Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 70 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (75)II. ÚS 255/2018
PDF · 223.92 KB
No categories available
II. ÚS 255/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., Bajkalská 28,
Bratislava, právne zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Škerlíkom, CSc., J. Ťatliaka 8,
Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť strán
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 90/2017 a jeho uznesením z 29. novembra 2017, ako aj postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 32/2017 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Cdo 90/2017 a jeho uznesením z 29. novembra 2017 (ďalej aj „uznesenie
najvyššieho súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 32/2017 a jeho rozsudkom zo 16. februára 2017
(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)
2. Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci
sťažovateľky proti žalovanému (ďalej len „žalovaný“) o zaplatenie
sumy 320,75 € vydal rozsudok sp. zn. 27 Csp 15/2016 z 28. septembra 2016 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“). Žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 245,51 €
spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 4. júla 2015 do zaplatenia
a vo zvyšnej časti (zaplatenie sumy 75,24 € s príslušenstvom) žalobu zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Uplatnený nárok (celý) sťažovateľovi vznikol
zo zmluvy o poskytovaní verejných služieb (o pripojení), ktorú uzatvoril žalovaný s právnym
predchodcom sťažovateľa, spoločnosťou 28.01.2002. Dodatok
k nej, ktorým došlo k zmene zmluvy jej účastníci uzatvorili 13.12.2014.“
Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie sumy
75,24 € s príslušenstvom odôvodnil tým, že dojednanie o zmluvnej pokute (so základom
100 €) bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve.
3. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým žiadala,
aby krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v časti, ktorou okresný súd zaviazal
žalovaného zaplatiť sťažovateľke sumu 245,51 € s príslušenstvom a zrušiť rozsudok
okresného súdu a vrátiť vec na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľke nepriznal nárok
na zmluvnú pokutu vo výške 75,24 €.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v odvolaní argumentovala najmä tým, že jej
zmluvný vzťah so žalovaným nie je možné považovať za spotrebiteľský, že okresný súd mal
povinnosť sťažovateľku upozorniť, že mieni posudzovať zmluvnú pokutu ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku.
4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 32/2017 zo 16. februára 2017 rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, potvrdil a vo zvyšnej
časti ponechal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Krajský súd konštatoval, že okresný
súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal
dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.
5. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie v zmysle § 420
písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v ktorom zotrvala na svojich
predchádzajúcich námietkach.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 90/2017 z 29. novembra 2017 dovolanie
sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné. V odôvodnení najvyšší súd uviedol, že
dovolanie sťažovateľky smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné.
6. Sťažovateľka v sťažnosti zotrvala na svojich námietkach a tvrdí: „Konajúce súdy
svoje rozhodnutia odôvodnili nedostatočne, čo samotné predstavuje porušenie práva
na spravodlivý proces, no zároveň aj nesprávne aplikovali jednotlivé právne normy a vec
nesprávne právne posúdili, v dôsledku sú rozhodnutia aj nezákonné.“
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti Slovak Telekom. a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tiež jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj jej základné právo
na rovnosť sporových strán v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.: 5 Cdo
90/2017 a jeho uznesením zo dňa 29. novembra 2017 a postupom Krajského súdu v Žiline
vo veci vedenej pod sp. zn.: 9Co/32/2017 a jeho rozsudkom zo dňa 16. februára 2017,
porušené boli.
2. Zrušujú sa, rozsudok Krajského súdu v Žiline 9Co/32/2017-90 zo dňa 16.02.2017,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5 Cdo 90/2017-114 zo dňa
29.11.2017 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na nové konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
spoločnosti Slovak Telekom, a. s. trovy právneho zastupovania v sume 61,94 € na účet
právneho zástupcu, advokáta JUDr. P. Škerlíka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“
II.
7. V odôvodnení rozsudku krajský súd vo vzťahu k vyhodnoteniu vzťahu medzi
sťažovateľkou a žalovaným ako vzťahu spotrebiteľského uviedol: „Žalobca ako obchodná
spoločnosť figuroval pri kontraktácii ako podnikateľ, pričom žalovaný konal ako fyzická
osoba – nepodnikateľ prijímajúci predmetnú službu.“ Poukázal tiež na to, že § 52
Občianskeho zákonníka nerozlišuje medzi poctivým a nepoctivým spotrebiteľom.
K námietke zmluvnej pokuty ako neprijateľnej zmluvnej podmienky krajský súd
uviedol: „Musí sa však jednať o zmluvnú pokutu, ktorá obstojí v rámci súdnej kontroly
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách so zreteľom na povahu, obsah
a všetky osobitosti právneho úkonu. Podmienky, za akých žalobca dohoduje zmluvnú pokutu
v štandardných zmluvách, aj podľa názoru odvolacieho súdu poškodzujú spotrebiteľa.
Súd musí brať pri vyhodnocovaní neprijateľnej zmluvnej podmienky do úvahy aj
ostatné zmluvné podmienky a okolnosti, za ktorých je zmluva uzavretá (čl. 4 ods. 1 smernice
Rady č. 93/13/EHS, § 41 Občianskeho zákonníka). Žalobca ponúka žalovanému svoje
služby ako spotrebiteľovi prostredníctvom štandardných zmlúv, ktoré má vopred
pripravené, a v ktorých spotrebiteľ nemôže zmluvné podmienky ovplyvniť.
Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa potreby upozornenia žalobcu na posudzovanie
zmluvnej pokuty ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, k tomu treba uviesť, že daná otázka
mala výlučne právny charakter. V tejto súvislosti nemohlo ísť o prekvapivé rozhodnutie.“
8. Z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: «Podstatou práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom
súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom... Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej
právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade
s jej vôľou a požiadavkami.
Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt
prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže
byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,
presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom
na ktoré súd rozhodol.
Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že súdy
neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľky. Žalobkyňa tak neopodstatnene
namieta existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP.»
K tvrdeniu, že nariadenie pojednávania na prejednanie odvolania si vyžadoval
verejný záujem, najvyšší súd zaujal takéto stanovisko: „V danom prípade išlo o odvolanie
podané v súkromnoprávnom spore, ktorého prejednanie na odvolacom pojednávaní
nevyžadoval verejný záujem. Preto postupom odvolacieho súdu, ktorý bol v súlade
so zákonom nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces.
Hodnota spotrebiteľského sporu bez príslušenstva neprevyšovala sumu 1000 €,
jednalo sa o otázku jednoduchého právneho posúdenia a skutkové tvrdenia strán sporu
sporné neboli (nakoľko žalovaný bol v priebehu celého konania nečinný). Súd prvej
inštancie preto nebol na prejednanie veci samej povinný nariadiť pojednávanie.“
Sťažovateľka odôvodňovala vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP tiež tým, že
okresný súd postupoval v rozpore s § 298 CSP, pokiaľ vo výroku rozhodnutia neuviedol
znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol:
«Neuvedením znenia neprijateľnej zmluvnej podmienky do výroku rozhodnutia súdu
nedochádza do zásahu práv dodávateľa (žalobkyne). V prípade, ak súd prvej inštancie určí
neplatnosť niektorého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, avšak vo výroku rozhodnutia
necituje znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, má to ten následok, že jeho rozhodnutie
nemôže mať budúci všeobecný („precedentný dopad“) v zmysle novozaloženej povinnosti
dodávateľa zdržať sa ďalšieho používania určitého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy.
Dovolateľka preto neopodstatnenie namieta, že došlo k zaťaženiu konania vadou v zmysle
Vo vzťahu k námietke o porušení kontradiktórnosti konania najvyšší súd uviedol: „...
žalobkyňa mala možnosť namietať rozhodnutie súdu prvej inštancie v riadnom opravnom
prostriedku. Žalobkyňa túto možnosť využila a uplatnila... Odvolací súd sa s jej námietkami,
ktoré hodlala predostrieť súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne
vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii žalobkyňa už cestou riadneho
opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o porušení práva
na spravodlivý súdny proces nemá tak žiadne opodstatnenie... Pre záver o rešpektovaní
zásady kontradiktórnosti je z materiálneho hľadiska postačujúce, pokiaľ bola táto zásada
dodržaná v súdnom konaní ako celku. Preto nedošlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní
a práva na kontradiktórne konanie strán sporu.“
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti
návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS
66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (napr. IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
14. Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľky: „...prvostupňový súd vyhodnotil
Zmluvnú pokutu ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, hoci na to neboli splnené procesné
podmienky.“ Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv aj v tom, že „... sa
dozvedela o názoroch, či skôr nesprávnych predstavách Súdu až z odôvodnenia Rozsudku
OS... Preto Krajský súd bol... v odvolacom konaní povinný zopakovať, resp. doplniť
dokazovanie a z tohto dôvodu nariadiť v odvolacom konaní pojednávanie.“.
Porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľka ďalej
odôvodňuje: „nedošlo k zopakovaniu a doplneniu dokazovania, ale naopak k nekritickému
a nepreskúmateľnému potvrdeniu rozhodnutia bez vysporiadania sa so závažnými
odvolacími dôvodmi a argumentáciou sťažovateľa, a to všetko bez nariadenia
pojednávania, ktorého potreba bola okrem opätovného dokazovania daná navyše aj
verejným záujmom na prerokovaní veci na pojednávaní.“ Napokon sťažovateľka namieta:
„... rozhodnutia odôvodnili nedostatočne, čo samotné predstavuje porušenie práva na
spravodlivý proces, no zároveň aj nesprávne aplikovali jednotlivé právne normy a vec
nesprávne právne posúdili, v dôsledku sú rozhodnutia aj nezákonné.“
15. Ani jednu z uplatnených námietok nepovažuje ústavný súd za dôvodnú.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
16. Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovateľka v konaní nastolila. V napadnutom rozhodnutí vysvetlil skutkové aj právne
okolnosti opodstatňujúce jeho rozhodnutie. Z napadnutého rozhodnutia je tiež zrejmé, ako
sa krajský súd vysporiadal s tými z argumentov sťažovateľky, ktoré mali pre rozhodnutie
podstatný význam.
Skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže
sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. I. ÚS 10/2012).
Stotožňujúc sa s rozhodnutím krajského súdu v časti namietaného porušenia už
označených základných práv, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
17. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd najprv zdôrazňuje, že
odmietnutie dovolania ako procesne neprípustného a priori neznamená, že dovolací súd
odmietol poskytnúť súdnu ochranu základným právam dovolateľa. Odmietavým výrokom
dovolací súd záväzne konštatuje, že nie je naplnený žiaden zákonný dôvod procesnej
prípustnosti dovolania. Svojou podstatou teda ide o rozhodnutie vo veci, avšak „vecou“ je
procesná prípustnosť dovolania, nie predmet základného konania (m. m. III. ÚS 356/2016).
18. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane
zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou
označených práv (m. m. II. ÚS 324/2010).
19. Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí
ústavne relevantným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré
sťažovateľka v dovolaní uplatnila, a právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným
spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd
pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je
podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
20. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
(ne)prípustnosti podaného dovolania boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu procesný predpis výslovne umožňoval, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku (m. m. I. ÚS 490/2017).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom
krajského súdu a najvyššieho súdu
21. Porušenie základného práva na súdnu ochranu porušením princípu rovnosti
účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy), ktorý je inak súčasťou práva na spravodlivé
súdne konanie, sťažovateľka odôvodnila: „Odkiaľ však dospeli (ktorýkoľvek z konajúcich
súdov) k záverom za akých okolností boli Zmluva, či Dodatok uzatvorené, to už neuviedol.
A ani nemohol uviesť, okrem toho, čo uviedol sťažovateľ v žalobe a Odvolaní mu žiadna
okolnosť nemohla byť známa, lebo rozhodoval bez nariadenia pojednávania.“
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že čl. 47 ods. 3 ústavy upravuje
rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných
práv. Pokiaľ sťažovateľka dôvodí tým, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne
nekonformnou aplikáciou hmotného práva, takáto situácia v danom prípade nenastala
(m. m. II. ÚS 71/2015).
Ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil svojvoľnosť alebo arbitrárnosť rozsudku
krajského súdu ani uznesenia najvyššieho súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1
ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti týchto rozhodnutí ani v súvislosti s namietaným
porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
22. Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na výšku
zmluvnej pokuty (75 €) ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde sa vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu
(m. m. IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015,
II. ÚS 357/2015, II. ÚS 149/2018, II. ÚS 136/2018) dôvod na odmietnutie sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
23. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2018