Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 260/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana

Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, a , , obaja

, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s. r. o.,

Potočná 2835/1 A, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miroslav Stopka,

vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, a , , obaja (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. júna 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia sa žalobou

podanou na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhali voči žalovanému

odstránenia rúry umiestnenej na pozemku sťažovateľov (parcela č. s výmerou

2

676 m), zapísanom na v katastrálnom území . Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 19. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

žalobu sťažovateľov v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov

konania. Keďže sťažovatelia považovali rozsudok okresného súdu za nesprávny, podali

proti nemu odvolanie, argumentujúc tým, že v konaní sa dožadovali ochrany svojho

vlastníckeho práva, keďže žalovaný „vložil rúru do ich pozemku bez právneho dôvodu

a túto rúru odmietol dobrovoľne odstrániť“. O odvolaní sťažovateľov rozhodol Krajský súd

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 13. februára 2018,

ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému priznal voči žalobcom nárok

na náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia

neuniesli dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že rúru na ich pozemok umiestnil

skutočne žalovaný, preto súd prvej inštancie žalobu správne zamietol. Proti rozsudku

odvolacieho súdu podali sťažovatelia dovolanie, v ktorom poukazovali na skutočnosť,

že „odvolací súd sa odklonil vo svojom rozhodnutí od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, rovnako nesprávne odvolací súd vyhodnotil pasívnu legitimáciu

žalovaného“. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu navrhli zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol

podľa (ďalej len „“) a žalovanému

priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

3. Podľa slov sťažovateľov najvyšší súd napadnutým uznesením neprípustne zasiahol

do ich práv chránených ústavným poriadkom. Sťažovatelia považujú napadnuté uznesenie

za „svojvoľné, právne neudržateľné a prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov“,

v ktorom vidia popretie zmyslu a podstaty práva na spravodlivý proces. V dôvodoch

ústavnej sťažnosti bližšie uviedli:

«Sťažovatelia sa domnievajú, že záver Najvyššieho súdu, že dovolatelia nevymedzili

dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v až , vo svojom dovolaní namietali

nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazom, nevymedzili právnu otázku

a preto nemohol dovolací súdu pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych

a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd

a následné odmietnutie dovolania sťažovateľov boli v rozpore s právom na prístup k súdu

zakotveným v .

Podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít právo na prístup k súdu

znamená, že musí existovať cesta pre nároky týkajúce sa občianskeho práva. Odmietnutie

dovolania zo dňa 31.05.2019 z dôvodu, že dovolatelia nevymedzili právnu otázku zasiahlo

do samotnej podstaty práva na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

... Vo svojom dovolaní zo dňa 31.05.2019 sťažovatelia riadnym spôsobom

špecifikovali nesprávne právne posúdenie , kde dôsledne špecifikovali v

čom vidia nesprávny postup sudov pri neoprávnenom zásahu do ich vlastníckeho práva.

Sťažovatelia považujú postup konajúcich súdov za konanie, ktoré je v rozpore s uznesením

Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.06.2019, sp. zn. , ktoré sa dá analogicky

použiť aj v tomto prípade. V zmysle predmetného uznesenia: „V prípade užívania cudzieho

pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom je pasívne vecne legitimovaný

skutočný vlastník stavby na cudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu dochádza už

zo samotného titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie užívať stavbu.

Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka

stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Z rovnakých

dôvodov nie je podstatné ani to, či prípadne komu prináša užívanie stavby zisk.“

Poukazujeme preto na vyššie citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

z ktorého vyplýva, že pri určení pasívnej vecnej legitimácie nie je podstatné akým spôsobom

žalovaný vykonával svoje vlastnícke právo, nakoľko rozhodujúcim atribútom pri určení

pasívnej legitimácie je samotné vlastnícke právo žalovaného, ktoré bolo v konaní

jednoznačne a bez pochýb preukázané.

... Sťažovatelia majú za to, že súd svojim nesprávnym procesným postupom

znemožnil, aby sťažovatelia uskutočňovali svoje procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.

... Sťažovatelia... požadujú pre každého primerané finančné zadosťučinenie vo výške

2 000,- EUR (slovom dvetisíc eur). Takto uplatnenú sumu sťažovatelia odôvodňujú tým,

že stav vyvolaný postupom konajúcich súdov jej spôsobil nielen materiálnu ujmu,

keďže musela právnemu zástupcovi úkony právnej služby zaplatiť, ale aj nemateriálnu

ujmu, nakoľko jej prvá účasť v konaní pred súdom v jej živote u nej vzbudila značnú

nedôveru v súdnictvo a spravodlivosť.»

4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo a podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo

214/2018 zo dňa 26.06.2019, porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26.06.2019 zrušuje a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

, , bytom a ,

, bytom priznáva finančné zadosťučinenie každému

vo výške 2 000,- EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť...

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

... a ... priznáva trovy právneho zastúpenia

vo výške 415,51 EUR..., ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť...

do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

5. Vec napadla ústavnému súdu 6. septembra 2019 a v súlade s pravidlami

rozdeľovania vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom

spravodajcom pridelené, vec sťažovateľov spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré

mali byť prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní

ďalších sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c)

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec

sťažovateľov prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II

bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára

2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 je na konanie

vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu)

a sudcovia Ivan Fiačan a Peter Straka.

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa .

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

15. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo

napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

16. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva na prístup

k súdu a práva na spravodlivý súdny proces napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd

odmietol dovolanie sťažovateľov z dôvodu, že dovolatelia nevymedzili dovolacie dôvody

spôsobom uvedeným v až . Napadnuté uznesenie sťažovatelia považujú

za svojvoľné, právne neudržateľné a prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov.

Sťažovatelia sú toho názoru, že „riadnym spôsobom špecifikovali nesprávne právne

posúdenie “ a v čom vidia nesprávny postup súdov pri neoprávnenom

zásahu do ich vlastníckeho práva. Zároveň namietajú rozpor napadnutého uznesenia

s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júna 2019, ktoré je možné

analogicky použiť aj na ich prípad.

17. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

19. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže v konkrétnej veci uskutočniť dovolacie konanie, patrí

do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu (aj keď toto posúdenie najvyšším súdom je z hľadiska jeho ústavnej

udržateľnosti preskúmateľné ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti). Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (, , ).

20. Ústavný súd však už taktiež judikoval, že prílišný formalizmus pri posudzovaní

úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých

náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec

zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými

princípmi spravodlivého procesu (, ).

21. Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovatelia

prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia z dôvodu,

že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa

odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorý odklon

bližšie nekonkretizovali. V dôvodoch dovolania poukázali na to, že súdy nesprávne posúdili

skutkový stav, keď žaloba bola zamietnutá výhradne z dôvodu, že nebolo preukázané,

že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, že rúru na ich pozemok

umiestnil žalovaný. Rovnako nesprávne posúdili, že žalovaný nebol v spore pasívne

legitimovaný, a neprihliadli na zásadné skutočnosti a výpovede v konaní.

Podľa sťažovateľov bolo nesporne preukázané, že sú vlastníkmi predmetného pozemku,

a preto sú v spore aktívne legitimovaní. Taktiež bolo nesporné, že rúra bola zakopaná na ich

pozemku a prichádzala z pozemku žalovaného, ako aj to, že žalovaný je vlastníkom rúry.

Z hľadiska nie je podstatné, či vlastník veci túto sám

umiestnil na cudzí pozemok alebo či túto vec umiestnil prostredníctvom vykonávateľov.

Neoprávnenosť vedenia rúry v pozemku nebola v konaní spornou.

22. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„... Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ,

musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, teda

v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto

ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka

hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od interpretácie, (napríklad ,

. , Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna,

ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení.

... V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z , by mal

dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil

odvolací súd, b/ vysvetliť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka

správne riešená.

... Polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, či vyhodnotením

skutkového stavu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika

toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu skutkovej alebo právnej otázky, významovo

nezodpovedajú kritériu uvedenému v (, 2 Cdo

5/2017, , , ).

... Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1

písm. a/ , nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho

súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje

rozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktorý

judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho

rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom určený cieľ. V prípade

absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu

všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej

inštancie a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý

dovolací prieskum priečiaci sa nielen novej koncepcii právnej úpravy dovolania

a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj konkrétne cieľu sledovanému ustanovením

(, , ).

... Keďže dovolatelia namietajú nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia

dôkazov, nenamietajú riešenie právnej otázky, nevymedzili právnu otázku

a nekonkretizovali podstatu odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

neuviedli relevantné rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých by sa odvolací súd pri

rozhodovaní v danej veci odklonil, nemohol najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu

všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej

inštancie a odvolací súd; dovolací súd dovolanie podľa odmietol,

nakoľko dovolatelia nevymedzili dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v § 431 až § 435

.“

23. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné

so základným právom strany konania na prístup k súdu či so zásadami spravodlivého

procesu. Podmienky pre prípustnosť dovolania podľa

formulované najvyšším súdom v napadnutom uznesení, teda a) konkretizovanie právnej

otázky riešenej odvolacím súdom a uvedenie, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetlenie,

v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu, a súčasné označenie konkrétneho stanoviska, judikátu alebo

rozhodnutia najvyššieho súdu, a napokon c) uvedenie, ako mala byť táto otázka správne

riešená, už boli predmetom ústavnoprávneho prieskumu ústavného súdu, ktorý opakovane

konštatoval, že tieto právne závery najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné či

arbitrárne. Ústavný súd preto nevidel v tomto prípade dôvod odkloniť sa od svojej

judikatúry (, , , ), resp.

od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti takto formulovaného

dovolania (pozri judikatúru citovanú v odôvodnení napadnutého uznesenia).

24. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že najvyšší súd

kvalifikoval dovolanie sťažovateľov ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor,

s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení

základného práva na prístup k súdu či práva na spravodlivý proces podľa označených

článkov a dohovoru. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(II. ÚS , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

25. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľmi označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

26. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

27. Podľa pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné

stanovisko sudca Peter Straka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Martin Vernarský

predseda senátu