Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 350/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Cíbikom, Tomášikova 4, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -206 z 29. novembra 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom

Cíbikom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -206 z 29. novembra 2017

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. marca 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) svojím rozsudkom sp. zn. z 28. septembra 2016

zamietol žalobu sťažovateľa o určenie vlastníckeho práva a žalovanej priznal proti

žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Proti tomuto rozsudku podal

žalobca (sťažovateľ) prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie.

Na odvolanie žalobcu krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. -206

z 29. novembra 2017 predmetný rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej priznal plnú

náhradu trov odvolacieho konania. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že v konaní pred všeobecnými súdmi

napádal neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nielen pre rozpor s § 151j

v nadväznosti na v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ale aj pre rozpor s a

. Rozporom s a sa podľa

sťažovateľa nezaoberal okresný súd ani krajský súd. Sťažovateľ pritom poukazoval na to,

že zmluva o zabezpečovacom prevode práva, predmetom ktorej je nehnuteľnosť v hodnote

vyššej ako 4-násobok pôžičky, ktorá bola zabezpečovaná zabezpečovacím prevodom práva,

a výkon práva z takejto zmluvy sa priečia dobrým mravom. Pôžička poskytnutá

sťažovateľovi mala výšku 18 256,66 € (550 000 Sk) a hodnota nehnuteľnosti (bytu) bola

v roku 2003 podľa sťažovateľovho odhadu vo výške 65 622,45 €. S poukazom

na odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ktoré zdôrazňovali

dobromyseľnosť žalovanej, sťažovateľ túto jej dobromyseľnosť spochybňoval. Poukazoval

pritom na postupnosť prevodov vlastníckeho práva, keď po prevode vlastníckeho práva

na sťažovateľovho veriteľa ( ), tento previedol vlastnícke právo na obchodnú

spoločnosť DOMINO nova s. r. o., ktorá ho následne previedla na žalovanú, t. j. manželku

v tom čase konateľa predmetnej obchodnej spoločnosti.

4. Sťažovateľ tvrdí, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa v tomto prípade

prieči dobrým mravom, a preto je neplatná podľa a .

Žalovaná preto nemohla následne platne nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej

nehnuteľnosti na základe neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.

5. Podľa sťažovateľa konanie na všeobecných súdoch nevykazovalo znaky

spravodlivosti a narušilo princípy práva na spravodlivý proces. Všeobecné súdy sa podľa

tvrdení v ústavnej sťažnosti nezaoberali sťažovateľom napádanou neplatnosťou zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva aj pre rozpor s a .

Všeobecné súdy taktiež dospeli k záveru, že sťažovateľom spochybňovaná zmluva

o zabezpečovacom prevode práva je platná, a tento záver podľa sťažovateľa riadne

neodôvodnili. Týmto došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

. Tým, že všeobecné súdy neposkytli jeho vlastníckemu právu náležitú

ochranu, porušili aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa .

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

29.11.2017 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 27.03.2019 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2017

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

27.03.2019 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vrátane trov právneho zastúpenia,

ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

14. Podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa

odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou považuje za potrebné

uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

III.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

16. Napadnutému rozsudku krajského súdu vyčítal sťažovateľ arbitrárnosť

a skutočnosť, že ignoroval jeho námietku rozporu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva

s dobrými mravmi.

17. Krajský súd v napadnutom rozsudku k odvolacím námietkam sťažovateľa

uviedol:

„Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie

postupoval správne, ak v prvom rade skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení vlastníckeho práva žalobcu a následne prejudiciálne posudzoval

platnosť Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva Odvolací súd v otázke existencie

naliehavého právneho záujmu odkazuje na odôvodnenie prvoinštančného rozsudku,

s ktorým sa stotožňuje Zároveň konštatuje, že súhlasí aj so závermi súdu prvej inštancie

ohľadom vylúčenia primeraného použitia na daný právny

vzťah a ohľadom vyvodenia platnosti Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v súvislosti

s náležitosťami stanovenými v aplikovanom (účinného do

31.12.2007) v spojení s a . Súd prvej inštancie sa

podrobne zaoberal všetkými námietkami vznesenými žalobcom a tieto aj náležitým

a presvedčivým spôsobom vyhodnotil. Pokiaľ ide o namietanú neplatnosť Zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva z dôvodu neprimeranej výšky zabezpečenia pohľadávky

bytom, ktorou argumentoval v odvolacom konaní, odvolaciemu súdu neostáva nič iné, len

opäť odkázať na odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia o neunesení dôkazného

bremena zo strany žalobcu. Ak sa súd prvej inštancie nezaoberal v tomto smere žalobcom

predkladanou judikatúrou, tak predovšetkým z dôvodu, že nemal preukázanú hodnotu

nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, a teda

nebolo možné vyhodnotiť tvrdenú neprimeranosť zabezpečenia pohľadávky Žalobcom

pripojené listiny v rámci doplnenia odvolania (cenový prehľad predaja bytov v r. 2003 -

2004 v Bratislave od spoločnosti REMAX a vývoj priemerných cien nehnuteľností na

bývanie na Slovensku Národnej banky Slovenska) jednak nepreukazujú skutočnú cenu

predmetnej nehnuteľnosti a zároveň ich nemožno považovať za dôkazy, ktoré by žalobca bez

svojej viny nemohol uplatniť v prvoinštančnom konaní (uvedené ani netvrdil), na takéto

dôkazy potom odvolací súd ani nemohol prihliadať Námietka žalobcu, že nebol prizvaný

k výkonu zabezpečovacieho práva nemá vplyv na posúdenie platnosti Zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva. Ani ostatná argumentácia žalobcu v súvislosti s úhradou

kúpnej ceny a spoločnosti DOMINO nová, s .r. o. neodôvodňuje odlišný

záver, k akému dospel súd prvej inštancie Na základe uvedeného nemožno argumentácii

žalobcu o nesprávnom právnom posúdení priznať úspech.“

18. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , je

potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného

súdu. Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, ).

Napriek tvrdeniu sťažovateľa, že všeobecné súdy sa ním vznesenou námietkou rozporu

s dobrými mravmi nezaoberali, okresný súd v tomto kontexte uviedol:

„Predmetnú zmluvu o pôžičke žalobca nespochybňoval, avšak vo vzťahu k nej tvrdil,

že bola uzavretá v tiesni, nakoľko sa nachádzal v nepriaznivej finančnej situácii, ktorá ho

donútila uzatvoriť nápadne nevýhodnú zmluvu, ktorú v tom čase považoval za jediné možné

východisko. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žalobca uzavrel Zmluvu o pôžičke,

predmetom ktorej bola suma vo výške 550 000,- Sk. pričom sám uviedol, že z tejto sumy

použil len sumu 113.000,- Sk na úhradu dlhu na byte správcovi a zvyšok mal slúžiť na jeho

podnikateľské aktivity, z ktorých zisku si chcel zabezpečiť finančné prostriedky na vrátenie

dlžnej sumy. Tento stav podľa názoru súdu nie je možné považovať za stav, kedy sa dlžník

nachádza v takej situácii, že si musí zapožičať finančné prostriedky na úhradu základných

potrieb a rozhodne nie je možné túto situáciu charakterizovať ako tieseň...

Súd po preskúmaní obsahu danej zmluvy, vychádzajúc z konkrétnych okolnosti

prejednávanej veci, najmä s poukazom na účel zabezpečovaného záväzku (pôžička, ktorá

v prevažnej časti mala slúžiť žalobcovi na jeho podnikanie), osobu dlžníka, ktorý bol navyše

konateľom a spoločníkom spoločnosti, ktorá má v predmete podnikania sprostredkovanie

nákupu, predaja a prenájmu nehnuteľností - teda podnikal s nehnuteľnosťami a tak si musel

byť vedomý následkov, ktoré ho postihnú v prípade neuhradenia záväzku, ako aj

s prihliadnutím na to, že žalobca do dnešného dňa sa ani len nepokúsil predmetné finančné

prostriedky v sume 550 000.- Sk veriteľovi vrátiť a prejaviť tak skutočnú vôľu záväzok

zo zmluvy o pôžičke splniť, a najmä s poukazom na dobromyseľnosť žalovanej, žalobu

zamietol...

Poukazovanie na konanie veriteľa v rozpore s dobrými mravmi za danej situácie

neobstojí, najmä za stavu, keď aj konanie samotného dlžníka, ktorý nikdy neprejavil snahu

dlžnú sumu vrátiť (napr. jej zložením do súdnej alebo notárskej úschovy) a po uplynutí

9 rokov od uzavretia zmluvy o pôžičke a zabezpečovacom prevode sa žalobou v konaní

vedenom pod sp. zn.: začal domáhať určenia neplatnosti zmluvy, sa tiež javí

ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.“

19. K nerovnováhe medzi zabezpečeným záväzkom a hodnotou nehnuteľnosti, ktorá

ho zabezpečovala, okresný súd uviedol:

„Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, týkajúce sa neprimeranej výšky zabezpečenia

pohľadávky bytom, ktorý podľa jeho tvrdenia mal nepomerne vyššiu hodnotu ako mala

v tom čase zabezpečovaná pohľadávka vo výške 18 256,66 € (550 000.- Sk) a poukazovanie

na nízku kúpnu cenu za ktorú veriteľ predmetný byt predal, súd uvádza, že v tejto časti

žalobca rovnako neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal aká bola hodnota

predmetnej nehnuteľnosti v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Poukazovanie na trhovú

hodnotu bytu v súčasnosti (po uplynutí 13 rokov odo dňa uzavretia zmluvy) neobstojí.

Pri stanovení hodnoty bytu je nevyhnutné vychádzať z jeho ceny v čase uzavretia zmluvy,

pričom hodnota nehnuteľností je podmienená aj jej celkovým stavom (opotrebovanie

a pod.). V prípade, ak mal žalobca za to. že hodnota nehnuteľnosti je vyššia, nič mu

nebránilo, aby si tento svoj nárok voči veriteľovi uplatnil (či už v podobe práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody), čo však žalobca nikdy riadne neurobil.

Vo vzťahu k osobe žalovanej ako vlastníčky predmetného bytu, ktorá sa stala jeho

vlastníčkou v roku 2004 a do dnešného dňa byt užíva, má v ňom prihlásený trvalý pobyt a až

do 20.04.2013 (kedy jej bola doručená žaloba Okresným súdom Bratislava II vedená pod

sp. zn.: ) nemala vedomosť, že by jej nemalo svedčať vlastnícke právo, má súd

za to, že jej prislúcha ochrana dobromyseľného vlastníka a poskytnutie ochrany sa

s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci súdu javí jednoznačne ako

spravodlivé.“

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ). O svojvôli

pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto

právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

21. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, a jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje

v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku

domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie

umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom

na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany

v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať

za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také rozhodnutie

odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu

upravenom zákonom ( ).

22. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

23. Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno ich

konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia

a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli

na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú

uvedené ústavno-procesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani

nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

24. Z už citovaných častí rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu (body

17, 18, 19) je zrejmé, že všeobecné súdy sa napriek tvrdeniu sťažovateľa v jeho ústavnej

sťažnosti zaoberali aj jeho námietkou týkajúcou sa rozporu s dobrými mravmi. Aplikovanie

právnej úpravy zákazu rozporu s dobrými mravmi je v mnohých prípadoch veľmi

komplikované. Dobré mravy sú totiž všeobecný pojem, ktorý rôzne osoby vedia subjektívne

naplniť rozličným obsahom (napríklad niekto môže považovať za rozpor s dobrými mravmi,

keď príde o byt bez ohľadu na okolnosti, niekto iný zas nezodpovedné spoliehanie sa na to,

že o byt nepríde napriek nesplneným záväzkom). V tomto prípade všeobecné súdy

po komplexnom posúdení veci dospeli k záveru, že apel sťažovateľa na dobré mravy je

účelový a v okolnostiach prípadu nebolo možné deklarovať jeho vlastnícke právo

k nehnuteľnosti. Sťažovateľovu pozíciu v tomto prípade rozhodujúcim spôsobom oslabil

podnikateľský úmysel, ktorý v rozhodujúcej miere stál za predmetnou pôžičkou, a do určitej

miery aj jeho laxný a nedôsledný prístup k následnému sporovému konaniu, napríklad

vo vzťahu k dokazovaniu rozdielu medzi hodnotou zabezpečeného záväzku a hodnotou

nehnuteľnosti. Vývoj priemerných cien na bývanie zverejňovaných Národnou bankou

Slovenska, na ktorý poukazoval sťažovateľ, je iba priemerný štatistický údaj, ktorý nemôže

slúžiť na záväzné a smerodajné stanovovanie cien nehnuteľností v konkrétnom spore

týkajúcom sa konkrétneho bytu. Argumenty, ktorými odôvodnili všeobecné súdy svoj záver

o platnosti zmluvy, boli zrozumiteľne a jasne vysvetlené. Z týchto záverov vychádzalo

aj konečné rozhodnutie o sťažovateľovej žalobe o určenie vlastníckeho práva. Závery

všeobecných súdov o dobromyseľnosti žalovanej boli v tomto prípade predčasné, pretože

neboli podoprené relevantným dokazovaním, a vo vzťahu k samotnému rozhodnutiu boli

aj nadbytočné a alibistické, pretože podľa konečného záveru súdov bola predmetná zmluva

o zabezpečovacom prevode práva platná. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo zo strany

súdov zbytočné špekulovať o dobromyseľnosti žalovanej práve pre prípad neplatnosti

predmetnej zmluvy.

25. Ústavný súd preto zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozsudku

zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia,

čím ako súd odvolací poskytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu. Napadnutý

rozsudok krajského súdu nie je v rozpore s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej

zmysel, obsahuje dôveryhodný opis skutkového stavu a zrozumiteľné zdôvodnenie

právnych záverov. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za takýchto okolností nemá žiaden

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho skutkových a právnych záverov.

26. Porušenie sťažovateľ založil výlučne len na porušení jeho

práva na spravodlivé súdne konanie, preto ak ústavný súd nedospel k záveru o možnom

porušení , nemohol v takomto prípade dospieť ani k porušeniu ods.

1 . Navyše ak sa na základe platného právneho úkonu a za splnenia všetkých

relevantných zákonných náležitostí prevedie vlastnícke právo, ochrana vlastníckeho práva

svedčí aktuálnemu vlastníkovi (ktorým podľa právoplatného deklaratórneho rozhodnutia

všeobecného súdu nie je sťažovateľ, pozn.).

27. Na základe už uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní

k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami podľa

a , ako aj právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

28. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti nevytýkal najvyššiemu súdu žiadne

konkrétne okolnosti, iba mu všeobecne vyčítal arbitrárnosť a nedostatok riadneho

odôvodnenia.

29. Napriek tomuto obsahovému nedostatku ústavnej sťažnosti ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že otázka

posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

30. Najvyšší súd v napadnutom uznesení preskúmal procesnú prípustnosť dovolania

proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa a uviedol:

„Žalobca v dovolaní právnu otázku relevantnú z hľadiska

nenaformuloval dostatočne jasne, zreteľne a určilo. Textu dovolania chýba totiž jasné

vymedzenie toho, čo je otázne. Žalobca v texte totožnom s textom odvolania uvádza skutkové

okolnosti. Predmetný text ani v spojitosti so zvyšnými časťami dovolania (poukaz na dve

rozhodnutia odvolacieho súdu) neumožňuje posúdiť, akú otázku považoval žalobca za

významnú z hľadiska prípustnosti (dôvodnosti) dovolania, keď navyše neuviedol ani jedno

rozhodnutie dovolacieho súdu, od ktorého sa mali súdy nižších stupňov odkloniť...

Povinnosť špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa

odvolací súd - podľa názoru dovolateľa - odklonil ( ), znamená

okrem iného povinnosť bližšie konkretizovať rozhodnutie (rozhodnutia) dovolacieho súdu,

ktoré napĺňa pojem ustálená prax dovolacieho súdu (, ,

, , , , ). Sama

polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie

správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu

niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v§ 421 ods. 1 písm. a/

. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,

od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje

rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo

rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho

rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť k procesné neprípustnému

bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa nielen (všeobecne) novej koncepcii

právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj (konkrétne) cieľu

sledovanému ustanovením (porovnaj tiež Števček M., Ficová S.,

Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J.. Tomašovič M. akoi. .

Komentár. Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež , , 7 Cdo

140/2017, , ).“

31. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu

vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že sťažovateľ nevymedzil právnu otázku,

pri ktorej riešení sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu (čo bolo rozhodujúce pre posúdenie prípustnosti dovolania, pozn.), primeraným

spôsobom odôvodnil a tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd

pri preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

32. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom

ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,

či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli

naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

33. Rovnako ako v predošlej časti (bod 26 odôvodnenia tohto uznesenia) porušenie

sťažovateľ odôvodnil výlučne len porušením jeho práva na spravodlivé

súdne konanie, preto ak ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení čl. 46 ods. 1

, nemohol v takomto prípade dospieť ani k porušeniu .

34. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práva podľa dohovoru, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

35. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019