Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 101/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Mgr.

Martinou Tomasovou, 1. mája 7, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k.

-170 z 26. apríla 2016, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-213 z 22. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. -170 z 26. apríla 2016

(ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -213 z 22. februára 2018 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum

ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období

od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala

v procesnom postavení žalovanej v 1. rade spolu s toho času už nebohou žalovanou

v 2. rade v súdnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , ktorého

predmetom bolo určenie priebehu hranice a vlastníckeho práva s príslušenstvom.

Od začiatku konania žalované namietali nedostatok svojej pasívnej legitimácie, poukazovali

na skutočnosť, že nie sú spoluvlastníčkami parc. zapísanej na

v k. ú. , a na nesprávnosť údaja zapísaného v katastri nehnuteľností.

Nesprávnosť mala byť dôsledkom vyhotovenia obnovenej evidencie parciel registrom

obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“) vykonaného v roku 2001. Okresný súd

na pojednávaní 26. apríla 2016 zamietol návrh žalovaných na doplnenie dokazovania

podnetom na prešetrenie sporného vlastníctva a vyhlásil rozsudok, ktorým vo veci samej

2

určil hranicu medzi pozemkami , záhrada s výmerou 409 m, zapísanej

2

na a s výmerou 68 mzapísanej na v k. ú.

tak, že prechádza vymedzenými lomovými bodmi podľa geometrického

plánu Ing. Miloša Jacka, PhD., č. k. z 11. februára 2016 (ďalej len

„geometrický plán“), a určil, že žalobkyňa je vlastníčkou novovytvorených pozemkov

registra C v k. ú. s parcelnými číslami až a v podiele 1/1

podľa geometrického plánu.

3.1 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podali žalované odvolanie, pretože

ho považovali po právnej a vecnej stránke za nesprávny a nezákonný. Namietali, že okresný

súd pochybil a nesprávne sa vyrovnal s argumentmi žalovaných spočívajúcimi v nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie, že neuviedol v napadnutom rozhodnutí listinný dôkaz

predložený žalovanými (uznesenie sp. zn. D 22/94) a nezahrnul ho do vykonaného

dokazovania. Namietali aj pochybenie spočívajúce v nevykonaní návrhu na vykonanie

dôkazov predneseného na pojednávaní 26. apríla 2016, ktorý okresný súd zamietol, a dôvod

zamietnutia nie je zrejmý ani zo zápisnice z pojednávania, ani z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia. Pritom vykonaním tohto dôkazu súd mohol mať vyriešenú otázku namietanej

právnej legitimácie, dôkaz mohol mať pre rozhodnutie okresného súdu podstatný význam

a jeho nevykonaním súd nerešpektoval princíp „rovnosti zbraní“. Namietali aj nedostatok

naliehavého právneho záujmu na určení vo vzťahu k žalovaným vzhľadom na nedostatok

pasívnej legitimácie a nesúhlasili so spôsobom, akým sa okresný súd vysporiadal s ich

pasívnou legitimáciou. Navrhli odvolaciemu súdu zmeniť napadnuté rozhodnutie tak, že súd

návrh (žalobu) žalobkyne zamieta z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Krajský

súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

3.2 Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie,

v ktorom opakovane poukázala na nezákonnosť a nesprávnosť vydaných rozhodnutí

a procesných postupov okresného súdu i krajského súdu a zotrvala na námietke nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie. Prípustnosť dovolania založila na § 420 písm. f) Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a a . Sťažovateľka tvrdí,

že ako dovolateľka presne vymedzila právnu otázku, ktorú bolo potrebné posúdiť a vyriešiť,

a poukázala na rozdielnu rozhodovaciu prax súdov (judikáty najvyššieho súdu), ktorou sa

krajský súd a okresný súd neriadili a rozhodli odlišným spôsobom. Argumentovala ďalej

uplatňovaním princípu právneho štátu. Krajský súd nerešpektoval ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu, keď na porovnateľný prípad bol aplikovaný iný právny postup a rozhodlo

sa odlišným spôsobom. V dovolaní namietala i porušenie čl. 1 a 2 základných princípov

, keďže v konaní pred okresným súdom i krajským súdom bola oslabená právna istota

sťažovateľky, dokonca na tento stav právnej istoty oba súdy nebrali zreteľ. Sťažovateľka

ako dovolateľka poukázala na to, že v obdobných prípadoch najvyšší súd (rozhodnutia

sp. zn. , ) riešil otázku pasívnej vecnej legitimácie ako

procesnej podmienky konania odlišne oproti rozhodnutiam okresného súdu a krajského

súdu. V dovolaní sťažovateľka namietala, že dôkazom navrhnutým na okresnom súde

chcela preukázať, že v jej prípade existuje nesúlad údajov zapísaných v katastri

nehnuteľností so skutočnosťou. Jeho vykonaním by sa preukázalo, že nie je správne určená

pasívna vecná legitimácia žalovaných. Sťažovateľka žiadala, aby najvyšší súd zrušil

napadnutý rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesením z 30. mája 2019

odmietol dovolanie sťažovateľky a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov dovolacieho

konania.

3.3 Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že nesúhlasí s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, a to v jeho záveroch, že v dovolaní nedôvodne namietala existenciu

procesnej vady v zmysle a že nevymedzila právnu otázku relevantnú

z hľadiska a . Podľa najvyššieho súdu nie je dôvodom

zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa nedostatočné zistenie

skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu. Nesúhlasí ani so závermi najvyššieho súdu vo vzťahu

k napraveniu nevykonania dôkazu okresným súdom a nedostatku jeho odôvodnenia tým,

že krajský súd takýto postup okresného súdu náležite odôvodnil. Opakuje, že od začiatku

konania na okresnom súde jej ako žalovanej nesvedčilo procesné postavenie, do ktorého sa

spolu so žalovanou v 2. rade dostala na základe nesprávne zapísaných údajov do katastra

nehnuteľností a jemu predchádzajúceho ROEP, tento nedostatok mal okresný súd odstrániť

vykonaním navrhnutého dôkazu. V konečnom dôsledku nemôže byť sťažovateľka

zaviazaná ani k náhrade trov konania ako neúspešná účastníčka konania. Tvrdí, že princíp

rovnosti zbraní sa musí vzťahovať aj na zhromažďovanie skutkových podkladov

významných pre rozhodnutie a tým, že nemala reálnu možnosť získať skutkové podklady

potrebné na účely preukázania jej tvrdenia, bolo atakované jej právo na spravodlivý proces.

Konvalidovanie postupu okresného súdu a záver o správnosti jeho procesného postupu

a rozsudku okresného súdu krajským súdom je prípad relevantný z hľadiska druhej právnej

vety zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016, teda ide o procesnú

nesprávnosť takej intenzity, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa

a zároveň odôvodňuje záver o jeho opodstatnenosti. Najvyšší súd postupoval nesprávne,

keď vyjadril právny názor, že v danom prípade nie je splnený dovolací dôvod spočívajúci

v nesprávnom právnom postupe. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho

súdu, že za procesnú vadu konania podľa nemožno považovať to,

že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej (sťažovateľky).

Sťažovateľka nesúhlasí s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s prípustnosťou dovolacieho

dôvodu podľa a , keď uviedol, že bola odôvodnená len

odkazom na zákonné ustanovenie a bolo potrebné uviesť konkrétnu právnu otázku,

od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri ktorej sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tvrdila, že v dovolaní presne

vymedzila právnu otázku, ktorú bolo potrebné riešiť, resp. od ktorej správneho právneho

posúdenia a vyriešenia záviselo rozhodnutie okresného súdu aj krajského súdu. Zároveň

poukázala na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu s presným uvedením jeho konkrétnych

rozhodnutí, od ktorých sa odvolací súd odklonil. Otázka pasívnej vecnej legitimácie, ktorú

nastolila, je otázkou procesnoprávnou a od nej závisela aplikácia a interpretácia procesných

ustanovení. Pokiaľ by všeobecné súdy v prípade sťažovateľky svojím postupom riadne

posudzovali uvedenú otázku pasívnej vecnej legitimácie, dospeli by k záveru, že žalované

nie sú pasívne vecne legitimované a nemôžu byť ani nositeľkami žiadnych povinností, ani

účastníčkami konania.

3.4 Podľa sťažovateľky okresný súd a krajský súd napadnutými rozsudkami

a najvyšší súd napadnutým uznesením porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

najvyšší súd tým, že vecne neprejednal jej dovolanie a označil ho za neprípustné, a pritom

podľa sťažovateľky procesne prípustné bolo podľa vymedzených dovolacích dôvodov.

Nevyhovením podanému dovolaniu, ktoré by mohlo viesť k zrušeniu napadnutých

rozhodnutí krajského súdu aj okresného súdu, došlo k porušeniu princípu právnej istoty

a zásahu do už uvedených práv.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej

rozhodol, že základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a právo na spravodlivé konanie podľa dohovoru bolo všetkými

napadnutými rozhodnutiami porušené, všetky tri napadnuté rozhodnutia zrušuje a vec vracia

okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci samej, najvyšší súd, krajský súd

a okresný súd sú povinné uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 346,26 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

9. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

13. Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných

súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

14. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením

ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany

súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy,

keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej

moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, , ).

16. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho

konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné a relevantné dôvody (napr. , , ).

Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je

jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie

súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

17. Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal ústavnú sťažnosť sťažovateľky, v ktorej

namietala porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je ústavnou sťažnosťou

v zmysle v spojení s , a nasl. zákona o ústavnom

súde. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť sťažovateľky

obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ), všeobecné

náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné náležitosti

ústavnej sťažnosti (, a a ) a či nie sú dané

dôvody na jej odmietnutie podľa . Z zákona

o ústavnom súde vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti začala

plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

t. j. napadnutému rozsudku krajského súdu. Keďže uznesenie najvyššieho súdu bolo

právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 18. júla 2019 a ústavná sťažnosť bola

doručená 16. septembra 2019, lehota na podanie ústavnej sťažnosti bola aj vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu zachovaná. Pretože podľa obsahu smeruje proti

trom rozhodnutiam všeobecných súdov, ústavný súd posúdi ústavnú sťažnosť osobitne

vo vzťahu ku každému z nich.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

19. Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému rozhodnutiu – rozsudku

okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

20. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu,

odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci. Ústavná sťažnosť je navyše zaťažená aj nedostatkom v podobe neodstrániteľnej

osobitnej náležitosti podľa , pretože jej

chýbajú právne a skutkové dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu

označených základných práv a slobôd okresným súdom. To zakladá dôvod na jej

odmietnutie v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí podľa § 56

ods. 2 písm. c) .

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

21. Podľa ústavná sťažnosť musí

okrem všeobecných náležitostí podľa § 43 obsahovať aj konkrétne skutkové a právne

dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

22. Odôvodnenie návrhu je podľa podmienkou

konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd vo svojej rozhodovacej

činnosti opakovane uviedol, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

( a ) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto

súvislosti dôkazy.

23. Ústavný súd konštatuje, že v podanej ústavnej sťažnosti úplne absentuje riadne

odôvodnenie, teda argumentácia a relevantné ústavnoprávne námietky vo vzťahu

k tvrdenému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

V dôvodoch ústavnej sťažnosti sa len stručne konštatuje, že napadnuté rozhodnutie porušuje

označené práva. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v prvej časti ústavnej sťažnosti

podrobne rekapituluje skutkový stav a opisuje, ako postupovali a rozhodli jednotlivé súdy,

aké opravné prostriedky v priebehu konania podávala, ako argumentovala na súde prvej

inštancie, v odvolacom a dovolacom konaní. Vychádzajúc z textu priloženého odvolania

a dovolania, ústavný súd zistil, že sťažovateľka do ústavnej sťažnosti doslovne prevzala ich

podstatné časti, ktoré doplnila o rozhodnutie najvyššieho súdu a o dôvody jej nesúhlasu

s ním.

24. Ústavnoprávna argumentácia vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho

súdu sa v ústavnej sťažnosti v podstate vôbec nenachádza. V časti ústavnej sťažnosti

zaoberajúcej sa porušením základného práva sa nachádza iba konštatovanie, že krajský súd

porušuje sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu podľa ,

bez ďalšej logickej, zrozumiteľnej a právne podloženej argumentácie. Ústavná sťažnosť

teda neobsahuje odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo základný východiskový rámec

pre rozhodovanie ústavného súdu o namietanom porušení uvedeného práva sťažovateľky

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Iba strohé konštatovanie sťažovateľky

bez ďalšieho nie je dostačujúcim odôvodnením, na základe ktorého by ústavný súd mohol

a mal preskúmať sťažovateľkou tvrdené porušenie a dohovorom zaručeného práva.

25. Ústavný súd dodáva, že podľa ak má návrh

na začatie konania uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné

nedostatky, môže ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky

odstránil. Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh

na začatie konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedené v § 42

ods. 2 písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.

26. V danom prípade ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľku

na odstránenie uvedeného nedostatku (kvalifikované doplnenie ústavnej sťažnosti)

z dôvodu, že nedostatok sa netýka len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale úplná

absencia odôvodnenia ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského

súdu je nedostatkom esenciálnej obsahovej náležitosti ústavnej sťažnosti (m. m.

).

27. Pretože predmetná ústavná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti,

ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a ,

a to relevantné odôvodnenie obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci

samej, ústavný súd ústavnú sťažnosť v súlade s § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom

súde v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

28. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom

zastúpená advokátom, ktorý je v súlade s o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom (napr. , , ).

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

29. Sťažovateľka namieta porušenie práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne

konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol jej dovolanie

bez vecného prejednania z dôvodu neprípustnosti. Pokiaľ ide o konkrétne skutkové a právne

dôvody, odôvodnenie ústavnej sťažnosti je len všeobecné. Sťažovateľka v nej uvádza,

že nesúhlasí s právnymi názormi najvyššieho súdu vyjadrenými v napadnutom rozhodnutí

vo vzťahu k prípustnosti a opodstatnenosti dovolania podľa a vo vzťahu

k prípustnosti dovolania podľa a . Nevyhovením dovolaniu

malo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty a zásahu do garantovaných práv.

Sťažovateľka bližšie neuviedla, k porušeniu ktorého z čiastkových práv obsiahnutých čl. 46

ods. 1 , resp. dohovoru malo napadnutým rozhodnutím dôjsť.

30. Posudzujúc obsah ústavnej sťažnosti, ústavný súd nenašiel v prezentovaných

dôvodoch náležitú ústavnoprávnu argumentáciu. V takomto prípade bolo potrebné posúdiť,

či tu je dôvod na jej odmietnutie pre nesplnenie požadovaných náležitostí (podobne ako

v bode III.2) alebo je potrebné uprednostniť materiálne hľadisko ústavného prieskumu.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

malo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty (ktorý možno považovať za súčasť

základného práva podľa a práva podľa dohovoru), a ďalej

namietala, že najvyšší súd rozhodol o neprípustnosti dovolania, ktoré podľa jej názoru

prípustné bolo (čo môže v ústavnoprávnej rovine vyvolať otázku porušenia práva na prístup

k súdu podľa ). Ústavný súd sa v tomto prípade priklonil k materiálnemu

prístupu k ochrane ústavnosti a preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

z pohľadu tvrdeného porušenia označených práv sťažovateľky.

31. Základné právo na súdnu ochranu podľa sa v civilnom

sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,

za ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred súdom vrátane dovolacieho konania. To znamená, že aj najvyšší súd rozhodujúci

o dovolaní je povinný vychádzať z rovnakých východísk ochrany základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

32. Ústavný súd rešpektuje, že posúdenie podmienok pre uskutočnenie dovolacieho

konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie prípustnosti je vecou interpretácie

zákona a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami v konečnom

dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky. Súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť dovolacieho

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou,

v dôsledku čoho takéto „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného

prostriedku vôbec boli naplnené.

33. Vychádzajúc z relevantného obsahu ústavnej sťažnosti, sťažovateľka

v argumentácii vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu polemizuje

so záverom najvyššieho súdu, že nedôvodne namietala existenciu procesnej vady podľa

. Svoj nesúhlas odôvodňuje tým, že od začiatku konania jej nesvedčilo

procesné postavenie žalovanej, pretože do katastra nehnuteľností bola spolu so žalovanou

v 2. rade nesprávne zapísaná, nebola teda pasívne vecne legitimovanou, a okresný súd

odmietol vykonať dôkaz ňou navrhnutý na odstránenie tohto nedostatku. Poukázala pritom

aj na „atakovanie“ jej práva na spravodlivý proces a súvislosť s princípom rovnosti zbraní

pre nemožnosť získať skutkové podklady významné pre rozhodnutie vo veci na účely

preukázania jej tvrdenia. Okresný súd a krajský súd sa touto zásadnou otázkou nezaoberali

a krajský súd prijal záver o správnosti postupu a rozhodnutia okresného súdu, preto tu ide

s odkazom na druhú právnu vetu zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016

o procesnú nesprávnosť takej intenzity, ktorá zakladá prípustnosť dovolania a aj jeho

opodstatnenosť.

34. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že spomínanú poslednú námietku vo vzťahu

k prípustnosti a opodstatnenosti dovolania sťažovateľka predniesla prvýkrát až v ústavnej

sťažnosti. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne judikuje, že nepripúšťa

námietky, ktoré sťažovateľ uplatňuje po prvýkrát až v konaní pred ním samým (napr. nález

ústavného súdu sp. zn. ). Ak sťažovateľka tento argument neuviedla

v podanom dovolaní, pripravila sa o možnosť, aby sa ním najvyšší súd zaoberal a náležitým

spôsobom sa s ním vysporiadal. Pre úplnosť sa žiada sa doplniť, že aj v zmysle druhej vety

sťažovateľkou uvedeného zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, ktoré bolo

uverejnené pod č. 2 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky

č. 1/2016, mohla byť prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku založená vtedy, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahovalo

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, a aj to len výnimočne,

keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazovalo znaky (až) vady „najzákladnejšej

dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa

zrušením napadnutého rozhodnutia mala dosiahnuť náprava „justičného omylu“.

35. Ústavný súd vo veci sp. zn. zovšeobecnil, že „ak všeobecný súd

nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi

stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného

nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej

patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

.“. V rámci tohto výkladu by sa najvyšší súd mal popri inom zamerať

na posúdenie významnosti a prípadného rozhodujúceho charakteru skutkovej okolnosti

majúcej sa preukázať navrhovaným dôkazom. Ešte dávnejšie vo veci sp. zn.

vyslovil ústavný súd názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať

vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno

bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1

. Tieto názory nenašli výslovné premietnutie v napadnutom rozhodnutí najvyššieho

súdu, čo je možné považovať za určitý nedostatok vo vzťahu k obsahu jeho odôvodnenia.

36. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu:

„18. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní namieta, že súd prvej inštancie nevykonal

dokazovanie, dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel

najvyšší sud k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení

účastníka konania (a v zmysle zakladajúcim prípustnosť

dovolania) nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie

všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu

(R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a , , ,

, , , , ).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového

konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť

dovolania v zmysle nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie

všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

Dovolací súd navyše v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd

nevykonanie dôkazu súdom prvej inštancie a neodôvodnenie tohto nevykonania

dostatočným spôsobom napravil tým, že takýto postup okresného súdu náležíte odôvodnil

(viď bod č. 13 a nasl. rozhodnutia odvolacieho súdu).

... 20. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom vadou

zmätočnosti postihnuté nebolo; uvedené dopĺňa najvyšší súd poukázaním na konštatovanie

Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. (ktoré sa síce

týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej aktuálne), v zmysle ktorého

prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

zmätočnosti. 21. Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej nie je podľa

prípustné, najvyšší súd ho podľa v tejto časti odmietol.“

37. Z citovanej časti odôvodnenia možno vyvodiť, že hoci najvyšší súd rozhodoval

podľa svojej ustálenej rozhodovacej praxe, v zmysle ktorej nedostatočné zistenie

skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladajú vadu zmätočnosti podľa ,

bol si vedomý pochybenia okresného súdu spočívajúceho v nevykonaní navrhnutého dôkazu

a v nedostatku odôvodnenia jeho nevykonania. Najvyšší súd však výslovne akceptoval

spôsob napravenia tohto pochybenia odôvodnením rozsudku krajského súdu a považoval ho

za dostatočné, aj keď sám mohol vysloviť jednoznačnejší záver. Napadnutý rozsudok

krajského súdu, ktorý je potrebné vnímať v spojitosti s napadnutým rozsudkom okresného

súdu ako jeden celok, obsahuje jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na odvolacie námietky

sťažovateľky vo vzťahu k dôvodom nevykonania navrhnutého dôkazu, ako aj na hlavnú

námietku týkajúcu sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Ústavný súd konštatuje,

že nevykonanie navrhnutého dôkazu a jeho zamietnutie nemali vplyv na rozhodnutie súdu.

Keďže išlo o spor o určenie vlastníckeho práva žalobkyne, rozhodujúcim bolo, že žaloba

o určenie vlastníckeho práva smerovala proti všetkým, ktorí boli aktuálne (v čase

rozhodovania) zapísaní ako vlastníci nehnuteľností v katastri nehnuteľností (čo inými

slovami uviedol aj krajský súd v bodoch 14 a 15 napadnutého rozhodnutia). Ak by žaloba

nesmerovala proti všetkým týmto osobám (popierajúcim vlastnícke právo žalobkyne),

naliehavý právny záujem na požadovanom určení by nebol daný. Z uvedeného vyplýva,

že súd prvého stupňa by vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď by

pristúpil na požiadavku sťažovateľky, aby žaloba smerovala i proti ostatným fyzickým

osobám, ktoré ako vlastníci nehnuteľností nie sú zapísané v katastri (v tom zmysle bod 16

napadnutého rozhodnutia krajského súdu). Ústavný súd preto na toto odôvodnenie odkazuje

bez potreby jeho ďalšieho doslovného reprodukovania.

38. Ak preto najvyšší súd založil svoje rozhodnutie o neprípustnosti dovolania podľa

odkazom na rozsudok krajského súdu a následne dovolanie

sťažovateľky odmietol podľa , nie je možné uvažovať o tom, že by

v rozpore s a dohovoru ústavne neprípustným spôsobom

odňal sťažovateľke právo na prístup k súdu. Navyše vo vzťahu ku kvalite odôvodnenia

sťažovateľka nevzniesla žiadnu ústavnoprávnu argumentáciu (že by bolo rozhodnutie

arbitrárne, svojvoľné a neodôvodnené), preto pri viazanosti ústavnou sťažnosťou nebolo

možné rozhodnutie preskúmavať z tohto hľadiska.

39. Sťažovateľka polemizovala aj s názorom najvyššieho súdu o neprípustnosti jej

dovolania podaného z dôvodu podľa a . Tvrdila, že presne

vymedzila právnu otázku, ktorú bolo potrebné riešiť, resp. od ktorej správneho právneho

posúdenia a vyriešenia záviselo rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu, poukázala na

rozhodovaciu prax najvyššieho súdu s uvedením konkrétnych rozhodnutí, od ktorých sa

krajský súd odklonil, resp. v ktorých bola právna otázka dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne. Sťažovateľka nastolila otázku pasívnej vecnej legitimácie, ktorá má

procesnoprávnu povahu a závisela od nej aplikácia a interpretácia procesných ustanovení.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke porovnal k ústavnej sťažnosti priložené dovolanie

sťažovateľky s odôvodnením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

40. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, v ktorom uviedol: «22... Dovolateľka namietala skutočnosť, že súdy konali

s účastníkom, ktorému neprislúchali žiadne hmotnoprávne povinnosti a napriek tomu

neriešili otázku pasívnej legitimácie účastníkov konania a dokonca vydali rozhodnutie, kedy

takéhoto účastníka zaviazali k určitej povinnosti.

23. V súvislosti s takto označeným a vymedzeným dovolacím dôvodom najvyšší súd

uvádza, že nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko dovolací súd viazaný

obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu, aby dovolateľ prípustnosť svojho dovolania

pri riešení právnej otázky odôvodnil len odkazom na zákonné ustanovenie § 421 ods. 1

písm. a/ a c/ , ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu otázku, od

vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a ktorá právna otázka je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne a vysvetlil, prečo z jeho pohľadu zaujal odvolací

súd nesprávny právny názor na riešenie konkrétne zadefinovanej právnej otázky (pozri

Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol.,

, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1409).

24. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska , musí mať

zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom

prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia

vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna

(ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad . Obchodného

zákonníka, , Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie

záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku,

ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.

Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie

ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne

v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska

tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle musí byť procesnou

stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

26. Žalovaná v dovolaní síce uviedla, že dovolanie podáva „podľa § 421 ods. 1

písm. a/ a c/ “, právnu otázku v zmysle vyššie uvedeného ale nevymedzila spôsobom

uvedeným v . Žalovaná v dovolaní nevymedzila právnu otázku, od ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a následne malo zakladať nesprávne právne

posúdenie veci. Bez uvedeného nemôže najvyšší súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti

dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by

dovolací súd uskutočnil procesné neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa

účelu ustanovenia . V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolateľka

nesúhlasí s vydaným rozhodnutím odvolacieho súdu. Avšak sama polemika s rozhodnutím

odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či

kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci však významovo

nezodpovedajú kritériám uvedeným v v spojení s .»

41. Z citovanej časti napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu

vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že sťažovateľka nevymedzila právnu otázku,

pri ktorej riešení sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu (čo bolo rozhodujúce pre posúdenie prípustnosti dovolania, pozn.), primeraným

spôsobom odôvodnil a tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd

pri preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

42. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu

v napadnutej časti rozhodnutia nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti

či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m.

, ). Rovnako nezistil, že by došlo rozhodnutím najvyššieho súdu

k porušeniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. , a ). Ústavne neudržateľnou by bola

diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť (napr. , , ).

43. Ústavný súd konštatuje, že prax najvyššieho súdu, ktorý pri posudzovaní

prípustnosti dovolania podľa vyžaduje od dovolateľa

a) konkretizovanie právnej otázky riešenej odvolacím súdom a uvedenie, ako ju riešil

odvolací súd, b) vysvetlenie, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a súčasné označenie konkrétneho

stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, a napokon c) uvedenie, ako mala

byť táto otázka správne riešená, už boli predmetom ústavnoprávneho prieskumu a ústavný

súd opakovane konštatoval, že tieto právne závery najvyššieho súdu nemožno považovať

za svojvoľné či arbitrárne. Ústavný súd preto nevidel v tomto prípade dôvod odkloniť sa

od svojej judikatúry (, , ), resp. od ustálenej

judikatúry najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti takto formulovaného dovolania.

44. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší

súd v danom prípade postupoval v medziach svojej právomoci, dovolanie sťažovateľky

riadne preskúmal, dospel k právnemu záveru o neprípustnosti a neodôvodnenosti podaného

dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu prostredníctvom

§ 447 písm. c) a f) výslovne umožňuje. Najvyšší súd v dôvodoch napadnutého uznesenia

odpovedá na východiskové námietky uplatnené v dovolaní sťažovateľky, nemožno ho

považovať za svojvoľné ani za zjavne neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia

príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem, ktorá by bola popretím ich

podstaty a zmyslu ani ktorá by bola v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva.

45. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o porušení práva na súdnu ochranu

a na spravodlivý súdny proces. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m.

, ) vychádza z názoru, že nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok (m. m. ).

46. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

47. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu