Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 58/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Škerlíkom, CSc.,

J. Ťatliaka 2051/8, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , v spojení s

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia práv podľa čl. 20, 38, 41, 47 a čl. 52

ods. 7 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -151 z 25. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. októbra 2018 a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2019 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Škerlíkom, CSc., J. Ťatliaka 2051/8,

Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) v spojení s a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), ako aj porušenie práv podľa čl. 20, 38, 41, 47 a čl. 52 ods. 7 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -151 z 25. júla 2017 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. októbra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Sťažovateľka je invalidná

dôchodkyňa. Od roku 1987 sa lieči na psychiatrii pre závažné ochorenie, z dôvodu ktorého

sa stala od 01.01.1988 plne invalidnou.

19.02.2002 OS Bratislava III v spotrebiteľskej veci /ďalej tiež „Súd“/ vydal platobný

rozkaz zn. Rob/1370/02-5, ktorým v plnom rozsahu vyhovel žalobcovi -

a zaviazal sťažovateľku na zaplatenie istiny 18 590.- Sk s úrokom z omeškania 0,25 %

denne, čo predstavuje 91,25 % ročne !!! Odpor proti nemu síce podala, no oneskorene a tak

platobný rozkaz sa stal právoplatným.

Platobný rozkaz Súd vydal na základe zmluvy o úvere, ktorú sťažovateľka 20.12.2001

uzatvorila so spoločnosťou /ďalej len /, ktorou si

chcela požičať 12 000.- Sk, čo predstavuje 398,32 eur. Jednalo sa o formulárovú zmluvu,

kde nemohla ovplyvniť výšku úroku 0,25 % denne (91,25 % ročne) ani administratívny

poplatok 6 590.- Sk.

22.10.2003 Súd vydal exekútorke, , poverenie na vykonanie

exekúcie.

05.02.2004 Súd prevzal návrh na rozhodnutie o námietkach, ktoré sťažovateľka, ako

povinná, podala exekútorke 11.11.2003. Keď podala námietky,

domnievala sa, že jej bude vyhovené. Ani len netušila, že po celú tú dobu nečinnosti Súdu jej

rastú úroky z omeškania o sumu 38,98 Sk denne /!!!/.

25.08.2005 exekútorka urguje Súd písomne na vydanie rozhodnutia o námietkach,

o ktorých Súd rozhodol až 27.11.2008, čo je dátum vydania rozhodnutia o námietkach,

ktoré bolo exekútorke Súdom doručené až 02.03.2009, teda po viac ako 5 rokoch od

prevzatia návrhu na rozhodnutie o námietkach.

Exekučný príkaz mohla vydať exekútorka až po rozhodnutí o námietkach. Exekučný

príkaz preto bol vydaný až 12.03.2009. Až na jeho základe potom Sociálna poisťovňa

poukázala zrazené sumy z dôchodku sťažovateľky, čo učinila až 17. júna 2009 /pritom

zrážky vykonávala od 08.02.2004/.

Až po doručení rozhodnutia Súdu o námietkach mohli byť peniaze, ktoré sa

sťažovateľke každý mesiac zrážali z dôchodku poukázané na účet exekútorky. Zrazené

peniaze teda boli deponované na účte Sociálnej poisťovne, a nemohli byť poukázané

oprávnenému, čo spôsobovalo narastenie úrokov z omeškania 38,98 Sk denne.

06.04.2011 sťažovateľka Súdu doručila návrh na zastavenie exekúcie. Súd ale návrh

zamietol a preto podala odvolanie, ktoré Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. k.

-51 zo dňa 08.08.2012 odmietol. To i napriek tomu, že tak v návrhu ako aj

odvolaní argumentovala spotrebiteľským právom, smernicou rady č. 93/13/EHS,

a Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Preto následne podala ústavnú sťažnosť,

ktorú ale ÚS odmietol pre neprípustnosť z dôvodu, že nevyužila možnosť podať dovolanie

(pritom skôr bola prax taká, že ÚS odmietal sťažnosti pre nedodržanie dvojmesačnej lehoty,

ktorú nepočítal od právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní, ale od právoplatnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu).»

3. V sťažnosti sa ďalej uvádza: «03.11.2011 bola Okresnému súdu Bratislava I

doručená žaloba o náhradu škody 3 500.- eur spôsobenej nesprávnym úradných postupom

Súdu. Nezákonný postup, ktorý vyplýva aj z vyššie uvedeného sťažovateľka zdôvodňovala

najmä tým, že:

- Súd o námietkach proti exekúcii rozhodoval bez 5 dní 5 rokov a jeden mesiac, hoci

podľa bol povinný rozhodnúť do 60 dní, čím jej len za

4,5 roka čo /7 mesiacov odpočítala ako primeranú lehotu na rozhodnutie a doručovanie/

spôsobilo (38,98 x 365 = 14 227,7 x 4,5 = 64 024,65 Sk) škodu 2 125,23 eur.

- úrok, ktorý priznal platobným rozkazom 0,25 % denne (=91,25 ročne) je úžera,

- úžernícky úrok sťažovateľku Súd zaviazal platiť aj zo sumy 6 590.- Sk, čo mala byť

akási forma odmeny za poskytnutie pôžičky,

- okrem skutočnej škody sťažovateľke vznikla aj nemajetková ujma. Tá spočíva najmä

v tom, že sa podstatne sa znížila kvalita jej života počas dlhého obdobia, dlhodobými

vyhrážkami o oznámení jej osobných údajov iným finančným inštitúciám, trestným

oznámením... Musela žiť z cca 230.- eur mesačne. Tiež bolo poškodzované dlhodobo jej

meno jeho zverejňovaním spolu s adresou v časopisoch, čo všetko súdu zdokladovala.

- len do podania žaloby bolo sťažovateľke zrazených z invalidného dôchodku vyše

2 700,00 eur ( 81 340,02 Sk). Do 17.06.2009, kedy Sociálna poisťovňa vykonala úhradu /po

3 mesiacoch od vydania exekučného príkazu/ predstavoval úrok z omeškania z istiny 617.07

eur /18 590.- Sk/ 3 397,32 eur (102 347.66 Sk).

Okresný súd Bratislava I ale žalobu rozsudkom sp. zn.: -121 zo dňa

14.11.2013 /ďalej len „Prvostupňový rozsudok“/ zamietol. Zdôvodnil to tým, že

sťažovateľka vraj nepreukázala príčinnú súvislosť medzi škodou 2 000.- eur a postupom

(nekonaním) Okresného súdu Bratislava III. Vraj v exekučnom konaní mala povinnosť

zaplatiť vymáhanú pohľadávku a táto povinnosť jej vznikla a trvala bez ohľadu na

rozhodnutie Súdu o námietkach proti exekúcii. Škodu som si vraj zapríčinila sama tým, že

som nezaplatila. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu 1 500.- eur, tu súd žalobu zamietol, lebo

vraj dôvodnosť uplatnenej náhrady nepreukázala, resp. nepreukázala vraj rozsah

nepriaznivých následkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s nesprávnym úradným postupom

Súdu.

Proti Prvostupňovému rozsudku sťažovateľka podala odvolanie, ktoré bolo doručené

Okresnému súdu Bratislava I 07.01.2014 /ďalej len „Odvolanie“/, (prílohou je aj lekárske

potvrdenie o jej diagnóze). Krajský súd v Bratislave (ďalej len „Krajský súd“) ale (tiež po

vyše troch rokoch) rozsudkom sp. zn.: -151 zo dňa 25.07.2017 /ďalej len

„Rozsudok KS“/ Prvostupňový rozsudok potvrdil. Krajský súd Rozsudok KS odôvodnil

najmä tak, že sťažovateľka vraj nepreukázala nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Lebo vraj prieťahy v konaní možno preukázať len rozhodnutím Ústavného súdu. Ako

Okresný súd Bratislava I, tak aj Krajský súd sa pritom riadne nevysporiadali s mojou

argumentáciou. Obidva tiež rozhodli v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu

a spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci.

Proti Rozsudku KS podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo Krajskému súdu

doručené 24.10.2017 /ďalej len „Dovolanie“/ z dôvodov uvedených v ust. § 421 ods. 1

a 432 , teda, že Rozsudok KS spočíva v nesprávnom právnom posúdení a je v rozpore

s ustálenou praxou dovolacieho súdu. V ňom som o. i. uviedla, že za podstatné považuje, že

rovnaké podstatné skutočnosti v iných veciach, kde žalobcom bola spoločnosť

, boli súdmi posudzované v prospech spotrebiteľa (najmä vo veciach, kde

prvo a druhostupňové súdy exekúcie v rôznych štádiách konania zastavili ex offo z dôvodu

nesúladu exekučného titulu so zákonom) a hoci jej nie je známe žiadne rozhodnutie, ktorým

by bol dovolací súd rozhodoval obdobnú vec, kde žalobcom je spotrebiteľ, má za to, že

mutatis mutandis z hľadiska rovnosti pred zákonom, je potrebné ctiť rovnaké princípy

vo všetkých spotrebiteľských veciach a najmä poskytovať porovnateľnú ochranu každému

spotrebiteľovi bez ohľadu na to, aké je jeho procesné postavenie v spore.

Najvyšší súd Slovenskej Republiky /ďalej len „Najvyšší súd“ alebo NS“/ Dovolanie

Uznesením sp. zn. zo dňa 18.10.2018, ktoré mi, ako sťažovateľke bolo

doručené 12.11.2018 /ďalej tiež „Uznesenie NS“/ odmietol, pričom odmietnutie zdôvodnil

tým, že Dovolanie nie je prípustné ( ), preto, že nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom

uvedeným v § 431 až 435.»

4. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vyjadrila svoje presvedčenie, že „Kým

prvostupňový súd a Krajský súd pri rozhodovaní v tejto veci sa nevysporiadali

s argumentmi sťažovateľky, na základe čoho možno Prvostupňový rozsudok a Rozsudok KS

považovať za nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené a preto nepreskúmateľné

a arbitrárne, Najvyšší súd sa podstatnou časťou argumentácie nezaoberal vôbec.“.

5. Sťažovateľka zastáva názor, že „O Odvolaní proti Prvostupňovému rozsudku bolo

v druhom stupni rozhodnuté bez nariadenia pojednávania. Krajský súd pritom prevzal

argumentáciu prvostupňového súdu bez toho, aby bližšie skúmal odvolacie dôvody...

Súdy sa nevysporiadali a nereagovali ani na nezákonné úroky (úžeru), ktoré

v spojení s nesprávnym úradným postupom Súdu spôsobili sťažovateľke škodu...

Porušenie práva na súdnu ochranu Najvyšším súdom vzhliadame najmä v tom, že

tento, rovnako ako Okresný súd a Krajský súd, bez toho, aby sa vysporiadal a podstatnými

skutočnosťami ktoré sťažovateľka namietala v Dovolaní, Uznesením NS rozhodol, že

Dovolanie nie je prípustné...

Máme za to, že Uznesenie NS a najmä jeho odôvodnenie, ktoré sa sústredilo len na

formálne posudzovanie ne/naplnenia podmienok dovolania.“, a preto napadnuté

rozhodnutia považuje za nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené. V dôsledku toho došlo

k porušeniu jej označených práv.

6. Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ,

na rovnosť pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3

SR a Charty základných práv Európskej únie, na súdnu ochranu podľa

ods. 1 SR a , č. 41, a Charty základných práv Európskej

únie, tiež jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci vedenej pod sp. zn.: a jeho uznesením zo dňa 18.10.2018,

postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn.: -151

a jeho rozsudkom zo dňa 25.07.2017, porušené boli.

2. Zrušujú sa, rozsudok Krajského súdu v Bratislave -151 zo dňa

25.07.2017, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

18.10.2018 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť ,

konania v sume 338,23 € na účet právneho zástupcu, advokáta

JUDr. P. Škerlíka do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

12. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej označených základných práv

podľa , v spojení s a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj porušeniu práv podľa čl. 20, 38, 41, 47 a čl. 52 ods. 7 charty

došlo rozsudkom krajského súdu č. k. -151 z 25. júla 2017 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. októbra 2018 a postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu.

13. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb

a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

14. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

15. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

19. Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.

20. Podľa čl. 38 charty politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa.

21. Podľa čl. 41 charty každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie

vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

22. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

23. Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú

na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

24. Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

25. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo

na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

26. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

27. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

28. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súdy majú povinnosť odôvodniť

svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany

bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

29. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

30. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

v spojení s a práv podľa a dohovoru, ako aj

porušeniu práv podľa čl. 20, 38, 41, 47 a čl. 52 ods. 7 charty rozsudkom krajského

súdu č. k. -151 z 25. júla 2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

31. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd

napadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej

námietkami uvedenými v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -121 zo 14. novembra 2013. Podľa názoru sťažovateľky

krajský súd rozhodol arbitrárne. Závery odvolacieho súdu podľa sťažovateľky nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní a v zistených skutočnostiach. V dôsledku toho malo dôjsť podľa

sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa ,

v spojení s a práv podľa a dohovoru, ako aj porušeniu

práv podľa čl. 20, 38, 41, 47 a čl. 52 ods. 7 charty.

32. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak sťažovateľ

uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho

práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie

sťažnosti ustanovená v v zásade zachovaná

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr.

, , , ). Vzhľadom na to sa

ústavný súd zaoberal namietaným porušením uvedených práv sťažovateľky rozsudkom

krajského súdu č. k. -151 z 25. júla 2017.

33. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. -151

z 25. júla 2017 krajský súd uviedol:

«... 25. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa

v konaní nepreukázala nesprávny úradný postup exekučného súdu. Žalobkyňa totiž ňou

tvrdené existencie prieťahov v konaní nepreukázala, že by podala sťažnosť na prieťahy

v konaní, ktorého by napríklad existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom

konaní právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým by bolo konštatované

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... Teda o tom, či došlo

k prieťahom v konaní by mal rozhodnúť Ústavný súd SR, ktorý zároveň rozhodne

i primeranej satisfakcii sťažovateľa. Nie je daná právomoc civilného súdu určovať či

v predmetnom konaní skutočne došlo k zbytočným prieťahom, pretože nie sú splnené

procesné podmienky na to, aby všeobecný súd mohol ustáliť, že došlo k prieťahom

v konaní... Preto správny je záver súdu prvej inštancie, že i keď exekučné konanie vykazuje

znaky prieťahov v konaní, nie je táto skutočnosť dôvodom pre ustálenie zodpovednosti štátu

za škodu. Vzhľadom na vyššie uvedené a tiež i vzhľadom na dôvody, ktoré uviedol súd prvej

inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, že žalobkyňa odôvodnila námietky proti

exekúcií skutočnosťami napádajúcimi exekučný titul t.j. právoplatný platobný rozkaz,

ktorého zákonnosť už nebolo možné v exekučnom konaní posudzovať a v námietkach

neuviedla relevantné dôvody v zmysle § 50 ods. 1 Exekučného poriadku.

26. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala náhrady škody skutočnej škody vo výške 2 000,-

Eur, ktorú odôvodňovala tým, že počas nečinnosti súdu prvej inštancie exekútorka nebola

oprávnená vydať exekučný príkaz z čoho mali rásť úroky z omeškania vo výške 38,98 SK

denne, pričom žalobkyňa nemohla bez exekučného príkazu istinu vo výške 15 590 SK

poukázať exekútorke a následne oprávnenému, súd prvej inštancie správne konštatoval, že

medzi vzniknutou škodou a postupom súdu neexistuje príčinná súvislosť. Žalobkyňa

v exekučnom konaní ako povinná mala povinnosť zaplatiť pohľadávku a táto povinnosť jej

vznikla a trvala bez ohľadu na rozhodnutie súdu o námietkach proti exekúcií. Žalobkyňa

sama zavinila začatie exekučného konania a to tým, že si nesplnila povinnosť vrátiť

požičané peňažné prostriedky v dohodnutom čase a to ani po právoplatnom rozhodnutí

súdu prvej inštancie t. j. keď nadobudol právoplatnosť platobný rozkaz. Žalobkyňa proti

platobnému rozkazu a to i napriek riadnemu poučeniu podala odpor, avšak po zákonom

stanovenej lehote, následkom čoho platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť 5.4.2002. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla

následkom nesprávneho úradného postupu, prípadne nezákonného rozhodnutia a to ak

nezákonné rozhodnutie a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, ak nie je

preukázané, že ak by nebolo nesprávneho úradného postupu, prípadne nezákonného

rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo. Žalobkyňa v konaní nepreukázala nesprávny

úradný postup, ani nezákonné rozhodnutie súdu. Keďže všetky podmienky musia byť

splnené kumulatívne pri aplikácií logického výkladu bolo nadbytočné a nehospodárne

dokazovať splnenie ďalších podmienok.

27. Žalobkyňa si v konaní uplatňovala i nemajetkovú ujmu vo výške 1 500 Eur, ktorá

podľa nej predstavuje „kvantifikáciu traumy“ vyvolanej tým, že súd prvej inštancie vo veci

námietok nekonal viac ako 5 rokov s tým, že jej meno bolo zverejňované v časopisoch ako

neplatič a boli oznamované jej osobné údaje finančným inštitúciám. Zároveň si musela na

živobytie požičiavať, zhoršoval sa jej zdravotný stav, o čom svedčí vyjadrenie

z 26.10.2011. Zároveň žalobkyňa uviedla, že od roku 1987 je duševne chorá,

má paranoidnú schizofréniu, preto vzhľadom na nesprávny úradný postup, keď súd vyše

5 rokov nerozhodol o námietkach, pričom zohľadňuje len výpočet škody 4 a pol roka,

5 ročné úroky z istiny 15 590 SK (517,49 Eur), narástli za 4 a pol roka na 2 125,23 Eur.

Práve pokiaľ sa týka nemajetkovej ujmy, následkom nesprávneho úradného postupu jej boli

zo strany zasielané výhražné listy a jej meno bolo zverejňované

v časopisoch...

30. Nevyhnutnou podmienkou, pokiaľ sa týka priznania nemajetkovej ujmy je, že

takáto osoba preukáže, že vytýkaním nesprávnym úradným postupom došlo k negatívnym

následkom v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Ako je už vyššie uvedené, ako

správne konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, žalobkyňa

v konaní nepreukázala, že platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava III č. k.

ROB 1370/02-5, zo dňa 19.1.2002 bol nezákonný, t. j., že sa jednalo o nezákonné

rozhodnutie. Tiež vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu žalobkyňa v konaní

nepreukázala ani nepredložila dôkaz o tom, že vzhľadom na to povereným - t. j. Ústavným

súdom by bolo konštatované, že došlo k prieťahom v konaní, tiež žalobkyňa nepreukázala

príčinnú súvislosť medzi uplatnenou škodou a vytýkaním nesprávnym úradným postupom

súdu prvej inštancie - Okresného súdu Bratislava III v Bratislave. V tomto smere preto

k nároku žalobkyne na nemajetkovú ujmu v dôsledku nesprávneho úradného postupu

nemohlo dôjsť. Navyše správne súd prvej inštancie konštatoval, že v exekučnom konaní je

žalobkyňa v procesnom postavení povinnej, ktorá mala možnosť vymáhanú pohľadávku

uhradiť ešte pred začatím exekučného konania, respektíve počas neho. Pokiaľ sa žalobkyňa

domnieva, že oprávnený zasiahol do jej práva na ochranu osobnosti, má možnosť práve

voči tomuto subjektu podať žalobu na ochranu osobnosti a nie je možné takýto zásah do jej

osobnosti prenášať na štát a uplatňovať si nemajetkovú ujmu v zmysle

Z. z. (§ 15 § 17 citovaného zákona). Pokiaľ žalobkyňa v odvolacom návrhu konštatovala, že

práve zo strany oprávneného - jej boli zasielané výhražné listy a jej

meno bolo zverejňované v časopisoch, následkom týchto konaní došlo i k zhoršeniu jej

zdravotného stavu, má možnosť podať práve voči tomuto subjektu (oprávnený v exekučnom

konaní) žalobu na ochranu osobnosti. Z písomného podania odvolania zo strany žalobkyne

vyplýva, že žalobkyňa závažným psychickým ochorením trpela už dávno pred začatím

exekučného konania a to od roku 1987 s diagnózou paranoidná schizofrénia, pričom

prípadné zhoršenie jej zdravotného stavu, ktoré by malo byť príčinnej súvislosti s postupom

súdu (nesprávny úradný postup), žalobkyňa v konaní ničím nepreukázala a preto jej

tvrdenie je len v hypotetickej rovine.

31. Keďže neexistuje nezákonné rozhodnutie v exekučnom konaní, exekučný súd

zamietol námietky žalobkyne proti exekúcii, platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť.

Nesprávny úradný postup v súvislosti s prieťahmi v konaní nebol konštatovaný ani

predsedom súdu, ani Ústavným súdom SR a žalobkyňa nepodala sťažnosť na prieťahy

v konaní ani ústavnú sťažnosť, súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že nie je daná

ani bezprostredná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, respektíve

nesprávnym úradným postupom a škodou, preto nemajetkovú ujmu nebolo možné žalobkyni

priznať jednak z dôvodu, že túto žalobkyňa v konaní nepreukázala a tiež z dôvodu, že nie je

daná ani príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a označeným nesprávnym úradným

postupom...»

34. Na základe citovaného odôvodnenia a prijatých záverov krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku č. k. -151 z 25. júla

2017 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok okresného

súdu č. k. -121 zo 14. novembra 2013 vo veci samej potvrdil. Napadnutý

postup a rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych

záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

35. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu č. k. -151 z 25. júla 2017 a základnými právami podľa čl. 46

ods. 1, v spojení s a právami podľa

a čl. 13 dohovoru, ako aj právami podľa čl. 20, 38, 41, 47 a čl. 52 ods. 7 charty, ktorých

porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, v spojení s a práv podľa a

dohovoru, ako aj porušenie práv podľa čl. 20, 38, 41, 47 a čl. 52 ods. 7 charty rozsudkom

krajského súdu č. k. -151 z 25. júla 2017, podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

v spojení s a práv podľa a dohovoru, ako aj

porušeniu práv podľa čl. 20, 38, 41, 47 a čl. 52 ods. 7 charty uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. októbra 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

36. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd

napadnuté rozhodnutie neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej

námietkami uvedenými v dovolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. -151

z 25. júla 2017. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne. Závery

dovolacieho súdu podľa sťažovateľky nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní

a v zistených skutočnostiach. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu

jej základných práv podľa , v spojení s

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj porušeniu práv podľa čl. 20, 38, 41, 47

a čl. 52 ods. 7 charty.

37. V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 18. októbra

2018 najvyšší súd uviedol:

„... 11. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa

vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom

je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie

vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447

písm. f/ , je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje

prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku

tejto viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Podľa je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v je taxatívny. Všetky dôvody

prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú na právnu

otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho

súdu.

14. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vymedzuje dovolateľka z ,

má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi ( ) kľúčový význam. Závery

o prípustnosti dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľkou

(porovnaj ). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým,

ako dovolateľka súdu vysvetlí, konkretizuje a doloží, že rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky.

15. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z , by mal

dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil

odvolací súd, b/ vysvetliť, a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť, v čom sa

riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Sama polemika

dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho

rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky

významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v .

16. Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú

súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil,

dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach, či predpokladoch o tom,

ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli.

V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých

procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a

odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky, do úvahy prichádzajúce

rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by

uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen všeobecne novej koncepcii právnej

úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj konkrétnemu cieľu

sledovanému ustanovením (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J.,

Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., , Komentár,

Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn.

).

17. V danom prípade dovolateľka v dovolaní svoju argumentáciu, týkajúcu sa či už

prieťahov v konaní a nesprávneho úradného postupu, alebo nesprávnosť právneho

posúdenia, sústredila výlučne na pôvodné exekučné konania, ktoré boli vedené proti nej,

a na rozhodnutia, ktoré v konaniach boli vydané pred Okresným súdom Bratislava III

(napr. č. k. Rob 1370/02-5 zo dňa 19.2.2012, uznesenie z 13. marca 2006 sp. zn. 36Er/l

996/03, EX 1031/2003) a Krajským súdom v Bratislave (č. k. -20), ktoré

rozhodnutia nadobudli právoplatnosť z dôvodu, že nepodala opravný prostriedok, resp. že

opravný prostriedok podala oneskorene, alebo boli odvolacím súdom potvrdené.

Judikatúra, ktorou argumentovala, sa tiež týkala výlučne exekučného konania, teda konania

predchádzajúceho konaniu, ktoré je predmetom tohto dovolania.

18. Predmetom tohto konania, v ktorom bolo dovolanie podané, je konanie podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

ktoré konanie je ovládané určitými zásadami a predpokladmi, za existencie ktorých je

možné náhradu škody priznať. Predmetom tohto konania nie je exekučné konanie, ktoré

proti dovolateľke prebiehalo pred Okresným súdom Bratislava III a Krajským súdom

v Bratislave (pod spisovými značkami uvedenými vyššie). Predmetom tohto konania je

konanie o náhradu škody, vedenej pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

a pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. .

19. Žalobkyňa v dovolaní právnu otázku relevantnú z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/

nenaformulovala dostatočne jasne, zreteľne a určito. Textu dovolania chýba totiž

vymedzenie toho, čo je otázne a bolo zároveň predmetom odvolacieho prieskumu.

Žalobkyňa uvádza nesúhlas s exekučným konaním, ktoré bolo voči nej vedené a zároveň

namieta prieťahy v tomto exekučnom konaní, avšak za vymedzením týchto skutočností

nenasleduje položenie samotnej zásadnej právnej otázky. Obsah dovolania preto

neumožňuje posúdiť, akú otázku (resp. otázky) považovala žalobkyňa za významnú

z hľadiska prípustnosti jej dovolania.

20. Pokiaľ teda ide o toto dovolacie konanie, dovolateľka si nesplnila svoju

povinnosť, aby v dovolaní proti rozhodnutiu vydanému v tomto konaní, ktorého prípustnosť

vyvodzuje z , konkretizovala zásadnú právnu otázku riešenú

odvolacím súdom a uviedla, ako ju riešil odvolací súd, pokiaľ ide o náhradu jej škody

a náhradu jej nemajetkovej ujmy vyplývajúcej zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci. Nevysvetlila a neoznačila relevantné pre posúdenie dovolania v

tomto konaní (nie exekučnom) rozhodnutia najvyššieho súdu a nedoložila, v čom sa riešenie

právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, a rovnako neuviedla, ako by mala byť táto otázka správne riešená.

21. Z tohto dôvodu dovolací dôvod nebol dovolateľkou vymedzený spôsobom

uvedeným až , a teda žiadnym spôsobom nevyargumentovala existenciu

dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/, že by sa odvolací súd mal odkloniť od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo veciach náhrady škody spôsobenej

orgánmi verejnej moci. Absenciu takej náležitosti považuje za dôvod pre odmietnutie

dovolania...“

38. Na základe citovaného odôvodnenia a prijatých záverov najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení sp. zn.

z 18. októbra 2018 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

s relevantnými dovolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto

dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. -151 z 25. júla

2017 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo

založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,

zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

39. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. októbra 2018

a základnými právami podľa , v spojení s

a právami podľa a dohovoru, ako aj právami podľa , 38, 41,

47 a čl. 52 ods. 7 charty, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie svojich

základných práv podľa , v spojení s

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj porušenie práv podľa čl. 20, 38, 41, 47

a čl. 52 ods. 7 charty uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. októbra 2018,

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

40. Ústavný súd konštatuje, že síce vníma citlivosť situácie, v ktorej sa sťažovateľka

ocitla, rozhodnutia všeobecných súdov v jej veci sú však nespochybniteľné. Zo sťažnosti

a z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľka bola poučená o práve

podať odpor proti platobnému rozkazu Okresného súdu Bratislava III č. k. -5

z 19. februára 2002, avšak odpor podala po lehote. Ústavný súd poukazuje na to, že ak

sťažovateľka podala odpor proti platobnému rozkazu po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty, nemôže sa s úspechom domáhať nárokov podľa

o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že sťažovateľka

mala možnosť namietať zbytočné prieťahy, ku ktorým došlo v exekučnom konaní,

sťažnosťou podľa . Keďže tento inštitút sťažovateľka nevyužila,

ústavný súd konštatuje, že sa nemôže s úspechom domáhať nárokov podľa zákona

o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na záver ústavný súd

dodáva, že ak zákon stanoví pre uplatnenie práva určitý procesný postup (napr. možnosť

podať odpor proti platobnému rozkazu, sťažnosť podľa pre porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), nie je možné tieto inštitúty

obchádzať („preskočiť“) tak, že sa sťažovateľka rozhodne uplatniť si svoje práva až

následne, a to v konaní podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci.

41. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozsudku krajského súdu č. k. -151 z 25. júla 2017 a uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. októbra 2018, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie

náhrady trov konania).

42. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019