Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 255/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., Bajkalská 28,

Bratislava, právne zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Škerlíkom, CSc., J. Ťatliaka 8,

Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť strán

v konaní podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. novembra 2017, ako aj postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. februára 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra 2017 (ďalej aj „uznesenie

najvyššieho súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. februára 2017

(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)

2. Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci

sťažovateľky proti žalovanému (ďalej len „žalovaný“) o zaplatenie

sumy 320,75 € vydal rozsudok sp. zn. z 28. septembra 2016 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“). Žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 245,51 €

spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 4. júla 2015 do zaplatenia

a vo zvyšnej časti (zaplatenie sumy 75,24 € s príslušenstvom) žalobu zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Uplatnený nárok (celý) sťažovateľovi vznikol

zo zmluvy o poskytovaní verejných služieb (o pripojení), ktorú uzatvoril žalovaný s právnym

predchodcom sťažovateľa, spoločnosťou 28.01.2002. Dodatok

k nej, ktorým došlo k zmene zmluvy jej účastníci uzatvorili 13.12.2014.“

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie sumy

75,24 € s príslušenstvom odôvodnil tým, že dojednanie o zmluvnej pokute (so základom

100 €) bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve.

3. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým žiadala,

aby krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v časti, ktorou okresný súd zaviazal

žalovaného zaplatiť sťažovateľke sumu 245,51 € s príslušenstvom a zrušiť rozsudok

okresného súdu a vrátiť vec na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľke nepriznal nárok

na zmluvnú pokutu vo výške 75,24 €.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v odvolaní argumentovala najmä tým, že jej

zmluvný vzťah so žalovaným nie je možné považovať za spotrebiteľský, že okresný súd mal

povinnosť sťažovateľku upozorniť, že mieni posudzovať zmluvnú pokutu ako neprijateľnú

zmluvnú podmienku.

4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 16. februára 2017 rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, potvrdil a vo zvyšnej

časti ponechal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Krajský súd konštatoval, že okresný

súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal

dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.

5. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie v zmysle § 420

písm. f) (ďalej len „“), v ktorom zotrvala na svojich

predchádzajúcich námietkach.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2017 dovolanie

sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné. V odôvodnení najvyšší súd uviedol, že

dovolanie sťažovateľky smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.

6. Sťažovateľka v sťažnosti zotrvala na svojich námietkach a tvrdí: „Konajúce súdy

svoje rozhodnutia odôvodnili nedostatočne, čo samotné predstavuje porušenie práva

na spravodlivý proces, no zároveň aj nesprávne aplikovali jednotlivé právne normy a vec

nesprávne právne posúdili, v dôsledku sú rozhodnutia aj nezákonné.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti Slovak Telekom. a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , tiež jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj jej základné právo

na rovnosť sporových strán v konaní zaručené v

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.: 5 Cdo

90/2017 a jeho uznesením zo dňa 29. novembra 2017 a postupom Krajského súdu v Žiline

vo veci vedenej pod sp. zn.: a jeho rozsudkom zo dňa 16. februára 2017,

porušené boli.

2. Zrušujú sa, rozsudok Krajského súdu v Žiline -90 zo dňa 16.02.2017,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: -114 zo dňa

29.11.2017 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na nové konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

spoločnosti Slovak Telekom, a. s. trovy právneho zastupovania v sume 61,94 € na účet

právneho zástupcu, advokáta JUDr. P. Škerlíka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.“

II.

7. V odôvodnení rozsudku krajský súd vo vzťahu k vyhodnoteniu vzťahu medzi

sťažovateľkou a žalovaným ako vzťahu spotrebiteľského uviedol: „Žalobca ako obchodná

spoločnosť figuroval pri kontraktácii ako podnikateľ, pričom žalovaný konal ako fyzická

osoba – nepodnikateľ prijímajúci predmetnú službu.“ Poukázal tiež na to, že § 52

nerozlišuje medzi poctivým a nepoctivým spotrebiteľom.

K námietke zmluvnej pokuty ako neprijateľnej zmluvnej podmienky krajský súd

uviedol: „Musí sa však jednať o zmluvnú pokutu, ktorá obstojí v rámci súdnej kontroly

neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách so zreteľom na povahu, obsah

a všetky osobitosti právneho úkonu. Podmienky, za akých žalobca dohoduje zmluvnú pokutu

v štandardných zmluvách, aj podľa názoru odvolacieho súdu poškodzujú spotrebiteľa.

Súd musí brať pri vyhodnocovaní neprijateľnej zmluvnej podmienky do úvahy aj

ostatné zmluvné podmienky a okolnosti, za ktorých je zmluva uzavretá (čl. 4 ods. 1 smernice

Rady č. 93/13/EHS, ). Žalobca ponúka žalovanému svoje

služby ako spotrebiteľovi prostredníctvom štandardných zmlúv, ktoré má vopred

pripravené, a v ktorých spotrebiteľ nemôže zmluvné podmienky ovplyvniť.

Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa potreby upozornenia žalobcu na posudzovanie

zmluvnej pokuty ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, k tomu treba uviesť, že daná otázka

mala výlučne právny charakter. V tejto súvislosti nemohlo ísť o prekvapivé rozhodnutie.“

8. Z uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: «Podstatou práva na spravodlivý súdny

proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom

súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom... Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej

právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal

a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade

s jej vôľou a požiadavkami.

Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt

prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže

byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,

presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom

na ktoré súd rozhodol.

Za procesnú vadu konania podľa nemožno považovať to, že súdy

neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľky. Žalobkyňa tak neopodstatnene

namieta existenciu vady v zmysle .»

K tvrdeniu, že nariadenie pojednávania na prejednanie odvolania si vyžadoval

verejný záujem, najvyšší súd zaujal takéto stanovisko: „V danom prípade išlo o odvolanie

podané v súkromnoprávnom spore, ktorého prejednanie na odvolacom pojednávaní

nevyžadoval verejný záujem. Preto postupom odvolacieho súdu, ktorý bol v súlade

so zákonom nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces.

Hodnota spotrebiteľského sporu bez príslušenstva neprevyšovala sumu 1000 €,

jednalo sa o otázku jednoduchého právneho posúdenia a skutkové tvrdenia strán sporu

sporné neboli (nakoľko žalovaný bol v priebehu celého konania nečinný). Súd prvej

inštancie preto nebol na prejednanie veci samej povinný nariadiť pojednávanie.“

Sťažovateľka odôvodňovala vadu konania v zmysle tiež tým, že

okresný súd postupoval v rozpore s , pokiaľ vo výroku rozhodnutia neuviedol

znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol:

«Neuvedením znenia neprijateľnej zmluvnej podmienky do výroku rozhodnutia súdu

nedochádza do zásahu práv dodávateľa (žalobkyne). V prípade, ak súd prvej inštancie určí

neplatnosť niektorého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, avšak vo výroku rozhodnutia

necituje znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, má to ten následok, že jeho rozhodnutie

nemôže mať budúci všeobecný („precedentný dopad“) v zmysle novozaloženej povinnosti

dodávateľa zdržať sa ďalšieho používania určitého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy.

Dovolateľka preto neopodstatnenie namieta, že došlo k zaťaženiu konania vadou v zmysle

.»

Vo vzťahu k námietke o porušení kontradiktórnosti konania najvyšší súd uviedol: „...

žalobkyňa mala možnosť namietať rozhodnutie súdu prvej inštancie v riadnom opravnom

prostriedku. Žalobkyňa túto možnosť využila a uplatnila... Odvolací súd sa s jej námietkami,

ktoré hodlala predostrieť súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne

vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii žalobkyňa už cestou riadneho

opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o porušení práva

na spravodlivý súdny proces nemá tak žiadne opodstatnenie... Pre záver o rešpektovaní

zásady kontradiktórnosti je z materiálneho hľadiska postačujúce, pokiaľ bola táto zásada

dodržaná v súdnom konaní ako celku. Preto nedošlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní

a práva na kontradiktórne konanie strán sporu.“

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti

návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS

66/98, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (napr. , m. m. ).

14. Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľky: „...prvostupňový súd vyhodnotil

Zmluvnú pokutu ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, hoci na to neboli splnené procesné

podmienky.“ Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv aj v tom, že „... sa

dozvedela o názoroch, či skôr nesprávnych predstavách Súdu až z odôvodnenia Rozsudku

OS... Preto Krajský súd bol... v odvolacom konaní povinný zopakovať, resp. doplniť

dokazovanie a z tohto dôvodu nariadiť v odvolacom konaní pojednávanie.“.

Porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľka ďalej

odôvodňuje: „nedošlo k zopakovaniu a doplneniu dokazovania, ale naopak k nekritickému

a nepreskúmateľnému potvrdeniu rozhodnutia bez vysporiadania sa so závažnými

odvolacími dôvodmi a argumentáciou sťažovateľa, a to všetko bez nariadenia

pojednávania, ktorého potreba bola okrem opätovného dokazovania daná navyše aj

verejným záujmom na prerokovaní veci na pojednávaní.“ Napokon sťažovateľka namieta:

„... rozhodnutia odôvodnili nedostatočne, čo samotné predstavuje porušenie práva na

spravodlivý proces, no zároveň aj nesprávne aplikovali jednotlivé právne normy a vec

nesprávne právne posúdili, v dôsledku sú rozhodnutia aj nezákonné.“

15. Ani jednu z uplatnených námietok nepovažuje ústavný súd za dôvodnú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , , ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

16. Ústavný súd poukázaním na obsah citovaného odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovateľka v konaní nastolila. V napadnutom rozhodnutí vysvetlil skutkové aj právne

okolnosti opodstatňujúce jeho rozhodnutie. Z napadnutého rozhodnutia je tiež zrejmé, ako

sa krajský súd vysporiadal s tými z argumentov sťažovateľky, ktoré mali pre rozhodnutie

podstatný význam.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže

sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. ).

Stotožňujúc sa s rozhodnutím krajského súdu v časti namietaného porušenia už

označených základných práv, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

17. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd najprv zdôrazňuje, že

odmietnutie dovolania ako procesne neprípustného a priori neznamená, že dovolací súd

odmietol poskytnúť súdnu ochranu základným právam dovolateľa. Odmietavým výrokom

dovolací súd záväzne konštatuje, že nie je naplnený žiaden zákonný dôvod procesnej

prípustnosti dovolania. Svojou podstatou teda ide o rozhodnutie vo veci, avšak „vecou“ je

procesná prípustnosť dovolania, nie predmet základného konania (m. m. ).

18. Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou

označených práv (m. m. ).

19. Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí

ústavne relevantným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré

sťažovateľka v dovolaní uplatnila, a právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným

spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je

podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

20. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

(ne)prípustnosti podaného dovolania boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu procesný predpis výslovne umožňoval, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku (m. m. ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa postupom

krajského súdu a najvyššieho súdu

21. Porušenie základného práva na súdnu ochranu porušením princípu rovnosti

účastníkov v konaní ( ), ktorý je inak súčasťou práva na spravodlivé

súdne konanie, sťažovateľka odôvodnila: „Odkiaľ však dospeli (ktorýkoľvek z konajúcich

súdov) k záverom za akých okolností boli Zmluva, či Dodatok uzatvorené, to už neuviedol.

A ani nemohol uviesť, okrem toho, čo uviedol sťažovateľ v žalobe a Odvolaní mu žiadna

okolnosť nemohla byť známa, lebo rozhodoval bez nariadenia pojednávania.“

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že upravuje

rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných

práv. Pokiaľ sťažovateľka dôvodí tým, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne

nekonformnou aplikáciou hmotného práva, takáto situácia v danom prípade nenastala

(m. m. ).

Ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil svojvoľnosť alebo arbitrárnosť rozsudku

krajského súdu ani uznesenia najvyššieho súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1

, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti týchto rozhodnutí ani v súvislosti s namietaným

porušením .

22. Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na výšku

zmluvnej pokuty (75 €) ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde sa vzhľadom

na konkrétne okolnosti prípadu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu

(m. m. , ako aj , , ,

, , ) dôvod na odmietnutie sťažnosti

podľa už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

23. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu nič

ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2018