Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)IV. ÚS 101/2020
PDF · 377.5 KB
No categories available
IV. ÚS 101/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátkou JUDr. Mgr.
Martinou Tomasovou, 1. mája 7, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k.
11 C 239/2014-170 z 26. apríla 2016, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
20 Co 164/2016-213 z 22. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 214/2018 z 30. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 239/2014-170 z 26. apríla 2016
(ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 Co 164/2016-213 z 22. februára 2018 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 214/2018 z 30. mája 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období
od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala
v procesnom postavení žalovanej v 1. rade spolu s toho času už nebohou žalovanou
v 2. rade v súdnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 239/2014, ktorého
predmetom bolo určenie priebehu hranice a vlastníckeho práva s príslušenstvom.
Od začiatku konania žalované namietali nedostatok svojej pasívnej legitimácie, poukazovali
na skutočnosť, že nie sú spoluvlastníčkami parc. zapísanej na
v k. ú. , a na nesprávnosť údaja zapísaného v katastri nehnuteľností.
Nesprávnosť mala byť dôsledkom vyhotovenia obnovenej evidencie parciel registrom
obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“) vykonaného v roku 2001. Okresný súd
na pojednávaní 26. apríla 2016 zamietol návrh žalovaných na doplnenie dokazovania
podnetom na prešetrenie sporného vlastníctva a vyhlásil rozsudok, ktorým vo veci samej
2
určil hranicu medzi pozemkami , záhrada s výmerou 409 m, zapísanej
2
na a s výmerou 68 mzapísanej na v k. ú.
tak, že prechádza vymedzenými lomovými bodmi podľa geometrického
plánu Ing. Miloša Jacka, PhD., č. k. 11 C 239/2014-5/2015 z 11. februára 2016 (ďalej len
„geometrický plán“), a určil, že žalobkyňa je vlastníčkou novovytvorených pozemkov
registra C v k. ú. s parcelnými číslami až a v podiele 1/1
podľa geometrického plánu.
3.1 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podali žalované odvolanie, pretože
ho považovali po právnej a vecnej stránke za nesprávny a nezákonný. Namietali, že okresný
súd pochybil a nesprávne sa vyrovnal s argumentmi žalovaných spočívajúcimi v nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie, že neuviedol v napadnutom rozhodnutí listinný dôkaz
predložený žalovanými (uznesenie sp. zn. D 22/94) a nezahrnul ho do vykonaného
dokazovania. Namietali aj pochybenie spočívajúce v nevykonaní návrhu na vykonanie
dôkazov predneseného na pojednávaní 26. apríla 2016, ktorý okresný súd zamietol, a dôvod
zamietnutia nie je zrejmý ani zo zápisnice z pojednávania, ani z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia. Pritom vykonaním tohto dôkazu súd mohol mať vyriešenú otázku namietanej
právnej legitimácie, dôkaz mohol mať pre rozhodnutie okresného súdu podstatný význam
a jeho nevykonaním súd nerešpektoval princíp „rovnosti zbraní“. Namietali aj nedostatok
naliehavého právneho záujmu na určení vo vzťahu k žalovaným vzhľadom na nedostatok
pasívnej legitimácie a nesúhlasili so spôsobom, akým sa okresný súd vysporiadal s ich
pasívnou legitimáciou. Navrhli odvolaciemu súdu zmeniť napadnuté rozhodnutie tak, že súd
návrh (žalobu) žalobkyne zamieta z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Krajský
súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.
3.2 Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie,
v ktorom opakovane poukázala na nezákonnosť a nesprávnosť vydaných rozhodnutí
a procesných postupov okresného súdu i krajského súdu a zotrvala na námietke nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie. Prípustnosť dovolania založila na § 420 písm. f) Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. Sťažovateľka tvrdí,
že ako dovolateľka presne vymedzila právnu otázku, ktorú bolo potrebné posúdiť a vyriešiť,
a poukázala na rozdielnu rozhodovaciu prax súdov (judikáty najvyššieho súdu), ktorou sa
krajský súd a okresný súd neriadili a rozhodli odlišným spôsobom. Argumentovala ďalej
uplatňovaním princípu právneho štátu. Krajský súd nerešpektoval ustálenú judikatúru
najvyššieho súdu, keď na porovnateľný prípad bol aplikovaný iný právny postup a rozhodlo
sa odlišným spôsobom. V dovolaní namietala i porušenie čl. 1 a 2 základných princípov
CSP, keďže v konaní pred okresným súdom i krajským súdom bola oslabená právna istota
sťažovateľky, dokonca na tento stav právnej istoty oba súdy nebrali zreteľ. Sťažovateľka
ako dovolateľka poukázala na to, že v obdobných prípadoch najvyšší súd (rozhodnutia
sp. zn. 3 Cdo 192/2004, 6 Cdo 214/2011) riešil otázku pasívnej vecnej legitimácie ako
procesnej podmienky konania odlišne oproti rozhodnutiam okresného súdu a krajského
súdu. V dovolaní sťažovateľka namietala, že dôkazom navrhnutým na okresnom súde
chcela preukázať, že v jej prípade existuje nesúlad údajov zapísaných v katastri
nehnuteľností so skutočnosťou. Jeho vykonaním by sa preukázalo, že nie je správne určená
pasívna vecná legitimácia žalovaných. Sťažovateľka žiadala, aby najvyšší súd zrušil
napadnutý rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesením z 30. mája 2019
odmietol dovolanie sťažovateľky a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.
3.3 Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že nesúhlasí s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, a to v jeho záveroch, že v dovolaní nedôvodne namietala existenciu
procesnej vady v zmysle § 420 písm. f) CSP a že nevymedzila právnu otázku relevantnú
z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. Podľa najvyššieho súdu nie je dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie
skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu. Nesúhlasí ani so závermi najvyššieho súdu vo vzťahu
k napraveniu nevykonania dôkazu okresným súdom a nedostatku jeho odôvodnenia tým,
že krajský súd takýto postup okresného súdu náležite odôvodnil. Opakuje, že od začiatku
konania na okresnom súde jej ako žalovanej nesvedčilo procesné postavenie, do ktorého sa
spolu so žalovanou v 2. rade dostala na základe nesprávne zapísaných údajov do katastra
nehnuteľností a jemu predchádzajúceho ROEP, tento nedostatok mal okresný súd odstrániť
vykonaním navrhnutého dôkazu. V konečnom dôsledku nemôže byť sťažovateľka
zaviazaná ani k náhrade trov konania ako neúspešná účastníčka konania. Tvrdí, že princíp
rovnosti zbraní sa musí vzťahovať aj na zhromažďovanie skutkových podkladov
významných pre rozhodnutie a tým, že nemala reálnu možnosť získať skutkové podklady
potrebné na účely preukázania jej tvrdenia, bolo atakované jej právo na spravodlivý proces.
Konvalidovanie postupu okresného súdu a záver o správnosti jeho procesného postupu
a rozsudku okresného súdu krajským súdom je prípad relevantný z hľadiska druhej právnej
vety zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016, teda ide o procesnú
nesprávnosť takej intenzity, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
a zároveň odôvodňuje záver o jeho opodstatnenosti. Najvyšší súd postupoval nesprávne,
keď vyjadril právny názor, že v danom prípade nie je splnený dovolací dôvod spočívajúci
v nesprávnom právnom postupe. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho
súdu, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,
že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej (sťažovateľky).
Sťažovateľka nesúhlasí s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s prípustnosťou dovolacieho
dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP, keď uviedol, že bola odôvodnená len
odkazom na zákonné ustanovenie a bolo potrebné uviesť konkrétnu právnu otázku,
od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri ktorej sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Tvrdila, že v dovolaní presne
vymedzila právnu otázku, ktorú bolo potrebné riešiť, resp. od ktorej správneho právneho
posúdenia a vyriešenia záviselo rozhodnutie okresného súdu aj krajského súdu. Zároveň
poukázala na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu s presným uvedením jeho konkrétnych
rozhodnutí, od ktorých sa odvolací súd odklonil. Otázka pasívnej vecnej legitimácie, ktorú
nastolila, je otázkou procesnoprávnou a od nej závisela aplikácia a interpretácia procesných
ustanovení. Pokiaľ by všeobecné súdy v prípade sťažovateľky svojím postupom riadne
posudzovali uvedenú otázku pasívnej vecnej legitimácie, dospeli by k záveru, že žalované
nie sú pasívne vecne legitimované a nemôžu byť ani nositeľkami žiadnych povinností, ani
účastníčkami konania.
3.4 Podľa sťažovateľky okresný súd a krajský súd napadnutými rozsudkami
a najvyšší súd napadnutým uznesením porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
najvyšší súd tým, že vecne neprejednal jej dovolanie a označil ho za neprípustné, a pritom
podľa sťažovateľky procesne prípustné bolo podľa vymedzených dovolacích dôvodov.
Nevyhovením podanému dovolaniu, ktoré by mohlo viesť k zrušeniu napadnutých
rozhodnutí krajského súdu aj okresného súdu, došlo k porušeniu princípu právnej istoty
a zásahu do už uvedených práv.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej
rozhodol, že základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo všetkými
napadnutými rozhodnutiami porušené, všetky tri napadnuté rozhodnutia zrušuje a vec vracia
okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci samej, najvyšší súd, krajský súd
a okresný súd sú povinné uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 346,26 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
13. Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných
súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný
súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
14. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením
ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany
súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,
15. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy,
keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej
moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
16. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho
konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).
Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je
jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie
súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
17. Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal ústavnú sťažnosť sťažovateľky, v ktorej
namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je ústavnou sťažnosťou
v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom
súde. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť sťažovateľky
obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné
náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti
ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané
dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z § 124 zákona
o ústavnom súde vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti začala
plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,
t. j. napadnutému rozsudku krajského súdu. Keďže uznesenie najvyššieho súdu bolo
právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 18. júla 2019 a ústavná sťažnosť bola
doručená 16. septembra 2019, lehota na podanie ústavnej sťažnosti bola aj vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu zachovaná. Pretože podľa obsahu smeruje proti
trom rozhodnutiam všeobecných súdov, ústavný súd posúdi ústavnú sťažnosť osobitne
vo vzťahu ku každému z nich.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
19. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému rozhodnutiu – rozsudku
okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu.
20. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu,
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci. Ústavná sťažnosť je navyše zaťažená aj nedostatkom v podobe neodstrániteľnej
osobitnej náležitosti podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, pretože jej
chýbajú právne a skutkové dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu
označených základných práv a slobôd okresným súdom. To zakladá dôvod na jej
odmietnutie v tejto časti aj pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí podľa § 56
ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
21. Podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí
okrem všeobecných náležitostí podľa § 43 obsahovať aj konkrétne skutkové a právne
dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
22. Odôvodnenie návrhu je podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou
konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd vo svojej rozhodovacej
činnosti opakovane uviedol, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami
zákona o ústavnom súde (§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 1) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť
základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením
príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08,
IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto
súvislosti dôkazy.
23. Ústavný súd konštatuje, že v podanej ústavnej sťažnosti úplne absentuje riadne
odôvodnenie, teda argumentácia a relevantné ústavnoprávne námietky vo vzťahu
k tvrdenému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu.
V dôvodoch ústavnej sťažnosti sa len stručne konštatuje, že napadnuté rozhodnutie porušuje
označené práva. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v prvej časti ústavnej sťažnosti
podrobne rekapituluje skutkový stav a opisuje, ako postupovali a rozhodli jednotlivé súdy,
aké opravné prostriedky v priebehu konania podávala, ako argumentovala na súde prvej
inštancie, v odvolacom a dovolacom konaní. Vychádzajúc z textu priloženého odvolania
a dovolania, ústavný súd zistil, že sťažovateľka do ústavnej sťažnosti doslovne prevzala ich
podstatné časti, ktoré doplnila o rozhodnutie najvyššieho súdu a o dôvody jej nesúhlasu
s ním.
24. Ústavnoprávna argumentácia vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho
súdu sa v ústavnej sťažnosti v podstate vôbec nenachádza. V časti ústavnej sťažnosti
zaoberajúcej sa porušením základného práva sa nachádza iba konštatovanie, že krajský súd
porušuje sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
bez ďalšej logickej, zrozumiteľnej a právne podloženej argumentácie. Ústavná sťažnosť
teda neobsahuje odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo základný východiskový rámec
pre rozhodovanie ústavného súdu o namietanom porušení uvedeného práva sťažovateľky
napadnutým rozsudkom krajského súdu. Iba strohé konštatovanie sťažovateľky
bez ďalšieho nie je dostačujúcim odôvodnením, na základe ktorého by ústavný súd mohol
a mal preskúmať sťažovateľkou tvrdené porušenie ústavou a dohovorom zaručeného práva.
25. Ústavný súd dodáva, že podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak má návrh
na začatie konania uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné
nedostatky, môže ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky
odstránil. Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh
na začatie konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedené v § 42
ods. 2 písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.
26. V danom prípade ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľku
na odstránenie uvedeného nedostatku (kvalifikované doplnenie ústavnej sťažnosti)
z dôvodu, že nedostatok sa netýka len formálnych náležitostí ústavnej sťažnosti, ale úplná
absencia odôvodnenia ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského
súdu je nedostatkom esenciálnej obsahovej náležitosti ústavnej sťažnosti (m. m.
27. Pretože predmetná ústavná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti,
ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,
a to relevantné odôvodnenie obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci
samej, ústavný súd ústavnú sťažnosť v súlade s § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom
súde v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
28. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom
zastúpená advokátom, ktorý je v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, II. ÚS 70/2015).
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
29. Sťažovateľka namieta porušenie práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne
konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol jej dovolanie
bez vecného prejednania z dôvodu neprípustnosti. Pokiaľ ide o konkrétne skutkové a právne
dôvody, odôvodnenie ústavnej sťažnosti je len všeobecné. Sťažovateľka v nej uvádza,
že nesúhlasí s právnymi názormi najvyššieho súdu vyjadrenými v napadnutom rozhodnutí
vo vzťahu k prípustnosti a opodstatnenosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a vo vzťahu
k prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. Nevyhovením dovolaniu
malo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty a zásahu do ústavou garantovaných práv.
Sťažovateľka bližšie neuviedla, k porušeniu ktorého z čiastkových práv obsiahnutých čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru malo napadnutým rozhodnutím dôjsť.
30. Posudzujúc obsah ústavnej sťažnosti, ústavný súd nenašiel v prezentovaných
dôvodoch náležitú ústavnoprávnu argumentáciu. V takomto prípade bolo potrebné posúdiť,
či tu je dôvod na jej odmietnutie pre nesplnenie požadovaných náležitostí (podobne ako
v bode III.2) alebo je potrebné uprednostniť materiálne hľadisko ústavného prieskumu.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
malo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty (ktorý možno považovať za súčasť
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a ďalej
namietala, že najvyšší súd rozhodol o neprípustnosti dovolania, ktoré podľa jej názoru
prípustné bolo (čo môže v ústavnoprávnej rovine vyvolať otázku porušenia práva na prístup
k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy). Ústavný súd sa v tomto prípade priklonil k materiálnemu
prístupu k ochrane ústavnosti a preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
z pohľadu tvrdeného porušenia označených práv sťažovateľky.
31. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v civilnom
sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,
za ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred súdom vrátane dovolacieho konania. To znamená, že aj najvyšší súd rozhodujúci
o dovolaní je povinný vychádzať z rovnakých východísk ochrany základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
32. Ústavný súd rešpektuje, že posúdenie podmienok pre uskutočnenie dovolacieho
konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie prípustnosti je vecou interpretácie
zákona a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku v konečnom
dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľky. Súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť dovolacieho
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou,
v dôsledku čoho takéto „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil
možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného
prostriedku vôbec boli naplnené.
33. Vychádzajúc z relevantného obsahu ústavnej sťažnosti, sťažovateľka
v argumentácii vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu polemizuje
so záverom najvyššieho súdu, že nedôvodne namietala existenciu procesnej vady podľa
§ 420 písm. f) CSP. Svoj nesúhlas odôvodňuje tým, že od začiatku konania jej nesvedčilo
procesné postavenie žalovanej, pretože do katastra nehnuteľností bola spolu so žalovanou
v 2. rade nesprávne zapísaná, nebola teda pasívne vecne legitimovanou, a okresný súd
odmietol vykonať dôkaz ňou navrhnutý na odstránenie tohto nedostatku. Poukázala pritom
aj na „atakovanie“ jej práva na spravodlivý proces a súvislosť s princípom rovnosti zbraní
pre nemožnosť získať skutkové podklady významné pre rozhodnutie vo veci na účely
preukázania jej tvrdenia. Okresný súd a krajský súd sa touto zásadnou otázkou nezaoberali
a krajský súd prijal záver o správnosti postupu a rozhodnutia okresného súdu, preto tu ide
s odkazom na druhú právnu vetu zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu R 2/2016
o procesnú nesprávnosť takej intenzity, ktorá zakladá prípustnosť dovolania a aj jeho
opodstatnenosť.
34. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že spomínanú poslednú námietku vo vzťahu
k prípustnosti a opodstatnenosti dovolania sťažovateľka predniesla prvýkrát až v ústavnej
sťažnosti. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne judikuje, že nepripúšťa
námietky, ktoré sťažovateľ uplatňuje po prvýkrát až v konaní pred ním samým (napr. nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 382/2013). Ak sťažovateľka tento argument neuviedla
v podanom dovolaní, pripravila sa o možnosť, aby sa ním najvyšší súd zaoberal a náležitým
spôsobom sa s ním vysporiadal. Pre úplnosť sa žiada sa doplniť, že aj v zmysle druhej vety
sťažovateľkou uvedeného zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, ktoré bolo
uverejnené pod č. 2 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky
č. 1/2016, mohla byť prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku založená vtedy, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahovalo
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, a aj to len výnimočne,
keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazovalo znaky (až) vady „najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa
zrušením napadnutého rozhodnutia mala dosiahnuť náprava „justičného omylu“.
35. Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 168/2019 zovšeobecnil, že „ak všeobecný súd
nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi
stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného
nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej
patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy.“. V rámci tohto výkladu by sa najvyšší súd mal popri inom zamerať
na posúdenie významnosti a prípadného rozhodujúceho charakteru skutkovej okolnosti
majúcej sa preukázať navrhovaným dôkazom. Ešte dávnejšie vo veci sp. zn. III. ÚS 332/09
vyslovil ústavný súd názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať
vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno
bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy. Tieto názory nenašli výslovné premietnutie v napadnutom rozhodnutí najvyššieho
súdu, čo je možné považovať za určitý nedostatok vo vzťahu k obsahu jeho odôvodnenia.
36. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu:
„18. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní namieta, že súd prvej inštancie nevykonal
dokazovanie, dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel
najvyšší sud k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení
účastníka konania (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť
dovolania) nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu
(R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012,
3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového
konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
Dovolací súd navyše v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd
nevykonanie dôkazu súdom prvej inštancie a neodôvodnenie tohto nevykonania
dostatočným spôsobom napravil tým, že takýto postup okresného súdu náležíte odôvodnil
(viď bod č. 13 a nasl. rozhodnutia odvolacieho súdu).
... 20. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom vadou
zmätočnosti postihnuté nebolo; uvedené dopĺňa najvyšší súd poukázaním na konštatovanie
Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce
týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej aktuálne), v zmysle ktorého
prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
zmätočnosti. 21. Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej nie je podľa § 420 písm. f/ CSP
prípustné, najvyšší súd ho podľa § 477 písm. c/ CSP v tejto časti odmietol.“
37. Z citovanej časti odôvodnenia možno vyvodiť, že hoci najvyšší súd rozhodoval
podľa svojej ustálenej rozhodovacej praxe, v zmysle ktorej nedostatočné zistenie
skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladajú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP,
bol si vedomý pochybenia okresného súdu spočívajúceho v nevykonaní navrhnutého dôkazu
a v nedostatku odôvodnenia jeho nevykonania. Najvyšší súd však výslovne akceptoval
spôsob napravenia tohto pochybenia odôvodnením rozsudku krajského súdu a považoval ho
za dostatočné, aj keď sám mohol vysloviť jednoznačnejší záver. Napadnutý rozsudok
krajského súdu, ktorý je potrebné vnímať v spojitosti s napadnutým rozsudkom okresného
súdu ako jeden celok, obsahuje jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na odvolacie námietky
sťažovateľky vo vzťahu k dôvodom nevykonania navrhnutého dôkazu, ako aj na hlavnú
námietku týkajúcu sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Ústavný súd konštatuje,
že nevykonanie navrhnutého dôkazu a jeho zamietnutie nemali vplyv na rozhodnutie súdu.
Keďže išlo o spor o určenie vlastníckeho práva žalobkyne, rozhodujúcim bolo, že žaloba
o určenie vlastníckeho práva smerovala proti všetkým, ktorí boli aktuálne (v čase
rozhodovania) zapísaní ako vlastníci nehnuteľností v katastri nehnuteľností (čo inými
slovami uviedol aj krajský súd v bodoch 14 a 15 napadnutého rozhodnutia). Ak by žaloba
nesmerovala proti všetkým týmto osobám (popierajúcim vlastnícke právo žalobkyne),
naliehavý právny záujem na požadovanom určení by nebol daný. Z uvedeného vyplýva,
že súd prvého stupňa by vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď by
pristúpil na požiadavku sťažovateľky, aby žaloba smerovala i proti ostatným fyzickým
osobám, ktoré ako vlastníci nehnuteľností nie sú zapísané v katastri (v tom zmysle bod 16
napadnutého rozhodnutia krajského súdu). Ústavný súd preto na toto odôvodnenie odkazuje
bez potreby jeho ďalšieho doslovného reprodukovania.
38. Ak preto najvyšší súd založil svoje rozhodnutie o neprípustnosti dovolania podľa
§ 420 písm. f) CSP odkazom na rozsudok krajského súdu a následne dovolanie
sťažovateľky odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, nie je možné uvažovať o tom, že by
v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavne neprípustným spôsobom
odňal sťažovateľke právo na prístup k súdu. Navyše vo vzťahu ku kvalite odôvodnenia
sťažovateľka nevzniesla žiadnu ústavnoprávnu argumentáciu (že by bolo rozhodnutie
arbitrárne, svojvoľné a neodôvodnené), preto pri viazanosti ústavnou sťažnosťou nebolo
možné rozhodnutie preskúmavať z tohto hľadiska.
39. Sťažovateľka polemizovala aj s názorom najvyššieho súdu o neprípustnosti jej
dovolania podaného z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. Tvrdila, že presne
vymedzila právnu otázku, ktorú bolo potrebné riešiť, resp. od ktorej správneho právneho
posúdenia a vyriešenia záviselo rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu, poukázala na
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu s uvedením konkrétnych rozhodnutí, od ktorých sa
krajský súd odklonil, resp. v ktorých bola právna otázka dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne. Sťažovateľka nastolila otázku pasívnej vecnej legitimácie, ktorá má
procesnoprávnu povahu a závisela od nej aplikácia a interpretácia procesných ustanovení.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke porovnal k ústavnej sťažnosti priložené dovolanie
sťažovateľky s odôvodnením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
40. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, v ktorom uviedol: «22... Dovolateľka namietala skutočnosť, že súdy konali
s účastníkom, ktorému neprislúchali žiadne hmotnoprávne povinnosti a napriek tomu
neriešili otázku pasívnej legitimácie účastníkov konania a dokonca vydali rozhodnutie, kedy
takéhoto účastníka zaviazali k určitej povinnosti.
23. V súvislosti s takto označeným a vymedzeným dovolacím dôvodom najvyšší súd
uvádza, že nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko dovolací súd viazaný
obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu, aby dovolateľ prípustnosť svojho dovolania
pri riešení právnej otázky odôvodnil len odkazom na zákonné ustanovenie § 421 ods. 1
písm. a/ a c/ CSP, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu otázku, od
vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a ktorá právna otázka je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne a vysvetlil, prečo z jeho pohľadu zaujal odvolací
súd nesprávny právny názor na riešenie konkrétne zadefinovanej právnej otázky (pozri
Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol.,
Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1409).
24. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom
prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia
vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna
(ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka. Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie
záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku,
ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie
ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou
stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).
26. Žalovaná v dovolaní síce uviedla, že dovolanie podáva „podľa § 421 ods. 1
písm. a/ a c/ CSP“, právnu otázku v zmysle vyššie uvedeného ale nevymedzila spôsobom
uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. Žalovaná v dovolaní nevymedzila právnu otázku, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a následne malo zakladať nesprávne právne
posúdenie veci. Bez uvedeného nemôže najvyšší súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti
dovolania a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by
dovolací súd uskutočnil procesné neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa
účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolateľka
nesúhlasí s vydaným rozhodnutím odvolacieho súdu. Avšak sama polemika s rozhodnutím
odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či
kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci však významovo
nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.»
41. Z citovanej časti napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu
vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že sťažovateľka nevymedzila právnu otázku,
pri ktorej riešení sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (čo bolo rozhodujúce pre posúdenie prípustnosti dovolania, pozn.), primeraným
spôsobom odôvodnil a tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd
pri preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.
42. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu
v napadnutej časti rozhodnutia nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti
či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m.
III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Rovnako nezistil, že by došlo rozhodnutím najvyššieho súdu
k porušeniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú
právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Ústavne neudržateľnou by bola
diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť (napr. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
43. Ústavný súd konštatuje, že prax najvyššieho súdu, ktorý pri posudzovaní
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vyžaduje od dovolateľa
a) konkretizovanie právnej otázky riešenej odvolacím súdom a uvedenie, ako ju riešil
odvolací súd, b) vysvetlenie, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a súčasné označenie konkrétneho
stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, a napokon c) uvedenie, ako mala
byť táto otázka správne riešená, už boli predmetom ústavnoprávneho prieskumu a ústavný
súd opakovane konštatoval, že tieto právne závery najvyššieho súdu nemožno považovať
za svojvoľné či arbitrárne. Ústavný súd preto nevidel v tomto prípade dôvod odkloniť sa
od svojej judikatúry (IV. ÚS 657/2018, IV. ÚS 58/2019, I. ÚS 350/2019), resp. od ustálenej
judikatúry najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti takto formulovaného dovolania.
44. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší
súd v danom prípade postupoval v medziach svojej právomoci, dovolanie sťažovateľky
riadne preskúmal, dospel k právnemu záveru o neprípustnosti a neodôvodnenosti podaného
dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok prostredníctvom
§ 447 písm. c) a f) výslovne umožňuje. Najvyšší súd v dôvodoch napadnutého uznesenia
odpovedá na východiskové námietky uplatnené v dovolaní sťažovateľky, nemožno ho
považovať za svojvoľné ani za zjavne neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia
príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem, ktorá by bola popretím ich
podstaty a zmyslu ani ktorá by bola v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva.
45. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o porušení práva na súdnu ochranu
a na spravodlivý súdny proces. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m.
II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) vychádza z názoru, že nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok (m. m. II. ÚS 465/2017).
46. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
47. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu