Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)IV. ÚS 657/2018
PDF · 249.46 KB
No categories available
IV. ÚS 657/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej A3 advokátska
kancelária, s. r. o., Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína
Hunčíková, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 115/2017 z 22. augusta 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. novembra 2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej A3 advokátska kancelária, s. r. o.,
Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Hunčíková, ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 115/2017
z 22. augusta 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola stranou
v konaní vedenom Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
12 C 18/2015, v ktorom sa proti žalovanému domáhala zaplatenia sumy 11 527,73 €
s príslušenstvom ako náhrady za užívanie svojho spoluvlastníckeho podielu. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 12 C 18/2015 z 15. októbra 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 187/2016 z 28. februára 2017 (ďalej len
„rozsudok z 28. februára 2017“) žalobu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu
z 28. februára 2017 sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol s odôvodnením, že sťažovateľka
nesplnila podmienky vymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a „odvolávala sa na českú judikatúru,
ktorá nie je použiteľná (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) v rámci dovolacieho prieskumu“.
Sťažovateľka namieta, že postupom dovolacieho súdu došlo k porušeniu ňou
označených práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom, keďže najvyšší súd dovolanie
meritórne neprejednal, čím jej „odňal legitímne právo brať z vlastnej veci úžitky a poskytol
v rozpore s čl. 5 C. s. p. súdnu ochranu žalovanému, zasahujúcemu bez právneho dôvodu
do jej vlastníckeho práva“.
Podľa sťažovateľky predmetom dovolacieho konania boli «dôsledky zmeny
judikatúry odvolacieho súdu, ktorej obsahom bolo zúženie vlastníckeho práva sťažovateľky
(brať z vlastnej veci úžitky) prijatého v priebehu súdneho konania. Ide... o situáciu, v ktorej
žalobkyňa/sťažovateľka uplatňuje subjektívne právo v rozsahu jej patriaceho podielu,
zapísaného na liste vlastníctva v dobrej viere v súlade so súdnou praxou, je však
konfrontovaná s jej zásadnou zmenou (úplným odopretím právnej ochrany zamietnutím
žaloby pre „rozpor s dobrými mravmi“) s odôvodnením, že podľa ustálenej judikatúry
(bez odvolania sa na konkrétny judikát) spoluvlastník má právo na peňažnú náhradu iba
vtedy, ak svoj podiel nemôže užívať a nie ak ho užívať nechce; a tvrdení, že je preukázanou
skutočnosťou, že žalovaný užíva iba svoj podiel, čo sťažovateľka rozhodne popiera.
Predmetom dovolacieho prieskumu bolo teda posúdenie kolízie medzi hodnotou
sudcovského dotváranie práva na strane jednej a hodnotou právnej istoty
a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia na strane druhej.».
Sťažovateľka oponuje záveru najvyššieho súdu, že dovolanie nespĺňalo všetky
zákonom ustanovené požiadavky a zdôrazňuje, že „osobitné náležitosti dovolania v prípade
dovolacieho dôvodu podľa § 421 písm. a/ C. s. p. sťažovateľka koncipovala presne podľa
návodu v judikáte NS SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo dňa 6. 3. 2017. Spornú právnu otázku,
ktorá sa v dovolaní údajne nenachádza paradoxne sám odporca citoval v odôvodnení
uznesenia sp. zn. 1 Cdo 115/2017 v bode 2 veta druhá.“.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že najvyšší súd sa pri požiadavke na formulovanie právnej
otázky dovolával postupu podľa svojej vlastnej judikatúry, pričom konkrétne rozhodnutia,
na ktoré poukázal, neboli podľa sťažovateľky verejne prístupné. Na podklade uvedeného
sťažovateľka zdôrazňuje, že „Dovolací súd teda u žalobkyne uplatnil sankciu v podobe
odopretia súdneho prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu lebo nesplnila úradný postup,
ktorý v čase podania dovolania v spornej veci (20. 4. 2017) nebol verejne známy
ani dostupný a odoprel jej právo na súdnu ochranu na základe vlastnej judikatúry, ktorú
sťažovateľka nemohla poznať (neexistovala).“.
Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017
zo 6. marca 2017, ktorým došlo k vymedzeniu pojmu „ustálená rozhodovacia prax
dovolacieho súdu“, pričom podľa sťažovateľky „tento judikát... priamo rozhodnutia
českého dovolacieho ani ústavného súdu z ustálenej rozhodovacej praxe nášho dovolacieho
súdu nevylučoval a nestalo sa tak ani v judikáte NS SR 6 Cdo/15/2017 z 30. 5. 2018... Až
v judikáte... sp. zn. 6 Cdo 129/2017 z 31. októbra 2017... Ide teda o dva rôzne judikáty toho
istého dovolacieho súdu, ktorý raz českú judikatúru akceptuje (v obmedzenej miere) a raz
neakceptuje vôbec, čo sa nezlučuje s princípom právnej istoty.“.
Pokiaľ sa najvyšší súd odmietol zaoberať dovolaním sťažovateľky meritórne
s poukazom na to, že sa v ňom nachádza aj česká judikatúra, uvedený postup najvyššieho
súdu je diskriminačný.
Odopretím spravodlivosti podľa sťažovateľky v dôsledku jej úplného vylúčenia
z užívania majetku zároveň došlo k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1
a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny. Podľa sťažovateľky „postupom odporcu došlo
k neprípustnému nadržovaniu jednej procesnej strane, diskriminácii žalobkyne ako
podielového spoluvlastníka a strany v spore a zásahu do vlastníckeho práva odopretím
súdnej ochrany v rozpore s princípom právnej istoty, bez právneho dôvodu (aplikáciou
nejestvujúcej judikatúry v čase podania dovolania) a postupom v rozpore s C. s. p. Takýmto
konaním dovolacieho súdu je jednoznačne sťažený postup žalobkyne dovolať sa zákonných
nárokov v sporoch na tento spor nadväzujúcich, z ktorých sa stali konania s neistým
výsledkom, absolútne závislé na rozhodnutí ústavného súdu v tejto veci.“.
Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €
z dôvodu zásahu do jej práv vzhľadom na „rozsah a intenzitu zásahu a jeho následkov
(všetky konania 17 C/30/2015, 10 C/10/2016 sa predĺžia a predražia)“.
Na základe už uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie práv
zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4
listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie práv zaručených ústavou, dohovorom a listinou
tým, že najvyšší súd sa ako dovolací súd odmietol zaoberať jej dovolaním meritórne
pre nesplnenie všetkých zákonom ustanovených požiadaviek. Záver najvyššieho súdu,
v zmysle ktorého sa dovolaním sťažovateľky nemôže zaoberať s poukazom na to, že sa
v ňom nachádza aj česká judikatúra, považuje sťažovateľka za diskriminačný.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistujú zásadné
odlišnosti (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať
spoločne.
Sťažovateľkina nosná argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie smerujúce
proti rozsudku krajského súdu z 28. februára 2017 odmietnuté podľa § 447 písm. f) CSP
z dôvodu, že dovolacie dôvody neboli v dovolaní vymedzené spôsobom uvedeným v § 431
až § 435 CSP, sa sústreďuje primárne na arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľka v dovolaní
proti rozsudku krajského súdu z 28. februára 2017 namietala existenciu procesnej vady
obsiahnutej v § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorej je dovolanie prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,
pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňovala prípustnosť
dovolania pre existenciu vady odvolacieho konania v súlade s § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vo svojej podstate otázkou
zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom
označených práv (napr. II. ÚS 324/2010).
V súlade s § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Podľa § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia.
V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP,
by dovolateľ mal a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,
ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom
odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a c) uviesť, ako mala byť
táto otázka správne riešená (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017
zo 6. marca 2017).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení s prihliadnutím na nedostatočnosť
konkretizácie dovolacieho dôvodu zo strany sťažovateľky predovšetkým uviedol:
„Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. a/ CSP, nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť
meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V opačnom prípade by
dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa
nielen novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale
aj účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. Podľa § 447 písm. f/ CSP dovolací súd odmietne
dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie
dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 50/2017). Ak takáto
konkretizácia uplatneného dovolacieho dôvodu chýba, dovolací súd nemôže uskutočniť
meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 191/2017).
V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie
veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 od. 2 CSP
nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1
CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd
nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (uplatnený
dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP).“
V nadväznosti na citované všeobecné východiská najvyšší súd v napadnutom
uznesení aplikoval na vec sťažovateľky, keď uviedol:
„Dovolateľka teda v dovolaní neoznačila judikatúru najvyššieho súdu, ktorá tvorí
jeho ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa podľa dovolateľky odvolací súd odklonil.
Uvedenie rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky
nie je použiteľné (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) v rámci dovolacieho prieskumu.
S poukazom na to, že podmienka vymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom
uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nebola dovolateľkou
splnená, dovolací súd dovolanie podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP odmietol.“
Z (už citovanej) právnej úpravy regulujúcej prípustnosť dovolania, ako aj zo spôsobu
vymedzenia dovolacieho dôvodu spočívajúceho v tom, že dovolateľ v súlade s § 432 ods. 2
CSP uvedie, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia, možno uzavrieť, že dovolanie
sťažovateľky sa pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu (odôvodnenia) javilo
už ako dovolanie, pri ktorom nie sú splnené procesné podmienky pre preskúmanie jeho
prípustnosti a ktoré najvyšší súd ako súd dovolací odmietne bez toho, aby došlo k jeho
vecnému prejednaniu, teda bez uskutočnenia meritórneho dovolacieho prieskumu.
Na podklade dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu nemožno považovať za formalistické, keďže nedostatok vymedzenia
dovolacieho dôvodu ako základný predpoklad na preskúmanie opodstatnenosti dovolacieho
dôvodu bránil najvyššiemu súdu sa dovolaním ako takým vôbec zapodievať.
Sťažovateľka namieta odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení najvyššieho
súdu a zdôrazňuje, že samotný najvyšší súd „spornú právnu otázku“, ktorá sa podľa jeho
názoru v dovolaní nenachádzala, cituje v bode 2 druhej vete napadnutého uznesenia.
V bode 2 druhej vete napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza, že
sťažovateľka v dovolaní „Uviedla, že každý spoluvlastník, ktorý neužíva spoločnú vec
v rozsahu svojho podielu má právo na peňažnú náhradu, pokiaľ je vylúčený z užívania
spoločnej veci a túto v celosti užíva iný podielový spoluvlastník, pokiaľ nebola preukázaná
dohoda o bezplatnom užívaní.“.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že už citovanú „spornú
právnu otázku“ sťažovateľka namietala s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej
republiky a Ústavného súdu Českej republiky.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu (body 60 a 61 rozsudku krajského súdu
z 28. februára 2017) vyplynul záver (a potvrdzuje to aj samotné napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu v bode 2 štvrtej vete, ako aj sťažovateľka), podľa ktorého v konaní
pred všeobecnými súdmi nebolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti boli zo strany
žalovaného užívané vo väčšom rozsahu, než mu podľa jeho spoluvlastníckeho práva
k týmto nehnuteľnostiam patrí.
Najvyšší súd v tomto kontexte v napadnutom uznesení zdôraznil, že právnym
posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav, pričom ide o činnosť súdu
spočívajúcu „v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá
vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom
posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané
pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov
odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 235/2017).“.
Aj keby ústavný súd prisvedčil tvrdeniu sťažovateľky, že „sporná právna otázka“
bola sťažovateľkou riadne identifikovaná s prihliadnutím na odvolacím súdom zistený
skutkový stav (nebolo preukázané, že žalovaný užíva spoločnú vec nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu), všeobecný odkaz sťažovateľky na judikatúru, podľa ktorej patrí
každému spoluvlastníkovi, ktorý neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho podielu právo
na peňažnú náhradu, pokiaľ je vylúčený z užívania spoločnej veci a túto v celosti užíva iný
podielový spoluvlastník (žalovaný), pokiaľ nebola preukázaná dohoda o bezplatnom
užívaní, nemôže napĺňať procesné podmienky na preskúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP. Inak povedané, sťažovateľka sa týmto všeobecným odkazom
na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky
v podstate snaží namietať skutkové závery, ku ktorým odvolací súd dospel v súvislosti
so skúmaním otázky, či zo strany žalovaného k užívaniu sporných nehnuteľností nad rámec
jeho spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam došlo (sťažovateľka v sťažnosti tvrdenie
odvolacieho súdu, „že je preukázanou skutočnosťou, že žalovaný užíva iba svoj podiel...
rozhodne popiera“). Uvedené je však pre namietanú vadu nesprávneho právneho posúdenia
veci irelevantné, keďže ústavný súd sa stotožňuje s argumentom najvyššieho súdu, v zmysle
ktorého všeobecný súd pri právnom posúdení veci rieši otázku právnu, nie skutkovú.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozdielnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu
k výkladu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“, pričom namieta,
že najvyšší súd raz „českú judikatúru akceptuje (v obmedzenej miere) a raz neakceptuje
vôbec, čo sa nezlučuje s princípom právnej istoty“. Ústavný súd sa s touto námietkou
sťažovateľky nestotožňuje.
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017, ktorým došlo k vymedzeniu pojmu „ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu“, pričom zdôrazňuje, že citované rozhodnutie
nevylučovalo z tohto pojmu „českú judikatúru“. V označenom rozhodnutí najvyšší súd
expressis verbis do pojmu ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu zahrnul rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu zaradil
aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom
rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.
Z už uvedeného zároveň vyplýva, že pojem ustálená rozhodovacia prax bol
najvyšším súdom vymedzený pozitívne s presným uvedením rozhodnutí, ktoré do tejto
skupiny ustálenej rozhodovacej praxe možno zaradiť, pričom „českú judikatúru“ do tejto
skupiny najvyšší súd expressis verbis nepoňal.
Citované rozhodnutie preto neprotirečí uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 129/2017 z 31. októbra 2017, podľa ktorého „S prihliadnutím na čl. 3 C. s. p.
do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora
Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu
ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.“, ktorým došlo okrem bližšieho
pozitívneho vymedzenia pojmu aj k negatívnej enumerácii rozhodnutí, ktoré do pojmu
ustálená rozhodovacia prax zaradiť nemožno. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd
nestotožňuje s názorom sťažovateľky o tom, že ide o dva rôzne judikáty toho istého súdu,
ktorý raz „českú judikatúru akceptuje (v obmedzenej miere) a raz neakceptuje vôbec, čo sa
nezlučuje s princípom právnej istoty“.
V dôsledku uvedeného ústavný súd vyhodnotil námietku sťažovateľky o rozdielnej
rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ako nedôvodnú.
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd postupoval vo veci sťažovateľky v súlade
s procesno-právnou úpravou regulujúcou dovolacie konania a dovolanie odmietol
pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu, podľa názoru ústavného súdu neprekročil
medze vlastnej prieskumnej právomoci, ktoré sú dané práve dovolacími dôvodmi, ktoré
musí vymedziť dovolateľ. V súlade s § 440 CSP totiž dovolací súd preskúmava napadnuté
rozhodnutie len z dôvodov, ktoré dovolateľ uvádza vo svojom dovolaní.
Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľky
zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru procesnej povahy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, je nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho
charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Aj v tejto
časti je preto jej sťažnosť zjavne neopodstatnená v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.3 K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
Z príslušného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby
procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň
obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom
(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí
preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných
dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,
č. 131, bod 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nedospel, a preto sťažnosť sťažovateľky v časti
namietaného porušenia čl. 13 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2018