Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 260/2020
PDF · 240.71 KB
No categories available
III. ÚS 260/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana
Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, a , , obaja
, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s. r. o.,
Potočná 2835/1 A, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miroslav Stopka,
vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 214/2018 z 26. júna 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, a , , obaja (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Cdo 214/2018 z 26. júna 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia sa žalobou
podanou na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhali voči žalovanému
odstránenia rúry umiestnenej na pozemku sťažovateľov (parcela č. s výmerou
2
676 m), zapísanom na v katastrálnom území . Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 8 C 141/2013 z 19. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
žalobu sťažovateľov v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania. Keďže sťažovatelia považovali rozsudok okresného súdu za nesprávny, podali
proti nemu odvolanie, argumentujúc tým, že v konaní sa dožadovali ochrany svojho
vlastníckeho práva, keďže žalovaný „vložil rúru do ich pozemku bez právneho dôvodu
a túto rúru odmietol dobrovoľne odstrániť“. O odvolaní sťažovateľov rozhodol Krajský súd
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 11 Co 248/2017 z 13. februára 2018,
ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému priznal voči žalobcom nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia
neuniesli dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že rúru na ich pozemok umiestnil
skutočne žalovaný, preto súd prvej inštancie žalobu správne zamietol. Proti rozsudku
odvolacieho súdu podali sťažovatelia dovolanie, v ktorom poukazovali na skutočnosť,
že „odvolací súd sa odklonil vo svojom rozhodnutí od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, rovnako nesprávne odvolací súd vyhodnotil pasívnu legitimáciu
žalovaného“. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu navrhli zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol
podľa § 447 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
3. Podľa slov sťažovateľov najvyšší súd napadnutým uznesením neprípustne zasiahol
do ich práv chránených ústavným poriadkom. Sťažovatelia považujú napadnuté uznesenie
za „svojvoľné, právne neudržateľné a prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov“,
v ktorom vidia popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces. V dôvodoch
ústavnej sťažnosti bližšie uviedli:
«Sťažovatelia sa domnievajú, že záver Najvyššieho súdu, že dovolatelia nevymedzili
dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, vo svojom dovolaní namietali
nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazom, nevymedzili právnu otázku
a preto nemohol dovolací súdu pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych
a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd
a následné odmietnutie dovolania sťažovateľov boli v rozpore s právom na prístup k súdu
zakotveným v Ústave Slovenskej republiky.
Podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít právo na prístup k súdu
znamená, že musí existovať cesta pre nároky týkajúce sa občianskeho práva. Odmietnutie
dovolania zo dňa 31.05.2019 z dôvodu, že dovolatelia nevymedzili právnu otázku zasiahlo
do samotnej podstaty práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
... Vo svojom dovolaní zo dňa 31.05.2019 sťažovatelia riadnym spôsobom
špecifikovali nesprávne právne posúdenie § 126 ods. 1 OZ, kde dôsledne špecifikovali v
čom vidia nesprávny postup sudov pri neoprávnenom zásahu do ich vlastníckeho práva.
Sťažovatelia považujú postup konajúcich súdov za konanie, ktoré je v rozpore s uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.06.2019, sp. zn. 8 Cdo 186/2018, ktoré sa dá analogicky
použiť aj v tomto prípade. V zmysle predmetného uznesenia: „V prípade užívania cudzieho
pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom je pasívne vecne legitimovaný
skutočný vlastník stavby na cudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu dochádza už
zo samotného titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie užívať stavbu.
Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka
stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Z rovnakých
dôvodov nie je podstatné ani to, či prípadne komu prináša užívanie stavby zisk.“
Poukazujeme preto na vyššie citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
z ktorého vyplýva, že pri určení pasívnej vecnej legitimácie nie je podstatné akým spôsobom
žalovaný vykonával svoje vlastnícke právo, nakoľko rozhodujúcim atribútom pri určení
pasívnej legitimácie je samotné vlastnícke právo žalovaného, ktoré bolo v konaní
jednoznačne a bez pochýb preukázané.
... Sťažovatelia majú za to, že súd svojim nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby sťažovatelia uskutočňovali svoje procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.
... Sťažovatelia... požadujú pre každého primerané finančné zadosťučinenie vo výške
2 000,- EUR (slovom dvetisíc eur). Takto uplatnenú sumu sťažovatelia odôvodňujú tým,
že stav vyvolaný postupom konajúcich súdov jej spôsobil nielen materiálnu ujmu,
keďže musela právnemu zástupcovi úkony právnej služby zaplatiť, ale aj nemateriálnu
ujmu, nakoľko jej prvá účasť v konaní pred súdom v jej živote u nej vzbudila značnú
nedôveru v súdnictvo a spravodlivosť.»
4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo
214/2018 zo dňa 26.06.2019, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 214/2018 zo dňa
26.06.2019 zrušuje a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
, , bytom a ,
, bytom priznáva finančné zadosťučinenie každému
vo výške 2 000,- EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť...
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
... a ... priznáva trovy právneho zastúpenia
vo výške 415,51 EUR..., ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť...
do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
5. Vec napadla ústavnému súdu 6. septembra 2019 a v súlade s pravidlami
rozdeľovania vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom
spravodajcom pridelené, vec sťažovateľov spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré
mali byť prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní
ďalších sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c)
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec
sťažovateľov prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II
bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára
2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 je na konanie
vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu)
a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
14. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
15. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo
napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
16. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva na prístup
k súdu a práva na spravodlivý súdny proces napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd
odmietol dovolanie sťažovateľov z dôvodu, že dovolatelia nevymedzili dovolacie dôvody
spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Napadnuté uznesenie sťažovatelia považujú
za svojvoľné, právne neudržateľné a prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov.
Sťažovatelia sú toho názoru, že „riadnym spôsobom špecifikovali nesprávne právne
posúdenie § 126 ods. 1 OZ“ a v čom vidia nesprávny postup súdov pri neoprávnenom
zásahu do ich vlastníckeho práva. Zároveň namietajú rozpor napadnutého uznesenia
s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 186/2018 zo 17. júna 2019, ktoré je možné
analogicky použiť aj na ich prípad.
17. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie
základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane
uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú
dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
19. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže v konkrétnej veci uskutočniť dovolacie konanie, patrí
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu (aj keď toto posúdenie najvyšším súdom je z hľadiska jeho ústavnej
udržateľnosti preskúmateľné ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti). Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016, II. ÚS 255/2018).
20. Ústavný súd však už taktiež judikoval, že prílišný formalizmus pri posudzovaní
úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých
náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec
zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými
princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 1/02, I. ÚS 120/09).
21. Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovatelia
prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu,
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorý odklon
bližšie nekonkretizovali. V dôvodoch dovolania poukázali na to, že súdy nesprávne posúdili
skutkový stav, keď žaloba bola zamietnutá výhradne z dôvodu, že nebolo preukázané,
že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že rúru na ich pozemok
umiestnil žalovaný. Rovnako nesprávne posúdili, že žalovaný nebol v spore pasívne
legitimovaný, a neprihliadli na zásadné skutočnosti a výpovede v konaní.
Podľa sťažovateľov bolo nesporne preukázané, že sú vlastníkmi predmetného pozemku,
a preto sú v spore aktívne legitimovaní. Taktiež bolo nesporné, že rúra bola zakopaná na ich
pozemku a prichádzala z pozemku žalovaného, ako aj to, že žalovaný je vlastníkom rúry.
Z hľadiska § 126 Občianskeho zákonníka nie je podstatné, či vlastník veci túto sám
umiestnil na cudzí pozemok alebo či túto vec umiestnil prostredníctvom vykonávateľov.
Neoprávnenosť vedenia rúry v pozemku nebola v konaní spornou.
22. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„... Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,
musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, teda
v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto
ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka
hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od interpretácie, (napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka. Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna,
ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení.
... V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal
dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil
odvolací súd, b/ vysvetliť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka
správne riešená.
... Polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, či vyhodnotením
skutkového stavu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika
toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu skutkovej alebo právnej otázky, významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (1 Cdo 36/2017, 2 Cdo
5/2017, 3 Cdo 74/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017).
... Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1
písm. a/ CSP, nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje
rozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktorý
judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho
rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom určený cieľ. V prípade
absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu
všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej
inštancie a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý
dovolací prieskum priečiaci sa nielen novej koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétne cieľu sledovanému ustanovením
§ 421 ods. 1 CSP (8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017, 8 Cdo 141/2017).
... Keďže dovolatelia namietajú nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia
dôkazov, nenamietajú riešenie právnej otázky, nevymedzili právnu otázku
a nekonkretizovali podstatu odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
neuviedli relevantné rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých by sa odvolací súd pri
rozhodovaní v danej veci odklonil, nemohol najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu
všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej
inštancie a odvolací súd; dovolací súd dovolanie podľa § 447 písm. f/ CSP odmietol,
nakoľko dovolatelia nevymedzili dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v § 431 až § 435
CSP.“
23. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné
so základným právom strany konania na prístup k súdu či so zásadami spravodlivého
procesu. Podmienky pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
formulované najvyšším súdom v napadnutom uznesení, teda a) konkretizovanie právnej
otázky riešenej odvolacím súdom a uvedenie, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetlenie,
v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, a súčasné označenie konkrétneho stanoviska, judikátu alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, a napokon c) uvedenie, ako mala byť táto otázka správne
riešená, už boli predmetom ústavnoprávneho prieskumu ústavného súdu, ktorý opakovane
konštatoval, že tieto právne závery najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné či
arbitrárne. Ústavný súd preto nevidel v tomto prípade dôvod odkloniť sa od svojej
judikatúry (IV. ÚS 657/2018, IV. ÚS 58/2019, I. ÚS 350/2019, III. ÚS 78/2019), resp.
od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti takto formulovaného
dovolania (pozri judikatúru citovanú v odôvodnení napadnutého uznesenia).
24. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že najvyšší súd
kvalifikoval dovolanie sťažovateľov ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor,
s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení
základného práva na prístup k súdu či práva na spravodlivý proces podľa označených
článkov ústavy a dohovoru. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
25. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľmi označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
26. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
27. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné
stanovisko sudca Peter Straka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Martin Vernarský
predseda senátu