Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)PL. ÚS 20/2014
PDF · 1.18 MB
No categories available
PL. ÚS 20/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. novembra 2018
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Milana
Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza
a Rudolfa Tkáčika (sudca spravodajca) vo veci návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky, zastúpenej Petrom Muránskym, poslancom Národnej rady Slovenskej
republiky, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
o súlade zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu
pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1
ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1, 2
a 4 Ústavy Slovenskej republiky a návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpenej advokátom Mgr. Andrejom Gunárom, advokátska kancelária,
Panenská 6, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky o súlade zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva
k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20
ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky takto
rozhodol:
1. Ustanovenia čl. I § 4, § 5 a § 6 zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva
k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
a návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. júla 2014
doručený návrh skupiny 40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj
„navrhovatelia I“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) o súlade zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva
k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon
č. 140/2014 Z. z.“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13
ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1, 2 a 4 ústavy.
2. Súčasne bol ústavnému súdu 3. júla 2014 doručený návrh skupiny 33 poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovatelia II“; spolu s navrhovateľmi I aj
„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade zákona
č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku a o zmene
a doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4,
čl. 20 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 55 ústavy.
3. Pri predbežnom prerokovaní návrhov na začatie konania ústavný súd dospel
k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie oboch vecí ustanovených
v ústave a v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a preto uznesením č. k.
PL. ÚS 20/2014-21 zo 17. septembra 2014 oba návrhy na začatie konania spojil na spoločné
konanie a prijal ich na ďalšie konanie. Nevyhovel návrhom na pozastavenie účinnosti
napadnutého právneho predpisu.
4. Citujúc z relevantnej dôvodovej správy k napadnutej právnej úprave
navrhovatelia I identifikujú, že „cieľom zákonodarcu bolo dosiahnuť ochranu
poľnohospodárskej pôdy pred poškodením a neodôvodneným znižovaním jej výmery, kvality
a objemu. Nástroj, ktorý si zákonodarca zvolil, resp. použil na dosiahnutie tohto účelu je
výrazné zúženie okruhu osôb, na ktoré môže vlastník poľnohospodárskeho pozemku tento
svoj pozemok previesť.
Avšak k tomu, aby nedochádzalo k znižovaniu výmery poľnohospodárskej pôdy stačí
sprísniť a upraviť pravidlá pre vynímanie poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho
pôdneho fondu a jej prekvalifikovanie na iný druh pozemku, a v tej súvislosti aj pravidlá
postupu príslušných orgánov štátnej správy... Absolútne teda v danom prípade absentuje
princíp proporcionality...“.
5. Navrhovatelia I zdôrazňujú, že „prostriedky, ktoré zákonodarca použil v Zákone
presahujú ním stanovený cieľ a spôsobujú neprimeraný zásah do vlastníckeho práva.
A podľa názoru navrhovateľa ani negarantujú dosiahnutie stanoveného cieľa, nakoľko
nikde v Zákone nie je ničím zaručené, že keď osoba spĺňajúca zákonom stanovené
predpoklady nadobudne poľnohospodársku pôdu, že ju bude aj využívať
na poľnohospodársku výrobu... Tým je v celej šírke porušený princíp proporcionality...
Takýto postup zákonodarcu je nezlučiteľný s princípmi právneho štátu... a súčasne je
v nesúlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky.“.
6. V metodike trojkrokového testu proporcionality navrhovatelia I vidia problém
v splnení kritéria vhodnosti, kritéria nevyhnutnosti, ale aj kritéria primeranosti v užšom
slova zmysle (časť návrhu v bode V). Vo vzťahu k čl. 20 ods. 4 ústavy navrhovatelia I
kritizujú, že „dochádza k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva priamo zákonom“,
že zákonodarcom definovaný verejný záujem na prijatí napadnutej právnej úpravy „je
všeobecný, vágny, nerešpektuje rovnováhu verejného a súkromného záujmu, a v žiadnom
prípade nezodpovedá princípu proporcionality z hľadiska nevyhnutnosti takéhoto zásahu
do vlastníckeho práva“, že zákon, ktorý navrhujú preskúmať v konaní o súlade právnych
predpisov, nespĺňa ani kritérium nevyhnutnosti, keďže je neproporcionálny, a že prípadná
odplatnosť prevodu vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom za splnenia ostatných
zákonných podmienok nemôže nahradiť požiadavku primeranej náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva.
7. Navrhovatelia I ďalej rekapitulujú okruh subjektov, na ktoré podľa namietanej
právnej úpravy možno previesť vlastnícke právo k poľnohospodárskym pozemkom,
a tvrdia, že «práve z vymedzenia okruhu osôb, na ktoré môže vlastník previesť svoju
poľnohospodársku pôdu a z uprednostňovania niektorých osôb možno vyvodiť záver,
že Zákon môže byť použitý na dosiahnutie úplne iného účelu, ako je zákonodarcom
deklarovaný účel a to na „uľahčenie nadobúdania“ pôdy „úzkou skupinou“ subjektov
pôsobiacich na trhu s pôdou bez toho, aby museli súťažiť v prirodzenom trhovom prostredí,
keďže Zákon v ust. § 4 ods. 1, písm. a) umožňuje bez použitia postupu podľa odsekov 3
až 10 a podľa § 5 a 6 (teda priamo bez zverejňovania ponuky prevádzajúcim) previesť
poľnohospodársky pozemok do vlastníctva osobe, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu
ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva
poľnohospodárskeho pozemku v obci, v ktorej sa poľnohospodársky pozemok nachádza.
A v § 4 ods. 5 uprednostňuje ponuku toho záujemcu, ktorý má sídlo alebo trvalý pobyt
v obci, kde je ponúkaný pozemok evidovaný pred ponukou záujemcu zo susednej obce;
a ponuku záujemcu zo susednej obce pred ponukou záujemcu bez ohľadu na miesto
podnikania.».
8. Napadnutý koncept právnej úpravy bráni „určitým osobám v možnosti nadobudnúť
poľnohospodársky pozemok do svojho vlastníctva... čím je podľa nášho názoru daný
aj nesúlad Zákona s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 20 ods. 1, 2, a 4 Ústavy Slovenskej republiky“. Súčasne podľa navrhovateľov I „nerieši
mnohé základné problémy, ktoré môžu pri aplikácii zákona vzniknúť... čím u neho chýba
aj potrebná úroveň presnosti.
Keďže celý Zákon... je založený na princípe obmedzovania základného práva vlastniť
majetok... predstavuje podľa názoru navrhovateľa ako celok neprimeraný zásah
do vlastníckeho práva tak ako to vyplýva z čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1, 2
a 4 Ústavy Slovenskej republiky, pričom ide o zásah, ktorý je v priamom spojení
s porušovaním princípov právneho štátu garantovaných čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy
Slovenskej republiky.“.
9. Aj navrhovatelia II namietajú ústavne významnú neprimeranosť predmetnej
právnej úpravy, pretože podľa ich názoru na dosiahnutie cieľov formulovaných v dôvodovej
správe „nie je vôbec potrebné vstupovať do sféry súkromného práva – ako to schválený
zákon robí a už vôbec nie do oblasti základných práv a slobôd, resp. do ich obmedzovania“.
Navyše, právna úprava podľa navrhovateľov II «umožní, že k poľnohospodárskym
pozemkom sa ľahko dostanú hlavne väčšie poľnohospodárske firmy... pôsobiace v danej
obci, kde sa poľnohospodárske pozemky vlastníkov, ktorí prejavia záujem ich predať,
nachádzajú. Zákon v § 4 ods. 5 totiž priamo stanovuje prednosť ponúk založenú na mieste,
kde má potenciálny kupujúci pobyt alebo sídlo... Ak teda nadobúdateľ ponúkne cenu, ktorú
je predávajúci ochotný akceptovať a zároveň je z danej obce, má neprimeranú výhodu pred
inou ponukou subjektu, ktorý má trvalé bydlisko alebo sídlo na inom mieste v Slovenskej
republike. Dochádza tak k stavu, keď zákon zaručuje miestnym poľnohospodárskym firmám,
pri určitom ekonomickom postavení, „právo“ skúpiť pozemky bez toho, aby boli vystavení
priamej trhovej súťaži na otvorenom trhu. Pri kupovaní rôznych výrobných prostriedkov,
a pôda nie je výnimkou, sa prihliada aj na iné skutočnosti, ako je len výška kúpnej ceny.
Zákon to však vo svojich ustanoveniach nepripúšťa a pokiaľ je ponuka ceny miestneho
záujemcu rovnako vysoká ako ponuka iného (podľa miesta podnikania) záujemcu, má
miestny automaticky prednosť.
Toto obmedzenie má potenciál byť zneužité na úplne iný účel, než bol zamýšľaný –
a to ekonomicky posilniť miestnych (spravidla väčších) podnikateľov v poľnohospodárstve
a vylúčiť trhovú konkurenciu...
...
Ak však nebude záujemca, ktorý by spĺňal podmienky miestnej prednosti, môže
prevádzajúci... predať pozemok aj podnikateľovi v poľnohospodárstve z iného miesta
republiky, avšak za cenu, ktorá bola zverejnená v ponuke – prečo nie aj za inú cenu a len
v lehote do 6 mesiacov odo dňa oficiálneho zverejnenia ponuky? Toto obmedzenie
považujeme takisto za neprimerané sledovanému cieľu.».
10. K ústavným požiadavkám rovnosti a zákazu nedovolenej diskriminácie vo väzbe
na základné právo vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy) a základné právo podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (čl. 35 ods. 1 ústavy) navrhovatelia II formulujú
názor, podľa ktorého „nemôže byť zvýhodňovaný niekto preto, že je podnikateľ, dokonca
podnikateľ v určitom konkrétnom sektore. Prečo nemôže poľnohospodársky pozemok
nadobudnúť aj nepodnikateľ, ktorý ho zmluvne prenajme a samotný pozemok je využívaný
na poľnohospodárske účely a ani sa neznižuje jeho výmera?
Nemôže byť niekto zvýhodňovaný len preto, že je podnikateľ v tomto sektore už viac
ako 3 roky – prečo je ten, čo v danom sektore podniká len dva a pol roka, horší? Opäť,
aký je kvalitatívny rozdiel vo vzťahu k deklarovaným cieľom zákona medzi takýmito
podnikateľmi?
Nemôže byť niekto zvýhodňovaný na základe toho, ako dlho má na území SR trvalý
pobyt, resp. ako dlho je to registrované jeho sídlo. Z hľadiska ochrany a nezmenšovania
výmery poľnohospodárskej pôdy, aký je rozdiel medzi tým, či je jej vlastník s trvalým
pobytom (alebo sídlom) u nás 10 rokov, 9 rokov alebo 3 roky? A prečo má mať subjekt z tej
istej obce výhody oproti porovnateľným subjektom sídliacim v inej obci?
Okrem toho... zákon upravuje požiadavku, ktorú musí osoba splniť, aby mohla
nadobudnúť poľnohospodársky pozemok v podobe praxe v poľnohospodárskej výrobe
v dĺžke minimálne tri roky v danej obci. Splnenie tejto podmienky má byť osvedčované
príslušným orgánom štátnej správy (§ 6 zákona). V súvislosti s touto podmienkou
a procesom osvedčovania jej splnenia upozorňujeme na súvisiacu judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie, napr. rozsudky vo veciach C-370/05 Uwe Kay Festersen, C-452/01
Margarethe Ospelt a Schlössle Weissenberg Familienstiftung, C-302/97 Klaus Konle
proti Republik Österreich. V zmysle uvedenej judikatúry možno totiž podmienku
nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskej pôdy považovať za takú, ktorá predstavuje
obmedzenie pohybu kapitálu. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že takéto
opatrenie možno pripustiť, pokiaľ sleduje cieľ všeobecného záujmu, uplatňuje sa
nediskriminačným spôsobom a zachováva zásadu proporcionality... Z hľadiska týchto troch
kritérií je potrebné posudzovať prípustnosť vyššie uvedenej podmienky nadobúdania
vlastníctva poľnohospodárskej pôdy. Máme za to, že tieto podmienky splnené nie sú...“.
11. Navrhovatelia II namietajú nerovnakosť obsahu vlastníckeho práva vytvorenú
namietanou právnou úpravou, lebo „vlastník môže predať pozemok len presne stanoveným
osobám, dokonca v presne stanovenej postupnosti a v stanovenej lehote, čo však obmedzuje
maximalizáciu jeho zisku (a teda výkon vlastníckeho práva). Navyše, v prípade,
že (teoreticky) predávajúci nenájde kupujúceho, ktorý spĺňa zákonné podmienky.., nemôže
takýto svoj pozemok predať. Napriek tomu, že ho zákon obmedzuje, nedáva mu žiadnu
možnosť v takomto prípade uplatniť právo predaja svojho majetku inak – napríklad tým,
že by pozemok od takéhoto vlastníka kúpil povinne štát, obce a pod. Neplatí tu teda,
že vlastnícke právo má u každého vlastníka rovnaký obsah a požíva rovnakú ochranu.“.
12. S poukazom na obsah dôvodovej správy k napadnutému zákonu navrhovatelia II
uvádzajú, že „zákonodarca vo svojej argumentácii odvodzuje zásah do vlastníckeho
práva... tým, že ide o poľnohospodársku pôdu (pozemky). To však samo o sebe nestačí; na
tak výrazné obmedzenie vlastníckeho práva a iných práv garantovaných v tejto spojitosti
ústavou je samotný fakt, že ide o poľnohospodársku pôdu, málo. Samotný zákonodarca
ako keby tušil, že to nestačí a ním deklarovaná ústavná konformita je viac jeho želanie
ako realita. Následne sa zamotáva do podmienok čl. 20 ods. 4, avšak ani odtiaľ nenašiel
uspokojivé východisko. Samotná existencia poľnohospodárskych pozemkov nemôže byť
automatickým dôvodom, že sa takáto právna úprava (zákon) vyhlási za verejný záujem.
Verejným záujmom môže byť deklarovaný záujem na nezmenšovaní výmery týchto
pozemkov. Avšak... nezmenšovanie výmery poľnohospodárskych pozemkov nezávisí
od osoby vlastníka, ale od konania príslušných orgánov štátnej správy a pravidiel
upravujúcich vynímanie poľnohospodárskych pozemkov z poľnohospodárskeho pôdneho
fondu. Týmto sa však zákonodarca v zákone vôbec nezaoberá a zákon tak nespĺňa kritérium
verejného záujmu.“.
13. K namietanému nesúladu s čl. 55 ústavy navrhovatelia II argumentujú, že táto má
„výrazný potenciál ochromiť, až úplne paralyzovať trh s poľnohospodárskymi pozemkami.
Následne je možné, aby sa k poľnohospodárskym pozemkom dostávali miestne silné firmy,
ktoré môžu mať potenciál neskôr vytláčať, až úplne eliminovať konkurenciu, ktorá bude
tlačená predať svoje pozemky práve týmto subjektom, bez toho, aby sa mohla slobodne
rozhodnúť inak. Takéto právne prostredie, ktoré toto umožní, však nemožno považovať
za podporu či ochranu hospodárskej súťaže. Naopak, napadnuté ustanovenia zákona
svojimi následkami spôsobia najskôr priame obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu
s poľnohospodárskymi pozemkami, následne majú potenciál postupne obmedzovať
hospodársku súťaž v samotnom agrosektore.“.
14. Ústavný súd 20. októbra 2014 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom
súde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej
republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.
15. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-972/2014 doručenom ústavnému
súdu 30. januára 2015 pripomína, že v prípade posudzovaného zákona «nejde
o vyvlastnenie ani obmedzenie vlastníckeho práva, ako to uvádzajú navrhovatelia vo svojej
argumentácii, ale ide len o určenie formálnych podmienok pri určitom spôsobe nakladania
s vlastným majetkom, konkrétne s poľnohospodárskou pôdou. Takéto obmedzenia sú
v právnom poriadku úplne samozrejmé a môžeme rozlíšiť v podstate dva základné stupne
úpravy, a to všeobecnú a špeciálnu. Za všeobecnú úpravu je možné považovať úpravu
nadobúdania vlastníctva, ktorá je určená v základných normách občianskeho práva ako
Občiansky zákonník, ktorý upravuje náležitosti kúpnej zmluvy a pod. alebo Obchodný
zákonník. Sem je možné zaradiť aj osobitnú úpravu obsiahnutú v zákone... č. 162/1995 Z. z.
o katastri nehnuteľností... alebo aj zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov... Všetky tieto právne predpisy určujú podmienky pri nakladaní s vlastným
majetkom a sledujú určitý cieľ, spočívajúci hlavne v právnej istote pri usporiadaní
vlastníckych vzťahov. Ďalej sa v právnom poriadku vyskytujú aj také právne normy,
ktoré „obmedzujú“ vlastníka pri nakladaní s vlastným majetkom a potencionálneho
vlastníka prísnejšie. Ako príklad je možné uviesť zákon č. 190/2003 Z. z. o zbraniach
a strelive... Uvedený predpis analogicky upravuje okrem všeobecných podmienok aj ďalšie
podmienky pre vlastníka zbrane pri jeho predaji, ako aj pre záujemcu o kúpu zbrane.
Základnou podmienkou je zbrojný preukaz, ktorým musí disponovať ako vlastník zbrane,
ako aj záujemca o kúpu zbrane. Je možné vidieť zjavnú analógiu s napadnutým predpisom,
keď zákon o zbraniach a strelive „obmedzuje“ vlastníka zbrane tým, že určuje komu ju
môže predať (pod hrozbou pokuty), ako aj záujemcu o zbraň, ktorý musí spĺňať podmienku
vlastníctva zbrojného preukazu. Obdobné obmedzenia vlastníckeho práva obsahuje rad
ďalších predpisov, napríklad zákon č. 390/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného
priemyslu..., ktorý napríklad stanovuje u fyzickej osoby minimálny vek, bezúhonnosť, trvalý
pobyt na území Slovenskej republiky či dokonca výšku základného imania. Len pri splnení
všetkých zákonom určených podmienok môže takáto osoba obchodovať (de facto vlastniť)
s výrobkami obranného priemyslu. V prípade výroby zbraní ako jedného zo spôsobov
nadobudnutia vlastníctva, zákon ustanovuje dvojročnú prax pre výkon takejto činnosti
(zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní). Živnostenský zákon obsahuje
aj v prípade iných živností ako podmienku na udelenie živnostenského oprávnenia
viacročnú prax. V týchto prípadoch sa potom vynára obdobná otázka navrhovateľa II,
že prečo je ten, kto má kratšiu prax horší. Uvedenú pochybnosť vyjadruje navrhovateľ II
v súvislosti s porušením čl. 35 ods. 1 ústavy... ».
16. Národná rada však v tejto súvislosti poukazuje na čl. 35 ods. 2 ústavy
a zdôrazňuje, že «na základe uvedeného ustanovenia môže zákonodarca podmieniť výkon
určitých povolaní podmienkami, ktoré ustanoví v zákone. Tieto podmienky nemôže stanoviť
svojvoľne a neobmedzene, ale len v rámci ústavnosti a zároveň nimi musí sledovať určitý
cieľ, respektíve konkrétny záujem. V prípade stanovenia podmienok na výkon určitých
živností, alebo podnikania so zbraňami, či iným nebezpečným tovarom, je tento záujem
identifikovateľný pomerne jednoznačne, a to v snahe dosiahnuť bezpečnosť pri nakladaní
s potencionálne nebezpečnými komoditami tak, aby nedošlo k ohrozeniu života a zdravia
obyvateľstva prípadne škodám na majetku. Tento záujem je hodnotovo na vyššom stupienku
ako „bezbrehé“ vlastníctvo danej komodity. Ide o záujem celej spoločnosti, teda o verejný
záujem. Stanovenie jednotlivých podmienok pritom negarantuje absolútnu bezpečnosť,
respektíve absolútne dosiahnutie stanoveného cieľa, ale len minimalizuje riziko, vytvára
predpoklady a zvyšuje pravdepodobnosť dosiahnutia stanoveného cieľa, respektíve záujmu.
V prípade napadnutého zákona... verejný záujem na takejto právnej úprave nie je vyjadrený
explicitne priamo v zákone, čo však nie je ani nutné, ale je implementovaný do jeho obsahu.
Jedinou podmienkou je, aby bol tento záujem jednoznačne a jasne identifikovateľný...
Verejný záujem v danom prípade je možné odvodiť od charakteru, samej podstaty komodity,
ktorá je predmetom regulácie. Pôda ako jedinečný a neobnoviteľný (respektíve len veľmi
ťažko a náklade) prírodný zdroj, ako osobitý výrobný prostriedok potrebný na zabezpečenie
určitej miery potravinovej sebestačnosti krajiny, ktorú je možné v širšom význame chápať
ako súčasť zvrchovanosti štátu, je preto chránený vo verejnom záujme spôsobom
upraveným v napadnutom zákone. Naviac pôdu nemožno chápať len v úzkom zmysle
ako výrobný prostriedok a jednu z komodít vlastníctva, ale aj ako jednu zo súčastí životného
prostredia, ako jednu zo zložiek potrebných na zabezpečenie ekologickej rovnováhy.
Uvedený zákon je preto potrebné chápať aj z pohľadu ochrany životného prostredia,
ktorý je spolu s ostatnými zákonmi na ochranu životného prostredia plne kompatibilný
s čl. 44 ods. 3 a 4 ústavy...
...
Sledovaný cieľ, verejný záujem stanovený zákonodarcom pri prijímaní napadnutého
zákona je jasný a nie je spochybňovaný ani samotnými navrhovateľmi. Je potrebné opäť
pripomenúť, že tento cieľ... je možné dosiahnuť len v súčinnosti viacerých právnych
predpisov, pričom napadnutý zákon je len jedným z viacerých právnych predpisov
slúžiacich na dosiahnutie stanoveného cieľa. Je laické sa domnievať, že ochrana
poľnohospodárskej pôdy sa dá dosiahnuť len sprísnením legislatívy týkajúcej sa odňatia
poľnohospodárskej pôdy a že jediným zodpovedným subjektom za znižovanie výmery
poľnohospodárskej pôdy je štát, ktorý prostredníctvom obvodného pozemkového úradu
de facto rozhoduje o odňatí pôdy, ako to uvádza navrhovateľ II. V tejto súvislosti
poukazujeme, že o odňatí pôdy obvodný pozemkový úrad nerozhoduje svojvoľne,
ale po splnení zákonom predpísaných podmienok má žiadateľ o odňatie pôdy na vydanie
takéhoto rozhodnutia nárok. Napriek skutočnosti, že podmienky na odňatie pôdy určené
v zákone č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy... sú relatívne
prísne a náročné, neznamená to, že sú nesplniteľné pre vlastníka pozemku na ktorej sa
nachádza poľnohospodárska pôda, vrátane zaplatenia často vysokého odvodu za odňatie.
Z tohto dôvodu je irelevantné, aký subjekt vlastní takýto pozemok. V záujme ochrany
poľnohospodárskej pôdy je preto potrebné pristúpiť aj k iným formám ochrany
poľnohospodárskej pôdy a nehľadieť na pôdu len cez prizmu výlučne ekonomického statku
v súkromnom vlastníctve so snahou čo najefektívnejšieho speňaženia. Zákonodarca
preto pristúpil k ochrane pôdy cez vzťah vlastníka k pôde, ktorý je definovaný práve
výkonom poľnohospodárskej činnosti na danej pôde. Výkon poľnohospodárskej činnosti
na pôde počas určitého obdobia (tri roky) je predpokladom na vytvorenie osobitého vzťahu
vlastníka k pôde, ktorý je esenciálne a hodnotovo na inej kvalitatívnej úrovni,
ako pri vlastníctve iných komodít alebo výrobných prostriedkov. Práve takýto vzťah je
potom predpokladom (nie zárukou), že pôda nebude skupovaná len za účelom jej premeny
na stavebný pozemok s cieľom získania zisku, ale na zachovanie jej primárneho účelu
poľnohospodárskej výroby. Zákon však na druhej strane nijako neobmedzuje vlastníka
poľnohospodárskej pôdy pri jej predaji, nakoľko za ňu obdrží takú sumu peňazí (kúpnu
cenu), ktorú sám požaduje, pričom pre vlastníka je irelevantné „kto“ mu požadovanú
kúpnu cenu zaplatí, či miestny alebo susediaci poľnohospodár, prípadne iná osoba.
Formálne obmedzenia, vyplývajúce z postupu pri predaji pôdy sa pritom v záujme
deklarovaného cieľa javia ústavne akceptovateľné.».
17. Národná rada vo svojom vyjadrení súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
vo veci.
18. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom
stanovisku č. 46163/2014/21 doručenom ústavnému súdu 29. decembra 2014 vyslovila
súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. K veci samej zdôrazňuje, že
„poľnohospodárska pôda je tak špecifickým artiklom v rámci obchodovania s ňou, že si
nevyhnutne vyžaduje aj špecifickú zákonnú úpravu, ktorou sa reguluje jej prevod na iné
osoby.
Nemožno sa stotožniť s názorom navrhovateľa, že potencionálny prevádzajúci – teda
doterajší vlastník pôdy je obmedzovaný a diskriminovaný pri prevode pôdy. Je len zákonne
limitovaný presným postupom a okruhom subjektov, ktorým pôdu má ponúknuť pri prevode
ako prvým. Zákonodarca v tomto prípade presne stanovuje podmienky zákonnou formou,
ktoré sú striktne dané, nemenné, nemožno preto skĺznuť k úzusom, že vlastník pôdy môže
očakávať nepredvídateľnosť postupu pri predaji jeho pôdy.
Reagujúc na navrhovateľmi tvrdené porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy máme za to,
že zásady materiálneho právneho štátu sú náležite dodržiavané a teda právna istota
a predvídateľnosť právnych noriem je zachovaná.“.
19. Vláda netvrdí, «že po splnení zákonných podmienok sa pôda dostane
do „dobrých a spoľahlivých rúk“, ale pôvod a možné ďalšie úmysly nadobúdateľa pôdy by
mohli byť jasnejšie a vysledovateľnejšie. V rámci určenia skupín subjektov, ktorým sa
ponúka pôda na prevod pri dodržaní postupnosti krokov daných zákonom sa možno
analogicky odvolať aj na inštitút predkupného práva upraveného Občianskym zákonníkom
v § 140 v rámci úpravy podielového spoluvlastníctva ako vecnoprávny inštitút.
Prevádzajúci spoluvlastník je povinný najprv ponúknuť tento podiel svojmu doterajšiemu
spoluvlastníkovi... a až potom ho môže ponúknuť ostatným záujemcom, ak nemá v úmysle
tento podiel previesť na osobu blízku podľa § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka.
Stále tu ide o určité povolené zákonné obmedzenie výkonu vlastníckeho práva
vo vzťahu k tomu spoluvlastníkovi, ktorý chce previesť svoj spoluvlastnícky podiel
na spoločnej veci na inú osobu. Inou osobou v tomto prípade môže byť jednak cudzia osoba,
úplne odlišná od doterajších spoluvlastníkov, ako aj samotný spoluvlastník v trvajúcom
podielovom spoluvlastníctve. Zákonné predkupné právo na spoluvlastnícky podiel sa teda
rovnako vzťahuje aj na prevody podielu niektorému zo súčasných spoluvlastníkov.
Tu možno badať, že predkupné právo v rámci podielového spoluvlastníctva je právne
upravené omnoho striktnejšie, nakoľko tu zákonodarca ustanovil predkupné právo povinne
aj pre ostatných spoluvlastníkov bez ohľadu na to, že či sa spoluvlastnícky podiel má
previesť na iného doterajšieho spoluvlastníka alebo na úplne odlišnú tretiu osobu. V našom
prípade je spoluvlastník poľnohospodárskej pôdy v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona
oslobodený pri prevode pôdy od postupu upraveného zákonom, ak pôdu ako podiel
prevádza na svojho spoluvlastníka.
Podobnosť medzi predkupným právom upraveným v Občianskom zákonníku
a úpravou v zákone pre predaji pôdy spočíva v tom, že v zákonom určených medziach môže
dôjsť k istým dovoleným a právom aprobovaným korekciám pri prejavení vôle
predávajúceho pri prevode jeho vlastníctva. Nejde však o taký zásah do vôle
predávajúceho, ktorý by mal znaky nezákonnosti, disproporcionality alebo neadekvátnosti.
Podľa zákona prevádzajúci má možnosť ponúknuť svoju pôdu širokému okruhu subjektov,
ktoré sú však podľa určitých zákonom určených kritérií stojaci na pomyselných určitých
stupňoch. Tak ako aj v prípade predkupného práva podľa Občianskeho zákonníka, aj
v tomto prípade ide o určité oklieštenie oprávnenia pre doterajšieho vlastníka pôdy, avšak
stále je potrebné zdôrazniť legitímnosť tohto zásahu a sledovanie verejného záujmu tvorcom
zákona.
Na potvrdenie vyššie tvrdeného, prevádzajúci subjekt si pri prevode pôdy môže určiť
ľubovoľnú výšku ceny za pôdu [§ 5 ods. 1 písm. d)], s ktorou prechádza aj do nasledujúceho
kola ohlásenia ponuky (§ 4 ods. 6), ak k nemu dôjde. Ak sa na navrhnutej cene so žiadnym
subjektom nedohodne, môže si určiť inú cenu a celý proces podľa § 4 sa opakuje tak,
aby žiaden z predchádzajúcich uchádzačov o pôdu nebol ukrátený a práve naopak, bol
riadne informovaný o novej ponuke.
Zákonodarca nejakým spôsobom neobmedzil vlastníka pôdy prenajímať jeho pôdu
a rovnako osoba, ktorá uvažuje o kúpe poľnohospodárskej pôdy môže byť najprv len
nájomcom na tejto pôde a po splnení trojročnej lehoty bude napĺňať požiadavku podnikania
v tejto oblasti po zákonom ustanovenú dobu.».
20. Na podklade súdnej judikatúry k čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy vláda uvádza,
že napadnutú právnu úpravu „zákonodarca použil... aj z dôvodu pravdepodobného
rozdielneho postavenia subjektov v rámci scudzovacieho procesu pôdy, kde predsa nemožno
dávať do rovnakého postavenia drobného poľnohospodárstva v kontraste s veľkou
developerskou spoločnosťou, ktorá môže získať poľnohospodársku pôdu veľmi ľahko
a bez výraznejšej konkurencie spravidla vždy len na základe dobre dohodnutej nadobúdacej
ceny.
Bolo by možno už len otázkou času, kedy by došlo k vyňatiu tejto pôdy a jej
následnému prekvalifikovaniu na prípadný stavebný pozemok alebo iný pozemok. Opätovne
musíme zdôrazniť, že zákonodarca touto právnou úpravou sledoval legitímny cieľ –
ochranu pôdy pre ďalšie generácie a tým, že určil podmienky jej nadobúdania rovnako
pre doterajšieho jej vlastníka a pre potencionálneho nadobúdateľa, len vytvoril ochranný
systém pri jej scudzovaní, ktorý by mal zaručovať transparentnosť a dosiahnutie
maximálnej možnej ochrany poľnohospodárskej pôdy cestou preventívnej zákonnej
úpravy.“. Podľa vlády teda „nemožno dávať do rovnosti možných nadobúdateľov pôdy
najmä z hľadiska ich rôzneho ekonomického zázemia. Veľká a finančne dobre situovaná
spoločnosť, ktorá má v úmysle sprvu nadobudnúť pôdu a časom ju prekvalifikovať na iný
pozemok za účelom napríklad výstavby multifunkčnej budovy alebo strediska, nie je žiadnou
relevantnou konkurenciou pre drobného agropodnikateľa, a to najmä z hľadiska jeho
možností reagovať na ponúkanú nadobúdaciu cenu pôdy. Uvedené možno primerane použiť
aj pri argumente navrhovateľa ohľadom porušovania čl. 55 Ústavy, nakoľko s ohľadom
na relevantný trh a rovnosť súťažiacich na ňom máme za to, že v zákonom určených
skupinách možných nadobúdateľov pôdy členených v postupnosti okruhov v procese
ponuky, sú tieto subjekty ako súťažiaci v rovnosti na trhu pre daný stupeň ponuky.“.
21. Vláda argumentuje proti navrhovateľmi tvrdenej diskriminácii aj poukazom
na konkrétne ustanovenia predmetnej právnej úpravy, keď „napríklad ustanovenie § 4
ods. 1 písm. a) nemá v podmienke trvalý pobyt ani sídlo v danej obci a jedinou podmienkou
je, aby osoba v danej obi podnikala najmenej 3 roky v poľnohospodárstve. Táto podmienka
nie je diskriminačná vo vzťahu k žiadnej osobe, nakoľko ju musia spĺňať všetci, ktorí chcú
získať pôdu v príslušnej obci a táto podmienka je podľa čl. 35 ods. 2 Ústavy uložená
zákonom a preto nemôže byť v rozpore s týmto ustanovením Ústavy ani s ustanovením čl. 13
ods. 2 Ústavy, nakoľko platí rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovení
podmienky.“.
22. Pokiaľ ide o navrhovateľmi namietaný nesúlad s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy, vláda
na podklade judikatúry ústavného súdu uvádza, že «navrhovatelia opäť z dôvodu
neakceptovania posudzovania zákona ako organického celku úplne ignorujú ustanovenia
§ 4 ods. 9 a 10 zákona, ktoré jasne deklarujú, že poľnohospodársky pozemok môže získať
aj nepodnikateľ v poľnohospodárskej výrobe aj osoba, ktorá nespĺňa podmienku 3 –
ročného podnikania v poľnohospodárskej výrobe. V prvom prípade ide o fyzické osoby,
ktoré sú v zamestnaneckom alebo obdobnom pracovnom pomere s podnikateľom
v poľnohospodárskej výrobe a majú v pracovnej náplni riadenie a výkon takejto činnosti.
V druhom prípade ide o mladého poľnohospodára, čiže osobu, ktorá ak vykonáva
poľnohospodársku výrobu v obci od včerajšieho dňa môže nakupovať poľnohospodársku
pôdu bez obmedzenia.
V niektorých prípadoch navrhovateľ opiera svoje tvrdenia o tézy, ktoré sú
v konečnom dôsledku kôr umelo vykonštruované pre tento prípad. Napríklad v kontexte
na ponuku na prevod pôdy v zmysle zákona, svoje tvrdenia opiera o vytváranie
„neprimeranej výhody pred inou ponukou subjektu, ktorý má trvalé bydlisko alebo sídlo
na inom mieste v Slovenskej republike“. S tvrdenou dikciou navrhovateľa sa nemožno
stotožňovať. Veď napokon prečo nemožno ponúknuť objekt prevodu – pôdu najprv subjektu,
ktorý je miestne zviazaný s touto pôdou svojím pobytom alebo sídlom. Pozná miestne
pomery, miestne obyvateľstvo, predpokladá sa jeho hlbší vzťah k tejto lokalite a jej znalosť.
Za týchto podmienok možno najskôr odsledovať, či nadobúdateľ bude poľnohospodársku
pôdu ochraňovať a využívať plne v súlade s jej účelom a charakterom.
V miestnej príslušnosti ako podmienke pre nadobudnutie pôdy nemožno umelo
hľadať problém a nejaký zákonodarcov postranný úmysel pre znevýhodňovanie
a diskrimináciu jedného subjektu pred druhým. Analogicky je mnoho iných situácií
a prípadov upravených zákonom alebo iným záväzným predpisom, kde je preferovaný
miestny subjekt pred iným z inej oblasti pričom ide len o zákonom dovolenú výhodu
miestnej príslušnosti.».
23. K zákazu nadobúdania vlastníckeho práva k poľnohospodárskej pôde osobami
nevykonávajúcimi poľnohospodársku výrobu ako podnikanie, resp. osobami nemajúcimi
trvalý pobyt a sídlo na území Slovenskej republiky potrebný čas, vláda tvrdí, že „zákon...
neporušuje princípy primeranosti a nevyhnutnosti pri úprave práv a povinností subjektov –
jednak z pozície doterajších vlastníkov poľnohospodárskej pôdy a jednak z pozície budúcich
resp. potencionálnych nadobúdateľov poľnohospodárskej pôdy. Ingerencia štátu a štátnych
orgánov do súkromnoprávnych vzťahov je vykonávaná neinvazívnym a legálnym spôsobom
na základe právneho titulu, ktorým je zákon.
Vlastník poľnohospodárskej pôdy musí dodržiavať podmienky kladené naňho
predovšetkým zákonom č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy...
Jeho prvoradou povinnosťou je zabezpečiť ochranu vlastností a funkcií poľnohospodárskej
pôdy a zabezpečenie jej trvalo udržateľného obhospodarovania a poľnohospodárskeho
využívania, ochranu environmentálnych funkcií poľnohospodárskej pôdy, ochranu výmery
poľnohospodárskej pôdy pred neoprávnenými zábermi na nepoľnohospodárske použitie.
Pre dôsledné dodržiavanie týchto nezanedbateľných úloh vlastníka pôdy, zákonodarca
prijal zákon dúfajúc, že vyššie uvedené bude naozaj dôsledne dodržiavané práve takým
vlastníkom, ktorý bude odborne zdatný, znalý v miestnej oblasti výskytu poľnohospodárskej
pôdy, bude mať určité skúsenosti a prax v tejto sfére podnikania a ktorý bude dávať záruku
spoločnosti, že nadobudnutá pôda v jeho vlastníctve bude v dobrých rukách.“.
24. Vláda ďalej zdôrazňuje, že napadnutým zákonom bolo zamýšľané „vytvorenie
takého legislatívneho prostredia, ktoré umožní, aby poľnohospodársku pôdu, ktorá má
aj naďalej slúžiť čo možno najlepšie svojmu účelu, kupovali a obhospodarovali len tie
subjekty, ktoré spĺňajú odbornú spôsobilosť pre hospodárenie na pôde a ktoré budú na nej
aktívne hospodáriť pri dodržiavaní kritérií dobrej poľnohospodárskej a environmentálnej
praxe.
Ohliadnuc sa po predchádzajúcich negatívnych skúsenostiach bolo preukázané,
že pri predaji poľnohospodárskej pôdy v Slovenskej republike v posledných rokoch,
ochrana poľnohospodárskej pôdy uskutočňovaná podľa zákona č. 220/2004 Z. z. a to
ochrana vlastností a funkcií poľnohospodárskej pôdy a zabezpečenie jej trvalo
udržateľného obhospodarovania a poľnohospodárskeho využívania, ochrana
environmentálnych funkcií poľnohospodárskej pôdy a ochrana výmery poľnohospodárskej
pôdy pred neoprávnenými zábermi na nepoľnohospodárske použitie nebola adekvátna
a postačujúca v plnej miere.
Podľa prieskumov a štúdií, ktoré boli vypracované z titulu získania sumáru
k príprave zákona, bolo zistené, že pri predaji a kúpe poľnohospodárskej pôdy dochádzalo
aj k špekulatívnym predajom a nákupom poľnohospodárskej pôdy. Tá mohla ďalej slúžiť
na iné ako na poľnohospodárske účely. O tomto tvrdení nás presvedčuje aj ten fakt,
že približne 50 000 – 60 000 ha poľnohospodárskej pôdy boli nakúpené právnickými
osobami a realitnými kanceláriami pre svojich klientov, fyzické osoby a právnické osoby
s právnou subjektivitou založenou právnym poriadkom Slovenskej republiky, ktoré nemali
na tejto pôde záujem hospodáriť, a to ani v budúcnosti.
Vo väčšine prípadov dochádza k nelichotivej a nežiaducej situácii,
že poľnohospodárska pôda nie je skupovaná subjektmi, ktoré chcú na nej ďalej hospodáriť,
ale dostáva sa do vlastníctva subjektov, ktoré takto nadobudnutú poľnohospodársku pôdu
chcú využívať na iné ako poľnohospodárske účely alebo z nej chcú dosahovať neprimerane
vysoký výnos bez akéhokoľvek ohľadu na kvalitu jej obhospodarovania a najmä
bez rešpektovania agrotechnických úkonov minimalizujúcich riziko jej degradácie.
Súdiac podľa vyššie povedaného bolo nevyhnutné, aby v Slovenskej republike bol
prijatý zákon upravujúci problematiku nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskej pôdy,
ktorým sa malo zamedziť špekulatívnym a neprehľadným nákupom poľnohospodárskej
pôdy. Rovnako sa touto zákonnou úpravou mal eliminovať i stav následnej zmeny druhu
poľnohospodárskeho pozemku na iný druh, resp. malo sa ním zabraňovať vydieraniu
doterajších nájomcov poľnohospodárskej pôdy požadovaným neprimeraným nájomným
alebo inými podmienkami jej užívania.
Hlavným cieľom zákona je dosiahnutie stavu vysokej ochrany pôdy a rovnako
i zabezpečenie stabilizácie výmery a objemu tých najbonitnejších pôd použitím účinných
legislatívnych a ekonomických nástrojov. Pri tomto pohľade na pôdu ako na prírodné
dedičstvo pre budúce generácie, nepostrádateľný prvok environmentálneho a ekologického
systému, nedoceňovaný výrobný potenciál, bolo nevyhnutné ju protežovať a privilegovať
aj zákonnou formou.“.
25. Podľa vlády „mnohé ustanovenia zákona majú prevenčný charakter a cieľom
zákonodarcu pri koncipovaní toto zákona bolo predovšetkým zabezpečenie maximálnej
možnej ochrany využívania poľnohospodárskej pôdy pred mnohokrát bezohľadným
výkonom vlastníckeho práva doterajšieho vlastníka tejto pôdy s opakovanými devastačnými
až fatálnymi následkami pre ďalšie fungovanie a využitie poľnohospodárskej pôdy.
Zákonodarca musel nastoliť potrebné legislatívne prostredie takouto formou, aby dosiahol
ten efekt, že poľnohospodársku pôdu budú kupovať a obhospodarovať tie subjekty,
ktoré spĺňajú nevyhnutnú odbornú spôsobilosť pre hospodárenie na pôde a z dôvodu
zachovania jej bonity budú na nej aktívne vykonávať poľnohospodársku činnosť.
Nepopierame, že zákon môže mať určité dôsledky na dispozičné práva doterajšieho
vlastníka poľnohospodárskej pôdy, ale prepytujeme a trváme na tom, že možné obmedzenie
výkonu vlastníckeho práva je zákonné a plne zdôvodnené verejným záujmom.
Poľnohospodárska pôda, považovaná za súčasť prírody a krajiny, vždy bola a bude
nevyhnutnou pre zabezpečenie potrieb spoločnosti, preto obmedzenie dispozičného práva
pre jej doterajších vlastníkov, sa v tomto prípade javí ako absolútne nebadateľné.
Neregulujeme nezákonným spôsobom nadobúdacie ceny, nie je tu žiadna ingerencia
zo strany štátu, jediná ingerencia a zásah štátnych orgánov do výkonu vlastníckeho práva je
pri určovaní postupnosti subjektov, ktorým môže byť poľnohospodárska pôda prevedená,
určenia počtu rokov vykonávania poľnohospodárskej činnosti a dĺžky pobytu na našom
území, ktoré musia tieto subjekty spĺňať. Určenie nadobúdacej ceny je ponechané na vôli
doterajšieho vlastníka, Rovnako je ponechané na slobodnej vôli vlastníka
poľnohospodárskej pôdy jej prenajímanie iným subjektom. Na splnenie povinnej trojročnej
lehoty si môže subjekt, ktorý má záujem o kúpu pôdy, túto pôdu najprv prenajať, čo zákon
nijak neobmedzil.“.
26. S poukazom na § 2 a § 3 napadnutého zákona vláda zdôrazňuje výnimky z jeho
uplatňovania. Následne vo väzbe na čl. 35 ústavy formuluje názor, podľa ktorého „nijakým
spôsobom nedochádza k obmedzovaniu pri vykonávaní zárobkovej činnosti, či už
pre vlastníka pôdy alebo nového nadobúdateľa. Zákonnou formou boli len určené
podmienky prevodu poľnohospodárskej pôdy, pričom podnikateľský subjekt, ak chce
vykonávať určitú činnosť, musí spĺňať zákonom naňho kladené podmienky, a preto nemožno
tento jav posudzovať ako bránenie vykonávania podnikateľskej alebo inej činnosti na území
Slovenskej republiky.“.
27. Vláda k tvrdenému nesúladu s čl. 55 ods. 1 ústavy uvádza, že snahou
zákonodarcu je „zrovnoprávnenie alebo ochrana jedného súťažiaceho na relevantnom trhu,
ktorým je v našom prípade podnikateľ v poľnohospodárskej výrobe vo vzťahu k druhému
súťažiacemu, ktorým je podnikateľ z oblasti zabezpečenia pozemkov pre výstavbu napríklad
priemyselných parkov a iných objektov na najúrodnejšej pôde v Slovenskej republike,
nakoľko sa nachádza v blízkosti dopravných tepien. V tomto prípade nemôže
poľnohospodár konkurovať developerskej firme, ktorá je schopná ponúknuť za tie isté
pozemky niekoľkonásobne vyššie nákupné ceny. A tu videl zákonodarca práve súlad s čl. 55
ods. 1 Ústavy o sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomike a pri ochrane
hospodárskej súťaže.“.
28. V teste proporcionality podľa názoru vlády napadnutý zákon obstojí. K prvému
kroku vláda uvádza, že účel právnej úpravy („pozitívne vplývanie na ochranu a riadne
obhospodarovanie pôdy, resp. zároveň aj ochrana pred znižovaním výmery
poľnohospodárskej pôdy“) „bolo možné dosiahnuť jedine prijatím novej, striktnejšej
právnej úpravy, ktorá by napravila existujúci právny stav, kedy dochádza k postupnému,
ale citeľnému znižovaniu výmery poľnohospodárskej pôdy, na ktorej ochrane je verejný
záujem.
Zákon č. 220/2004 Z. z. poskytuje ochranu vlastnostiam a funkciám pôdy,
neposkytuje však ochranu pre špekulatívnymi nákupmi, následnej zmene druhu pozemku
a možnému zneužívaniu vlastníctva vo vzťahu k doterajším nájomcom, najmä požadovaním
neprimeraného nájomného. Pre zabezpečenie komplexnej právnej ochrany pôdy bolo
potrebné a nevyhnutné prijatie tejto právnej úpravy – zákona, ktorého prostredníctvom sa
dosiahne sledovaný účel.
... ochrana a využívanie poľnohospodárskych pozemkov je verejným záujmom.
Z tohto dôvodu pristúpil zákonodarca, podľa vzoru viacerých iných štátov (napríklad
Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, Francúzsko), k prijatiu právneho predpisu
osobitne upravujúceho podmienky nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho
pozemku.“.
29. K požiadavke zachovania rovnováhy verejného záujmu a súkromného záujmu
vláda konštatuje, že „navrhovaný zákon má síce na strane jednej dôsledky na dispozičné
práva vlastníka poľnohospodárskej pôdy, pretože vo verejnom záujme parciálne obmedzí
vlastníka poľnohospodárskej pôdy pri jej predaji, na strane druhej ide o zásah realizovaný
pri plnom rešpektovaní ústavných dimenzií, kumulatívne zohľadňujúcich princípy
obsiahnuté v čl. 20 ods. 2 až 4 Ústavy.
Za účelom koncipovania právnej ochrany poľnohospodárskej pôdy, ktorá svojim
charakterom je nevyhnutným majetkom na zabezpečenie potrieb spoločnosti, bol síce
potrebný určitý zásah do dispozičného práva jej vlastníka, verejný záujem na ochrane
poľnohospodárskej pôdy je však intenzívnejší než intenzita miery zásahu do vlastníckeho
práva... Vlastník nie je obmedzený v prevode poľnohospodárskej pôdy, rovnako je vlastník
oprávnený samostatne rozhodovať o cene, za ktorú ju predá a taktiež v ktorom momente
poľnohospodársku pôdu predá. Jediné obmedzenie spočíva v stanovení špecifického
procesu predaja, resp. prevodu poľnohospodárskej pôdy, ktorého primárnym účelom je,
aby v prípade ak vlastník už nemá záujem poľnohospodársku pôdu obhospodarovať, táto
zostala vo vlastníctve osoby, ktorá bude spôsobilá pokračovať v náležitom obhospodarovaní
poľnohospodárskej pôdy, s ohľadom na zachovanie jej kvality a kvantity...
Zákonodarca nastavil v prvých kolách prevodu kritériá nadobudnutia vlastníctva
k poľnohospodárskej pôde tak, aby vytvoril čo najvodnejšie podmienky
pre obhospodarovanie pôdy, pokiaľ ich však nie je možné naplniť, v treťom kole môže kúpiť
poľnohospodársku pôdu ktorákoľvek fyzická osoba alebo právnická osoba s trvalým
pobytom, resp. sídlom na území Slovenskej republiky a ktorá súčasne vykonáva
poľnohospodársku činnosť v zákonom stanovenom rozsahu.“.
30. K druhému kritériu testu proporcionality vláda udáva, že „poľnohospodárska
pôda je nevyhnutná na zabezpečenie potrieb spoločnosti a rozvoj národného hospodárstva
a z dôvodu verejného záujmu na jej aktívnom, poľnohospodársky a environmentálne
odbornom obhospodarovaní môže byť iba vo vlastníctve takých osôb, ktoré spĺňajú
zákonom ustanovené podmienky. Súčasne platná právna úprava ustanovuje aj kritériá,
ktoré majú zabrániť zneužitiu takejto právnej úpravy a ochránia terajších aj budúcich
vlastníkov poľnohospodárskej pôdy pred svojvôľou osôb oprávnených nadobúdať
vlastníctvo poľnohospodárskej pôdy.“.
31. Pokiaľ ide o tretí krok testovania primeranosti posudzovanej právnej úpravy,
vláda sa domnieva, že „súčasná práva úprava dáva možnosť riadnej realizácii
individuálneho záujmu, respektíve umožňuje vlastníkovi pôdy predať poľnohospodársku
pôdu, zákonodarca len stanovuje špeciálne procesné postupy tak, aby boli chránené
hodnoty, na ktorých ochrane je verejný záujem. Verejný záujem, ktorý sleduje predmetná
práva úprava podrobená testu proporcionality je predovšetkým ochrana zachovania
a riadneho obhospodarovania poľnohospodárskych pozemkov. Za týmto účelom
zákonodarca stanovil okruh subjektov, ktoré poskytujú dostatočné garancie zachovania
bonity a udržania výmery poľnohospodárskej pôdy.“.
32. Na podklade rekapitulovaných dôvodov vláda navrhuje, aby ústavný súd vo veci
samej návrhom navrhovateľov nevyhovel.
33. Stanovisko národnej rady i vlády ústavný súd zaslal navrhovateľom I
aj navrhovateľom II s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke
upustenia od ústneho pojednávania vo veci.
34. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 19. marca 2015 navrhovatelia I
iba vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
35. Navrhovatelia II doručili ústavnému súdu svoje stanovisko 3. júna 2015.
Vyjadrili v ňom súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K veci samej uviedli,
že s vyjadrením národnej rady nesúhlasia. Odmietajú porovnávanie iných právnych
predpisov (právna regulácia zbraní a streliva) s preskúmavaným právnym predpisom
„z dôvodu absolútne odlišného využitia každého z porovnávaných predmetov vlastníctva,
ako aj preto, že obchod so zbraňami sa (aj pre ich praktické využitie a rôzne
nebezpečenstvo z toho plynúce) upravuje úplne inak, okrem iného aj rôznymi
medzinárodnými zmluvami a záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná“. Ďalej
navrhovatelia II s odvolaním sa na § 1 napadnutej právnej úpravy namietajú voči názoru
odporcu, podľa ktorého táto chráni pôdu. Zdôrazňujú, že „prevádza sa pozemok, o pôde
ako vecnom substráte, ako súčasti predmetu vlastníctva napadnutý predpis nepojednáva“.
K vyjadreniu národnej rady nakoniec navrhovatelia II uvádzajú, že „pokiaľ chce
zákonodarca chrániť poľnohospodársku pôdu napríklad pred tým, aby sa neznižovala jej
výmera (teda aby nebola preklasifikovaná z poľnohospodárskych pozemkov napríklad
na stavebné pozemky), mal zvoliť úplne iný nástroj. Totiž, toto je možné už dnes, deje sa to,
je to v právomoci príslušných orgánov štátnej správy a mimochodom – o takúto
preklasifikáciu môže žiadať aj dnešný vlastník poľnohospodárskeho pozemku –
poľnohospodár. Samotný fakt podania žiadosti o takúto preklasifikáciu nie je viazaný
na určitý druh subjektu a samotné konanie orgánu štátnej správy pri takejto žiadosti nie je
upravené napadnutým predpisom.“.
36. Navrhovatelia II nesúhlasia s názorom vlády formulovaným v jej vyjadrení,
že „ide o obmedzenia, ktoré zakladajú podobnosť právnej úpravy napadnutého predpisu
s právnou úpravou podielového spoluvlastníctva, najmä čo sa týka prevodu vlastníckeho
práva k spoluvlastníckemu podielu... Podielový spoluvlastník od začiatku vie, v akom je
vzťahu, že nedisponuje ako výlučný vlastník celou vecou a práve preto musí strpieť
obmedzenia, ktoré vyplývajú zo spoluvlastníckeho vzťahu ostatných spoluvlastníkov. Toto
ale nie je prípad napadnutého predpisu, preto takéto porovnanie, týkajúce sa dispozičnej
zložky vlastníckeho práva, nepokladáme za relevantné.“. Vo vzťahu k ďalšej argumentácii
vlády navrhovatelia II opätovne prízvukujú, že ak zákonodarca chcel zabrániť znižovaniu
výmery poľnohospodárskych pozemkov, mal zvoliť iný nástroj. Akcentujú, že „zažiadať
o zmenu klasifikácie pôdy z poľnohospodárskej na stavebný pozemok je možné už teraz –
bez toho, aby sa menil vlastník, prevodom, alebo iným spôsobom – môže tak urobiť
aj doterajší vlastník, bez toho, aby sa pozemok prevádzal na kohokoľvek“. Navrhovatelia II
sú toho názoru, že napadnutá právna úprava neobstojí v žiadnom z troch krokov testu
proporcionality. Pritom naznačujú, že dosiahnutie vládou proklamovanej ochrany
poľnohospodárskej pôdy by bolo reálnejšie, ak by „nebolo možné meniť jej klasifikáciu,
resp. účelové využitie“.
37. Navrhovatelia II teda zotrvávajú na svojom návrhu.
38. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Obsahová podstata právnej úpravy a rozsah predmetu prieskumu
39. Ústavný súd hneď v úvode tejto časti odôvodnenia svojho nálezu považuje
za potrebné vysporiadať sa so skutočnosťou, že národná rada schválila 14. mája 2015 zákon
č. 122/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní
vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 122/2015 Z. z.“). Tento právny predpis v čl. I novelizuje (ako to už z jeho
názvu vyplýva) zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, a to
s účinnosťou od 1. júla 2015. Následne bola preskúmavaná právna úprava novelizovaná ešte
raz, a to čl. CLXV zákona č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím
Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho
poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 125/2016 Z. z.“).
40. Podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané právne predpisy
stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie sa zastaví.
41. Ústavný súd v ustálenej judikatúre zásadne považuje stratu platnosti
preskúmavaných právnych predpisov za dôvod na zastavenie konania bez ohľadu na to,
že v čase doručenia návrhu na začatie konania napadnuté právne predpisy, ich časti
alebo jednotlivé ustanovenia ešte boli súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej
republiky (PL. ÚS 23/02, PL. ÚS 16/03).
42. Avšak aj obsahová kvalitatívna zmena napadnutých zákonných ustanovení
v priebehu konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy môže vyvolať v tomto type
konania následok spočívajúci v tom, že prestane existovať objektívny záujem na objasnení
a vyslovení protiústavnosti napadnutých ustanovení, ktoré sa mali podrobiť ústavnej
kontrole (pozri napr. PL. ÚS 12/09). Ústavný súd už konštatoval, že novelizácia
napadnutých ustanovení meniaca ich obsahový význam sa hodnotí ako zánik platnosti
pôvodného znenia napadnutých ustanovení (PL. ÚS 43/03). Preto potom podľa § 41a ods. 4
zákona o ústavnom súde a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (PL. ÚS 21/98,
PL. ÚS 4/02, PL.ÚS 11/02, PL. ÚS 43/03, PL. ÚS 7/05) ústavný súd konanie o súlade
namietaných ustanovení zastaví.
43. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 122/2015 Z. z. viedol skupinu
poslancov k jeho predĺženiu zámer „odstrániť nedostatky, ktoré sa objavili pri aplikačnej
praxi zákona č. 140/2014 Z. z., ktorá preukázala, že tí, ktorí chcú tento zákon obchádzať
zneužívajú najmä dve skutočnosti:
Prvou je to, že zneužívajú inštitút zámenných zmlúv, ktorý bol z dôvodov napomôcť
usporiadaniu vlastníctva pozemkov pod budovami vyňatý spod tohto zákona. Katastrálnym
odborom sú predkladané na vkladové konania desiatky zámenných zmlúv, kde sa
poľnohospodárske pozemky zamieňajú za hnuteľné veci alebo ktorými sa síce zamieňa
pozemok za pozemok avšak v úplne neprimeraných výmerách až v rozsahu hektáre za metre
štvorcové čo svedčí o snahe obchádzať ustanovenia tohto zákona.
Druhým zneužívaným ustanovením je ustanovenie § 6 ods. 8 písm. b) tohto zákona,
podľa ktorého je možné status blízkej alebo príbuznej osoby preukazovať nielen verejnými
listinami ale aj čestným vyhlásením. Katastrálne odbory okresných úradov majú
každodenné skúsenosti, že čestné vyhlásenie na uvedený účel je zneužívané a preto ho
navrhujeme zo zákona vypustiť.“.
44. Zákon č. 125/2016 Z. z. z preskúmavanej právnej úpravy iba vypustil pravidlo
procesnej povahy, podľa ktorého bolo odmietnutie okresného úradu vydať osvedčenie
o splnení podmienok nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku
preskúmateľné súdom. Nejde však o žiadnu obsahovú zmenu, ale o odstránenie regulačnej
duplicity, keďže aj podľa príslušnej dôvodovej správy „možnosť preskúmania rozhodnutia
vyplýva z ustanovení nového Správneho súdneho poriadku“.
45. Na základe preskúmania a ustálenia obsahových pováh zmien, ktoré so sebou
prináša účinnosť zákona č. 122/2015 Z. z. a zákona č. 125/2016 Z. z., ústavný súd dospel
k záveru, že niet dôvodu na postup podľa § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde. Hoci totiž
došlo formálne aj k zmenám ustanovení tvoriacich jadro obmedzení, ktoré navrhovatelia
žiadajú z hľadiska súladu s označenými článkami ústavy preskúmať, obsahová stránka
zmien nijako nenarúša koncept právnej úpravy kritizovaný v oboch návrhoch doručených
ústavnému súdu 2. a 3. júla 2014. Dôkazom tohto záveru sú v predchádzajúcich odsekoch
citované texty dôvodových správ k návrhu zákona č. 122/2015 Z. z. a k návrhu zákona
č. 125/2016 Z. z., ako aj nasledujúci text odôvodnenia tohto nálezu, v ktorom ústavný súd
analyzuje a následne ústavne hodnotí zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva
poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 122/2015 Z. z. a zákona č. 125/2016 Z. z.
46. Zákon č. 140/2014 Z. z. ťažiskovo reguluje postup nadobúdania vlastníctva
poľnohospodárskeho pozemku prevodom [§ 1 písm. a)]. Z takto vymedzeného predmetu
právnej úpravy vyplýva nevyhnutne potreba zadefinovania pojmu „poľnohospodársky
pozemok“ a pojmu „nadobúdanie vlastníctva“.
47. Poľnohospodárskym pozemkom sa rozumie poľnohospodárska pôda
alebo pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991 (§ 2 ods. 1
zákona č. 140/2014 Z. z.). Použitý pojem poľnohospodárskej pôdy je definovaný odkazom
na § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy
a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania
životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane
pôdy“), podľa ktorého je poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná
v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé
trávne porasty. Zároveň však zákon č. 140/2014 Z. z. v § 2 ods. 2 aj negatívne určuje,
ktoré pozemky do vecného rozsahu jeho regulačnej matérie spadať nebudú. Pôjde o:
a) záhradu,
b) pozemok v zastavanom území obce,
c) pozemok mimo zastavaného územia obce, ak
1. je určený na iné ako poľnohospodárske využitie podľa osobitných predpisov,
2. možnosť jeho poľnohospodárskeho využitia je obmedzená podľa osobitných
predpisov,
2
3. je jeho výmera menšia ako 2 000 m,
4. je priľahlý k stavbe, s ktorou svojím umiestnením a využitím tvorí funkčný celok.
48. Nadobúdaním vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku je podľa § 3 ods. 1
zákona č. 140/2014 Z. z. jeho odplatný prevod alebo bezodplatný prevod podľa § 588
až § 611 a § 628 až § 630 Občianskeho zákonníka, ako aj prevod na účely výkonu
záložného práva podľa § 151j Občianskeho zákonníka alebo výkonu zabezpečovacieho
prevodu práva podľa § 553c Občianskeho zákonníka. Za nadobúdanie vlastníctva
poľnohospodárskeho pozemku sa však nebude považovať zámena podľa § 611 Občianskeho
zákonníka, ak zamieňanými vecami sú poľnohospodárske pozemky, ktorých hodnoty sú
porovnateľné; hodnoty zamieňaných pozemkov sú porovnateľné, ak ich rozdiel nie je väčší
ako 10 %.
49. Aj v prípade druhého kardinálneho pojmu pozná zákon č. 140/2014 Z. z.
výnimky. Za nadobúdanie vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku sa nepovažuje
bezodplatný prevod do vlastníctva oprávnených osôb podľa reštitučných predpisov a prevod
podľa osobitných predpisov (ide o prípady zákonného predkupného práva štátu, zákonom
zakotveného práva štátu vykúpiť špecificky lokalizované pozemky a pod.). Zákonom
č. 140/2014 Z. z. taktiež nie je dotknuté nadobudnutie vlastníctva poľnohospodárskeho
pozemku pri vykonávaní pozemkových úprav a pri prevode vlastníctva vo verejnom záujme
na účely, na ktoré možno poľnohospodársky pozemok vyvlastniť.
50. Na popísanom definičnom základe zákonodarca pristúpil k zakotveniu osobitného
právneho režimu nadobúdania vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku,
a to predovšetkým v rovine určenia okruhu subjektov, na ktoré možno vlastnícke právo
k poľnohospodárskemu pozemku previesť.
51. Bez akýchkoľvek obmedzení, takpovediac v „štandardnom“ režime prevodu
nehnuteľných vecí môže podľa § 4 ods. 1 zákona č. 140/2014 Z. z. vlastník
poľnohospodárskeho pozemku previesť svoje vlastnícke právo:
a) osobe, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri
roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku
v obci, v ktorej sa poľnohospodársky pozemok nachádza,
b) spoluvlastníkovi poľnohospodárskeho pozemku, ak ide o spoluvlastnícky podiel
podľa osobitných predpisov,
c) blízkej osobe podľa § 116 Občianskeho zákonníka a osobe príbuznej podľa § 117
52. Na inú osobu však vlastník poľnohospodárskeho pozemku môže svoje vlastnícke
právo previesť len osobitným postupom upraveným v § 4 ods. 3 až § 8, v § 5 a § 6 zákona
č. 140/2014 Z. z. V tejto súvislosti je dôležité, že osobou oprávnenou nadobúdať vlastníctvo
poľnohospodárskeho pozemku je osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý
pobyt alebo sídlo najmenej desať rokov a vykonáva poľnohospodársku výrobu ako
podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva
poľnohospodárskeho pozemku. Subjekt spĺňajúci uvedené požiadavky označuje právna
úprava legislatívnou skratkou „nadobúdateľ“.
53. Prevádzajúci je najprv podľa § 4 ods. 3 zákona č. 140/2014 Z. z. povinný
zverejniť ponuku na prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku najmenej na 15 dní
v Registri zverejňovania ponúk prevodu vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku (ďalej
len „register“) na webovom sídle Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo pôdohospodárstva“) a zároveň musí túto
ponuku zverejniť v rovnakom čase aj na úradnej tabuli v obci, kde sa poľnohospodársky
pozemok nachádza. Zverejnenie ponuky na úradnej tabuli je bezodplatné.
54. Zverejnenie ponuky prevodu vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku (§ 5
ods. 1 zákona č. 140/2014 Z. z.) musí obsahovať:
a) identifikačné údaje prevádzajúceho
b) údaje o poľnohospodárskom pozemku podľa údajov z katastra nehnuteľností,
c) informáciu o účele použitia poľnohospodárskeho pozemku podľa územného plánu
obce alebo územného plánu zóny,
2
d) cenu požadovanú prevádzajúcim za mpoľnohospodárskeho pozemku alebo
hodnotu poľnohospodárskeho pozemku; to neplatí, ak ide o bezodplatný prevod vlastníctva
poľnohospodárskeho pozemku,
e) termín a adresu na predkladanie ponúk na prevod vlastníctva poľnohospodárskeho
pozemku.
55. Takto zverejnená ponuka zaniká na účely prevodu vlastníctva
poľnohospodárskeho pozemku šesť mesiacov od neúspešného ukončenia ponukového
konania podľa § 4 ods. 6 zákona č. 140/2014 Z. z.
56. Zverejnenie ponuky sa v prvom štádiu uskutočňuje len pre susedné obce
tak, aby bola rešpektovaná prednosť subjektov uvedených v § 4 písm. a) zákona
č. 140/2014 Z. z. Prejaviť záujem o ponuku teda môžu len nadobúdatelia vykonávajúci
poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy
o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku v obci susediacej s obcou, v ktorej sa
prevádzaný poľnohospodársky pozemok nachádza. Prejavenie záujmu sa uskutoční
zaznamenaním v registri a odoslaním písomnej informácie prevádzajúcemu v termíne
a na adresu, ktoré boli zverejnené prevádzajúcim v registri. Ak nadobúdateľ do piatich dní
od uplynutia lehoty podľa § 4 ods. 3 nezašle písomnú informáciu prevádzajúcemu, platí, že
o prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku neprejavil záujem.
57. Po prejavení záujmu zo susednej obce nadobúdateľ pred uzavretím zmluvy
o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku požiada miestne príslušný okresný
úrad o overenie podmienok na nadobúdanie vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku.
Pritom postupuje podľa § 6 zákona č. 140/2014 Z. z. O splnení podmienok nadobúdania
vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku vydá okresný úrad nadobúdateľovi osvedčenie,
ktoré je povinnou prílohou k zmluve o prevode vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku
predkladanej na účel vkladového konania.
58. V prípade, že žiaden nadobúdateľ zo susednej obce neprejaví záujem
o nadobudnutie vlastníctva k ponúkanému poľnohospodárskemu pozemku alebo
nedošlo k dohode o prevode vlastníctva medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom, ktorý
záujem prejavil, potom prevádzajúci rešpektujúc § 4 ods. 4 písm. b) a ods. 6 zákona
č. 140/2014 Z. z. môže rozšíriť svoju ponuku (teda pri rovnakej požadovanej cene) na celé
územie Slovenskej republiky, alebo opätovne zverejní ponuku na prevod vlastníctva
k poľnohospodárskemu pozemku len pre susedné obce s tým, že v takom prípade pôvodne
požadovanú cenu môže znížiť.
59. Z § 4 ods. 5 zákona č. 140/2014 Z. z. vyplýva, že aj po zverejnení ponuky má
vždy prednosť nadobúdateľ akceptujúci ponuku z obce, v ktorej sa pozemok nachádza
(ak prejaví záujem a akceptuje ponuku) a pri viacerých (iných) záujemcoch má prednosť
nadobúdateľ zo susednej obce pred nadobúdateľom z inej obce. Ďalší postup oboch
kontrahentov po prejavení záujmu musí opätovne rešpektovať požiadavky vyplývajúce z § 6
60. V prípade, že o nadobudnutie vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku
neprejaví záujem žiaden z nadobúdateľov uvedených v § 4 ods. 4 zákona č. 140/2014 Z. z.,
potom podľa § 4 ods. 7 toho istého zákona môže prevádzajúci poľnohospodársky pozemok
previesť za cenu uvedenú v registri na osobu, ktorá má na území Slovenskej republiky
trvalý pobyt alebo sídlo najmenej desať rokov, najneskôr však šesť mesiacov
od neúspešného ukončenia ponukového konania podľa § 4 ods. 6. U tejto osoby sa už teda
nevyžaduje, aby bola nadobúdateľom, teda aby uskutočňovala poľnohospodársku výrobu
ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva
poľnohospodárskeho pozemku.
61. Podľa § 4 ods. 9 zákona č. 140/2014 Z. z. môže nadobudnúť vlastníctvo
poľnohospodárskeho pozemku za tých istých podmienok ako osoba podľa § 4 ods. 1
písm. a) alebo nadobúdateľ aj fyzická osoba, ktorá vykonáva najmenej tri roky predo dňom
uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku poľnohospodársku
výrobu v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo v inom
pracovnoprávnom vzťahu u osoby, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu
ako podnikanie.
62. Osobitnú hmotnoprávnu úpravu nadobudnutia vlastníctva k poľnohospodárskemu
pozemku obsahuje § 4 ods. 10 zákona č. 140/2014 Z. z. vzťahujúci sa len na mladého
poľnohospodára. Je ním osoba, ktorá nemá v čase podania žiadosti viac ako 40 rokov,
má primerané zručnosti a spôsobilosti potrebné na výkon zamestnania a prvýkrát zakladá
poľnohospodársky podnik ako najvyšší predstaviteľ uvedeného podniku [čl. 2 ods. 1
písm. n) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1305/2013 zo 17. decembra
2013 o podpore rozvoja vidieka prostredníctvom Európskeho poľnohospodárskeho fondu
pre rozvoj vidieka (EPFRV) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1698/2005 (Ú. v. EÚ
L 347, 20. decembra 2013) v platnom znení]. Na osobu podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona
č. 140/2014 Z. z., ktorá je mladým poľnohospodárom, alebo nadobúdateľa, ktorý je mladým
poľnohospodárom, sa nevzťahuje povinnosť vykonávať poľnohospodársku výrobu
ako podnikanie najmenej tri roky. Mladý poľnohospodár však nemôže poľnohospodársky
pozemok prenajať, predať ani darovať tri roky od nadobudnutia vlastníctva
poľnohospodárskeho pozemku.
63. Nakoniec je potrebné zdôrazniť, že právna úprava zakotvená v § 4 ods. 3 až § 6
zákona č. 140/2014 Z. z. sa vzťahuje nielen na odplatný prevod vlastníctva
k poľnohospodárskemu pozemku, ale aj na jeho bezodplatný prevod darovaním. Budúci
darca teda musí zverejniť ponuku v registri a pri vyhodnocovaní prejavených záujmov
o darovanie poľnohospodárskeho pozemku, musí rešpektovať zákonné poradie (najprv
nadobúdatelia zo susednej obce, až potom nadobúdatelia z iných obcí v Slovenskej
republike). Z § 4 ods. 8 zákona č. 140/2014 Z. z. však vyplýva, že v prípade absencie
záujmu nadobúdateľov nemôže prevádzajúci darovať poľnohospodársky pozemok osobe,
ktorá nie je nadobúdateľom, avšak má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt
alebo sídlo najmenej desať rokov, tak, ako je to pri odplatných prevodoch umožnené
podľa § 4 ods. 7 zákona č. 140/2014 Z. z.
64. Zo znenia čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 125 ods. 3 ústavy, ako aj z ustanovenia
§ 41 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže vysloviť nesúlad nielen
určitej časti zákona s ústavou, ale aj nesúlad celého zákona s ústavou.
65. Ústavný súd uvedené pripomína z dôvodu formulácie petitov návrhov
navrhovateľov, ktorými je viazaný (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde), ako aj z dôvodu
potreby ustáliť predmet skúmania súladu s označenými ústavnými normami. V oboch
návrhoch sa namieta nesúlad zákona č. 140/2014 Z. z. ako celku. Súčasne navrhovatelia II
charakterom odôvodnenia svojho návrhu („ustanovenia § 4- 6 tu vnímame ako jeden
logický celok, pretože v nadväznosti na seba ustanovujú kto a za akých podmienok
a obmedzení môže previesť vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku, kto môže
takéto vlastnícke právo nadobudnúť a za akých podmienok a obmedzení, ustanovujú proces
a postup, akým je možno vlastnícke právo k takýmto pozemkom previesť, ustanovujú lehoty
a tiež konanie a postup orgánov štátnej správy v tomto celom procese“) i formuláciou
návrhového petitu („Keďže zostávajúce ustanovenia zákona... bez napadnutých ustanovení
§ 4 – 6 strácajú zmysel a praktickú využiteľnosť, navrhujeme vysloviť nesúlad uvedeného
zákona ako celku...“) zreteľne naznačili výhrady výlučne k § 4 – § 6 zákona č. 140/2014 Z.
z.
66. Ako už bolo uvedené, zákon č. 140/2014 Z. z. v § 1 – § 3 upravuje základné
pojmové kategórie, ktoré v ďalších častiach právna úprava používa. Pritom definícia týchto
pojmov (poľnohospodársky pozemok, nadobúdanie vlastníctva k poľnohospodárskemu
pozemku) je potrebná nielen pre aplikáciu § 4 – § 6 zákona č. 140/2014 Z. z.,
ale aj pre realizáciu § 7 toho istého zákona. Podľa tohto ustanovenia nadobúdať
poľnohospodársky pozemok do vlastníctva nemôže štát, občan štátu, fyzická osoba
s pobytom alebo právnická osoba so sídlom v štáte, ktorého právny poriadok neumožňuje
občanom Slovenskej republiky, fyzickým osobám s pobytom v Slovenskej republike
ani právnickým osobám so sídlom v Slovenskej republike nadobúdať vlastníctvo
k poľnohospodárskemu pozemku; to sa nevzťahuje na dedenie poľnohospodárskeho
pozemku (ods. 1). Súčasne ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na štáty Európskej únie,
Európskeho hospodárskeho priestoru, Švajčiarsko ani štáty, pre ktoré to vyplýva
z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; ustanovenie sa nevzťahuje
ani na ich štátnych občanov, ani na fyzické osoby s pobytom alebo právnické osoby
so sídlom v týchto štátoch (ods. 2).
67. Z postavenia § 7 zákona č. 140/2014 Z. z. v slovenskom právnom poriadku
i z dôvodovej správy vyplýva, že predmetné ustanovenie je reakciou zákonodarcu
na ukončenie prechodného obdobia na obmedzenie nadobúdania poľnohospodárskej pôdy
na Slovensku, ktoré bolo zavedené v kapitole 3 prílohy XIV k Aktu
o podmienkach pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii a následne predĺžené
rozhodnutím Európskej Komisie č. 2011/241/EÚ zo 14. apríla 2011, ktorým sa predĺžilo
prechodné obdobie na obmedzenie nadobúdania poľnohospodárskej pôdy na Slovensku
do 30. apríla 2014.
68. Zákon č. 140/2014 Z. z. v jeho § 7 navrhovatelia nekritizujú, ani neuvádzajú
žiadne dôvody, pre ktoré by podľa ich názoru toto ustanovenie malo byť v rozpore
s označenými článkami ústavy. Ústavný súd nezistil ani žiadne dôvody, pre ktoré by bolo
potrebné uvažovať o pojatí predmetného ustanovenia do derogačného výroku tohto nálezu.
Obmedzenie nadobúdania vlastníckeho práva k poľnohospodárskym pozemkom
cudzozemcami bolo stabilnou súčasťou doterajšieho slovenského právneho poriadku.
Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie a po uplynutí prechodného obdobia
dojednaného v Akte o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii je § 7 zákona
č. 140/2014 Z. z. (hlavne v ods. 2) prejavom plnenia záväzkov, ktoré Slovenskej republike
z členstva v Európskej únii vyplývajú. Súčasne toto ustanovenie rešpektuje
medzinárodnoprávnu zásadu vzájomnosti a povinnosť Slovenskej republiky dodržiavať
dojednané medzinárodné zmluvy (čl. 1 ods. 2 ústavy).
69. V § 8 zákona č. 140/2014 Z. z. je zakotvená kompetenčná norma určujúca orgány
štátnej správy, ktoré zabezpečujú realizáciu ostatných právnych noriem obsiahnutých
v tomto zákone. Pri zachovaní účinnosti § 7 zákona č. 140/2014 Z. z. nestráca podľa názoru
ústavného súdu svoje opodstatnenie ani § 8, keďže zákaz plynúci z § 7 vyžaduje
inštitucionálne zabezpečenie.
70. Nakoniec v § 9 a v § 9a zákon č. 140/2014 Z. z. zavádza intertemporálne normy,
ktoré vo vzťahu k častiam právnej úpravy nedotknutým derogačným výrokom tohto nálezu
rovnako nestrácajú svoje opodstatnenie.
71. S ohľadom na uvedenú systematickú analýzu obsahového zamerania jednotlivých
ustanovení v čl. I zákona č. 140/2014 Z. z. ústavný súd uzatvára, že nemožno súhlasiť
s názorom navrhovateľov II, podľa ktorého „zostávajúce ustanovenia zákona...
bez napadnutých ustanovení § 4 – 6 strácajú zmysel a praktickú využiteľnosť“. Pritom
právne normy obsiahnuté v § 1 až § 3 a v § 7 až § 9a zákona č. 140/2014 Z. z. neboli
navrhovateľmi v dôvodoch ich návrhov nijako ústavne atakované a ich podstata z hľadiska
predmetu regulácie, ako aj realizačná spätosť s § 4 až § 6 zákona č. 140/2014 Z. z.
nevykazuje charakter, ktorý by nevyhnutne derogáciu vyžadoval. Preto ústavný súd súc
viazaný návrhovými petitmi predloženým návrhom nevyhovel v časti formálne namietajúcej
nesúlad § 1 až § 3 a § 7 až § 9a zákona č. 140/2014 Z. z. s označenými článkami ústavy
(bod 2 výroku tohto nálezu).
72. Z obsahu regulačnej matérie formálne zahrnutej v zákone č. 140/2014 Z. z.
vyplýva, že tento právny predpis sa nesústredí výlučne na podmienky nadobúdania
vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku. Vo svojom čl. II prináša novelizáciu zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“). V čl. III je zas
novelizovaný zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 202/1995 Z. z. Devízový zákon
a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „devízový zákon“).
73. Novelizácia obsiahnutá v čl. II síce vecne súvisí s ťažiskovým predmetom
právnej regulácie v zákone č. 140/2014 Z. z. (vypúšťa sa § 3 zákona o pôde, podľa ktorého
pôdu nemožno previesť do vlastníctva cudzozemcov, ak osobitný zákon neustanovuje inak),
jej dôvodom je však zjavne nová úprava nadobúdania vlastníctva pôdy cudzozemcami
zahrnutá v § 7 zákona č. 140/2014 Z. z., ktorý nebol do derogačného bodu výroku tohto
nálezu pojatý. Preto návrhu navrhovateľov nebolo možné vyhovieť ani v časti týkajúcej sa
nesúladu čl. II zákona č. 140/2014 Z. z. s označenými článkami ústavy.
74. Rovnako tak v čl. III zakotvená novelizácia devízového zákona zavádza okrem
iného novokoncipovaný § 19a, podľa ktorého cudzozemec môže nadobudnúť vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam v tuzemsku okrem nehnuteľností, ktorých nadobúdanie je
obmedzené osobitnými predpismi. Tým sa § 19a devízového zákona dostáva do priamej
aplikačnej závislosti nielen od čl. I. zákona č. 140/2014 Z. z., ale aj od iných právnych
predpisov (napríklad zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení
neskorších predpisov, zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení
neskorších predpisov, zákon o ochrane poľnohospodárskej pôdy, zákon č. 326/2005 Z. z.
o lesoch v znení neskorších predpisov). Preto jeho uplatňovanie v praxi nevyžaduje
nevyhnutne existenciu právnej regulácie obsiahnutej v čl. I zákona č. 140/2014 Z. z.,
na ktorý sa dôvody uvádzané v oboch návrhoch koncentrujú. Ostatné novelizačné body
inkorporované do devízového zákona s právnou úpravou zakotvenou v čl. I zákona
č. 140/2014 Z. z. priamo vecne ani nesúvisia (dochádza k transformácii číselného
vyjadrenia pokút z bývalej slovenskej meny na menu euro, upresňujú sa niektoré doterajšie
formulácie). Ani v tejto časti tak návrhom navrhovateľov nebolo možné vyhovieť.
75. Nakoniec čl. IV zákona č. 140/2014 Z. z. upravuje účinnosť právneho predpisu,
čo v reáliách predložených návrhov a ich odôvodnení taktiež nevzbudzuje žiadne ústavne
relevantné pochybnosti.
76. Ústavný súd sumarizuje, že napriek formulácii petitov oboch predložených
návrhov navrhovatelia obsahovo broja proti konceptu obmedzenia nadobúdania vlastníctva
k poľnohospodárskemu pozemku, ktorý má svoj právny základ v § 4 – § 6 zákona
č. 140/2014 Z. z. Vyplýva to z aplikačnej rekapitulácie uvedenej v bodoch 46 až 63.
Kým v § 4 sú upravené hmotnoprávne základy, a tým aj podstata zákonodarcom zvoleného
obmedzujúceho prostriedku, § 5 je realizačným predpisom vo vzťahu k § 4 ods. 3 a § 6
predstavuje súbor pravidiel regulujúcich procesný postup orgánov verejnej správy,
prevádzajúcich a nadobúdateľov pri uskutočňovaní právnych úkonov spadajúcich
do regulačného rámca daného v § 4. Právne normy obsiahnuté v § 5 a v § 6 zákona
č. 140/2014 Z. z. tak vzhľadom na svoj obsah nielenže strácajú praktickú realizovateľnosť
pri derogácii § 4, ale hlavne tvoria integrálnu súčasť konceptu obmedzenia nadobúdania
vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku, ktorý kritizujú navrhovatelia, a ktorý,
ako to bude zdôvodnené v ďalšej časti nálezu, vecne súvisí s označenými článkami ústavy.
77. Ústavný súd tak uzavrel, že predmetom jeho ďalšieho prieskumu budú právne
normy zahrnuté v § 4 až § 6 zákona č. 140/2014 Z. z.
III.
Vlastný meritórny prieskum posudzovanej právnej úpravy
A. K namietanému nesúladu s čl. 20 ods. 1 ústavy
78. Z povahy posudzovaných zákonných noriem a obsahu argumentácie
navrhovateľov vyplýva, že kľúčové pre ústavný súd bolo posúdiť v poradí ako prvú otázku
ústavnej konformnosti posudzovanej právnej úpravy vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 ústavy.
79. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
80. Z čl. 20 ods. 1 ústavy vyplýva, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah, no nie sú v ňom presne definované (vymedzené) prvky
charakterizujúce takýto obsah vlastníckeho práva. Ústavný súd už viackrát akceptoval obsah
vlastníckeho práva tak, ako ho vymedzilo rímske právo súkromné, keď konštatoval,
že vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho
plody a úžitky a nakladať s ním (PL. ÚS 15/06, II. ÚS 8/97). Ide teda o najúplnejšie
a najširšie vymedzenie subjektívneho vlastníckeho práva, ktoré na jednej strane obsahuje
všeobecné znaky subjektívneho práva a na druhej strane špecifické znaky, ktoré ho
jednoznačne odlišujú od iných subjektívnych práv (PL. ÚS 30/95).
81. Bez potreby bližšej analýzy je zreteľné, že posudzovaná právna úprava vecne
súvisí so základným právom vlastniť majetok. Zákon č. 140/2014 Z. z. sa svojou regulačnou
matériou orientuje na stanovenie limitov pri prevádzaní vlastníckeho práva k typovo
individualizovanému majetku, pričom limity sú určené zákonnými podmienkami na strane
subjektu, na ktorý vlastník poľnohospodárskeho pozemku zamýšľa vlastnícke právo
previesť. Posudzovaná právna úprava sa teda priamo sústreďuje na podmienky využívania
jedného zo zákonných obsahových komponentov vlastníckeho práva, a to práva nakladať
s predmetom vlastníctva (ius disponendi, § 123 Občianskeho zákonníka). Preto obsahovo
spadá pod režim čl. 20 ods. 1 ústavy.
82. Súčasne je potrebné uviesť, že zákon č. 140/2014 Z. z. sa napriek jeho názvu
(„o nadobúdaní“) nedotýka základného práva nadobúdateľa vlastniť majetok. Ústavný súd
už viackrát judikoval, že čl. 20 ods. 1 ústavy nezaručuje právo nadobudnúť vlastníctvo
(PL. ÚS 13/97), a že článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku,
ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom (PL. ÚS 33/95). Uvedené právne
názory nadväzujú na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nezabezpečuje viac než zachovanie práva každého
na pokojné užívanie jeho majetku, následne sa aplikuje na existujúci majetok a negarantuje
právo nadobudnúť majetok, či už dedením alebo na základe inej vôľovej dispozície
(rozsudok ESĽP z 13. 6. 1979 vo veci Marckx proti Belgicku, sťažnosť č. 6833/74, § 50,
alebo rozsudok ESĽP z 23. 11. 1983 vo veci van der Mussele proti Belgicku, sťažnosť
č. 8919/90, § 48).
83. Základné právo vlastniť majetok nie je právom absolútne neobmedziteľným.
Už samotná ústava v čl. 20 ods. 3 počíta s obmedzeniami vlastníckeho práva. Zákonodarca
môže vlastnícke právo zákonom obmedziť z dôvodov ochrany práv druhých a ochrany
všeobecných záujmov, predovšetkým ľudského zdravia, prírody a životného prostredia.
S ohľadom na povinnosť dbať na podstatu a zmysel vlastníckeho práva (čl. 13 ods. 4
ústavy) pritom nesmie byť vlastnícke právo takto obmedzené vo väčšej než primeranej
miere (PL. ÚS 111/2011, m. m. napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
84. Národná rada vo svojom vyjadrení namieta, že v prípade posudzovanej právnej
úpravy nejde o obmedzenie vlastníckeho práva, ale „len o určenie formálnych podmienok
pri určitom spôsobe nakladania s vlastným majetkom, konkrétne s poľnohospodárskou
pôdou“. V bezprostredne nasledujúcej pasáži svojho vyjadrenia však národná rada
poukazuje na príklady právnej úpravy, pri ktorých používa výraz „obmedzenie“. Istým
paradoxom v tejto súvislosti je, že v dôvodovej správe k predmetnému zákonu obsahujúcej
autentický výklad tej istej národnej rady sa uvádza, že „navrhovaná právna úprava
nadobúdania vlastníckeho práva k poľnohospodárskej pôde predstavuje zásah do obsahu
vlastníckeho práva jej doterajšieho vlastníka, pretože mu výrazne zúži okruh osôb, na ktoré
bude môcť svoju pôdu previesť...“.
85. Všeobecné ustanovenia týkajúce sa obsahu vlastníckeho práva, rovnakých práv
a povinností, ako aj ochrany vlastníkov môžu byť (a v určitom rozsahu aj sú) modifikované
inými zákonmi, čo je v súlade s ústavnou zásadou „o rovnakom zákonnom obsahu
a ochrane vlastníckeho práva všetkých vlastníkov“. Takéto modifikácie obsahu vlastníckeho
práva vyplývajúce priamo zo zákonov sú označované ako pojmové obmedzenia
vlastníckeho práva (PL. ÚS 6/96). Musí však ísť o modifikácie obsahu vlastníckeho práva
na základe zákona, aby bola rešpektovaná požiadavka „rovnakého zákonného obsahu
a ochrany vlastníckeho práva“ (PL. ÚS 36/95).
86. Posudzovaná právna úprava reguluje prevod vlastníckeho práva
k poľnohospodárskym pozemkom spôsobom, ktorý je odlišný od prevodu iných druhov
nehnuteľných vecí. Ide predovšetkým o odlišnosť hmotnoprávnu, spočívajúcu v určení
viacerých typovo vymedzených subjektov, na ktoré vlastnícke právo
k poľnohospodárskemu pozemku možno previesť, a v určení poradia vyjadrujúceho
uprednostnenie určitej kategórie týchto subjektov oproti iným kategóriám.
Na hmotnoprávnu odlišnosť potom nadväzuje odlišnosť procesnoprávna, obsiahnutá
predovšetkým v § 6 zákona č. 140/2014 Z. z.
87. Podstatu vlastníckeho práva tvorí súhrn rôznych oprávnení a povinností,
z ktorých najvýznamnejším je možnosť slobodne využívať predmet vlastníckeho práva
samotným vlastníkom (PL. ÚS 30/95).
88. Popísaná hmotnoprávna odlišnosť zakotvená v § 4 zákona č. 140/2014 Z. z.
(body 52, 53 a 55 až 63) je podľa názoru ústavného súdu dôkazom existencie obmedzenia
vlastníckeho práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku, pretože podstatným spôsobom
limituje jeho slobodu pri výbere osoby, na ktorú svoje vlastnícke právo
k poľnohospodárskemu pozemku prevedie. Tak dochádza k modifikácii práva nakladať
s predmetom vlastníctva, a tým aj k modifikácii obsahu vlastníckeho práva u vlastníka
poľnohospodárskeho pozemku v porovnaní s obsahom vlastníckeho práva u vlastníka iného
druhu nehnuteľnosti.
89. Ústavný súd sa preto nestotožňuje s názorom národnej rady o absencii
obmedzenia základného práva vlastniť majetok v posudzovanej právnej úprave. Naopak,
konštatuje, že táto obmedzuje v ústavnoprávnom zmysle základné právo vlastníka
poľnohospodárskej pôdy garantované čl. 20 ods. 1 ústavy, a to v jeho dispozičnom
komponente.
90. Dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného
práva alebo slobody, a teda aj základného práva vlastniť majetok, je rovnováha verejného
a súkromného záujmu (PL. ÚS 7/96, II. ÚS 59/97, III. ÚS 169/03 a PL. ÚS 15/06). Úlohou
ústavného súdu je tak posúdenie, či legálna konštrukcia tvorená zákonom č. 140/2014 Z. z.
sleduje relevantný individualizovaný verejný záujem. Ak výsledok tohto skúmania bude
kladný, potom ústavný súd musí dospieť k jednoznačnému záveru, či zásah zákonodarcu
do základného práva vlastniť majetok je primeraný.
91. Legitimitu obmedzenia vlastníckeho práva posudzovanou právnou úpravou
založila národná rada na tvrdení o verejnom záujme spočívajúcom v ochrane
poľnohospodárskej pôdy, ktorú chápe ako „jedinečný neobnoviteľný (respektíve len veľmi
ťažko a nákladne) prírodný zdroj, ako osobitý výrobný prostriedok potrebný
na zabezpečenie určitej miery potravinovej sebestačnosti krajiny, ktorú je možné v širšom
význame chápať ako súčasť zvrchovanosti štátu“.
92. Vláda už v konkrétnejšej polohe dodáva, že posudzovaná právna úprava
vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde zakotvuje „ochranný systém pri jej scudzovaní,
ktorý by mal zaručovať transparentnosť a dosiahnutie maximálnej možnej ochrany
poľnohospodárskej pôdy cestou preventívnej zákonnej úpravy“. Následne na strane 11
svojho vyjadrenia vláda s odvolaním sa na legislatívny zámer k návrhu zákona uvádza,
že „hlavným cieľom bolo... aby poľnohospodársku pôdu, ktorá má aj naďalej slúžiť
čo možno najlepšie svojmu účelu, kupovali a obhospodarovali len tie subjekty, ktoré spĺňajú
odbornú spôsobilosť pre hospodárenie na pôde a ktoré budú na nej aktívne hospodáriť
pri dodržiavaní kritérií dobrej poľnohospodárskej a environmentálnej praxe“. Neskôr zas
zdôrazňuje, že „hlavným cieľom zákona je dosiahnutie stavu vysokej ochrany pôdy
a rovnako i zabezpečenie stabilizácie výmery a objemu tých najbonitnejších pôd...“.
Nakoniec vláda konštatuje, že „navrhovaná práva úprava sleduje legitímny cieľ spočívajúci
v ochrane účelového využívania poľnohospodárskeho pozemku“. Pri tom akcentuje snahu
zabrániť špekulatívnemu obchodovaniu s pôdou, „ktorá bude neskôr slúžiť na iné
ako na poľnohospodárske účely a následnej zmene druhu pozemku“.
93. V zásade slobodnú možnosť realizácie už nadobudnutého vlastníckeho práva,
zabezpečujúceho právne panstvo nad vecami, možno iba výnimočne obmedziť s ohľadom
na existenciu spoločenského záujmu, presnejšie verejného záujmu (PL. ÚS 30/95).
94. Využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom
na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd,
uplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu. Ak je
totiž verejný záujem ústavným dôvodom na obmedzenie jedného zo základných práv
(t. j. základné právo ako právo individuálneho subjektu sa „podrobilo“ celospoločenskému
záujmu) v situácii, keď sa celospoločenský záujem uplatnil, nie je už možné, aby nad ním
„prevládol“ iný individuálny záujem predstavovaný uplatnením niektorého z ďalších
základných práv alebo slobôd (PL. ÚS 11/96).
95. Z vymedzenia predmetu úpravy obsiahnutého v § 1 zákona č. 140/2014 Z. z.
(postup nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku prevodom a pôsobnosť
orgánov štátnej správy v oblasti nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku)
individualizovaný druh verejného záujmu explicitne nevyplýva. Odhliadnuc od predmetu
úpravy regulovaného v § 1 písm. b) zákona č. 140/2014 Z. z., ktorý je vo väzbe na meritum
konania o návrhoch navrhovateľov nepodstatný, ústavný súd zvýrazňuje § 1 písm. a) zákona
č. 140/2014 Z. z., z ktorého možno jednoznačne odvodiť, že namietaný zákon cieli
na úpravu „postupu“ pri nadobúdaní vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku. Obsah
posudzovanej právnej úpravy (hlavne § 4) však zreteľne dokazuje, že zákon č. 140/2014
Z. z. neupravuje len postup nadobúdania vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku
prevodom, ale aj jeho podmienky.
96. Zásadným spôsobom spochybniť ústavnú akceptovateľnosť posudzovanej
právnej úpravy len na základe zistenej absencie výslovnej individualizácie verejného
záujmu v zákone č. 140/2014 Z. z. podľa názoru ústavného súdu nemožno. Nie je totiž
nutné, aby záujmy, ktoré sú obsahom zákona, boli explicitne vyhlásené týmto zákonom
za verejné záujmy, ale aby takýto záujem bolo možné odvodiť z cieľov a celkového zmyslu
a podstaty zákona (PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 26/00).
97. Práve ustálená prítomnosť regulácie podmienok (nielen postupu) nadobúdania
vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku v posudzovanej právnej úprave indikuje
potrebu skúmania, či tieto podmienky sú prejavom presadzovania individualizovaného
verejného záujmu zákonodarcom.
98. Poľnohospodárska pôda, ktorá ako predmet regulácie v právnom poriadku tvorí
definičné jadro pojmu poľnohospodársky pozemok zakotveného v zákone č. 140/2014 Z. z.,
sa podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane pôdy vyznačuje produkčným potenciálom.
Produkčný potenciál je nielen materiálnym znakom poľnohospodárskej pôdy, ale v právno-
regulačných reláciách odôvodňuje potrebu jej ochrany, ktorá sa takto štylizuje do polohy
právom chráneného verejného záujmu. Na tomto mieste ústavný súd nepovažuje
za potrebné opakovať vyjadrenia účastníkov konania (hlavne národnej rady a vlády),
ktoré zoširoka popisujú a analyzujú podstatu produkčného potenciálu poľnohospodárskej
pôdy a jeho celospoločenský, ba dokonca strategický význam a s ktorými sa ústavný súd
plne stotožňuje.
99. Súčasne je i z dôvodovej správy k zákonu č. 140/2014 Z. z., z prepisu priebehu
rozpravy k návrhu tohto zákona, ako aj z vyjadrení národnej rady i vlády zreteľné,
že zákonodarca prijatím zákona č. 140/2014 Z. z. sledoval verejný záujem spočívajúci
v ochrane produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy.
100. Verejný záujem na ochrane produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy je
z ústavného pohľadu plne akceptovateľný. Dokazuje to predovšetkým zmena ústavy
vykonaná ústavným zákonom č. 137/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej
republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia ústavy“),
ktorá poľnohospodársku pôdu charakterizuje ako neobnoviteľný prírodný zdroj (čl. 44
ods. 5 ústavy) a výslovne formuluje záväzok štátu dbať o jej osobitnú ochranu (čl. 44 ods. 4
a 5 ústavy). Nadväzne tu ústavný súd pripomína právny názor ESĽP, podľa ktorého rámec
voľnej úvahy ponechaný zákonodarcovi pri uskutočňovaní sociálnej a hospodárskej politiky
by mal byť široký, preto je potrebné rešpektovať zákonodarcu v jeho predstave, čo je
verejný záujem, s výnimkou prípadu, keď by jeho úsudku zjavne chýbal rozumný základ
(rozsudok ESĽP z 21. 2. 1986 vo veci James a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť
č. 8793/79, § 46). Ochranu produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy teda nemožno
za žiadnych okolností považovať za verejný záujem, ktorého spôsobilosť byť dôvodom
na obmedzenie základných práv a slobôd je výsledkom nerozumnosti v úvahe zákonodarcu.
101. K problematike verejného záujmu v posudzovanej právnej úprave ešte ústavný
súd dodáva, že zákonodarca je oprávnený prijímať také legislatívne či iné opatrenia,
ktorými zabezpečí, aby im majetok už slúžiaci potrebám verejného záujmu zostal slúžiť
aj naďalej, a to až do doby, pokiaľ verejný záujem nebude definovaný inak a iným
spôsobom. Opatrenia (legislatívne alebo iné) na zabezpečenie využívania majetku
pre potreby verejného záujmu môžu byť rôzne (PL. ÚS 11/96).
102. Ústavný súd tak musel pristúpiť ku skúmaniu, či obmedzením základného práva
vlastniť majetok stelesneným v posudzovanej právnej úprave zákonodarca zachoval
spravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkou
ochrany základných práv jednotlivca (napríklad rozsudok ESĽP z 23. 9. 1982 vo veci
Sporrong and Lönnroth v. Sweden, sťažnosti č. 7151/75, 7152/75, § 69). Použitie testu
proporcionality posudzovanej právnej úpravy nevylučuje ani novelizácia ústavy, ktorá síce
do ústavného textu výslovne zakotvila požiadavku ochrany poľnohospodárskej pôdy,
vlastnícky ju však nevyhradila štátu, prípadne inému druhovo individualizovanému
právnemu subjektu. Poľnohospodárska pôda tak naďalej z hľadiska súkromno-právneho
predstavuje vec spôsobilú byť predmetom vlastnícko-právnych vzťahov a vlastníckych
dispozícií. Dokazuje to samotná existencia zákona č. 140/2014 Z. z., ako aj skutočnosť, že
iba objekty právnych vzťahov vymenované v čl. 4 ods. 1 ústavy sú vyhradené
monopolnému subjektu vlastníckeho práva (štátu). Poľnohospodárska pôda medzi ne
nepatrí. Jej právny režim preto nie je výlučne podriadený požiadavke ochrany verejného
záujmu, ale možno ho kvalifikovať ako dominantne orientovaný na vlastnícko-právnu
podstatu s verejno-právnymi obmedzeniami nevyhnutnými na zachovanie produkčného
potenciálu, ktorý prispieva k zabezpečeniu potravinovej bezpečnosti štátu (čl. 20 ods. 2
ústavy).
103. Test primeranosti (proporcionality) je štandardne založený na troch fázach.
Prvou je skúmanie hľadiska vhodnosti (Geeignetheit). Ide tu o odpoveď na otázku,
či inštitút obmedzujúci určité základné právo umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ,
ktorým môže byť aj ochrana verejného záujmu. Druhou fázou je zisťovanie kritéria
nevyhnutnosti, potrebnosti či použitia najmenej drastických prostriedkov (Erforderlichkeit,
test of necessity, test of subsidiarity, sufficiently important objective). Má sa na mysli
porovnávanie posudzovaného legislatívneho prostriedku obmedzujúceho základné právo
alebo slobodu s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, avšak
nedotýkajúcimi sa základných práv a slobôd, resp. dotýkajúcimi sa ich v menšej miere
(napr. nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/96). Napokon
treťou fázou je skúmanie hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit,
test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect, napr. PL. ÚS 3/00,
PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 111/2011 a pod.).
104. Pri skúmaní cieľa posudzovanej právnej úpravy, a v ňom sa prejavujúceho
chráneného verejného záujmu, nemožno opomenúť čo do významu ťažiskový predmet
regulácie, a to normatívne požiadavky na subjekty, ktorým vlastník môže previesť
vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku. Z § 4 ods. 1 písm. a), ods. 4 – 6, ods. 9,
ako aj z ods. 10 zákona č. 140/2014 Z. z. podľa názoru ústavného súdu zreteľne vyplýva, že
uplatňovanie predmetného zákona docieli v budúcnosti postupne stav, keď pozemky
s produkčne potenciálnou poľnohospodárskou pôdou nachádzajúce sa mimo zastavaného
územia obce budú dominantne vo vlastníctve subjektov, ktorých podnikateľská činnosť
spĺňa tri charakteristiky:
(i) vecné zameranie – poľnohospodárska výroba,
(ii) stabilita – regulovaná minimálna dĺžka výkonu poľnohospodárskej výroby ako
podnikania pred prevodom vlastníctva,
(iii) lokalizácia – doterajší výkon čo najbližšie územiu, na ktorom sa
poľnohospodársky pozemok nachádza.
Zároveň nadobúdateľmi poľnohospodárskeho pozemku môžu byť subjekty s trvalým
pobytom alebo sídlom na území Slovenskej republiky najmenej desať rokov.
105. Vlastníctvo, parametre podnikania a rezidencia – to sú tri znaky
charakterizujúce subjekty, ktoré by mali ako právni suveréni dominantne ovládať
poľnohospodárske pozemky.
106. Podľa čl. 4 ods. 1 ústavy nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné
liečivé zdroje a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky...
107. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku
uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,
potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže
byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických
osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov
alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
108. Citované ústavné normy ústavný súd uvádza ako potvrdenie prijateľnosti
záveru, podľa ktorého vlastnícky vzťah vopred druhovo určených subjektov
k odôvodneným kvalifikovaným majetkovým hodnotám možno považovať za legitímny
cieľ právnej úpravy, a to obzvlášť vtedy, ak takáto konštrukcia napomáha presadeniu
určitého verejného záujmu. Osobitne to platí v situácii, ak je typizovaný verejný záujem
ústavne artikulovaný (čl. 44 ods. 4 a 5 ústavy).
109. Kým však právna norma v čl. 4 ods. 1 ústavy je jednoznačná v osobnom
i vecnom rozsahu svojej pôsobnosti, čl. 20 ods. 2 ústavy ponecháva konkretizáciu na zákon.
To neznamená, že čl. 20 ods. 2 ústavy vylučuje ústavno-súdny prieskum oň sa opierajúceho
zákona. Takýto zákon možno v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy preskúmať
predovšetkým z hľadiska jeho schopnosti zabezpečiť naplnenie hodnôt uvedených v čl. 20
ods. 2 ústavy (potravinová bezpečnosť štátu, potreby spoločnosti, rozvoj národného
hospodárstva a verejný záujem) prostredníctvom vlastníckeho vzťahu štátu, obce
alebo individuálne určenej fyzickej osoby, či individuálne určenej právnickej osoby
k druhovo určenému majetku.
110. Cieľom posudzovanej právnej úpravy je postupná vlastnícka koncentrácia
pozemkov s poľnohospodárskou pôdou do rúk subjektov, ktorých podnikateľská činnosť
a rezidencia na slovenskom území má poskytovať garancie neznižovania výmery
poľnohospodárskych pozemkov a ich riadneho obhospodarovania, a tým má prispieť
k zabezpečeniu ochrany produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy, teda k ochrane
individualizovaného verejného záujmu. Prostriedkom, ktorý zákon č. 140/2014 Z. z.
používa na dosiahnutie vymedzeného cieľa, je obmedzenie dispozičného oprávnenia
ako komponentu vlastníckeho práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku.
111. V súvislosti s identifikáciou bezprostredného cieľa posudzovanej právnej
úpravy nemôže ústavný súd opomenúť ani § 4 ods. 7 zákona č. 140/2014 Z. z. V prípade,
že o nadobudnutie vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku neprejaví záujem žiaden
z preferovaných subjektov vykonávajúcich poľnohospodársku výrobu ako podnikanie,
potom môže prevádzajúci poľnohospodársky pozemok previesť za cenu uvedenú v registri
na osobu, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt alebo sídlo najmenej desať
rokov. Ak sa teda nepodarí zabezpečiť sústredenie vlastníckeho práva
k poľnohospodárskym pozemkom do rúk subjektov vykonávajúcich poľnohospodársku
výrobu ako podnikanie, potom zákonodarca požaduje aspoň zabezpečenie vlastníckeho
práva pre subjekty rezidujúce na území Slovenskej republiky.
112. Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti tvoriace obsah prvého kroku testu
proporcionality, ústavný súd konštatuje, že jeho obsahom je posudzovanie príslušnej
právnej úpravy z hľadiska možného naplnenia sledovaného účelu (z ústavného hľadiska
predovšetkým v kontexte s druhou vetou čl. 13 ods. 4 ústavy). Samoúčelné obmedzenie
základného práva je z ústavného hľadiska neprípustné.
113. Pri skúmaní posudzovanej právnej úpravy v prvom kroku testu proporcionality
ide v podstate o odpoveď na otázku, či vlastnícky vzťah na slovenskom území rezidujúceho
subjektu podnikajúceho v poľnohospodárstve istý čas a na určitom teritóriu garantuje
ochranu poľnohospodárskej pôdy pred znižovaním výmery a jej obhospodarovanie
rešpektujúce požiadavky správnej poľnohospodárskej a environmentálnej praxe.
114. V systéme evidencie pozemkov, ktorý sa na území Slovenskej republiky
uplatňuje, priradenie konkrétneho pozemku k niektorému druhu pozemkov [§ 9 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)] determinuje prípustný
spôsob využitia takého pozemku. Až zmena druhu pozemku predstavuje právom
aprobovaný nástroj na dosiahnutie zmeny spôsobu jeho využívania.
115. S ohľadom na platný a účinný právny stav v podmienkach Slovenskej republiky
možno konštatovať, že k zmene poľnohospodárskeho charakteru pozemku,
a tým k znižovaniu výmery poľnohospodárskej pôdy a k vytvoreniu právneho predpokladu
pre jej nepoľnohospodárske využitie dochádza po formálno-právnej stránke aplikáciou
inštitútu odňatia poľnohospodárskej pôdy regulovaného v štvrtej časti zákona o ochrane
pôdy.
116. Podľa § 17 ods. 1 zákona o ochrane pôdy na nepoľnohospodárske účely možno
použiť poľnohospodársku pôdu len na základe rozhodnutia o odňatí poľnohospodárskej
pôdy...
117. Podľa § 17 ods. 4 zákona o ochrane pôdy poľnohospodársku pôdu možno odňať
natrvalo alebo dočasne, pričom
a) odňatím natrvalo sa rozumie trvalá zmena spôsobu použitia poľnohospodárskej
pôdy s trvalou zmenou druhu pozemku v katastri,
b) dočasným odňatím sa rozumie dočasná zmena spôsobu použitia
poľnohospodárskej pôdy na čas najviac desať rokov, ktorá sa rekultivačnými opatreniami
uvedie do pôvodného stavu.
118. Podľa § 17 ods. 7 zákona o ochrane pôdy rozhodnutie o odňatí je podkladom
na vyznačenie zmeny druhu pozemku v katastri na ostatnú plochu. Orgán ochrany
poľnohospodárskej pôdy (§ 23) zašle vyhotovenie právoplatného rozhodnutia
s vyhotovením geometrického plánu alebo kópie katastrálnej mapy na príslušný orgán
štátnej správy na úseku katastra, ktorý plochy rozhodnutím odňaté natrvalo vyjme
z evidencie poľnohospodárskej pôdy a vyznačí zmenu druhu poľnohospodárskeho pozemku
na ostatnú plochu v termíne najneskôr 60 dní po prevzatí rozhodnutia.
119. Podľa § 17 ods. 12 zákona o ochrane pôdy ak žiadosť na odňatie
poľnohospodárskej pôdy nespĺňa zásady ochrany poľnohospodárskej pôdy podľa § 12,
orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy (§ 23) súhlas na jej odňatie v rozhodnutí nevydá.
120. Z citovaných ustanovení zákona o ochrane pôdy vyplýva, že len rozhodnutie
príslušného orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy o odňatí poľnohospodárskej pôdy
otvára právnu cestu pre zníženie výmery poľnohospodárskej pôdy. To je na prvý pohľad iba
formálna zmena de iure, avšak vzhľadom na uplatňovanie systému druhov pozemkov
spojeného s prípustným spôsobom využitia každého z nich sa jedná aj o zmenu de facto,
vytvárajúcu priestor pre využitie pôvodného poľnohospodárskeho pozemku
na nepoľnohospodárske účely.
121. Zákon o ochrane pôdy nepovažuje vlastnícky vzťah druhovo vymedzeného
vlastníka poľnohospodárskej pôdy za dôvod na zákaz odňatia poľnohospodárskej pôdy.
Inými slovami, vlastnícky vzťah subjektov preferovaných posudzovanou právnou úpravou
k poľnohospodárskej pôde nie je zákonným kritériom posudzovania žiadosti o odňatie
poľnohospodárskej pôdy, a tak do budúcnosti nemôže právne významným spôsobom
ovplyvniť účel, na ktorý bude pozemok s poľnohospodárskou pôdou využívaný.
Rozhodujúcim kritériom pre postoj orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy k žiadosti
o odňatie poľnohospodárskej pôdy je totiž dodržanie zásad ochrany poľnohospodárskej
pôdy podľa § 12 zákona o ochrane pôdy (§ 17 ods. 12 zákona o ochrane pôdy), ktoré žiadnu
právne relevantnú súvislosť s nositeľom vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu
pozemku neobsahujú.
122. V rámci prvého kroku testu proporcionality ústavný súd zisťuje, či je
posudzovaná právna norma racionálne previazaná s cieľom ňou sledovaným (rational
connection test). Úlohou je teda zistiť, či bola právna norma vytvorená takým spôsobom,
a tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť identifikovaný cieľ (m. m. PL. ÚS 23/06,
123. Vyhodnocujúc prvý krok testu proporcionality posudzovanej právnej úpravy,
ústavný súd konštatuje vážne pochybnosti o racionalite vzťahu medzi obmedzeniami
dispozičného oprávnenia vlastníka poľnohospodárskeho pozemku zavedenými zákonom
č. 140/2014 Z. z. na jednej strane a ochranou produkčného potenciálu poľnohospodárskej
pôdy na strane druhej. Zákonným determinantom poľnohospodárskeho využívania
konkrétneho pozemku je totiž jeho zaradenie do príslušných kategórií pozemkov [§ 2 ods. 1
zákona č. 140/2014 Z. z. v spojení s § 2 písm. b) zákona o ochrane pôdy – orná pôda,
chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty], na ktoré charakter
subjektu vlastníctva pozemku nemá žiaden právne relevantný vplyv.
124. Pravdaže, ústavný súd neopomína ani zníženie pravdepodobnosti odňatia
poľnohospodárskej pôdy v dôsledku charakteru subjektu, ktorý ju vlastní. Vlastnícke právo
k poľnohospodárskemu pozemku prináležiace subjektu, ktorý vykonáva poľnohospodársku
výrobu ako časovo a územne stabilizované podnikanie, môže znižovať pravdepodobnosť
podania žiadosti o odňatie poľnohospodárskej pôdy. Vlastníctvo v rukách takéhoto subjektu
súčasne môže zvyšovať pravdepodobnosť využívania poľnohospodárskych pozemkov,
ktoré bude šetriť produkčný potenciál poľnohospodárskej pôdy.
125. Popísané faktory však z hľadiska testovania posudzovanej právnej úpravy
nedosahujú významovú úroveň, ktorá by konštatované pochybnosti o plnení kritéria
vhodnosti posudzovanou právnou úpravou rozptýlila. Potenciál všetkých možných pozitív
uvedených v predchádzajúcom odseku totiž skutkovo nie je nevyhnutným dôsledkom
vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu pozemku. Zníženie pravdepodobnosti odňatia
poľnohospodárskej pôdy môže privodiť aj jej prenajatie subjektu, ktorý poľnohospodársku
výrobu ako podnikanie vykonáva. Rovnako tak zvýšenie pravdepodobnosti využívania
poľnohospodárskych pozemkov, ktoré bude šetriť produkčný potenciál poľnohospodárskej
pôdy, môže vyplývať z prenájmu poľnohospodárskeho pozemku subjektu podnikajúcemu
v oblasti poľnohospodárskej výroby, hoci vlastníkom takého pozemku bude osoba
nespĺňajúca kritériá zákona č. 140/2014 Z. z.
126. V súvislosti s argumentáciou v predchádzajúcom bode je potrebné uviesť,
že práve právny inštitút nájmu poľnohospodárskych pozemkov je v podmienkach
Slovenskej republiky absolútne dominujúcou formou ich obhospodarovania subjektmi
vykonávajúcimi poľnohospodársku výrobu podnikateľským spôsobom (približne 93 %
poľnohospodárskych pozemkov je prenajatých). Silou zákona (zákon č. 504/2003 Z. z.
o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných
pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) sa pritom
zabezpečuje stabilita nájomných vzťahov, keďže doba nájmu je minimálne 5 rokov
a najviac (podľa druhu pozemkov) je to 50 rokov, pričom štatisticky udávaná priemerná
dĺžka nájomného vzťahu je približne 8,5 roka. Tento faktor významne oslabuje
proklamované ciele napadnutej právnej úpravy regulujúcej výlučne vlastnícke vzťahy
k pozemkom, ak sa súčasne berie do úvahy, že povinnosti uložené zákonom o ochrane
pôdy sa rovnako týkajú vlastníkov aj nájomcov poľnohospodárskych pozemkov (bližšie
pozri aj bod 137 a nasl.).
127. Navyše, v prípadoch regulovaných v § 4 ods. 7 zákona č. 140/2014 Z. z. úvahy
popísané v predchádzajúcich dvoch odsekoch úplne odpadajú, keďže právna norma
zakotvená v uvedenom ustanovení s poľnohospodárskou výrobou ako podmienkou
pre možnosť subjektu uchádzať sa o vlastnícke právo k nemu vôbec nepočíta. V takom
prípade by teda vlastnícke právo osoby majúcej trvalý pobyt alebo sídlo na území
Slovenskej republiky najmenej desať rokov pred uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva
poľnohospodárskeho pozemku malo byť spôsobilé samé osebe garantovať neznižovanie
výmery poľnohospodárskeho pozemku, ako aj jeho správne obhospodarovanie,
resp. zachovanie jeho produkčného potenciálu. Nastolenej úvahe chýba podľa názoru
ústavného súdu akýkoľvek rozumný podklad. Vlastnícke právo slovenského rezidenta
k poľnohospodárskemu pozemku po právnej stránke nijako nezabezpečí ochranu
definovaného, dokonca ústavne vyjadreného (čl. 44 ods. 4 a 5 ústavy) verejného záujmu.
128. Vyhovenie posudzovanej právnej úpravy v prvom kroku testu proporcionality
vyžaduje, aby právna úprava smerovala k naplneniu účelu, ktorý je dostatočne dôležitý,
aby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo slobody. Ak uvedená
právna norma nie je spôsobilá dosiahnuť sledovaný účel, tak ide zo strany zákonodarcu
o prejav svojvôle nezlučiteľný s princípom právneho štátu (napríklad PL. ÚS 113/2011,
PL. ÚS 10/2013, PL. ÚS 13/2012).
129. Posudzovaná právna úprava je podľa zistení a záverov ústavného súdu
vyjadrením triády: obmedzenie dispozičného práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku
(použitý prostriedok) – postupné sústredenie vlastníctva poľnohospodárskych pozemkov
v rukách vymedzenej skupiny subjektov (cieľ právnej úpravy) – ochrana produkčného
potenciálu poľnohospodárskej pôdy (chránený verejný záujem). Ak má posudzovaná právna
úprava vyhovieť v prvom kroku testu proporcionality, je nevyhnutné, aby sa preukázala
funkčnosť väzby medzi použitým prostriedkom a chráneným verejným záujmom. Táto
funkčnosť potom ústavne legitimizuje aj cieľ preskúmavanej právnej úpravy, keďže mu
dáva punc dostatočnej dôležitosti, ktorá v zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
(napríklad PL. ÚS 113/2011, PL. ÚS 10/2013) ospravedlňuje obmedzenie základného práva
alebo slobody. Ústavný súd dospel k záveru, že obmedzenie dispozičného práva
ako komponentu vlastníckeho práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku zavedené
posudzovanou právnou úpravou nie je spôsobilé garantovať ochranu poľnohospodárskej
pôdy pred znižovaním jej výmery a pred obhospodarovaním nerešpektujúcim požiadavky
správnej poľnohospodárskej a environmentálnej praxe.
130. Test proporcionality ústavný súd stále častejšie poníma kontextuálne
(PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 16/09, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 13/2012 a ďalšie). Testované právne
úpravy totiž málokedy predstavujú z hľadiska metodiky testu učebnicové príklady.
Preto ústavný súd v záujme čo najvyššej miery presvedčivosti odôvodnenia svojho
rozhodnutia pristupuje k nasledujúcemu kroku testu aj vtedy, keď preskúmavaná právna
úprava v predchádzajúcom kroku neobstála. Takýto postup môže často detailizovať
ústavno-právnu mozaiku analyzovanej právnej úpravy, čo podstatne uľahčí definitívny
záver o jej ústavnej nesúladnosti.
131. Napriek pomerne jednoznačnému záveru formulovanému v prvom štádiu testu
primeranosti ústavný súd usúdil, že pre odôvodnenie prvého bodu výroku tohto nálezu bude
osožné pristúpiť aj k realizácii druhého kroku. V prvom kroku sa totiž sústredil
na problematiku cieľa posudzovanej právnej úpravy a charakteru verejného záujmu,
ktorý zákonodarca prostredníctvom zákona č. 140/2014 Z. z. zamýšľa chrániť,
ako aj na spôsobilosť použitého prostriedku zabezpečiť ochranu preferovaného verejného
záujmu. V menšej miere bola predmetom pozornosti ústavného súdu samotná obmedzujúca
podstata použitého prostriedku, teda ustálené obmedzenie dispozičného práva vlastníka
poľnohospodárskeho pozemku, ktoré sa pri povrchnom pohľade môže javiť ako pomerne
banálne, a tým aj príliš málo invazívne na to, aby bolo možné konštatovať jeho ústavne
relevantnú neproporcionalitu. Je totiž zjavné, že posudzovaná právna úprava neodníma
dispozičný komponent vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu pozemku vcelku.
Prevádzajúci nie je takpovediac „prikovaný“ k poľnohospodárskej pôde, iba pri prevode
musí rešpektovať ustanovené zákonné podmienky stelesňujúce medze dispozičného práva.
132. V rámci druhého kroku (štádia) testu proporcionality treba posúdiť, či príslušné
legislatívne opatrenie spôsobujúce obmedzenie ústavou garantovaných práv bolo
v okolnostiach posudzovanej veci naozaj nevyhnutné, teda či na dosiahnutie legitímneho
cieľa nebol k dispozícii aj menej obmedzujúci, resp. menej invazívny či šetrnejší právny
prostriedok. Právna norma totiž v podmienkach materiálneho právneho štátu nemôže
obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ňou
sledovaného, resp. právna norma by mala dosahovať sledovaný cieľ najmenej drastickým
spôsobom (m. m. PL. ÚS 23/06).
133. Ústavný súd aplikuje test nevyhnutnosti s vedomím, že takmer v každom
prípade obmedzenia základných práv a slobôd je predstaviteľné menej obmedzujúce
riešenie. Striktná aplikácia testu nevyhnutnosti by mohla demokraticky neprípustným
spôsobom zúžiť priestor parlamentu pre realizáciu jeho politík. Ústavný súd teda berie
do úvahy aj istý priestor na uváženie parlamentu nezabúdajúc však na minimalizáciu
zásahov do základných práv a slobôd (PL. ÚS 23/06).
134. Už viackrát spomenutý zákon o ochrane pôdy samotným svojím názvom
naznačuje, že jeho prioritnou funkciou je funkcia ochranná vo vzťahu k poľnohospodárskej
pôde. Z legálneho vymedzenia predmetu zákona o ochrane pôdy v § 1 vyplýva, že jeho
cieľom je ochrana vlastností a funkcií poľnohospodárskej pôdy a zabezpečenie jej trvalo
udržateľného obhospodarovania a poľnohospodárskeho využívania, ochrana
environmentálnych funkcií poľnohospodárskej pôdy (produkcia biomasy, filtrácia,
neutralizácia a premena látok v prírode, udržiavanie ekologického a genetického potenciálu
živých organizmov v prírode), ako aj ochrana výmery poľnohospodárskej pôdy pred
neoprávnenými zábermi na nepoľnohospodárske použitie.
135. Na prvý pohľad je zreteľné, že ochranu poľnohospodárskej pôdy, po ktorej
vo svojich vyjadreniach volajú národná rada i vláda, má za cieľ zabezpečovať zákon
o ochrane pôdy. Konštatovať však nesplnenie druhého kroku testu proporcionality výlučne
na báze existencie iného, už pred prijatím preskúmavanej právnej úpravy účinného
právneho predpisu, by podľa názoru ústavného súdu viedlo k nerešpektovaniu priestoru,
ktorý je k dispozícii parlamentu na účel realizácie jeho politík. Aj ESĽP konštatuje,
že pri udržiavaní požadovanej rovnováhy medzi všeobecným záujmom komunity
a požiadavkami ochrany individuálnych práv vnútroštátne orgány disponujú širokou
možnosťou úvahy (rozsudok ESĽP z 25. 10. 1989 vo veci Allan Jacobsson v. Sweden,
séria A, č. 163, s. 17). Určite teda ústavný súd nemôže pristupovať k vyhodnocovaniu
kritéria nevyhnutnosti tak, že a priori zakáže parlamentu prijať právnu úpravu,
ktorá „zdvojuje“ ochranu toho istého verejného záujmu. Preto samotná existencia zákona
o ochrane pôdy chrániaceho rovnaký verejný záujem v porovnaní s ochranou zavedenou
zákonom č. 140/2014 Z. z. nemá za následok nevyhovenie posudzovanej právnej úpravy
v druhom kroku testu primeranosti.
136. Aby ústavný súd dokázal zodpovedne uzavrieť druhý krok realizovaného testu,
nevyhnutne musí dôkladne rozanalyzovať a následne i porovnať podstatu a prostriedky,
akými chránia oba spomenuté zákony produkčný potenciál poľnohospodárskej pôdy. Len
tak možno dať odpoveď na otázku, či zákon č. 140/2014 Z. z. šetrí podstatu a zmysel
základného práva vlastniť majetok v ústavne požadovanej miere.
137. Zákon o ochrane pôdy ukladá povinnosti nielen vlastníkom poľnohospodárskej
pôdy, ale aj jej nájomcom a správcom (ďalej len „užívatelia“; § 3 ods. 1 zákona o ochrane
pôdy). Na individuálnej báze je orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy na návrh pôdnej
služby vykonávajúcej prieskum poľnohospodárskych pôd v oblastiach ohrozených
degradáciou oprávnený uložiť vlastníkovi alebo užívateľovi vykonať opatrenia na ochranu
poľnohospodárskej pôdy pred jej poškodením a degradáciou alebo opatrenia na odstránenie
nežiaduceho stavu (§ 4 ods. 2 zákona o ochrane pôdy). Právna úprava ukladá vlastníkovi
alebo užívateľovi povinnosť vykonávať trvalú a účinnú protieróznu ochranu
poľnohospodárskej pôdy vykonávaním ochranných agrotechnických opatrení podľa stupňa
erózie poľnohospodárskej pôdy, pričom tieto opatrenia vymenúva zákon o ochrane pôdy
v § 5 ods. 2. V prípade, že pôdna služba zistí eróziu poľnohospodárskej pôdy a nečinnosť
vlastníka alebo užívateľa, orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy na jej návrh uloží
povinnosť realizovať také opatrenia. Obdobným spôsobom rieši zákon o ochrane pôdy jej
ochranu pred zhutnením v § 6 a pred rizikovými látkami v § 8. Podľa § 7 ods. 2 zákona
o ochrane pôdy je vlastník alebo užívateľ povinný vykonávať kontrolu bilancie pôdnej
organickej hmoty a používať také spôsoby hospodárenia, ktoré nevyvolajú prekročenie
limitnej hodnoty deficitu bilancie pôdnej organickej hmoty. Táto povinnosť je znovu
spojená s oprávnením orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy uložiť v prípade zistených
nedostatkov povinnosť vykonať organické hnojenie poľnohospodárskej pôdy.
138. Ďalšia regulačná úroveň zákona o ochrane pôdy významná práve z hľadísk
sledovaných podľa vyjadrení účastníkov konania zákonom č. 140/2014 Z. z. je
inkorporovaná do štvrtej časti zákona o ochrane pôdy, ktorá má nadpis „Ochrana
poľnohospodárskej pôdy pri nepoľnohospodárskom použití“. Významným je predovšetkým
§ 12 zakotvujúci už vo svojom ods. 1 dôležitý príkaz podčiarkujúci individuálno-právne
zameranie realizácie právnej úpravy. Podľa § 12 ods. 1 zákona o ochrane pôdy možno
poľnohospodársku pôdu použiť na stavebné účely a iné nepoľnohospodárske účely len
v nevyhnutných prípadoch a v odôvodnenom rozsahu. Ústavný súd predosiela, že práve
neurčité právne pojmy „nevyhnutné prípady“ a „odôvodnený rozsah“ umožňujú štátnym
orgánom zabezpečujúcim realizáciu zákona o ochrane pôdy dôkladne vyhodnotiť každý
jeden prípad navrhovaného nepoľnohospodárskeho využitia poľnohospodárskej pôdy.
139. Súčasne v § 12 ods. 2 zákon o ochrane pôdy taxatívne formuluje zásady,
ktorých dodržanie musí orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy pri svojom rozhodovaní
preveriť. Podľa tohto ustanovenia ten, kto navrhne nepoľnohospodárske použitie
poľnohospodárskej pôdy, je napríklad povinný riešiť alternatívne umiestnenie stavby
na poľnohospodárskej pôde za hranicou zastavaného územia obce so zreteľom na ochranu
najkvalitnejších poľnohospodárskych pôd a vyhodnotiť dôsledky pre poľnohospodársku
pôdu pre každú alternatívu, nenarušovať ucelenosť honov a nesťažovať obhospodarovanie
poľnohospodárskej pôdy nevhodným situovaním stavieb, jej delením a drobením
alebo vytváraním častí nevhodných na obhospodarovanie poľnohospodárskymi
mechanizmami, vykonať skrývku humusového horizontu poľnohospodárskych pôd
odnímaných natrvalo a zabezpečiť ich hospodárne a účelné využitie na základe bilancie
skrývky humusového horizontu, zabezpečiť základnú starostlivosť o poľnohospodársku
pôdu odňatú podľa § 17 až do realizácie stavby, najmä pred zaburinením pozemkov
a porastom samonáletu drevín, ale aj zaplatiť odvod za trvalé odňatie alebo dočasné odňatie
najkvalitnejšej poľnohospodárskej pôdy v katastrálnom území podľa kódu bonitovaných
pôdno-ekologických jednotiek.
140. Zákon o ochrane pôdy zavádza aj prvok preventívnej ochrany
poľnohospodárskej pôdy, a to pri obstarávaní a spracúvaní územnoplánovacej
dokumentácie, projektov pozemkových úprav a iných návrhov podľa osobitných predpisov
(banské predpisy, predpisy vodného práva pod.). Takéto návrhy musia byť pred schválením
podľa osobitných predpisov odsúhlasené orgánom ochrany poľnohospodárskej pôdy.
Na vydanie súhlasu s budúcim možným použitím poľnohospodárskej pôdy na stavebné
zámery a iné zámery a na určenie podmienok súhlasu je pritom rozhodujúci celkový
konečný rozsah zamýšľaného odňatia poľnohospodárskej pôdy. Súhlas orgánu ochrany
poľnohospodárskej pôdy je potom podkladom na vydanie rozhodnutia o odňatí
poľnohospodárskej pôdy (§ 13 zákona o ochrane pôdy).
141. Ochrana poľnohospodárskej pôdy v analyzovanej právnej úprave vrcholí v § 17
zákona o ochrane pôdy upravujúcom rozhodovanie o odňatí poľnohospodárskej pôdy.
Rozhodnutie o odňatí konkrétnej poľnohospodárskej pôdy je totiž conditio sine qua non
pre jej nepoľnohospodárske použitie (§ 17 ods. 1 prvá veta zákona o ochrane pôdy)
otvárajúce faktický priestor pre prípadnú stratu jej produkčného potenciálu. Následne v § 17
ods. 5 zákon o ochrane pôdy predpisuje povinné náležitosti žiadosti o odňatie
poľnohospodárskej pôdy (napr. projektovú dokumentáciu, bilanciu skrývky humusového
horizontu poľnohospodárskej pôdy s návrhom na jej hospodárne využitie, projekt spätnej
rekultivácie dočasne odnímanej poľnohospodárskej pôdy s časovým harmonogramom
a ekonomickým prepočtom nákladov), ktorých povaha je zreteľne sústredená
na zohľadnenie individuálnych pomerov dotknutej poľnohospodárskej pôdy. Podľa § 17
ods. 6 zákona o ochrane pôdy orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy žiadosť
s náležitosťami posúdi, a ak zistí, že sú dodržané zásady ochrany poľnohospodárskej pôdy
podľa § 12, vydá rozhodnutie o odňatí, v ktorom
a) uvedie, na aký účel je súhlas s trvalým odňatím alebo dočasným odňatím
poľnohospodárskej pôdy vydaný, ktorých parciel alebo ich častí a ktorých katastrálnych
území sa týka,
b) uvedie dokumenty, na základe ktorých rozhodnutie vydal,
c) schváli projekt spätnej rekultivácie dočasne odňatej poľnohospodárskej pôdy,
d) schváli bilanciu skrývky humusového horizontu poľnohospodárskej pôdy,
e) uloží podmienky na zabezpečenie ochrany poľnohospodárskej pôdy podľa § 12.
142. Rozhodnutie o odňatí je podľa § 17 ods. 8 zákona o ochrane pôdy platné len
na odsúhlasený zámer. Podľa § 17 ods. 10 zákona o ochrane pôdy rozhodnutie o trvalom
odňatí stratí platnosť, ak do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia nebola pôda použitá
na zámer uvedený v rozhodnutí o odňatí. Následne podľa ods. 11 toho istého ustanovenia
orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy oznámi účastníkom konania stratu platnosti
rozhodnutia o odňatí a príslušný orgán štátnej správy na úseku katastra na základe
oznámenia vyznačí zmenu druhu pozemku v katastri.
143. Ústavný súd na podklade popísaných právnych mechanizmov ochrany
poľnohospodárskej pôdy konštatuje, že zákon o ochrane pôdy sa zameriava na ochranu
produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy na individuálno-právnej báze.
Metodologicky ide o štandardizovanú administratívnoprávnu reguláciu, ktorú do praxe
uvádzajú určené orgány verejnej správy, a to predovšetkým v rovine individuálnej právno-
aplikačnej aktivity. Individuálny charakter však v zákone o ochrane pôdy nie je daný len
právomocou správnych orgánov rozhodovať o konkrétnych právnych pomeroch fyzických
osôb a právnických osôb, ale aj vecným zameraním tejto rozhodovacej právomoci
na parametre priamo stelesňujúce ochranu poľnohospodárskej pôdy na konkrétnych
pozemkoch. Zákon o ochrane pôdy teda umožňuje kompetentnému orgánu verejnej správy
dôkladne posúdiť relevantné miestne pomery každého pozemku s poľnohospodárskou
pôdou, každého návrhu na nepoľnohospodárske použitie poľnohospodárskej pôdy,
čo podľa názoru ústavného súdu podstatne prispieva k adresnosti, a tým aj účelnosti
zabezpečovanej ochrany poľnohospodárskej pôdy a jej produkčného potenciálu.
144. Pravda, aj v zákone č. 140/2014 Z. z. je prítomná individuálna báza
poskytovanej právnej ochrany, a to v § 6 upravujúcom postup nadobúdateľov, resp. ďalších
osôb, na ktoré bude prevedené vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku,
aj okresného úradu pri nadobúdaní vlastníctva ku konkrétnemu poľnohospodárskemu
pozemku. Tento postup však nemôže nič zmeniť na normatívne zakotvených obmedzeniach
dispozície s poľnohospodárskymi pozemkami, čím sa v podstate zužuje na formálnu
kontrolu rešpektovania všeobecne normovaných obmedzení. Inými slovami, okresný úrad
pri overovaní podmienok nadobúdania vlastníctva k poľnohospodárskemu pozemku,
ale ani v nadväzujúcom konaní o vklade vlastníckeho práva k poľnohospodárskemu
pozemku do katastra nehnuteľností nedisponuje správnou úvahou, v rámci ktorej by bol
(hoci aj podľa všeobecne stanovených kritérií) oprávnený zohľadniť miestne pomery
týkajúce sa konkrétneho poľnohospodárskeho pozemku či osobné pomery týkajúce sa
konkrétneho prevádzajúceho alebo nadobúdateľa, a akceptovať aj prevod vlastníckeho
práva vymykajúci sa kogentným normám obsiahnutým v § 4 zákona č. 140/2014 Z. z.
145. Ústavný súd tu považuje za účelné podčiarknuť stabilizovaný význam
vlastníckeho práva, ktorý vyložil vo veci PL. ÚS 19/09, kde vlastnícke právo na podklade
historického vývoja charakterizoval ako súčasť jadra personálnej autonómie jednotlivca
vo vzťahu k verejnej moci. Vlastnícke právo predstavuje aj dôležitý predpoklad
sebarealizácie človeka, ktorému zaisťuje nezávislosť, a tak vytvára priestor pre realizáciu
jeho slobody. Z uvedeného vyplýva, že nešetrné mocenské zásahy do práva na pokojné
užívanie majetku narúšajú nielen dané základné právo, ale sú v napätí aj s ústavnou
hodnotou personálnej autonómie jednotlivcov.
146. Vlastníctvu totiž v celkovom koncepte základných práv a slobôd prislúcha úloha
zabezpečiť nositeľovi základného práva slobodný priestor v majetkovoprávnej sfére,
a tým mu umožniť formovanie vlastného života na báze vlastnej zodpovednosti. Garancia
vlastníctva ako právnej kategórie slúži zabezpečeniu základného práva vlastniť majetok.
Toto základné právo jednotlivca predpokladá právny inštitút vlastníctva, a tak by nebolo
účinne garantované, ak by zákonodarca dosadil na miesto súkromného vlastníctva čosi,
čo by už nebolo možné označiť ako vlastníctvo. Inštitucionálna garancia vlastníctva
zakazuje odobratie takých vecných komponentov v súkromnom práve, ktoré tvoria
elementárnu bázu činností majetkovoprávneho charakteru chránených základnými právami
(rozhodnutie Spolkového ústavného súdu z 18. decembra 1968 vo veciach sp. zn. 1 BvR
638, 673/64 a 200, 238, 249/65). Spolkový ústavný súd pritom identifikuje dva prvky
imanentné každému právu, ktorému poskytuje ochranu článok 14 Základného zákona
(ústavná garancia vlastníctva). Po prvé ide o súkromnú využiteľnosť (Privatnützigkeit)
a po druhé o principiálne dispozičné oprávnenie (grundsätzliche Verfügungsbefugnis).
Druhé z menovaných považuje Spolkový ústavný súd za podstatnú súčasť slobody konania
vo sfére vlastníckeho poriadku. Zákaz scudzenia preto patrí k najťažším zásahom do sféry
slobody nositeľa vlastníckeho práva a je prípustný len výnimočne (rozhodnutie Spolkového
ústavného súdu z 19. júna 1969 vo veci sp. zn. 1 BvR 353/67). Pritom je potrebné doplniť,
že popisované dispozičné oprávnenie sa chápe ako oprávnenie disponovať vlastníckym
právom (Eigentumsrecht), teda oprávnenie vlastnícke právo scudziť alebo zaťažiť. Naproti
tomu oprávnenie nakladať s predmetom vlastníctva (Eigentumsobjekt) spadá do jadra
inštitucionálnej garancie vlastníctva len do tej miery, nakoľko slúži zachovaniu súkromnej
využiteľnosti. Toto oprávnenie preto tvorí obsah vlastníctva v širšom zmysle (Stein, E.
Staatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage. Tübingen: Mohr, 1991, s. 260).
147. Práve posudzovaná právna úprava zavádza paušálne obmedzenie dispozičnej
črty vlastníckeho práva spočívajúcej v práve scudzovať poľnohospodársky pozemok,
ktoré mu ako ústavným poriadkom chránenému základnému práva vtláča pečať
jedinečnosti, pretože ho vymedzuje oproti iným druhom majetkových práv. Tento obsahový
komponent vlastníckeho práva završuje aj jeho ústavno-právne chránenú hodnotu,
pretože predstavuje systematické vyvrcholenie právneho panstva vlastníka nad predmetom
vlastníctva, v ktorom sa zračí významný aspekt spojený s vlastníctvom, a to oprávnenie
ekonomicky ho realizovať.
148. Z porovnávania čŕt typických pre právnu úpravu zákona o ochrane pôdy
a charakteristík vlastných zákonu č. 140/2014 Z. z. vyplýva podstatne vyššia miera
invazívnosti druhého menovaného právneho predpisu. Zákon o ochrane pôdy vytvára
svojou koncentráciou na individuálne pomery pozemku s poľnohospodárskou pôdou,
ako aj špecifickými nástrojmi presadenia verejného záujmu (regulované vecné zameranie
administratívnej aktivity orgánov verejnej správy) podľa názoru ústavného súdu nielen
lepšie predpoklady pre ochranu produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy,
ale nepochybne vykazuje menšiu mieru zásahového charakteru. Dôvodom formulovaného
záveru je podstata dovolených zásahov, ktoré zákon o ochrane pôdy orientuje
prostredníctvom výkonných orgánov verejnej správy na užívaciu črtu vlastníckeho práva
k poľnohospodárskemu pozemku, a tak aj legitímnym spôsobom vyjadruje často traktovanú
sociálnu funkciu vlastníctva plynúcu z čl. 20 ods. 3 ústavy (použitý prívlastok „sociálny“
tu predstavuje širší záber, než len zameranie na vzťah dvoch vlastníkov). Zákon
č. 140/2014 Z. z. naproti tomu vylučuje možnosť zohľadnenia individuálnych pomerov
prostredníctvom administratívnej aktivity orgánu verejnej správy a normatívne zasahuje
do dispozičného práva vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov. Preto jeho zásahový
charakter je podstatne citeľnejší.
149. Aj zahraničné právne úpravy často zabezpečujú ochranu poľnohospodárskej
pôdy na báze individuálnej rozhodovacej právomoci spätej s vyhodnocovaním konkrétnych
pomerov. Napríklad podľa švédskeho zákona o nadobúdaní pozemkov č. 1979:230
(Jordförvärvslagen) môžu právnické osoby kúpiť farmárske nehnuteľnosti väčšinou
na základe povolenia Krajskej správnej rady, a aj fyzické osoby v určitých oblastiach
Švédska na nadobudnutie poľnohospodárskej pôdy potrebujú povolenie. Podľa zákona
o nadobúdaní vlastníctva nájomcami č. 1985:658 (Lagen om arrendatorers rätt att förvärva
arrendesället) majú nájomcovia poľnohospodárskej pôdy k nej predkupné právo.
150. V Poľsku musia byť všetky prevody poľnohospodárskej pôdy nahlásené orgánu
správy poľnohospodárskeho majetku, ktorý má predkupné právo. Podľa dostupných
informácií však z tohto pravidla existuje viacero výnimiek a uvedená inštitúcia využíva
svoje právo len veľmi zriedka (z viac ako 270 000 prípadov týkajúcich sa asi 400 000 ha
pozemkov bolo predkupné právo uplatnené v 293 prípadoch týkajúcich sa približne
6 500 ha).
151. Francúzsky model, na ktorý poukazujú aj účastníci konania, sa zakladá
na regulácii predaja pozemkov prostredníctvom Sociétes d ʼAménagement Foncier et
dʼ E stablissement Rural (SAFER). Táto inštitúcia musí byť informovaná okaždom predaji
poľnohospodárskej pôdy a následne má dva mesiace na schválenie alebo zamietnutie
transakcie. Ak táto nie je v súlade s cieľmi SAFER, uskutočnia sa rokovania s kontrahentmi
s cieľom dosiahnuť vzájomnú dohodu, ktorá by bola v súlade s cieľmi SAFER.
Ak k dohode nedôjde, môže si SAFER uplatniť predkupné právo. K tomu dochádza najmä
pri potrebe sledovať ciele v oblasti ochrany životného prostredia, alebo ak je tu podozrenie
o špekulácii pri obchode. Celkovo je však miera intervencie SAFER pomerne nízka
(približne 10 % transakcií a iba v 15 % z nich bolo uplatnené predkupné právo).
152. Aj v Spolkovej republike Nemecko sa preferuje individuálna báza zásahov
do procesu scudzovania poľnohospodárskych pozemkov. Podľa zákona o prevodoch
pozemkov [Gesetz über Maßnahmen zur Verbesserung der Agrarstruktur und zur Sicherung
land und forstwirtschaftlicher Betriebe (Grundstückverkehrsgesetz – GrdstVG)] musí predaj
pôdy presahujúcej určenú rozlohu schváliť regulačný orgán, resp. povoľovací orgán
(Genehmigungsbehörde). Súčasne právna úprava v § 9 GrdstVG stanovuje taxatívne
dôvody, pre ktoré je možné povolenie nevydať, prípadne vydať ho s podmienkami
alebo s určením predpokladov, ktoré musia byť splnené v úradne určenej lehote. Dôvody,
pre ktoré smie povoľovací orgán povolenie nevydať, sú:
(i) scudzenie má za následok nezdravé rozdelenie (ungesunde Verteilung) pozemku
a pôdy, čo v zásade znamená, že scudzenie odporuje opatreniam na zlepšenie agrárnej
štruktúry,
(ii) scudzenie bude mať za následok, že sa pozemok alebo väčšina priestorovo
či hospodársky súvisiacich pozemkov nehospodársky zmenší alebo rozdelí [ide o situácie,
keď sa v dôsledku prevodu rozloha poľnohospodárskeho pozemku zníži pod jeden hektár,
alebo samostatný poľnohospodársky podnik stratí svoju životaschopnosť
(Lebensfähigkeit)],
(iii) odplata za prevod pozemku je v hrubom nepomere k hodnote pozemku.
Právna úprava potom v § 10 a § 11 GrdstVG určuje, čím možno podmieniť vydanie
povolenia (napríklad povinnosť nadobúdateľa dať pozemok do árendy určenému
poľnohospodárovi), prípadne aké predpoklady (napr. zodpovedajúca zmena tých ustanovení
zmluvy o prevode, ktoré spochybňujú účel právnej úpravy) musí prevodca splniť
v ustanovenej lehote na to, aby povoľovací orgán o tom vydal potvrdenie.
153. Iba v Maďarsku zákon o prevode poľnohospodárskej a lesnej pôdy (2013-évi
CXXII. törvény a mező- és erdőgazdasági földek forgalmáról) plošne zakazuje nadobúdať
vlastnícke právo k pôde zahraničnej fyzickej osobe, inému štátu, miestnej samospráve
či akémukoľvek ich orgánu, ako aj právnickej osobe s výnimkami stanovenými v zákone.
Právnická osoba, ktorá vznikla oddelením, splynutím, zlúčením či zmenou právnej formy
(okrem cirkvi alebo jej internej právnickej osoby) nemôže nadobudnúť vlastnícke právo
k pôde nadobudnuté jej právnym predchodcom. Súčasne ten istý zákon umožňuje
nadobudnúť do vlastníctva pôdu tuzemskej fyzickej osobe, ako aj štátnemu občanovi
členského štátu Európskej únie. Avšak takáto osoba, pokiaľ nie je poľnohospodárom, môže
nadobudnúť vlastnícke právo k pôde, len ak rozloha pôdy v jej vlastníctve spolu s rozlohou
pôdy, ktorú má v úmysle nadobudnúť, nepresiahne jeden hektár (uvedený limit neplatí,
ak je tuzemská fyzická osoba alebo štátny občan členského štátu, ako nepoľnohospodár,
blízkym príbuzným prevádzateľa). Pritom poľnohospodárom je fyzická osoba, ktorá má
poľnohospodárske alebo lesohospodárske vzdelanie, alebo najmenej po dobu troch rokov
nepretržite vykonáva poľnohospodársku činnosť, lesohospodársku činnosť alebo súvisiace
vedľajšie činnosti v Maďarsku za účelom dosiahnutia zisku, vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť alebo ako osobne prispievajúci člen výrobnej organizácie.
154. Z uvedeného stručného prehľadu vyplýva, že zahraničné systémy fungovania
trhu s poľnohospodárskymi pozemkami nie sú oprostené od štátnej regulácie. Tá sa však
zakladá dominantne na skúmaní pomerov konkrétneho zamýšľaného predaja určeným
verejným (štátnym) orgánom, a nie na apriórnych zákonných limitoch ignorujúcich
prípadné individuálne okolnosti budúcej transakcie a jej objektu. Jedinou výnimkou je
maďarská právna úprava. K nej však hodno poznamenať, že Európska komisia v októbri
2014 iniciovala konanie proti Maďarsku z dôvodu obmedzovania práv cezhraničných
investorov, čím má dochádzať k porušovaniu úniovej legislatívy o voľnom pohybe kapitálu.
155. Pre slovenské podmienky je v súvislosti s analyzovanou povahou nástrojov
štátnej regulácie vhodné opätovne zdôrazniť uplatňovanie zákona o pôde a v ňom
ustanovených podmienok, za ktorých môže byť poľnohospodárska pôda na individuálnej
báze využitá na nepoľnohospodárske účely.
156. Ústavný súd pritom neopomína ani argumentáciu vlády, podľa ktorej „ochrana
poľnohospodárskej pôdy uskutočňovaná podľa zákona č. 220/2004 Z. z. a to ochrana
vlastností a funkcií poľnohospodárskej pôdy a zabezpečenie jej trvalo udržateľného
obhospodarovania a poľnohospodárskeho využívania, ochrana environmentálnych funkcií
poľnohospodárskej pôdy a ochrana výmery poľnohospodárskej pôdy pred neoprávnenými
zábermi na nepoľnohospodárske použitie nebola adekvátna a postačujúca v plnej miere“.
157. Podľa názoru ústavného súdu požiadavka primeranosti obmedzovania
základných práv a slobôd a priori nevylučuje dopĺňanie existujúcej ochrany verejného
záujmu novými právno-regulačnými nástrojmi obmedzujúcej povahy. Musia však byť
založené na relevantných a ústavne akceptovateľných dôvodoch a súčasne aj ich zavedenie
musí rešpektovať ústavný princíp primeranosti.
158. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k návrhu zákona č. 140/2014 Z. z. sa
uvádza, že opatrenia zakotvené v doterajšej právnej úprave (teda hlavne v zákone o ochrane
poľnohospodárskej pôdy) «sú opatrenia vychádzajúce zo skutočne zisteného stavu, ktorý už
existuje. Ide teda o nápravné opatrenia ukladané príslušnými orgánmi verejnej správy
alebo organizáciami vykonávajúcimi prenesený výkon štátnej správy ex post,
t. j. až po zistení závadného, resp. neželateľného stavu. Počet a spôsob kontrol, resp. skúšok
je zároveň limitovaný skutočnosťou, že všetky inštitúcie vykonávajúce predmetné kontroly
a skúšky sú napojené na rozpočet verejnej správy ako štátne rozpočtové, resp. príspevkové
organizácie, pričom však výkon kontrol a skúšok je finančne veľmi náročný, čo kladie
neprimerané nároky na rozpočet verejnej správy.
Dôsledkom toho je okrem iného napríklad aj to, že v období rokov 2006 až 2011
predstavujúcich uzavretý cyklus agrochemického skúšania pôdy boli takéto skúšky vykonané
iba na 8,7% výmery poľnohospodárskej pôdy. Taktiež zistenia z tohto cyklu svedčia
o klesajúcej úrovni obhospodarovanej poľnohospodárskej pôdy. Osobitne sa to prejavuje
v raste acidity (kyslosti) tejto pôdy, ktorá sa zvyšuje na 23,4% skúšaných plôch, pričom
pri trvalých trávnatých porastoch je tento podiel až 52%. Tento údaj je dôsledkom toho,
že obhospodarovatelia pôdy zanedbávajú viaceré agrotechnické povinnosti, v tomto prípade
vápnenie pôdy. Zatiaľ čo v rokoch 1994 až 1999 bolo na vápnenie pôd použitých 549,4 tis.
tony CaO, v rokoch 2006 až 2011 to bolo len 146,8 tis. tony. Výrazne tiež klesol obsah
fosforu a prístupného draslíka v poľnohospodárskej pôde. Preto aj základné navrhované
opatrenie odporúčané príslušným kontrolným a skúšobným ústavom znie: „Pôde
a udržiavaniu jej úrodnosti ako primárnej podmienke štandardnej poľnohospodárskej
sústavy, treba dať opätovne prioritu v konaní roľníka, ako aj štátnej agrárnej politike“.
Obdobné zistenia sú výsledkom i pôdnej služby zameranej na kontrolu zachovania
prirodzených vlastností poľnohospodárskej pôdy podľa zákona č. 220/2004 Z. z. V období,
keď sa výrazným faktorom ovplyvňujúcim prirodzené vlastnosti pôdy stávajú prebiehajúce
atmosférické a pôdno-klimatické zmeny, je jedným z rozhodujúcich záverov pôdnej služby
to, že bude závisieť od odbornej úrovne každého užívateľa poľnohospodárskej pôdy, akým
spôsobom bude schopný realizovať adaptačné opatrenia zamerané na realizáciu
ochranných agrotechnických opatrení. Posudky pôdnej služby svedčia v prospech toho,
že základné odborné znalosti sú základným predpokladom pre správnu poľnohospodársku
prax a ekonomicky efektívnu poľnohospodársku výrobu. V prospech prijatia preventívnych
opatrení zameraných na odborné obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy svedčí
i ekonomická stránka realizácie pôdnej služby, keď v roku 2010 na túto činnosť bolo
vyčlenených 75 000 eur a v roku 2013 je to už iba 55 000 eur. Tento proces pokračuje
aj v súčasnosti, keď pre rok 2014 boli z dôvodov úspor znížené tieto výdavky o ďalších
20%.».
159. Zhrňujúco teda možno konštatovať, že zákonodarca v dôvodovej správe
odôvodňuje koncept posudzovanej právnej úpravy dvoma okruhmi. Prvým je zdôraznenie
prevencie v systéme ochrany poľnohospodárskej pôdy a druhým nízka úroveň súčasného
ekonomického zabezpečenia činností regulovaných zákonom o ochrane pôdy.
160. Ústavný súd už pri stručnej rekapitulácii právnej úpravy obsiahnutej v zákone
o ochrane pôdy uviedol popri mocenských prostriedkoch následného charakteru viacero
nástrojov, ktoré nepochybne plnia preventívnu funkciu vo vzťahu k ochrane
poľnohospodárskej pôdy (napr. podmienka súhlasu orgánu ochrany poľnohospodárskej
pôdy k návrhom územnoplánovacej dokumentácie, projektov pozemkových úprav,
ako aj k ich zmenám, ale aj samotné rozhodovanie o odňatí poľnohospodárskej pôdy,
ktoré musí predchádzať jej použitiu na nepoľnohospodárske účely). Do tejto skupiny
opatrení patrí aj pravidlo, podľa ktorého nevyhnutným podkladom na vydanie stavebného
povolenia je právoplatné rozhodnutie o trvalom odňatí poľnohospodárskej pôdy (§ 17
ods. 14 zákona o ochrane pôdy). Príslušný stavebný úrad teda nemôže ani pri splnení
všetkých ostatných podmienok na povolenie stavby na pozemku s poľnohospodárskou
pôdou vydať stavebné povolenie, ak niet právoplatného rozhodnutia o trvalom odňatí
poľnohospodárskej pôdy.
161. Pokiaľ ide o ekonomické dôvody nefunkčnosti mechanizmov zavedených
zákonom o ochrane poľnohospodárskej pôdy, ústavný súd ich charakter neakceptuje ako
dôvod preskúmavaného obmedzenia základného práva vlastniť majetok. Ochranu verejného
záujmu má prioritne garantovať štát ako mocenský suverén disponujúci právomocou
regulovať spoločenské vzťahy vynútiteľným spôsobom. Garancie sa však prejavujú
aj v náležitom personálnom a materiálnom zabezpečení výkonných orgánov verejnej moci.
Financovanie činnosti verejnej moci sa v podmienkach trhového hospodárstva odvíja
od hmatateľných príspevkov adresátov výkonu verejnej moci na pokrytie verejných
výdavkov. Komplexný systém týchto príspevkov (väčšinou daňového charakteru) nastavuje
opäť samotný štát. Z popísaného konceptu je zrejmé, že štát disponuje rozsahom
mocenských možností dostatočným na to, aby zabezpečil funkčnosť štátneho aparátu
[hodno tu spomenúť v európskej konštitucionalistike ustálenú vyššiu mieru autonómie
zákonodarcu v „politických otázkach“, kam patrí aj nastavenie systému daní, odvodov
a peňažných sankcií (rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976 vo veci Handyside proti Spojenému
kráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72 v spojení s rozsudkom ESĽP z 23. 2. 1995 vo veci Gasus
Dosier und Fördertechnik GmbH. v. Holandsko, § 60), ku ktorej sa hlási aj ústavný súd
(napr. PL. ÚS 5/2012)]. Zodpovednosť štátu za splnenie tejto úlohy preto nemožno prenášať
na adresátov výkonu verejnej moci dodatočným obmedzovaním ich základných práv
a slobôd. Pripustiť zvyšovanie intenzity mocenských zásahov do základných práv a slobôd
len na podklade limitovaných verejných zdrojov bez dôkladného preverenia možností ich
efektívnejšieho použitia považuje ústavný súd z hľadiska samotného demokratického
politického systému za veľmi rizikový ústavno-právny postoj.
162. Oba dôvody, na ktorých zákonodarca založil záver o potrebe doplnenia zákona
o pôde posudzovanou právnou úpravou a ktoré vecne súvisia s kritériom nevyhnutnosti
ako druhou fázou testu primeranosti, tak ústavný súd nepovažuje za akceptovateľné
pre ospravedlnenie zásahu vneseného do obsahu vlastníckeho práva vlastníka
poľnohospodárskeho pozemku. Preto posudzovaná právna úprava kritériu nevyhnutnosti
nevyhovela.
163. Ústavný súd k posudzovanej právnej úprave z hľadiska jej súladu
s požiadavkami plynúcimi z obsahu základného práva vlastniť majetok uzatvára,
že neobstála v prvých dvoch krokoch testu proporcionality, a tak už nie je potrebné pristúpiť
k jej preskúmavaniu vo fáze primeranosti v užšom slova zmysle. Preto bolo potrebné
rozhodnúť o nesúlade posudzovanej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 ústavy tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
B. K namietanému nesúladu s čl. 20 ods. 2 a 4 ústavy
164. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku
uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,
potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže
byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických
osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov
alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
165. Podľa názoru ústavného súdu posudzovaná právna úprava nespadá
do regulačného záberu prvej vety citovaného ustanovenia ústavy, pretože nevyhradzuje
vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku iba štátu, obci, individuálne určeným
právnickým osobám alebo individuálne určeným fyzickým osobám. Ustanovenia zákona
č. 140/2014 Z. z. určujúce legálne znaky subjektov oprávnených nadobúdať
poľnohospodárske pozemky do vlastníctva (§ 4 ods. 1, 4, 7, 9 a 10) vedú ústavný súd
k zisteniu, podľa ktorého sú tieto subjekty, čo do normatívnych charakteristík (fyzická
osoba – právnická osoba, právna forma, rezidencia), rozmanité v miere, ktorá neumožňuje
prijať záver, že sa jedná o „určené právnické osoby“ alebo „určené fyzické osoby“ v zmysle
čl. 20 ods. 2 ústavy. Preto ani skúmanie naplnenia podmienky nevyhnutnosti
na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného
hospodárstva a verejného záujmu nie je v uvedenej relácii (teda pri skúmaní súladu
posudzovanej právnej úpravy s čl. 20 ods. 2 ústavy) potrebné.
166. Ústavný súd však zastáva názor, že ani druhá veta čl. 20 ods. 2 ústavy
na posudzovanú právnu úpravu nedopadá. V § 4 ods. 1 totiž zákon č. 140/2014 Z. z.
nevylučuje, aby vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku nadobudla fyzická
osoba, ktorá nie je občanom Slovenskej republiky, ale spĺňa niektorú z požiadaviek uvedenú
v písm. a), b) alebo c) tohto ustanovenia. Rovnako tak môže poľnohospodársky pozemok
vlastniť aj právnická osoba, ktorá nemá sídlo na území Slovenskej republiky, ale vykonáva
poľnohospodársku výrobu ako podnikanie najmenej tri roky predo dňom uzavretia zmluvy
o prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku v obci, v ktorej sa poľnohospodársky
pozemok nachádza, či právnická osoba, ktorá nemá sídlo na území Slovenskej republiky,
ale je spoluvlastníkom poľnohospodárskeho pozemku.
167. Posudzovaná právna úprava podľa názoru ústavného súdu nie je zákonom,
ktorý má na mysli čl. 20 ods. 2 druhú vetu ústavy, pretože nevyhradzuje vlastnícke právo
k poľnohospodárskym pozemkom iba občanom alebo právnickým osobám so sídlom
na území Slovenskej republiky. V tejto časti bolo preto potrebné návrhom navrhovateľov
nevyhovieť (bod 2 výroku tohto nálezu).
168. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
169. Ústavný súd sa už súladom právnych predpisov s čl. 20 ods. 4 ústavy viackrát
zaoberal, preto v tomto prípade je možné oprieť sa o dostatočne stabilizovanú judikatúru.
170. Článok 20 ods. 4 ústavy treba považovať za ústavnú direktívu pre zákonodarcu,
ktorý prijíma zákon, na základe ktorého možno vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke
právo (PL. ÚS 36/95). V nadväznosti na to ústavný súd judikoval, že čl. 20 ods. 4 ústavy
predpokladá existenciu zákona, na základe ktorého je možné uskutočniť vyvlastnenie alebo
nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo
nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom (ako to napríklad
umožňuje čl. 14 ods. 3 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949
v znení neskorších predpisov: „Vyvlastnenie... sa smie uskutočniť len zákonom
alebo na základe zákona, ktorý upraví spôsob a rozsah odškodnenia.“), ale na základe
zákona. Z uvedeného vyplýva, že národná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán
Slovenskej republiky nie je v zmysle ústavy oprávnená priamo zákonom vyvlastniť
alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 ústavy však určuje,
že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť
len na základe zákona. Prvou požiadavkou zákona (s existenciou ktorého ráta čl. 20 ods. 4
ústavy) je preto určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva. Ďalšími ústavou určenými požiadavkami na takýto zákon
je, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné siahnuť len
vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu (PL. ÚS 4/00). Takýmito
zákonmi v právnom poriadku Slovenskej republiky je zákon č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov.
K porušeniu (možnému porušeniu) čl. 20 ods. 4 ústavy by preto mohlo dôjsť len vtedy,
ak takýto zákon národnej rady nespĺňa podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré
z nich) (PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 4/00).
171. Následne k vzťahu čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy ústavný súd uviedol, že
ústava vymedzuje rozličnú funkciu zákonov národnej rady vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 a čl. 20
ods. 4. Zatiaľ čo vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 ústavy je národná rada oprávnená zákonom
priamo stanoviť obsah vlastníckeho práva, a to rovnaký pre všetkých vlastníkov (v súlade
s čl. 12 ods. 2 ústavy), čl. 20 ods. 4 ústavy ukladá zákonu národnej rady inú úlohu. V rámci
zákona, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, nejde už o stanovenie
zákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva, t. j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva,
zákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil na základe čl. 20 ods. 1 ústavy. Úlohou
zákona predpokladaného čl. 20 ods. 4 ústavy je preto umožniť, aby oprávnený orgán
zasiahol do výkonu vlastníckeho práva individuálnych vlastníkov za podmienok určených
zákonom. K tomuto zásahu však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán
(PL. ÚS 38/95).
172. Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 38/95 uzavrel, že režimu čl. 20 ods. 4 ústavy
nepodlieha zákon určujúci zákonný obsah vlastníckeho práva (buď za rešpektovania,
alebo porušenia príkazu ústavnej normy uvedenej v čl. 20 ods. 1 ústavy). Je to tak tiež preto,
že zákon, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, má za cieľ priamo zasiahnuť
až do výkonu, resp. uplatňovania vlastníckeho práva (vyvlastnením alebo núteným
obmedzením) jedine v rámci a v rozsahu už predtým určeného zákonného obsahu
vlastníckeho práva.
173. Definovaný postoj ústavný súd potvrdil napríklad aj vo veci sp. zn.
PL. ÚS 22/06 konštatujúc, že nútené obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4
ústavy predstavujú individuálny selektívny zásah do postavenia konkrétneho vlastníka.
Na takýto zásah však nie je oprávnená národná rada zákonom, ale iný orgán, t. j.
príslušný orgán štátnej správy formou individuálneho administratívneho aktu (rozhodnutia)
(PL. ÚS 4/00).
174. Na podklade prezentovaných judikovaných názorov ústavný súd konštatuje,
že posudzovaná právna úprava nepredstavuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ale ide o právne normy, ktoré určujú zákonný obsah vlastníckeho
práva vlastníka poľnohospodárskeho pozemku.
175. Posudzovanú právnu úpravu je tak podľa názoru ústavného súdu možné
podrobiť meritórnemu testu ústavnosti len v súvislosti s otázkou jeho súladu s čl. 20 ods. 1
ústavy, nie s čl. 20 ods. 4 ústavy. V tejto časti preto ústavný súd z dôvodu nedostatku
príčinnej súvislosti medzi zákonom č. 140/2014 Z. z. a čl. 20 ods. 4 ústavy návrhu
navrhovateľov nevyhovel.
C. K namietanému nesúladu s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy
176. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
177. Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia
výkonu určitých povolaní alebo činností.
178. Porušenie základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť
navrhujú ústavnému súdu vysloviť navrhovatelia II. Z ich argumentácie (systematická časť
odôvodnenia návrhu označená ako „IV“) bez pochybností vyplýva, že dotknutým subjektom
v tomto smere bude osoba zamýšľajúca nadobudnúť vlastnícke právo
k poľnohospodárskemu pozemku.
179. Ako prvú je pri testovaní posudzovanej právnej úpravy z hľadiska jej súladu
s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy potrebné zodpovedať otázku, či obmedzením prístupu k vlastníctvu
poľnohospodárskeho pozemku zákonodarca obmedzuje právo podnikať a vykonávať inú
zárobkovú činnosť a či vôbec zákon č. 140/2014 Z. z. ustanovuje podmienky a obmedzenia
poľnohospodárskej výroby.
180. Pri hľadaní odpovedí na položené otázky vstupuje „do hry“ obsahová náplň
základného práva podnikať a vykonávať inú zárobkovú činnosť.
181. Právo podnikať sa priznáva každej osobe a je ústavnou zárukou slobody výkonu
hospodárskej činnosti podľa uváženia (II. ÚS 70/97, I. ÚS 55/00). Právo podnikať sa
v súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca (I. ÚS 54/00).
182. Súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú
činnosť je aj vstup na trh, pretože v trhovom hospodárstve je podstatné uplatnenie práva
podľa čl. 35 ods. 1 ústavy na trhu. Vstup na trh sa právne zabezpečuje v správnom konaní
založenom na registračnom princípe alebo povoľovacom princípe. Registračný
princíp umožňuje voľný vstup na trh, povoľovacie konanie má obmedzovací charakter
(II. ÚS 70/97).
183. Ústavný súd konštatuje, že obmedzenia nadobúdania vlastníckeho práva
obsiahnuté v posudzovanej právnej úpravy sa nijako nedotýkajú základného práva osôb
vykonávajúcich poľnohospodársku výrobu zaručeného čl. 35 ods. 1 ústavy. Problematiku
vykonávania poľnohospodárskej výroby de lege lata upravuje stále účinná časť IIA zákona
č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov v znení neskorších predpisov,
ako aj zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
prostredníctvom svojho § 2 ods. 2 písm. d). Ústavný súd neopomína ani nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 178/2002 z 28. januára 2002, ktorým sa ustanovujú
všeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad
pre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín
v platnom znení, a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1307/2013
zo 17. decembra 2013, ktorým sa ustanovujú pravidlá priamych platieb
pre poľnohospodárov na základe režimov podpory v rámci spoločnej poľnohospodárskej
politiky a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 637/2008 a nariadenie Rady (ES)
č. 73/2009 v platnom znení, na ktoré poznámkou pod čiarou odkazuje zákon
184. Zo žiadneho z uvedených právnych predpisov explicitne ani implicitne
nevyplýva pre osobu vstupujúcu na trh poľnohospodárskej výroby podmienka vlastníckeho
práva k poľnohospodárskemu pozemku.
185. Vecný záber základného práva zaručeného čl. 35 ods. 1 ústavy však nemožno
obmedziť len na proces vstupu na trh. Vzťahuje sa bez akýchkoľvek pochybností
aj na samotný priebeh vykonávania podnikania alebo inej zárobkovej činnosti.
186. Podľa názoru ústavného súdu žiaden účinný právny predpis
regulujúci uskutočňovanie poľnohospodárskej výroby nepodmieňuje jeho ústavne
významnú kvalitu vlastníctvom poľnohospodárskeho pozemku osobou vykonávajúcou
uvedenú činnosť. Ústavný súd neopomína, že poľnohospodárska pôda je výrobným
prostriedkom, od ktorého je poľnohospodárska výroba jej prirodzenou podstatou bytostne
závislá (z hľadiska cieľa argumentácie v tejto chvíli zostáva bez významu rozlišovať
poľnohospodárov v prvovýrobe, pri spracovaní poľnohospodárskej produkcie, či pri ich
uvádzaní na trh). Právny poriadok však oprávnenie priamo alebo nepriamo využívať
produkčný potenciál poľnohospodárskej pôdy na účel poľnohospodárskej výroby vôbec
nepodmieňuje vlastníckym právom k poľnohospodárskemu pozemku, ktorý je v právnom
zmysle vecou, a teda spôsobilým objektom rozmanitých vecno-právnych i obligačno-
právnych vzťahov zakladajúcich oprávnenie užívať ho (typicky nájom) bez súčasnej
existencie vlastníckeho práva užívateľa.
187. Na základe uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu obmedzenie
prístupu k vlastníctvu poľnohospodárskeho pozemku zakotvené posudzovanou právnou
úpravou nepredstavuje u subjektov vykonávajúcich poľnohospodársku výrobu obmedzenie
ich základného práva na podnikanie a inú zárobkovú činnosť zaručeného čl. 35 ods. 1
ústavy. Subjekt ešte len zamýšľajúci uskutočňovať poľnohospodársku výrobu, alebo subjekt
už ju vykonávajúci nie je preskúmavanou právnou úpravou vo svojom základnom práve
zaručenom v čl. 35 ods. 1 ústavy obmedzovaný, pretože výkon jeho poľnohospodárskej
výroby nie je ani fakticky, ani právne determinovaný vlastníctvom poľnohospodárskeho
pozemku. Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že posudzovaná právna úprava
nespadá do vecného záberu základného práva zaručeného čl. 35 ods. 1 ústavy, preto v tejto
časti návrhu navrhovateľov II nevyhovel.
188. Z rovnakých dôvodov a vzhľadom na realizačnú spätosť čl. 35 ods. 1 a čl. 35
ods. 2 ústavy bolo potrebné nevyhovieť aj tej časti návrhu, v ktorom navrhovatelia namietali
nesúlad posudzovanej právnej úpravy s čl. 35 ods. 2 ústavy.
D. K namietanému nesúladu s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy
189. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický
a právny štát...
190. Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach o súlade zákona alebo jeho časti
s ústavou viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho ustanovenie ústavy národná
rada konala v nesúlade s čl. 1 ústavy (PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/95,
PL. ÚS 42/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 11/96, PL. ÚS 17/96 a PL. ÚS 4/97). Princíp právneho
štátu ustanovený čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej
republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným
ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1
ústavy. Preto, keďže ústavný súd dospel k záveru o uplatnení zákonodarnej právomoci
národnej rady pri posudzovanej právnej úprave v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy, vyslovil
aj porušenie princípu právneho štátu plynúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto
nálezu).
191. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
192. Zmysel práva je synonymným pomenovaním pre jeho účel a cieľ, ktorým sa
sleduje dôvod, že to dané právo sa v právnom poriadku konštruovalo a deklarovalo. Za jeho
podstatu možno označiť to, na akých základoch je založené. Súlad obmedzenia základného
práva alebo slobody vo vzťahu k týmto dvom podmienkam má byť splnený súčasne
(PL. ÚS 15/06).
193. Konflikt práva sa v právnom štáte rieši prostredníctvom požiadavky
spravodlivej rovnováhy, ktorá je súčasťou opatrení slúžiacich pri obmedzení práva
na splnenie ústavnej podmienky „dbať na podstatu a zmysel“ obmedzovaného práva
(Drgonec, J: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín : Heuréka, 2004. s. 111).
194. Keďže ústavný súd konštatoval, že vlastnícke právo vlastníkov dotknutých
posudzovanou právnou úpravou bolo nadmerne obmedzené, zákonodarca pri využití svojej
zákonodarnej právomoci nerešpektoval požiadavku spravodlivej rovnováhy vo vzťahu
k základnému právu vlastniť majetok u vymedzenej skupiny vlastníkov. Preto sa
posudzovaná práva úprava dostala aj do rozporu s čl. 13 ods. 4 ústavy (bod 1 výroku tohto
nálezu).
E. K namietanému nesúladu s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 ústavy
195. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
196. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
197. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
198. Namietané porušenie citovaných ústavných článkov ústavný súd skúmal
spoločne. V prospech takéhoto rozhodovacieho postupu svedčí judikatúra samotného
ústavného súdu naznačujúca výraznú spätosť všetkých troch ústavných noriem. Aj samotní
navrhovatelia citujú v odôvodneniach svojich návrhov z uznesenia vo veci PL. ÚS 16/08,
v ktorom ústavný súd dospel k záveru, že zistený súlad namietanej právnej úpravy s čl. 12
ods. 2 ústavy zakladá prekážku rei iudicatae pre budúce posudzovanie súladu tej istej
právnej úpravy s čl. 12 ods. 1 prvou vetou ústavy a čl. 13 ods. 3 ústavy.
199. V uvedenej veci PL. ÚS 16/08 ústavný súd okrem iného judikoval,
že v konkrétnom prípade nemožno interpretovať a uplatniť čl. 12 ods. 1 prvú vetu ústavy
izolovane, t. j. minimálne bez spojenia s čl. 12 ods. 2 ústavy, ktoré je jeho všeobecným
pozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci
konkrétny právne relevantný zákaz (zákaz diskriminácie – čl. 12 ods. 2 druhá veta ústavy).
Obdobné závery možno vyvodiť aj zo vzťahu (spojenia) medzi čl. 12 ods. 1 prvou vetou
a čl. 12 ods. 2 ústavy na jednej strane a čl. 13 ods. 3 ústavy, ktoré vo všeobecnej rovine
vyjadruje požiadavku (princíp) rovnosti ako jednu z kľúčových materiálnych podmienok
obmedzenia všetkých základných práv a slobôd. Inými slovami, pri skúmaní otázky,
či v konkrétnom prípade (situácii) súvisiacom s uplatňovaním základných práv alebo slobôd
došlo, alebo nedošlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti pred zákonom, treba najprv
preskúmať to, či pri obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody bol,
alebo nebol rešpektovaný príkaz vyjadrený v čl. 13 ods. 3 ústavy, podľa ktorého zákonné
obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,
ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, t. j. z hľadiska skúmania porušenia princípu rovnosti
pri obmedzovaní niektorého základného práva alebo slobody je nemysliteľná interpretácia
a aplikácia ustanovení čl. 12 ods. 1 prvej vety a čl. 12 ods. 2 ústavy bez spojenia s čl. 13
ods. 3 ústavy.
200. Na podklade naznačenej spätosti troch citovaných ústavných noriem ústavný
súd skúmal posudzovanú právnu úpravu najprv z hľadiska jej konformity s čl. 13 ods. 3
ústavy, potom s čl. 12 ods. 2 ústavy, a na základe tohto postupu potom bolo možné dospieť
k záveru, aj pokiaľ ide o (ne)súlad posudzovanej právnej úpravy s čl. 12 ods. 1 ústavy.
201. Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv musia platiť
rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú rovnaké podmienky, t. j. prípady druhovo
rovnaké. Ústavná direktíva vyplývajúca z tohto ustanovenia zaväzuje jednak
zákonodarcu na jej rešpektovanie pri prijímaní zákona a ďalej všetky subjekty verejnej
správy, aby v rámci svojej rozhodovacej, resp. aplikačnej praxe dôsledne postupovali
v súlade s ňou. Inak povedané, zákon môže obsahovať iba také obmedzenia, ktoré sa
rovnako vzťahujú na všetky individuálne (konkrétne) prípady, ktoré sú druhovo rovnaké.
K porušeniu uvedeného článku ústavy by mohlo dôjsť iba vtedy, ak by zákon obsahoval
také ustanovenia, ktoré by umožňovali postupovať v druhovo rovnakej skupine vlastníkov
v rôznych individuálnych prípadoch rozdielne, čím by mohli vznikať rôzne z hľadiska
výhod, resp. „nevýhod“ nerovnaké skupiny vlastníkov (PL. ÚS 36/95).
202. Posudzovaná právna úprava svojím konceptom nevytvára možnosť postupovať
v skupine vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov v individuálnych prípadoch rozdielne.
Legálne vymedzenie subjektu, ktorý zákon č. 140/2014 Z. z. podriaďuje kritizovanému
obmedzeniu, sa viaže na vlastnícke právo k poľnohospodárskemu pozemku, čo je pojem
definovaný v § 2 zákona č. 140/2014 Z. z. práve na účely tohto zákona. Teda povaha
druhovo určeného právneho vzťahu (vlastnícke právo) k druhovo určenému objektu
(poľnohospodársky pozemok) zakladá podľa čl. 13 ods. 3 ústavy očakávanie rovnakosti
v zaobchádzaní, a to bez ohľadu na to, či toto zaobchádzanie spĺňa požiadavku primeranosti
obmedzenia, v ktorom jeho podstata spočíva (primeranosť je kritérium súladu s čl. 13 ods. 4
ústavy).
203. Vo vnútornej štruktúre zákona č. 140/2014 Z. z. ústavný súd nezistil vytvorenie
predpokladov pre možnú aplikačnú diferenciáciu v homogénnej skupine vlastníkov
poľnohospodárskych pozemkov. Posudzovaná právna úprava nevyníma žiadnu špecificky
určenú skupinu vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov spod preskúmavaného
obmedzenia. Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhom navrhovateľov na vyslovenie
nesúladu posudzovanej právnej úpravy s čl. 13 ods. 3 ústavy nevyhovel (bod 2 výroku tohto
nálezu).
204. Článok 12 ods. 2 ústavy zabezpečuje univerzálnosť rovnosti v základných
právach a slobodách všetkých, a to bez ohľadu na odlišnosti spočívajúce v ich osobe
a postavení. Odlišnosti, ktoré ústava vo vzťahu k zachovaniu rovnosti v základných právach
a slobodách akceptuje, sa týkajú pohlavia, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva,
politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, ktoré je potrebné
v konkrétnom prípade rešpektovať v snahe neporušiť princíp univerzálnosti rovnosti.
Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí, sú
preto upravené napríklad v ústave a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto
dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný (PL. ÚS 37/95).
205. Diskriminácia, t. j. poškodzovanie alebo znevýhodňovanie, prípadne preferencia
(zvýhodňovanie) má svoj odraz v takom porušení rovnosti základného práva alebo slobody,
ktoré je späté práve s atribútom prirodzenej nerovnosti a je zrejmé (či už z právnej úpravy
alebo z konania smerujúceho proti takto „handicapovanej“ osobe), že dôvodom porušenia
rovnosti je len táto skutočnosť. Samotná právna úprava, ktorá ustanovuje pre určitý subjekt
viac či menej oprávnení, neznamená bez ďalšieho (t. j. bez ohľadu na dôvody upravené
v čl. 12 ods. 2 ústavy) diskrimináciu prípadne zvýhodnenie iných subjektov (PL. ÚS 37/95).
206. K diskriminácii môže dôjsť vtedy, ak výkon základných práv alebo slobôd alebo
ich právna úprava sú nepriaznivo ovplyvnené v dôsledku určitého dôvodu upraveného
v citovanom článku ústavy, pričom ostatní „nezaťažení“ týmito dôvodmi sú pri výkone
svojich základných práv a slobôd (alebo priamo už v ich právnej úprave) zvýhodnení. Inými
slovami, nie každý stav porušovania základného práva a slobody, ktorý má za následok
nerovnosť postavenia jedných subjektov, je diskrimináciou, resp. zvýhodnením subjektov
iných. Diskrimináciou alebo zvýhodnením je len určitý druh nerovnosti v základných
právach a slobodách, ktorého podstatou je práve dôvod upravený v čl. 12 ods. 2 ústavy
a v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom
(PL. ÚS 37/95).
207. Prima facie by bolo možné konštatovať, že posudzovaná právna úprava
znevýhodňuje vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov v porovnaní s vlastníkmi iných
nehnuteľností. Navyše, pri preskúmavaní v relácii k čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd dospel
k záveru, že výkon základného práva vlastniť majetok je posudzovanou právnou úpravou
nepriaznivo ovplyvnený, pretože je táto neprimerane obmedzujúca.
208. Ústavný súd je však toho názoru, že posudzovaná právna úprava zavádza
nerovnosť, ktorej podstatou nie je žiaden z dôvodov upravených v čl. 12 ods. 2 ústavy. Aj
keď táto ústavná norma zakazuje znevýhodňovanie z dôvodu majetku, podľa názoru
ústavného súdu uvedené zakázané diferenciačné kritérium treba interpretovať kvantitatívne,
nie štrukturálne. Inými slovami, čl. 12 ods. 2 ústavy v relácii k použitému pojmu „majetok“
zakazuje diskrimináciu „chudobných“, ako aj diskrimináciu „bohatých“. Právny poriadok
aprobuje veľké množstvo špecifických pravidiel realizačne naviazaných na vlastnícky vzťah
k určitému typovo vymedzenému majetku. Mnohé z nich majú obmedzujúcu povahu. Ak by
všetky tieto naznačené prípady spadali do aplikačného záberu čl. 12 ods. 2 ústavy, potom by
sa priestor daný zákonodarcovi pre riešenie kolízií základných práv a slobôd, prípadne
kolízií medzi základnými právami a slobodami na jednej strane a verejným záujmom
na strane druhej výrazným spôsobom zúžil.
209. Navyše, a to považuje ústavný súd v súdenom prípade za podstatné, kritika
posudzovanej právnej úpravy ústiaca do bodu 1 výroku tohto nálezu vôbec nespochybňuje
potrebu špecifického právneho režimu pozemkov, na ktorých sa nachádza produkčne
potenciálna poľnohospodárska pôda. Znovu tu hodno pripomenúť novelizáciu ústavy
akcentujúcu potrebu ochranu poľnohospodárskej pôdy ako neobnoviteľného prírodného
zdroja (čl. 44 ods. 4 a 5 ústavy), ako aj vyjadrenia účastníkov konania o výnimočnosti
poľnohospodárskej pôdy ako predmetu vlastníctva. S týmito názormi sa ústavný súd
stotožňuje. Len ťažko predpokladať, že by právna regulácia poľnohospodárskych pozemkov
a práv k nim nevykazovala osobitosti oproti právnym vzťahom, ktorých predmetom sú iné
druhy nehnuteľností, či dokonca iné majetkové hodnoty. Takúto právnu úpravu nemožno
a priori označiť ako nedovolene diskriminujúcu, ak nerovnakosť vyplýva z jedinečných
charakterových čŕt poľnohospodárskej pôdy ako objektu právnych vzťahov.
210. Posudzovaná právna úprava obmedzuje vlastnícke právo vlastníkov
poľnohospodárskych pozemkov nie preto, že sú chudobní alebo bohatí, ale preto, že vlastnia
špecifický druh majetku spätý s napĺňaním konkretizovaného verejného záujmu. Z hľadiska
čl. 12 ods. 2 ústavy je takýto koncept akceptovateľný, preto ústavný súd návrhu
navrhovateľov na vyslovenie nesúladu posudzovanej právnej úpravy s čl. 12 ods. 2 ústavy
nevyhovel.
211. Vzhľadom na závery judikované k problému konformity posudzovanej právnej
úpravy s čl. 13 ods. 3 ústavy a s čl. 12 ods. 2 ústavy ústavný súd dospel k záveru o jej súlade
aj s čl. 12 ods. 1 ústavy. Aj v tejto časti preto návrhom navrhovateľov nevyhovel.
F. K namietanému nesúladu s čl. 2 ods. 2 ústavy
212. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
213. Ústava v čl. 2 ods. 2 limituje zákonodarcu pri prijímaní zákonov upravujúcich
predmet ústavnej úpravy. V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že v súlade s čl. 2 ods. 2
ústavy môžu štátne orgány konať len na základe ústavy a v jej medziach. Ústavný súd už
potvrdil (PL. ÚS 38/95), že tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na národnú radu
a na proces prijímania zákonov.
214. Z dikcie čl. 2 ods. 2 ústavy vyplýva, že jeho aplikačný rozsah sa vyčerpáva
konaním štátnych orgánov. Podľa názoru ústavného súdu tak ústava v predmetnom článku
upriamuje pozornosť na kvalitu rozhodovacích procesov pri výkone verejnej moci
(zákonodarný proces, súdne konanie, správne konanie a pod.). Vyžaduje sa tu predovšetkým
rešpektovanie ústavou a zákonom vymedzených právomocí orgánov verejnej moci.
215. Ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje o súlade
právnych predpisov a podľa čl. 125 ods. 3 ústavy disponuje právomocou vysloviť,
že právny predpis nie je v súlade s iným právnym predpisom. Nemá teda právomoc
vysloviť, že štátny orgán, výsledkom činnosti ktorého je právny predpis, porušil iný právny
predpis. Ak teda národná rada ako štátny orgán nadaný zákonodarnou právomocou prijme
zákon, obsah ktorého je neskôr identifikovaný ako nesúladný s ústavou, neznamená to
bez ďalšieho, že konala mimo medzí ústavy. O taký prípad by mohlo ísť v prvom rade
vtedy, ak by národná rada extrémnym spôsobom nerešpektovala pravidlá zákonodarného
procesu, ktorý by podstatne deformoval proces transformácie vôle priamo volených
zástupcov ľudu (čl. 2 ods. 1 ústavy) do podoby všeobecne záväzných pravidiel správania sa.
Rovnaké konzekvencie by boli namieste napr. aj v prípadoch, ak by zákonom bola jednému
orgánu verejnej moci priznaná kompetencia, ktorá je ústavným poriadkom vyhradená inému
orgánu verejnej moci, inými slovami a všeobecne, ak by sa zákon neprípustným spôsobom
a explicitne dotkol ústavnej normy alebo ju zmenil (PL. ÚS 1/2012).
216. Z príloh návrhu a z vyžiadaných podkladov ústavný súd zistil, že národná rada
schválením zákona č. 140/2014 Z. z. neprekročila medze svojej ústavne zakotvenej
právomoci, nenarušila systém deľby moci v štáte a konala v súlade s pravidlami
zákonodarného procesu. V časti namietajúcej rozpor posudzovanej právnej úpravy s čl. 2
ods. 2 ústavy preto ústavný súd návrhu navrhovateľov nevyhovel (bod 2 výroku tohto
nálezu).
G. K namietanému nesúladu s čl. 55 ústavy
217. Podľa čl. 55 ods. 1 ústavy hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá
na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.
218. Podľa čl. 55 ods. 2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku
súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.
219. Článok 55 ústavy formuluje princípy hospodárskej politiky Slovenskej
republiky, medzi ktoré patrí aj podpora a ochrana konkurenčného hospodárskeho prostredia
a vytváranie právnych prostriedkov proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže, ktoré označí
za nedovolené. Princípy hospodárskej politiky patria k základným princípom fungovania
štátu a ich prostredníctvom sa v Slovenskej republike zaručuje aj ústavná ochrana
právnických osôb (PL. ÚS 13/97).
220. Základom trhového hospodárstva a s ním spätej hospodárskej súťaže je voľnosť
vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov hospodárskej
súťaže. Vstup na trh je súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať a uskutočňovať ním
zárobkovú činnosť, pretože v trhovom hospodárstve je podľa čl. 35 ods. 1 ústavy podstatné
uplatnenie práva na trhu (II. ÚS 70/97, I. ÚS 55/00).
221. Navrhovatelia II tvrdený nesúlad s čl. 55 odôvodňujú argumentom, podľa
ktorého posudzovaná právna úprava „vytvára nerovnaké právne postavenie účastníkov
hospodárskej súťaže. Robí rozdiely medzi vlastníkmi všeobecne, ale zavádza rozdiely
aj medzi podnikateľmi samotnými... Napadnuté ustanovenia zákona majú výrazný potenciál
ochromiť, až úplne paralyzovať trh s poľnohospodárskymi pozemkami. Následne je možné,
aby sa k poľnohospodárskym pozemkom dostávali miestne silné firmy, ktoré môžu mať
potenciál neskôr vytláčať, až úplne eliminovať konkurenciu, ktorá bude tlačená predať
svoje pozemky právne týmto subjektom, bez toho, aby sa mohla slobodne rozhodnúť inak.“.
222. Z citovanej stabilnej judikatúry ústavného súdu i z citovanej argumentácie
navrhovateľov II vyplýva zjavná spätosť referenčného postavenia čl. 35 ods. 1 ústavy
a čl. 55 ústavy v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ktorého predmetom je posudzovaná
právna úprava. Platí to aj napriek tomu, že z čl. 55 ústavy in abstracto nemožno odvodzovať
subjektívne práva (PL. ÚS 13/97). Základné právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú
činnosť sa totiž priznáva osobám ako právny prostriedok rozvoja trhovej ekonomiky
(II. ÚS 70/97).
223. Vzhľadom na konštatovanú spätosť základného práva zaručeného čl. 35 ods. 1
ústavy s princípmi zakotvenými v čl. 55 ústavy pri prieskume posudzovanej právnej úpravy
ústavný súd berúc do úvahy nevyhovujúci výrok vo vzťahu k namietanému nesúladu s čl.
35 ods. 1 ústavy, ako aj jeho dôvody, nevyhovel návrhu navrhovateľov ani v tej časti ich
návrhu, ktorým namietali nesúlad posudzovanej právnej úpravy s čl. 55 ústavy (bod 2
výroku tohto nálezu).
IV.
Závery
224. Ochrana poľnohospodárskej pôdy a jej produkčného potenciálu je verejným
záujmom, ktorého povaha legitimizuje štátne regulatívne zásahy do prostredia trhu
s poľnohospodárskymi pozemkami. Poľnohospodárska pôda je súčasťou pozemkov, teda
nehnuteľností, ktoré tvoria predmet vlastníckeho práva aj iných vecných práv a záväzkovo-
právnych vzťahov. Z načrtnutých dvoch charakteristík logicky vyplýva potreba ústavne
súladného skĺbenia požiadavky ochrany produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy
(verejný záujem) a základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy osôb, ktoré sú
vlastníkmi poľnohospodárskych pozemkov.
225. Zákon č. 140/2014 Z. z. je právnym predpisom, ktorý dominantne reguluje
obsah vlastníckeho práva vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov. Jeho ochranná
funkcia v relácii k produkčnému potenciálu poľnohospodárskej pôdy je podľa názoru
ústavného súdu skôr želaním zákonodarcu než realitou. V teste proporcionality totiž ústavný
súd zistil, že posudzovaná právna úprava nevykazuje potenciál chrániť identifikovaný
verejný záujem.
226. Zákonodarca v právnom štáte vyznačujúcom sa deľbou moci musí disponovať
náležitým priestorom pre svoje regulačné úvahy. Inak nemôže plniť svoje výsostné poslanie
zahŕňajúce aj oprávnenie obmedzovať základné práva a slobody a regulovať vývoj
konkretizovaného segmentu trhu želaným smerom. Zákonodarca je takisto bez akýchkoľvek
pochybností oprávnený využiť na ochranu verejného záujmu aj kombináciu viacerých
normatívnych nástrojov. Uvedený priestor ústavný súd rešpektuje, pretože dospel k názoru,
podľa ktorého by sa prieskumný pohľad na proporcionalitu posudzovanej právnej úpravy
napriek jej nezanedbateľným vecným nedostatkom ocital v inom svetle, pokiaľ by
v právnom poriadku neexistoval iný, vhodnejší nástroj ochraňujúci definovaný verejný
záujem. Ústavný súd zistil, že takýmto nástrojom je právna úprava obsiahnutá v zákone
o ochrane pôdy.
227. Zákon o ochrane pôdy je právnym predpisom využívajúcim adresný spôsob
ochrany produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy realizovaný na báze
rozhodovania o individuálnych pomeroch žiadateľov o nepoľnohospodárske využitie
poľnohospodárskych pozemkov a o individuálnych pomeroch pozemkov dotknutých
takýmito žiadosťami. Súčasne kritériom rozhodovania príslušných orgánov štátnej správy sú
zásadne odborné faktory dokonale zohľadňujúce potreby ochrany produkčného potenciálu
poľnohospodárskej pôdy na konkrétnom pozemku. Zákon o ochrane pôdy sa obmedzujúco
dotýka užívacieho práva ako obsahového prvku vlastníckeho práva.
228. Na druhej strane, posudzovaná právna úprava, napriek tomu, že vymedzuje
určité výnimky z jej uplatňovania, zavádza plošné obmedzenie dispozičného práva ako
obsahového prvku vlastníckeho práva a ochranu produkčného potenciálu
poľnohospodárskej pôdy, sa snaží zabezpečiť výlučne na báze vlastníckej koncentrácie
poľnohospodárskych pozemkov do rúk subjektov, ktoré určitý čas vykonávajú
poľnohospodársku výrobu lokalizovanú v blízkosti prevádzaného poľnohospodárskeho
pozemku a sú slovenskými rezidentmi. Systém kategorizácie pozemkov v Slovenskej
republike a hlavne jeho právny význam však má za následok, že vlastnícke právo
poľnohospodárskeho pozemku nie je spôsobilé zabezpečiť ochranu produkčného potenciálu
poľnohospodárskej pôdy, ktorá sa na ňom nachádza. Posudzovaná právna úprava sa tak
stáva nástrojom štátneho dirigizmu, lebo nadobúda povahu apriórneho a neadresného
administratívneho zasahovania do slobody vlastníka poľnohospodárskeho pozemku
pri výbere subjektu, ktorému svoj majetok scudzí.
229. Ústavný súd neignoruje skutočnosti uvedené vo vyjadrení národnej rady i vlády
dokazujúce podľa ich názoru faktickú nefunkčnosť mechanizmov zavedených zákonom
o pôde, a tým potrebu uplatňovania posudzovanej právnej úpravy. K tomu však už uviedol,
že za funkčnosť mechanizmov nastavených zákonodarcom prioritne zodpovedá výkonná
zložka štátu a neunesenie tejto zodpovednosti nemožno nahrádzať obmedzeniami cielenými
na adresátov výkonu štátnej (verejnej) moci. Podľa názoru ústavného súdu je zákon
o ochrane pôdy vhodným a účinným nástrojom ochrany poľnohospodárskej pôdy.
Zákonodarca však nepochybne má priestor sprísniť túto právnu úpravu, prípadne zaviesť
nové regulačné limity (adresného charakteru) spôsobilé garantovať dosiahnutie vytýčeného
cieľa. Inšpiratívne v tomto smere pôsobia príklady zahraničných právnych úprav stavajúce
do popredia požiadavku preukázanej odbornej spôsobilosti subjektu, ktorý bude
poľnohospodársky pozemok vlastniť, prípadne len obhospodarovať (Rakúsko, čiastočne
Maďarsko). Slovenský právny poriadok de lege lata žiadnu odbornú spôsobilosť od osoby
vykonávajúcej poľnohospodársku výrobu nevyžaduje. V tomto smere je názor národnej
rady i vlády, podľa ktorého dĺžka a miesto vykonávania poľnohospodárskej výroby budú
zárukou odborného obhospodarovania poľnohospodárskej pôdy, do značnej miery
neopodstatnený. Navyše, tento názor pôsobí do značnej miery kontradiktórne
k akcentovaniu veľmi zlého (hrozivého) stavu poľnohospodárskej pôdy na Slovensku, čo by
mal byť jedným z hlavných dôvodov prijatia napadnutej právnej úpravy, ak sa ňou výrazne
preferujú ako budúci nadobúdatelia poľnohospodárskych pozemkov súčasní (tí istí) výkonní
poľnohospodári, ktorí (logicky) musia mať najväčší podiel na súčasnom stave.
230. Ústavný súd neopomenul ani vecnú stránku novelizácie ústavy. K nej uvádza, že
z hľadiska jej dopadu na test proporcionality by zosilnenie akcentu na ochranu
poľnohospodárskej pôdy ako neobnoviteľného prírodného zdroja bolo spôsobilé zohrať
úlohu pri materiálnom vyvažovaní v kolízii stojacich hodnôt (vlastnícke právo a ochrana
produkčného potenciálu poľnohospodárskej pôdy), ktoré sa koncentruje do tretieho kroku
testu (proporcionalita v užšom slova zmysle), a do úvahy prichádza až za podmienky, že
posudzovaná právna úprava je vhodná a nevyhnutná. Posudzovaná právna úprava však nie
je vhodná ani nevyhnutná. Význam novelizácie ústavy sa teda v súdenej veci prejaviť ani
nemohol. Navyše, ústavný súd pripomína, že čím dôležitejší je ústavne chránený záujem,
tým väčšia miera zodpovednosti za jeho účinnú a efektívnu ochranu spočíva na pleciach
štátu. Pri koncipovaní posudzovanej právnej úpravy však štát túto zodpovednosť zjavne
neuniesol, keďže obmedzenie jednej ústavne chránenej hodnoty (vlastnícke právo)
nedokázal použiť v prospech reálnej ochrany kolidujúcej hodnoty (ochrana
poľnohospodárskej pôdy).
231. Spojenie troch zistených faktorov ústavno-súdneho prieskumu – teda
nespôsobilosť posudzovanej právnej úpravy dosiahnuť zamýšľaný cieľ, existencia inej
právnej úpravy umožňujúcej cielené a na odborných hľadiskách založené zásahy
do užívacej zložky vlastníckeho práva, obmedzenie zavedené posudzovanou právnou
úpravou do dispozičného prvku vlastníckeho práva – majú za následok, že posudzovaná
právna úprava nevyhovela testu proporcionality obmedzenia základného práva vlastniť
majetok a bolo potrebné vysloviť jej nesúlad tak, ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto
nálezu.
V.
232. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky strácajú § 4, § 5 a § 6 zákona č. 140/2014 Z. z. účinnosť. Ak národná
rada neuvedie tieto ustanovenia do súladu s ústavou, strácajú po šiestich mesiacoch
od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k bodu 1 výroku
a k nemu príslušnej časti odôvodnenia pripája odlišné stanovisko sudcov Ivetty Macejkovej,
Milana Ľalíka a Petra Brňáka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018