Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/71/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: 1/ K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, A., 2/ Q. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, A., obaja zastúpení: JUDr. Edita Flaskárová, advokátka, so sídlom Popradská 52, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne nám. 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481, o zaplatenie 14.300,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. novembra 2022 č.k. -266, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (I. výrok), ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 7.150,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 7.150,- eur odo dňa 01.07.2018 až do zaplatenia a žalobcovi 2/ sumu 7.150,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 7.150,- eur odo dňa 01.07.2018 až do zaplatenia titulom odplaty za vecné bremeno. Konanie v časti žaloby o zaplatenie žalobcovi 1/ úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.150,- eur odo dňa 01.07.2018 do dňa 13.02.2019 a v časti žaloby o zaplatenie žalobcovi 2/ úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.150,- eur odo dňa 01.07.2018 do dňa 13.02.2019 zastavil (II. výrok). Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (III. výrok).

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcami 1/ a 2/ tým, že sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku, každý v podiele 1/2, parc. č. XXXX/XX katastrálneho územia W. A. o výmere 766 m2, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Bratislava, odboru katastra nehnuteľností, parcely registra C, vedené ako zastavané plochy a nádvoria. Na uvedenom pozemku je postavená cestná komunikácia. Žalovaný za užívaný pozemok žiadnu finančnú náhradu neposkytuje. Na uvedený pozemok bolo zriadené dočasne vecné bremeno, až do poskytnutia adekvátneho náhradného pozemku podľa a uvedeného zákona. Žalobcovia mali za to, že do momentu poskytnutia iného pozemku im prináleží primeraná náhrada za obmedzenie ich vlastníckeho práva. Za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2017 požadovali žalobcovia náhradu vo výške obvyklého nájmu, ktorú by dostali od iného subjektu, pokiaľ by na ich pozemku nebola postavená cestná komunikácia. Znalkyňa J.. P. B. v znaleckom posudku č. 45/2018 zo 6.5.2018 stanovila za žalované obdobie náhradu všeobecného nájmu v sume 14.300,- eur. Žalobcovia ďalej poukázali na to, že za skoršie obdobie náhradu vo výške obvyklého nájmu za užívaný pozemok im priznal Okresný súd Bratislava I v konaní -525 z 9.11.2015 a Okresný súd Bratislava I sp. zn. z 15.11.2016. Zároveň

žalobcovia žiadali od žalovaného priznať s poukazom na ust. v spojení s nariadenia vlády SR č. 87/1995 aj úroky z omeškania.

3. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že nesúhlasí s metódou výpočtu použitou znalkyňou J.. P. B. v predloženom znaleckom posudku č. 45/2018, pretože sa nejedná o nájom, ale o odplatu za zriadenie vecného bremena. Žalovaný spochybňoval aj správnosť výpočtu všeobecného nájmu pozemku stanoveného v citovanom znaleckom posudku. Zároveň namietal aj uplatnené úroky z omeškania, keďže žalovanému bolo uznesenie o vyjadrení sa k žalobe súdom doručené až 13.2.2019, a teda sa žalovaný dozvedel o požiadavke na úhradu žalovanej sumy až z prílohy tohto uznesenia súdu, teda dovtedy nemohol byť v omeškaní s požadovanou platbou. Žalovaný mal však primárne za to, že nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena je majetkovým právom a každé majetkové právo podlieha premlčaniu. Poukázal na to, že súdna prax ustálila, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky -21, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ). Podľa žalovaného v danom prípade platí všeobecná trojročná premlčacia lehota, ktorá začala plynúť dňom účinnosti , teda 1.7.2009, a uplynula dňa 1.7.2012. Žalovaný mal za to, že v tomto prípade neexistuje právny titul na to, aby si žalobcovia mohli nárokovať odplatu za užívanie nehnuteľností vo forme a výške nájomného tak, ako je to v navrhovanom žalobnom návrhu.

4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k tomuto vyjadreniu žalovaného naďalej zotrvali na svojom názore, že za predmetný pozemok v ich podielovom spoluvlastníctve, zastavaný cestnou komunikáciou, im prislúcha primeraná náhrada za užívanie. Boli toho názoru, že za užívanie ich pozemku prislúcha náhrada, akú by mohli dostať od iného prenajímateľa pozemku, pokiaľ by na pozemku nebola postavená cestná komunikácia. Náhrada môže byť len vo výške obvyklého - všeobecného nájmu, čo má podľa nich oporu v ust. . Pokiaľ ide o úrok z omeškania, súhlasili, aby žalovaný bol zaviazaný k úhrade úrokov z omeškania nasledujúcim dňom odo dňa doručenia žaloby žalovanému, t.j. odo dňa 14.2.2019. Žalobcovia nesúhlasili s názorom žalovaného, že ich majetkový nárok je premlčaný. Poukázali na to, že nález Ústavného súdu SR, na ktorý sa odvolával žalovaný, sa týka náhrady za vecné bremená podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý , pretože vlastníkom pozemku pod stavbami bytových domov neupravoval poskytnutie náhradného pozemku, ako je upravené v ust. Žalobcovia boli toho názoru, že zriadením vecného bremena zákonodarca sleduje zabezpečiť nerušené užívanie nehnuteľnosti vlastníkom stavby, aj keď pod stavbami nemajú vlastníctvo k pozemku vysporiadané, ale zároveň upravuje v uvádzaného explicitne neupravuje, že za pozemky zaťažené vecným bremenom prislúcha jednorazová náhrada (ani v žiadnom inom zákone), tak podľa žalobcov súdu neprislúcha v rámci jeho voľnej úvahy nahradiť zákon alebo spoločenské vzťahy v zákone neupravené. Mali za to, že takáto zákonodarná kompetencia súdu neprislúcha už aj z dôvodu, že v ústavnoprávnych predpisoch ochrana vlastníctva je zakotvená. Vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd, a teda základného práva vlastniť majetok (, SR, Listina základných práv a slobôd). Žalobcovia ďalej poukázali na to, že otázka poskytnutia náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom je zakotvená ust. a otázka opakujúceho sa plnenia náhrad za užívanie vlastníctva zaťaženého vecným bremenom vyplýva z ust. . Uviedli, že v prípade vlastníka pozemku, zaťaženého vecným bremenom, pod právom vlastníka požívať plody a úžitky z vlastníctva treba rozumieť nárok na náhradu za užívanie pozemku, a to každým dňom pokiaľ obmedzenie trvá. Preto nárok vlastníka na opakujúce plnenie nemôže byť podľa názoru žalobcov premlčaný, keďže nárok na plnenie vzniká vždy nasledujúcim dňom obdobne ako vzniká nárok na úrok z omeškania pri oneskorenom plnení. Žaloba bola podľa nich podaná v premlčacej lehote, náhrada za užívanie ich pozemku, aj keď je zaťažený vecným bremenom, je opodstatnená, a to až do doby, pokiaľ im nebude poskytnutý náhradný pozemok. Premlčať by sa podľa žalobcov mohli len jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy ich vlastnícke právo bolo obmedzené. Ďalej žalobcovia uviedli, že opakované poskytovanie odplaty za právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno odvodiť z ust. , druhá veta , kde zákonodarca použil sloveso v nedokonavom tvare, ktoré vyjadruje neukončený dej a ktoré umožňuje opakovane poskytnúť odplatu za vecné bremeno. V závere svojho vyjadrenia žalobcovia poukázali na to, že za pozemok, ktorý je predmetom sporu, už mali

súdom priznanú náhradu vo výške všeobecného nájmu, a to právoplatnými rozsudkami Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave. Zároveň poukázali aj na rozhodnutia ďalších súdov, kde v adekvátnych sporoch priznali súdy vlastníkom pozemkov opakujúce sa plnenia vo výške všeobecného nájmu.

5. Žalovaný sa vo svojom ďalšom vyjadrení pridržal svojho predchádzajúceho vyjadrenia. Na podporu svojej argumentácie o premlčaní žalobou uplatneného nároku dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -377 zo dňa 31.1.2019. Poukázal zároveň aj na to, že v uvedenom rozhodnutí sa krajský súd vysporiadal aj s tým, že je potrebné analogicky vychádzať z rozhodnutí, ktoré riešia otázku náhrady za zriadenie vecného bremena na základe iných zákonov, keďže ide o zákonom zriadené vecné bremená. Vo vzťahu k vyjadreniu žalobcov, ktorí namietajú jednorazový charakter náhrady za zákonné vecné bremeno v zmysle žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. -207 zo dňa 26.1.2017.

6. Žalobcovia v priebehu ďalšieho konania zotrvali na podanej žalobe. Opätovne prezentovali svoj názor, že jednorazová náhrada zo nevyplýva, pretože v ňom nie je zakotvená, a nevyplýva ani z iného predpisu. Podľa žalobcov by súd pri rozhodovaní mal vychádzať len z explicitne upraveného ustanovenia o jednorazovej náhrade a nie z rôznych právnych názorov, ktoré sa neopierajú o , a to z odvolávky bodu 10 uvedeného pri na ust. . Pri lingvistickom výklade sloveso „poskytovalo“ je nedokonavý slovesný tvar, pri ktorom dej trvá. Pokiaľ by mal zákonodarca záujem poskytnúť vlastníkovi za obmedzenie jeho vlastníckeho práva jednorazovú náhradu, bol by podľa žalobcov zakotvil dokonavý slovesný tvar „poskytne“. Žalobcovia mali za to, že z uvedeného ustanovenia tak jednoznačne vyplýva, že vlastníkovi pozemku sa má poskytovať peňažné plnenie a nie plnenie jednorazovo. Jednorazovú náhradu žalobcovia odmietali už aj z dôvodu, že jeho poskytnutie musí mať ohraničenú dobu, t.j. začiatok a koniec obdobia, avšak v prípade koniec obdobia nie je známy a závisí od výkonu pozemkových úprav. Tie neboli začaté, ani nikdy nebudú začaté, a s touto okolnosťou sa žalovaný ani netají vo svojich vyjadreniach. Jednorazová náhrada nie je podľa názoru žalobcov primeranou náhradou a nemožno sa odvolávať na to, že náhrada je determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu. Vlastníkovi pozemku nemožno ukladať, aby sa proporcionálne podieľal na verejnom záujme, ak to nezakotvil. Ak by sa očakávalo od vlastníka pozemku, aby sa podieľal na verejnoprospešných funkciách štátu, bolo by to podľa žalobcov diskriminujúce v porovnaní s tými subjektmi, ktorí nevlastnia žiaden pozemok a nemuseli by znášať verejnoprospešnú funkciu. Žalobcovia tvrdili, že primeraná náhrada za užívanie ich pozemku je odvodená z ich vlastníckeho práva zapísaného v katastri nehnuteľností a nárok na primeranú náhradu im vzniká každým dňom užívania ich vlastníctva žalovaným, a preto sa právo nemohlo premlčať, pretože svoj nárok uplatnili vo všeobecnej trojročnej lehote. Žalobcovia nesúhlasili s názorom žalovaného, ktorý zakladal začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie finančného nároku vlastníkom pozemku zaťaženého vecným bremenom dňom nadobudnutia účinnosti Žalobcovia opakovane zdôraznili, že vlastník stavby s pozemkovými úpravami ešte nezačal, ani v budúcnosti nezačne, ak vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom bude uspokojený jednorazovou náhradou, a tým sa minie zámer zákonodarcu, ktorý schválením práve sledoval, aby stavby na nevysporiadaných pozemkoch boli do budúcna vysporiadané zámennými zmluvami. Aby zámer zákonodarcu bol splnený, motivačným prvkom je primeraná náhrada vlastníkovi pozemku, a to do doby poskytnutia mu adekvátneho náhradného pozemku, pretože zákon nestanovil lehotu na vykonanie pozemkových úprav. Žalobcovia mali za to, že stanovenie výšky odplaty jednorazovo, pri zachovaní inštitútu vecného bremena, by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovia ďalej uviedli, že náhla zmena názoru najvyššieho súdu () spôsobila nepredvídateľnosť súdneho konania. Naviac je podľa žalobcov v rozpore aj s SR, ktorá vlastníkovi poskytuje ústavnú ochranu a nepredpokladá, aby vlastník stavby vykonával z titulu svojho vlastníctva verejnoprospešnú funkciu ako pred rokom 1989. Pri poskytnutí jednorazovej náhrady vlastníkovi pozemku by zostalo iba holé vlastnícke právo. Žalobcovia poukázali tiež na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktoré prijalo právny názor, že odplata za vecné bremeno zriadené je opakujúca sa, že vlastníci majú nárok na odplatu za vecné bremeno až do vykonania pozemkových úprav alebo zámeny pozemkov, a to za každý rok. Ďalej poukázali žalobcovia na to, že skupina vlastníkov, ktorá ešte ku dňu účinnosti mala s obcou alebo s vyšším územným celkom uzatvorenú nájomnú zmluvu za užívanie pozemku, dostáva pravidelnú náhradu vo výške obvyklého nájmu a druhá skupina vlastníkov pozemku, ktorých

pozemok užívali obce bez náhrady, jednorazová náhrada by bola diskriminujúca. Ak podľa SR vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú ochranu, potom platí, že ak jedna skupina dostáva pravidelné plnenie vo forme obvyklého nájmu, tak aj druhá skupina by mala dostať taktiež pravidelnú odplatu za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom. V opačnom prípade nemožno podľa žalobcov hovoriť o rovnakej ochrane všetkých vlastníkov. Žalobcovia zároveň zdôraznili, že jednorazovú náhradu za užívanie pozemkov zaťažených vecných bremenom vníma právnická a laická verejnosť za nespravodlivú, v rozpore s princípom právneho štátu a princípom právnej istoty, na podporu čoho predložili články z Justičnej revue. Žalobcovia poukázali aj na to, že pozemky, na ktorých boli zriadené zariadenia tepelnej energetiky podľa , boli tiež zaťažené vecným bremenom, ale vlastníci týchto pozemkov dostávajú pravidelné plnenie vo forme obvyklého nájmu nadväzne na plenárny nález Ústavného súdu SR sp. zn. -105 zo dňa 12.10.2016. Žalobcovia nevideli žiaden rozdiel v tom, ak na pozemku zaťaženého vecným bremenom je zriadený elektrický stožiar alebo cestná komunikácia, keďže rovnako svoj pozemok nemôžu využívať v žiadnom rozsahu, a potom podľa ich názoru nemôže byť rozdiel v plnení za užívanie pozemku, na ktorom je postavená cestná komunikácia v porovnaní s užívaním pozemku, na ktorom je zriadené elektronické zariadenie. Boli toho názoru, že samotný je v rozpore s SR, menovite s čl. 20 ods. 4, a judikatúrou Ústavného súdu. Zároveň poukázali na to, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. nie je judikovaný a judikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. rieši náhrady za užívanie pozemkov pod bytovými domami podľa Podľa názoru žalobcov preto náhla zmena v rozhodovacej praxi po niekoľkých rokoch nie je ničím odôvodnená a má za následok nepredvídateľnosť súdnych konaní. 7. Žalovaný sa v priebehu ďalšieho konania pridržal všetkých svojich doterajších vyjadrení, zotrval na vnesenej námietke premlčania žalobou uplatneného nároku a z tohto dôvodu naďalej žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. K predloženým článkom z Justičnej revue žalovaný uviedol, že tieto listiny nepovažuje za relevantný dôkaz, ktorý by bol dostačujúci na to, aby súd rozhodol v prospech žalobcov. Dôvodom takéhoto názoru bolo, že predložené listiny len prezentujú subjektívne názory autorov daných článkov, ktoré sú totožné s názorom žalobcov. Žalovaný rešpektoval tvrdenia prezentované v predložených listinách, avšak zastával tiež názor, že pre samotné konanie sú najpodstatnejšie názory vyjadrené v aktuálnych rozhodnutiach súdov, ktoré jednoznačne hovoria, že náhrada za je jednorazová a podlieha premlčaniu.

8. Súd prvej inštancie sa oboznámil s písomnými vyjadreniami a ústnymi prednesmi sporových strán, vykonal dokazovanie oboznámením sa s LV č. XXXX, vedeným pre obec A.-m.č. W. A. a k.ú. W. A., Znaleckým posudkom č. 45/2018 vyhotoveným znalkyňou J.. P. B. dňa 6.5.2018, ako aj ostatným obsahom spisu.

9. Vyvodil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku nachádzajúceho sa v Bratislave, okres Bratislava II, obec Bratislava - mestská časť Podunajské Biskupice, kat. územie W. A., a to parcely registra „C“ č. XXXX/XX o výmere 766 m2, zapísaného na LV č. XXXX vedenom pre katastrálne územie W. A. o veľkosti spoluvlastníckeho podielu každý 1/2. Na parcele je postavená miestna asfaltová komunikácia v zmysle územného plánu mesta Bratislavy. Podľa znaleckého posudku č. 45/2018 vyhotoveného dňa 6.5.2018 znalkyňou J.. P. B., odbor stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby a ohodnocovanie nehnuteľností, bola stanovená všeobecná hodnota nájmu za pozemok parc. č. XXXX/ XX, o výmere 766 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúci sa v katastrálnom území W. A. za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2017 vo výške 14.300,- eur po zaokrúhlení. Podanie žalobcov doručenom súdu dňa 13.6.2019, v ktorom uviedli, že súhlasia, aby žalovaný bol zaviazaný k úhrade úrokov z omeškania nasledujúcim dňom odo dňa doručenia žaloby žalovanému, t.j. odo dňa 14.2.2019, posúdil súd prvej inštancie ako čiastočné späťvzatie žaloby. Žaloba bola žalobcami vzatá v časti o zaplatenie žalobcovi 1/ úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.150,- eur odo dňa 1.7.2018 do dňa 13.2.2019 a v časti žaloby o zaplatenie žalobcovi 2/ úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.150,- eur odo dňa 1.7.2018 do dňa 13.2.2019 späť pred predbežným prejednaním sporu a pojednávaním, preto s poukazom na (ďalej len „“) konanie v tejto časti zastavil. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby bol nárok žalobcu 1/ na zaplatenie sumy 7.150,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 7.150,- eur odo dňa 14.2.2019 až do zaplatenia a nárok žalobcu 2/ na zaplatenie sumy 7.150,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 7.150,- eur odo dňa 14.2.2019 až do zaplatenia.

10. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z , 4 , , ,, , , , , , o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Konštatoval, že žalobcovia sa žalobou domáhali zaplatenia náhrady za vecné bremeno, ktoré bolo zriadené k pozemku v ich podielovom spoluvlastníctve, a to za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2017, každý zo žalobcov v sume 7.150,- eur, počítanú ako 1/2 zo znaleckým posudkom stanovenej všeobecnej hodnoty nájmu za pozemok parc. č. XXXX/XX, o výmere 766 m2, nachádzajúci sa v katastrálnom území W. A. vo výške 14.300,- eur. Strany sporu neurobili spornou skutočnosť, že na vyššie uvedenom pozemku v spoluvlastníctve žalobcov bolo zriadené v prospech žalovaného vecné bremeno, pretože v momente účinnosti citovaného zákona, t.j. dňom 1.7.2009 sa na ňom nachádzala a do dnešného dňa nachádza stavba - cestná komunikácia, ktorá prešla do vlastníctva žalovaného podľa osobitných predpisov, a teda pozemok parc. č. XXXX/XX v k.ú. W. A., vo výmere 766 m2 má charakter pozemku pod stavbou tak, ako ho vymedzuje ustanovenie K predmetnému pozemku v spoluvlastníctve žalobcov vzniklo vo verejnom záujme, dňom nadobudnutia účinnosti , ktorého účelom bolo upraviť usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce, ktoré prešli do vlastníctva obce podľa osobitných predpisov, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou ( citovaného zákona), ktoré je povinný vlastník pozemku strpieť. Nemal za sporné, že žalovaný ku dňu účinnosti nemal k pozemku, na ktorom sa nachádza predmetná cestná komunikácia, zmluvne dohodnuté právo tento pozemok užívať, a preto podľa ust. vzniklo vo verejnom záujme počnúc dňom 1.7.2009 ku stavbou zastavanému pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech žalovaného ako vlastníka stavby. V zmysle žalobcom vznikol nárok na zmluvné poskytnutie náhradného pozemku žalovaným. Keďže žalobcovia náhradný pozemok nedostali, zákon predpokladá postup podľa , podľa ktorého sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu, ktorým je Uviedol, že neupravuje stav do doby, kým vlastníkovi pozemku nie je pridelený náhradný pozemok, resp. než sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbou v konaní o pozemkových úpravách. V zmysle je vlastník pozemku pod stavbou povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav. Keďže zriadenie vecného bremena k pozemkom v spoluvlastníctve žalobcov predstavuje nútené obmedzenie ich vlastníckeho práva, nemôže byť bezodplatné, pričom uvedené vyplýva aj z - z článku 20 ods. 4. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného ako vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Relevantným v tomto konaní bolo posúdenie, či za takéto obmedzenie vlastníckeho práva patrí žalobcom náhrada ako jednorazové alebo opakované plnenie.

12. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky uznesením -21 zo dňa 28. októbra 2020, ktorý rozhodol vo veci sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. -286 z 20. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.08.2019 tak, že ústavnú sťažnosť odmietol. Ústavný súd okrem iného v rozhodnutí uviedol, že ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa . Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľnosti vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie

vecného bremena podľa je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Predmetný názor považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. . Uviedol tiež, že Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. zo dňa 30.11.2020 uviedol, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa Ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Najvyšší súd v rozhodnutí poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. augusta 2019, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky „či vlastník pozemku, na ktorom viazne , má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa vo forme opakujúceho sa plnenia“ a následne uviedol, že obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. , ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016 sp. zn. , ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „“). Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná , ani expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že aj keď neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení . Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp.zn. ). I v prípade zriadenia vecného bremena podľa je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. , uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena, podľa Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka

zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. . Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa , v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. , , , ), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu sp. zn. „nemožno stotožňovať právnu úpravu o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené v zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa , ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa , ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku“.

13. Pokiaľ ide o otázku, či v prípade vecného bremena vzniknutého na základe ide o jednorazové alebo opakujúce sa plnenie ako odplata za užívanie nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, súd prvej inštancie nemal dôvod v tomto prípade sa odchýliť od vyššie uvedenej právnej argumentácie Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keďže ide o rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. V tomto smere neboli spôsobilé zvrátiť záver súdu ani subjektívne názory autorov prezentované v článkoch publikovaných v Justičnej revue, predložených zo strany žalobcov, ktoré pre súd nie sú záväzné, na rozdiel od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorú je súd naopak povinný pri svojom rozhodovaní rešpektovať. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k názoru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena podľa Z.z vzniká zo zákona ex lege jednorazovo ku dňu účinnosti citovaného zákona, teda ku dňu 01.07.2009, a odplata náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku zriadeného týmto zákonom je jednorazová. Uvedená skutočnosť bola relevantná aj z hľadiska posúdenia dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania, keď zásada hospodárnosti konania vedie k tomu, že súd prednostne posudzuje v konaní vznesenú námietku premlčania bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky nároku a podobne.

14. Súd prvej inštancie vychádzajúc z ustanovení , , skonštatoval, že premlčanie je jedným z občianskoprávnych inštitútov, ktorý je úzko spojený s plynutím času. Ak uplynie určený čas pre uplatnenie subjektívneho práva, veriteľ v ňom neuplatní svoje právo na súde a dlžník vznesie v súdnom konaní námietku premlčania, nastávajú právne následky premlčania. Tie znamenajú, že veriteľovo subjektívne právo, hoci ako také naďalej trvá, stráca možnosť byť s úspechom autoritatívne vykonané. Žalovaným vznesenú námietku premlčania žalobcami uplatneného nároku súd prvej inštancie posúdil ako dôvodnú, keďže vzhľadom na jednorazový charakter náhrady za zriadenie vecného bremena podľa , bol nárok žalobcov uplatnený po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej lehoty. Finančná náhrada za zákonné vecné bremeno je majetkové právo a podlieha premlčaniu podľa s trojročnou premlčacou dobou. Pokiaľ si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu za vecné bremeno žalobou podanou na súd dňa 29.6.2018, uplatnili si nárok po márnom uplynutí , teda dňom 1.7.2009 a uplynula dňom 1.7.2012. Tento okamih je pritom daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve (porovnaj R 1/1998). Nestotožnil sa s tvrdením žalobcov o nepredvídateľnosti súdnych konaní v dôsledku náhlej zmeny v rozhodovacej praxi. V súlade s ochrana ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, pričom právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. V oblasti explikovaných ako „najvyššie súdne autority“ je potrebné článok 2 vykladať vo funkčnej jednote s článkom 3. V tomto zmysle je potom jednoznačné, že za najvyššie súdne autority možno sémanticky dosadiť Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR i Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie. Ako bolo uvedené vyššie, v danom prípade súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z právnej argumentácie Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. navyše otázku jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno označilo za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. pod R 73/2016. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Na základe uvedeného mal za to, že v konaní postupoval v súlade s článkom 2 , teda s princípom právnej istoty, keď predmetný spor posúdil a rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. K tvrdeniam žalobcov o náhlej zmene zaužívanej súdnej praxe vo veci poskytnutia opakovanej náhrady za užívanie pozemku vlastníka, súd prvej inštancie poukázal i na právny názor vyslovený Krajským súdom v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. z 26.10.2021, podľa ktorého napríklad rozhodovacia prax Krajského súdu v Bratislave o obdobných nárokoch v minulosti rozhodne ustálená nebola. Navyše zdôraznil, že súdom vyslovený právny názor v konaní o predmetnej žalobe žalobcov je v súlade s najnovšou rozhodovacou praxou aj odvolacieho Krajského súdu v Bratislave (napr. rozhodnutia sp. zn. z 30.9.2021, sp. zn. z 10.6.2021, sp. zn. z 26.10.2021). K namietanej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí poukázal tiež na to, že princíp právnej istoty a požiadavka zásadnej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako teoretický postulát nachádza v svoju konkrétnu právnu reflexiu v rôznych inštitútoch, napríklad v obligatórnosti vyjadrenia právneho názoru súdu na prejednávanú vec podľa . Súd v súlade s týmto ustanovením postupoval aj na nariadenom pojednávaní, uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, v rámci ktorého poukázal aj na vyššie citovanú právnu argumentáciu Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, dokonca tak nad rámec zákonnej povinnosti urobil z dôvodu hospodárnosti konania aj v štádiu pred otvorením pojednávania. Vzhľadom na vyššie uvedené, kedy sa žalovaný dôvodne dovolal premlčania nároku žalobcov na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol. Konštatoval, že v zmysle konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo strany na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom na uvedené sa s ďalšou argumentáciou strán, ktorá je vzhľadom na posúdenie veci súdom irelevantná, nezaoberal.

15. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia , teda podľa úspechu žalovaného v spore, ktorý mal v konaní úspech v celom rozsahu, keď súd žalobu zamietol. Žalovanému však nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko mu v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2016 sp. zn. ). Preto v súlade s Základných princípov zakotvujúcim procesnú ekonómiu, bolo vhodné rozhodnúť priamo tak, že sa mu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

16. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/, ktorí žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie a ďalšie konanie. Uviedli, že je účinný už 13 rokov a vlastník stavby s pozemkovými úpravami ešte nezačal, ani v budúcnosti nezačne, ak vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom bude uspokojený jednorazovou náhradou. Tým sa minie zámer zákonodarcu, ktorý schválením práve sledoval, aby stavby na nevysporiadaných pozemkoch boli do budúcna vysporiadané zámennými zmluvami, alebo po vykonaní pozemkových úprav po poskytnutí náhradných pozemkov a pozemky zaťažené vecným bremenom v budúcnosti vlastnili vlastníci stavieb. Aby zámer zákonodarcu bol splnený, motivačným prvkom je úhrada vlastníkovi pozemku primeraná

náhrada, a to do doby poskytnutia mu adekvátneho náhradného pozemku, pretože zákon nezakotvil lehotu na vykonanie pozemkových úprav. Stanovenie výšky odplaty jednorazovo, pri zachovaní inštitútu vecného bremena by bolo v rozpore s dobrými mravmi ( ). Boli toho názoru, že doterajšia súdna prax od účinnosti počas 6 rokov priznávala vlastníkom pozemkov zaťaženým vecným bremenom opakujúce sa plnenie. Náhla zmena názoru Najvyššieho súdu v konaní spôsobila nepredvídateľnosť súdneho konania. Naviac názor súdnych autorít je v rozpore aj s SR, ktorá vlastníkovi poskytuje ústavnú ochranu a nepredpokladá, aby vlastník pozemku vykonával z titulu svojho vlastníctva verejno- prospešnú úlohu ako pred rokom 1989. Nemôžu svoj pozemok podľa držať, nemôžu pozemok užívať, nemôžu s ním disponovať. Pri poskytnutí jednorazovej náhrady vlastníkovi pozemku by ostalo iba holé vlastnícke právo. V samotnej dôvodovej správe v osobitnej časti k návrhu sa uvádza “návrh zákona upravuje usporiadanie predmetných zastavaných pozemkov do vlastníctva vlastníkov stavieb“, t.j. do vlastníctva obcí a vyšších územných celkov. Pokiaľ ide o poskytnutie náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom, doterajšia súdna prax vychádzala z SR, podľa ktorej možno obmedziť vlastnícke právo, ale len za primeranú náhradu. Jednorazová náhrada nemôže byť primeraná. Vo veci užívania predmetného pozemku právoplatne rozhodol Krajský súd v Bratislave v konaní sp.zn.3Co105/2017, Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. , Okresný súd Bratislava IV v konaní sp. zn.18C/67/2016, v ktorých opakujúca sa náhrada za užívanie pozemku žalobcom bola priznaná. Žalobcovia poukázali na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktoré prijalo právny názor, že odplata za vecné bremeno zriadené je opakujúca sa, že vlastníci majú nárok na odplatu za vecné bremeno až do vykonania pozemkových úprav alebo zámeny pozemkov, a to za každý rok. Boli toho názoru, že súd prvej inštancie vychádzal pri vynesení rozsudku z nesprávneho právneho posúdenia veci. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi pozemku parc. č. XXXX/XX kat. územie W. A. o výmere 766 m2, každý v podiele 1/2, na ktorom je postavená cestná komunikácia a za žalované obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2017 žalovaný odmieta za užívanie pozemku žalobcom zaplatiť primeranú náhradu. Na uvedený pozemok o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo zriadené vecné bremeno s účinnosťou od 1.7.2009. Poukázali na ust. a uviedli, že vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Podľa citovaného ustanovenia vlastník pozemku rešpektuje nerušené užívanie stavby, pod ktorou nie je majetkovoprávne vysporiadaný pozemok, tak konal aj v minulosti pred účinnosťou , nie je tomu inak ani v súčasnosti. Žalovaný nenamietal opak. V konaní bola sporná otázka náhrady za užívanie pozemku, túto otázku súd prvej inštancie podľa nich právne nesprávne posúdil, odvolával sa na súdne rozhodnutia, podľa ktorých náhrada za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom je jednorazová a podlieha premlčaniu, ktoré rozhodnutia vychádzali zo o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Nestotožnili sa s uvedeným názorom, pretože nežalujú poskytnutie náhrady za užívanie pozemku, na ktorom je postavený bytový dom, predmetom sporu je náhrada za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremeno, na ktorom je cestná komunikácia podľa , ktorý zákon má diametrálne odlišnú právnu konštrukciu ako vecné bremeno podľa zákona zriadené vecné bremeno je dočasné, pretože v zakotvuje vlastníkovi pozemku poskytnutie iného adekvátneho pozemku, či už zámenou alebo po vykonaní pozemkových úprav. „Obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal podľa osobitných predpisový vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce. Do doby poskytnutia iného adekvátneho pozemku prislúcha vlastníkovi pozemku primeraná náhrada za užívanie jeho pozemku. nezakotvil jednorazovú náhradu za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom, potom vlastníkovi pozemku vzniká každým dňom nárok na náhradu za užívanie jeho pozemku do doby poskytnutia mu adekvátneho pozemku. Pokiaľ by zákonodarca mal zámer jednorazovo odškodniť vlastníka pozemku zaťaženého vecným bremenom, zvolil by inštitút vyvlastnenia. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že zo zákona vyplýva jednorazová náhrada za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom, mal uviesť konkrétne ustanovenie zákona, ktorý jednorazovú náhradu zakotvuje. Také ustanovenie zákona neexistuje, preto ho žalovaný ani

neuvádza, ani súd sa nevysporiadal s touto otázkou. Mali za to, že súd pri rozhodovaní mal by vychádzať len z explicitne upraveného ustanovenia o jednorazovej náhrade a nie z rôznych právnych názorov, ktoré sa neopierajú o , a to z odvolávky bodu 10, uvedeného pri na ust. , v zmysle ktorého vecné bremeno zanikne, ak nastanú také trvalé zmeny, že vec už nemôže slúžiť potrebám oprávnenej osoby alebo prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti; prechodnou nemožnosťou výkonu práva vecné bremeno nezaniká. Ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, môže súd rozhodnúť, že sa vecné bremeno za primeranú náhradu obmedzuje alebo zrušuje. Ak pre zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení, môže súd rozhodnúť, aby sa namiesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie. Pri lingvistickom výklade sloveso „poskytovalo“ je nedokonavý slovesný tvar, pri ktorom dej trvá. Pokiaľ by mal zákonodarca záujem poskytnúť vlastníkovi za obmedzenie jeho vlastníckeho práva jednorazovú náhradu, bol by zakotvil dokonavý slovesný tvar „ poskytne“. Z uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že vlastníkovi pozemku sa má poskytovať peňažné plnenie, a nie plnenie jednorazovo. Jednorazovú náhradu žalobcovia odmietajú už aj z dôvodu, že jeho poskytnutie musí mať ohraničenú dobu, t.j. začiatok a koniec obdobia, avšak v danom prípade koniec obdobia nie je známy a závisí od výkonu pozemkových úprav. Tie neboli začaté (od účinnosti zákona uplynulo viac ako 12 rokov), ani nikdy nebudú začaté a s touto okolnosťou sa žalovaný ani netají vo svojich vyjadreniach, napr. v konaní sp. zn. - 343, je to pre neho nehospodárny úkon, a tým priznáva zneužitie nedostatok , ktorý nestanovil termín na vykonanie pozemkových úprav. Akákoľvek žaloba na vynútenie tejto povinnosti by bola predčasná a neúspešná. Jediným motivačným prvkom je platenie primeranej náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom do doby poskytnutia adekvátneho pozemku vlastníkovi pozemku niektorým zo spôsobov zakotvených zák., aby sa naplnil zámer zákonodarcu, pozemky pod stavbami boli v budúcnosti vo vlastníctve vlastníka stavby. Odmietali názor, že náhrada za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom podľa má charakter jednorazového plnenia. Ak nezakotvil jednorazovú náhradu ani z iného všeobecne záväzného predpisu to nevyplýva, nemôže žiaden súd nahradiť vôľu zákonodarného zboru a v rozsudku uvádzať, že náhrada za užívanie pozemkov zaťažených vecným bremenom je nepochybne jednorazová. Vecné bremeno je inštitútom, ktorý zabezpečuje vlastníkovi stavby nerušené užívanie jeho vlastníctva, aj keď pod stavbou pozemok nie je majetkovoprávne vysporiadaný. To ale neznamená, že pozemok vlastníka zaťažený vecným bremenom možno bezplatne užívať. Jednorazová náhrada nie je primeranou náhradou, a nemožno sa odvolávať na to, že náhrada je determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu. Predsa vlastníkovi pozemku nemožno ukladať, aby sa proporcionálne podieľal na verejnom záujme, ak to nezakotvil. Ak by sa očakávalo od vlastníka pozemku, aby sa podieľal na verejno-prospešných úlohách žalovaného, bolo by to diskriminujúce v porovnaní s tými subjektami, ktorí nevlastnia žiaden pozemok a nemuseli by znášať verejno-prospešnú funkciu. V demokratickom právnom štáte nemožno diskriminovať vlastníkov a očakávať od nich podiel na verejnoprospešných úlohách iného subjektu alebo verejnej správy bezplatne. Boli toho názoru, že primeraná náhrada za užívanie ich pozemku je odvodená z ich vlastníckeho práva zapísaného v katastri nehnuteľnosti a nárok na primeranú náhradu im vzniká každým dňom užívania jeho vlastníctva žalovaným, a preto právo sa nemohlo premlčať, pretože svoj nárok uplatnili vo všeobecnej trojročnej lehote. Nesúhlasili s názorom, ktorý zakladá začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie finančného nároku vlastníkom pozemku zaťaženého vecným bremenom dňom účinnosti Účinnosťou bol zriadený inštitút vecného bremena, ktorý zabezpečuje vlastníkovi stavby nerušenú držbu stavby zriadenej na vlastnícky nevysporiadanom pozemku. Uviedli, že z je zrejmé, ktorým dňom vzniká vecné bremeno, ale nezakladá vznik plynutia jednorazovej náhrady. Ak by deň účinnosti zákona zakladal vznik jednorazovej premlčacej lehoty, čo žalobcovia odmietali, potom by podľa nich vznikla situácia, že po uplynutí troch rokov, vlastník pozemku sa má podieľať na verejnoprospešnej úlohe žalovaného, a to bezplatne náhradu, potom platia všeobecné právne predpisy, a to o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v platnom znení, ktorý upravuje náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom a ust. je účinný už 13 rokov a vlastník stavby s pozemkovými úpravami ešte nezačal, ani v budúcnosti nezačne, ak vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom bude uspokojený jednorazovou náhradou. Tým sa minie zámer zákonodarcu, ktorý schválením práve sledoval, aby stavby na nevysporiadaných pozemkoch boli do budúcna vysporiadané zámennými zmluvami, alebo po

vykonaní pozemkových úprav po poskytnutí náhradných pozemkov a pozemky zaťažené vecným bremenom v budúcnosti vlastnili vlastníci stavieb. Aby zámer zákonodarcu bol splnený, motivačným prvkom je úhrada vlastníkovi pozemku primeraná náhrada, a to do doby poskytnutia mu adekvátneho náhradného pozemku, pretože zákon nezakotvil lehotu na vykonanie pozemkových úprav. Stanovenie výšky odplaty jednorazovo, pri zachovaní inštitútu vecného bremena by bolo v rozpore s dobrými mravmi ( ). Žalobcovia nemôžu svoj pozemok podľa držať, nemôžu pozemok užívať, nemôžu s ním disponovať. Pri poskytnutí jednorazovej náhrady vlastníkovi pozemku by zostalo iba holé vlastnícke právo. V samotnej dôvodovej správe v osobitnej časti k návrhu sa uvádza “návrh zákona upravuje usporiadanie predmetných zastavaných pozemkov do vlastníctva vlastníkov stavieb“, t.j. do vlastníctva obcí a vyšších územných celkov. Uviedli, že pokiaľ ide o poskytnutie náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom, doterajšia súdna prax vychádzala z SR, podľa ktorej možno obmedziť vlastnícke právo, ale len za primeranú náhradu. Jednorazová náhrada nemôže byť primeraná. Vo veci užívania predmetného pozemku právoplatne rozhodol Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. , v konaní sp. zn. , Okresný súd Bratislava IV v konaní sp.zn.18C/67/2016, v ktorých opakujúca sa náhrada za užívanie pozemku žalobcom priznala. Poukázali na občianskoprávneho kolégia krajského súdu v Prešove, ktoré prijalo právny názor, že odplata za vecné bremeno zriadené je opakujúca sa, že vlastníci majú nárok na odplatu za vecné bremeno až do vykonania pozemkových úprav alebo zámeny pozemkov, a to za každý rok. Žalobcovia poukázali na to, že skupina vlastníkov, ktorá ešte ku dňu účinnosti mala s obcou alebo s vyšším územným celkom uzatvorenú nájomnú zmluvu za užívanie pozemku, dostáva pravidelnú náhradu vo výške obvyklého nájmu a druhá skupina vlastníkov pozemku, ktorých pozemok užívali obce bez náhrady, jednorazová náhrada by bola diskriminujúca. Ak podľa SR vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú ochranu, platí, že ak jedna skupina dostáva pravidelné plnenie vo forme obvyklého nájmu, tak aj druhá skupina by mala dostať taktiež pravidelnú odplatu za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom. V opačnom prípade nemožno hovoriť o rovnakej ochrane všetkých vlastníkov. Jednorazovú náhradu za užívanie pozemkov zaťaženými vecným bremenom vníma právnická a laická verejnosť za nespravodlivú, v rozpore s princípom právneho štátu a princípom právnej istoty. Uviedli, že zo žiadneho právneho predpisu, ani z nevyplýva, že odplata za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom je jednorazová. Obce sú toho názoru, že odplata za užívanie pozemkov zaťažených vecným bremenom je jednorazová, lebo im takéto tvrdenie o jednorazovej odplate vyhovuje a zvýhodňuje, a naviac je pohodlné cudzie vlastníctvo bezplatne užívať. Boli toho názoru, že ak vecné bremeno podľa má byť dočasné, tak odplata za jeho existenciu nemôže byť jednorazová, lebo jednorazová odplata ruší jej dočasnosť. Je nelogické, aby niekto zaplatil jednorazovú odplatu a následne ešte vysporiadal vlastnícke právo k pozemku, a naviac, ak nevyplýva, že zákonodarca zákonom mal záujem vlastníkov pozemku odškodniť jednorazovo, naopak sledoval, aby vlastníkmi pozemkov zaťažených vecným bremenom boli v budúcnosti obce a samosprávne kraje. Jednorazová odmena by poprela cieľ, účel a zmysel zákona, a hlavne nie je zámerom a vôľou zákonodarcu. Cieľom zákona je usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbami, aby pozemky pod stavbami v budúcnosti boli vo vlastníctve vlastníkov stavieb. Z titulu vlastníctva k pozemku im denne vzniká nárok na poskytovanie primeranej náhrady za jeho užívanie, ak svoj nárok uplatnili v premlčacej lehote, čo v danom konaní bolo uplatnené. Poukázali na to, že na pozemkoch, na ktorých boli zriadené zariadenia tepelnej energetiky podľa , boli tiež zaťažené vecným bremenom, ale vlastníci týchto pozemkov dostávajú pravidelné plnenie vo forme obvyklého nájmu nadväzne na plenárny nález Ústavného súdu SR sp. zn. -105 zo dňa 12.10.2016. Žalobcovia nevidia žiaden rozdiel v tom, ak na pozemku zaťaženého vecným bremenom je zriadený elektrický stožiar alebo cestná komunikácia. Rovnako svoj pozemok nemôžu využívať v žiadnom rozsahu a potom nemôže byť rozdiel v plnení za užívanie pozemku na ktorom je postavená cestná komunikácia v porovnaní s užívaním pozemku na ktorom je zriadené elektronické zariadenie. Žalobcovia poukázali na to, že rozsudok NS SR sp. zn. nie je judikovaný a judikované rozhodnutie najvyššieho súdu rieši náhrady za užívanie pozemkov pod bytovými domami podľa z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a pritom tento zákon má diametrálne odlišnú právnu konštrukciu, keďže neupravuje poskytnutie náhradného pozemku, ako je to zakotvené v Preto výkladom súdu nie je možné zjednotiť posudzovanie otázky poskytnutia náhrady za užívanie pozemkov zaťaženým vecným bremenom. Náhla zmena v rozhodovacej praxi po niekoľkých rokoch nie je podľa žalobcov ničím odôvodnená a má za následok nepredvídateľnosť súdnych konaní. Keď sa nezmenil zákon, ktorý je podkladom rozhodnutia, nemal by

mať súd diametrálne odlišný názor, ako ktorý bol súdmi roky zaužívaný a ktorý je v súlade so zákonom a SR a je spravodlivý. Okrem toho v zmenenom právnom názore (sp. zn. ) Najvyšší súd SR považuje za ústavne udržateľné rozhodnutie, v ktorom vlastník pozemku má bezplatne strpieť užívanie jeho pozemku a podieľať sa na výkone verejnoprospešnej úlohe. Takýto názor je v rozpore s SR a práve naopak nie je ústavne udržateľné, kde vlastníkovi ostáva iba holé vlastníctvo, bez možnosti žiadať za jeho pretrvávajúce užívanie náhradu, a naviac ak rozhodnutie zmení úmysel zákonodarcu. Ak sa má priznávať iba jednorazová náhrada, je to definitívne ukončená náhrada, (v zákone nie explicitne uvedené), týmto názorom súd škrtne povinnosť vlastníka stavby vykonať pozemkové úpravy. Najvyšší súd fakticky svojim výkladom zmenil zákon, prevzal zákonodarnú kompetenciu zákonodarného zboru (táto kompetencia mu neprislúcha) nadväzne na základe ktorého sa už vlastníkovi pozemku neposkytne adekvátny pozemok podľa , a vlastník stavby sa do budúcna nestane vlastníkom pozemku v súlade so zákonom aj s dôvodovou správou k zákonu. Pokiaľ Najvyšší súd SR náhle zmenil zaužívanú súdnu prax vo veci poskytnutia opakovanej náhrady za užívanie pozemku vlastníka, mal sa oprieť o ustanovenie zákona, právo je to, čo je obsiahnuté právnej norme, spojenie 2 slov -„ústavne udržateľné“ nie je zákon a ani nemôže byť podkladom súdnych rozhodnutí. Okrem toho v rozhodnutí uvádzaný výrok o “ bezpochybne jednorazovej náhrade“ taktiež nemá oporu v žiadnom zákone. Vytýkali súdu prvej inštancie, že v rozsudku neuviedol žiadne ustanovenia zákona, ktoré by zakotvovali jednorazovú náhradu v prípade zriadenia vecného bremena na pozemok povinného z vecného bremena, neuviedol žiadne ustanovenie zákona, ktorý by zakotvoval, že vlastník pozemku za určitých okolnosti menovite zaťažením jeho pozemku vecným bremenom mal bezplatne plniť verejnoprospešnú úlohu a neuviedol, z akého dôvodu je neaplikovateľné ust. , na ktorý odkazuje bod 10 ust. , z ktorého je zrejmé, že sa poskytuje peňažné plnenie, ak je nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, čo v danom konaní je nepochybne dané a je kľúčom riešenia náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom. Odpoveď na uvedené body by mala byť podľa žalobcov kardinálnym podkladom rozhodnutia súdu, a nie vyhnúť sa odpovede s poukazom na konštantnú judikatúru, podľa ktorej súd nemusí dať odpoveď na otázky nastolené sporovou stranou. Zámerné vyhýbanie sa odpovede na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam nevzbudzuje dôveru v zákonnosti, ústavnosti a spravodlivosti rozsudku. Mali za to, že vlastníctvo je najviac chráneným vecným právom, má silnú ochranu v Ústave SR v zákone najvyššej právnej sily, nadväzne ktorého nemožno od vlastníka očakávať alebo požadovať, aby sa bezplatne podieľal na výkone verejnoprospešnej úlohe iného subjektu na dobu neurčitú, hlavne ak to explicitne neupravuje žiaden zákon, a naviac, nemožno zákon právnym názorom alebo výkladom súdu nahradiť, ktorým sa zmení samotný zámer zákonodarcu, a to bez opory v zákone. V právnom štáte takáto úvaha je nemysliteľná a nemá obdobu v demokratických právnych systémoch, v ktorých by bolo „ústavne udržateľné“ vlastníctvo užívať iným subjektom bezplatne resp. proporcionálne sa podieľať na verejnoprospešnej úlohe iného subjektu, ak to zákon výslovne nezakotvuje. Názor na bezplatné užívanie vlastníctva (v žalovanom období) je návratom do obdobia pred rokom 1989, kde úcta k vlastníctvu bola potláčaná a je formou novodobého znárodnenia bez znárodňovacieho dekrétu len názorom súdnych autorít. Boli toho názoru, že právny názor súdnych autorít, na ktoré sa odvoláva súd prvej inštancie v danom konaní je neaplikovateľný na predmet sporu, nie je judikovaný, jeho aplikácia spôsobuje nezákonnosť a nespravodlivosť rozhodnutia. Naviac spôsobuje stratu viery súdnej ochrany vlastníctva v súlade s SR, ochrana vlastníctva bude iluzórna len na papieri.

17. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, stotožňujúc sa s jeho závermi. K argumentácii žalobcov namietajúcich jednorazovosť odplaty za zriadenie vecného bremena, ktorú vnímajú ako nespravodlivú, v rozpore s princípom právneho štátu a právnej istoty a domnievajú sa, že zo žiadneho právneho predpisu ani z nevyplýva, že odplata za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom je jednorazová; pre obce je argumentácia o jednorazovej odplate za zriadenie vecného bremena vyhovujúca, pretože im umožňuje bezplatne užívať cudzie vlastníctvo, žalovaný uviedol, že nikdy netvrdil, že zriadenie zákonného vecného bremena znamená pro oprávnených z vecného bremena bezodplatné užívanie pozemkov. Avšak uplatnenie nároku na odplatu za zriadené vecné bremeno má svoje zákonné pravidlá. Vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd, táto ochrana sa však musí poskytovať v medziach zákona a niet dôvodu, aby sa v danej veci vylučovalo použitie inštitútu premlčania. Nemožno pripustiť stav, kedy by sa majetkové právo žalobcov mohlo vykonávať bez obmedzení, neurčito. V tomto prípade ide o majetkové právo, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle . Zastával názor, že vzhľadom na vznik práva z vecného bremena zo zákona je evidentne daný aj

časový aspekt možnosti uplatnenia tohto práva (na rozdiel napríklad od bezdôvodného obohatenia, ktoré možno uplatňovať priebežne v časových intervaloch). Keďže o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako lex specialis nerieši problematiku odplatnosti vecného bremena, je potrebné podľa žalovaného aplikovať všeobecnú úpravu . Vo všeobecnosti sa pri náhrade za vecné bremeno určuje náhrada v závislosti od toho, či vecné bremeno má alebo nemá obmedzené trvanie. Nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva sa aj s prihliadnutím na vyhlášku č. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, určuje ako jednorazová náhrada, a to aj vzhľadom na spôsob zaťaženia pozemku, ktorý je trvalého charakteru, keďže na pozemku je vybudovaná cesta. Pretože charakterom stavby vo vlastníctve žalovaného je cesta, ktorá je trvalou stavbou, mal za to, že nemožno určovať náhradu za vecné bremeno podľa ustanovení o časovo obmedzenom vecnom bremene, nakoľko nie je predpoklad, že by zanikol dôvod pre trvanie zákonného vecného bremena, teda, že by v budúcnosti neexistovala cesta na pozemkoch žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia a a a k námietke žalobcov, že premlčacia lehota nemôže začať plynúť dňom účinnosti uviedol, že premlčacia lehota začala plynúť 1.7.2009, pretože podľa premlčacia lehota je trojročná a plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz - v prípade uplatnenia odplaty za zriadenie vecného bremena, toto právo sa mohlo vykonať prvý raz dňom 1.7.2009, a premlčané bolo k 1.7.2012, tak ako to vyplýva aj z právnej teórie. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní prezentujú názor, že doterajšia súdna prax od účinnosti počas šiestich rokov priznávala vlastníkom pozemkov zaťažených vecným bremenom opakujúce sa plnenie a že náhla zmena názoru Najvyššieho súdu SR v konaní spôsobila nepredvídateľnosť súdneho konania, žalovaný poukázal na vyslovený názor súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. otázku jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno označilo za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR-rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. je judikátom R 73/2016. Podstatu predmetného názoru považoval za ústavne udržateľný aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Na tomto základe mal prvoinštančný súd za to, že postupoval v súlade s článkom 2 , teda s princípom právnej istoty, keď predmetný spor posúdil a rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. K namietanej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí sa prvostupňový súd vyjadril tak, že princíp právnej istoty a požiadavka zásadnej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako teoretický postulát nachádza v svoju konkrétnu reflexiu v rôznych inštitútoch, napríklad v obligatórnosti vyjadrenia právneho názoru súdu na prejednávanú vec podľa . Súd prvej inštancie v súlade s týmto ustanovením postupoval aj na nariadenom pojednávaní, uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, v rámci ktorého poukázal aj na vyššie citovanú právnu argumentácie Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, dokonca tak nad rámec zákonnej povinnosti urobil z dôvodu hospodárnosti konania aj v štádiu pred otvorením pojednávania.

18. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedli, že žalovaný si pri vyhlásení, že nikdy netvrdil, že zriadenie zákonného vecného bremena znamená pre oprávneného z vecného bremena bezplatné užívanie pozemkov, hrubo odporuje. Práve namietal v žalobe uplatnenú náhradu, a to potom nie je ničím, len presadenie bezodplatného užívania cudzieho pozemku. Odmietali jeho názor, podľa ktorého nárok žalobcov je premlčaný. Uviedli, že právo na náhradu za užívanie pozemku vlastníkovi pozemku vzniká každým dňom nasledujúcom po dni užívania jeho pozemku, obdobne ako úroky z omeškania a nemôže sa premlčať, pokiaľ vlastník pozemku v premlčacej lehote svoj nárok za žalované obdobie uplatní, a žalobcovia nepochybne uplatnili nárok na primeranú náhradu vyčíslenú znalcom podľa ust. . Z uvedeného dôvodu odmietali žalovaným uplatnenú námietku premlčania. K argumentácii žalovaného uviedli, že nikdy neuvádzali, že pre uplatnenie náhrady za užívanie pozemku, ktorý je zaťažený vecným bremenom, neexistuje časový aspekt možnosti uplatnenia tohto práva. Sú práve toho názoru, že časový aspekt je naplnený, ak vlastník pozemku v premlčacej lehote si uplatnil právo na náhradu za užívanie svojho pozemku. Žalovaný zámerne zamieňa inštitút vecného bremena, ktorý nie je ničím iným, len nástrojom na zabezpečenie nerušeného užívania pozemku vlastníkom stavby, zriadeného na pozemku iného subjektu s náhradou za užívanie vecným bremenom zaťaženého pozemku. Nerušené užívanie stavby žalobcovia rešpektujú, ani žalovaný neuviedol opak. To však neznamená, že bezplatne musia znášať užívanie svojho pozemku a odmietali názor žalovaného, podľa

ktorého im prislúcha len jednorazová náhrada. Konštatovali, že k spornému pozemku sa vzťahuje právny režim o majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poukazujúc na ust. a cit. zákona mali žalobcovia za to, že zákonodarca uvedeným zákonom sledoval zabezpečiť v prospech vlastníka stavby nerušené užívanie stavby, ak pod stavbou nemá usporiadaný vzťah k pozemku, ale to len dočasne, do doby, kým vlastníkovi pozemku nebude poskytnutý iný adekvátny náhradný pozemok zámenou alebo v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa Súhlasili s názorom žalovaného uvedeného v odvolaní, že ak zákon priamo nerieši problematiku odplaty za užívanie pozemkov zaťažených vecným bremenom, tak je potrebné aplikovať ustanovenie . Práve kľúčom riešenia náhrady za užívanie pozemkov zaťažených vecným bremenom je podľa žalobcov odvolávka uvedená k , týkajúca sa aplikácie ustanovenia . Pri lingvistickom „výklade sloveso „poskytovalo“ je podľa žalobcov nedokonavý slovesný tvar, pri ktorom dej trvá. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle poskytnúť vlastníkovi za obmedzenie jeho vlastníckeho práva jednorazovú náhradu, bol by zakotvil dokonavý slovesný tvar „poskytne“. Jednorazovú náhradu žalobcovia odmietali už aj z dôvodu, že jeho poskytnutie musí mať ohraničenú dobu, t.j. musí mať začiatok a koniec obdobia, avšak koniec obdobia v súčasnosti nie je známy. Práve motiváciou na usporiadanie právneho vzťahu vlastníctva je úhrada primeranej náhrady za užívanie pozemku zaťaženého vecným bremenom.

19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( , ďalej aj „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať ( ), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa v spojení s , keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné.

20. Podľa o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanou vlastníkmi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení vlastník pozemku od stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.

21. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na až . Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako , ani expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že aj keď neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s

právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení . Najvyšší súd SR už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). I v prípade zriadenia vecného bremena podľa je primeraná náhrada namieste. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. . Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa , v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. , , , ), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Nedôvodná tak bola odvolacia námietka žalobcov, že náhla zmena názoru Najvyššieho súdu v konaní spôsobila nepredvídateľnosť súdneho konania. Naviac názor súdnych autorít je v rozpore aj s SR, ktorá vlastníkovi poskytuje ústavnú ochranu a nepredpokladá, aby vlastník pozemku vykonával z titulu svojho vlastníctva verejno- prospešnú úlohu ako pred rokom 1989. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. otázku jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno označilo za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR-rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. je judikátom R 73/2016.

22. Podstata zákonných (legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Zákonné vecné bremená sú inštitútmi sui generis, ktorým nemožno priznať povahu súkromnoprávnych opatrení, nakoľko ide o obmedzenia vlastníckeho práva vo verejnom záujme a v zmysle verejnoprávnych predpisov. Čl. 20 ods.1 druhá veta zakotvuje, že vlastnícke právo má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Zároveň pripúšťa, že zákonom možno ustanoviť obsah vlastníckeho práva. Ako uvádza Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. , z vyplýva, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah, no nie sú v ňom presne definované (vymedzené) prvky charakterizujúce takýto obsah vlastníckeho práv. V rámci zákona, existenciu ktorého predpokladá , nejde už o stanovenie zákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, t.j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva, zákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil na základe . Ústavný súd SR samotné stanovenie obsahu vlastníckeho práva vo vzťahu ku všetkým vlastníkom druhovo určenej veci zákonom nepovažuje za nesúladné s , avšak aj takéto stanovenie obsahu vlastníckeho práva zákonom musí obstáť v teste proporcionality v zmysle . Vlastnícke právo je potrebné rešpektovať a chrániť, no na druhej strane ho nemožno absolutizovať, a preto nemožno každý zásah do vlastníckeho práva zákonom považovať za protiústavný, keď samotný odkazuje pri vymedzení obsahu vlastníckeho práva na zákon. Ustanovenie zakotvuje triádu vlastníckych oprávnení, a to právo vec držať, užívať ju a požívať jej plody a úžitky a disponovať

ňou. To však neznamená, že pri druhovo určených veciach nemožno upraviť obsah vlastníckeho práva zákonom inak, resp. bližšie konkretizovať obsah vlastníckeho práva.

23.Problematiku priznávania náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa vlastníkovi pozemku pod stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, riešil Najvyšší súd SR aj v uznesení sp. zn. zo dňa 30. novembra 2020, v ktorom rozhodnutí vychádzal zo záverov skôr vydaných rozsudkov najvyššieho súdu z 24. marca 2015 sp. zn. a zo 14. apríla 2016 sp. zn. , ako aj z uznesenia sp. zn. , s ktorými sa stotožnil. Dospel k záveru, že aj judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Vecné bremeno vzniknuté podľa treba považovať vzhľadom na konštrukciu , za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhší, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky tejto náhrady. K právnej istote vlastníka v zmysle patrí totiž aj istota o čase, kedy vlastník dostane primeranú náhradu. Pokiaľ obce a VÚC užívali cudzie pozemky pred 30.06.2009, dochádzalo k užívaniu pozemkov bez právneho dôvodu, čím sa obec alebo VÚC v zmysle ustanovenia neustanovuje spôsob určenia finančnej náhrady v načrtnutých prípadoch, avšak presnejší obraz pomáha utvárať rozhodovacia prax súdov v sporoch, ktorých predmetom je určenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva na základe Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže tomu byť inak ani pri zriadení vecného bremena podľa . Ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu i ústavného súdu.

24. Vlastníci predmetných pozemkov si mohli uplatniť náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov ( ) od nadobudnutia účinnosti , t. j. od 1. septembra 2009. Žaloba však nesmerovala k zaplateniu odplaty za zriadenie vecného bremena, ale k tomu, že žalovaný je povinný platiť opakujúce sa plnenie za určité obdobie. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že argumentácia žalobcov v podanom odvolaní, že v prípade náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena ide o opakujúce sa plnenie, a nie o jednorazovú náhradu, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote, nemôže obstáť. Súd prvej inštancie postupoval pri svojom rozhodovaní v zmysle vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho a ústavného súdu a ani odvolací súd nevidel dôvod sa od nej odkloniť.

25. Pokiaľ potom súd prvej inštancie, vychádzajúc z totožného názoru, dospel k záveru, že trojročná premlčacia doba v prípade (jednorazového) nároku žalobcov na zaplatenie (poskytnutie) náhrady za zriadenie , t.j. dňom 1.7.2009, a v súlade s ust. uplynula dňa 1.7.2012, sú jeho závery vecne správne. Keďže žaloba bola v danom prípade žalobcami súdu prvej inštancie doručená až dňa 29.6.2018 a žalovaný namietal premlčanie nimi uplatneného nároku, uplatnenú náhradu za zriadenie vecného bremena žalobcom nebolo možné priznať. Súdu prvej inštancie nebolo možné vytýkať žiadne procesné pochybenie, ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku a premlčania uplatneného nároku, pričom ani vo svojom odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie týchto otázok odvolacím súdom.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny podľa potvrdil. S ohľadom na uvedené

právne závery, primerane vychádzajúce z vyššie citovanej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ohľadne (jednorazového) charakteru náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena, odvolací súd nepovažoval za potrebné ani pripustiť dovolanie na posúdenie zásadnej právnej otázky.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s a , a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).