Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 589/2018
PDF · 270.08 KB
No categories available
IV. ÚS 589/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra
2018 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou VASIĽ,
ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Tomáš Šimonovič, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 6/2018 z 26. júna 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. septembra 2018 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ), zastúpeného Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners,
s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Tomáš Šimonovič,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 6/2018 z 26. júna 2018 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu
bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 10 C 158/2004 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti (sporný pozemok, pozn.). Žalovaní sa vzájomným návrhom v konaní
domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k spornému domu. Okresný
súd rozsudkom z 13. októbra 2014 (v spojení s opravným uznesením – oprava sumy
náhrady, pozn.) zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo k spornému pozemku aj domu, obe
nehnuteľnosti prikázal do vlastníctva žalobcu (sťažovateľa) a zaviazal ho vyplatiť
žalovaným za ich spoluvlastnícke podiely každému po 5 571,90 €.
Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 78/2015, 8 Co 79/2015
z 26. októbra 2015 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu (v spojení
s opravným uznesením, pozn.) potvrdil ako vecne správny.
Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal 20. januára 2016 dovolanie,
odôvodňujúc jeho prípustnosť podľa v tom čase platného a účinného § 237 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tým, že rozsudok je nepreskúmateľný
a súd sťažovateľovi odňal možnosť konať, keď nezohľadnil ním predložený znalecký
posudok k hodnote nehnuteľnosti a nesprávne právne posúdil jeho tvrdenie o tom, že
vydržaním nadobudol výlučné vlastníctvo k sporného domu. V tejto súvislosti sťažovateľ
vytýkal napadnutému rozsudku krajského súdu aj nedostatočné odôvodnenie.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku s odôvodnením, že
dovolateľom tvrdená vada konania – nepreskúmateľnosť rozhodnutia je kvalifikovaná
judikatúrou ako „iná vada konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá, a taktiež
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
Napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2018.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd pochybil, keď nedospel k záveru, že
v predmetnej veci mu vadným postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom
a že aplikoval nesprávne prechodné procesné ustanovenia o dovolaní podľa Civilného
sporového poriadku. V tejto súvislosti argumentuje:
„Podľa názoru sťažovateľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 6/2018 zo dňa 26. 6. 2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené
nasledovné základné práva:
- právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd,
- právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.
... Jedným z dôvodov odmietnutia dovolania je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ten, že v namietanom postupe súdov nižšieho stupňa nevidí znaky odňatia
možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Sťažovateľ však v dovolaní jasne poukázal ako...
mu procesným postupom súdov bolo odňaté právo konať pred súdom. Najvyšší súd sa
v rozhodnutí mal zaoberať tým, že výroky rozsudku Okresného súdu Poprad z 13. 10. 2014
č. k. 10 C 158/2004-554, ktorými súd zaviazal sťažovateľa na plnenie súm, ktoré nemajú
žiadnu oporu vo vykonanom hodnotení dôkazov súdom. Už samotným vydaním opravného
uznesenia Okresný súd Poprad č. k. 10 C 158/2004-563 preukázal, že hodnotenie dôkazov
vykonal bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej
možnej interpretácii nevyplývajú. Nepreskúmateľnosť rozsudku Okresného súdu Poprad
v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Poprad neodstránil ani Krajský súd
v Prešove.
Následne v bode 17. uznesenia odporca zhrnul, že dovolanie podané sťažovateľom
nevyvolalo účinok, ktorý by po 01. 07. 2016 umožnil uskutočniť meritórny dovolací
prieskum. Sťažovateľ poukazuje na tento zrejmý rozpor v rozhodovacej činnosti Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, keď na jednej strane uvádza, že prípustnosť dovolania posudzuje
podľa ustanovení právnej úpravy účinnej do 30. 06. 2016 a na druhej strane v závere
argumentácie odmietnutia dovolania uvádza, že dovolanie podané sťažovateľom nevyvolalo
účinok, ktorý by po 01. 07. 2016 umožnil uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Právo na
súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom
vrátane dovolacích konaní. Sťažovateľ zastáva názor, že účinky takejto interpretácie, akú
Najvyšší súd Slovenskej republiky prezentoval vo svojom uznesení, a aplikácia s ústavou nie
sú zlúčiteľné (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01)... Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ argumentuje, že rozsudky krajského súdu
a okresného súdu vydané v jeho veci sú arbitrárne a že prvostupňový súd, ako aj odvolací
súdu nesprávne vyhodnotili dôkazy. V tejto súvislosti sťažovateľ v podstatnom uvádza:
„Krajský súd v Prešove sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8 Co/78/2015-583,
8 Co/79/2015 zo dňa 26. 10. 2015 vôbec nezaoberal viacerými podstatnými skutočnosťami,
ktoré boli uvádzané v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní.
Takýmto spôsobom porušil právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia...
Odporca nedal vo svojom rozhodnutí žiadnu odpoveď, resp. dal nedostatočnú
odpoveď, na nasledovné otázky a argumenty uvádzané v priebehu konania pred súdom
prvého stupňa a pred odvolacím súdom, teda pred odporcom:
Súd prvého stupňa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že na
základe zisteného skutkového stavu a citovanej právnej úpravy dospel k záveru, že návrh
a vzájomný návrh sú dôvodné a preto im vyhovel. Po preukázaní a vyriešení ako
prejudiciálnej otázky, že účastníci sú podielovými spoluvlastníkmi nielen žalovaného
pozemku, ale aj žalovaného rodinného domu, súd 1. a 2. výrokom rozsudku zrušil podielové
spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam a prikázal ich do výlučného vlastníctva
sťažovateľa - žalobcu ako doterajšieho väčšinového spoluvlastníka, ktorý aj uvedené
nehnuteľnosti spolu s rodinou užíva. ... súd vychádzal z objektívne zistenej aktuálnej
hodnoty pozemku a všeobecnej hodnoty rodinného domu podľa vypracovaných znaleckých
posudkov a ich doplnení súdom ustanovenou znalkyňou. Súd v tomto prípade vychádzal
z aktuálnej hodnoty žalovaného pozemku, ktorá je 30.019,- eur, z toho 1/10 je 3.001,90 eur
pre každého žalovaného a zo všeobecnej hodnoty rodinného domu podľa
stavebnotechnického stavu, ktorý účastníci zdedili, a ktorá je 25.700,- eur, z toho 1/10-ina
činí 2.570,- eur pre každého žalovaného. Spolu to predstavuje sumu vo výške 5.571,90 eur,
ktorú má žalobca vyplatiť každému zo žalovaných. Vo veci vzájomného návrhu žalovaní
osvedčili naliehavý právny záujem, pretože až na základe súdneho rozhodnutia sa zmení ich
doterajšie neisté právne postavenie... Týmto rozsudkom sa do súladu dostal právny stav
v ich postavení ako podielových spoluvlastníkov rodinného domu, ktorý zdedili dedičským
rozhodnutím po a ide o originálny spôsob nadobudnutia
vlastníctva dedením.
S takým rozhodnutím súdu sťažovateľ - žalobca nesúhlasil a poukazoval na to, že
počas konania boli z jeho strany ako aj zo strany žalovaných predložené vypracované
znalecké posudky, ktorých predmetom bolo určenie hodnoty ceny daného pozemku, pričom
určená hodnota ceny pozemku na základe znaleckého posudku č. 183/2012... všeobecná
hodnota pozemku bola stanovená na sumu 19.488,56 eur. Táto znalcom určená hodnota sa
v značnej miere líšila od znaleckého posudku č. 24/2011... kde... bola stanovená...
všeobecná hodnota pozemku na sumu 30.019,08 eur. Čo sa týka rozdielnosti stanovených
cien sťažovateľ má za to, že vypracovaný znalecký posudok znalkyňou
, ktorá posudok vypracovala ako súdom nariadená znalkyňa, je nepresný
a nezodpovedá reálnemu stavu, pričom pri jeho vypracovaní znalkyňa nezohľadnila
niektoré významné faktory znižujúce samotnú hodnotu daného pozemku... Znalecký posudok
bol vypracovaný o rok neskôr a teda hodnota pozemku ním určená
má pre súd vyššiu výpovednú hodnotu...
Ako na ďalší právny argument rozhodujúci v konaní pred odporcom bolo
poukazované na skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa je výlučným vlastníkom
uvedeného domu sťažovateľ, kde dané tvrdenie bolo preukazované tým, že po dedičskom
konaní, kde bola pojednávaná stavba predmetného domu a kde žalovaní nadobudli
spoluvlastnícky podiel, každý vo výške 1/10, bolo následne písomnou formou v prehlásení
medzi účastníkmi dohodnuté, že ostatní súrodenci, ktorí sú žalovaní, sa nebudú podieľať na
výstavbe rodinného domu v , na pare. č. a to materiálne, finančne
a ani pracovne. Zároveň súhlasili s vyplatením 1/10 po 11.840,- Kčs, kde podľa sťažovateľa
išlo o vyporiadanie spoluvlastníctva medzi spoluvlastníkmi k rozostavanej stavbe rodinného
domu a pozemku a táto mala písomnú formu. Podľa sťažovateľa na základe tejto dohody
bol tento dobromyseľný v tom, že mu patrí celá rozostavaná stavba a okamihom spísania
tejto dohody vstúpil do dobromyseľnej držby, túto rozostavanú stavbu postupne dokončil a
staral sa o ňu, platil dane a stále nerušene užíval po zákonnú 10 ročnú lehotu, kde v roku
1995 vydržal tieto spoluvlastnícke podiely k stavbe a stal sa výlučným vlastníkom domu.
Súd prvého stupňa žiadnym spôsobom v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal
s tým, prečo neuznáva písomné prehlásenie účinené sporovými stranami medzi sebou ihneď
po skončení dedičského konanie po matke ako základ pre nadobudnutie vlastníckeho
práva... formou vydržania... Následne odporca ako odvolací súd túto vadu
nepreskúmateľnosti vo svojom rozhodnutí neodstránil.
Preto má sťažovateľ za to, že rozsudok súdu prvého stupňa trpí vadou
nepreskúmateľnosti, pretože je nedostatočne odôvodnený práve vo vzťahu ku tvrdeniam
žalobcu o vzniku jeho vlastníckeho práva k rodinnému domu, resp. formou zhotovenia novej
veci podľa nižšie uvedeného ustáleného právneho názoru, pričom odporca ako odvolací súd
túto vadu neodstránil.
... Odporca ako súd druhého stupňa nepostupoval podľa citovaného ustanovenia
§ 157 ods. 2 O. s. p. Jeho rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a nie je z neho
dostatočne zrejmé, na základe čoho odporca dospel k svojmu rozhodnutiu. V odôvodnení
svojho rozhodnutia sa takmer vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa týkajúcu
sa právneho posúdenia premlčania jeho nároku a nezaoberal sa jeho námietkami. Ani
prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevenoval argumentácii
sťažovateľa ohľadne námietky premlčania, ktorú podala žalovaná. Právny zástupca žalobcu
uviedol, že svoj nárok nepovažuje za premlčaný, nakoľko premlčacia lehota mohla začať
plynúť až právoplatnosťou rozvodu účastníkov konania. Touto argumentáciou sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal ani prvostupňový ani druhostupňový
súd. Zároveň v podanom odvolaní sťažovateľ k tejto svojej argumentácii ohľadne vznesenej
námietky premlčania doplnil, že v posudzovanom prípade sa jedná o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, kde je premlčacia lehota desať rokov. Odvolací súd sa však k vyššie uvedenej
argumentácii žiadnym spôsobom nevyjadril resp. len všeobecne uviedol, že ide o námietky
právne bezvýznamné.
... Súdy zároveň sťažovateľovi zamietli jeho návrhy na ďalšie dokazovanie vo veci,
odôvodňujúc to práve vznesenou námietkou premlčania, ktorá však nie je správna
a uvedené má taktiež za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a odňatie možnosti konať
pred súdom.
Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad
nesmie byť arbitrárny a musí byť náležíte odôvodnený. Z napadnutého rozsudku nie je
vôbec zrejmé, ako sa odvolací súd vysporiadal s argumentmi sťažovateľa ohľadne
premlčania, prečo potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho časti napadnutej
sťažovateľom odvolaním a celkové odôvodnenie odvolacieho súdu vo vzťahu k sťažovateľom
podanému odvolaniu je nepresvedčivé a nedostatočné.“
Na základe citovanej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:
„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
sťažovateľa a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
sťažovateľa - ... bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 6/2018 zo dňa 26. 6. 2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 6/2018 zo dňa 26. 6. 2018 a vracia vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu vo veci sp. zn.
3 Cdo 6/2018 porušovať základné práva a slobody sťažovateľa.
Najvyšší súd v Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania v sume
385,90 EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je
zjavne neopodstatnená. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že
úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je
zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd tiež poukazujúc na svoje ústavné postavenie pripomína, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (m. m. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (m. m. III. ÚS 260/07, II. ÚS 439/2016).
Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základných práv garantovaných v čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že najvyšší súd
v posudzovanej veci nesprávne ustálil, že podmienky prípustnosti dovolania nie sú splnené,
keď nezistil vadu odňatia možnosti konať pred súdmi nižších stupňov a dovolaciemu súdu
taktiež vytýka nesprávnu aplikáciu prechodných ustanovení Civilného sporového poriadku
o dovolaní, avšak bez špecifickej právnej argumentácie (v čom malo spočívať pochybenie
najvyššieho súdu, pozn.). Vo zvyšnej časti sťažnostnej argumentácie sťažovateľ napáda
nedostatočné odôvodnenie rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vydaných v jeho
veci, avšak v petite sťažnosti porušenie svojich práv týmito rozsudkami nenamieta.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína (napr. IV. ÚS 35/02,
II. ÚS 159/08, IV. ÚS 596/2012, III. ÚS 365/2017), že otázku posúdenia prípustnosti
dovolania rieši zákon. Je pritom nepochybné, že posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení ústavou alebo dohovorom garantovaných práv sťažovateľa v prípade,
ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že
otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho
súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 98/2017). Keďže otázka posúdenia prípustnosti dovolania je
otázkou zákonnosti, jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva
sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016).
Vychádzajúc z citovanej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej posudzovanie
splnenia podmienok dovolacieho konania je v zásade výlučne v právomoci najvyššieho
súdu, sa teda úloha ústavného súdu v posudzovanej veci musí obmedziť len na posúdenie, či
najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom
odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania. Pre tento účel ústavný súd preskúmal
napadnuté uznesenie dovolacieho súdu a poukazuje na jeho relevantnú časť, v ktorej sa
uvádza:
«7. Dovolanie bolo podané 20. januára 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla
2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované.
9. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP
odvolací súd posudzoval prípustnosť dovolania podľa ustanovení právnej úpravy účinnej do
30. júna 2016.
10. Podľa právnej úpravy účinnej do uvedeného dňa bolo dovolaním možné
napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal
(viď § 236 ods. 1 O. s. p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238
O. s. p. a proti uzneseniu § 239 O. s. p. Dovolanie bolo prípustné proti každému
rozhodnutiu tiež vtedy ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným
11. V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nemá znaky tých rozsudkov uvedených v § 238 O. s. p., proti ktorým bolo dovolanie
prípustné.
12. Dovolanie Žalobcu by vzhľadom na vyššie uvedené vyvolalo sledovaný procesný
účinok (umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu) iba vtedy, ak
v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 písm. a/ až g/
12.1. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/
O. s. p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
12.2. Žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p. Za právneho stavu do 30. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred
súdom rozumel procesné nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie
realizácie procesných oprávnení účastníka konania...
13. Dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou
judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O. s. p., ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď
R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/216. V predmetnej
veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody,
preto uplatnenie druhej vety tohto stanoviska neprichádza do úvahy.
14. Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo ani to, že
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych
záveroch (viď najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
15. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo ani
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993,
R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,
2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
17. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že žalobcom podané dovolanie
nevyvolalo účinok, ktorý by po 1. júli 2016 umožnil uskutočniť meritórny dovolací
prieskum.
18. Najvyšší súd z týchto dôvodov odmietol dovolanie žalobcu podľa ustanovenia
§ 447 písm. c/ CSP bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou jeho argumentácie, že
napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.»
S poukazom na citované ústavný súd konštatuje, že z obsahu odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že poskytuje odpoveď na všetky
procesné otázky, ktoré majú, resp. mohli mať vplyv na posúdenie prípustnosti dovolania.
Z napadnutého uznesenia dovolacieho súdu zreteľne vyplývajú kľúčové dôvody, pre ktoré
najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa. Argumentácia dovolacieho súdu pritom
podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle pri aplikácii
procesného práva a zároveň zodpovedá rozsahu požiadaviek kladených na riadne
odôvodnenie rozhodnutia procesnej povahy o neprípustnosti mimoriadneho opravného
prostriedku. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté vecné
argumenty sťažovateľa.
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by nemal oporu
v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu. Vo vzťahu k námietke nesprávnej aplikácie
právneho predpisu (prechodné ustanovenia, pozn.) ešte poznamenáva, že nezistil žiadne
pochybenie najvyššieho súdu, ktorý svoj procesný postup aj náležite odôvodnil. Ústavný
súd vo svojej stabilizovanej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré
vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno kvalifikovať
ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základných
práv sťažovateľa podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet
konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.
Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným
advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Vychádzajúc z uvedeného,
ústavný súd sa zaoberal len námietkami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu, pričom k výhradám, ktoré formuloval sťažovateľ k príslušným
rozsudkom okresného súdu a krajského súdu v súlade so svojou doterajšou judikatúrou,
nemal dôvod zaujať hodnotiaci postoj.
Vzhľadom na to, že bola sťažnosť odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie
zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018