodárskej pôdy a zabezpečenie jej trvalo

udržateľného obhospodarovania a poľnohospodárskeho využívania, ochrana

environmentálnych funkcií poľnohospodárskej pôdy (produkcia biomasy, filtrácia,

neutralizácia a premena látok v prírode, udržiavanie ekologického a genetického potenciálu

živých organizmov v prírode), ako aj ochrana výmery poľnohospodárskej pôdy pred

neoprávnenými zábermi na nepoľnohospodárske použitie.

135. Na prvý pohľad je zreteľné, že ochranu poľnohospodárskej pôdy, po ktorej

vo svojich vyjadreniach volajú národná rada i vláda, má za cieľ zabezpečovať zákon

o ochrane pôdy. Konštatovať však nesplnenie druhého kroku testu proporcionality výlučne

na báze existencie iného, už pred prijatím preskúmavanej právnej úpravy účinného

právneho predpisu, by podľa názoru ústavného súdu viedlo k nerešpektovaniu priestoru,

ktorý je k dispozícii parlamentu na účel realizácie jeho politík. Aj ESĽP konštatuje,

že pri udržiavaní požadovanej rovnováhy medzi všeobecným záujmom komunity

a požiadavkami ochrany individuálnych práv vnútroštátne orgány disponujú širokou

možnosťou úvahy (rozsudok ESĽP z 25. 10. 1989 vo veci Allan Jacobsson v. Sweden,

séria A, č. 163, s. 17). Určite teda ústavný súd nemôže pristupovať k vyhodnocovaniu

kritéria nevyhnutnosti tak, že a priori zakáže parlamentu prijať právnu úpravu,

ktorá „zdvojuje“ ochranu toho istého verejného záujmu. Preto samotná existencia zákona

o ochrane pôdy chrániaceho rovnaký verejný záujem v porovnaní s ochranou zavedenou

nemá za následok nevyhovenie posudzovanej právnej úpravy

v druhom kroku testu primeranosti.

136. Aby ústavný súd dokázal zodpovedne uzavrieť druhý krok realizovaného testu,

nevyhnutne musí dôkladne rozanalyzovať a následne i porovnať podstatu a prostriedky,

akými chránia oba spomenuté zákony produkčný potenciál poľnohospodárskej pôdy. Len

tak možno dať odpoveď na otázku, či šetrí podstatu a zmysel

základného práva vlastniť majetok v ústavne požadovanej miere.

137. Zákon o ochrane pôdy ukladá povinnosti nielen vlastníkom poľnohospodárskej

pôdy, ale aj jej nájomcom a správcom (ďalej len „užívatelia“; § 3 ods. 1 zákona o ochrane

pôdy). Na individuálnej báze je orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy na návrh pôdnej

služby vykonávajúcej prieskum poľnohospodárskych pôd v oblastiach ohrozených

degradáciou oprávnený uložiť vlastníkovi alebo užívateľovi vykonať opatrenia na ochranu

poľnohospodárskej pôdy pred jej poškodením a degradáciou alebo opatrenia na odstránenie

nežiaduceho stavu (§ 4 ods. 2 zákona o ochrane pôdy). Právna úprava ukladá vlastníkovi

alebo užívateľovi povinnosť vykonávať trvalú a účinnú protieróznu ochranu

poľnohospodárskej pôdy vykonávaním ochranných agrotechnických opatrení podľa stupňa

erózie poľnohospodárskej pôdy, pričom tieto opatrenia vymenúva zákon o ochrane pôdy

v § 5 ods. 2. V prípade, že pôdna služba zistí eróziu poľnohospodárskej pôdy a nečinnosť

vlastníka alebo užívateľa, orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy na jej návrh uloží

povinnosť realizovať také opatrenia. Obdobným spôsobom rieši zákon o ochrane pôdy jej

ochranu pred zhutnením v § 6 a pred rizikovými látkami v § 8. Podľa § 7 ods. 2 zákona

o ochrane pôdy je vlastník alebo užívateľ povinný vykonávať kontrolu bilancie pôdnej

organickej hmoty a používať také spôsoby hospodárenia, ktoré nevyvolajú prekročenie

limitnej hodnoty deficitu bilancie pôdnej organickej hmoty. Táto povinnosť je znovu

spojená s oprávnením orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy uložiť v prípade zistených

nedostatkov povinnosť vykonať organické hnojenie poľnohospodárskej pôdy.

138. Ďalšia regulačná úroveň zákona o ochrane pôdy významná práve z hľadísk

sledovaných podľa vyjadrení účastníkov konania je

inkorporovaná do štvrtej časti zákona o ochrane pôdy, ktorá má nadpis „Ochrana

poľnohospodárskej pôdy pri nepoľnohospodárskom použití“. Významným je predovšetkým

§ 12 zakotvujúci už vo svojom ods. 1 dôležitý príkaz podčiarkujúci individuálno-právne

zameranie realizácie právnej úpravy. Podľa § 12 ods. 1 zákona o ochrane pôdy možno

poľnohospodársku pôdu použiť na stavebné účely a iné nepoľnohospodárske účely len

v nevyhnutných prípadoch a v odôvodnenom rozsahu. Ústavný súd predosiela, že práve

neurčité právne pojmy „nevyhnutné prípady“ a „odôvodnený rozsah“ umožňujú štátnym

orgánom zabezpečujúcim realizáciu zákona o ochrane pôdy dôkladne vyhodnotiť každý

jeden prípad navrhovaného nepoľnohospodárskeho využitia poľnohospodárskej pôdy.

139. Súčasne v § 12 ods. 2 zákon o ochrane pôdy taxatívne formuluje zásady,

ktorých dodržanie musí orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy pri svojom rozhodovaní

preveriť. Podľa tohto ustanovenia ten, kto navrhne nepoľnohospodárske použitie

poľnohospodárskej pôdy, je napríklad povinný riešiť alternatívne umiestnenie stavby

na poľnohospodárskej pôde za hranicou zastavaného územia obce so zreteľom na ochranu

najkvalitnejších poľnohospodárskych pôd a vyhodnotiť dôsledky pre poľnohospodársku

pôdu pre každú alternatívu, nenarušovať ucelenosť honov a nesťažovať obhospodarovanie

poľnohospodárskej pôdy nevhodným situovaním stavieb, jej delením a drobením

alebo vytváraním častí nevhodných na obhospodarovanie poľnohospodárskymi

mechanizmami, vykonať skrývku humusového horizontu poľnohospodárskych pôd

odnímaných natrvalo a zabezpečiť ich hospodárne a účelné využitie na základe bilancie

skrývky humusového horizontu, zabezpečiť základnú starostlivosť o poľnohospodársku

pôdu odňatú podľa § 17 až do realizácie stavby, najmä pred zaburinením pozemkov

a porastom samonáletu drevín, ale aj zaplatiť odvod za trvalé odňatie alebo dočasné odňatie

najkvalitnejšej poľnohospodárskej pôdy v katastrálnom území podľa kódu bonitovaných

pôdno-ekologických jednotiek.

140. Zákon o ochrane pôdy zavádza aj prvok preventívnej ochrany

poľnohospodárskej pôdy, a to pri obstarávaní a spracúvaní územnoplánovacej

dokumentácie, projektov pozemkových úprav a iných návrhov podľa osobitných predpisov

(banské predpisy, predpisy vodného práva pod.). Takéto návrhy musia byť pred schválením

podľa osobitných predpisov odsúhlasené orgánom ochrany poľnohospodárskej pôdy.

Na vydanie súhlasu s budúcim možným použitím poľnohospodárskej pôdy na stavebné

zámery a iné zámery a na určenie podmienok súhlasu je pritom rozhodujúci celkový

konečný rozsah zamýšľaného odňatia poľnohospodárskej pôdy. Súhlas orgánu ochrany

poľnohospodárskej pôdy je potom podkladom na vydanie rozhodnutia o odňatí

poľnohospodárskej pôdy (§ 13 zákona o ochrane pôdy).

141. Ochrana poľnohospodárskej pôdy v analyzovanej právnej úprave vrcholí v § 17

zákona o ochrane pôdy upravujúcom rozhodovanie o odňatí poľnohospodárskej pôdy.

Rozhodnutie o odňatí konkrétnej poľnohospodárskej pôdy je totiž conditio sine qua non

pre jej nepoľnohospodárske použitie (§ 17 ods. 1 prvá veta zákona o ochrane pôdy)

otvárajúce faktický priestor pre prípadnú stratu jej produkčného potenciálu. Následne v § 17

ods. 5 zákon o ochrane pôdy predpisuje povinné náležitosti žiadosti o odňatie

poľnohospodárskej pôdy (napr. projektovú dokumentáciu, bilanciu skrývky humusového

horizontu poľnohospodárskej pôdy s návrhom na jej hospodárne využitie, projekt spätnej

rekultivácie dočasne odnímanej poľnohospodárskej pôdy s časovým harmonogramom

a ekonomickým prepočtom nákladov), ktorých povaha je zreteľne sústredená

na zohľadnenie individuálnych pomerov dotknutej poľnohospodárskej pôdy. Podľa § 17

ods. 6 zákona o ochrane pôdy orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy žiadosť

s náležitosťami posúdi, a ak zistí, že sú dodržané zásady ochrany poľnohospodárskej pôdy

podľa § 12, vydá rozhodnutie o odňatí, v ktorom

a) uvedie, na aký účel je súhlas s trvalým odňatím alebo dočasným odňatím

poľnohospodárskej pôdy vydaný, ktorých parciel alebo ich častí a ktorých katastrálnych

území sa týka,

b) uvedie dokumenty, na základe ktorých rozhodnutie vydal,

c) schváli projekt spätnej rekultivácie dočasne odňatej poľnohospodárskej pôdy,

d) schváli bilanciu skrývky humusového horizontu poľnohospodárskej pôdy,

e) uloží podmienky na zabezpečenie ochrany poľnohospodárskej pôdy podľa § 12.

142. Rozhodnutie o odňatí je podľa § 17 ods. 8 zákona o ochrane pôdy platné len

na odsúhlasený zámer. Podľa § 17 ods. 10 zákona o ochrane pôdy rozhodnutie o trvalom

odňatí stratí platnosť, ak do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia nebola pôda použitá

na zámer uvedený v rozhodnutí o odňatí. Následne podľa ods. 11 toho istého ustanovenia

orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy oznámi účastníkom konania stratu platnosti

rozhodnutia o odňatí a príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra na základe

oznámenia vyznačí zmenu druhu pozemku v katastri.

143. Ústavný súd na podklade popísaných právnych mechanizmov ochrany

poľnohospodárskej pôdy konštatuje, že zákon o ochrane pôdy sa zameriava na ochranu

produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy na individuálno-právnej báze.

Metodologicky ide o štandardizovanú administratívnoprávnu reguláciu, ktorú do praxe

uvádzajú určené orgány verejnej správy, a to predovšetkým v rovine individuálnej právno-

aplikačnej aktivity. Individuálny charakter však v zákone o ochrane pôdy nie je daný len

právomocou správnych orgánov rozhodovať o konkrétnych právnych pomeroch fyzických

osôb a právnických osôb, ale aj vecným zameraním tejto rozhodovacej právomoci

na parametre priamo stelesňujúce ochranu poľnohospodárskej pôdy na konkrétnych

pozemkoch. Zákon o ochrane pôdy teda umožňuje kompetentnému orgánu verejnej správy

dôkladne posúdiť relevantné miestne pomery každého pozemku s poľnohospodárskou

pôdou, každého návrhu na nepoľnohospodárske použitie poľnohospodárskej pôdy,

čo podľa názoru ústavného súdu podstatne prispieva k adresnosti, a tým aj účelnosti

zabezpečovanej ochrany poľnohospodárskej pôdy a jej produkčného potenciálu.

144. Pravda, aj v je prítomná individuálna báza

poskytovanej právnej ochrany, a to v § 6 upravujúcom postup nadobúdateľov, resp. ďalších

osôb, na ktoré bude prevedené vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku,

aj okresného úradu pri nadobúdaní vlastníctva ku konkrétnemu poľnohospodárskemu

pozemku. Tento postup však nemôže nič zmeniť na normatívne zakotvených obmedzeniach

dispozície s poľnohospodárskymi pozemkami, čím sa v podstate zužuje na formálnu

kontrolu rešpektovania všeobecne normovaných obmedzení. Inými slovami, okresný úrad

pri overovaní podmienok nadobúdania vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku,

ale ani v nadväzujúcom konaní o vklade vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu

pozemku do katastra nehnuteľností nedisponuje správnou úvahou, v rámci ktorej by bol

(hoci aj podľa všeobecne stanovených kritérií) oprávnený zohľadniť miestne pomery

týkajúce sa konkrétneho poľnohospodárskeho pozemku či osobné pomery týkajúce sa

konkrétneho prevádzajúceho alebo nadobúdateľa, a akceptovať aj prevod vlastníckeho

práva vymykajúci sa kogentným normám obsiahnutým v

145. Ústavný súd tu považuje za účelné podčiarknuť stabilizovaný význam

vlastníckeho práva, ktorý vyložil vo veci , kde vlastnícke právo na podklade

historického vývoja charakterizoval ako súčasť jadra personálnej autonómie jednotlivca

vo vzťahu k verejnej moci. Vlastnícke právo predstavuje aj dôležitý predpoklad

sebarealizácie človeka, ktorému zaisťuje nezávislosť, a tak vytvára priestor pre realizáciu

jeho slobody. Z uvedeného vyplýva, že nešetrné mocenské zásahy do práva na pokojné

užívanie majetku narúšajú nielen dané základné právo, ale sú v napätí aj s ústavnou

hodnotou personálnej autonómie jednotlivcov.

146. Vlastníctvu totiž v celkovom koncepte základných práv a slobôd prislúcha úloha

zabezpečiť nositeľovi základného práva slobodný priestor v majetkovoprávnej sfére,

a tým mu umožniť formovanie vlastného života na báze vlastnej zodpovednosti. Garancia

vlastníctva ako právnej kategórie slúži zabezpečeniu základného práva vlastniť majetok.

Toto základné právo jednotlivca predpokladá právny inštitút vlastníctva, a tak by nebolo

účinne garantované, ak by zákonodarca dosadil na miesto súkromného vlastníctva čosi,

čo by už nebolo možné označiť ako vlastníctvo. Inštitucionálna garancia vlastníctva

zakazuje odobratie takých vecných komponentov v súkromnom práve, ktoré tvoria

elementárnu bázu činností majetkovoprávneho charakteru chránených základnými právami

(rozhodnutie Spolkového ústavného súdu z 18. decembra 1968 vo veciach sp. zn. 1 BvR

638, 673/64 a 200, 238, 249/65). Spolkový ústavný súd pritom identifikuje dva prvky

imanentné každému právu, ktorému poskytuje ochranu článok 14 Základného zákona

(ústavná garancia vlastníctva). Po prvé ide o súkromnú využiteľnosť (Privatnützigkeit)

a po druhé o principiálne dispozičné oprávnenie (grundsätzliche Verfügungsbefugnis).

Druhé z menovaných považuje Spolkový ústavný súd za podstatnú súčasť slobody konania

vo sfére vlastníckeho poriadku. Zákaz scudzenia preto patrí k najťažším zásahom do sféry

slobody nositeľa vlastníckeho práva a je prípustný len výnimočne (rozhodnutie Spolkového

ústavného súdu z 19. júna 1969 vo veci sp. zn. ). Pritom je potrebné doplniť,

že popisované dispozičné oprávnenie sa chápe ako oprávnenie disponovať vlastníckym

právom (Eigentumsrecht), teda oprávnenie vlastnícke právo scudziť alebo zaťažiť. Naproti

tomu oprávnenie nakladať s predmetom vlastníctva (Eigentumsobjekt) spadá do jadra

inštitucionálnej garancie vlastníctva len do tej miery, nakoľko slúži zachovaniu súkromnej

využiteľnosti. Toto oprávnenie preto tvorí obsah vlastníctva v širšom zmysle (Stein, E.

Staatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage. Tübingen: Mohr, 1991, s. 260).

147. Práve posudzovaná právna úprava zavádza paušálne obmedzenie dispozičnej

črty vlastníckeho práva spočívajúcej v práve scudzovať poľnohospodársky pozemok,

ktoré mu ako ústavným poriadkom chránenému základnému práva vtláča pečať

jedinečnosti, pretože ho vymedzuje oproti iným druhom majetkových práv. Tento obsahový

komponent vlastníckeho práva završuje aj jeho ústavno-právne chránenú hodnotu,

pretože predstavuje systematické vyvrcholenie právneho panstva vlastníka nad predmetom

vlastníctva, v ktorom sa zračí významný aspekt spojený s vlastníctvom, a to oprávnenie

ekonomicky ho realizovať.

148. Z porovnávania čŕt typických pre právnu úpravu zákona o ochrane pôdy

a charakteristík vlastných vyplýva podstatne vyššia miera

invazívnosti druhého menovaného právneho predpisu. Zákon o ochrane pôdy vytvára

svojou koncentráciou na individuálne pomery pozemku s poľnohospodárskou pôdou,

ako aj špecifickými nástrojmi presadenia verejného záujmu (regulované vecné zameranie

administratívnej aktivity orgánov verejnej správy) podľa názoru ústavného súdu nielen

lepšie predpoklady pre ochranu produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy,

ale nepochybne vykazuje menšiu mieru zásahového charakteru. Dôvodom formulovaného

záveru je podstata dovolených zásahov, ktoré zákon o ochrane pôdy orientuje

prostredníctvom výkonných orgánov verejnej správy na užívaciu črtu vlastníckeho práva

k poľnohospodárskemu pozemku, a tak aj legitímnym spôsobom vyjadruje často traktovanú

sociálnu funkciu vlastníctva plynúcu z (použitý prívlastok „sociálny“

tu predstavuje širší záber, než len zameranie na vzťah dvoch vlastníkov). Zákon

č. naproti tomu vylučuje možnosť zohľadnenia individuálnych pomerov

prostredníctvom administratívnej aktivity orgánu verejnej správy a normatívne zasahuje

do dispozičného práva vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov. Preto jeho zásahový

charakter je podstatne citeľnejší.

149. Aj zahraničné právne úpravy často zabezpečujú ochranu poľnohospodárskej

pôdy na báze individuálnej rozhodovacej právomoci spätej s vyhodnocovaním konkrétnych

pomerov. Napríklad podľa švédskeho zákona o nadobúdaní pozemkov č. 1979:230

(Jordförvärvslagen) môžu právnické osoby kúpiť farmárske nehnuteľnosti väčšinou

na základe povolenia Krajskej správnej rady, a aj fyzické osoby v určitých oblastiach

Švédska na nadobudnutie poľnohospodárskej pôdy potrebujú povolenie. Podľa zákona

o nadobúdaní vlastníctva nájomcami č. 1985:658 (Lagen om arrendatorers rätt att förvärva

arrendesället) majú nájomcovia poľnohospodárskej pôdy k nej predkupné právo.

150. V Poľsku musia byť všetky prevody poľnohospodárskej pôdy nahlásené orgánu

správy poľnohospodárskeho majetku, ktorý má predkupné právo. Podľa dostupných

informácií však z tohto pravidla existuje viacero výnimiek a uvedená inštitúcia využíva

svoje právo len veľmi zriedka (z viac ako 270 000 prípadov týkajúcich sa asi 400 000 ha

pozemkov bolo predkupné právo uplatnené v 293 prípadoch týkajúcich sa približne

6 500 ha).

151. Francúzsky model, na ktorý poukazujú aj účastníci konania, sa zakladá

na regulácii predaja pozemkov prostredníctvom Sociétes d ʼAménagement Foncier et

dʼ E stablissement Rural (SAFER). Táto inštitúcia musí byť informovaná okaždom predaji

poľnohospodárskej pôdy a následne má dva mesiace na schválenie alebo zamietnutie

transakcie. Ak táto nie je v súlade s cieľmi SAFER, uskutočnia sa rokovania s kontrahentmi

s cieľom dosiahnuť vzájomnú dohodu, ktorá by bola v súlade s cieľmi SAFER.

Ak k dohode nedôjde, môže si SAFER uplatniť predkupné právo. K tomu dochádza najmä

pri potrebe sledovať ciele v oblasti ochrany životného prostredia, alebo ak je tu podozrenie

o špekulácii pri obchode. Celkovo je však miera intervencie SAFER pomerne nízka

(približne 10 % transakcií a iba v 15 % z nich bolo uplatnené predkupné právo).

152. Aj v Spolkovej republike Nemecko sa preferuje individuálna báza zásahov

do procesu scudzovania poľnohospodárskych pozemkov. Podľa zákona o prevodoch

pozemkov [Gesetz über Maßnahmen zur Verbesserung der Agrarstruktur und zur Sicherung

land und forstwirtschaftlicher Betriebe (Grundstückverkehrsgesetz – GrdstVG)] musí predaj

pôdy presahujúcej určenú rozlohu schváliť regulačný orgán, resp. povoľovací orgán

(Genehmigungsbehörde). Súčasne právna úprava v § 9 GrdstVG stanovuje taxatívne

dôvody, pre ktoré je možné povolenie nevydať, prípadne vydať ho s podmienkami

alebo s určením predpokladov, ktoré musia byť splnené v úradne určenej lehote. Dôvody,

pre ktoré smie povoľovací orgán povolenie nevydať, sú:

(i) scudzenie má za následok nezdravé rozdelenie (ungesunde Verteilung) pozemku

a pôdy, čo v zásade znamená, že scudzenie odporuje opatreniam na zlepšenie agrárnej

štruktúry,

(ii) scudzenie bude mať za následok, že sa pozemok alebo väčšina priestorovo

či hospodársky súvisiacich pozemkov nehospodársky zmenší alebo rozdelí [ide o situácie,

keď sa v dôsledku prevodu rozloha poľnohospodárskeho pozemku zníži pod jeden hektár,

alebo samostatný poľnohospodársky podnik stratí svoju životaschopnosť

(Lebensfähigkeit)],

(iii) odplata za prevod pozemku je v hrubom nepomere k hodnote pozemku.

Právna úprava potom v § 10 a § 11 GrdstVG určuje, čím možno podmieniť vydanie

povolenia (napríklad povinnosť nadobúdateľa dať pozemok do árendy určenému

poľnohospodárovi), prípadne aké predpoklady (napr. zodpovedajúca zmena tých ustanovení

zmluvy o prevode, ktoré spochybňujú účel právnej úpravy) musí prevodca splniť

v ustanovenej lehote na to, aby povoľovací orgán o tom vydal potvrdenie.

153. Iba v Maďarsku zákon o prevode poľnohospodárskej a lesnej pôdy (2013-évi

CXXII. törvény a mező- és erdőgazdasági földek forgalmáról) plošne zakazuje nadobúdať

vlastnícke právo k pôde zahraničnej fyzickej osobe, inému štátu, miestnej samospráve

či akémukoľvek ich orgánu, ako aj právnickej osobe s výnimkami stanovenými v zákone.

Právnická osoba, ktorá vznikla oddelením, splynutím, zlúčením či zmenou právnej formy

(okrem cirkvi alebo jej internej právnickej osoby) nemôže nadobudnúť vlastnícke právo

k pôde nadobudnuté jej právnym predchodcom. Súčasne ten istý zákon umožňuje

nadobudnúť do vlastníctva pôdu tuzemskej fyzickej osobe, ako aj štátnemu občanovi

členského štátu Európskej únie. Avšak takáto osoba, pokiaľ nie je poľnohospodárom, môže

nadobudnúť vlastnícke právo k pôde, len ak rozloha pôdy v jej vlastníctve spolu s rozlohou

pôdy, ktorú má v úmysle nadobudnúť, nepresiahne jeden hektár (uvedený limit neplatí,

ak je tuzemská fyzická osoba alebo štátny občan členského štátu, ako nepoľnohospodár,

blízkym príbuzným prevádzateľa). Pritom poľnohospodárom je fyzická osoba, ktorá má

poľnohospodárske alebo lesohospodárske vzdelanie, alebo najmenej po dobu troch rokov

nepretržite vykonáva poľnohospodársku činnosť, lesohospodársku činnosť alebo súvisiace

vedľajšie činnosti v Maďarsku za účelom dosiahnutia zisku, vo vlastnom mene a na vlastnú

zodpovednosť alebo ako osobne prispievajúci člen výrobnej organizácie.

154. Z uvedeného stručného prehľadu vyplýva, že zahraničné systémy fungovania

trhu s poľnohospodárskymi pozemkami nie sú oprostené od štátnej regulácie. Tá sa však

zakladá dominantne na skúmaní pomerov konkrétneho zamýšľaného predaja určeným

verejným (štátnym) orgánom, a nie na apriórnych zákonných limitoch ignorujúcich

prípadné individuálne okolnosti budúcej transakcie a jej objektu. Jedinou výnimkou je

maďarská právna úprava. K nej však hodno poznamenať, že Európska komisia v októbri

2014 iniciovala konanie proti Maďarsku z dôvodu obmedzovania práv cezhraničných

investorov, čím má dochádzať k porušovaniu úniovej legislatívy o voľnom pohybe kapitálu.

155. Pre slovenské podmienky je v súvislosti s analyzovanou povahou nástrojov

štátnej regulácie vhodné opätovne zdôrazniť uplatňovanie zákona o pôde a v ňom

ustanovených podmienok, za ktorých môže byť poľnohospodárska pôda na individuálnej

báze využitá na nepoľnohospodárske účely.

156. Ústavný súd pritom neopomína ani argumentáciu vlády, podľa ktorej „ochrana

poľnohospodárskej pôdy uskutočňovaná podľa a to ochrana

vlastností a funkcií poľnohospodárskej pôdy a zabezpečenie jej trvalo udržateľného

obhospodarovania a poľnohospodárskeho využívania, ochrana environmentálnych funkcií

poľnohospodárskej pôdy a ochrana výmery poľnohospodárskej pôdy pred neoprávnenými

zábermi na nepoľnohospodárske použitie nebola adekvátna a postačujúca v plnej miere“.

157. Podľa názoru ústavného súdu požiadavka primeranosti obmedzovania

základných práv a slobôd a priori nevylučuje dopĺňanie existujúcej ochrany verejného

záujmu novými právno-regulačnými nástrojmi obmedzujúcej povahy. Musia však byť

založené na relevantných a ústavne akceptovateľných dôvodoch a súčasne aj ich zavedenie

musí rešpektovať ústavný princíp primeranosti.

158. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu sa

uvádza, že opatrenia zakotvené v doterajšej právnej úprave (teda hlavne v zákone o ochrane

poľnohospodárskej pôdy) «sú opatrenia vychádzajúce zo skutočne zisteného stavu, ktorý už

existuje. Ide teda o nápravné opatrenia ukladané príslušnými orgánmi verejnej správy

alebo organizáciami vykonávajúcimi prenesený výkon štátnej správy ex post,

t. j. až po zistení závadného, resp. neželateľného stavu. Počet a spôsob kontrol, resp. skúšok

je zároveň limitovaný skutočnosťou, že všetky inštitúcie vykonávajúce predmetné kontroly

a skúšky sú napojené na rozpočet verejnej správy ako štátne rozpočtové, resp. príspevkové

organizácie, pričom však výkon kontrol a skúšok je finančne veľmi náročný, čo kladie

neprimerané nároky na rozpočet verejnej správy.

Dôsledkom toho je okrem iného napríklad aj to, že v období rokov 2006 až 2011

predstavujúcich uzavretý cyklus agrochemického skúšania pôdy boli takéto skúšky vykonané

iba na 8,7% výmery poľnohospodárskej pôdy. Taktiež zistenia z tohto cyklu svedčia

o klesajúcej úrovni obhospodarovanej poľnohospodárskej pôdy. Osobitne sa to prejavuje

v raste acidity (kyslosti) tejto pôdy, ktorá sa zvyšuje na 23,4% skúšaných plôch, pričom

pri trvalých trávnatých porastoch je tento podiel až 52%. Tento údaj je dôsledkom toho,

že obhospodarovatelia pôdy zanedbávajú viaceré agrotechnické povinnosti, v tomto prípade

vápnenie pôdy. Zatiaľ čo v rokoch 1994 až 1999 bolo na vápnenie pôd použitých 549,4 tis.

tony CaO, v rokoch 2006 až 2011 to bolo len 146,8 tis. tony. Výrazne tiež klesol obsah

fosforu a prístupného draslíka v poľnohospodárskej pôde. Preto aj základné navrhované

opatrenie odporúčané príslušným kontrolným a skúšobným znie: „Pôde

a udržiavaniu jej úrodnosti ako primárnej podmienke štandardnej poľnohospodárskej

sústavy, treba dať opätovne prioritu v konaní roľníka, ako aj štátnej agrárnej politike“.

Obdobné zistenia sú výsledkom i pôdnej služby zameranej na kontrolu zachovania

prirodzených vlastností poľnohospodárskej pôdy podľa V období,

keď sa výrazným faktorom ovplyvňujúcim prirodzené vlastnosti pôdy stávajú prebiehajúce

atmosférické a pôdno-klimatické zmeny, je jedným z rozhodujúcich záverov pôdnej služby

to, že bude závisieť od odbornej úrovne každého užívateľa poľnohospodárskej pôdy, akým

spôsobom bude schopný realizovať adaptačné opatrenia zamerané na realizáciu

ochranných agrotechnických opatrení. Posudky pôdnej služby svedčia v prospech toho,

že základné odborné znalosti sú základným predpokladom pre správnu poľnohospodársku

prax a ekonomicky efektívnu poľnohospodársku výrobu. V prospech prijatia preventívnych

opatrení zameraných na odborné obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy svedčí

i ekonomická stránka realizácie pôdnej služby, keď v roku 2010 na túto činnosť bolo

vyčlenených 75 000 eur a v roku 2013 je to už iba 55 000 eur. Tento proces pokračuje

aj v súčasnosti, keď pre rok 2014 boli z dôvodov úspor znížené tieto výdavky o ďalších

20%.».

159. Zhrňujúco teda možno konštatovať, že zákonodarca v dôvodovej správe

odôvodňuje koncept posudzovanej právnej úpravy dvoma okruhmi. Prvým je zdôraznenie

prevencie v systéme ochrany poľnohospodárskej pôdy a druhým nízka úroveň súčasného

ekonomického zabezpečenia činností regulovaných zákonom o ochrane pôdy.

160. Ústavný súd už pri stručnej rekapitulácii právnej úpravy obsiahnutej v zákone

o ochrane pôdy uviedol popri mocenských prostriedkoch následného charakteru viacero

nástrojov, ktoré nepochybne plnia preventívnu funkciu vo vzťahu k ochrane

poľnohospodárskej pôdy (napr. podmienka súhlasu orgánu ochrany poľnohospodárskej

pôdy k návrhom územnoplánovacej dokumentácie, projektov pozemkových úprav,

ako aj k ich zmenám, ale aj samotné rozhodovanie o odňatí poľnohospodárskej pôdy,

ktoré musí predchádzať jej použitiu na nepoľnohospodárske účely). Do tejto skupiny

opatrení patrí aj pravidlo, podľa ktorého nevyhnutným podkladom na vydanie stavebného

povolenia je právoplatné rozhodnutie o trvalom odňatí poľnohospodárskej pôdy (§ 17

ods. 14 zákona o ochrane pôdy). Príslušný stavebný úrad teda nemôže ani pri splnení

všetkých ostatných podmienok na povolenie stavby na pozemku s poľnohospodárskou

pôdou vydať stavebné povolenie, ak niet právoplatného rozhodnutia o trvalom odňatí

poľnohospodárskej pôdy.

161. Pokiaľ ide o ekonomické dôvody nefunkčnosti mechanizmov zavedených

zákonom o ochrane poľnohospodárskej pôdy, ústavný súd ich charakter neakceptuje ako

dôvod preskúmavaného obmedzenia základného práva vlastniť majetok. Ochranu verejného

záujmu má prioritne garantovať štát ako mocenský suverén disponujúci právomocou

regulovať spoločenské vzťahy vynútiteľným spôsobom. Garancie sa však prejavujú

aj v náležitom personálnom a materiálnom zabezpečení výkonných orgánov verejnej moci.

Financovanie činnosti verejnej moci sa v podmienkach trhového hospodárstva odvíja

od hmatateľných príspevkov adresátov výkonu verejnej moci na pokrytie verejných

výdavkov. Komplexný systém týchto príspevkov (väčšinou daňového charakteru) nastavuje

opäť samotný štát. Z popísaného konceptu je zrejmé, že štát disponuje rozsahom

mocenských možností dostatočným na to, aby zabezpečil funkčnosť štátneho aparátu

[hodno tu spomenúť v európskej konštitucionalistike ustálenú vyššiu mieru autonómie

zákonodarcu v „politických otázkach“, kam patrí aj nastavenie systému daní, odvodov

a peňažných sankcií (rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976 vo veci Handyside proti Spojenému

kráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72 v spojení s rozsudkom ESĽP z 23. 2. 1995 vo veci Gasus

Dosier und Fördertechnik GmbH. v. Holandsko, § 60), ku ktorej sa hlási aj ústavný súd

(napr. )]. Zodpovednosť štátu za splnenie tejto úlohy preto nemožno prenášať

na adresátov výkonu verejnej moci dodatočným obmedzovaním ich základných práv

a slobôd. Pripustiť zvyšovanie intenzity mocenských zásahov do základných práv a slobôd

len na podklade limitovaných verejných zdrojov bez dôkladného preverenia možností ich

efektívnejšieho použitia považuje ústavný súd z hľadiska samotného demokratického

politického systému za veľmi rizikový ústavno-právny postoj.

162. Oba dôvody, na ktorých zákonodarca založil záver o potrebe doplnenia zákona

o pôde posudzovanou právnou úpravou a ktoré vecne súvisia s kritériom nevyhnutnosti

ako druhou fázou testu primeranosti, tak ústavný súd nepovažuje za akceptovateľné

pre ospravedlnenie zásahu vneseného do obsahu vlastníckeho práva vlastníka

poľnohospodárskeho pozemku. Preto posudzovaná právna úprava kritériu nevyhnutnosti

nevyhovela.

163. Ústavný súd k posudzovanej právnej úprave z hľadiska jej súladu

s požiadavkami plynúcimi z obsahu základného práva vlastniť majetok uzatvára,

že neobstála v prvých dvoch krokoch testu proporcionality, a tak už nie je potrebné pristúpiť

k jej preskúmavaniu vo fáze primeranosti v užšom slova zmysle. Preto bolo potrebné

rozhodnúť o nesúlade posudzovanej právnej úpravy s tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

B. K namietanému nesúladu s a 4

164. Podľa zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku

uvedeného v tejto , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,

potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže

byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických

osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov

alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

165. Podľa názoru ústavného súdu posudzovaná právna úprava nespadá

do regulačného záberu prvej vety citovaného ustanovenia , pretože nevyhradzuje

vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku iba štátu, obci, individuálne určeným

právnickým osobám alebo individuálne určeným fyzickým osobám. Ustanovenia zákona

č. určujúce legálne znaky subjektov oprávnených nadobúdať

poľnohospodárske pozemky do vlastníctva (§ 4 ods. 1, 4, 7, 9 a 10) vedú ústavný súd

k zisteniu, podľa ktorého sú tieto subjekty, čo do normatívnych charakteristík (fyzická

osoba – právnická osoba, právna forma, rezidencia), rozmanité v miere, ktorá neumožňuje

prijať záver, že sa jedná o „určené právnické osoby“ alebo „určené fyzické osoby“ v zmysle

. Preto ani skúmanie naplnenia podmienky nevyhnutnosti

na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného

hospodárstva a verejného záujmu nie je v uvedenej relácii (teda pri skúmaní súladu

posudzovanej právnej úpravy s ) potrebné.

166. Ústavný súd však zastáva názor, že ani druhá veta

na posudzovanú právnu úpravu nedopadá. V totiž

nevylučuje, aby vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku nadobudla fyzická

osoba, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky, ale spĺňa niektorú z požiadaviek uvedenú

v písm. a), b) alebo c) tohto ustanovenia. Rovnako tak môže poľnohospodársky pozemok

vlastniť aj právnická osoba, ktorá nemá sídlo na území Slovenskej republiky, ale vykonáva

poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy

o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku v obci, v ktorej sa poľnohospodársky

pozemok nachádza, či právnická osoba, ktorá nemá sídlo na území Slovenskej republiky,

ale je spoluvlastníkom poľnohospodárskeho pozemku.

167. Posudzovaná právna úprava podľa názoru ústavného súdu nie je zákonom,

ktorý má na mysli druhú vetu , pretože nevyhradzuje vlastnícke právo

k poľnohospodárskym pozemkom iba občanom alebo právnickým osobám so sídlom

na území Slovenskej republiky. V tejto časti bolo preto potrebné návrhom navrhovateľov

nevyhovieť (bod 2 výroku tohto nálezu).

168. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

169. Ústavný súd sa už súladom právnych predpisov s viackrát

zaoberal, preto v tomto prípade je možné oprieť sa o dostatočne stabilizovanú judikatúru.

170. Článok 20 ods. 4 treba považovať za ústavnú direktívu pre zákonodarcu,

ktorý prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke

právo (). V nadväznosti na to ústavný súd judikoval, že

predpokladá existenciu zákona, na základe ktorého je možné uskutočniť vyvlastnenie alebo

nútené obmedzenie vlastníckeho práva. neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo

nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (ako to napríklad

umožňuje čl. 14 ods. 3 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949

v znení neskorších predpisov: „Vyvlastnenie... sa smie uskutočniť len zákonom

alebo na základe zákona, ktorý upraví spôsob a rozsah odškodnenia.“), ale na základe

zákona. Z uvedeného vyplýva, že národná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán

Slovenskej republiky nie je v zmysle oprávnená priamo zákonom vyvlastniť

alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 však určuje,

že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť

len na základe zákona. Prvou požiadavkou zákona (s existenciou ktorého ráta čl. 20 ods. 4

) je preto určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie vlastníckeho práva. Ďalšími určenými požiadavkami na takýto zákon

je, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné siahnuť len

vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu (). Takýmito

o územnom

plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov.

K porušeniu (možnému porušeniu) by preto mohlo dôjsť len vtedy,

ak takýto zákon národnej rady nespĺňa podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré

z nich) (, ).

171. Následne k vzťahu a ústavný súd uviedol, že

vymedzuje rozličnú funkciu zákonov národnej rady vo vzťahu k a

ods. 4. Zatiaľ čo vo vzťahu k je národná rada oprávnená zákonom

priamo stanoviť obsah vlastníckeho práva, a to rovnaký pre všetkých vlastníkov (v súlade

s ), ukladá zákonu národnej rady inú úlohu. V rámci

zákona, existenciu ktorého predpokladá , nejde už o stanovenie

zákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie

vlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva,

zákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil na základe . Úlohou

zákona predpokladaného je preto umožniť, aby oprávnený orgán

zasiahol do výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za podmienok určených

zákonom. K tomuto zásahu však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán

().

172. Ústavný súd vo veci sp. zn. uzavrel, že režimu

nepodlieha zákon určujúci zákonný obsah vlastníckeho práva (buď za rešpektovania,

alebo porušenia príkazu ústavnej normy uvedenej v ). Je to tak tiež preto,

že zákon, existenciu ktorého predpokladá , má za cieľ priamo zasiahnuť

až do výkonu, resp. uplatňovania vlastníckeho práva (vyvlastnením alebo núteným

obmedzením) jedine v rámci a v rozsahu už predtým určeného zákonného obsahu

vlastníckeho práva.

173. Definovaný postoj ústavný súd potvrdil napríklad aj vo veci sp. zn.

konštatujúc, že nútené obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4

predstavujú individuálny selektívny zásah do postavenia konkrétneho vlastníka.

Na takýto zásah však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j.

príslušný orgán štátnej správy formou individuálneho administratívneho aktu (rozhodnutia)

().

174. Na podklade prezentovaných judikovaných názorov ústavný súd konštatuje,

že posudzovaná právna úprava nepredstavuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva

podľa , ale ide o právne normy, ktoré určujú zákonný obsah vlastníckeho

práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku.

175. Posudzovanú právnu úpravu je tak podľa názoru ústavného súdu možné

podrobiť meritórnemu testu ústavnosti len v súvislosti s otázkou jeho súladu s čl. 20 ods. 1

, nie s . V tejto časti preto ústavný súd z dôvodu nedostatku

príčinnej súvislosti medzi a návrhu

navrhovateľov nevyhovel.

C. K namietanému nesúladu s a 2

176. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

177. Podľa zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia

výkonu určitých povolaní alebo činností.

178. Porušenie základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

navrhujú ústavnému súdu vysloviť navrhovatelia II. Z ich argumentácie (systematická časť

odôvodnenia návrhu označená ako „IV“) bez pochybností vyplýva, že dotknutým subjektom

v tomto smere bude osoba zamýšľajúca nadobudnúť vlastnícke právo

k poľnohospodárskemu pozemku.

179. Ako prvú je pri testovaní posudzovanej právnej úpravy z hľadiska jej súladu

s a 2 potrebné zodpovedať otázku, či obmedzením prístupu k vlastníctvu

poľnohospodárskeho pozemku zákonodarca obmedzuje právo podnikať a vykonávať inú

zárobkovú činnosť a či vôbec ustanovuje podmienky a obmedzenia

poľnohospodárskej výroby.

180. Pri hľadaní odpovedí na položené otázky vstupuje „do hry“ obsahová náplň

základného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť.

181. Právo podnikať sa priznáva každej osobe a je ústavnou zárukou slobody výkonu

hospodárskej činnosti podľa uváženia (, ). Právo podnikať sa

v súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca ().

182. Súčasťou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť je aj vstup na trh, pretože v trhovom hospodárstve je podstatné uplatnenie práva

podľa na trhu. Vstup na trh sa právne zabezpečuje v správnom konaní

založenom na registračnom princípe alebo povoľovacom princípe. Registračný

princíp umožňuje voľný vstup na trh, povoľovacie konanie má obmedzovací charakter

().

183. Ústavný súd konštatuje, že obmedzenia nadobúdania vlastníckeho práva

obsiahnuté v posudzovanej právnej úpravy sa nijako nedotýkajú základného práva osôb

vykonávajúcich poľnohospodársku výrobu zaručeného . Problematiku

vykonávania poľnohospodárskej výroby de lege lata upravuje stále účinná časť IIA zákona

č. o súkromnom podnikaní občanov v znení neskorších predpisov,

ako aj v znení neskorších predpisov

prostredníctvom svojho § 2 ods. 2 písm. d). Ústavný súd neopomína ani nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 178/2002 z 28. januára 2002, ktorým sa ustanovujú

všeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad

pre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín

v platnom znení, a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1307/2013

zo 17. decembra 2013, ktorým sa ustanovujú pravidlá priamych platieb

pre poľnohospodárov na základe režimov podpory v rámci spoločnej poľnohospodárskej

politiky a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 637/2008 a nariadenie Rady (ES)

č. 73/2009 v platnom znení, na ktoré poznámkou pod čiarou odkazuje zákon

č.

184. Zo žiadneho z uvedených právnych predpisov explicitne ani implicitne

nevyplýva pre osobu vstupujúcu na trh poľnohospodárskej výroby podmienka vlastníckeho

práva k poľnohospodárskemu pozemku.

185. Vecný záber základného práva zaručeného však nemožno

obmedziť len na proces vstupu na trh. Vzťahuje sa bez akýchkoľvek pochybností

aj na samotný priebeh vykonávania podnikania alebo inej zárobkovej činnosti.

186. Podľa názoru ústavného súdu žiaden účinný právny predpis

regulujúci uskutočňovanie poľnohospodárskej výroby nepodmieňuje jeho ústavne

významnú kvalitu vlastníctvom poľnohospodárskeho pozemku osobou vykonávajúcou

uvedenú činnosť. Ústavný súd neopomína, že poľnohospodárska pôda je výrobným

prostriedkom, od ktorého je poľnohospodárska výroba jej prirodzenou podstatou bytostne

závislá (z hľadiska cieľa argumentácie v tejto chvíli zostáva bez významu rozlišovať

poľnohospodárov v prvovýrobe, pri spracovaní poľnohospodárskej produkcie, či pri ich

uvádzaní na trh). Právny poriadok však oprávnenie priamo alebo nepriamo využívať

produkčný potenciál poľnohospodárskej pôdy na účel poľnohospodárskej výroby vôbec

nepodmieňuje vlastníckym právom k poľnohospodárskemu pozemku, ktorý je v právnom

zmysle vecou, a teda spôsobilým objektom rozmanitých vecno-právnych i obligačno-

právnych vzťahov zakladajúcich oprávnenie užívať ho (typicky nájom) bez súčasnej

existencie vlastníckeho práva užívateľa.

187. Na základe uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu obmedzenie

prístupu k vlastníctvu poľnohospodárskeho pozemku zakotvené posudzovanou právnou

úpravou nepredstavuje u subjektov vykonávajúcich poľnohospodársku výrobu obmedzenie

ich základného práva na podnikanie a inú zárobkovú činnosť zaručeného čl. 35 ods. 1

. Subjekt ešte len zamýšľajúci uskutočňovať poľnohospodársku výrobu, alebo subjekt

už ju vykonávajúci nie je preskúmavanou právnou úpravou vo svojom základnom práve

zaručenom v obmedzovaný, pretože výkon jeho poľnohospodárskej

výroby nie je ani fakticky, ani právne determinovaný vlastníctvom poľnohospodárskeho

pozemku. Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že posudzovaná právna úprava

nespadá do vecného záberu základného práva zaručeného , preto v tejto

časti návrhu navrhovateľov II nevyhovel.

188. Z rovnakých dôvodov a vzhľadom na realizačnú spätosť čl. 35 ods. 1 a čl. 35

ods. 2 bolo potrebné nevyhovieť aj tej časti návrhu, v ktorom navrhovatelia namietali

nesúlad posudzovanej právnej úpravy s .

D. K namietanému nesúladu s a

189. Podľa Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický

a právny štát...

190. Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach o súlade zákona alebo jeho časti

s viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho ustanovenie národná

rada konala v nesúlade s (, , ,

, , , a ). Princíp právneho

štátu ustanovený je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej

republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným

ustanovením , zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený

. Preto, keďže ústavný súd dospel k záveru o uplatnení zákonodarnej právomoci

národnej rady pri posudzovanej právnej úprave v rozpore s , vyslovil

aj porušenie princípu právneho štátu plynúceho z (bod 1 výroku tohto

nálezu).

191. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

192. Zmysel práva je synonymným pomenovaním pre jeho účel a cieľ, ktorým sa

sleduje dôvod, že to dané právo sa v právnom poriadku konštruovalo a deklarovalo. Za jeho

podstatu možno označiť to, na akých základoch je založené. Súlad obmedzenia základného

práva alebo slobody vo vzťahu k týmto dvom podmienkam má byť splnený súčasne

().

193. Konflikt práva sa v právnom štáte rieši prostredníctvom požiadavky

spravodlivej rovnováhy, ktorá je súčasťou opatrení slúžiacich pri obmedzení práva

na splnenie ústavnej podmienky „dbať na podstatu a zmysel“ obmedzovaného práva

(Drgonec, J: . Komentár. Šamorín : Heuréka, 2004. s. 111).

194. Keďže ústavný súd konštatoval, že vlastnícke právo vlastníkov dotknutých

posudzovanou právnou úpravou bolo nadmerne obmedzené, zákonodarca pri využití svojej

zákonodarnej právomoci nerešpektoval požiadavku spravodlivej rovnováhy vo vzťahu

k základnému právu vlastniť majetok u vymedzenej skupiny vlastníkov. Preto sa

posudzovaná práva úprava dostala aj do rozporu s (bod 1 výroku tohto

nálezu).

E. K namietanému nesúladu s a 2 a

195. Podľa sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

196. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

197. Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

198. Namietané porušenie citovaných ústavných článkov ústavný súd skúmal

spoločne. V prospech takéhoto rozhodovacieho postupu svedčí judikatúra samotného

ústavného súdu naznačujúca výraznú spätosť všetkých troch ústavných noriem. Aj samotní

navrhovatelia citujú v odôvodneniach svojich návrhov z uznesenia vo veci ,

v ktorom ústavný súd dospel k záveru, že zistený súlad namietanej právnej úpravy s čl. 12

ods. 2 zakladá prekážku rei iudicatae pre budúce posudzovanie súladu tej istej

právnej úpravy s prvou vetou a .

199. V uvedenej veci ústavný súd okrem iného judikoval,

že v konkrétnom prípade nemožno interpretovať a uplatniť prvú vetu

izolovane, t. j. minimálne bez spojenia s , ktoré je jeho všeobecným

pozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci

konkrétny právne relevantný zákaz (zákaz diskriminácie – druhá veta ).

Obdobné závery možno vyvodiť aj zo vzťahu (spojenia) medzi čl. 12 ods. 1 prvou vetou

a na jednej strane a , ktoré vo všeobecnej rovine

vyjadruje požiadavku (princíp) rovnosti ako jednu z kľúčových materiálnych podmienok

obmedzenia všetkých základných práv a slobôd. Inými slovami, pri skúmaní otázky,

či v konkrétnom prípade (situácii) súvisiacom s uplatňovaním základných práv alebo slobôd

došlo, alebo nedošlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba najprv

preskúmať to, či pri obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody bol,

alebo nebol rešpektovaný príkaz vyjadrený v , podľa ktorého zákonné

obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,

ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, t. j. z hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti

pri obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia

a aplikácia ustanovení prvej vety a bez spojenia s

ods. 3 .

200. Na podklade naznačenej spätosti troch citovaných ústavných noriem ústavný

súd skúmal posudzovanú právnu úpravu najprv z hľadiska jej konformity s čl. 13 ods. 3

, potom s , a na základe tohto postupu potom bolo možné dospieť

k záveru, aj pokiaľ ide o (ne)súlad posudzovanej právnej úpravy s .

201. Podľa zákonné obmedzenia základných práv musia platiť

rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú rovnaké podmienky, t. j. prípady druhovo

rovnaké. Ústavná direktíva vyplývajúca z tohto ustanovenia zaväzuje jednak

zákonodarcu na jej rešpektovanie pri prijímaní zákona a ďalej všetky subjekty verejnej

správy, aby v rámci svojej rozhodovacej, resp. aplikačnej praxe dôsledne postupovali

v súlade s ňou. Inak povedané, zákon môže obsahovať iba také obmedzenia, ktoré sa

rovnako vzťahujú na všetky individuálne (konkrétne) prípady, ktoré sú druhovo rovnaké.

K porušeniu uvedeného článku by mohlo dôjsť iba vtedy, ak by zákon obsahoval

také ustanovenia, ktoré by umožňovali postupovať v druhovo rovnakej skupine vlastníkov

v rôznych individuálnych prípadoch rozdielne, čím by mohli vznikať rôzne z hľadiska

výhod, resp. „nevýhod“ nerovnaké skupiny vlastníkov ().

202. Posudzovaná právna úprava svojím konceptom nevytvára možnosť postupovať

v skupine vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov v individuálnych prípadoch rozdielne.

Legálne vymedzenie subjektu, ktorý podriaďuje kritizovanému

obmedzeniu, sa viaže na vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku, čo je pojem

definovaný v práve na účely tohto zákona. Teda povaha

druhovo určeného právneho vzťahu (vlastnícke právo) k druhovo určenému objektu

(poľnohospodársky pozemok) zakladá podľa očakávanie rovnakosti

v zaobchádzaní, a to bez ohľadu na to, či toto zaobchádzanie spĺňa požiadavku primeranosti

obmedzenia, v ktorom jeho podstata spočíva (primeranosť je kritérium súladu s čl. 13 ods. 4

).

203. Vo vnútornej štruktúre ústavný súd nezistil vytvorenie

predpokladov pre možnú aplikačnú diferenciáciu v homogénnej skupine vlastníkov

poľnohospodárskych pozemkov. Posudzovaná právna úprava nevyníma žiadnu špecificky

určenú skupinu vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov spod preskúmavaného

obmedzenia. Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhom navrhovateľov na vyslovenie

nesúladu posudzovanej právnej úpravy s nevyhovel (bod 2 výroku tohto

nálezu).

204. Článok 12 ods. 2 zabezpečuje univerzálnosť rovnosti v základných

právach a slobodách všetkých, a to bez ohľadu na odlišnosti spočívajúce v ich osobe

a postavení. Odlišnosti, ktoré vo vzťahu k zachovaniu rovnosti v základných právach

a slobodách akceptuje, sa týkajú pohlavia, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva,

politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti

k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, ktoré je potrebné

v konkrétnom prípade rešpektovať v snahe neporušiť princíp univerzálnosti rovnosti.

Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí, sú

preto upravené napríklad v ústave a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto

dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný ().

205. Diskriminácia, t. j. poškodzovanie alebo znevýhodňovanie, prípadne preferencia

(zvýhodňovanie) má svoj odraz v takom porušení rovnosti základného práva alebo slobody,

ktoré je späté práve s atribútom prirodzenej nerovnosti a je zrejmé (či už z právnej úpravy

alebo z konania smerujúceho proti takto „handicapovanej“ osobe), že dôvodom porušenia

rovnosti je len táto skutočnosť. Samotná právna úprava, ktorá ustanovuje pre určitý subjekt

viac či menej oprávnení, neznamená bez ďalšieho (t. j. bez ohľadu na dôvody upravené

v ) diskrimináciu prípadne zvýhodnenie iných subjektov ().

206. K diskriminácii môže dôjsť vtedy, ak výkon základných práv alebo slobôd alebo

ich právna úprava sú nepriaznivo ovplyvnené v dôsledku určitého dôvodu upraveného

v citovanom článku , pričom ostatní „nezaťažení“ týmito dôvodmi sú pri výkone

svojich základných práv a slobôd (alebo priamo už v ich právnej úprave) zvýhodnení. Inými

slovami, nie každý stav porušovania základného práva a slobody, ktorý má za následok

nerovnosť postavenia jedných subjektov, je diskrimináciou, resp. zvýhodnením subjektov

iných. Diskrimináciou alebo zvýhodnením je len určitý druh nerovnosti v základných

právach a slobodách, ktorého podstatou je práve dôvod upravený v

a v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom

().

207. Prima facie by bolo možné konštatovať, že posudzovaná právna úprava

znevýhodňuje vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov v porovnaní s vlastníkmi iných

nehnuteľností. Navyše, pri preskúmavaní v relácii k ústavný súd dospel

k záveru, že výkon základného práva vlastniť majetok je posudzovanou právnou úpravou

nepriaznivo ovplyvnený, pretože je táto neprimerane obmedzujúca.

208. Ústavný súd je však toho názoru, že posudzovaná právna úprava zavádza

nerovnosť, ktorej podstatou nie je žiaden z dôvodov upravených v . Aj

keď táto ústavná norma zakazuje znevýhodňovanie z dôvodu majetku, podľa názoru

ústavného súdu uvedené zakázané diferenciačné kritérium treba interpretovať kvantitatívne,

nie štrukturálne. Inými slovami, v relácii k použitému pojmu „majetok“

zakazuje diskrimináciu „chudobných“, ako aj diskrimináciu „bohatých“. Právny poriadok

aprobuje veľké množstvo špecifických pravidiel realizačne naviazaných na vlastnícky vzťah

k určitému typovo vymedzenému majetku. Mnohé z nich majú obmedzujúcu povahu. Ak by

všetky tieto naznačené prípady spadali do aplikačného záberu , potom by

sa priestor daný zákonodarcovi pre riešenie kolízií základných práv a slobôd, prípadne

kolízií medzi základnými právami a slobodami na jednej strane a verejným záujmom

na strane druhej výrazným spôsobom zúžil.

209. Navyše, a to považuje ústavný súd v súdenom prípade za podstatné, kritika

posudzovanej právnej úpravy ústiaca do bodu 1 výroku tohto nálezu vôbec nespochybňuje

potrebu špecifického právneho režimu pozemkov, na ktorých sa nachádza produkčne

potenciálna poľnohospodárska pôda. Znovu tu hodno pripomenúť novelizáciu

akcentujúcu potrebu ochranu poľnohospodárskej pôdy ako neobnoviteľného prírodného

zdroja ( a 5 ), ako aj vyjadrenia účastníkov konania o výnimočnosti

poľnohospodárskej pôdy ako predmetu vlastníctva. S týmito názormi sa ústavný súd

stotožňuje. Len ťažko predpokladať, že by právna regulácia poľnohospodárskych pozemkov

a práv k nim nevykazovala osobitosti oproti právnym vzťahom, ktorých predmetom sú iné

druhy nehnuteľností, či dokonca iné majetkové hodnoty. Takúto právnu úpravu nemožno

a priori označiť ako nedovolene diskriminujúcu, ak nerovnakosť vyplýva z jedinečných

charakterových čŕt poľnohospodárskej pôdy ako objektu právnych vzťahov.

210. Posudzovaná právna úprava obmedzuje vlastnícke právo vlastníkov

poľnohospodárskych pozemkov nie preto, že sú chudobní alebo bohatí, ale preto, že vlastnia

špecifický druh majetku spätý s napĺňaním konkretizovaného verejného záujmu. Z hľadiska

je takýto koncept akceptovateľný, preto ústavný súd návrhu

navrhovateľov na vyslovenie nesúladu posudzovanej právnej úpravy s

nevyhovel.

211. Vzhľadom na závery judikované k problému konformity posudzovanej právnej

úpravy s a s ústavný súd dospel k záveru o jej súlade

aj s . Aj v tejto časti preto návrhom navrhovateľov nevyhovel.

F. K namietanému nesúladu s

212. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

213. v limituje zákonodarcu pri prijímaní zákonov upravujúcich

predmet ústavnej úpravy. V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že v súlade s čl. 2 ods. 2

môžu štátne orgány konať len na základe a v jej medziach. Ústavný súd už

potvrdil (), že tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na národnú radu

a na proces prijímania zákonov.

214. Z dikcie vyplýva, že jeho aplikačný rozsah sa vyčerpáva

konaním štátnych orgánov. Podľa názoru ústavného súdu tak v predmetnom článku

upriamuje pozornosť na kvalitu rozhodovacích procesov pri výkone verejnej moci

(zákonodarný proces, súdne konanie, správne konanie a pod.). Vyžaduje sa tu predovšetkým

rešpektovanie a zákonom vymedzených právomocí orgánov verejnej moci.

215. Ústavný súd v konaní podľa rozhoduje o súlade

právnych predpisov a podľa disponuje právomocou vysloviť,

že právny predpis nie je v súlade s iným právnym predpisom. Nemá teda právomoc

vysloviť, že štátny orgán, výsledkom činnosti ktorého je právny predpis, porušil iný právny

predpis. Ak teda národná rada ako štátny orgán nadaný zákonodarnou právomocou prijme

zákon, obsah ktorého je neskôr identifikovaný ako nesúladný s , neznamená to

bez ďalšieho, že konala mimo medzí . O taký prípad by mohlo ísť v prvom rade

vtedy, ak by národná rada extrémnym spôsobom nerešpektovala pravidlá zákonodarného

procesu, ktorý by podstatne deformoval proces transformácie vôle priamo volených

zástupcov ľudu ( ) do podoby všeobecne záväzných pravidiel správania sa.

Rovnaké konzekvencie by boli namieste napr. aj v prípadoch, ak by zákonom bola jednému

orgánu verejnej moci priznaná kompetencia, ktorá je ústavným poriadkom vyhradená inému

orgánu verejnej moci, inými slovami a všeobecne, ak by sa zákon neprípustným spôsobom

a explicitne dotkol ústavnej normy alebo ju zmenil ().

216. Z príloh návrhu a z vyžiadaných podkladov ústavný súd zistil, že národná rada

schválením neprekročila medze svojej ústavne zakotvenej

právomoci, nenarušila systém deľby moci v štáte a konala v súlade s pravidlami

zákonodarného procesu. V časti namietajúcej rozpor posudzovanej právnej úpravy s čl. 2

ods. 2 preto ústavný súd návrhu navrhovateľov nevyhovel (bod 2 výroku tohto

nálezu).

G. K namietanému nesúladu s

217. Podľa hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá

na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

218. Podľa Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku

súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

219. Článok 55 formuluje princípy hospodárskej politiky Slovenskej

republiky, medzi ktoré patrí aj podpora a ochrana konkurenčného hospodárskeho prostredia

a vytváranie právnych prostriedkov proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže, ktoré označí

za nedovolené. Princípy hospodárskej politiky patria k základným princípom fungovania

štátu a ich prostredníctvom sa v Slovenskej republike zaručuje aj ústavná ochrana

právnických osôb ().

220. Základom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť

vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej

súťaže. Vstup na trh je súčasťou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať ním

zárobkovú činnosť, pretože v trhovom hospodárstve je podľa podstatné

uplatnenie práva na trhu (, ).

221. Navrhovatelia II tvrdený nesúlad s čl. 55 odôvodňujú argumentom, podľa

ktorého posudzovaná právna úprava „vytvára nerovnaké právne postavenie účastníkov

hospodárskej súťaže. Robí rozdiely medzi vlastníkmi všeobecne, ale zavádza rozdiely

aj medzi podnikateľmi samotnými... Napadnuté ustanovenia zákona majú výrazný potenciál

ochromiť, až úplne paralyzovať trh s poľnohospodárskymi pozemkami. Následne je možné,

aby sa k poľnohospodárskym pozemkom dostávali miestne silné firmy, ktoré môžu mať

potenciál neskôr vytláčať, až úplne eliminovať konkurenciu, ktorá bude tlačená predať

svoje pozemky právne týmto subjektom, bez toho, aby sa mohla slobodne rozhodnúť inak.“.

222. Z citovanej stabilnej judikatúry ústavného súdu i z citovanej argumentácie

navrhovateľov II vyplýva zjavná spätosť referenčného postavenia

a v konaní podľa , ktorého predmetom je posudzovaná

právna úprava. Platí to aj napriek tomu, že z in abstracto nemožno odvodzovať

subjektívne práva (). Základné právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť sa totiž priznáva osobám ako právny prostriedok rozvoja trhovej ekonomiky

().

223. Vzhľadom na konštatovanú spätosť základného práva zaručeného čl. 35 ods. 1

s princípmi zakotvenými v pri prieskume posudzovanej právnej úpravy

ústavný súd berúc do úvahy nevyhovujúci výrok vo vzťahu k namietanému nesúladu s čl.

35 ods. 1 , ako aj jeho dôvody, nevyhovel návrhu navrhovateľov ani v tej časti ich

návrhu, ktorým namietali nesúlad posudzovanej právnej úpravy s (bod 2

výroku tohto nálezu).

IV.

Závery

224. Ochrana poľnohospodárskej pôdy a jej produkčného potenciálu je verejným

záujmom, ktorého povaha legitimizuje štátne regulatívne zásahy do prostredia trhu

s poľnohospodárskymi pozemkami. Poľnohospodárska pôda je súčasťou pozemkov, teda

nehnuteľností, ktoré tvoria predmet vlastníckeho práva aj iných vecných práv a záväzkovo-

právnych vzťahov. Z načrtnutých dvoch charakteristík logicky vyplýva potreba ústavne

súladného skĺbenia požiadavky ochrany produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy

(verejný záujem) a základného práva zaručeného osôb, ktoré sú

vlastníkmi poľnohospodárskych pozemkov.

225. je právnym predpisom, ktorý dominantne reguluje

obsah vlastníckeho práva vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov. Jeho ochranná

funkcia v relácii k produkčnému potenciálu poľnohospodárskej pôdy je podľa názoru

ústavného súdu skôr želaním zákonodarcu než realitou. V teste proporcionality totiž ústavný

súd zistil, že posudzovaná právna úprava nevykazuje potenciál chrániť identifikovaný

verejný záujem.

226. Zákonodarca v právnom štáte vyznačujúcom sa deľbou moci musí disponovať

náležitým priestorom pre svoje regulačné úvahy. Inak nemôže plniť svoje výsostné poslanie

zahŕňajúce aj oprávnenie obmedzovať základné práva a slobody a regulovať vývoj

konkretizovaného segmentu trhu želaným smerom. Zákonodarca je takisto bez akýchkoľvek

pochybností oprávnený využiť na ochranu verejného záujmu aj kombináciu viacerých

normatívnych nástrojov. Uvedený priestor ústavný súd rešpektuje, pretože dospel k názoru,

podľa ktorého by sa prieskumný pohľad na proporcionalitu posudzovanej právnej úpravy

napriek jej nezanedbateľným vecným nedostatkom ocital v inom svetle, pokiaľ by

v právnom poriadku neexistoval iný, vhodnejší nástroj ochraňujúci definovaný verejný

záujem. Ústavný súd zistil, že takýmto nástrojom je právna úprava obsiahnutá v zákone

o ochrane pôdy.

227. Zákon o ochrane pôdy je právnym predpisom využívajúcim adresný spôsob

ochrany produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy realizovaný na báze

rozhodovania o individuálnych pomeroch žiadateľov o nepoľnohospodárske využitie

poľnohospodárskych pozemkov a o individuálnych pomeroch pozemkov dotknutých

takýmito žiadosťami. Súčasne kritériom rozhodovania príslušných orgánov štátnej správy sú

zásadne odborné faktory dokonale zohľadňujúce potreby ochrany produkčného potenciálu

poľnohospodárskej pôdy na konkrétnom pozemku. Zákon o ochrane pôdy sa obmedzujúco

dotýka užívacieho práva ako obsahového prvku vlastníckeho práva.

228. Na druhej strane, posudzovaná právna úprava, napriek tomu, že vymedzuje

určité výnimky z jej uplatňovania, zavádza plošné obmedzenie dispozičného práva ako

obsahového prvku vlastníckeho práva a ochranu produkčného potenciálu

poľnohospodárskej pôdy, sa snaží zabezpečiť výlučne na báze vlastníckej koncentrácie

poľnohospodárskych pozemkov do rúk subjektov, ktoré určitý čas vykonávajú

poľnohospodársku výrobu lokalizovanú v blízkosti prevádzaného poľnohospodárskeho

pozemku a sú slovenskými rezidentmi. Systém kategorizácie pozemkov v Slovenskej

republike a hlavne jeho právny význam však má za následok, že vlastnícke právo

poľnohospodárskeho pozemku nie je spôsobilé zabezpečiť ochranu produkčného potenciálu

poľnohospodárskej pôdy, ktorá sa na ňom nachádza. Posudzovaná právna úprava sa tak

stáva nástrojom štátneho dirigizmu, lebo nadobúda povahu apriórneho a neadresného

administratívneho zasahovania do slobody vlastníka poľnohospodárskeho pozemku

pri výbere subjektu, ktorému svoj majetok scudzí.

229. Ústavný súd neignoruje skutočnosti uvedené vo vyjadrení národnej rady i vlády

dokazujúce podľa ich názoru faktickú nefunkčnosť mechanizmov zavedených zákonom

o pôde, a tým potrebu uplatňovania posudzovanej právnej úpravy. K tomu však už uviedol,

že za funkčnosť mechanizmov nastavených zákonodarcom prioritne zodpovedá výkonná

zložka štátu a neunesenie tejto zodpovednosti nemožno nahrádzať obmedzeniami cielenými

na adresátov výkonu štátnej (verejnej) moci. Podľa názoru ústavného súdu je zákon

o ochrane pôdy vhodným a účinným nástrojom ochrany poľnohospodárskej pôdy.

Zákonodarca však nepochybne má priestor sprísniť túto právnu úpravu, prípadne zaviesť

nové regulačné limity (adresného charakteru) spôsobilé garantovať dosiahnutie vytýčeného

cieľa. Inšpiratívne v tomto smere pôsobia príklady zahraničných právnych úprav stavajúce

do popredia požiadavku preukázanej odbornej spôsobilosti subjektu, ktorý bude

poľnohospodársky pozemok vlastniť, prípadne len obhospodarovať (Rakúsko, čiastočne

Maďarsko). Slovenský právny poriadok de lege lata žiadnu odbornú spôsobilosť od osoby

vykonávajúcej poľnohospodársku výrobu nevyžaduje. V tomto smere je názor národnej

rady i vlády, podľa ktorého dĺžka a miesto vykonávania poľnohospodárskej výroby budú

zárukou odborného obhospodarovania poľnohospodárskej pôdy, do značnej miery

neopodstatnený. Navyše, tento názor pôsobí do značnej miery kontradiktórne

k akcentovaniu veľmi zlého (hrozivého) stavu poľnohospodárskej pôdy na Slovensku, čo by

mal byť jedným z hlavných dôvodov prijatia napadnutej právnej úpravy, ak sa ňou výrazne

preferujú ako budúci nadobúdatelia poľnohospodárskych pozemkov súčasní (tí istí) výkonní

poľnohospodári, ktorí (logicky) musia mať najväčší podiel na súčasnom stave.

230. Ústavný súd neopomenul ani vecnú stránku novelizácie . K nej uvádza, že

z hľadiska jej dopadu na test proporcionality by zosilnenie akcentu na ochranu

poľnohospodárskej pôdy ako neobnoviteľného prírodného zdroja bolo spôsobilé zohrať

úlohu pri materiálnom vyvažovaní v kolízii stojacich hodnôt (vlastnícke právo a ochrana

produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy), ktoré sa koncentruje do tretieho kroku

testu (proporcionalita v užšom slova zmysle), a do úvahy prichádza až za podmienky, že

posudzovaná právna úprava je vhodná a nevyhnutná. Posudzovaná právna úprava však nie

je vhodná ani nevyhnutná. Význam novelizácie sa teda v súdenej veci prejaviť ani

nemohol. Navyše, ústavný súd pripomína, že čím dôležitejší je ústavne chránený záujem,

tým väčšia miera zodpovednosti za jeho účinnú a efektívnu ochranu spočíva na pleciach

štátu. Pri koncipovaní posudzovanej právnej úpravy však štát túto zodpovednosť zjavne

neuniesol, keďže obmedzenie jednej ústavne chránenej hodnoty (vlastnícke právo)

nedokázal použiť v prospech reálnej ochrany kolidujúcej hodnoty (ochrana

poľnohospodárskej pôdy).

231. Spojenie troch zistených faktorov ústavno-súdneho prieskumu – teda

nespôsobilosť posudzovanej právnej úpravy dosiahnuť zamýšľaný cieľ, existencia inej

právnej úpravy umožňujúcej cielené a na odborných hľadiskách založené zásahy

do užívacej zložky vlastníckeho práva, obmedzenie zavedené posudzovanou právnou

úpravou do dispozičného prvku vlastníckeho práva – majú za následok, že posudzovaná

právna úprava nevyhovela testu proporcionality obmedzenia základného práva vlastniť

majetok a bolo potrebné vysloviť jej nesúlad tak, ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu.

V.

232. Podľa dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky strácajú , a účinnosť. Ak národná

rada neuvedie tieto ustanovenia do súladu s , strácajú po šiestich mesiacoch

od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa k bodu 1 výroku

a k nemu príslušnej časti odôvodnenia pripája odlišné stanovisko sudcov Ivetty Macejkovej,

Milana Ľalíka a Petra Brňáka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018