Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 350/2019
PDF · 516.62 KB
No categories available
I. ÚS 350/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Milanom Cíbikom, Tomášikova 4, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 62/2017-206 z 29. novembra 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 78/2018 z 27. marca 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom
Cíbikom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 62/2017-206 z 29. novembra 2017
(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 78/2018 z 27. marca 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) svojím rozsudkom sp. zn. 51 C 356/2014 z 28. septembra 2016
zamietol žalobu sťažovateľa o určenie vlastníckeho práva a žalovanej priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Proti tomuto rozsudku podal
žalobca (sťažovateľ) prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie.
Na odvolanie žalobcu krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 7 Co 62/2017-206
z 29. novembra 2017 predmetný rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej priznal plnú
náhradu trov odvolacieho konania. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ
dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že v konaní pred všeobecnými súdmi
napádal neplatnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nielen pre rozpor s § 151j
v nadväznosti na § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), ale aj pre rozpor s § 3 a § 39
Občianskeho zákonníka. Rozporom s § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka sa podľa
sťažovateľa nezaoberal okresný súd ani krajský súd. Sťažovateľ pritom poukazoval na to,
že zmluva o zabezpečovacom prevode práva, predmetom ktorej je nehnuteľnosť v hodnote
vyššej ako 4-násobok pôžičky, ktorá bola zabezpečovaná zabezpečovacím prevodom práva,
a výkon práva z takejto zmluvy sa priečia dobrým mravom. Pôžička poskytnutá
sťažovateľovi mala výšku 18 256,66 € (550 000 Sk) a hodnota nehnuteľnosti (bytu) bola
v roku 2003 podľa sťažovateľovho odhadu vo výške 65 622,45 €. S poukazom
na odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ktoré zdôrazňovali
dobromyseľnosť žalovanej, sťažovateľ túto jej dobromyseľnosť spochybňoval. Poukazoval
pritom na postupnosť prevodov vlastníckeho práva, keď po prevode vlastníckeho práva
na sťažovateľovho veriteľa ( ), tento previedol vlastnícke právo na obchodnú
spoločnosť DOMINO nova s. r. o., ktorá ho následne previedla na žalovanú, t. j. manželku
v tom čase konateľa predmetnej obchodnej spoločnosti.
4. Sťažovateľ tvrdí, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa v tomto prípade
prieči dobrým mravom, a preto je neplatná podľa § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka.
Žalovaná preto nemohla následne platne nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti na základe neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.
5. Podľa sťažovateľa konanie na všeobecných súdoch nevykazovalo znaky
spravodlivosti a narušilo princípy práva na spravodlivý proces. Všeobecné súdy sa podľa
tvrdení v ústavnej sťažnosti nezaoberali sťažovateľom napádanou neplatnosťou zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva aj pre rozpor s § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka.
Všeobecné súdy taktiež dospeli k záveru, že sťažovateľom spochybňovaná zmluva
o zabezpečovacom prevode práva je platná, a tento záver podľa sťažovateľa riadne
neodôvodnili. Týmto došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy. Tým, že všeobecné súdy neposkytli jeho vlastníckemu právu náležitú
ochranu, porušili aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave 7Co/62/2017 zo dňa
29.11.2017 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:
7Cdo/78/2018 zo dňa 27.03.2019 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave 7Co/62/2017 zo dňa 29.11.2017
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 7Cdo/78/2018 zo dňa
27.03.2019 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vrátane trov právneho zastúpenia,
ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
13. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
14. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou považuje za potrebné
uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, IV. ÚS 284/2018).
III.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
16. Napadnutému rozsudku krajského súdu vyčítal sťažovateľ arbitrárnosť
a skutočnosť, že ignoroval jeho námietku rozporu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva
s dobrými mravmi.
17. Krajský súd v napadnutom rozsudku k odvolacím námietkam sťažovateľa
uviedol:
„Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie
postupoval správne, ak v prvom rade skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení vlastníckeho práva žalobcu a následne prejudiciálne posudzoval
platnosť Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva Odvolací súd v otázke existencie
naliehavého právneho záujmu odkazuje na odôvodnenie prvoinštančného rozsudku,
s ktorým sa stotožňuje Zároveň konštatuje, že súhlasí aj so závermi súdu prvej inštancie
ohľadom vylúčenia primeraného použitia § 151j Občianskeho zákonníka na daný právny
vzťah a ohľadom vyvodenia platnosti Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v súvislosti
s náležitosťami stanovenými v aplikovanom § 553 Občianskeho zákonníka (účinného do
31.12.2007) v spojení s § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa
podrobne zaoberal všetkými námietkami vznesenými žalobcom a tieto aj náležitým
a presvedčivým spôsobom vyhodnotil. Pokiaľ ide o namietanú neplatnosť Zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva z dôvodu neprimeranej výšky zabezpečenia pohľadávky
bytom, ktorou argumentoval v odvolacom konaní, odvolaciemu súdu neostáva nič iné, len
opäť odkázať na odôvodnenie prvoinštančného rozhodnutia o neunesení dôkazného
bremena zo strany žalobcu. Ak sa súd prvej inštancie nezaoberal v tomto smere žalobcom
predkladanou judikatúrou, tak predovšetkým z dôvodu, že nemal preukázanú hodnotu
nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, a teda
nebolo možné vyhodnotiť tvrdenú neprimeranosť zabezpečenia pohľadávky Žalobcom
pripojené listiny v rámci doplnenia odvolania (cenový prehľad predaja bytov v r. 2003 -
2004 v Bratislave od spoločnosti REMAX a vývoj priemerných cien nehnuteľností na
bývanie na Slovensku Národnej banky Slovenska) jednak nepreukazujú skutočnú cenu
predmetnej nehnuteľnosti a zároveň ich nemožno považovať za dôkazy, ktoré by žalobca bez
svojej viny nemohol uplatniť v prvoinštančnom konaní (uvedené ani netvrdil), na takéto
dôkazy potom odvolací súd ani nemohol prihliadať Námietka žalobcu, že nebol prizvaný
k výkonu zabezpečovacieho práva nemá vplyv na posúdenie platnosti Zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva. Ani ostatná argumentácia žalobcu v súvislosti s úhradou
kúpnej ceny a spoločnosti DOMINO nová, s .r. o. neodôvodňuje odlišný
záver, k akému dospel súd prvej inštancie Na základe uvedeného nemožno argumentácii
žalobcu o nesprávnom právnom posúdení priznať úspech.“
18. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je
potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného
súdu. Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08).
Napriek tvrdeniu sťažovateľa, že všeobecné súdy sa ním vznesenou námietkou rozporu
s dobrými mravmi nezaoberali, okresný súd v tomto kontexte uviedol:
„Predmetnú zmluvu o pôžičke žalobca nespochybňoval, avšak vo vzťahu k nej tvrdil,
že bola uzavretá v tiesni, nakoľko sa nachádzal v nepriaznivej finančnej situácii, ktorá ho
donútila uzatvoriť nápadne nevýhodnú zmluvu, ktorú v tom čase považoval za jediné možné
východisko. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žalobca uzavrel Zmluvu o pôžičke,
predmetom ktorej bola suma vo výške 550 000,- Sk. pričom sám uviedol, že z tejto sumy
použil len sumu 113.000,- Sk na úhradu dlhu na byte správcovi a zvyšok mal slúžiť na jeho
podnikateľské aktivity, z ktorých zisku si chcel zabezpečiť finančné prostriedky na vrátenie
dlžnej sumy. Tento stav podľa názoru súdu nie je možné považovať za stav, kedy sa dlžník
nachádza v takej situácii, že si musí zapožičať finančné prostriedky na úhradu základných
potrieb a rozhodne nie je možné túto situáciu charakterizovať ako tieseň...
Súd po preskúmaní obsahu danej zmluvy, vychádzajúc z konkrétnych okolnosti
prejednávanej veci, najmä s poukazom na účel zabezpečovaného záväzku (pôžička, ktorá
v prevažnej časti mala slúžiť žalobcovi na jeho podnikanie), osobu dlžníka, ktorý bol navyše
konateľom a spoločníkom spoločnosti, ktorá má v predmete podnikania sprostredkovanie
nákupu, predaja a prenájmu nehnuteľností - teda podnikal s nehnuteľnosťami a tak si musel
byť vedomý následkov, ktoré ho postihnú v prípade neuhradenia záväzku, ako aj
s prihliadnutím na to, že žalobca do dnešného dňa sa ani len nepokúsil predmetné finančné
prostriedky v sume 550 000.- Sk veriteľovi vrátiť a prejaviť tak skutočnú vôľu záväzok
zo zmluvy o pôžičke splniť, a najmä s poukazom na dobromyseľnosť žalovanej, žalobu
zamietol...
Poukazovanie na konanie veriteľa v rozpore s dobrými mravmi za danej situácie
neobstojí, najmä za stavu, keď aj konanie samotného dlžníka, ktorý nikdy neprejavil snahu
dlžnú sumu vrátiť (napr. jej zložením do súdnej alebo notárskej úschovy) a po uplynutí
9 rokov od uzavretia zmluvy o pôžičke a zabezpečovacom prevode sa žalobou v konaní
vedenom pod sp. zn.: 15C/140/2012 začal domáhať určenia neplatnosti zmluvy, sa tiež javí
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.“
19. K nerovnováhe medzi zabezpečeným záväzkom a hodnotou nehnuteľnosti, ktorá
ho zabezpečovala, okresný súd uviedol:
„Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, týkajúce sa neprimeranej výšky zabezpečenia
pohľadávky bytom, ktorý podľa jeho tvrdenia mal nepomerne vyššiu hodnotu ako mala
v tom čase zabezpečovaná pohľadávka vo výške 18 256,66 € (550 000.- Sk) a poukazovanie
na nízku kúpnu cenu za ktorú veriteľ predmetný byt predal, súd uvádza, že v tejto časti
žalobca rovnako neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal aká bola hodnota
predmetnej nehnuteľnosti v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Poukazovanie na trhovú
hodnotu bytu v súčasnosti (po uplynutí 13 rokov odo dňa uzavretia zmluvy) neobstojí.
Pri stanovení hodnoty bytu je nevyhnutné vychádzať z jeho ceny v čase uzavretia zmluvy,
pričom hodnota nehnuteľností je podmienená aj jej celkovým stavom (opotrebovanie
a pod.). V prípade, ak mal žalobca za to. že hodnota nehnuteľnosti je vyššia, nič mu
nebránilo, aby si tento svoj nárok voči veriteľovi uplatnil (či už v podobe práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody), čo však žalobca nikdy riadne neurobil.
Vo vzťahu k osobe žalovanej ako vlastníčky predmetného bytu, ktorá sa stala jeho
vlastníčkou v roku 2004 a do dnešného dňa byt užíva, má v ňom prihlásený trvalý pobyt a až
do 20.04.2013 (kedy jej bola doručená žaloba Okresným súdom Bratislava II vedená pod
sp. zn.: 15C/140/2012) nemala vedomosť, že by jej nemalo svedčať vlastnícke právo, má súd
za to, že jej prislúcha ochrana dobromyseľného vlastníka a poskytnutie ochrany sa
s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci súdu javí jednoznačne ako
spravodlivé.“
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O svojvôli
pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto
právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
21. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, a jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje
v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku
domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie
umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom
na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany
v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať
za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie
odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu
upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
22. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
23. Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť
konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich
konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia
a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli
na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú
uvedené ústavno-procesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie
základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani
nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).
24. Z už citovaných častí rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu (body
17, 18, 19) je zrejmé, že všeobecné súdy sa napriek tvrdeniu sťažovateľa v jeho ústavnej
sťažnosti zaoberali aj jeho námietkou týkajúcou sa rozporu s dobrými mravmi. Aplikovanie
právnej úpravy zákazu rozporu s dobrými mravmi je v mnohých prípadoch veľmi
komplikované. Dobré mravy sú totiž všeobecný pojem, ktorý rôzne osoby vedia subjektívne
naplniť rozličným obsahom (napríklad niekto môže považovať za rozpor s dobrými mravmi,
keď príde o byt bez ohľadu na okolnosti, niekto iný zas nezodpovedné spoliehanie sa na to,
že o byt nepríde napriek nesplneným záväzkom). V tomto prípade všeobecné súdy
po komplexnom posúdení veci dospeli k záveru, že apel sťažovateľa na dobré mravy je
účelový a v okolnostiach prípadu nebolo možné deklarovať jeho vlastnícke právo
k nehnuteľnosti. Sťažovateľovu pozíciu v tomto prípade rozhodujúcim spôsobom oslabil
podnikateľský úmysel, ktorý v rozhodujúcej miere stál za predmetnou pôžičkou, a do určitej
miery aj jeho laxný a nedôsledný prístup k následnému sporovému konaniu, napríklad
vo vzťahu k dokazovaniu rozdielu medzi hodnotou zabezpečeného záväzku a hodnotou
nehnuteľnosti. Vývoj priemerných cien na bývanie zverejňovaných Národnou bankou
Slovenska, na ktorý poukazoval sťažovateľ, je iba priemerný štatistický údaj, ktorý nemôže
slúžiť na záväzné a smerodajné stanovovanie cien nehnuteľností v konkrétnom spore
týkajúcom sa konkrétneho bytu. Argumenty, ktorými odôvodnili všeobecné súdy svoj záver
o platnosti zmluvy, boli zrozumiteľne a jasne vysvetlené. Z týchto záverov vychádzalo
aj konečné rozhodnutie o sťažovateľovej žalobe o určenie vlastníckeho práva. Závery
všeobecných súdov o dobromyseľnosti žalovanej boli v tomto prípade predčasné, pretože
neboli podoprené relevantným dokazovaním, a vo vzťahu k samotnému rozhodnutiu boli
aj nadbytočné a alibistické, pretože podľa konečného záveru súdov bola predmetná zmluva
o zabezpečovacom prevode práva platná. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo zo strany
súdov zbytočné špekulovať o dobromyseľnosti žalovanej práve pre prípad neplatnosti
predmetnej zmluvy.
25. Ústavný súd preto zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozsudku
zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia,
čím ako súd odvolací poskytol právam sťažovateľa dostatočnú ochranu. Napadnutý
rozsudok krajského súdu nie je v rozpore s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej
zmysel, obsahuje dôveryhodný opis skutkového stavu a zrozumiteľné zdôvodnenie
právnych záverov. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu
z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za takýchto okolností nemá žiaden
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho skutkových a právnych záverov.
26. Porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľ založil výlučne len na porušení jeho
práva na spravodlivé súdne konanie, preto ak ústavný súd nedospel k záveru o možnom
porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohol v takomto prípade dospieť ani k porušeniu čl. 20 ods.
1 ústavy. Navyše ak sa na základe platného právneho úkonu a za splnenia všetkých
relevantných zákonných náležitostí prevedie vlastnícke právo, ochrana vlastníckeho práva
svedčí aktuálnemu vlastníkovi (ktorým podľa právoplatného deklaratórneho rozhodnutia
všeobecného súdu nie je sťažovateľ, pozn.).
27. Na základe už uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní
k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základnými právami podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
28. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti nevytýkal najvyššiemu súdu žiadne
konkrétne okolnosti, iba mu všeobecne vyčítal arbitrárnosť a nedostatok riadneho
odôvodnenia.
29. Napriek tomuto obsahovému nedostatku ústavnej sťažnosti ústavný súd
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že otázka
posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
30. Najvyšší súd v napadnutom uznesení preskúmal procesnú prípustnosť dovolania
proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a uviedol:
„Žalobca v dovolaní právnu otázku relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
nenaformuloval dostatočne jasne, zreteľne a určilo. Textu dovolania chýba totiž jasné
vymedzenie toho, čo je otázne. Žalobca v texte totožnom s textom odvolania uvádza skutkové
okolnosti. Predmetný text ani v spojitosti so zvyšnými časťami dovolania (poukaz na dve
rozhodnutia odvolacieho súdu) neumožňuje posúdiť, akú otázku považoval žalobca za
významnú z hľadiska prípustnosti (dôvodnosti) dovolania, keď navyše neuviedol ani jedno
rozhodnutie dovolacieho súdu, od ktorého sa mali súdy nižších stupňov odkloniť...
Povinnosť špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa
odvolací súd - podľa názoru dovolateľa - odklonil (§ 421 ods. 1 písm. d CSP), znamená
okrem iného povinnosť bližšie konkretizovať rozhodnutie (rozhodnutia) dovolacieho súdu,
ktoré napĺňa pojem ustálená prax dovolacieho súdu (1 Cdo 206/2016, 2 Cdo 203/2016,
3 Cdo 27/2017, 4 Cdo 95/2017, 6 Cdo 27/2017, 6 Cdo 35/2017, 7 Cdo 7/2018). Sama
polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu
niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v§ 421 ods. 1 písm. a/
CSP. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,
od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje
rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo
rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho
rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť k procesné neprípustnému
bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa nielen (všeobecne) novej koncepcii
právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu
sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (porovnaj tiež Števček M., Ficová S.,
Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J.. Tomašovič M. akoi. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo
140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017).“
31. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu
vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že sťažovateľ nevymedzil právnu otázku,
pri ktorej riešení sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (čo bolo rozhodujúce pre posúdenie prípustnosti dovolania, pozn.), primeraným
spôsobom odôvodnil a tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd
pri preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.
32. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom
ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa
ústavy a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,
či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli
naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok
výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch.
33. Rovnako ako v predošlej časti (bod 26 odôvodnenia tohto uznesenia) porušenie
čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľ odôvodnil výlučne len porušením jeho práva na spravodlivé
súdne konanie, preto ak ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení čl. 46 ods. 1
ústavy, nemohol v takomto prípade dospieť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy.
34. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
35. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2019