Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 589/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra

2018 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou VASIĽ,

ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Tomáš Šimonovič, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. júna 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. septembra 2018 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ), zastúpeného Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners,

s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Tomáš Šimonovič,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. júna 2018 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu

bol účastníkom konania vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnosti (sporný pozemok, pozn.). Žalovaní sa vzájomným návrhom v konaní

domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k spornému domu. Okresný

súd rozsudkom z 13. októbra 2014 (v spojení s opravným uznesením – oprava sumy

náhrady, pozn.) zrušil bezpodielové spoluvlastníctvo k spornému pozemku aj domu, obe

nehnuteľnosti prikázal do vlastníctva žalobcu (sťažovateľa) a zaviazal ho vyplatiť

žalovaným za ich spoluvlastnícke podiely každému po 5 571,90 €.

Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. ,

z 26. októbra 2015 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu (v spojení

s opravným uznesením, pozn.) potvrdil ako vecne správny.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal 20. januára 2016 dovolanie,

odôvodňujúc jeho prípustnosť podľa v tom čase platného a účinného § 237 ods. 1 písm. f)

(ďalej len „OSP“) tým, že rozsudok je nepreskúmateľný

a súd sťažovateľovi odňal možnosť konať, keď nezohľadnil ním predložený znalecký

posudok k hodnote nehnuteľnosti a nesprávne právne posúdil jeho tvrdenie o tom, že

vydržaním nadobudol výlučné vlastníctvo k sporného domu. V tejto súvislosti sťažovateľ

vytýkal napadnutému rozsudku krajského súdu aj nedostatočné odôvodnenie.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne

neprípustné podľa s odôvodnením, že

dovolateľom tvrdená vada konania – nepreskúmateľnosť rozhodnutia je kvalifikovaná

judikatúrou ako „iná vada konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá, a taktiež

nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa .

Napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. júla 2018.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd pochybil, keď nedospel k záveru, že

v predmetnej veci mu vadným postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom

a že aplikoval nesprávne prechodné procesné ustanovenia o dovolaní podľa Civilného

sporového poriadku. V tejto súvislosti argumentuje:

„Podľa názoru sťažovateľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 26. 6. 2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené

nasledovné základné práva:

- právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa

,

- právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd,

- právo vlastniť majetok podľa .

... Jedným z dôvodov odmietnutia dovolania je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ten, že v namietanom postupe súdov nižšieho stupňa nevidí znaky odňatia

možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Sťažovateľ však v dovolaní jasne poukázal ako...

mu procesným postupom súdov bolo odňaté právo konať pred súdom. Najvyšší súd sa

v rozhodnutí mal zaoberať tým, že výroky rozsudku Okresného súdu Poprad z 13. 10. 2014

č. k. -554, ktorými súd zaviazal sťažovateľa na plnenie súm, ktoré nemajú

žiadnu oporu vo vykonanom hodnotení dôkazov súdom. Už samotným vydaním opravného

uznesenia Okresný súd Poprad č. k. -563 preukázal, že hodnotenie dôkazov

vykonal bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej

možnej interpretácii nevyplývajú. Nepreskúmateľnosť rozsudku Okresného súdu Poprad

v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Poprad neodstránil ani Krajský súd

v Prešove.

Následne v bode 17. uznesenia odporca zhrnul, že dovolanie podané sťažovateľom

nevyvolalo účinok, ktorý by po 01. 07. 2016 umožnil uskutočniť meritórny dovolací

prieskum. Sťažovateľ poukazuje na tento zrejmý rozpor v rozhodovacej činnosti Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, keď na jednej strane uvádza, že prípustnosť dovolania posudzuje

podľa ustanovení právnej úpravy účinnej do 30. 06. 2016 a na druhej strane v závere

argumentácie odmietnutia dovolania uvádza, že dovolanie podané sťažovateľom nevyvolalo

účinok, ktorý by po 01. 07. 2016 umožnil uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Právo na

súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené

všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom

vrátane dovolacích konaní. Sťažovateľ zastáva názor, že účinky takejto interpretácie, akú

Najvyšší súd Slovenskej republiky prezentoval vo svojom uznesení, a aplikácia s nie

sú zlúčiteľné (, mutatis mutandis , , ,

)... Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ argumentuje, že rozsudky krajského súdu

a okresného súdu vydané v jeho veci sú arbitrárne a že prvostupňový súd, ako aj odvolací

súdu nesprávne vyhodnotili dôkazy. V tejto súvislosti sťažovateľ v podstatnom uvádza:

„Krajský súd v Prešove sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. -583,

zo dňa 26. 10. 2015 vôbec nezaoberal viacerými podstatnými skutočnosťami,

ktoré boli uvádzané v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní.

Takýmto spôsobom porušil právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia...

Odporca nedal vo svojom rozhodnutí žiadnu odpoveď, resp. dal nedostatočnú

odpoveď, na nasledovné otázky a argumenty uvádzané v priebehu konania pred súdom

prvého stupňa a pred odvolacím súdom, teda pred odporcom:

Súd prvého stupňa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že na

základe zisteného skutkového stavu a citovanej právnej úpravy dospel k záveru, že návrh

a vzájomný návrh sú dôvodné a preto im vyhovel. Po preukázaní a vyriešení ako

prejudiciálnej otázky, že účastníci sú podielovými spoluvlastníkmi nielen žalovaného

pozemku, ale aj žalovaného rodinného domu, súd 1. a 2. výrokom rozsudku zrušil podielové

spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam a prikázal ich do výlučného vlastníctva

sťažovateľa - žalobcu ako doterajšieho väčšinového spoluvlastníka, ktorý aj uvedené

nehnuteľnosti spolu s rodinou užíva. ... súd vychádzal z objektívne zistenej aktuálnej

hodnoty pozemku a všeobecnej hodnoty rodinného domu podľa vypracovaných znaleckých

posudkov a ich doplnení súdom ustanovenou znalkyňou. Súd v tomto prípade vychádzal

z aktuálnej hodnoty žalovaného pozemku, ktorá je 30.019,- eur, z toho 1/10 je 3.001,90 eur

pre každého žalovaného a zo všeobecnej hodnoty rodinného domu podľa

stavebnotechnického stavu, ktorý účastníci zdedili, a ktorá je 25.700,- eur, z toho 1/10-ina

činí 2.570,- eur pre každého žalovaného. Spolu to predstavuje sumu vo výške 5.571,90 eur,

ktorú má žalobca vyplatiť každému zo žalovaných. Vo veci vzájomného návrhu žalovaní

osvedčili naliehavý právny záujem, pretože až na základe súdneho rozhodnutia sa zmení ich

doterajšie neisté právne postavenie... Týmto rozsudkom sa do súladu dostal právny stav

v ich postavení ako podielových spoluvlastníkov rodinného domu, ktorý zdedili dedičským

rozhodnutím po a ide o originálny spôsob nadobudnutia

vlastníctva dedením.

S takým rozhodnutím súdu sťažovateľ - žalobca nesúhlasil a poukazoval na to, že

počas konania boli z jeho strany ako aj zo strany žalovaných predložené vypracované

znalecké posudky, ktorých predmetom bolo určenie hodnoty ceny daného pozemku, pričom

určená hodnota ceny pozemku na základe znaleckého posudku č. 183/2012... všeobecná

hodnota pozemku bola stanovená na sumu 19.488,56 eur. Táto znalcom určená hodnota sa

v značnej miere líšila od znaleckého posudku č. 24/2011... kde... bola stanovená...

všeobecná hodnota pozemku na sumu 30.019,08 eur. Čo sa týka rozdielnosti stanovených

cien sťažovateľ má za to, že vypracovaný znalecký posudok znalkyňou

, ktorá posudok vypracovala ako súdom nariadená znalkyňa, je nepresný

a nezodpovedá reálnemu stavu, pričom pri jeho vypracovaní znalkyňa nezohľadnila

niektoré významné faktory znižujúce samotnú hodnotu daného pozemku... Znalecký posudok

bol vypracovaný o rok neskôr a teda hodnota pozemku ním určená

má pre súd vyššiu výpovednú hodnotu...

Ako na ďalší právny argument rozhodujúci v konaní pred odporcom bolo

poukazované na skutočnosť, že podľa názoru sťažovateľa je výlučným vlastníkom

uvedeného domu sťažovateľ, kde dané tvrdenie bolo preukazované tým, že po dedičskom

konaní, kde bola pojednávaná stavba predmetného domu a kde žalovaní nadobudli

spoluvlastnícky podiel, každý vo výške 1/10, bolo následne písomnou formou v prehlásení

medzi účastníkmi dohodnuté, že ostatní súrodenci, ktorí sú žalovaní, sa nebudú podieľať na

výstavbe rodinného domu v , na pare. č. a to materiálne, finančne

a ani pracovne. Zároveň súhlasili s vyplatením 1/10 po 11.840,- Kčs, kde podľa sťažovateľa

išlo o vyporiadanie spoluvlastníctva medzi spoluvlastníkmi k rozostavanej stavbe rodinného

domu a pozemku a táto mala písomnú formu. Podľa sťažovateľa na základe tejto dohody

bol tento dobromyseľný v tom, že mu patrí celá rozostavaná stavba a okamihom spísania

tejto dohody vstúpil do dobromyseľnej držby, túto rozostavanú stavbu postupne dokončil a

staral sa o ňu, platil dane a stále nerušene užíval po zákonnú 10 ročnú lehotu, kde v roku

1995 vydržal tieto spoluvlastnícke podiely k stavbe a stal sa výlučným vlastníkom domu.

Súd prvého stupňa žiadnym spôsobom v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal

s tým, prečo neuznáva písomné prehlásenie účinené sporovými stranami medzi sebou ihneď

po skončení dedičského konanie po matke ako základ pre nadobudnutie vlastníckeho

práva... formou vydržania... Následne odporca ako odvolací súd túto vadu

nepreskúmateľnosti vo svojom rozhodnutí neodstránil.

Preto má sťažovateľ za to, že rozsudok súdu prvého stupňa trpí vadou

nepreskúmateľnosti, pretože je nedostatočne odôvodnený práve vo vzťahu ku tvrdeniam

žalobcu o vzniku jeho vlastníckeho práva k rodinnému domu, resp. formou zhotovenia novej

veci podľa nižšie uvedeného ustáleného právneho názoru, pričom odporca ako odvolací súd

túto vadu neodstránil.

... Odporca ako súd druhého stupňa nepostupoval podľa citovaného ustanovenia

Jeho rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a nie je z neho

dostatočne zrejmé, na základe čoho odporca dospel k svojmu rozhodnutiu. V odôvodnení

svojho rozhodnutia sa takmer vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa týkajúcu

sa právneho posúdenia premlčania jeho nároku a nezaoberal sa jeho námietkami. Ani

prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevenoval argumentácii

sťažovateľa ohľadne námietky premlčania, ktorú podala žalovaná. Právny zástupca žalobcu

uviedol, že svoj nárok nepovažuje za premlčaný, nakoľko premlčacia lehota mohla začať

plynúť až právoplatnosťou rozvodu účastníkov konania. Touto argumentáciou sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal ani prvostupňový ani druhostupňový

súd. Zároveň v podanom odvolaní sťažovateľ k tejto svojej argumentácii ohľadne vznesenej

námietky premlčania doplnil, že v posudzovanom prípade sa jedná o úmyselné bezdôvodné

obohatenie, kde je premlčacia lehota desať rokov. Odvolací súd sa však k vyššie uvedenej

argumentácii žiadnym spôsobom nevyjadril resp. len všeobecne uviedol, že ide o námietky

právne bezvýznamné.

... Súdy zároveň sťažovateľovi zamietli jeho návrhy na ďalšie dokazovanie vo veci,

odôvodňujúc to práve vznesenou námietkou premlčania, ktorá však nie je správna

a uvedené má taktiež za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a odňatie možnosti konať

pred súdom.

Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad

nesmie byť arbitrárny a musí byť náležíte odôvodnený. Z napadnutého rozsudku nie je

vôbec zrejmé, ako sa odvolací súd vysporiadal s argumentmi sťažovateľa ohľadne

premlčania, prečo potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho časti napadnutej

sťažovateľom odvolaním a celkové odôvodnenie odvolacieho súdu vo vzťahu k sťažovateľom

podanému odvolaniu je nepresvedčivé a nedostatočné.“

Na základe citovanej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

podľa , základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

sťažovateľa a základné právo vlastniť majetok podľa

sťažovateľa - ... bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 26. 6. 2018 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 26. 6. 2018 a vracia vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu vo veci sp. zn.

porušovať základné práva a slobody sťažovateľa.

Najvyšší súd v Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania v sume

385,90 EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho základných práv podľa a , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je

zjavne neopodstatnená. Z citovaného totiž vyplýva, že

úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je

zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd tiež poukazujúc na svoje ústavné postavenie pripomína, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (m. m. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (m. m. , ).

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základných práv garantovaných v čl. 20

ods. 1 a a práva podľa dohovoru došlo tým, že najvyšší súd

v posudzovanej veci nesprávne ustálil, že podmienky prípustnosti dovolania nie sú splnené,

keď nezistil vadu odňatia možnosti konať pred súdmi nižších stupňov a dovolaciemu súdu

taktiež vytýka nesprávnu aplikáciu prechodných ustanovení

o dovolaní, avšak bez špecifickej právnej argumentácie (v čom malo spočívať pochybenie

najvyššieho súdu, pozn.). Vo zvyšnej časti sťažnostnej argumentácie sťažovateľ napáda

nedostatočné odôvodnenie rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vydaných v jeho

veci, avšak v petite sťažnosti porušenie svojich práv týmito rozsudkami nenamieta.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína (napr. ,

, , ), že otázku posúdenia prípustnosti

dovolania rieši zákon. Je pritom nepochybné, že posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení alebo dohovorom garantovaných práv sťažovateľa v prípade,

ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že

otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho

súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, ). Keďže otázka posúdenia prípustnosti dovolania je

otázkou zákonnosti, jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva

sťažovateľa (napr. , ).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej posudzovanie

splnenia podmienok dovolacieho konania je v zásade výlučne v právomoci najvyššieho

súdu, sa teda úloha ústavného súdu v posudzovanej veci musí obmedziť len na posúdenie, či

najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom

odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania. Pre tento účel ústavný súd preskúmal

napadnuté uznesenie dovolacieho súdu a poukazuje na jeho relevantnú časť, v ktorej sa

uvádza:

«7. Dovolanie bolo podané 20. januára 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470

ods. 1 (ďalej len „“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla

2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa veta prvá (ale) právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované.

9. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení a

odvolací súd posudzoval prípustnosť dovolania podľa ustanovení právnej úpravy účinnej do

30. júna 2016.

10. Podľa právnej úpravy účinnej do uvedeného dňa bolo dovolaním možné

napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal

(viď ). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval

a proti uzneseniu Dovolanie bolo prípustné proti každému

rozhodnutiu tiež vtedy ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným

v

11. V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nemá znaky tých rozsudkov uvedených v , proti ktorým bolo dovolanie

prípustné.

12. Dovolanie Žalobcu by vzhľadom na vyššie uvedené vyvolalo sledovaný procesný

účinok (umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu) iba vtedy, ak

v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 písm. a/ až g/

12.1. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/

nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.

12.2. Žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237

ods. 1 písm. f/ Za právneho stavu do 30. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred

súdom rozumel procesné nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie

realizácie procesných oprávnení účastníka konania...

13. Dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou

judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

, ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď

R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/216. V predmetnej

veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody,

preto uplatnenie druhej vety tohto stanoviska neprichádza do úvahy.

14. Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo ani to, že

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych

záveroch (viď najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. , , , ,

, , a ).

15. Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo ani

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993,

R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , , ,

, a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného

práva podľa nepatrí právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).

17. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že žalobcom podané dovolanie

nevyvolalo účinok, ktorý by po 1. júli 2016 umožnil uskutočniť meritórny dovolací

prieskum.

18. Najvyšší súd z týchto dôvodov odmietol dovolanie žalobcu podľa ustanovenia

bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou jeho argumentácie, že

napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.»

S poukazom na citované ústavný súd konštatuje, že z obsahu odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že poskytuje odpoveď na všetky

procesné otázky, ktoré majú, resp. mohli mať vplyv na posúdenie prípustnosti dovolania.

Z napadnutého uznesenia dovolacieho súdu zreteľne vyplývajú kľúčové dôvody, pre ktoré

najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa. Argumentácia dovolacieho súdu pritom

podľa názoru ústavného súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle pri aplikácii

procesného práva a zároveň zodpovedá rozsahu požiadaviek kladených na riadne

odôvodnenie rozhodnutia procesnej povahy o neprípustnosti mimoriadneho opravného

prostriedku. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté vecné

argumenty sťažovateľa.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by nemal oporu

v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu. Vo vzťahu k námietke nesprávnej aplikácie

právneho predpisu (prechodné ustanovenia, pozn.) ešte poznamenáva, že nezistil žiadne

pochybenie najvyššieho súdu, ktorý svoj procesný postup aj náležite odôvodnil. Ústavný

súd vo svojej stabilizovanej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré

vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno kvalifikovať

ako porušovanie základných práv a slobôd (, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základných

práv sťažovateľa podľa a a jeho práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich

porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

domáha ( ), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet

konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným

advokátom (m. m. , , ). Vychádzajúc z uvedeného,

ústavný súd sa zaoberal len námietkami sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu, pričom k výhradám, ktoré formuloval sťažovateľ k príslušným

rozsudkom okresného súdu a krajského súdu v súlade so svojou doterajšou judikatúrou,

nemal dôvod zaujať hodnotiaci postoj.

Vzhľadom na to, že bola sťažnosť odmietnutá ako celok, stratilo opodstatnenie

zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018