Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 657/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej A3 advokátska

kancelária, s. r. o., Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína

Hunčíková, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1

v spojení s a podľa a 4 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. augusta 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2018 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej A3 advokátska kancelária, s. r. o.,

Partizánska 25, Trenčín, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Hunčíková, ktorou

namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa a 4 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. augusta 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola stranou

v konaní vedenom Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa proti žalovanému domáhala zaplatenia sumy 11 527,73 €

s príslušenstvom ako náhrady za užívanie svojho spoluvlastníckeho podielu. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 15. októbra 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. februára 2017 (ďalej len

„rozsudok z 28. februára 2017“) žalobu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu

z 28. februára 2017 sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol s odôvodnením, že sťažovateľka

nesplnila podmienky vymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2

(ďalej len „“) a „odvolávala sa na českú judikatúru,

ktorá nie je použiteľná ( ) v rámci dovolacieho prieskumu“.

Sťažovateľka namieta, že postupom dovolacieho súdu došlo k porušeniu ňou

označených práv zaručených , listinou a dohovorom, keďže najvyšší súd dovolanie

meritórne neprejednal, čím jej „odňal legitímne právo brať z vlastnej veci úžitky a poskytol

v rozpore s súdnu ochranu žalovanému, zasahujúcemu bez právneho dôvodu

do jej vlastníckeho práva“.

Podľa sťažovateľky predmetom dovolacieho konania boli «dôsledky zmeny

judikatúry odvolacieho súdu, ktorej obsahom bolo zúženie vlastníckeho práva sťažovateľky

(brať z vlastnej veci úžitky) prijatého v priebehu súdneho konania. Ide... o situáciu, v ktorej

žalobkyňa/sťažovateľka uplatňuje subjektívne právo v rozsahu jej patriaceho podielu,

zapísaného na liste vlastníctva v dobrej viere v súlade so súdnou praxou, je však

konfrontovaná s jej zásadnou zmenou (úplným odopretím právnej ochrany zamietnutím

žaloby pre „rozpor s dobrými mravmi“) s odôvodnením, že podľa ustálenej judikatúry

(bez odvolania sa na konkrétny judikát) spoluvlastník má právo na peňažnú náhradu iba

vtedy, ak svoj podiel nemôže užívať a nie ak ho užívať nechce; a tvrdení, že je preukázanou

skutočnosťou, že žalovaný užíva iba svoj podiel, čo sťažovateľka rozhodne popiera.

Predmetom dovolacieho prieskumu bolo teda posúdenie kolízie medzi hodnotou

sudcovského dotváranie práva na strane jednej a hodnotou právnej istoty

a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia na strane druhej.».

Sťažovateľka oponuje záveru najvyššieho súdu, že dovolanie nespĺňalo všetky

zákonom ustanovené požiadavky a zdôrazňuje, že „osobitné náležitosti dovolania v prípade

dovolacieho dôvodu podľa sťažovateľka koncipovala presne podľa

návodu v judikáte NS SR sp. zn. zo dňa 6. 3. 2017. Spornú právnu otázku,

ktorá sa v dovolaní údajne nenachádza paradoxne sám odporca citoval v odôvodnení

uznesenia sp. zn. v bode 2 veta druhá.“.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že najvyšší súd sa pri požiadavke na formulovanie právnej

otázky dovolával postupu podľa svojej vlastnej judikatúry, pričom konkrétne rozhodnutia,

na ktoré poukázal, neboli podľa sťažovateľky verejne prístupné. Na podklade uvedeného

sťažovateľka zdôrazňuje, že „Dovolací súd teda u žalobkyne uplatnil sankciu v podobe

odopretia súdneho prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu lebo nesplnila úradný postup,

ktorý v čase podania dovolania v spornej veci (20. 4. 2017) nebol verejne známy

ani dostupný a odoprel jej právo na súdnu ochranu na základe vlastnej judikatúry, ktorú

sťažovateľka nemohla poznať (neexistovala).“.

Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. marca 2017, ktorým došlo k vymedzeniu pojmu „ustálená rozhodovacia prax

dovolacieho súdu“, pričom podľa sťažovateľky „tento judikát... priamo rozhodnutia

českého dovolacieho ani ústavného súdu z ustálenej rozhodovacej praxe nášho dovolacieho

súdu nevylučoval a nestalo sa tak ani v judikáte NS SR z 30. 5. 2018... Až

v judikáte... sp. zn. z 31. októbra 2017... Ide teda o dva rôzne judikáty toho

istého dovolacieho súdu, ktorý raz českú judikatúru akceptuje (v obmedzenej miere) a raz

neakceptuje vôbec, čo sa nezlučuje s princípom právnej istoty.“.

Pokiaľ sa najvyšší súd odmietol zaoberať dovolaním sťažovateľky meritórne

s poukazom na to, že sa v ňom nachádza aj česká judikatúra, uvedený postup najvyššieho

súdu je diskriminačný.

Odopretím spravodlivosti podľa sťažovateľky v dôsledku jej úplného vylúčenia

z užívania majetku zároveň došlo k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1

a 4 a a 4 listiny. Podľa sťažovateľky „postupom odporcu došlo

k neprípustnému nadržovaniu jednej procesnej strane, diskriminácii žalobkyne ako

podielového spoluvlastníka a strany v spore a zásahu do vlastníckeho práva odopretím

súdnej ochrany v rozpore s princípom právnej istoty, bez právneho dôvodu (aplikáciou

nejestvujúcej judikatúry v čase podania dovolania) a postupom v rozpore s Takýmto

konaním dovolacieho súdu je jednoznačne sťažený postup žalobkyne dovolať sa zákonných

nárokov v sporoch na tento spor nadväzujúcich, z ktorých sa stali konania s neistým

výsledkom, absolútne závislé na rozhodnutí ústavného súdu v tejto veci.“.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €

z dôvodu zásahu do jej práv vzhľadom na „rozsah a intenzitu zásahu a jeho následkov

(všetky konania , sa predĺžia a predražia)“.

Na základe už uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie práv

zaručených a 4, v spojení s , a 4

listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie práv zaručených , dohovorom a listinou

tým, že najvyšší súd sa ako dovolací súd odmietol zaoberať jej dovolaním meritórne

pre nesplnenie všetkých zákonom ustanovených požiadaviek. Záver najvyššieho súdu,

v zmysle ktorého sa dovolaním sťažovateľky nemôže zaoberať s poukazom na to, že sa

v ňom nachádza aj česká judikatúra, považuje sťažovateľka za diskriminačný.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistujú zásadné

odlišnosti (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať

spoločne.

Sťažovateľkina nosná argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie svojho

základného práva podľa v spojení s a práva podľa ods.

1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie smerujúce

proti rozsudku krajského súdu z 28. februára 2017 odmietnuté podľa

z dôvodu, že dovolacie dôvody neboli v dovolaní vymedzené spôsobom uvedeným v § 431

až , sa sústreďuje primárne na arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľka v dovolaní

proti rozsudku krajského súdu z 28. februára 2017 namietala existenciu procesnej vady

obsiahnutej v , podľa ktorej je dovolanie prípustné

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu

prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,

pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou odôvodňovala prípustnosť

dovolania pre existenciu vady odvolacieho konania v súlade s .

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vo svojej podstate otázkou

zákonnosti a spôsob jej riešenia sám osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom

označených práv (napr. ).

V súlade s dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa

odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým,

že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia.

V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ,

by dovolateľ mal a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,

ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom

odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a c) uviesť, ako mala byť

táto otázka správne riešená (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. marca 2017).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení s prihliadnutím na nedostatočnosť

konkretizácie dovolacieho dôvodu zo strany sťažovateľky predovšetkým uviedol:

„Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1

písm. a/ , nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho

súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť

meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V opačnom prípade by

dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa

nielen novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale

aj účelu ustanovenia . Podľa dovolací súd odmietne

dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie

dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach až

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Ak takáto

konkretizácia uplatneného dovolacieho dôvodu chýba, dovolací súd nemôže uskutočniť

meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené (uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie

veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle od. 2

nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1

. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd

nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, pri ktorej riešení

sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (uplatnený

dovolací dôvod v zmysle ).“

V nadväznosti na citované všeobecné východiská najvyšší súd v napadnutom

uznesení aplikoval na vec sťažovateľky, keď uviedol:

„Dovolateľka teda v dovolaní neoznačila judikatúru najvyššieho súdu, ktorá tvorí

jeho ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa podľa dovolateľky odvolací súd odklonil.

Uvedenie rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky

nie je použiteľné ( ) v rámci dovolacieho prieskumu.

S poukazom na to, že podmienka vymedzenia dovolacieho dôvodu spôsobom

uvedeným v v spojení s nebola dovolateľkou

splnená, dovolací súd dovolanie podľa ustanovenia odmietol.“

Z (už citovanej) právnej úpravy regulujúcej prípustnosť dovolania, ako aj zo spôsobu

vymedzenia dovolacieho dôvodu spočívajúceho v tom, že dovolateľ v súlade s § 432 ods. 2

uvedie, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia, možno uzavrieť, že dovolanie

sťažovateľky sa pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu (odôvodnenia) javilo

už ako dovolanie, pri ktorom nie sú splnené procesné podmienky pre preskúmanie jeho

prípustnosti a ktoré najvyšší súd ako súd dovolací odmietne bez toho, aby došlo k jeho

vecnému prejednaniu, teda bez uskutočnenia meritórneho dovolacieho prieskumu.

Na podklade dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nemožno považovať za formalistické, keďže nedostatok vymedzenia

dovolacieho dôvodu ako základný predpoklad na preskúmanie opodstatnenosti dovolacieho

dôvodu bránil najvyššiemu súdu sa dovolaním ako takým vôbec zapodievať.

Sťažovateľka namieta odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení najvyššieho

súdu a zdôrazňuje, že samotný najvyšší súd „spornú právnu otázku“, ktorá sa podľa jeho

názoru v dovolaní nenachádzala, cituje v bode 2 druhej vete napadnutého uznesenia.

V bode 2 druhej vete napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza, že

sťažovateľka v dovolaní „Uviedla, že každý spoluvlastník, ktorý neužíva spoločnú vec

v rozsahu svojho podielu má právo na peňažnú náhradu, pokiaľ je vylúčený z užívania

spoločnej veci a túto v celosti užíva iný podielový spoluvlastník, pokiaľ nebola preukázaná

dohoda o bezplatnom užívaní.“.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že už citovanú „spornú

právnu otázku“ sťažovateľka namietala s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej

republiky a Ústavného súdu Českej republiky.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu (body 60 a 61 rozsudku krajského súdu

z 28. februára 2017) vyplynul záver (a potvrdzuje to aj samotné napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu v bode 2 štvrtej vete, ako aj sťažovateľka), podľa ktorého v konaní

pred všeobecnými súdmi nebolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti boli zo strany

žalovaného užívané vo väčšom rozsahu, než mu podľa jeho spoluvlastníckeho práva

k týmto nehnuteľnostiam patrí.

Najvyšší súd v tomto kontexte v napadnutom uznesení zdôraznil, že právnym

posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav, pričom ide o činnosť súdu

spočívajúcu „v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá

vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom

posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané

pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov

odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).“.

Aj keby ústavný súd prisvedčil tvrdeniu sťažovateľky, že „sporná právna otázka“

bola sťažovateľkou riadne identifikovaná s prihliadnutím na odvolacím súdom zistený

skutkový stav (nebolo preukázané, že žalovaný užíva spoločnú vec nad rozsah svojho

spoluvlastníckeho podielu), všeobecný odkaz sťažovateľky na judikatúru, podľa ktorej patrí

každému spoluvlastníkovi, ktorý neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho podielu právo

na peňažnú náhradu, pokiaľ je vylúčený z užívania spoločnej veci a túto v celosti užíva iný

podielový spoluvlastník (žalovaný), pokiaľ nebola preukázaná dohoda o bezplatnom

užívaní, nemôže napĺňať procesné podmienky na preskúmanie prípustnosti dovolania podľa

. Inak povedané, sťažovateľka sa týmto všeobecným odkazom

na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky

v podstate snaží namietať skutkové závery, ku ktorým odvolací súd dospel v súvislosti

so skúmaním otázky, či zo strany žalovaného k užívaniu sporných nehnuteľností nad rámec

jeho spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam došlo (sťažovateľka v sťažnosti tvrdenie

odvolacieho súdu, „že je preukázanou skutočnosťou, že žalovaný užíva iba svoj podiel...

rozhodne popiera“). Uvedené je však pre namietanú vadu nesprávneho právneho posúdenia

veci irelevantné, keďže ústavný súd sa stotožňuje s argumentom najvyššieho súdu, v zmysle

ktorého všeobecný súd pri právnom posúdení veci rieši otázku právnu, nie skutkovú.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozdielnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu

k výkladu pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“, pričom namieta,

že najvyšší súd raz „českú judikatúru akceptuje (v obmedzenej miere) a raz neakceptuje

vôbec, čo sa nezlučuje s princípom právnej istoty“. Ústavný súd sa s touto námietkou

sťažovateľky nestotožňuje.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 6. marca 2017, ktorým došlo k vymedzeniu pojmu „ustálená

rozhodovacia prax dovolacieho súdu“, pričom zdôrazňuje, že citované rozhodnutie

nevylučovalo z tohto pojmu „českú judikatúru“. V označenom rozhodnutí najvyšší súd

expressis verbis do pojmu ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu zahrnul rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu zaradil

aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho

súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré

neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom

rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.

Z už uvedeného zároveň vyplýva, že pojem ustálená rozhodovacia prax bol

najvyšším súdom vymedzený pozitívne s presným uvedením rozhodnutí, ktoré do tejto

skupiny ustálenej rozhodovacej praxe možno zaradiť, pričom „českú judikatúru“ do tejto

skupiny najvyšší súd expressis verbis nepoňal.

Citované rozhodnutie preto neprotirečí uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. októbra 2017, podľa ktorého „S prihliadnutím na

do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia

Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora

Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu

ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.“, ktorým došlo okrem bližšieho

pozitívneho vymedzenia pojmu aj k negatívnej enumerácii rozhodnutí, ktoré do pojmu

ustálená rozhodovacia prax zaradiť nemožno. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd

nestotožňuje s názorom sťažovateľky o tom, že ide o dva rôzne judikáty toho istého súdu,

ktorý raz „českú judikatúru akceptuje (v obmedzenej miere) a raz neakceptuje vôbec, čo sa

nezlučuje s princípom právnej istoty“.

V dôsledku uvedeného ústavný súd vyhodnotil námietku sťažovateľky o rozdielnej

rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ako nedôvodnú.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd postupoval vo veci sťažovateľky v súlade

s procesno-právnou úpravou regulujúcou dovolacie konania a dovolanie odmietol

pre nedostatok vymedzenia dovolacieho dôvodu, podľa názoru ústavného súdu neprekročil

medze vlastnej prieskumnej právomoci, ktoré sú dané práve dovolacími dôvodmi, ktoré

musí vymedziť dovolateľ. V súlade s totiž dovolací súd preskúmava napadnuté

rozhodnutie len z dôvodov, ktoré dovolateľ uvádza vo svojom dovolaní.

Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľky

zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva podľa v spojení s a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť

sťažnosti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených a 4

a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru procesnej povahy

napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základných

práv podľa a 4 a podľa a 4 listiny, je nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho

charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Aj v tejto

časti je preto jej sťažnosť zjavne neopodstatnená v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.3 K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Z príslušného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,

č. 131, bod 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nedospel, a preto sťažnosť sťažovateľky v časti

namietaného porušenia čl. 13 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25

ods. 2 ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2018